Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. február 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 21Co/114/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8612201229
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Antónia Kandravá

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8612201229.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Antónie Kandravej a členov

senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Elišky Wagshalovej v spore žalobkyne: C. G., nar. XX.XX.XXXX,
bytom XXX XX B. XX, právne zast. JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, AK so sídlom Sovietskych
hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09
Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpenej WERNER & CO. s.r.o., AK so sídlom Stromová 54/A, 831 01
Bratislava, IČO: 36 869 643, za účasti Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom
Námestie legionárov 5, 080 05 Prešov, IČO: 42 176 778, o určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Svidník č.k. 6C/9/2012-209 zo dňa 01.12.2015

jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok okrem výroku o vylúčení vzájomného návrhu žalovaného zo dňa 22.03.2013
na samostatné konanie.

II. Odmieta sa odvolanie proti výroku o vylúčení vzájomného návrhu žalovaného zo dňa 22.03.2013 na
samostatné konanie.

III. Žalovaný nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanej a Združeniu na ochranu
občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Námestie legionárov 5, 080 05 Prešov, IČO: 42 176 778 sa
náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Predmet konania

1. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala určenia, že úver poskytnutý na základe spotrebiteľskej
zmluvy je bezúročný a bez poplatkov z dôvodu chýbajúcich obligatórnych náležitosti podľa Zákona o
spotrebiteľských úverov.

Obsah napadnutého rozhodnutia

2. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom určil, že úver
podľa úverovej zmluvy zo dňa 23.4.2009 č. 8403216 je bezúročný a bez poplatkov, žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť žalobkyni trovy konania v sume 372,25 eur na účet jej právneho zástupcu JUDr. Igora
Šafranka, vedeného vo VÚB Prešov č. ú. D XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, BIC: SUBASKBX, VS

33114 do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal,
vzájomný návrh žalovaného zo dňa 22.03.2013 vylúčil na samostatné konanie a žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť na účet súdu prvej inštancie súdny poplatok v sume 99,50 eur do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.3. Súd prvej inštancie citoval ustanovenie § 80, § 106 ods. 1,2 a 3, § 153 ods. 1 a 3 zákona č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len ,,O.s.p.“), ust. § 52 ods. 1 a 2, § 53 ods. 1, § 54 ods. 1 zákona

č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, ust. § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, ust. § 2
písm. b), § 3 ods. 1 a 2, § 4 ods. 1,2 a 3 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení
zákona č. 568/2007 Z.z., čl. 3 ods. 2, čl. 5, čl. 6 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993.
Na základe vykonaného dokazovania prijal záver o dôvodnosti žaloby.. Naliehavý právny záujem na
určení, že uver je bezúročný a bezodplatný bol daný tým, že žalobkyňa ako spotrebiteľka potrebuje mať

vyriešenú otázku výšky skutočného dlhu nad rámec poskytnutých peňažných prostriedkov. Zo zmluvy o
úvere č. 8403216 zo dňa 23.04.2009 mal preukázané, že žalobkyni ako fyzickej osobe - spotrebiteľke
bol žalovaným poskytnutý úver vo výške 200 eur. Žalobkyňa sa zaviazala úver splatiť vo výške 396
eur v 12 mesačných splátkach po 33 eur mesačne počnúc dňom 20.05.2009. Zistil, že v zmluve nie
je uvedený úrok, je uvedený len poplatok vo výške 196 eur, ktorý nie je konkretizovaný a v zmluve
nie je uvedená RPMN. Súd prvej inštancie preskúmal zmluvu o poskytnutí úveru, či je v súlade s

podmienkami zákona č.258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj smernice Rady č.93/13/EHS
a konštatoval, že predmetná zmluva o úvere nemá obligatórne náležitosti, ktoré sú stanovené v § 4
ods. 2 písm. g), h), i) a j) citovaného zákona o spotrebiteľských úveroch, čo spôsobuje, že úver sa
považuje za bezúročný a bez poplatkov. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného, že v súdenej veci sa nejedná
o spotrebiteľský úver, pretože v zmluve je uvedené, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon

povolania uviedol, že v priebehu konania nebolo preukázané, aby žalovaný poskytol žalobkyni úver
za účelom výkonu obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. V prípade pochybnosti má žalovaný
ako dodávateľ dôkazne bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy spôsobom
nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Žalobkyňa poprela, že by jej bol poskytnutý úver na účely
podnikania o čom nemal súd prvej inštancie pochybnosti, keďže v tom čase bola na materskej

dovolenke a súrne potrebovala peniaze na zaplatenie nedoplatku za elektrinu. Na námietku žalovaného,
že vydaný rozhodcovský rozsudok predstavuje prekážku právoplatne rozhodnutej veci vyslovil, že
vyhodnotil rozhodcovskú doložku v zmluve tvoriacu podklad pre vydanie rozhodcovského rozsudku
ako neprijateľnú a preto ide o neplatnú zmluvnú podmienku. Neplatná rozhodcovská doložka nemohla
založiť právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie veci a preto ani na vydanie rozhodnutia. Nulitný

titultaknepredstavuježiadnuprekážkunáslednéhoprejednaniaarozhodnutiapredvšeobecnýmsúdom.

4. O trovách konania rozhodol podľa ustanovenia 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení do 30.06.2016.

Obsah odvolania

5. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý namietal
nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie súdu prvej inštancie, ako aj nedostatočné
odôvodnenie rozsudku, čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Uviedol, že zmluva o úvere

nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ani spotrebiteľskou zmluvou, pretože žalobca vstúpil do
právneho vzťahu so žalovaným na základe vyhlásenia, že poskytnuté peňažné prostriedky použije na
výkon povolania, a teda nie na svoju súkromnú potrebu, pričom mal možnosť označiť iný účel použitia
peňažných prostriedkov. V prípade postavenia žalovaného treba akcentovať aj jeho dobru vieru, s ktorou
sa do právneho vzťahu so žalobcom vstupoval. Ak dodávateľ koná v dobrej viere, že druha strana

nie je spotrebiteľ, nemôže sa táto strana dovolávať toho, že mala postavenie spotrebiteľa. Nakoľko
žalobca nemienil použiť peňažné prostriedky na svoju súkromnú potrebu, čo dobrovoľné označil v
zmluve, nie je spotrebiteľom. Vzájomný právny vzťah účastníkov konania je teda obchodnoprávny a
uplatnenie právnych noriem s cieľom ochrany spotrebiteľa nie je vôbec na mieste. Odvolateľ ďalej
namietal, že súd prvej inštancie vôbec neurčil na základe čoho je rozhodcovská doložka neprijateľná

a preto neplatná, tento fakt iba konštatoval. Tiež súd prvej inštancie nikde neuviedol čím bola už
judikovaná rozhodcovská doložka, pričom tento fakt opäť bez odôvodnenia iba konštatuje. V konkrétnom
prípade je však nepochybné, že rozhodcovská zmluva, dohodnutá medzi žalobcom a žalovaným je tzv.
nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany
svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Už len z tohto

pohľadu rozhodcovská doložka nevyžaduje od žalobcu , aby spory riešil výlučne v rozhodcovskom
konaní. Platnosť právneho úkonu je potrebné hodnotiť v čase jeho uzavretia a bez hypotetického
zvažovania okolností, ktoré môžu, ale nemusia nastať po jeho uzavretí. Dôležité je, či doložka v
čase jej uzavretia sama osebe umožňuje alebo neumožňuje spotrebiteľovi uskutočniť voľbu medzisúdom, alebo alternatívnym riešením sporu. Nie je vôbec dôležite, čo sa môže stáť v budúcnosti.
Prípustnosť rozhodcovského konania vyplýva aj z právnej úpravy týkajúcej sa spotrebiteľských úverov,
smernice č. 2005/48/ES o spotrebiteľskom úvere z odporúčania Komisie č. 98/257/ES o zásadách

použiteľných na orgány zodpovedné za mimosúdne riešenie spotrebiteľských sporov a bola priznaná
aj rozsudkom Vrchného súdu v Olomouci vo veci sp. zn. 12Cmo/13/2010. Vzhľadom na uvedené v
prípade rozhodcovského rozsudku sa nejedná o nulitný právny akt, pretože ako taký vznikol na základe
platnej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovský rozsudok ako taký teda môže a aj zakladá neodstrániteľnú
prekážku právoplatné rozsúdenej veci, čoho následkom musí byť jedine zastavenie konania podľa §

104 ods. 1 O.s.p.. Odvolateľ namietal aj to, že súd prvej inštancie v rozsudku nešpecifikoval časovo
pojednávanie,výsluhžalobkyneavyjadrenieprávnehozástupcužalobkyne,ktorévosvojomodôvodnení
spomína a súd prvej inštancie toto ani nikde ďalej nevysvetľuje. Súd prvej inštancie taktiež nedal
odpoveď ako sa vysporiadal so súdnou judikatúrou a odbornou literatúrou na ktorú poukázal žalovaný.
Uviedol, že tvrdenie súdu prvej inštancie, že zmluva o úvere neobsahuje náležitosti podľa písm. g) a i)
je nesprávne. Zo zmluvy o úvere je zrejmé, že obsahuje konečnu splatnosť, pretože je v nej stanovené,

že žalobca sa zaväzuje zaplatiť žalovanému 12 mesačných splátok, každý mesiac od 20.05.2009 do
20.05.2010 (a teda je zrejme, že konečná splatnosť zmluvy je 20.05.2010). Zmluva o úvere tiež určuje
presne žalobcovi výšku, počet, termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, pretože splátky sú v
zmluve presne určené a to na sumu 33,- eur mesačne počas 12 mesiacov. Navrhol, aby odvolací súd
rozsudok prvej inštancie okrem časti o nepriznaní trov vedľajšieho účastníka zrušil a vrátil vec súdu na

ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania.

Hodnotenie odvolacieho súdu

6. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona

č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods.
1 a 2 C.s.p., vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania
(§ 385 C.s.p. a contrario) a tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli
Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred. Dospel k záveru,

že odvolanie žalobcu nie je dôvodné v dôsledku čoho sú splnené podmienky na potvrdenie vecne
správneho rozsudku súdu prvej inštancie.

7. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu, ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní a vec
správne právne posúdil. Odvolací súd si osvojuje odôvodnenie súdu prvej inštancie a na potvrdenie

správnosti rozsudku a v súvislosti s odvolacími dôvodmi dopĺňa (§ 387 ods.2 C.s.p.).

8. Základnú charakteristiku spotrebiteľských zmlúv upravuje Občiansky zákonník v ustanovení § 52.
Podľa tohto ustanovenia spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú
uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné

ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ použijú sa vždy, ak je to na
prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania, alebo dohody, ktorých
obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá
pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy

nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
9. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je
vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý žalovaným túto
charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek pochybností všeobecné obchodné
podmienky úveru, ktoré žalobkyňa ovplyvniť nemohla, nakoľko boli už vopred pripravené pre veľký počet

spotrebiteľov. Žalovaný má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov a v priebehu odvolacieho
konania nebolo žalovaným preukázané, aby úver poskytol žalobcovi za účelom výkonu obchodnej
činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti žalobcu. S prihliadnutím na možný výskyt zastierania
skutočného účelu uzatvorenia zmluvy má v prípade pochybnosti dôkazné bremeno na preukázanie
nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ. Existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom

známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že nespotrebiteľský charakter musí byť preukázaný
bezpečne spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Bezpečným preukázaním nemôže v
žiadnom prípade byť len všeobecný, nič nehovoriaci údaj o poskytnutí úveru na výkon povolania,
zamestnania, resp. podnikania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aký konkrétny súvis má výkonpovolania, zamestnania resp. podnikateľská činnosť s uzatvorením konkrétnej zmluvy a či dlžník pri
uzatváraní zmluvy skutočne konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Túto dôkaznú povinnosť si
žalovaný nesplnil, čo má na posudzovanie právneho vzťahu vzniknutého medzi účastníkmi rovnaký

vplyv ako keby v zmluve účel jej uzatvorenia uvedený nebol. Za stavu, že žalobkyňa bola v čase
uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere na materskej dovolenke (zápisnica o pojednávaní zo dňa
01.07.2014 č.l.145) a predmetnú zmluvu o úvere vypĺňal nesporne žalovaný, tvrdenie o dobrej viere
žalovaného o nespotrebiteľskom charaktere zmluvného vzťahu, nemôže obstáť.

10. Odvolací súd nijako nepopiera argumenty, že zmluva bola uzavretá podľa ustanovení Obchodného
zákonníka, predmetná vec sa však týka záväzkovo - právneho vzťahu založeného spotrebiteľskou
zmluvou, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou obsiahnutou v Občianskom zákonníku (§ 52 a
nasl.). Ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu. Ide teda o typický
občianskoprávny vzťah a niet dôvodu nechrániť dobromyseľnosť spotrebiteľa - žalobkyne vychádzajúcu
z dôvery v objektívne občianske právo.

11. Odvolací súd konštatuje, že na predmetnú zmluvu sa zároveň vzťahuje zákon č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch (ďalej len ,,ZoSÚ“). Zmluvným dojednaním nie je možné vylúčiť pôsobnosť
zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý je predpisom obsahujúcim kogentné ustanovenia a vzťahuje
sa na všetky zmluvy spĺňajúce definíciu zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle tohto zákona. Výnimku

netvoria ani zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka. Zákon o spotrebiteľských úveroch má vo
vzťahu k Obchodnému zákonníku povahu lex specialis, a preto má prednosť pred aplikáciou ustanovení
Obchodného zákonníka.

12. Zmyslom zákonnej úpravy o spotrebiteľských úveroch je ochrana záujmov spotrebiteľa. Účelom

uvádzania zákonom stanovených náležitostí v zmluve o spotrebiteľskom úvere je zabezpečiť
spotrebiteľovi dostatočné množstvo informácií o podmienkach úveru, nákladoch a záväzkoch, ktoré
z neho vyplývajú. Informácia spotrebiteľa o úrokoch, poplatkoch a ostatných zákonom stanovených
náležitostiach má podstatný význam z dôvodu, že prispieva k transparentnosti trhu a umožňuje
spotrebiteľovi poznať rozsah svojho záväzku. Žalobkyňa však túto možnosť nemala, keďže tieto

náležitosti v zmluve o spotrebiteľskom úvere preukázateľne absentujú.

13. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že posudzovaná zmluva o úvere zo dňa 23.04.2009 (č.l. 4
spisu) neobsahuje údaje v zmysle § 4 ods. 2 písm. g), h), i) a j) ZoSÚ, t.j. ročnú úrokovú sadzbu, výšku,
počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ročnú percentuálnu mieru nákladov a priemernú

hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú ku dňu podpísania
zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Neuvedenie týchto náležitosti v zmluve zákon o spotrebiteľských
úveroch postihuje tým, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 4 ods. 3 ZoSÚ).

14. Predmetná zmluva o úvere neobsahuje údaj v zmysle § 4 ods. 2 písm. g) ZoSÚ, t.j. konečnú

splatnosť úveru. Tento údaj musí byť v zmluve výslovne uvedený, nemožno ho vyvodzovať z ďalších
zmluvných náležitostí (napr. z počtu splátok úveru). Počet a výška splátok úveru je samostatnou
zmluvnou náležitosťou, ktorú nemožno stotožňovať s chýbajúcim údajom o konečnej splatnosti úveru.
Nepochybne zákonodarca pod konečnou splatnosťou úveru nemyslel len stanovenie počtu mesačných
splátok, pretože inak by sa uspokojil s náležitosťou pod písm. i), kde sa uvádza aj počet splátok. Počet

splátok teda nemožno stotožniť s konečnou splatnosťou úveru a preto pri písm. g) iný výklad než ten,
že konečná splatnosť úveru musí byť určená dátumovo, neprichádza do úvahy.

15. Ustanovenie § 4 ods. 2 písm. i) ZoSÚ uvádza, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať
výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Z uvedeného je zrejmé, že povinnými

náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa úpravy platnej v čase uzavretia zmluvy žalobcu a
žalovaného bola aj výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, pričom slová, výška,
počet a termíny splátok sa viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, teda tak k
istine, ako aj k úrokom a iným poplatkom. Je teda jednoznačné, že v každej zmluve musí byť uvedená
tak výška istiny, ako aj úrokov a iných poplatkov, taktiež aj ich počet a termíny splátok. Odvolací súd sa

stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o absencii tejto náležitosti v zmluve o úvere.

16. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom žalovaného, že možnosť voľby medzi rozhodcovským a
všeobecnýmsúdomvrozhodcovskejzmluveužbezďalšiehoodstraňuje značnúnerovnováhuvprávacha povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna, pretože
takmer s pravidelnosťou rozhodcovské žaloby podávajú veritelia, čo možno odôvodniť aj rozsahom
nárokov plynúcich zo štandardne formulovanej úverovej zmluvy. Naopak, ak niektorý spotrebiteľ

výnimočne uplatňuje svoje práva, tak využíva - pre neho transparentný všeobecný súd. Z hľadiska
ochrany spotrebiteľa nie je rozdiel medzi výhradnou rozhodcovskou doložkou a voľbou dodávateľa, ktorý
spotrebiteľovi rozhodcovské konanie vnúti.

17. Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od spoločného stanoviska občianskoprávneho a

obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove z 27.9.2010, v zmysle ktorého „zmluvná
podmienka v štandardnej formulárovej zmluve uzavretej po 31. 12. 2007 alebo vo všeobecných
obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne
dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom
konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť
exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak

síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa
takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť
sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému
konaniu“.

18. K odvolacej námietke žalovaného o existencii rozhodcovského rozsudku, ktorý mal založiť prekážku
res iudicata, t. j. právoplatne rozhodnutej veci, odvolací súd poukazuje na to, že už v minulosti v
právnej veci práve žalovaného explicitne v rozsudku sp. zn. 21Co/25/2012 zo dňa 18.06.2013 súd
konštatoval, že právoplatný rozhodcovský rozsudok na plnenie, rozsudok založený na neprijateľnej
rozhodcovskej doložke nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci (porov. ,,Nulitný rozhodcovský

rozsudok nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci“, uznesenie Krajského súdu v Trnave zo
dňa 31. mája 2012, č. k. 10CoE/308/2011-39 ). Predmetný rozsudok bol podrobený kontrole ústavnosti.
Ústavný súd Slovenskej republiky tento záver neoznačil za ústavne nekonformný a pritom išlo o zásadnú
právnu otázku s dopadom na výsledok súdneho sporu (porov. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. I. ÚS 25/2014 zo dňa 22.1.2014). Tento záver bol prijatý i Najvyšším súdom Slovenskej

republiky v uznesení sp. zn. 3Cdo 122/2011 zo dňa 9.2.2012 cit.: „Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu
rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať
rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého
nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým,
kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky

paaktu.“ Obdobne tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6MCdo 9/2012 zo dňa
16.1.2013 cit.: „V prípade, ak exekučným titulom má byť rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý nemal
právomoc na jeho vydanie, považuje právna teória i súdna prax takéto rozhodnutie za zdanlivé, ničotné
(nulitné - paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho nezaväzujúce. Obdobné dôsledky
treba priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, ak tento orgán nemal právomoc ho vydať, pokiaľ to právna

úprava nevylučuje. Rozhodnutie postihnuté nedostatkom právomoci orgánu, ktorý ho vydal, tak nie je
spôsobilé ani založiť prekážku rei iudicata.“ ,

19. Žalovaný tvrdí, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. účinného v čase podania odvolania). Právnym posúdením

je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený
skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny náležitý právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd prvej inštancie na zistený skutkový stav prijal správny

právny záver.

20. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. (podľa procesnej normy účinnej
v čase podania odvolania) je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia,
na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej

časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak
výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 O.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do
úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak
nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmipreukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej
inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení
dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak z

hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok
hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133
až 135 O.s.p.. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že tento odvolací dôvody nie je
naplnený. Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli

za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho
hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až §
135 O.s.p., alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité
zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

21. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie obsahuje odpovede na všetky argumenty uvádzané
žalovaným v odvolaní a odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého
rozsudku. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vyrovnal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami
a jeho myšlienkový postup v odôvodnení je dostatočne vysvetlený. Z rozsudku je možné vyvodiť
záver o tom, z akého skutkového stavu pri svojom rozhodnutí vychádzal a jeho právne odôvodnenie

je dostačujúce.

22. Majúc na zreteli uvedené, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie okrem výroku o vylúčení
vzájomného návrhu žalovaného zo dňa 22.03.2013 na samostatné konanie ako vecne správny potvrdil
v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 C.s.p.

23. Podľa § 386 písm. c) C.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému nie je odvolanie prípustné.

24. Súd prvej inštancie vzájomný návrh žalovaného vylúčil na samostatné konanie podľa § 97 ods.2

O.s.p., pričom v tomto smere nepochybne ide o rozhodnutie, ktorým sa upravuje vedenie konania.

25. Okruh týchto rozhodnutí zákon stanovuje len všeobecne a spravidla pôjde o tie rozhodnutia, ktoré
nemajúvplyvnarozhodnutievovecisamej.Súdniejetakýmitorozhodnutiamiviazanýamôžeichzmeniť
bez toho, aby sa na to vyžadovalo podanie odvolania niektorým z účastníkov konania.

26. Občiansky súdny poriadok však v ustanovení § 202 ods. 3 písm. a/ O.s.p. účinnom v čase
rozhodovania súdu prvej inštancie odvolanie proti rozhodnutiu, ktorým sa upravuje vedenie konania,
nepripúšťal. Z tohto dôvodu bolo potrebné odvolanie žalovaného proti tejto časti rozsudku súdu prvej
inštancie odmietnuť postupom podľa § 386 písm. c/ C.s.p.

27. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ust. § 255
ods. 1 C.s.p. V odvolacom konaní nebol úspešný žalovaný, preto mu nevznikol nárok na náhradu trov
odvolacieho konania. Naopak fakticky plne úspešná bola žalobkyňa a Združenie na ochranu občana
spotrebiteľa HOOS, ktorým vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania, o ktorom v

zmysle § 262 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací
súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom
prípade bola žalobkyňa a Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS v odvolacom konaní pasívni,
nevykonali žiaden procesný úkon, náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnili, ani nevyčíslili a podľa
obsahu spisu jej ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd preto v súlade s čl. 17

Základných princípov C.s.p. zakotvujúcim procesnú ekonómiu aplikoval pomyselnú normu podľa čl. 4
ods. 2 Základných princípov C.s.p., podľa ktorej ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa
obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, môže súd rozhodnúť priamo tak, že sa náhradu trov odvolacieho
konania neprizná. Vzhľadom na uvedené rozhodol tak, že žalobkyni a Združeniu na ochranu občana
spotrebiteľa HOOS sa náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).