Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. marec 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Sžf/76/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6015200200
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Morava

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:6015200200.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Urbancovej

a členov senátu JUDr. Milana Moravu a JUDr. Petry Príbelskej, PhD., v právnej veci žalobkyne
obchodnej spoločnosti TALCUM GRUPPO, s.r.o., so sídlom v Banskej Bystrici, Podháj 57, IČO:
44 529 775, zastúpenej JUDr. Ing. Lindou Kovandovou, advokátkou, so sídlom v Banskej Bystrici,
Ul. Janka Kráľa 1, IČO: 42 307 121, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej repulbiky,
so sídlom v Banskej Bystrici, Lazovná 63, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
1100301/1/516568/2014/5094 z 24. novembra 2014, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Krajského
súdu v Banskej Bystrici č.k. 23S/40/2015-40 z 28. júla 2015, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 23S/40/2015-40 z
28. júla 2015 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „krajský súd“) podľa § 250j ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala
preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100301/1/516568/2014/5094 z 24. novembra
2014. Týmto rozhodnutím žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica (ďalej len

„správca dane“) č. 9601402/5/2481000/2014/Žák zo 4. júna 2014, ktorým správca dane podľa § 68 ods.
5 a 6 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „Daňový poriadok“) žalobkyni nepriznal nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie september
2009 vo výške 161 461,20 € a vyrubil vlastnú daňovú povinnosť na DPH vo výške 38,80 €.

Krajský súd po preskúmaní administratívneho spisu v rozsahu žalobných dôvodov dospel k záveru,
žalobkyňa nepreukázala splnenie podmienky požadovanej v zmysle § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z.

o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“), z ktorej vyplýva, že
pre uplatnenie odpočtu DPH nepostačuje len deklarovanie dodania tovaru alebo služby faktúrou, ale je
potrebné preukázať reálne vecné plnenie, pričom dôkazné bremeno je na žalobkyni a táto toto dôkazné
bremeno neuniesla.

S namietaným tvrdením žalobkyne, že v konaní bola preukázaná prípravná fáza hospodárskej činnosti
daňového subjektu a jeho úmysel realizovať projekt „Úprava mastenca“, a teda aj použitie fakturovaného

plnenia na podnikateľskú činnosť, krajský súd nesúhlasil, čo dôvodil tým, že vyrobenie vzoriek mastenca
(aj to v jednoduchých domácich podmienkach) nie je prípravná fáza hospodárskej činnosti a nebolo
preukázané, že by došlo k začatiu hospodárskej činnosti so súvisiacou výrobou mastenca.V súvislosti so zákazom zneužívania práva, krajský súd, opierajúc sa o závery rozsudku Súdneho dvora
Európskej únie vo veci C-255/02 (Halifax), z ktorých vyplýva, že právo na odpočet DPH by prináležalo
žalobkyni v prípade (za predpokladu splnenia náležitostí § 49 ods. 1, § 49 ods. 2 písm. a/ a § 2

ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o DPH), že neexistujú podvodné alebo zneužívajúce okolnosti smerujúce
k získaniu daňovej výhody bez existencie iného hospodárskeho cieľa, považoval za preukázané, že
cieľom predmetných zdaniteľných obchodov bolo získať daňovú výhodu - nadmerného odpočtu z titulu
odpočítania DPH za faktúrové plnenia na základe toho, že:
- išlo o obchodné transakcie deklarované medzi personálne a ekonomicky úzko vzájomne prepojenými

osobami,
- doklady deklarujúce preverované plnenie vystavila a podpísala tá istá osoba Ing. T. C., vystavil za
dodávateľaAutoservisFALKO,s.r.o.odberateľskúfaktúruč.180309/Tz18.03.2009apodpísalZmluvuo
prevode práv č. 1832009/T z 18.03.2009, a to za prevodcu Autoservis FALKO s.r.o., aj za nadobúdateľa
TALCUM GRUPPO, s.r.o.,
- úhrada odplaty za fakturované plnenie bola dohodnutá neurčito, nejednoznačne, úhrada bola viazaná

na získanie finančných prostriedkov spoločnosťou ZITOS, s.r.o., spoločnosť ZITOS, s. r. o., finančné
prostriedky nezískala, odplata nebola uhradená,
- žalobca nepreukázal úmysel reálneho využitia fakturovaného plnenia na uskutočnenie svojich
zdaniteľných plnení.

V súvislosti s patentom č. 278312, ako aj s patentovou prihláškou č. PP 5017-2007, ku ktorému bolo
predložených množstvo žiadostí na ÚPV SR v súvislosti s prevodom patentu po malých častiach,
udeľovanie licencií, ďalej strpenie užívacích práv k vynálezu a podobne, krajský súd poukázal na
viacero sporov; príkladmo: sp.zn 23S/195/2004, 23S/194/2004, spojené na spoločné konanie pod sp.zn.
23S/196/2004, z ktorých mal krajský súd zistené, že jeden z prihlasovateľov vynálezu - spoločnosť

PLATÓN s.r.o. si proti Daňovému riaditeľstvu SR uplatňoval nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty
za odpredaj časti patentu „Spôsob úpravy mastenca“, ktorý bol predchodcom patentu „Spôsob prípravy
mastencového produktu s vysokým stupňom čistoty“. Žalobcovi v danom konaní nebol priznaný nárok
na odpočet DPH, krajský súd žalobu žalobcu zamietol a rozsudok krajského súdu č.k. 23S/l 94/2004-105
z 29. septembra 2004 sa stal právoplatný v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Sžo-

KS 4/2005. Krajský súd poukázal tiež na obdobný prípad v spojených veciach vedených pod sp.zn.
23S/181/2004, keď si nadmerný odpočet uplatňoval žalobca Ing. T. C. - ECCO FATTO proti Daňovému
riaditeľstvu SR, ako aj vo veciach pod sp.zn. 23S/117/2008, v ktorej si žalobca VIVA M&M, s.r.o.
uplatňoval odpočet dane z pridanej hodnoty proti Daňovému riaditeľstvu SR a v ďalšej obdobnej veci
si žalobca TANOARCH, s.r.o. sp.zn. 23S/36/2008 uplatňoval odpočet dane z pridanej hodnoty proti

Daňovému riaditeľstvu SR. V obidvoch veciach si žalobcovia odpočet uplatňovali z licenčných zmlúv v
súvislosti s patentom „Spôsob úpravy mastenca“, pričom krajský súd tieto žaloby zamietol.

Pokiaľ ide o prevod práva na riešenie „Spôsob prípravy mastencového produktu s vysokým stupňom
čistoty“, krajský súd uviedol, že žalobkyňa viedla spory aj v ďalších veciach ako napríklad sp.zn. 23

S/22/09, kde bola žaloba zamietnutá a rozsudok KS BB sa stal právoplatný.
Krajskému súdu zo spisu sp.zn. 23S/71/2009 vyplynulo, že proti konateľovi spoločnosti TANO CONTO,
s.r.o. Ing. T. C. bolo vedené aj trestné konanie pre trestný čin neodvedenia dane a poistného. Konanie
sa viedlo na Krajský súd v Banskej Bystrici pod sp.zn. 3T 25/00.

Pokiaľ išlo o udelený patent „Spôsob úpravy mastenca“, ako aj pokiaľ ide o prihlášku na udelenie patentu
„Spôsob prípravy mastencového produktu s vysokým stupňom čistoty“, krajský súd z administratívneho
spisu v predmetnom konaní, ako aj v súvisiacich ukončených konaniach mal za preukázané, že ani
v jednom prípade nedošlo k priemyselnému využitiu a boli vypracované len vzorky. Poznamenal, že
žalobkyňa už od roku 2004, ako začala súdne spory s Daňovým riaditeľstvom SR pre nadmerný odpočet

DPHvsúvislostispredajompatentuč.PP103-94„spôsobúpravymastenca“nepreukázalahospodárske
využitie vynálezu.

Krajskému súdu bolo známe, že viacerí z prihlasovateľov patentu č. PP 103-94 viedli v minulosti
viac ako desiatku sporov proti daňovým úradom, v ktorých sa domáhali nadmerného odpočtu dane

(napr. predaj patentu po častiach č. PP 103-94, „spôsob úpravy mastenca“, príkladmo uviedol veci:
sp.zn. 23S/194/2004, žalobca PLATÓN, s.r.o., žalovaný Daňové riaditeľstvo SR; sp.zn. 23S 195/2004,
žalobca PLATÓN, s.r.o., žalovaný Daňové riaditeľstvo SR; sp.zn. 23S 196/2004, žalobca PLATÓN,
s.r.o., žalovaný Daňové riaditeľstvo SR; sp.zn. 23S/181/2004, žalobca T. C. ECCO-FATTO, žalovanýDaňové riaditeľstvo SR; sp.zn. 23S/192/2004, žalobca Ivan Kovanda ECCO-FATTO, žalovaný Daňové
riaditeľstvo SR; sp.zn. 23S/193/2004, žalobca T. C. ECCO-FATTO, žalovaný Daňové riaditeľstvo SR.
V súvislosti s odplatou za využívanie patentu na základe licenčnej zmluvy a uplatňovania nadmerného

odpočtu DPH sa viedol spor sp.zn. 23S/36/2008, žalobca TANOARCH, s.r.o., žalovaný Daňové
riaditeľstvo SR. V súvislosti s prevodom práva na riešenie sa viedli napríklad spory sp.zn. 23S/118/2009,
žalobca TALCO SLOVAKIA, s.r.o., žalovaný Daňové riaditeľstvo SR; sp.zn. 23S/4/2009, žalobca
TANOARCH, s.r.o., žalovaný Daňové riaditeľstvo SR; sp.zn. 23S/22/2009, žalobca TANOARCH, s.r.o.,
žalovaný Daňové riaditeľstvo SR; sp.zn. 23S/59/2009, žalobca TALCO SLOVAKIA, s.r.o., žalovaný

Daňové riaditeľstvo SR; sp.zn. 23S/72/2009 žalobca VIVA M&M, s.r.o., žalovaný Daňové riaditeľstvo SR;
V súvislosti s prevodom práva na riešenie vynálezu „spôsob úpravy mastencového produktu s vysokým
stupňom čistoty“, č. 5017-2007 sa viedol napríklad spor o nadmerný odpočet DPH vo veci sp.zn.
23S/22/2009, žalobca TANOARCH, s.r.o., žalovaný Daňové riaditeľstvo SR. V súvislosti s prevodom
autorských práv k využívaniu technologického postupu úpravy mastenca sa viedol spor o nadmerný
odpočet DPH vo veci sp.zn. 23S/71/2009, TANO CONTO, s.r.o., žalovaný Daňové riaditeľstvo SR. Z

uvedených sporov bolo krajskému súdu všeobecne známe, že hlavnú úlohu pri personálnom prepojení
zo spomínaných súdnych sporov mal Ing. T. C..

O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že žalobkyni pre jej neúspech
v konaní náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie žiadajúc, aby
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec
vrátil na ďalšie konanie.

Žalobkyňa krajskému súdu vytýkala, že sa nezaoberal žalobnou námietkou týkajúcou sa zákonnosti
konania predchádzajúcemu daňovej kontroly u žalobkyne za zdaňovacie obdobie september 2009
s odôvodnením, že toto má byť predmetom samostatnej žaloby v konaní sp.zn. 23S/217/2014 o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia FR SR č. 1100301/358015/2014/6014 zo 07.08.2014, ktorým FR
SR potvrdilo prvostupňové rozhodnutie správcu dane o zastavení konania vo veci žiadosti žalobkyne

o vrátenie daňového preplatku za zdaňovacie obdobie september 2009. V čase podania odvolania
žalobkyňou už krajský súd vo vyššie uvedenej veci vydal rozsudok č.k. 23S/217/2014-32 z 18.03.2015,
v ktorom sa podľa žalobkyne však namietaným postupom správcu dane súvisiacim s otázkou
neoprávneného zadržiavania nevráteného nadmerného odpočtu DPH a nepriznaním a nezaplatením
sankčného úroku tiež nezaoberal, preto navrhla najvyššiemu súdu, aby sa s uvedenými námietkami v

tomto konaní vysporiadal.

Uviedla, že v daňovom priznaní dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2009 si
uplatnila nadmerný odpočet DPH vo výške 161 461,20 €, ktorý správca dane nevrátil v zákonnej lehote
podľa § 79 zákona o DPH, ani nezačal daňovú kontrolu. Nerešpektovaním zákonnej lehoty správcu dane

na vrátenie nadmerného odpočtu DPH alebo začatie prípadnej daňovej kontroly a vykonaním následnej
daňovej kontroly, ktorú vzhľadom na okolnosti nemožno podľa žalobkyne považovať za inú než účelovú,
dochádza(okremporušeniazákonaoDPH)ajkporušovaniuzásadyneutralityDPHaprávnezáväzného
výkladu Smernice o DPH poskytovaného judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie. V tejto súvislosti
poukázala na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veciach C-525/11 „Mednis“ alebo C-107/10

„ENEL“.

Čo sa týka nepreukázania zneužitia práva žalobkyni v súvislosti s prevodom časti patentu, žalobkyňa
zotrvala na svojich námietkach. Mala za to, že daňové orgány a krajský súd nesprávne posudzujú otázku
zneužitia práva a úmysel žalobkyne v danej veci a zároveň dodala, že splnenie podmienky podľa § 49

ods. 2 zákona o DPH preukázala. Závery krajského súdu o zneužití práva, ktoré videl v tom, že došlo
len k vyrobeniu vzoriek príslušným technologickým postupom upraveného mastenca v jednoduchých
domácich podmienkach a následne spolupráca so spoločnosťou ZITOS, s.r.o., ktorá mala zafinancovať
výrobu vo veľkom skončila neúspešne, lebo ZITOS, s.r.o. finančné prostriedky nezískala, t.j. žalobkyňou
preukázané okolnosti, nepovažoval za prípravnú fázu hospodárskej činnosti a tak dospel k záveru o

zneužití práva žalobkyňou, je podľa žalobkyne v hrubom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora Európskej
únie a jeho právne záväzným výkladom európskeho práva. Žalobkyňa sa v tejto súvislosti odvolávala na
rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veciach C-37/95 vo veci Ghent Coal Terminal, C-400/98vo veci Breitsohl, C-110/94 vo veci INZO, C-268/83 vo veci Rompelman, C-110/98 až C-148/98 vo veci
Gabalfrisa,
C-396/98 vo veci Schlossstrasse, C-32/03 vo veci Fini H a pod.

Ďalej poukázala na bod 25 písomných pripomienok Európskej Komisie z 28.02.2011 vo veci C-504/10
TANOARCH, podľa ktorého aj v prípade, ak nositeľ podielu na práve na riešenie už má zo zákona právo
využívať vynález v celom rozsahu, nadobudnutím ďalšieho spolumajiteľského podielu sa zmení jeho
právne postavenie. Takéto nadobudnutie predstavuje prípravnú činnosť, ktorá podlieha DPH. Keďže

nadobudnutie spolumajiteľského podielu umožňuje nadobúdateľovi využívať patent iným spôsobom ako
keby toto právo nenadobudol, nemôže sa považovať za plnenie nepodliehajúce DPH z dôvodu duplicity.
Z uvedeného podľa žalobkyne vyplýva, že samotné nadobudnutie práv podľa zmluvy o prevode práv z
18.03.2009 je prípravnou fázou hospodárskej činnosti, preto považovala právny názor krajského súdu
za nesprávny, v rozpore s európskou judikatúrou.

Skutočnosť, že vzorky žalobkyňa vyrábala v jednoduchých domácich podmienkach, nie je podľa jej
vyjadrenia dôvodom na spochybňovanie úmyslu realizovať výrobu mastenca, práve naopak. Dodala,
že vzorky sa vyrábali najmä pre potenciálnych investorov a odberateľov a žalobkyňa si na ich výrobu
musela zadovážiť potrebné vybavenie, varič, sklené nádoby, materiál ako napr. kyseliny HC1, H2S04,
mastenec, tiež PH meter, sušičku, teplomery, atď.. Správcovi dane bol podľa žalobkyne z jeho kontrolnej

činnosti známy aj podnikateľský zámer združenia podnikateľov TANO GRUPPO, ktorého členom je aj
žalobkyňa, ako aj snahy žalobkyne o nájdenie investorov na realizáciu projektu, či už sa jednalo o
ZITOS s.r.o.. KEYWEST s.r.o. a iné. Záver daňových orgánov a krajského súdu o tom, že žalobkyňa
nepreukázala prípravnú fázu ekonomickej činnosti, úmysel realizovať projekt úpravy mastenca a teda aj
použitie fakturovaného plnenia na podnikateľskú činnosť je nielen nesprávny, ale aj v priamom rozpore

s rozsudkom SD EÚ vo veci C-504/10 TANOARCH.

Žalobkyňa považovala fakt, že išlo obchodnú transakciu medzi prepojenými osobami, za súladnú
s tým, že ide o subjekty združené v jednom združení podnikateľov, ktoré sa snažia a realizáciu
spoločného projektu. Aj z tohto dôvodu na podpísanie zmluvy bola splnomocnená tá istá osoba.

Poukazujúc na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-549/11 ORFEJ dodala, že prepojenie
daňových subjektov za účelom spolupráce a realizácie spoločného projektu nemožno považovať za
prvok preukazujúci zneužitie práva či nasvedčujúci takémuto zneužitiu.

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení z 12. októbra 2015 na odvolanie žalobkyne navrhol

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. Poukázal na to, že trvá na svojom rozhodnutí č.
1100301/1/516568/2014/5094 z 24. novembra 2014, jeho odôvodnení a na svojom vyjadrení k žalobe z
23. marca 2015., pričom sa stotožňuje so závermi odvolaním napadnutého rozsudku krajského súdu.

Nakoľko odvolacie konanie bolo začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 162/2015 Z.z.,

Správny súdny poriadok, v súlade s ustanovením § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku postupoval
Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa doterajších predpisov (Občiansky súdny poriadok) a ako súd
odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,
v rozsahu a v medziach odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej OSP)
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol

zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky www.nsud.sk <. (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSPv spojení s § 246c ods. 1 vety prvej
OSP a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nie je možné priznať úspech.
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická
osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,

aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).

Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
1100301/1/516568/2014/5094 z 24. novembra 2014. Týmto rozhodnutím žalovaný potvrdil rozhodnutie
DaňovéhoúraduBanskáBystricač.9601402/5/2481000/2014/Žákzo4.júna2014,ktorýmsprávcadane

podľa § 68 ods. 5 a 6 Daňového poriadku žalobkyni nepriznal nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie
september 2009 vo výške 161 461,20 € a vyrubil vlastnú daňovú povinnosť na DPH vo výške 38,80 €.Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) mal z obsahu administratívneho spisu
preukázané, že spoločnosť TALCUM, s.r.o. (ako nadobúdateľ) uzatvorila 18.03.2009 so spoločnosťou
Autoservis FALKO, s.r.o. (ako prevodca) Zmluvu o prevode práv č. 18032009/T. Predmetom zmluvy bolo

strpenie užívacích práv k vynálezu pod názvom „Spôsob úpravy mastenca“ v rozsahu spolumajiteľských
práv prevodcu, ktoré vlastní ku dňu uzavretia tejto zmluvy a taktiež strpenie užívacích práv k vynálezu
pod názvom „Príprava mastencového prípravku s vysokým stupňom čistoty“, t.j. ide o strpenie užívacích
práv k uvedeným vynálezom, ktoré sú chránené patentom č. 278312 registrovaným na ÚPV SR s
patentovou prihláškou č. PP 5017-2007 z 26.02.2007, a to v rozsahu výroby upraveného mastenca

400 ton/rok. Predmetom zmluvy bolo zároveň postúpenie práva vedúceho subjektu pri realizácii
projektu „Úpravy mastenca“ cestou spolupráce so spoločnosťou ZITOS, s.r.o., Trnava. Týmto dňom sa
nadobúdateľ ustanovil do tejto pozície a v zmysle Dohody účastníkov združenia podnikateľov TANO
GRUPO Banská Bystrica určuje ďalší postup pri realizácii projektu „Úprava mastenca“ v praxi. Cena za
predmet zmluvy bola dohodnutá zmluvnými stranami vo výške 850 000,- € bez DPH. Splatnosť ceny
bola určená vzhľadom na stav rokovania so spoločnosťou ZITOS, s.r.o., do 30 dní odo dňa obdržania

poskytnutia nenávratného finančného príspevku, ktorý mala získať obchodná spoločnosť (fúziou ZITOS,
s.r.o. a TALCUM, s.r.o.). Zmluvu o prevode práv č. 1832009/T z 18.03.2009 podpísal za prevodcu
Autoservis FALKO, s.r.o., Ing. T. C. a za nadobúdateľa TALCUM, s.r.o. tiež Ing. T. C..

Daňový subjekt - žalobkyňa si v zdaňovacom období september 2009 uplatnila odpočítanie DPH z

dodávateľskej faktúry č. 180309/T (inter. č. D-l/IX/09) od dodávateľa Autoservis FALKO, s.r.o., ktorej
predmetom bol prevod práv na základe „Zmluvy o prevode práv č. 180309/T z 18.03.2009“, základ dane:
850 000,- €, 19 % DPH: 161 500,- €, suma celkom: 1 011 500,- €.

Daňový úrad v Banskej Bystrici vykonal u žalobkyni, daňovú kontrolu DPH za zdaňovacie obdobie

september 2009, o výsledku ktorej vyhotovil Protokol č. 9601402/5/1660467/2014/Žák z 29.04.2014.
Protokol s výzvou č. 9601402/5/1660654/2014/Žák z 29.04.2014 bol daňovému subjektu doručený v
zmysle § 31 ods. 4 Daňového poriadku 09.05.2014.

Daňový úrad v Banskej Bystrici ako prvostupňový správny orgán rozhodnutím č.

9601402/5/2481000/2014/Žákzo04.06.2014podľa§68ods.5a6Daňovéhoporiadkuvyrubilžalobkyni,
rozdiel dane vo výške 161 500,- € na DPH za zdaňovacie obdobie september 2009. Daňový úrad Banská
Bystrica nepriznal nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie september 2009 v sume 161 461,20 Eur
a vyrubil vlastnú daňovú povinnosť na DPH vo výške 38,80 €.

Úrad priemyselného vlastníctva SR na vynález, ktorý bol predmetom patentovej prihlášky č. PP
5017-2007, patent neudelil, a teda ani nevydal patentovú listinu. Konanie o patentovej prihláške
č. PP 5017-2007 s názvom „Spôsob prípravy mastencového produktu s vysokým stupňom čistoty“
bolo rozhodnutím úradu zo 14.01.2010 zastavené podľa § 40 ods. 3 zákona č. 435/2001 Z.z. o
patentoch. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 22.02.2010. Žiadosť o pokračovanie v konaní bola

zamietnutá rozhodnutím úradu z 13.08.2010 pod PP 5017-2007 podľa § 51 ods. 5 zákona č. 435/2001
Z.z. o patentoch. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňom 28.02.2011 v spojení s rozhodnutím
predsedníčky ÚPV SR č. PP 5017-2007 II/6-2011 z 11.02.2011. Ing. T. C., ktorý bol jedným z
prihlasovateľov podal 27.04.2011 na Krajský súd v Banskej Bystrici žalobu o preskúmanie rozhodnutia
zo dňa 11.02.2011, v ktorej navrhoval, aby súd toto II. st. rozhodnutie, ktorým úrad nevyhovel žiadosti o

pokračovanie v konaní, zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Žaloba bola rozsudkom Krajského súdu v
Banskej Bystrici z 19.09.2012 zamietnutá. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodoval
Najvyšší súd SR, ktorý rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici potvrdil. Daňovému úradu Banská
Bystrica bola 04.11.2013 doručená správa z ÚPV SR, v ktorom okrem iného bolo uvedené, že patent č.
278312 z 28.01.2013 zanikol v zmysle § 31 ods. 1 písm. b/ zákona č. 435/2011 Z.z. o patentoch.

Prvostupňový správny orgán - Daňový úrad v Banskej Bystrici v I. st. rozhodnutí vytýkal žalobkyni
personálne prepojenie daňových subjektov zúčastnených na obchodnom prípade. Konateľom
spoločnosti TALCUM, s.r.o. bol od 20.12.2008 do 18.06.2012 Ing. T. K., od 18.06.2012 do 30.06.2013
Ing. T. C. a od 01.07.2013 opäť Ing. Igor K.. Splnomocneným zástupcom spoločnosti je Mgr. Y. O..

K zmene názvu spoločnosti na TALCUM GRUPPO, s.r.o. došlo 10.09.2013. Spoločnosť je právnym
nástupcom v dôsledku zlúčenia spoločností: FRIKON, s.r.o., PLATÓN, s.r.o., REAL TRADE Prešov,
s.r.o., Viva M&M, s.r.o. Konateľom spoločnosti Autoservis FALKO, s. r. o., je podľa výpisu z obchodného
registra Okresného súdu Banská Bystrica, oddiel: s.r.o., vložka č.: 5596/S pán L. K.. Splnomocnenýmzástupcom spoločnosti bol Ing. T. C., v súčasnosti je splnomocneným zástupcom Mgr. Y. O.. Ing. T. C.
vystavil 18.03.2009 za Autoservis FALKO, s.r.o. faktúru č. 18032009/T a taktiež podpísal za predsedu
Autoservis FALKO, s.r.o. Zmluvu o prevode práv č. 18032009/T z 18.03.2009. Spoločnosť Autoservis

FALKO, s.r.o. a Ing. T. C. (ako fyzická osoba) boli na základe písomnej informácie z ÚPV SR č. PP
103-94 k 24.10.2013 majiteľmi patentu č. 278312. Prvostupňový správny orgán Daňový úrad Banská
Bystrica poukazoval ďalej na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veciach C-255/02 a C-504/10,
v súvislosti s ktorými dospel k záveru, že hlavným cieľom plnenia bolo získanie daňovej výhody. I
napriek formálnemu dodržaniu podmienok na odpočítanie DPH ustanovených zákonom o DPH v znení

neskorších predpisov, v danom prípade sa podľa daňových orgánov jednalo o zneužitie práva s cieľom
získať daňovú výhodu. Právo na odpočítanie dane sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z dôvodu
jej uvedenia na faktúre tak, ako je to v prípade dodávateľskej faktúry od dodávateľa Autoservis FALKO.
Nevyhnutným pre nárok na odpočet DPH je preukázanie, že formálna deklarácia predložených dokladov
má aj povahu faktu, teda že služby, ktoré sú deklarované na faktúre, boli skutočne dodané platiteľom
uvedeným na faktúre. Nárok na odpočet DPH nevzniká len jej uplatnením, ale až po splnení podmienok,

ktorých splnenie je platiteľ povinný preukázať a za správnosť ktorých zodpovedá. V tejto súvislosti
poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Sž-o-KS 262/2004. Kontrolovaný daňový subjekt
nepreukázal žiadnymi dôkazmi, že splnil podmienku uvedenú v § 49 ods. 2 zákona o DPH, teda že
prijatú službu prevod práv na základe Zmluvy o prevode práv č. 18032009/T strpenie užívacích práv
k vynálezu pod názvom „Spôsob úpravy mastenca“ v rozsahu spolumajiteľských práv prevodcu, ktoré

vlastní ku dňu uzavretia tejto zmluvy a taktiež strpenie užívacích práv k vynálezu pod názvom „Príprava
mastencového prípravku s vysokým stupňom čistoty“, t.j. ide o strpenie užívacích práv k uvedeným
vynálezom, ktoré sú chránené Patentom č. 278312 registrovaným na ÚPV SR a patentovou prihláškou
č. PP 5017-2007 zo dňa 26.02.2007, a to v rozsahu výroby upraveného mastenca 400 ton/rok, použil,
resp. použije na uskutočnenie zdaniteľných obchodov podliehajúcich dani. Prvostupňový správny orgán

poukázal na znenie zákona o DPH, podľa ktorého všetky prijaté tovary a služby musia byť platiteľom
použité v súvislosti s uskutočnením jeho podnikateľskej činnosti. Uplatnenie ustanovenia § 49 zákona o
DPH na prijaté tovary a služby, teda odpočítanie dane, vyžaduje ako podmienku pre uplatnenie nároku
na odpočítanie dane skutočnosť, že nadobudnuté tovary a služby musia mať priame a bezprostredné
spojenie s výstupnými plneniami platiteľa. Prvostupňový správny orgán - Daňový úrad v Banskej Bystrici

ďalej poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-342/87 Genius Holding DV a C-454/98
Schmeink a Strobel, z ktorých vyplýva, že právo na odpočítanie sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná
len z dôvodu jej uvedenia na faktúrach. Samotné predloženie faktúry, ktorou sa deklaruje dodanie
tovaru, nie je dôkazom preukazujúcim, že sa zdaniteľný obchod uskutočnil. Podľa názoru Súdneho
dvora Európskej únie právo na odpočítanie dane môže byť uplatnené len s ohľadom na dane skutočne

splatné, zodpovedajúce transakcii, ktorá je predmetom DPH, alebo dane zaplatenej pred uskutočnením
transakcie (C-454/98 bod 53). Ak dodávateľ uvedený na faktúrach nedodal odberateľovi žiadnu službu,
nemôže si odberateľ odpočítať daň uvedenú na faktúrach. Z uvedeného dôvodu kontrolovaný platiteľ
nemá nárok na odpočítanie dane, pretože nedodržal zákonnú podmienku podľa § 49 ods. 2 zákona o
DPH - platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na

dodávku tovarov a služieb ako platiteľ. Zisteniami správcu dane bolo preukázané, že osoby, ktoré sa
zúčastnili prevodu práv - strpenie užívacích práv k vynálezom, ktoré sú chránené Patentom č. 278312 a
Patentovou prihláškou č. PP 5017-2007, vedeli o tom, že sa zúčastňujú konania, ktoré vedie k získaniu
daňovej výhody. Dôkazmi tejto skutočnosti sú fakty, že išlo o personálne prepojenie zúčastnených osôb,
že k zaplateniu protihodnoty nedošlo, že podľa odpovede ÚPV SR zúčastnené osoby neboli súčinné.

Cieľom ich konania bolo neoprávnené uplatnenie práva na odpočítanie dane kontrolovaným daňovým
subjektom.

Proti rozhodnutiu I. st. správneho orgánu - Daňového úradu v Banskej Bystrici podal odvolanie žalobca
a na základe podaného odvolania rozhodoval II. st, správny orgán -žalovaný, ktorý rozhodnutím č.

1100301/1/516568/2014/5094 z 24.11.2014 napadnuté rozhodnutie I. st. správneho orgánu - Daňového
úradu v Banskej Bystrici č. 9601402/5/2481000/2014/Žák zo 04.06.2014 potvrdil.

Rozhodnutie bolo v podstate odôvodnené tým, že kontrolovaný daňový subjekt -žalobca nepreukázal
splnenie podmienky § 49 ods. 2 zákona o DPH, teda že fakturované plnenie použil alebo použije na

uskutočnenie zdaniteľných obchodov podliehajúcich dani. Podľa zákona o DPH všetky prijaté tovary a
služby musia byť použité platiteľom v súvislosti s uskutočnením jeho podnikateľskej činnosti. Uplatnenie
§ 49 zákona o DPH na prijaté tovary a služby (teda odpočítanie dane) vyžaduje ako podmienku
pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane skutočnosť, že nadobudnuté tovary a služby musia maťpriame a bezprostredné spojenie s výstupnými plneniami platiteľa. V tomto prípade podľa informácie
ÚPV SR konanie o patentovej prihláške č. PP 5017-2007 bolo zastavené 14.01.2010 a Patent č.
278312 zanikol 28.01.2013, t.j. kontrolovaný daňový subjekt služby na základe zmluvy v súvislosti s

patentovou prihláškou č. PP 5017-2007 a Patentom SR č. 278312 už nevyužije na uskutočnenie svojich
zdaniteľnýchplnení.Pokiaľžalobcatvrdil,žebolivyrobenévzorkymastenca,čoalenijakonepreukazuje,
že boli vyrobené postupom, ktorý bol predmetom Patentu č. 287312, prípadne patentovej prihlášky
PP 5017-2007 (realizácia v provizórnych podmienkach v byte). Spoločnosti a osoby zúčastnené na
obchodnom prípade sú vzájomne prepojené aj s ďalšími spoločnosťami, čo preukazujú výpisy z

obchodného registra alebo aj informácie ÚPV SR zo dňa 24.10.2013, boli spolumajiteľmi Patentu č.
278312, pričom tieto spoločnosti majú alebo mali sídlo na rovnakej adrese: Podháj 57, 974 05 Banská
Bystrica, resp. Majerská cesta 49, 974 01 Banská Bystrica a sú navzájom personálne prepojené.
Skúmaný tok plnení sa mal uskutočniť v reťazci medzi ekonomicky a personálne prepojenými osobami,
ktoré boli vzájomne prepojené aj ako spolumajitelia Patentu č. 278312, s ktorým preverované plnenie
súviselo. Obchodné transakcie sa mali uskutočniť medzi personálne prepojenými spoločnosťami, ktoré

spájala nielen osoba Mgr. Y. O., ale predovšetkým Ing. T. C., ktorý zastupoval jednotlivé spoločnosti,
vystavil za dodávateľa preverovanú faktúru a podpísal obe zmluvné strany zmluvy z 18.03.2009,
deklaroval výrobu vzoriek mastenca. Na základe uvedených skutočností žalovaný dospel k záveru,
že námietky daňového subjektu ohľadom personálneho prepojenia osôb považuje za neopodstatnené.
Vzhľadom na výšku fakturovanej odplaty a okolnosti obchodného prípadu, správca dane preveroval

tiež úhradu odplaty, aj keď úhrada za plnenie sama o sebe nie jej podmienkou na odpočítanie
DPH z fakturovaného plnenia. K úhrade predmetnej faktúry splnomocnený zástupca kontrolovaného
daňového subjektu Mgr. Y. O. v písomnom vyjadrení na otázky zo zápisnice z 26.02.2014 uviedol, že
faktúra č. 18032009/T, interné č. D-l/IX/09 nebola uhradená ani ku dňu spísania zápisnice, nakoľko
predmetná spolupráca s firmou ZITOS, s.r.o., Trnava skončila neúspešne, firme ZITOS, s.r.o. sa

nakoniec nepodarilo získať na projekt finančné prostriedky (úver z banky), ani formou žiadosti o
poskytnutienenávratnéhofinančnéhopríspevkuzfondovEÚ.Samotnáodplataboladohodnutáneurčito.
Podľa žalovaného je nevyhnutné, aby zámer daňového subjektu o použití fakturovaného plnenia bol
zrejmý v čase vzniku práva na odpočítanie dane, aby bolo jednoznačné, že fakturované plnenia sa
viažu k uskutočneniu plnení, s ktorým nie je spojené právo na odpočet dane. Táto požiadavka ako

dôkazné bremeno daňového subjektu vyplýva priamo z ustanovenia § 49 ods. 2 zákona o DPH.
Svoj zámer by musel preto daňový subjekt preukázať relevantnými dôkazmi, čo kontrolovaný daňový
subjekt nepreukázal. Na základe uvedeného odvolací orgán námietky odvolania vo veci priameho a
bezprostredného spojenia s výstupnými plneniami považuje za neopodstatnené, pretože kontrolovaný
daňový subjekt nijakým spôsobom nepreukázal úmysel, ale ani skutočné využitie fakturovaného

plnenia vysokej hodnoty na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení počas existencie Patentu č.
278312 a patentovej prihlášky PP 5017-2007. K ďalším námietkam žalobkyne žalovaný uviedol, že
šiestu Smernicu Rady 77/388/EHS zo 17.05.1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov
týkajúcich sa dani z obratu - spoločný systém DPH: jednotný základ jej stanovenia, zmenenej a
doplnenej Smernicou Rady č. 95/7/ES z 10.04.1995 (ďalej len „šiesta smernica“), ktorej ustanovenia

sú zapracované vo vnútroštátnej slovenskej právnej úprave, t.j. v zákone o DPH, je potrebné vykladať
v tom zmysle, že bráni právu platiteľa dane na odpočet DPH zaplatený na vstupe, keď plnenie
predstavujúce základ tohto práva predstavuje zneužitie. V rozhodnutí prvostupňového správneho
orgánu bolo spochybnené dodanie fakturovaného plnenia, nebolo dostatočne preukázané použitie
fakturovaného plnenia na účely zdaniteľných plnení kontrolovaného daňového subjektu. Zároveň

obchodná transakcia vykazuje objektívne prvky, ktoré preukazujú, že hlavným cieľom predmetných
zdaniteľnýchobchodovbolozískaťdaňovúvýhodu,ktoroubyvtomprípadebolouplatnenienadmerného
odpočtu z titulu odpočítania DPH na základe fakturovaných plnení. Obchodné transakcie, deklarované
medzipersonálneaekonomickyúzkovzájomneprepojenýmiosobami,dokladydeklarujúcepreverované
plnenia, ktoré vystavovala tá istá osoba, neurčitá úhrada faktúry za plnenie, množstvo žiadostí

deklarujúcich prevod práv k patentu, po vyhodnotení o vzájomných súvislostiach preukazujú úzke
personálne a ekonomické prepojenie zúčastnených osôb v súvislosti s prijatým plnením vysokej
hodnoty, nepreukázanou úhradou a nepreukázaním reálneho použitia prijatého plnenia, predstavujú
objektívne prvky, svedčiace o tom, že hlavným cieľom predmetného zdaniteľného obchodu bolo získanie
daňovej výhody. Kontrolovaný daňový subjekt nepreukázal úmysel reálne využiť deklarované plnenia

na uskutočnenie zdaniteľných plnení. Pokiaľ žalobca v dodatku odvolania zo dňa 24.06.2014 požadoval
nadmerný odpočet deklarovaný v daňovom priznaní k DPH 9/2009 vo výške 161 461,20 €, vrátenie
všetkých ostatných nevrátených nadmerných odpočtov DPH a priznanie úrokov z omeškania, k tomužalovaný uviedol, že tieto požiadavky nie sú predmetom rozhodovania č. 9601402/5/2481000/2014/Žak
zo 04.06.2014.

Najvyšší súd po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi odvolania proti napadnutému rozsudku
Krajského súdu v Banskej Bystrici, po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku krajského súdu
a po oboznámení sa s obsahom pripojeného spisového materiálu vychádzajúc z ustanovenia § 219
ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil
od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého

rozsudku. Tieto závery, ktoré sú pre rozhodnutie v danej veci relevantné, vytvárajú dostatočné právne
východiskáprevyslovenievýrokunapadnutéhorozsudku.Pretosasnímnajvyššísúdstotožňujevcelom
rozsahu, považujúc právne posúdenie veci krajským súdom za správne, a aby nadbytočne neopakoval
pre účastníkov známe fakty spolu s právnymi závermi krajského súdu, na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozsudku k námietkam žalobkyne uvedeným v odvolaní dopĺňa nasledovné:

V priebehu odvolacieho konania bolo zistené, že na Najvyššom súde Slovenskej republiky sa viedlo
konanie v obdobnej veci pod sp.zn. 5Sžf/88/2009 žalobkyne obchodnej spoločnosti TANOARCH, s.r.o.
proti žalovanému Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky, kde Najvyšší súd Slovenskej republiky
po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, dôvodov odvolania ako aj návrhu žalobkyne, dospel k záveru,
že ako súd poslednej inštancie je postavený pred otázku rozporu medzi smernicou Rady ES a

vnútroštátnymprávnympredpisom(zákonomč.222/2004Z.z.odanizpridanejhodnoty/ďalejlen„zákon
o DPH“/ a zákonom č. 435/2001 Z.z. o patentoch, dodatkových ochranných osvedčeniach a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov /ďalej len „patentový zákon“/). Najvyšší
súd Slovenskej republiky mal pochybnosti, či sú v súlade s požiadavkami účinného prebratia smernice
ustanovenia zákona o DPH a patentového zákona, podľa ktorých sú príjmy z vynálezu zúžené len na

prímy z jeho využívania.

S prihliadnutím na zásadu proporcionality, ktorá predpokladá vyvážený výklad právneho predpisu
medzi záujmom štátu reprezentovaného správcom dane a záujmom daňového subjektu a vzhľadom
k argumentom predloženým účastníkmi počas konania a tiež s ohľadom na zavedenú judikatúru

Súdneho dvora Európskej únie ohľadne použiteľnosti práva Európskej únie v právnych poriadkoch
členských štátov (rozsudok Súdneho dvora EÚ z 21.02.2006, C-255/02 Halifax plc. a iní), keď plnenia
predstavujúce základ práva žalobkyne na odpočet DPH boli vykonané s cieľom získať daňovú výhodu.
Preto sa vo veci pod sp.zn. 5Sžf/88/2009 Najvyšší súd Slovenskej republiky obrátil na Súdny dvor
Európskej únie s otázkami, či je v súlade s článkom 2 bod 1 Šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo 17.

mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu - spoločný
systém dane z pridanej hodnoty, ustanovenie, podľa ktorého platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú
je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na účely svojho podnikania ako platiteľ, ak je
daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť
platiteľovi dodané, ak nadobudnutú službu žalobkyňa ako spoluprihlasovateľka vynálezu, na ktorý nebol

ešte udelený patent, už mala ex lege právo samostatne využívať vynález, ktorý je predmetom patentu
ako celok; či obstojí v zmysle Šiestej smernice výklad, že už existujúce zákonné právo platiteľa na
autonómnevyužívaniepatentuspôsobujeprávnunemožnosťpoužiťslužbunadodávkytovarovaslužieb
akoplatiteľaažetýmdošlokprávnejkonzumpciinadobudnutejslužbyačimánazneužitieprávaplatiteľa
na odpočet DPH zaplatenej na vstupe podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ z 21.02.2006, C-255/02

Halifax plc. a iní vplyv aj skutočnosť, že v prípade ako ide vo veci samej, ešte vynález nie je zapísaný
ako patent a iba sa prevádzajú podiely?

SúdnydvorEurópskejúnierozsudkomSúdnehodvora(siedmakomora)z27.októbra2011vpredmetnej
veci C-504/10 rozhodol, že zdaniteľná osoba sa v zásade môže domáhať práva na odpočítanie dane

z pridanej hodnoty zaplatenej alebo splatnej na vstupe za poskytnutie služby za protihodnotu, ak
uplatniteľné vnútroštátne právo umožňuje prevod spolumajiteľského podielu na právach k vynálezu a
že prináleží vnútroštátnemu súdu, aby vzhľadom na všetky skutkové okolnosti týkajúce sa poskytnutia
služby, o ktorú ide vo veci samej určil, či došlo k zneužitiu práva, pokiaľ ide o právo na odpočítanie dane
z pridanej hodnoty zaplatenej na vstupe, alebo nie.

Súdny dvor Európskej únie vo svojom rozsudku tiež uviedol, že na účely odpovede na otázky položené
Najvyšším súdom Slovenskej republiky považoval za potrebné pripomenúť, že systém odpočítania
stanovený smernicou má za cieľ celkovo zmierniť záťaž, ktorú pre podnikateľa predstavuje DPH splatnáalebo zaplatená pri výkone všetkých jeho hospodárskych činností. Spoločný systém DPH má teda
zabezpečovať úplnú daňovú neutralitu všetkých hospodárskych činností bez ohľadu na ich účel alebo
ich výsledky, pod podmienkou, že tieto činnosti samy osebe v zásade podliehajú DPH (pozri rozsudky

z 22. februára 2011, Abbey National, C-408/98, Zb. s. I-1361, bod 24; z 8. februára 2007, Investrand,
C-435/05, Zb. s. I-1315, bod 22, a z 29. októbra 2009, NCC Construction Danmark, C-174/08, Zb. s.
I-10567, bod 27).

Právo na odpočítanie DPH ako neoddeliteľná súčasť mechanizmu DPH preto podľa Súdneho dvora

Európskej únie predstavuje základnú zásadu, ktorá je vlastná spoločnému systému DPH a ktorú v
zásade nemožno obmedziť (pozri rozsudky z 8. januára 2002, Metropol a Stadler, C-409/99, Zb. s. I-81,
bod 42; z 26. mája 2005, Kretztechnik, C-465/03, Zb. s. I-4357, bod 33, ako aj z 15. apríla 2010, X
Holding a Oracle Nederland, C-538/08
a C-33/09, Zb. s. I-3129, bod 37).

Súdny dvor Európskej únie vyslovil názor, ktorý je plne aplikovateľný aj na danú vec a to, že zdaniteľná
osoba sa môže v dôsledku toho dovolávať odpočítania celej DPH, ktorá zaťažila tovary a služby
nadobudnuté na účely výkonu jej zdaniteľných činností. Pokiaľ ide o spor v danej veci Súdny dvor
Európskej únie uviedol, že prevod spolumajiteľského podielu na vynáleze v zásade môže predstavovať
hospodársku činnosť podliehajúcu DPH napriek tomu, že tento vynález nebol zapísaný ako patent.

Z toho vyplýva, že pri takejto transakcii môže vyniknúť právo na odpočítanie DPH zaplatenej alebo
splatnej na vstupe. Pokiaľ ide o úmysly sledované dotknutými prevádzkovateľmi, je potrebné dodať,
že otázka, či prevod, o ktorý ide vo veci samej, bol vykonaný iba s cieľom získať daňovú výhodu, nie
je vôbec relevantná na určenie, či predstavuje dodávku tovarov alebo poskytnutie služieb v zmysle
relevantných ustanovení smernice (rozsudok University of Huddersfield). V dôsledku toho je potrebné

na prvú a druhú položenú otázku odpovedať tak, že zdaniteľná osoba sa v zásade môže domáhať
práva na odpočítanie DPH zaplatenej alebo splatnej na vstupe za poskytnutie služby za protihodnotu,
ak uplatniteľné vnútroštátne právo umožňuje prevod spolumajiteľského podielu na právach k vynálezu.

Pokiaľ ide o aplikovateľnosť rozsudku Súdneho dvora EÚ z 21.02.2006, C-255/02 Halifax plc., Súdny

dvor Európskej únie pripomenul, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je
cieľ uznaný a podporovaný smernicou (pozri rozsudky Halifax a i., ako aj Gemeente Leusden a Holin
Groep,z29.apríla2004C-487/01aC-7/02,Zb.).Zásadazákazuzneužívaniaprávatedaznamenázákaz
vyslovene umelých konštrukcií zbavených hospodárskej reality a vytvorených iba s cieľom dosiahnuť
daňovú výhodu (pozri rozsudok Ampliscientifica a Amplifin, z 22. mája 2008, C-162/07 Zb.) Súdny

dvor v tejto súvislosti citovaného rozsudku Halifax a i. konštatoval, že v oblasti DPH si preukázanie
zneužívajúceho konania vyžaduje na jednej strane, aby predmetné plnenia napriek formálnemu
dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach smernice a vo vnútroštátnej právnej
úprave, ktorá ju preberá, viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom
sledovaným týmito ustanoveniami a na druhej strane, aby zo všetkých objektívnych faktorov vyplývalo,

že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu. Pokiaľ ide o vec samu, Súdny dvor uviedol,
že prináleží vnútroštátnemu súdu, aby posúdil všetky relevantné okolnosti sporu s cieľom určiť, či
vzhľadom na judikatúru pripomenutú v rozsudku Súdneho dvora, možno na účely DPH transakciu, o akú
ide vo veci samej, považovať za zneužívajúce konanie. Uvedené okolnosti zahŕňajú najmä skutočnosť,
žepredmetnývynálezeštenebolzapísanýakopatent,právospojenésuvedenýmvynálezommáviacero

osôb, z ktorých väčšina má sídlo na tej istej adrese a sú zastúpené tou istou fyzickou osobou, DPH
splatná na vstupe nebola zaplatená a spoločnosť, ktorá previedla spolumajiteľský podiel, bola zrušená
bez likvidácie.

Vychádzajúc z vyššie citovaných záverov a argumentácie Súdneho dvora Európskej únie uvedených

v jeho rozsudku z 27. októbra 2011, sp.zn. C-504/10, ktoré si najvyšší súd vzhľadom na rovnaké
skutkové okolnosti prípadu a rovnaké právne posúdenie osvojil aj v danej veci, keď dospel k rovnakému
záveru ako v konaní vedenom pod sp.zn. 5Sžf/88/2009, že možnosťou započítať DPH splatnej za
prevod spolumajiteľského podielu pokiaľ ide o právo na riešenie ešte predtým, než bol vynález zapísaný
do registra sa mení právne postavenie žalobkyne nielen pokiaľ ide o právo využívať vynález, ale aj

vzhľadom na všetky ostatné relevantné faktory. Nadobúdateľ musí mať v zásade právo na odpočet
DPH, pokiaľ objektívnymi dôkazmi predloží, resp. preukáže úmysel vykonávať hospodársku činnosť.
Aj v prípade, ak vlastník podielu na právo na riešenie má už zo zákona právo využívať vynález v
celom rozsahu, nadobudnutím ďalšieho spolumajiteľského podielu sa mení jeho právne postaveniea nadobudnutie ďalšieho spolumajiteľského podielu predstavuje prípravnú činnosť, ktorá podlieha
DPH. Vzhľadom na uvedené, už existujúce zákonné právo platiteľa na autonómne využívanie patentu
nespôsobuje právnu konzumpciu nadobudnutej služby. Avšak vychádzajúc z citovaného rozsudku

Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že vzniknuté právo na odpočet zostáva nadobúdateľovi
(žalobkyni) iba v prípade, že neexistujú podvodné alebo zneužívajúce okolnosti smerujúce k získaniu
daňovej výhody.

Vzhľadom na uvedené bolo teda povinnosťou krajského súdu osobitne sa vysporiadať s otázkou, či

vzhľadom na všetky skutkové okolnosti týkajúce sa poskytnutia služby, o ktorú ide vo veci samej, došlo
k zneužitiu práva, pokiaľ ide o právo na odpočítanie DPH zaplatenej na vstupe, alebo nie.

Podľa názoru najvyššieho súdu sa krajský súd v danej veci otázkou zneužitia práva náležite zaoberal
a vychádzajúc z dostatočných skutkových podkladov dospel aj k správnemu k záveru, že okolnosti
daného prípadu, Zmluvy o prevode práv č. 18032009/T z 18.03.2009 za cenu spolu s DPH 1 011 500,-

€ medzi prevodcom spoločnosťou Autoservis FALKO, s.r.o., zastúpenej Ing. T. C. a nadobúdateľom
spoločnosťou TALCUM GRUPPO, s.r.o., zastúpenej taktiež zastúpenej Ing. T. C., predmetom ktorej
bol strpenie užívacích práv k vynálezu pod názvom „Príprava mastencového prípravku s vysokým
stupňom čistoty“, ako aj prevod práva vedúceho subjektu pri realizácii projektu „Úpravy mastenca“
cestou spolupráce so spoločnosťou ZITOS, s.r.o., Trnava, nepochybne svedčia skutočnosti, že hlavným

cieľom daného prevodu práv bolo získanie daňovej výhody. S týmto názorom krajského súdu sa najvyšší
súd stotožnil v celom rozsahu, keď tomuto nasvedčuje nepochybné personálne prepojenie medzi
spoluprihlasovateľmi patentovej prihlášky PP 5017-2007, ktoré konanie bolo na Úrade priemyselného
vlastníctva Slovenskej republiky právoplatne ukončené rozhodnutím z 14. januára 2010 a to zastavením
konania.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací dospel k záveru,
že námietky žalobkyne, vznesené v odvolaní nemožno považovať za opodstatnené.

Najvyšší súd k námietke žalobkyne, ktorou spochybňovala zákonnosť konania predchádzajúceho

daňovej kontrole u žalobkyne za zdaňovacie obdobie september 2009, ktoré bolo predmetom žaloby
žalobkyne o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia FR SR č. 1100301/358015/2014/6014 zo 07.08.2014,
ktorým FR SR potvrdilo prvostupňové rozhodnutie správcu dane o zastavení konania vo veci žiadosti
žalobkyne o vrátenie daňového preplatku za zdaňovacie obdobie september 2009, uviedol, že najvyšší
súd rozhodnutím sp.zn. 5Sžf/39/2015 z 13. septembra 2016 potvrdil rozsudok Krajského súdu v Banskej

Bystrici č.k. 23S/217/2014-32 z 18.03.2015, ktorý predmetnú žalobu zamietol, pričom v odvolacom
konaní nezistil dôvod na zmenu ani na zrušenie napadnutého rozsudku považujúc aj jeho odôvodnenie
za logické, jasné a zrozumiteľné a nezistil v tomto rozhodnutí ani žiaden rozpor s daňovými predpismi
ani judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie.

Podľanázorunajvyššiehosúdukrajskýsúdootázkach,ktorébolidôvodomnapodaniežalobyžalobkyne
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, nerozhodol svojvoľne ani protizákonne a keďže
najvyšší súd nezistil dôvod na zmenu ani na zrušenie napadnutého rozsudku považujúc aj jeho
odôvodnenie za logické, jasné a zrozumiteľné a nezistil v tomto rozhodnutí ani žiaden rozpor s daňovými
predpismi ani judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie, a preto rozsudok Krajského súdu v Banskej

Bystrici podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s §
246c ods. 1 veta prvá OSP s § 250k ods. 1 OSP, tak, že účastníkom náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, nakoľko žalobkyňa v odvolacom konaní úspech nemala a žalovanému náhrada trov konania

zo zákona neprislúcha.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 1. mája 2011).

Poučenie:Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.