Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 12. marec 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9CoE/228/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4313208381
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 03. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4313208381.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS, s. r. o. so sídlom Bratislava, Vajnorská
100/A, IČO: 45 869 464, zast. verita, s. r. o. so sídlom Bratislava, Karpatská 18, IČO: 35 940 875, proti
povinnému: C. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom Y. D. XX, o vymoženie pohľadávky vo výške 457,71 eura s
príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Levice zo dňa 20. mája 2013
č. k. 3Er/551/2013-12, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Povinnému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Ing. Jána
Gaspera, PhD. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 29. 04. 2013, doručenej

prvostupňovému súdu dňa 06. 05. 2013. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 41 ods. 2
písm. d), § 44 ods. 2, § 57 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len Exekučný poriadok), § 35, § 45 ods. 1, 2, 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len Zákon o rozhodcovskom konaní), § 25 ods. 1 zákona
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, § 2

písm. a), b), § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení
zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších
predpisov (ďalej len Zákon o spotrebiteľských úveroch), § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane
spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník v znení účinnom do 31. 12. 2007 (ďalej len Občiansky zákonník), § 52 ods. 1, 2,
§ 53 ods. 1, 4, 5, § 54 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, ako aj čl. 6 ods. 1, čl. 2 písm. a),

čl. 3 ods. 1, 3 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách a prílohou Smernice Rady 93/13/EHS ods. 1 písm. q), pričom zistil, že v predmetnej exekučnej
veci sa vymáha plnenie zo zmluvy o úvere, ktorú posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu. Okrem toho
zistil, že súčasťou všeobecných obchodných podmienok v bode 9.2 je rozhodcovská doložka a túto
podrobil skúmaniu, pri ktorom bral do úvahy kritéria, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej
zmluvnej podmienky a teda, či rozhodcovská doložka začlenená v rámci podmienok štandardnej

zmluvy nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa. Zastal pritom názor, že dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve je
neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Svoj názor
odôvodnil tým, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení,
pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na
podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich

obsah. Aj v predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej
zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou boli aj všeobecné obchodné podmienky. Povaha zmluvy jeteda adhézna, tzn. spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok, resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej
doložky bol dodávateľom vopred pripravený. Len veľmi ťažko bolo možné predpokladať, že si spotrebiteľ
bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nieslo. Vzhľadom

k uvedenému súd prvého stupňa preskúmal rozhodcovský rozsudok spolu s návrhom na vykonanie
exekúcie a žiadosťou súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a dospel k
záveru, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nakoľko zmluvná podmienka
v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných
do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa,

aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný
rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre
exekútora. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo
svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odoprená ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia §
52 a nasl. Občianskeho zákonníka a tiež smernice Rady 93/13/EHS, preto žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia zo dňa 29. 04. 2013 zamietol.

Uvedené uznesenie napadol včas podaným odvolaním oprávnený. Domáhal sa zmeny napadnutého
rozhodnutia tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd
vyhovie, alternatívne, aby príslušný súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako aj tým, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci a účastníkovi konania - oprávnenému sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom. Vzhľadom na to, že pôvodným veriteľom v čase uzatvárania úverovej
zmluvy bola Poštová banka, a.s. v zmysle § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, bola povinná
ako banka ponúknuť svojim klientom nedovolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že

ichprípadnésporyzobchodovbudúriešenévrozhodcovskomkonanírozhodcovskýmsúdomzriadeným
podľa osobitného zákona. Zmluva o úvere bola uzatvorená pred 01. 01. 2008, teda pred novelizáciou
Občianskeho zákonníka týkajúcou sa spotrebiteľských vzťahov, úprava Občianskeho zákonníka sa na
predmetnú zmluvu nevzťahuje, nakoľko zákonník taxatívne vymedzoval, ktoré zmluvy možno považovať
za spotrebiteľské. Ďalej zdôraznil, že Poštová banka, a. s, postupovala v súlade s § 93b zákona o

bankách pri ponúknutí klientovi návrhu rozhodcovskej doložky. To, že klient zákonom stanovenú ponuku
neodmietol, je prejavom jeho osobnej a zmluvnej slobody. Súd opomenul, že oprávnený bol povinný
poskytnúť návrh rozhodcovskej doložky povinnému. Pokiaľ by tak neurobil, došlo by k porušeniu zákona
o bankách. Rozhodcovské rozsudky sú vykonateľné rovnako ako rozsudky všeobecných súdov. Mal
teda za to, že exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku,

skúmať rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol vydaný, keďže doručený rozhodcovský
rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať, má rovnaké pre účastníkov účinky ako právoplatný rozsudok.
Ak by si exekučný súd uzurpoval právomoc vstupovať v rámci exekučného konania do už ukončeného
nachádzacieho konania, prestala by mať zmysel úprava možnosti domáhať sa zrušenia rozhodcovského
rozsudku. Exekučný súd teda posudzuje predložené dokumenty, ale nepreskúmava ich po stránke

hmotnoprávnej, ani procedurálnej, keďže na takýto postup nemá právomoc, nakoľko by otváral konanie,
ktoré nie je oprávnený sám meritórne rozhodnúť. Ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok,
súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať či už
ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale len ako tzv.
exekučný súd. Zdôraznil, že exekučný súd nie je súdom, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch voči

exekučnému titulu, a že v exekučnom konaní súd nepreskúmava vecnú správnosť rozhodnutia, ktoré
je exekučným titulom. OSP ani Exekučný poriadok, ani Zákon o rozhodcovskom konaní neposkytuje
žiadnu oporu pre záver, že by exekučný súd mohol vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku rozhodovať
ako súd konajúci vo veci samej a teda napríklad, vykonať vo veci samej dokazovanie alebo napríklad,
rozsudok zrušiť, či zmeniť jeho výrok. Konaním súdu mu bolo odňaté právo domáhať sa svojho práva

na uspokojenie svojej pohľadávky v exekučnom konaní, nakoľko súd vyslovil bez zákonného dôvodu
právoplatné a vykonateľné rozhodnutie vydané v súlade so zákonom za nevykonateľné. Podotkol,
že zákonodarca mal úmysel dať spotrebiteľom právo rozhodnúť sa, kde uplatnia svoje práva. Ak
povinný nemal záujem na uplatňovaní si svojich práv, ak žiadnym spôsobom neprejavil vôľu napadnúť
rozhodcovský rozsudok, je absurdné, aby túto jeho vôľu nahrádzal súd. Porovnal pritom rôzne jazykové

znenia prílohy smernice 93/13/EHS bod 1, písm. q), ktoré podľa neho dokazujú, že slovenská verzia
je zavádzajúca. Domnieval sa preto, že rozhodcovská doložka, ktorou sa všetky spory v súvislosti so
zmluvou podriaďujú rozhodcovskému konaniu podľa Zákona o rozhodcovskom konaní nie je v zmysle
smernice nekalou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve. Ak by konanie prebiehalo na štátnom súde, súdsa nevyjadril, akým iným spôsobom by si slabšia strana svoj osud v závažnej veci, akou by bol prípadný
neskorší proces, dokázala náležite naplánovať. V tejto súvislosti dal do pozornosti Rokovací poriadok
Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a. s.

Na podporu svojich tvrdení oprávnený v odvolaní poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ v prípade
Pannon GSM (C-243/08) a v prípade Asturcom (C-40/08), a na vybrané rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR, Najvyššieho súdu ČR, Ústavného Súdu SR a krajských súdov.

Vyjadrenie k odvolaniu oprávneného nebolo podané.

Sudca súdu prvého stupňa predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu, nakoľko odvolaniu
oprávneného proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka nie je možné vyhovieť (§ 374 ods. 4 OSP).

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd podľa § 10 ods. 1 OSP vec prejednal podľa § 212 ods. 1 OSP,
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel

k záveru, že napadnuté uznesenie je potrebné podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdiť.

Z obsahu spisu vedeného v danej veci nesporne vyplýva, že exekučné konanie začalo dňa 22. 04.
2013, kedy došiel súdnemu exekútorovi JUDr. Ing. Jánovi Gasperovi návrh na vykonanie exekúcie na
základe exekučného titulu - Rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri

Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a. s. so sídlom v Bratislave, sp. zn. IIA12100009 zo dňa 11. 11.
2011, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 17. 01. 2012 a vykonateľnosť dňa 21. 01. 2012. Súdny
exekútor dňa 06. 05. 2013 predložil súdu prvého stupňa žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, spolu s exekučným titulom, návrhom na vykonanie exekúcie, plnomocenstvom a zmluvou o
úvere zo dňa 11. 08. 2006.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (účinného v čase začatia exekučného konania) súd preskúma
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul.
Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí

exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c)
a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len Zákon

o rozhodcovskom konaní) súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných
predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku,
konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo
odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon rozhodnutia
alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak
zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne vec po právnej stránke posúdil a svoje
rozhodnutie aj správne a v dostatočnom rozsahu odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto s poukazom na ustanovenie § 219
ods. 2 OSP (v znení účinnom od 15. 10. 2008) sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody

opakoval.

Odvolací súd na zdôraznenie správnosti považuje za potrebné uviesť, že vychádzajúc z Exekučného
poriadku pre začatie exekúcie, ako aj na jej ďalší postup, musia byť splnené zákonom stanovené
podmienky,atojednakprocesnéhocharakteru,akoihmotnoprávne.Procesnýmipodmienkamiexekúcie

sú spôsobilí účastníci, právomoc a príslušnosť súdu, ako i spôsobilý návrh a listina, o ktorej oprávnený
tvrdí, že je vykonateľným exekučným titulom. Všetky ostatné predpoklady exekúcie sú predpokladmi
hmotnoprávnymi (materiálnymi), ktorých nedostatok síce nebráni začatiu a pokračovaniu exekučného
konania, ale bráni prípustnosti samotnej exekúcie. Dôvody zastavenia exekúcie uvedené v ustanovení §45 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní, preto nie sú procesnými podmienkami exekučného konania,
ale hmotnoprávnymi predpokladmi prípustnosti exekúcie ako takej. Možno preto vyvodiť, že súlad
rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s ustanovením § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní

je hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Keďže z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku vyplýva pre exekučný súd povinnosť pri rozhodovaní o udelení poverenia preskúmať súlad
exekučného titulu so zákonom, s ohľadom na vyššie uvedené je preto povinný už v tejto fáze
konania prihliadať na to, či sú tu dôvody neprípustnosti exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku,
uvedené v § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade, že ich zistí, musí žiadosť na udelenie

poverenia zamietnuť. Jediným obmedzením exekučného súdu v tejto fáze je, že vzhľadom na neúčasť
povinného v tejto etape konania sa nemôže zaoberať tými dôvodmi neprípustnosti exekúcie, na ktoré
môže prihliadnuť len na návrh (§ 45 ods. 1 písm. a/ v spojení s ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní).

Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre
poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k

návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti,
či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho
vydanie a či rozhodnutie je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch vykonateľné tak
po stránke formálnej, ako aj materiálnej.

Z uvedeného vyplýva, že skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky súd prvého stupňa v exekučnom
konaní nepreskúmaval vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizoval svoje oprávnenie
vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či
exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom,
ak rozhodcovská zmluva, na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od
neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu
nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv
spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je
odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku
škode spotrebiteľa.

Rovnako ako súd prvého stupňa, aj odvolací súd posúdil rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú
podmienku spotrebiteľskej zmluvy a s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka (účinnom v čase uzavretia zmluvy) tým za absolútne neplatnú zmluvnú podmienku
obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi
právami a povinnosťami zmluvných strán a to v neprospech spotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska

vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so
spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah
predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Formuláciou
rozhodcovskej doložky v článku 9.2 obchodných podmienok pre úver (verzia 1/2006) došlo aj k rozporu
s ustanovením § 93b ods. 2 druhej vety zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v

čase uzavretia zmluvy, ktoré ukladalo bankám povinnosť dať klientovi možnosť neprijať rozhodcovskú
doložku - „Klient nie je povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1; ak klient
neprijme návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1, tak prípadné spory z obchodu s
takýmto klientom sa riešia postupom podľa osobitných predpisov (OSP, Exekučný poriadok)." Povinný
ako klient právneho predchodcu oprávneného nemohol uzatvoriť zmluvu o úvere bez toho, aby

nemusel prijať rozhodovanie sporov vopred určeným rozhodcovským súdom. Pokiaľ teda právomoc
rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že
rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti)
spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok,
ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

K námietke oprávneného, že právna predchodkyňa oprávneného Poštová banka, a.s. v danom prípade
predmetnou rozhodcovskou doložkou len plnila zákonnú povinnosť ustanovenú v § 93b ods. 1 zákon
č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere (ďalej len Zákon obankách), je potrebné uviesť, že doslovné znenie predmetného ustanovenia uvádza, že: „Banky a
pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie
rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov [ § 5 písm. i)] budú

rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného
zákona.“ Osobitným zákonom sa tu v zmysle poznámky pod čiarou 88k rozumie § 67 ods. 1 zákona č.
510/2002 Z.z.oplatobnomstykuaodoplneníazmeneniektorýchzákonov.Vzmysle§67ods.1zákona
č. 510/2002 Z. z. sú banky a pobočky zahraničných bánk povinné spoločne alebo prostredníctvom
svojho záujmového združenia zriadiť stály rozhodcovský súd podľa osobitného zákona so sídlom v

Bratislave; štatútom tohto stáleho rozhodcovského súdu sa môžu zriadiť aj jeho pobočky. Podľa §
67 ods. 2 zákona č. 510/2002 Z. z. stály rozhodcovský súd podľa odseku 1 je príslušný rozhodovať
predovšetkým spory z platobného styku, ktoré vznikli medzi: a) vykonávacími inštitúciami a ich klientmi
privykonávaníprevodov,b)vydavateľmielektronickýchplatobnýchprostriedkovaoprávnenýmidržiteľmi
elektronických platobných prostriedkov pri vydávaní a používaní elektronických platobných prostriedkov.
Citované zákonné ustanovenia mali viesť právnu predchodkyňu oprávneného (Poštovú banku, a. s.)

k tomu, aby klientovi (povinnému) ponúkla neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o
tom, že ich prípadné spory zo zmluvy o úvere budú rozhodované v rozhodcovskom konaní pred
stálym rozhodcovským súdom zriadeným bankami spoločne alebo prostredníctvom ich záujmového
združenia. V preskúmavanej veci spis nenasvedčuje tomu, že právna predchodkyňa oprávneného takto
postupovala. Zo spisu nevyplýva, že by sa rozhodcovská doložka, ktorá bola v danom prípade uzavretá,

týkala rozhodcovského konania pred takým rozhodcovským súdom, ktorý vykazuje vyššie uvedené
znaky. Predmetné zmluvné dojednanie sa podľa všetkého netýka stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného bankami alebo ich záujmovým združením, ale iného stáleho rozhodcovského súdu, ktorý
bol ustanovený odlišným subjektom. V súvislosti s uvedeným odvolací súd poukazuje na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/6/2013 zo dňa 14. mája 2013.

Odvolací súd v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu SR (3Cdo/146/2011, 6Cdo/143/2011) poukazuje
aj na to, že na platnú existenciu rozhodcovskej doložky je potrebné splniť okrem iných aj podmienku
písomnej formy. Má za to, že písomná forma rozhodcovskej doložky, ktorá je obsiahnutá v bode 9.2
Obchodných podmienok pre úver (verzia 1/2006) nie je splnená. V zmysle ustanovenia § 4 zákona

č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy
alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak
je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente
podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne výmenných listoch, ktoré umožňujú zachytenie
obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. Úprava obsiahnutá v zákone č.

244/2002 Z. z. o úprave formy rozhodcovskej zmluvy je v § 4 striktná, bez možnosti extenzívneho
výkladu, z čoho vyplýva, že formálna podmienka písomnej formy v danom prípade dodržaná nebola.
Odvolací súd mal za to, že z obsahu zmluvy o úvere a z pripojených obchodných podmienok pre úver je
zrejmé, že rozhodcovská doložka nespĺňa náležitosti, ktoré vyžaduje zákon, nakoľko nedošlo k podpisu
uvedených obchodných podmienok pre úver obidvoma sporovými stranami, čím rozhodcovská doložka

založená nebola. Na platné založenie rozhodcovskej doložky nestačí iba odkaz v zmluve o úvere na to,
že si banka splnila svoju povinnosť v zmysle § 93b Zákona o bankách a samotnú rozhodcovskú doložku
začleniť do prechodných a záverečných ustanovení v rámci obchodných podmienok pre úver, pokiaľ
tieto neboli podpísané obidvomi zmluvnými stranami. Z takýmto spôsobom formulovanej rozhodcovskej
doložky nie je možné vyvodiť záver, že obsahuje nepochybný prejav vôle účastníkov zmluvy, že sú s ňou

oboznámení a že s ňou súhlasia. Ak má byť rozhodcovská doložka uzatvorená platne, zákon vyžaduje,
aby boli obchodné podmienky pre úver stranám uzatvárajúcim zmluvu o úvere známe alebo aby boli
priložené k návrhu zmluvy a podpísané obidvomi zmluvnými stranami. V prípade sporu je potrebné
predpokladanú znalosť obchodných podmienok pre úver preukázať. Štandardná rozhodcovská doložka
má byť správne uvedená priamo v konkrétnej zmluve ako jej článok alebo ustanovenie.

Odvolací súd z uvedených dôvodov námietky oprávneného uvedené v odvolaní, považoval za
neopodstatnené a zhodne so súdom prvého stupňa má za to, že predmetný exekučný titul je v rozpore
so zákonom, nakoľko exekučný titul bol vydaný orgánom bez právomoci na jeho vydanie. Z uvedených
dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v zmysle § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne

potvrdil.O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP tak, že
povinnému, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože
v tomto štádiu konania mu žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.