Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. marec 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Cob/10/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8707203316
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Šamo

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8707203316.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Šama a sudcov JUDr.

Jozefa Škraba a JUDr. Mareka Kohúta, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska
5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, proti
žalovanému: M. W., G.. X.X.XXXX, K. O., M. XXXX/XX, zastúpenému advokátom JUDr. Viktorom
Novýsedlákom, L. Svobodu 2674/1, Poprad, o zaplatenie 11.035,42 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Poprad č. k. 18Cb/119/2007-184 zo dňa 11.2.2013, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.

Priznáva žalovanému náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1) Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol návrh žalobcu a zaviazal nahradiť žalovanému
trovy konania vo výške 2.774,14 eur. V dôvodoch tohto rozhodnutia uviedol, že právny predchodca
žalobcu žalobou zo dňa 2.4.2007 žiadal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 11.035,42 eur s
8,5 % p.a. úrokom zo sumy 8.060,22 eur od 1.3.2007 do zaplatenia a tiež náhrady konania. V návrhu
uviedol,ženazákladeZmluvyostavebnomsporeníč.XXXXXXXXXXbolasdlžníkomO.O.ažalovaným
uzavretá zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere, pričom bol poskytnutý dlžníkovi
úver vo výške 11.949,81 eur (360.000,- Sk). Z dôvodu podstatného porušenia zmluvnej povinnosti,

a to omeškania so splácaním, žalobca odstúpil od zmluvy a uplatnil si vrátenie zostatku peňažných
prostriedkov. Žalovaný prevzal na seba povinnosť z titulu ručenia. Vo vzťahu k dlžníkovi je vedené
exekučné konanie, ktoré je ale neúspešné.

2) Uznesením č. k. 18Cb/119/2007-133 zo dňa 4.2.2011 súd pripustil do konania žalobcu EOS KSI
Slovensko, s.r.o.. Uznesením č. k. 18Cb/119/2007-140 zo dňa 29.2.2012 súd pripustil zmenu petitu
žaloby v znení, podľa ktorého žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 11.035,42 eur s 8,5 % p.a. úrokom

z omeškania zo sumy 8.060,22 eur od 1.3.2007 do zaplatenia a nahradiť trovy konania. Splnením
povinnosti žalovaného zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť plnenia dlžníka O. O., nar. XX.X.XXXX,
Ú.-U. XXXX/XX, O., podľa notárskej zápisnice G. XXX/XX, G. XXX/XX zo dňa 16.10.2001. Splnením
povinnosti dlžníka O. O., podľa notárskej zápisnice zo dňa 16.10.2001 zaniká v rozsahu tohto plnenia
povinnosť žalovaného.

3) Na základe vykonaného dokazovania súd zistil skutkový stav, podľa ktorého medzi právnym

predchodcom žalobcu O. A. A., Q..A.., a dlžníkom došlo k uzavretiu Zmluvy o mimoriadnom medziúvere
a stavebnom úvere dňa 9.10.2001, kde dlžníkom bol O. O. a ručiteľom žalovaný. Dlžník nesplácal včas
a riadne svoj dlh, preto došlo dňa 12.12.2003 k odstúpeniu od zmluvy. Notárskou zápisnicou č. G. XXX/
XXXX zo dňa 16.10.2001 dlžník uznal dlh a súhlasil s vykonateľnosťou notárskej zápisnice a toho časusa vedie exekučné konanie pod č. N. XXX/XXXX. Z dôvodu Zmluvy o postúpení zo dňa 1.5.2008 sa
stal právnym nástupcom žalobcu spoločnosť EOS KSI Slovensko, s.r.o.. Žalovaný vzniesol námietku
premlčania, nakoľko ide o občiansko-právny vzťah, keďže sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu. Žalovaný

rozporoval vznesenú námietku premlčania z dôvodu, že ide o obchodno-právny vzťah medzi účastníkmi.
V ďalšom texte odôvodnenia súd citoval ust. § 853 ods. 1, ust. § 52 ods. 1, ust. § 879f ods. 3, 4,
ust. § 101 a ust. 548 ods. 3 Občianskeho zákonníka (ďalej „OZ“). Vzhľadom na uvedené skutočnosti
a citované zákonné ustanovenia súd prijal záver, že uvedená zmluva zo dňa 9.10.2001 má charakter
zmluvy o spotrebiteľskom úvere a špeciálna úprava spotrebiteľského úveru v čase uzavretia zmluvy

bola upravená v zákone č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a bola účinná v čase uzavretia
zmluvy. Dlžník bol v čase uzavretia zmluvy fyzickou osoba, ktorej bol poskytnutý úver na iný účel ako
výkon povolania alebo podnikania a veriteľom bola právnická osoba poskytujúca úver v rámci svojho
podnikania. Žalovaný nemohol ovplyvniť Všeobecné obchodné podmienky, nakoľko boli určené pre
väčšie množstvo spotrebiteľov a súd bol toho názoru, že v danom prípade mal žalobca v zmysle § 879f
ods. 3 OZ dať do súladu uvedenú zmluvu s ustanoveniami § 53 a § 54 OZ. V danom prípade sa má

nárok žalobcu posudzovať v zmysle Občianskeho zákonníka aj so zreteľom na § 853 OZ a platí preto
3-ročná všeobecná premlčacia lehota. Vzhľadom na to, že ide o občiansko-právny vzťah a vzhľadom
na skutočnosť, že dlžník, ktorý uznal dlh dňa 16.10.2001 bez výslovného súhlasu ručiteľa považoval
toto uznanie dlhu za neúčinné vo vzťahu k nemu a nemôže sa aplikovať v danom prípade premlčanie
s premlčacou lehotou 10 rokov, a to aj keď má ručenie akcesorický charakter. V danom prípade došlo

k premlčaniu nároku žalobcu vo vzťahu k žalovanému po uplynutí 3-ročnej lehoty, ktorá uplynula dňa
12.12.2006, a preto súd v celosti žalobu zamietol.

4) O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. s tým, že žalovanému priznal náhradu
trov právneho zastúpenia podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z., a to za prípravu a prevzatie veci, účasť na

pojednávaniachdňa4.3.2008,22.4.2008,zavyjadreniezodňa1.2.2008,21.4.2008,10.6.2008,účasťna
pojednávaní dňa 18.10.2012, vyjadrenie vo veci dňa 16.10.2012 a dňa 18.1.2013, účasť na pojednávaní
dňa 24.1.2013, teda desaťkrát po 270,54 eur, k tomu režijný paušál šesťkrát po 6,31 eur, dvakrát po
7,63 eur a dvakrát po 7,81 eur, celkove priznal sumu 2.774,14 eur.

5) Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil aj nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho
konania.

6) Proti rozhodnutiu podal žalobca odvolanie z dôvodu, že súd vec nesprávne právne posúdil. Žalobca

sa nestotožnil s názorom súdu, že Zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere uzatvorená
dňa 9.10.2001 má charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere a vzťahuje sa na ňu právna úprava
zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ktorá bola účinná v čase uzavretia predmetnej
zmluvy. Zmluva je zmluvou o úvere, ktorá podlieha jednak režimu právnej úpravy podľa § 497 a nasl.
Obchodného zákonníka a zároveň režimu právnej úpravy zákona č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení.

Vdanomprípadetedaideoposkytnutiestavebnéhoúveru,niespotrebiteľskéhoúveru,ktorýmáosobitný
režim právnej úpravy v zmysle uvedeného zákona o stavebnom sporení. Stavebný úver je špecifický
typ úveru, ktorý poskytujú stavebné sporiteľne a medziúver je špecifický úverový produkt stavebného
sporenia, ktorý poskytujú iba stavebné sporiteľne ako úver, ktorý slúži na preklenutie časového obdobia
do pridelenia cieľovej zmluvy a umožňuje stavebnému sporiteľovi rýchlejšie uskutočnenie finančného

zámeru. O. A. A., Q..A.., je špecializovaná banková inštitúcia, ktorej predmetom činnosti je stavebné
sporenie a financovanie bytových potrieb a potrieb súvisiacich s bývaním, na ktorú sa vzťahuje zákon
č. 483/2001 Z.z. o bankách. V tejto súvislosti žalobca poukázal na ustanovenie § 1 ods. 2 písm.
a/ zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý bol účinný v čase uzavretia zmluvy, v
zmysle ktorého zákon sa nevzťahuje na zmluvy o poskytnutí úveru na účely nadobudnutia existujúcich

alebo projektovaných nehnuteľností dodatočné alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb a ich
údržbu.Vzmyslečl.I.bod2zmluvy,účelomtohtomimoriadnehomedziúveruakoajstavebnéhoúveruje:

a) nadobudnutie vlastníctva bytu, rodinného domu alebo bytového domu,
b) výstavba, prístavba, nadstavba, vstavba alebo stavebné úpravy rodinného domu alebo bytového

domu alebo stavebné úpravy bytu,
c) modernizácia bytu, bytového domu alebo rodinného domu alebo udržiavacie práce na nich,
d) nadobudnutie vlastníctva stavebného pozemku na účel výstavby rodinného domu alebo bytového
domu,e) nadobudnutie vlastníctva pozemku, na ktorom sa už nachádza rodinný dom alebo bytový dom,
f) nadobudnutie vlastníctva nebytových priestorov v bytovom dome na účel prestavby nebytových
priestorov na byt,

g) prestavba nebytových priestorov na byt,
h) úhrada podielu bytovému družstvu na účel nadobudnutia bytu,
i) úhrada záväzkov súvisiacich s účelmi uvedenými v písmenách a/ až h/, s výnimkou uhrádzania úverov
iným bankám.

Dlžník je dohodnutým účelom viazaný. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a účel poskytnutého úveru
žalobca zastával názor, že na predmetnú zmluvu nie je možné aplikovať právnu úpravu zákona č.
258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 261 ods. 3 písm. d/,
ust. § 497, ust. § 261 ods. 4, ust. § 263 ods. 1 a § 397 Obchodného zákonníka. Vyššie citované
zákonné ustanovenia zaraďujú zmluvu o úvere medzi tzv. absolútne obchodné záväzkové vzťahy, ktoré
sa bez ohľadu na povahu účastníkov predmetného záväzkovo-právneho vzťahu spravujú ustanoveniami

Obchodného zákonníka, pričom aj záväzkové vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečovaní záväzku z
úverovej zmluvy ako napr. ručenie, sa spravujú výlučne Obchodným zákonníkom. Predmetné zákonné
ustanovenie nie je možné vylúčiť, resp. sa od neho odchýliť. Uvedený právny záver potvrdil aj Najvyšší
súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí sp. zn. 4Obo/115/99, ale tiež aj v uznesení sp. zn.
2MCdo/3/2011. V tejto súvislosti žalobca poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1M

ObdoV11/2011.Žalobcapoukázalnaskutočnosť,ževčaseuzavretiazmluvy,akoajvčasezosplatnenia
úveru, ešte neboli platné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, a preto
právny vzťah, ktorý vznikol 9.10.2001 je treba posudzovať podľa predpisov platných v čase uzavretia
zmluvy, t.j. podľa § 497 a nasl. a § 303 a nasl. Obchodného zákonníka. Vzhľadom na skutočnosť, že na
právny vzťah, ktorý vznikol medzi postupcom a dlžníkom O. O. z titulu úverovej zmluvy, ako aj právny

vzťah medzi postupcom a žalovaným, ktorý vznikol z titulu ručiteľského vyhlásenia žalovaného, sa
vzťahuje právna úprava Obchodného zákonníka, je podľa názoru žalobcu potrebné aj otázku premlčania
a dĺžku premlčacej lehoty posudzovať podľa Obchodného zákonníka, a to tak pri dlžníkovi ako aj pri
žalovanom ako ručiteľovi. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.
zn. 5Cob/36/2011. Súd v odôvodnení rozhodnutia poukázal na § 879f ods. 3 OZ, v zmysle ktorého sa

spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 uzavreté predo dňom účinnosti tohto zákona musia dať do súladu s
ustanoveniami § 53 a § 54 tohto zákona, pričom ustanovenia, ktoré nie sú dané do súladu s uvedenými
ustanoveniami,súneplatné.Súdvšakneuviedol,ktorékonkrétneustanoveniazmluvy,resp.ručiteľského
vyhlásenia žalovaného považoval za ustanovenia, ktoré nie sú v súlade s § 53 a § 54 OZ. V tejto
súvislosti žalobca uviedol, že ustanovenie o premlčaní upravené v Obchodnom zákonníku je zákonným

ustanovením, ktoré nemožno považovať za ustanovenie, ktoré by bolo v neprospech spotrebiteľa.
Žalobca sa nestotožnil s právnym názorom súdu, že predmetný právny vzťah je treba posudzovať podľa
Občianskeho zákonníka s poukazom na § 853, nakoľko právne vzťahy, ktoré vznikli zo zmluvy a z
ručiteľského vyhlásenia sú upravené Obchodným zákonníkom. Okrem uvedených skutočností žalobca
zastával názor, že záväzkový vzťah, ktorý vznikol medzi postupcom a žalovaným, a na základe ktorého

si žalobca uplatňuje svoj nárok voči nemu, je záväzkový vzťah, ktorý vznikol pri zabezpečení záväzku zo
zmluvy, a preto sa uvedený vzťah spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka s tým, že účastníci
tohto vzťahu si dohodou nemôžu jeho použitie vylúčiť. Vzhľadom na uvedené, je treba posudzovať
premlčanie podľa ustanovení Obchodného zákonníka a na daný vzťah aplikovať všeobecnú 4-ročnú
premlčaciudobu.Zároveňžalobcapoukázalnaskutočnosť,ženárok,ktorýsiuplatňujeprotižalovanému

je nárok, ktorý mu vznikol z titulu ručiteľského záväzku, nakoľko žalovaný dňa 9.10.2001 písomným
vyhlásením na seba prevzal voči veriteľovi povinnosť uspokojiť pohľadávku z úverovej zmluvy, ak ju
neuspokojí dlžník. Žalobca mal za to, že uvedené ručiteľské vyhlásenie žalovaného nespĺňa charakter
spotrebiteľskej zmluvy v zmysle § 52 a nasl. OZ. Na základe uvedeného je zrejmé, že žalovaný nemá
postavenie spotrebiteľa. Rovnaký právny názor vyslovil aj Súdny dvor Európskej únie vo veci C 45/96,

ktorý uviedol, že na ručiteľa sa nevzťahuje ochrana v zmysle ochrany spotrebiteľa, a že za spotrebiteľa
rozhodne nemožno považovať osobu, ktorej nie sú určené služby.

7) Žalovaný vo vyjadrení na odvolanie žalobcu uviedol, že zmluva o poskytnutí stavebného úveru
je obsahom podobným typom ako zmluva o spotrebiteľskom úvere, pretože je uzatváraná medzi

podnikateľom a fyzickou osobou - spotrebiteľom, predmetom je takisto poskytnutie úveru, jediný rozdiel
je v definovaní účelu poskytnutého úveru na kúpu, resp. iné nadobudnutie nehnuteľnosti. Žalovaný bol
toho názoru, že zmluva o stavebnom úvere vyžaduje ešte prísnejšiu ochranu spotrebiteľa ako bežná
zmluva o spotrebnom úvere, nakoľko predmetom zmluvy o stavebnom úvere sú obvyklé podstatnevyššie finančné prostriedky a v prípade neprijateľných podmienok dochádza k podstatne výraznejšiemu
ohrozeniupostaveniaasociálnejsituáciespotrebiteľa.Tototvrdeniepotvrdzujeaj§3zákonač.310/1992
Zb., účinného k 30.9.2001, podľa ktorého je A. A. povinná určiť úrokové sadzby vkladov a úrokové

sadzby stavebných úverov tak, aby rozdiel medzi nimi bol najviac 3 % a tieto sadzby počas trvania
zmluvy o stavebnom sporení nemožno meniť. Je zrejmé, že účelom tohto ustanovenia je ochrana
sporiteľa ako spotrebiteľa, takže za použitia analógie iuris, ak sa na spotrebiteľsky úver má z hľadiska
ochrany spotrebiteľa aplikovať výhodnejšia 3-ročná premlčacia doba, tak na stavebný úver sa musí
použiť rovnaký právny status, keďže spotrebiteľ v rámci stavebného úveru vyžaduje minimálne takú

ochranu zo strany zákonodarcu ako spotrebiteľ pri spotrebnom úvere. Zmluva o stavebnom úvere
vykazuje najzákladnejší prvok spotrebiteľskej zmluvy v tom smere, že žalovaný ako spotrebiteľ nemal
nijakým spôsobom možnosť ovplyvniť znenie zmluvy na predtlačenom formulári ani znenie všeobecných
podmienok pre zmluvy o stavebnom sporení. Aj samotný žalobca v odvolaní uvádza, že pôvodný veriteľ
je špecializovaná banková inštitúcia, ktorej predmetom činnosti je stavebné sporenie a financovanie
bytových potrieb a potrieb súvisiacich s bývaním. Žalovaný bol toho názoru, že pôvodný žalobca O. A.

A., Q..A.., je profesionálna organizácia s vysokým stupňom právneho vedomia podnikajúca vo veľkom
rozsahu na celom území Slovenskej republiky, je to jeden z najväčších subjektov podnikajúcich vo
finančnom sektore. Žalovaný ako aj dlžník O. sú fyzické osoby, ktoré pri uzatváraní zmluvy o úvere,
resp. ručiteľskom záväzku nekonali v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Trojročná premlčacia doba
podľa Občianskeho zákonníka je pre žalovaného výhodnejšia, preto nie je pravdivé tvrdenie žalobcu v

odvolaní, že ustanovenie o premlčaní upravené v Obchodnom zákonníku je zákonným ustanovením,
ktoré nemožno považovať za ustanovenie, ktoré by bolo v neprospech spotrebiteľa. Inštitút premlčania je
ochranou dlžníka zaručujúcou, aby veriteľ nemohol v neobmedzenom čase vymáhať svoju pohľadávku.
Má charakter donucovací, pretože núti veriteľa, aby svoju pohľadávku začal vymáhať v určitom časovom
horizonte a zároveň má charakter právnej istoty, keď zaisťuje právne postavenie dlžníka v tom smere,

aby od neho nemohli byť vymáhané pohľadávky po uplynutí premlčacej doby. Pôvodnému žalobcovi
nič nebránilo začať s vymáhaním dlžnej sumy od žalovaného skôr a nie až po viac ako uplynutí 3
rokov od splatnosti pohľadávky. Žalobca sa v odvolaní nevyporiadal so zásadnou otázkou uvedenou
v § 879f ods. 3 a 4 OZ, že spotrebiteľské zmluvy uzavreté predo dňom účinnosti tohto zákona sa
musia dať do súladu s ustanoveniami § 53 a 54 tohto zákona do troch mesiacov odo dňa účinnosti

zákona. Pokiaľ išlo o argumentáciu žalobcu, že právna úprava ručenia v Obchodnom zákonníku je
komplexná a upravuje inštitút ručenia paralelne k Občianskemu zákonníku, k tomu žalovaný uviedol, že
ručenie je akcesorickým záväzkom k záväzku dlžníka zo zmluvy o stavebnom úvere a ako akcesorický
záväzok nemôže mať inú právnu úpravu ako pôvodný záväzok. Inými slovami, ak je záväzok dlžníka
spotrebiteľskou zmluvou podľa Občianskeho zákonníka, nemôže byť ručiteľský záväzok žalovaného

upravený Obchodným zákonníkom. Podotkol, že nemal z ručiteľského záväzku žiaden prospech na
rozdiel od dlžníka, a teda takisto z pohľadu dobrých mravov je požiadavka žalobcu, aby bolo právne
postavenie žalovaného ako ručiteľa upravené Obchodným zákonníkom a nie Občianskym zákonníkom
ako postavenie dlžníka v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Čo sa týka žalobcom uvádzaného § 310
Obchodného zákonníka mal za to, že v súlade s vyššie uvedenými skutočnosťami je tento paragraf na

právne postavenie žalovaného neaplikovateľný, a to z toho dôvodu, že nakoľko ide o spotrebiteľskú
zmluvu, spravuje sa postavenie žalovaného ako ručiteľa len ustanoveniami § 546 až § 550 OZ, ktoré
komplexne upravujú právne postavenie ručiteľa v občianskom práve. Dokonca aj za použitia § 310 OZ
nie je možné na právne postavenie žalovaného hľadieť z hľadiska premlčania tak, že keď si pôvodný
žalobca neuplatnil svoj nárok vo všeobecnej 3-ročnej premlčacej dobe voči žalovanému ako ručiteľovi,

stačí, keď si ho uplatnil voči dlžníkovi, a tým pádom nemôže podľa názoru žalobcu uplynúť žalovanému
ako ručiteľovi premlčacia doba skôr ako ručiteľovi. V tomto smere poukázal na účel právneho inštitútu
premlčania. Pokiaľ si pôvodný žalobca uplatnil svoje právo v premlčacej dobe len voči dlžníkovi,
nemá to vplyv na plynutie premlčacej doby voči žalovanému, ktorý je samostatným subjektom práva
so samostatným právnym postavením. Žalovaný mal za to, že prvostupňový súd sa v odôvodnení

rozhodnutia dostatočne zaoberal všetkými okolnosťami prípadu a vec z právneho hľadiska posúdil
správne. Na základe uvedených skutočností žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie
v celom rozsahu potvrdil a žalobcu zaviazal k náhrade trov odvolacieho konania.

8) V dôsledku podaného odvolania bola vec preskúmaná odvolacím súdom a tento rozsudkom č. k.

7Cob/26/2013-237 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a žalobcu zaviazal nahradiť žalovanému trovy
odvolacieho konania vo výške 278,35 eur a pripustil proti rozsudku dovolanie. Z dôvodov tohto rozsudku
vyplýva, že odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozsudku. Mal za preukázané,
že medzi pôvodným žalobcom a dlžníkom bola uzavretá Zmluva o mimoriadnom medziúvere astavebnom úvere č. XXXXXXXXXX dňa 9.10.2001. Túto zmluvu podpísal dlžník a ručiteľ, t.j. žalovaný.
Dlžník prestal uhrádzať splátky a z tohto dôvodu dňa 12.12.2003 pôvodný žalobca odstúpil od zmluvy.
Odstúpenie od zmluvy bolo žalovanému doručené 22.12.2003. Prvoinštančný súd zo skutkových zistení

dospel k záveru, že posudzovaný právny vzťah účastníkov konania je od samého vzniku právnym
vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou. Právny predchodca žalobcu bol pri uzavretí zmluvy v
postavení dodávateľa a dlžník v postavení spotrebiteľa. Z uvedeného dôvodu právny vzťah nie je
vyňatý z režimu spotrebiteľského práva, aj keď nejde o spotrebiteľský úver. V priebehu prvostupňového
konania bola vznesená námietka premlčania žalovaným, t.j. ručiteľom, a túto súd posúdil podľa

všeobecného právneho predpisu upravujúceho spotrebiteľské právo, a to Občianskeho zákonníka.
Uplatnená pohľadávka bola splatná odo dňa odstúpenia od zmluvy, t.j. od 12.12.2003. Pôvodný žalobca
podal žalobu dňa 2.4.2007. Žaloba bola podaná po uplynutí 3-ročnej premlčacej doby. Ručiteľ môže proti
veriteľovi uplatniť všetky námietky, ktoré by mal proti veriteľovi aj dlžník. Vznesenú námietku premlčania
považoval súd za dôvodnú. V priebehu prvostupňového konania došlo k postúpeniu pohľadávky zo
strany žalobcu O. A. A., Q..A.., na spoločnosť EOS KSI Slovensko, s.r.o., Zmluvou o postúpení zo dňa

11.2.2010. Žalobca mal za to, že ide o úverový vzťah, na ktorý sa má aplikovať ust. § 397 Obchodného
zákonníka, keďže ide o absolútny obchod. V zmysle Občianskeho zákonníka úverové zmluvy ako
obchodno-právne zmluvy nepatrili medzi spotrebiteľské zmluvy a až Novelou Občianskeho zákonníka č.
568/2007 Z.z., účinného od 1.1.2008, sa do Občianskeho zákonníka v súlade so Smernicami Európskej
únie zakomponovalo súčasné znenie, a to, že spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu

na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Žalobca pokiaľ tvrdí, že vzťah medzi
účastníkmi je obchodno-právnym vzťahom, a preto sa naň budú primerane vzťahovať ustanovenia
Obchodného zákonníka, tu odvolací súd poukázal na to, že predmetný zmluvný vzťah vznikol 9.1.2001 a
definíciu spotrebiteľskej zmluvy a spotrebiteľa upravoval zákon č. 634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa.
Podľa § 2 ods. 1 tohto zákona, ku dňu vzniku zmluvy na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľom

fyzickáosoba,ktoránakupujevýrobky,alebopoužívaslužbyprepriamuosobnúspotrebufyzickýchosôb.
Podľa § 23a ods. 1 zákona, typovou zmluvou sa rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých
prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa
odvolacieho súdu, nemohli byť žiadne pochybnosti o tom, že predmetná zmluva je zmluvou typovou, a
že žalovaný nepoužil predmet plnenia na podnikanie, čo jednoznačne vyplýva z uzavretej zmluvy, ako aj

z vykonaného dokazovania. Rovnako nemal pochybnosti, že pôvodný veriteľ je podnikateľom a predmet
konania sa týka jeho podnikateľskej činnosti. Postúpením pohľadávky sa povaha predmetnej právnej
veci ako spotrebiteľskej, nezmenila. Pokiaľ žalobca uvádzal v odvolaní s poukazom na § 261 ods. 3
písm. d/ Obchodného zákonníka, že je treba použiť ustanovenie Obchodného zákonníka, pokiaľ ide o
premlčanie, tu odvolací súd uviedol, že nepopiera skutočnosť, že úver je absolútnym obchodom a že

na tento dopadá tretia časť Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov úverovej zmluvy.
Predmetná zmluva je však spotrebiteľskou zmluvou, ktorá je regulovaná zákonom č. 634/1992 Z.z. a
ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Čiže ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý
prijíma úver na spotrebu, a teda ide o typický občiansko-právny vzťah. Úverovanie spotrebiteľov patrí
medzi najfrekventovanejšie občiansko-právne vzťahy. V prípade duplicitnej právnej úpravy v rovnakých

inštitútoch súkromného práva je dôvodné aplikovať právnu úpravu podľa občianskeho práva a nie podľa
obchodného práva, ktoré je pre spotrebiteľa nevýhodnejšie. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolateľom,
že ochrana spotrebiteľa vo svetle § 54 ods. 1 OZ prichádza do úvahy až od 1.1.2008 v súvislosti s
Novelou Občianskeho zákonníka, vykonanou zákonom č. 563/2007 Z.z.. Aj na predchodcu žalobcu
dopadalo ustanovenie § 879f ods. 3, 4 OZ a všetci dodávatelia mali rovnakú 3-mesačnú dobu na

zosúladenie zmluvných podmienok s § 54 ods. 1 OZ, a to platí aj na neprijateľnú klauzulu o predĺžení
premlčania na 10 rokov, ktorá podľa odvolacieho súdu, úplne a jasne spôsobila hrubú nerovnováhu v
právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Takáto klauzula je absolútne neplatná. Odvolací súd
pripomenul judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej je spotrebiteľ pri uzatváraní zmluvy v nevýhodnejšom
postavení z dôvodu sťaženej vyjednávacej pozície, ako aj z dôvodu informovanosti. Odvolací súd

zdôraznil, že medzi pôvodným žalobcom a dlžníkom bola uzavretá formulárová zmluva, obsah ktorej
spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť. Ak dodávateľ nepreformuluje v spotrebiteľskej zmluve klauzuly,
ktoré sú v rozpore s ustanovením § 54 ods. 1 OZ, resp. ich nedá do súladu s týmto ustanovením v zmysle
§ 879f ods. 3, 4 OZ, tak sa dostáva do rozporu so zákonom a takéto klauzuly sú neplatné. O takýto
rozporideajvtedy,aksapostaveniespotrebiteľazospotrebiteľskejzmluvypoužitíminštitútuprávapodľa

Obchodného zákonníka s odkazom na § 261 ods. 3 Obchodného zákonníka zhoršilo napriek tomu, že
Občiansky zákonník upravuje pre spotrebiteľa rovnaký inštitút priaznivejší. Typickým znakom právneho
vzťahu ručenia je jeho subsidiarita. Prejavuje sa v tom, že veriteľ sa musí najprv domáhať splnenia
záväzku od dlžníka. Povinnosť ručiteľa nastáva až po nesplnení povinnosti dlžníka. Ak vzťah medzidlžníkom a veriteľom je spotrebiteľský vzťah a ručenie zabezpečuje uvedený právny vzťah, odvolací
súd vyslovil záver, že aj napriek tomu, že úver je absolútnym obchodom a že ručenie je upravené
v celom rozsahu v Obchodnom zákonníku, na ručiteľa sa vzťahuje 3-ročná premlčacia lehota podľa

Občianskeho zákonníka. Po vyhodnotení uvedených skutočností odvolací súd konštatoval, že ide o
premlčaný nárok žalobcu vo vzťahu k ručiteľovi a z tohto dôvodu rozsudok súdu prvej inštancie stupňa
ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd podľa § 238 ods. 3 O.s.p. pripustil vo výroku potvrdzujúceho
rozsudku dovolanie, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Dovolanie sa
týkalo otázky, či právny vzťah veriteľ - ručiteľ z poskytnutého stavebného úveru je obchodno-záväzkový

vzťah so 4-ročnou premlčacou dobou alebo premlčacia doba sa riadi hlavným vzťahom, ktorý vznikol
medzi veriteľom a dlžníkom, t.j. ako pri úvere spotrebiteľskom s 3-ročnou premlčacou dobou.

9) Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, v dôsledku ktorého Najvyšší súd SR
rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 7Cob/26/2013-237 z 31.3.2014 zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia tohto rozsudku bolo to, že dovolací súd mal za to, že dovolacia

otázka v rozsudku odvolacieho súdu nie je jednoznačne, konkrétne a zrozumiteľne formulovaná, a
preto nemohla byť zo strany odvolacieho súdu posudzovaná. Pokiaľ súdy oboch stupňov dospeli k
záveru, že akcesorický ručiteľský vzťah medzi veriteľom a ručiteľom, ktorý zabezpečuje primárny vzťah
medzi veriteľom a dlžníkom, sa riadi ustanoveniami Občianskeho zákonníka, vrátane posúdenia dĺžky
premlčacej doby, potom nemožno dovolaciemu súdu položiť na zodpovedanie otázky, či právny vzťah

veriteľ - ručiteľ z poskytnutého úveru je obchodno-záväzkový vzťah so 4-ročnou premlčacou dobou,
alebo sa premlčacia doba riadi hlavným vzťahom, ktorý vznikol medzi veriteľom a dlžníkom, t.j. ako pri
úverespotrebiteľskoms3-ročnoupremlčacoudobou,nakoľkodovolacísúdvdovolacomkonanínemôže
vykonávať žiadne dokazovanie, teda namiesto súdov nižšieho stupňa nemôže vykonávať dokazovanie
nazistenieskutkovýchokolnostívzťahumedzižalobcomažalovanýmsnáslednýmvyvodenímprávneho

záveru, či medzi nimi ide o obchodno-právny vzťah alebo občiansko-právny vzťah. Z uvedeného dôvodu
potom dovolací súd nemohol ani preskúmať dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rámci
otázky, resp. otázok zásadného právneho významu, ktoré v rozsudku vymedzil odvolací súd. Odvolací
súd tým, ako vyslovil prípustnosť dovolania proti svojmu rozsudku, znemožnil preskúmanie vecnej
správnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia. Dovolací súd preto nemohol posúdiť, či dovolaním

napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Na základe tohto dovolací súd
napadnutýrozsudokodvolaciehosúduzrušilavecmuvrátilnaďalšiekonanie,pretožeodvolacímsúdom
sformulovaná dovolacia otázka dovolaciemu súdu neumožňuje, aby rozhodnutie odvolacieho súdu bolo
preskúmané v rámci takto formulovanej dovolacej otázky.

10) Vzhľadom na toto rozhodnutie odvolací súd teda znova musel preskúmať odvolanie žalobcu, s tým,
že ho posudzoval v zmysle § 470 ods. 2 CSP, podľa ktorého, právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastalipredodňomnadobudnutiaúčinnostitohtozákona,zostávajúzachované.Civilnýsporovýporiadok
nadobudol účinnosť 1.7.2016 a odvolanie žalobcu bolo podané 5.3.2013. Z tohto dôvodu so zreteľom
na princíp právnej istoty a princíp legitímneho očakávania odvolací súd posúdil odvolanie žalobcu podľa

právnej úpravy účinnej v čase, kedy bolo podané. Súčasťou princípu právnej istoty a ochrany dôvery
občanov v právny poriadok je zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov. Pokiaľ niekto konal a
postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu
sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu alebo niektorého jeho ustanovenia. Neskorší právny
predpis nemôže ukladať povinnosti a meniť právny status subjektu práva spätným pôsobením právneho

predpisu, ktorý v čase jeho konania neexistoval a ktorého právnu úpravu nemohol poznať. Subjekt práva
už nemôže ovplyvniť svoje právne postavenie nadobudnuté v minulosti.

11) Vzhľadom na uvedené dôvody odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu podľa § 212 ods. 1 O.s.p.
a dospel k záveru, že nie je dôvodné. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel

k správnemu záveru, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným je vzťahom ručiteľským, pričom ručenie
žalovaného zabezpečovalo záväzok vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorej charakter nepochybne
vyplýval z ust. § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Uvedená zmluva je nepochybne
typovou zmluvou, ktorá bola uzatváraná vo viacerých prípadoch a pri ktorej bolo obvyklé, že spotrebiteľ
obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že

predmetná zmluva nebola uzatvorená podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ale
podľa zákona č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva,
že pôvodný veriteľ od úverovej zmluvy odstúpil podaním zo dňa 12.12.2003, pričom toto bolo doručené
v zmysle čl. 21 Všeobecných podmienok pre zmluvy o stavebnom sporení na poslednú adresu dlžníka,o čom svedčia pripojené doručenky, ktoré v jednom prípade boli uložené 22.12.2003 a v druhom prípade
20.1.2004. Ak teda žaloba bola podaná 2.4.2007, bola podaná po uplynutí 3-ročnej premlčacej doby.
Je treba zdôrazniť, že právny vzťah ručenia sa riadi tou právnou úpravou, ktorou sa riadi hlavný právny

vzťah, v danom prípade Občianskym zákonníkom. Z uvedeného dôvodu preto súd správne posúdil
otázku premlčania podľa Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide o notársku zápisnicu G. XXX/XX, G. XXX/
XX, ktorej obsahom bolo vyhlásenie povinnej osoby o uznaní dlhu a o súhlase s vykonateľnosťou
notárskej zápisnice podľa § 274 písm. e/ O.s.p. a súhlase s exekúciou podľa § 41 ods. 2 zákona č.
233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti, túto žalovaný nepodpísal. Podľa § 548 ods.

3 OZ, uznanie dlhu dlžníkom je účinné voči ručiteľovi, len keď s ním vysloví súhlas.

12) Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

13) V konaní bol žalovaný úspešný, a preto odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 a § 453 ods. 3 CSP mu
priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (§ 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP).

14) Rozhodnutie senátu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie
je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí,
ak:
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca, alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd,
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 CSP).

Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky:

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená,
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak:
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b).

Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia
rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a

čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je:
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobouzaloženou,alebozriadenounaochranuspotrebiteľa,osobouoprávnenounazastupovaniepodľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 1, 2 CSP).

Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).