Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 9. december 2016

Súd: Okresný súd Stará Ľubovňa
Spisová značka: 1T/142/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8515010347
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 12. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Uhlár

ECLI: ECLI:SK:OSSL:2016:8515010347.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Stará Ľubovňa, samosudca JUDr. Erik Uhlár, na hlavnom pojednávaní dňa 9.12.2016

v Starej Ľubovni, v trestnej veci proti obžalovanému H. O. pre prečin marenia výkonu úradného
rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. e/ Trestného zákona (v znení platnom a účinnom do 30.6.2016),
takto

r o z h o d o l :

Súd podľa § 285 písm. b/ Trestného poriadku o s l o b o d z u j e obžalovaného H. O., nar. XX.XX.XXXX
vX.S.,trvalebytomP.XXXX/XX,X.S.,spodobžalobyprokurátorkyOkresnejprokuratúryStaráĽubovňa
sp. zn. Pv 45/15/7710 zo dňa 5.11.2015, podanej súdu dňa 9.11.2015, pre skutok kvalifikovaný ako
prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. e/ Trestného zákona, ktorého

sa v zmysle obžaloby obžalovaný mal dopustiť tak, že :
„potom čo dňa 5.9.2012 prevzal výzvu Okresného súdu Stará Ľubovňa na nastúpenie výkonu
ochranného ambulantného psychiatrického liečenia, ktoré mu uložil Okresný súd Stará Ľubovňa
trestným rozkazom sp. zn. 7T/148/2012-130 zo dňa 7.8.2012, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa
22.8.2012, maril výkon predmetného rozhodnutia v období od 29.4.2013 do 18.12.2013 kedy sa
síce dostavil do NZZ psychiatrickej ambulancie - P.. U., avšak nespolupracoval, lekárovi oponoval,
odpovedal na otázky otázkami, odmietal akúkoľvek liečbu či už tabletkovú alebo injekčnú, čím maril

účel ochranného liečenia, v dôsledku čoho P.. U. podala návrh na zmenu ambulantného ochranného
psychiatrického liečenia na ústavné ochranné psychiatrické liečenie, pričom uvedeného konania sa
dopúšťal aj napriek tomu, že bol trestným rozkazom Okresného súdu Stará Ľubovňa, sp. zn. 7T
156/13-65 zo dňa 30.7.2013, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 14.8.2013, uznaný za vinného z
prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. e/ Trestného zákona“,
pretože skutok nie je trestným činom.

o d ô v o d n e n i e :

Dňa 9.11.2015 podala prokurátorka Okresnej prokuratúry Stará Ľubovňa súdu obžalobu na H. O. pre
prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. e/ Trestného zákona (pozn. s

účinnosťou od 1.7.2016 ide o trestný čin podľa § 348 ods. 1 písm. f/ Tr. zák.), ktorého sa mal obžalovaný
dopustiť tak, ako je uvedené v skutkovej vete podanej obžaloby, resp. vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Súd vykonal dokazovanie:
- výsluchom obžalovaného (hlavné pojednávanie dňa 8.2.2016);
- čítaním listinných dôkazov: kópie trestného rozkazu Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn.
7T/148/2012 zo dňa 7.8.2012 vrátane kópie súvisiacej doručenky - všetko z č.l. 26-27 spisu, uznesenia

Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 7T/148/2012 zo dňa 12.3.2013 z č.l. 28 spisu, správy z č.l. 30
spisu, výpisu z ÚEP z č.l. 32 spisu, správy z č.l. 34 spisu, výzvy na nastúpenie ochranného liečenia z č.l.
35 a kópie súvisiacej doručenky z č.l. 36 spisu, odpovede na lustráciu v databáze súdov z č.l. 83 spisu,
odpovede na lustráciu v GP z č.l. 84-85 spisu, odpisu RT z č.l. 86 spisu; z pripojeného spisu Okresnéhosúdu Stará Ľubovňa sp. zn. 7T/156/2013: obžaloby z č.l. 53 až 54 uvedeného spisu, trestného rozkazu
sp. zn. 7T/156/2013 z č.l. 65 až 66 uvedeného spisu vrátane súvisiacich doručeniek z č.l. 66 uvedeného
spisu, uznesenia sp. zn. 7T/156/2013 z č.l. 81 uvedeného spisu; čítaním znaleckého posudku znalcov

P.. W. O. (č. XX/XXXX) a P.. V. O. (č. XX/XXXX) z č.l. 49 až 60 spisu (hlavné pojednávanie dňa 7.3.2016);
- výsluchom svedkyne P.. Q. U., čítaním listinných dôkazov: odpovede na lustráciu v databáze súdov
z č.l. 107 spisu, odpovede na lustráciu v GP z č.l. 108-109 spisu, odpisu RT z č.l. 110 spisu (hlavné
pojednávanie dňa 19.5.2016);
- čítaním listinných dôkazov: zo spisu OS St. Ľubovňa sp. zn. 7T/148/2012: uznesenia z č.l. 7 uvedeného

spisu vrátane súvisiacich doručeniek, znaleckého posudku P.. W. O. č. XX/XXXX a P.. V. O. č. XX/
XXXX zo dňa 30.3.2012 z č.l. 55-73 uvedeného spisu, obžaloby z č.l. 117-118 spisu, trestného
rozkazu 7T/148/2012 z č.l. 130-131 spisu a súvisiacich doručeniek, nariadenia výkonu ambulantného
ochranného liečenia a výzvy na nastúpenie ambulantného ochranného liečenia pripojených v spise k č.l.
133 a súvisiacich doručeniek, správy z č.l. 136 spisu, uznesenia z č.l. 140 spisu a súvisiacich doručeniek
z č.l. 141 spisu, správy o nastúpení ochranného liečenia z č.l. 144 spisu, správy z č.l. 153 spisu; zo spisu

OS St. Ľubovňa sp. zn. 1Nt/17/2014: návrhu z č.l. 1 uvedeného spisu, správy z č.l. 17 spisu; zo spisu
1T/142/2015: odpovede na lustráciu v databáze súdov z č.l. 119 spisu, odpovede na lustráciu v GP z
č.l. 120-121 spisu, odpisu RT z č.l. 122 spisu (hlavné pojednávanie dňa 20.10.2016);
- čítaním listinných dôkazov: správy P.. U. z č.l. 129 spisu, charakteristiky z č.l. 130 spisu, odpovede na
lustráciu v databáze súdov z č.l. 131 spisu, odpovede na lustráciu v GP z č.l. 132-133 spisu, odpisu RT

z č.l. 134 spisu, odpovede na lustráciu v registri priestupkov z č.l. 135 spisu; výsluchom znalkyne P.. W.
O. (hlavné pojednávanie dňa 9.12.2016).

H. O. bol trestným rozkazom tunajšieho súdu sp. zn. 7T/148/2012 zo dňa 7.8.2012, právoplatným
22.8.2012, uznaný vinným z prečinu nebezpečného prenasledovania podľa § 360a ods. 1 písm. b/, písm.

e/Tr.zák.,pričomokreminéhomuuvedenýmtrestnýmrozkazombolouloženépodľa§73ods.2písm.a/
ochranné ambulantné psychiatrické liečenie. Výzva na jeho nastúpenie v psychiatrickej ambulancii P.. Q.
U. mu bola doručená 5.9.2012 s tým, že deň prvého liečebného úkonu určí zdravotnícke zariadenie. Dňa
26.10.2012 podalo NZZ psychiatrická ambulancia P.. Q. U. vo veci tunajšieho súdu 7T/148/2012 správu
(č.l. 136 uvedeného spisu), že menovcaný ochranné liečenie nenastúpil. Následne bol H. O. uznaný

trestným rozkazom tunajšieho súdu sp. zn. 7T/156/2013 zo dňa 30.7.2013, právoplatným dňa 14.8.2013
vinným z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. e/ Tr. zák., ktorého
sa v zmysle uvedeného trestného rozkazu dopustil tak, že napriek tomu, že dňa 5.9.2012 prevzal výzvu
OS Stará Ľubovňa na nastúpenie výkonu ochranného ambulantného psychiatrického liečenia, ktoré mu
uložil OS Stará Ľubovňa trestným rozkazom sp. zn. 7T/148/2012 - 130 zo dňa 7.8.2012, ktorý nadobudol

právoplatnosť dňa 22.8.2012, sa po riadnom predvolaní P.. U., NZZ Psychiatrická ambulancia Stará
Ľubovňa ochrannému ambulantnému psychiatrickému liečeniu nepodroboval, čím takto maril výkon
predmetného rozhodnutia.

Vyššie uvedené ochranné liečenia nastúpil obžalovaný až dňa 29.4.2013 (správa č.l. 144 spisu

tunajšiehosúdu7T/148/2012).Dňa18.11.2013podalaP..U.návrhnazmenuambulantnéhoochranného
psychiatrického liečenia na ústavnú ochrannú psychiatrickú liečbu s tým, že „je s pacientom veľmi
zlá spolupráca a odmieta akúkoľvek liečbu“. O uvedenom návrhu je vedené konanie pod sp. zn.
1Nt/17/2014, v ktorom doposiaľ nebolo rozhodnuté. Správou doručenou súdu 22.12.2014 (č.l. 153
spisu 7T/148/2012) P.. U. oznámila, že obžalovaný pravidelne každý mesiac sa dostavil na kontrolu

podľa objednania, ale pri každej odmietal akúkoľvek liečbu a preto dávala návrh na zmenu na ústavnú
liečbu, poukázala tiež na to, že od 1.2.2014 nemala podpísanú zmluvu so zdravotnou poisťovňou
Dôvera, preto všetci pacienti boli ošetrovaní u P.. F. v Novej Ľubovni (doklady o odovzdaní zdravotnej
dokumentácie danému zdravotníckemu zariadeniu však nepredložila, ani nebolo súdu zo strany
uvedeného zdravotníckeho zariadenia oznámené, že ochranné liečenie pokračuje z vyššie uvedených

dôvodov v tomto novom zariadení).

Skutočnosti oznámené P.. U. dňa 18.11.2013 súd dal na vedomie OP Stará Ľubovňa, následne bolo
obžalovanému uznesením povereného príslušníka PZ služobne zaradeného u OO PZ Stará Ľubovňa
ČVS: ORP-20/SL-SL-2015 zo dňa 21.3.2015 vznesené obvinenie pre prečin podľa § 348 ods. 1 písm.

e/ Tr. zák. a po vykonaní prípravného konania podal dňa 9.11.2015 v tejto veci prokurátorka OP Stará
Ľubovňa obžalobu.Súd po vykonaní dokazovania dospel k záveru, že skutok kladený obžalovanému v tejto veci za vinu,
nie je trestným činom, nakoľko neboli naplnené všetky základné znaky skutkovej podstaty trestného
činu kladeného obžalovanému za vinu, osobitne absentuje to, že by sa obžalovaný dopustil „závažného

konania aby zmaril účel ochranného liečenia“. Závažným konaním, ktorého sa páchateľ dopúšťa, aby
zmaril účel uloženého ochranného opatrenia, môže byť len také konanie, ktoré smeruje voči samotnej
podstate ochranného liečenia a príslušné konanie musí mať približne rovnaký stupeň závažnosti, ako
napr.zákonomvpríslušnejskutkovejpodstatetrestnéhočinukladenéhoobžalovanémuzavinuvýslovne
uvádzaný útek z ústavu. V tomto prípade však súd je na základe vykonaného dokazovania toho názoru,

že konanie obžalovaného za takéto nemožno hodnotiť.

Podanou obžalobou bolo obžalovanému kladené za vinu, že sa síce v rozhodnom období (29.4.2013 -
18.12.2013) dostavil do psychiatrickej ambulancie P.. Q. U., avšak nespolupracoval.

Nespolupráca obžalovaného v zmysle obžaloby mala v prvom rade spočívať v tom, že lekárovi oponoval

a odpovedal na otázky otázkami. V tomto smere súd poukazuje na to, že v prípravnom konaní ohľadne
uvedeného nebola svedkyňa P.. Q. U. nijako podrobne vypočutá. Z jej výsluchu dňa 11.5.2015 vyplýva
iba to, že bol obžalovaný negativistický a odpovedal na otázky otázkami, mal celkovo negativistický
postoj k ochrannému liečeniu. Samotný negativistický postoj k liečeniu ako taký nie je a nemôže
byť podľa súdu dôvodom na vyvodenie trestnej zodpovednosti obžalovaného (k tomu viď ďalšie

odôvodnenie nižšie). Na hlavnom pojednávaní P.. U. navyše uviedla, že na prvýkrát obžalovaný nechcel
ani podpísať začatie liečenia, podpísal to až na druhýkrát, bol nedôverčivý. Poukázala na to, že keď ona
„povedala A“, on povedal „B“ pričom však súčasne zdôraznila, že to môže vyplývať i z jeho osobnosti
ako takej. Ku konkrétnostiam vo vzťahu k „oponovaniu“ obžalovaného uviedla, že ak sa ho opýtala ako
sa má, tak odpovedal „na čo Vám to je“, resp. na otázku či má prácu „prečo to potrebujete“ a pod..

Poukázala však tiež na to, že toto jeho konanie možno vyvodiť z jeho osobnostnej štruktúry s poukazom
na zistenú poruchu osobnosti, uviedla, že „odmietanie“ liečby obžalovaným vlastne pramenilo priamo z
jeho osobnosti a zistených porúch.

Vo vzťahu k vyššie uvedenému súd poukazuje na to, že z uvedeného je zrejmé, že obžalovaný je vo

svojej podstate nedôverčivý a vo vzťahu k svojmu súkromiu „odpovedal lekárke na otázky otázkami“
- toto však z pohľadu súdu nemožno v žiadnom prípade hodnotiť ako konanie, ktorým by obžalovaný
cielene chcel mariť účel uloženého ochranného liečenia. Tu odkazuje súd i na výpoveď znalkyne P.. O.,
ktorá taktiež poukázala na skutočnosť, že i keď obžalovaný bol odmietavý vo svojich postojoch, bol však
bez prejavov porúch správania a bez prejavov agresivity a spolupracoval i keď odmietal komunikovať a

dohovor lekárky mal dosah na jeho správanie, ak by liečbu odmietal úplne, ani by sa nedostavoval do
ambulancie, on sa však dostavil vždy, o čom svedčili podľa znalkyne záznamy v poskytnutej zdravotnej
dokumentácii. Znalkyňa taktiež uviedla, že paranoidne schizoidná porucha osobnosti u obžalovaného
svedčí o tom, že je nedôverčivý, vzťahovačný, neistý, uzatvorený, ktoré rysy sa v určitých sociálnych
situáciách vystupňujú a aby sa vyhol ďalším komplikáciám nechce udávať niektoré osobné záležitosti

pretože neverí, že by to nebolo použité proti nemu, čo súvisí s jeho povahou a je to jeho trvalý rys.

Z pohľadu súdu za takej situácie a vzhľadom na vyššie uvedené vyjadrenia jednak P.. U., ako aj P..
O., nemožno vyššie uvedené odpovedanie obžalovaného na otázky lekárky (týkajúce sa súkromia
obžalovaného) otázkami považovať za žiadne vedomé konanie obžalovaného smerujúce k zmareniu

účelu ochranného liečenia. Ak by toto malo byť skutočnou prekážkou priebehu ochranného liečenia
ako takého, tak súd je toho názoru, že predsa by lekár musel napr. podať návrh na zmenu liečenia
oveľa skôr ako až po 10 sedeniach v ambulancii (viď výpoveď P.. U. v prípravnom konaní). Taktiež
znalkyňa P.. O. uviedla k tomu či pri postojoch obžalovaného k snahe lekárky k nadviazaniu kontaktu
s ním vie lekár, z odborného hľadiska, takú situáciu zvládnuť inou formou, že je to individuálne, s tým,

že je iná situácia keď pacient príde z popudu rodiny alebo sa sám rozhodne a iná ak má pocit, že
je mu tým ublížené keď mu liečba bola nariadená a pri danej poruche osobnosti ako má obžalovaný
má aj strach z toho čo povie aby to nebolo použité proti nemu. V tejto súvislosti súd poukazuje na
to, že v zmysle podaného znaleckého posudku znalcami P.. O. a P.. O. (č.l. 49 - 60 spisu) liečba
svojou racionálnou náhľadovou terapiou zo strany ošetrujúcej psychiatričky (teda P.. U.) splnila svoj účel,

terapia mala aj edukačný a preventívny charakter (viď odpoveď v bode 4. časť III. Záver uvedeného
znaleckého posudku). Osobitne treba zvýrazniť i zistenia znalkýň v podanom posudku (na ktorých z
pohľadu súdu zotrvala P.. O. i pri výsluchu na hlavnom pojednávaní), že obžalovaný „vzhľadom na
nedôveru a vzťahovačnosť, ktoré sú jeho osobnostnými črtami, počas psychiatrického ochrannéholiečenia odmietal rozsiahlejšiu komunikáciu s ošetrujúcim psychiatrom“, ako aj že „pre pocity neistoty
a úzkosti podrobnejšie nerozviedol ťažkosti, kvôli ktorým mal nariadenú ochrannú psychiatrickú liečbu,
pravdepodobne z dôvodu, že by sa to mohlo obrátiť proti nemu“ (str. 9 posudku, obdobne tiež odpoveď

bode 5. časti III. posudku).

V kontexte s vyššie uvedenými skutočnosťami potom treba posudzovať i vyjadrenia obžalovaného pred
súdom v tom zmysle, že samotné marenie ochranného liečenia nepovažuje za závažný trestný čin, že
v období od apríla 2013 do decembra 2013 odmietal sa podrobovať ochrannému liečeniu - toto súd v

kontexte vyššie uvedeného hodnotí ako jeho negativistický postoj k liečeniu prameniaci práve z trvalej
poruchy osobnosti ako uviedli svedkyňa a znalkyňa vyššie. Samotný obžalovaný tiež poukázal na to, že
psychiatrička sa ho pýtala či na tú pani (rozumej poškodenú vo veci 7T/148/2012) myslí a iné otázky, na
čo jej vždy odpovedal - toto nebolo dokazovaním nijako vyvrátené, osobitne opäť súd poznamenáva, že
znalkyne v podanom posudku konštatovali, že liečba svojou racionálnou náhľadovou terapiou zo strany
ošetrujúcej psychiatričky splnila svoj účel - i z toho teda vyplýva, že liečenie prebiehalo a z pohľadu

súdu pokiaľ aj obžalovaný odmietal odpovedať, resp. odpovedal lekárke na otázky (vychádzajúc z jej
výpovede týkajúce sa jeho súkromia) otázkami, tak lekárka zrejme danú situáciu zvládla a niečo také
musela i dôvodne predpokladať pokiaľ sama pri výsluchu uvádza, že toto jeho konanie možno vyvodiť
z jeho osobnostnej štruktúry s poukazom na zistenú poruchu osobnosti a teda postoje obžalovaného v
tomto smere nemôžu byť hodnotené ako úmyselné konanie, navyše závažné, ktorého by sa dopúšťal

s vedomím, že týmto účel liečenia zmarí. Nepochybne náhľadovú terapiu psychiatričky prijímal pokiaľ
znalkyne dospeli k záveru, že liečenie splnilo účel, resp. ako podrobnejšie uviedla P.. O. pri výsluchu, že
k skutku (v súvislosti s ktorým mu ochranné liečenie bolo uložené) zaujíma kritický postoj a je si vedomý,
že konal nesprávne.

Ďalej bolo podanou obžalobou obžalovanému kladené za vinu, že „odmietal akúkoľvek liečbu či už
tabletkovú alebo injekčnú“, teda že mal odmietať liečbu farmakologickú.

V tejto súvislosti poukazuje súd na to, že obžalovaný pri výsluchu uviedol, že v tom období sa ho
psychiatrička pýtala, či chce brať nejaké lieky, injekcie nespomenula vôbec, on povedal, že nechce lebo

sa necíti chorý, na čo sa už na to nepýtala, ani žiaden recept nevypísala.

V prvom rade z pohľadu súdu nemôže byť užívanie liekov (či vo forme tabliet alebo injekcií) ponechané
na voľbu pacienta, tu obžalovaného. Pokiaľ liečba vyžaduje farmakologickú formu, musí lekár pacientovi
liekypredpísaťaniesahopýtať,čiichchce.Ažpokiaľbypacient,obžalovaný,preukázateľnepredpísané

lieky si nevyzdvihol a teda ich napriek rozhodnutiu lekára neužíval, možno uvažovať, že by mohlo
ísť o takú formu konania, ktoré by mohlo mať za následok zmarenie účelu ochranného liečenia. V
tomto prípade samotná P.. U. uviedla, že lieky mu nepredpisovala žiadne, pričom aj keby mu ich
predpísala, tak on ich nevyberie a nebude ich užívať. Nemožno z pohľadu súdu logicky prijať toto
tvrdenie svedkyne. Ak totiž stav obžalovaného bol taký, že užívanie liekov vyžadoval, nemôže sa

lekár z pohľadu súdu obmedziť na tvrdenie, že lieky nepredpíše, lebo by ich pacient (obžalovaný)
neužíval - je potom otázne či liečenie u obžalovaného vôbec farmakologickú formu vyžadovalo, a to
osobitne s poukazom na ďalšie tvrdenie svedkyne P.. U., že u obžalovaného prevládala tzv. negatívna
symptomatológia, čo by užívaním liekov mohlo byť odbúrané a pacient by nebol podozrievavý, mohol
by byť komunikatívnejší. Z uvedeného vyplýva len jediný záver z pohľadu súdu, a to, že farmakologická

liečba nebola u obžalovaného nevyhnutná a jej prostredníctvom sa mohol v zásade iba „dostať do
výrečnejšej nálady“. V tomto smere odkazuje súd i na výpoveď znalkyne P.. O., ktorá uviedla, že pri
poruchách osobnosti (pozn.: čím trpí i samotný obžalovaný) nie je nevyhnutná farmakologická liečba,
postačuje aj racionálna psychoterapia, ktorú podľa záznamov v dokumentácii P.. U. prevádzala.

Na základe uvedeného možno dospieť iba k tomu záveru, že v prípade ochranného liečenia
obžalovaného farmakologická liečba nebola potrebná a nevyhnutná a teda, ak obžalovaný na
mimochodom položenú otázku či chce brať nejaké lieky odpovedal záporne, tak nemožno tento jeho
postoj hodnotiť ako závažné konanie, ktorého by sa dopúšťal v úmysle zmariť účel ochranného liečenia.
Ak by totiž z pohľadu súdu lekárka mala farmakologickú liečbu u neho za nevyhnutnú a obžalovaný by sa

k nej vyjadril záporne, nemohla by predsa rozumne bez užívania liekov obžalovaným vykonať celkovo
10 sedení a až potom podať v príslušnom konaní návrh na zmenu liečenia na ústavnú formu.Pre úplnosť vzhľadom na skutočnosti kladené v tejto veci obžalovanému za vinu je potrebné uviesť
k samotnej skutočnosti, že P.. U. podala 18.11.2013 návrh na zmenu formy ochranného liečenia z
ambulantnej na ústavnú to, že v kontexte vykonaného dokazovania v tejto veci sa daný návrh javí ako

zmätočný. Jednak už vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a v spojení s ohľadom na dobu viac
než šiestich mesiacov odkedy obžalovaný nastúpil ochranné liečenie, ktoré mal „závažne“ mariť, jednak
vzhľadom na zistenia znalkýň v tu podanom znaleckom posudku o tom, že liečenie splnilo účel, ale aj s
ohľadom na samotné vyjadrenie P.. U. v rámci jej výsluchu pred súdom, že nevie prečo až po takej dobe
ako je uvedená v obžalobe podala návrh na zmenu liečenia na ústavnú formu. V prípravnom konaní

uviedla, že podala súdu správu, že pacient odmieta akúkoľvek liečbu, je s ním zlá spolupráca a navrhla
zmenu formy na ústavnú, avšak súčasne treba poukázať na to, že v prípravnom konaní uviedla, že
obžalovaný bol u nej ešte dňa 18.12.2013, kedy ho však nemohla už ošetrovať, lebo nemala podpísanú
zmluvu so zdravotnou poisťovňou Dôvera, ktorej bol obžalovaný poistencom. Zároveň vykonaným
dokazovaním bolo zistené, že vo veci 7T/148/2012 oznámila až na základe výzvy súdu správou podanou
dňa 22.12.2014, že zmluvu s danou poisťovňou nemala od 1.2.2014. Na túto skutočnosť však súd

nijako dovtedy neupozornila, ani neoznámila a nepreukázala postúpenie zdravotnej dokumentácie
obžalovaného inému zdravotníckemu zariadeniu a ani zo strany iného zdravotníckeho zariadenia nebolo
oznámené, že by došlo k prevzatiu obžalovaného, ako pacienta, na ďalšie pokračovanie ochranného
liečenia.Nepochybneotázkyzmluvnýchvzťahovsozdravotnýmipoisťovňamiriešialekárivdostatočnom
predstihu pred uplynutím platnosti aktuálne uzavretých zmlúv, teda i okolnosti podania návrhu na zmenu

formy ochranného liečenia (doručený súdu 18.11.2013) za situácie, že ešte po tom, 18.12.2013 (ako
uviedla sama P.. U., ale ako aj poukazujú znalkyne na danú skutočnosť v podanom posudku) sa dostavil
obžalovaný do jej ambulancie ale ho už nemohla ošetrovať lebo nemala podpísanú zmluvu s poisťovňou,
ktorej bol poistencom, skôr navodzujú, vzhľadom na vyššie zistené skutočnosti o podstate „odmietania“
ochranného liečenia obžalovaným, dojem o nejakej snahe „poriešiť“ pacienta, u ktorého je predpoklad,

že nebude môcť byť ďalej v konkrétnej ambulancii ošetrovaný pre neuzavretie zmluvného vzťahu s
jeho zdravotnou poisťovňou, ako o tom, že by skutočne išlo v tomto smere o nevyhnutný výsledok
dovtedajšieho priebehu jeho ochranného liečenia.

Súd na základe vykonaného dokazovania, po zhodnotení vykonaných dôkazov jednotlivo i v ich

vzájomnej súvislosti, v tejto veci nemal nijako preukázané, že by v danom prípade bola naplnená tzv.
subjektívna stránka trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia kladeného obžalovanému
za vinu, teda nemal vzhľadom na vyššie uvedené nijako preukázané, že by obžalovaný v období od
29.4.2013 do 18.12.2013, ako je uvedené v obžalobe, úmyselne sa dopúšťal konania cieleného k
zmareniu účelu ochranného liečenia, nakoľko ako vyplýva z v tejto veci podaného znaleckého posudku,

z výpovede znalkyne P.. O. i z výpovede samotnej svedkyne P.. U., konanie obžalovaného, ktoré mu bolo
obžalobou kladené za vinu vyplývalo priamo z povahy jeho osobnosti, je dôsledkom u neho prítomnej
paranoidno schizoidnej poruchy osobnosti, ktorá je trvalá.

Z výsledkov vykonaného dokazovania, osobitne s poukazom na hore uvedené skutočnosti, nemá

súd preukázané, že by konanie obžalovaného v rámci priebehu ochranného liečenia spočívajúce v
„oponovaní lekárovi a odpovediach na otázky otázkami“ a v „odmietaní“ farmakologickej liečby bolo
výsledkom z jeho strany čo i len nepriameho úmyslu zmariť účel ochranného liečenia, naopak súd sa
stotožnil s tým, že jeho negativistický postoj k liečeniu, resp. ako sám obžalovaný uvádzal, že odmietal
liečenie, je výsledkom vyššie uvedenej poruchy osobnosti a jej prejavov či následkov, ktorými, ako

uviedla P.. O. sú nedôverčivosť, vzťahovačnosť, uzatvorenosť, resp., že pod vplyvom poruchy osobnosti
bolo toto jeho konanie výsledkom pocitu toho, že je mu nariadením liečenia ublížené či strachu z toho
čo povie aby to nebolo použité proti nemu. I keď v tomto smere znalkyne súčasne uvádzajú, že jeho
rozpoznávacie a ovládacie schopnosti sú plne zachované a mohol rozpoznať nebezpečnosť svojho
konania a konanie ovládať, tak treba opäť zdôrazniť, že čo sa týka odmietania farmakologickej liečby,

tak, ako je už uvedené vyššie, pokiaľ by táto mala byť nevyhnutne indikovaná, tak by nemohlo byť
jej indikovanie ponechané v zásade na jeho vôli (na jeho vyjadreniach či chce, resp. nechce brať
lieky, resp. na prostom umožnení mu odmietať jej užívanie) a viac než pol roka zo strany psychiatričky
len konštatované v zdravotnej dokumentácii, že ju odmieta (viď výpis zo zdravotnej dokumentácie
obsiahnutý na str. 7 tu podaného znaleckého posudku - č.l. 55 spisu) a čo sa týka na odpovedanie

otázkami na otázky lekárky, ako vyplynulo z dokazovania, k jeho súkromiu, tak ani samotná P.. U. sa
nijako nevyjadrila v tom smere, že by mu účel týchto otázok s ohľadom na jeho osobnosť náležite
vysvetlila či ubezpečila ho o tom, že pôjde o dôverné informácie, a teda jeho postoj k nim vzhľadomna dôvody tohto postoja prameniace z prítomnej poruchy osobnosti nemožno považovať za iný ako
prirodzený.

Zároveň z pohľadu súdu na základe vyššie uvedených skutočností absentuje v danom prípade samotný
kauzálny vzťah medzi obžalobou namietaným konaním obžalovaného a samotným možným následkom
tohto konania, teda čo i len ohrozením dosiahnutia účelu ochranného liečenia, a to i s poukazom
na závery znaleckého posudku P.. O. a P.. O., v zmysle ktorého liečenie splnilo účel, nakoľko bola
prevádzaná racionálna náhľadová terapia, ktorej sa zrejme obžalovaný riadne podrobil (i z výpovede P..

U. totiž vyplynulo, že v zásade odpovedal otázkami na otázky vo vzťahu k jeho súkromiu, dôvod čoho
je v odôvodnení tohto rozsudku vyššie uvádzaný už opakovane) - tu súd poznamenáva, že z výpisu
zo zdravotnej dokumentácie ako je na strane 7 P.. O. a P.. O. podaného posudku nevyplýva, že by
akokoľvek odmietal či znemožňoval samotnú počas sedení prevedenú racionálnu náhľadovú terapiu,
ktorá v zmysle záverov nimi podaného posudku v konečnom dôsledku mala za následok splnenie účelu
liečenia.

Na základe vykonaného dokazovania, s poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, dospel súd
v danom prípade k záveru, že skutok kladený obžalobou obžalovanému za vinu nie je trestným činom
a preto obžalovaného podľa § 285 ods. 1 písm. b/ Tr. por. spod podanej obžaloby v celom rozsahu
oslobodil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať na Okresnom súde Stará Ľubovňa
do 15 dní od oznámenia tohto rozsudku. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho,
komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až
doručenie rozsudku. Odvolanie má odkladný účinok.

Ak Trestný poriadok neustanovuje inak, rozsudok môže odvolaním napadnúť a) prokurátor pre
nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku, b) obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka,
okrem výroku o vine v rozsahu, v ktorom súd prijal jeho vyhlásenie, že je vinný alebo vyhlásenie, že
nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe c) poškodený pre nesprávnosť výroku o náhrade
škody, d) zúčastnená osoba pre nesprávnosť výroku o zhabaní veci.

Osoba oprávnená podať odvolanie proti niektorému výroku rozsudku môže ho napadnúť aj preto, že
taký výrok nebol urobený, ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak
toto porušenie mohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba.
V neprospech obžalovaného môže rozsudok napadnúť odvolaním prokurátor; len čo do povinnosti na
náhradu škody má toto právo aj poškodený, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.

Podľa § 308 ods. 2 Tr. por., prospech obžalovaného môžu rozsudok odvolaním napadnúť okrem
obžalovaného a prokurátora i príbuzní obžalovaného v priamom rade, jeho súrodenci, osvojiteľ,
osvojenec, manžel a druh. Prokurátor môže tak urobiť i proti vôli obžalovaného. Ak je obžalovaný
pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ak je jeho spôsobilosť na právne úkony obmedzená,
môže i proti vôli obžalovaného za neho v jeho prospech odvolanie podať aj jeho zákonný zástupca alebo

jeho obhajca.
Iným osobám uvedeným v § 308 ods. 2 okrem prokurátora sa končí lehota tým istým dňom ako
obžalovanému.