Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. január 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/96/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1712205507
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1712205507.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov
senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcov: 1. N.I. G., D.. XX.
XX. XXXX, N. XX A. Z., T. T. D. XXXX, V., 2. W. G.Ž., D.. XX. XX. XXXX, N. N., G. X, 3. S. T., D.. XX.
XX. XXXX, N. O., W. XX, žalobcovia 2 a 3 zastúpení JUDr. Evou Klemovou, advokátkou, Pezinok, M.R.
Štefánika 1, proti žalovaným: 1. MProM, s.r.o., Bratislava, Fazuľova 1, IČO : 36 665 053, 2. F.. O. H.,

D.. XX. XX. XXXX, N. N., S. XX, 3. F.. O. H., D.. XX. XX. XXXX, N. N., S. XX, 4. L. G., D.. XX. XX.
XXXX, N. N., M. X/A, 5. M. G., D.. XX. XX. XXXX, N. N., M. X/A, žalovaní 1 až 5 zastúpení VÁLKY
PARTNERS, s.r.o., Bratislava, Muškátová 792/36, 6. JUDr. Ladislav Války, nar. 10. 05. 1974, bytom
Bratislava, Muškátova 792/36, zastúpený Mgr. Miroslavom Páserom, advokátom, Rimavská Sobota,
Sedliacka 1176/42, o určenie, že nehnuteľnosť bola ku dňu smrti vo vlastníctve M. T. V. I. T., na odvolanie
žalobcov 1, 2 a 3 ako aj žalovaných 1 až 6 proti uzneseniu Okresného súdu Pezinok zo dňa 7. 9. 2015

č.k. 4C/53/2012 - 378, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku o zastavení konania p o t v r
d z u j e .
Vo výroku o trovách konania napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie z m e ň u j e takto :
Žalobcovia 1, 2 a 3 sú p o v i n n í zaplatiť spoločne a nerozdielne žalovanému 1 trovy prvoinštančného

konaniaspočívajúcevtrováchprávnehozastúpeniavsume2.376,16€,krukámAKVÁLKYPARTNERS,
s.r.o., v Bratislave, do troch dní od právoplatnosti uznesenia.
Žalobcovia 1, 2 a 3 sú p o v i n n í zaplatiť spoločne a nerozdielne žalovaným 2 a 3 trovy
prvoinštančného konania spočívajúce v trovách právneho zastúpenia v sume 2.555,44 €, k rukám AK
VÁLKY PARTNERS, s.r.o., v Bratislave, do troch dní od právoplatnosti uznesenia.
Žalobcovia 1, 2 a 3 sú p o v i n n í zaplatiť spoločne a nerozdielne žalovaným 4 a 5 trovy

prvoinštančného konania spočívajúce v trovách právneho zastúpenia v sume 2.555,44 €, k rukám AK
VÁLKY PARTNERS, s.r.o., v Bratislave, do troch dní od právoplatnosti uznesenia.
Žalobcovia1,2a3sú povinní zaplatiťspoločneanerozdielne žalovanému6 trovyprvoinštančného
konania v sume 2.387,81 €, titulom trov právneho zastúpenia, k rukám Mgr. Miroslava Pásera, advokáta
v Rimavskej Sobote, do troch dní od právoplatnosti uznesenia.
Žalovaní 1 až 6 m a j ú právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1/ Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zastavil konanie o žalobe žalobcov 1, 2, 3 o určenie,
že nehnuteľnosť bola ku dňu smrti vo vlastníctve M. T. V. I. T., keď dospel k záveru, že konaniu bráni
neodstrániteľná prekážka konania, spočívajúca v prekážke rozhodnutej veci, s poukazom na ust. § 159
ods. 3 a § 103 a § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p. právoplatné skončenie tej istej veci bráni tomu, aby
prebiehalo o nej na súde iné konanie. V danom prípade sa tamojší súd už v minulosti zaoberal rovnakou
vecou, t.j. určením, či nehnuteľná vec - pozemok parc.č. XXX roľa o výmere 2180 m2 nachádzajúci sa

v kat. úz. U., patria do dedičstva po poručiteľovi M. T. v podiele 1-ice a po poručiteľke I. T. v podiele
1-ice, pričom žalobu totožných žalobcov ( dedičov po poručiteľoch ) proti v tom čase vecne pasívnelegitimovanému vlastníkovi označeného pozemku G. I. zamietol, a to rozsudkom zo dňa 20. 3. 2003
sp. zn. 5C/276/97, ktorý v zamietajúcej časti nadobudol právoplatnosť dňa 22. 7. 2003. Predmetné
rozhodnutie súdu zakladá prekážku rozhodnutej veci, bez ohľadu na to, že pozemok s parc.č. XXX roľa

o výmere 2180 m2 nachádzajúci sa v kat. úz. U. už v súčasnosti neexistuje, nakoľko tento od G. I.
nadobudol kúpnou zmluvou v r. 2007 žalovaný 1, ktorý ho rozdelil na novovzniknuté pozemky, ktoré
nadobudli do vlastníctva žalovaní 2, 3, 6 a 7 ako aj právny predchodca žalovaných 4 a 5, argumentoval
súd prvej inštancie. Rozhodnutie o trovách konania oprel súd prvej inštancie o ust. § 146 ods. 1 písm.c)
O.s.p.( účinného do 30. 6. 2016, pozn. odvol. súdu ), podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá právo

na náhradu trov konania, ak bolo konanie zastavené.
2/ Uvedené uznesenie napadli včas podaným odvolaním ako žalobcovia 1, 2 a 3, tak aj žalovaní 1 až 6.
Žalobkyňa 1 napadla uznesenie v celom rozsahu, domáhala sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie. Vytýkala súdu prvej inštancie, že sa nezaoberal dôkladne dôkazmi ktoré
predložili žalobcovia a ktoré sa nachádzajú v predošlých spisoch. Namietala, že v prípade rozsudku
Okresného súdu Pezinok č.k. 5C/276/1997 z 20. 3. 2003 nejde o vec právoplatne rozhodnutú, nakoľko

ak súdy doteraz rozhodli, že časť sporných nehnuteľností pridelených Výmerom o vlastníctve pôdy č.
XXXX/XX zo dňa 14. 5. 1948 ( parc. č. XXX, XXX V. XXX ) boli ku dňu smrti vo vlastníctve rodičov, musí
súd v súlade s princípom právnej istoty v záujme jednoty rozhodovania rovnako rozhodnúť aj ohľadom
pozemku parc.č. XXX. V r. 2004 bolo vydané správne a spravodlivé uznesenie, súd mal ukončiť súdne
pojednávanie, pretože žalovaní neuniesli dôkazné bremeno a opísali všetky parcely vo vložke 104, kde

mali pridelenú len jednu parcelu č. XXXX a nie parcelu č. XXX V. XXX. Darovacia zmluva je neplatná,
pretože je v rozpore s dobrými mravmi. Proti pôvodnému rozsudku sa odvolať nemohla. V januári 2015
navrhla žalobkyňa 1 pripustiť do konania aj sestru a brata, nakoľko dedičmi sú všetci traja. Ona býva
v Austrálii už skoro 50 rokov. Naliehavý právny záujem na určení práva podľa § 80 písm.c/ O.s.p. vidí
žalobkyňa 1 v tom, že iba prostredníctvom autoritatívneho výroku súdu môže byť v danom prípade

určené právo k nehnuteľnosti. Skutkový stav vo veci nebol riadne zistený.
3/ Žalobcovia 2, 3 napadli predmetné uznesenie v celom rozsahu, domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia
veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žalobcovia 2, 3 si zároveň uplatnili náhradu trov konania.
Žalobcovia nesúhlasili so záverom prvoinštančného súdu, že konaniu o ich žalobe bráni prekážka veci
rozhodnutej. Uviedli, že považujú za nesporné, že návrh na začatie konania sp. zn. 5C/276/97 zo dňa

10. 6. 1997 bol rozsudkom Okresného súdu Pezinok zo dňa 20. 3. 2003 č.k. 5C/276/97 - 193 zamietnutý
v časti o určenie, že nehnuteľnosť nachádzajúca sa v kat. úz. U. parc.č. XXX roľa o výmere 2180 m2,
patrí do dedičstva po poručiteľoch M. T., R.. XX. X. XXXX v podiele 1-ica a po I. T., R.. XX. X. XXXX v
podiele 1-ica. Nesporné je tiež, že zamietajúci výrok cit.rozsudku nadobudol právoplatnosť dňa 22. 7.
2003. Napriek týmto skutočnostiam sú žalobcovia 2, 3 názoru, že rozhodnutiu súdu o žalobe zo dňa

26. 3. 2012 nebráni prekážka veci rozhodnutej, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil
a že napadnutým uznesením im bola odňatá možnosť konať pred súdom. Takúto prekážku nemôže
vyvolať bez ďalšieho iba skutočnosť, že v tomto konaní je predmetom konania totožná parcela č. XXX
(identifikovanágeometrickýmplánomč.2/2012)ažeúčastníkmikonaniasúnastranežalobcovrovnaké
osoby a na strane žalovaných právni nástupcovia G. I. ( žalovaného 1 v konaní sp. zn. 5C/276/97 ), voči

ktorému bol návrh zamietnutý. Pre spoľahlivé zistenie prekážky rozhodnutej veci je nevyhnutné skúmať
všetky súvislosti medzi konaním sp. zn. 5C/276/97 a konaním sp. zn. 4C/53/2012. Súd prvej inštancie
nepodrobil obe konania dôslednému skúmaniu a preto dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu.
Predmetom konania 5C/276/97 bolo určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľoch.
Predmetom konania sp. zn. 4C/53/2012 je určenie, že nehnuteľnosti boli ku dňu smrti poručiteľov v ich

vlastníctve. Žalobcovia 2, 3 sú názoru, že pokiaľ bolo rozsudkom z 20. 3. 2003 rozhodnuté o zamietnutí
návrhu o určenie, že parc. č. XXX patrí do dedičstva po poručiteľoch, ide o rozhodnutie, ktoré nemá
žiadne právne účinky vo vzťahu k predmetu súčasného konania, nakoľko o tom, či nejaká vec patrí
alebo nepatrí do dedičstva po poručiteľoch, súd v sporovom konaní, akým konanie sp. zn. 5C/276/97
bolo, rozhodnúť nemohol, pretože o takomto predmete konania môže rozhodovať iba súd v konaní o

dedičstve podľa § 175a a nasl. O.s.p. tento názor podporuje aj skutočnosť, že o ostatných pozemkoch
parc.č. XXX, XXX/X, XXX/X V. XXX bolo nakoniec rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Pezinok
zo dňa 3. 9. 2009 č.k. 10C/21/2008 ( pôvodne sp. zn. 5C/276/97, resp. PK - 5C/276/97 ) v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 21. 8. 2010, č.k. 5Co/422/2009 - 315, tak, že tieto boli
ku dňu smrti vo vlastníctve poručiteľov M. T. V. I. T.. Žalobcovia 2, 3 sa preto domnievajú, že návrh na

určenie vlastníctva poručiteľov vo vzťahu k parc.č. XXX ku dňu ich smrti ( okrem súčasného konania
sp. zn. 4C/53/2012 ) nebol nikdy predmetom konania sp. zn. 5C/276/97 ani iného konania, ďalej že v
sporovom konaní môže súd rozhodnúť iba o vlastníckom práve poručiteľa ku dňu jeho smrti a takýto
predmet konania sp. zn. 5C/276/97 v čase vyhlásenia rozsudku z 20. 3. 2003 vo vzťahu k parcele č. XXXneexistoval. Podľa žalobcov 2, 3 v čase vyhlásenia rozsudku z 20. 3. 2003 mohol súd rozhodovať ( a
rozhodol ) iba o ich návrhu zo dňa 10. 6. 1997 o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva a o tomto
nemohol rozhodnúť inak, ako jeho zamietnutím. Neexistuje rozhodnutie súdu v konaní o dedičstve, z

ktorého by vyplývalo, že parc.č. XXX do dedičstva po poručiteľoch nepatrí a neexistuje rozhodnutie súdu
v sporovom konaní, z ktorého by vyplývalo, že parc.č. XXX nebola vo vlastníctve poručiteľov ku dňu ich
smrti. Za stavu kedy je postavenie žalobcov ako právnych nástupcov poručiteľov neisté, je daný aj ich
naliehavý právny záujem na určení vlastníctva poručiteľov k parc.č. XXX ku dňu ich smrti. Zastavením
konania bez existencie prekážky rozhodnutej veci bola žalobcom odňatá možnosť konať pred súdom

vo vzťahu k určeniu vlastníckeho práva poručiteľov k parc.č. XXX ku dňu ich smrti. Žalobcovia 2, 3 si
zároveň uplatnili náhradu trov konania spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia za 2 úkony právnej
služby, s tým, že vychádzali z hodnoty veci v sume 108,41 €/m2, podľa znaleckého posudku č. 147/2011,
a to voči žalovanému 1 vo výške 1.042,48 €, voči žalovaným 2, 3 spoločne a nerozdielne sumu 1.122,16
€, voči žalovaným 4 a 5 spoločne a nerozdielne sumu 1.122,16 € a voči žalovanému 6 sumu 1.122,16 €.
4/ Odvolanie žalovaných 1 až 5 smerovalo proti výroku o trovách konania, v ktorej časti navrhovali

uznesenie prvoinštančného súdu zmeniť tak, že bude priznaná náhrada trov konania žalovanému 1
v sume 7.393,14 € trovy právneho zastúpenia + 20 % DPH + režijný paušál 161,87 €. Žalovaní 2
a 3 uplatňovali náhradu trov konania v sume 7.954,87 € titulom trov právneho zastúpenia, + 20 %
DPH + režijný paušál 161,87 € a žalovaní 4 a 5 náhradu trov konania v sume 7.954,87 € + 20 %
DPH + režijný paušál vo výške 161,87 € a napokon žalovaným 1 až 5 náhradu ostatných trov konania

vo výške 585,11 € ( náhrada cestovných výdavkov a za stratu času ). Žalovaní 1 až 5 v odvolaní
vyjadrili presvedčenie, že ust. § 146 ods. 1 písm.c) O.s.p., ktoré aplikoval súd prvej inštancie predstavuje
všeobecné pravidlo v prípade zastavenia konania, avšak v danom prípade mal postupovať podľa ust. §
146 ods. 2 prvá veta O.s.p. Súd prvej inštancie konanie zastavil z dôvodu, že žalobu totožných žalobcov
proti právnemu predchodcovi žalovaného 6 už v minulosti riešil, t.j. žalobcovia mali vedomosť o tom,

že súd už totožnú vec v minulosti riešil. Uvedené predstavuje evidentné zavinenie zastavenia konania
zo strany žalobcov, nakoľko mali vedomosť o tom, že tamojší súd o tejto veci už právoplatne rozhodol.
Žalovaní 1 až 5 sú preto názoru, že žalobcovia sú povinní nahradiť žalovaným trovy konania. Žalobcovia
zavinili neodôvodnené vynaloženie nákladov žalobcov 1 až 5 na právne zastúpenie, navyše nedôvodne
zavinili obmedzenie vlastníckeho práva žalovaných 1 až 5 zápisom obmedzujúcej poznámky v katastri

nehnuteľností. Zo strany žalobcov tak ide o šikanovanie žalovaných 1 až 5 a je preto neprípustné,
aby žalovaní znášali trovy konania, na začatie ktorého žalovaní nedali svojím správaním žiadny podnet,
resp. pri ktorom žalobcovia zavinili, že sa toto konanie muselo zastaviť.
5/ Odvolanie žalovaného 6 smerovalo proti výroku o trovách konania, v ktorej časti navrhoval
odvolaciemu súdu uznesenie zmeniť tak, že mu odvolací súd prizná náhradu trov konania, spočívajúcu

v trovách právneho zastúpenia v sume 4.549,30 €, t.j. 4 x úkon právnej služby á 552,69 € bez DPH,
ďalej 3 x úkon právnej služby á 276,35 € bez DPH, 1 x úkon právnej služby á 552,69 € za prevzatie
a prípravu zastúpenia novým právnym zástupcom, ktorý nie je platcom DPH, 1 x odvolanie čo do trov
+ 20 % DPH zo sumy 3.039,81 € t.j. 607,96 €, ďalej režijný paušál spolu 72,49 €, ako aj náhradu
ostatných trov konania vo výške 26,02 € ( náhrada za stratu času počas cesty na trase Bratislava -

Pezinok na rokovanie s protistranou v r. 2013, 0,5 hod., spolu 1 hodina, za každú začatú polhodinu
13,01 €, spolu 26,02 € ). Žalovaný 6 v odvolaní vyjadril presvedčenie, že ust. § 146 ods. 1 písm.c)
O.s.p., ktoré aplikoval súd prvej inštancie predstavuje všeobecné pravidlo v prípade zastavenia konania,
avšak v danom prípade mal postupovať podľa ust. § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. Súd prvej inštancie
konanie zastavil z dôvodu, že žalobu totožných žalobcov proti právnemu predchodcovi žalovaného 6 už

v minulosti riešil, t.j. žalobcovia mali vedomosť o tom, že súd už totožnú vec v minulosti riešil. Uvedené
predstavuje evidentné zavinenie zastavenia konania zo strany žalobcov, nakoľko mali vedomosť o tom,
že tamojší súd o tejto veci už právoplatne rozhodol. Žalovaný 6 je preto názoru, že žalobcovia sú
povinní nahradiť žalovaným trovy konania. Žalobcovia zavinili neodôvodnené vynaloženie nákladov
žalobcu 6 na právne zastúpenie, navyše nedôvodne zavinili obmedzenie vlastníckeho práva žalovaného

6 zápisom obmedzujúcej poznámky v katastri nehnuteľností. Zo strany žalobcov tak ide o šikanovanie
žalovaného 6 a je preto neprípustné, aby žalovaný 6 znášal trovy konania, na začatie ktorého žalovaný
nedal svojím správaním žiadny podnet, resp. pri ktorom žalobcovia zavinili, že sa toto konanie muselo
zastaviť. Žalovaný 6 dodal, že trovy právneho zastúpenia vyčíslil na základe vyhl.č. 655/2004 Z.z., vo
výške 552,69 € bez DPH za 1 úkon právnej služby podľa § 10 ods. 1, kde hodnota veci je vyčíslená podľa

znaleckého posudku č. 147/2011 zo dňa 15. 6. 2011, ako cena za 1 m2 nehnuteľnosti, vynásobená
sumou 108,41 €/m2, s tým, že žalovaný 6 nadobudol z pôvodnej parcely č. XXX v kat. úz. U. diel 14
o výmere 586 m2.6/ Na odvolanie žalovaných 1 až 5 a na odvolanie žalovaného 6 sa vyjadrili žalobcovia 2 a 3 spoločným
písomným podaním ( č.l. 426 spisu ), v ktorom uviedli, že pokiaľ odvolací súd ich vlastné odvolanie
proti výroku o zastavení konania vyhodnotí ako nedôvodné, potom odvolaním žalovaných napadnutý

výrok o náhrade trov právneho zastúpenia považujú žalobcovia 2 a 3 za vecne správny a navrhujú
ho odvolaciemu súdu potvrdiť. K úkonom právnej služby, vykonaným právnymi zástupcami žalovaných
namietali, že z obsahu písomných podaní týchto právnych zástupcov je evidentné, že vyjadrenia
zástupcu žalovaných 1 až 5 a žalovaného 6 sú identické a jediným rozdielom v nich je označovanie
žalovaných prípadne konkretizácia skutkových okolností vo vzťahu k nadobúdacím titulom jednotlivých

žalovaných. Žalobcovia 2 a 3 nevedia, ktorý z právnych zástupcov žalovaných je autorom písomných
podaní a ktorý z nich tieto podania iba kopíroval a prispôsoboval pre potreby svojho klienta, toto
konanie však považujú za neetické za stavu, kedy si jeden z nich - nevedno ktorý - uplatňuje náhradu
trov právneho zastúpenia za niečo, čoho nie je autorom, resp. za niečo, čo nevykonal. Žalobcovia
2 a 3 navrhujú odvolaciemu súdu - pokiaľ nevyhovie ich odvolaniu vo výroku o zastavení konania -
aby náhradu právneho zastúpenia žalovaným nepriznal, z dôvodu, že nie je možné ustáliť, ktorý z

právnych zástupcov žalovaných reálne služby aj vykonal, ako aj z dôvodu, že uvedené konanie právnych
zástupcov je v rozpore s dobrými mravmi. Pre prípad, že odvolací súd nedospeje k takémuto záveru,
žalobcovia 2 a 3 namietali, že do konania vstúpili na základe písomného podania žalobkyne 1 zo
dňa 30. 1. 2015; do toho času nemohli žiadnym spôsobom ovplyvniť priebeh konania, úkony a ani
argumentáciu účastníkov konania. Povinnosť nahradiť trovy konania im preto mohla vzniknúť iba vo

vzťahu k úkonom právnej služby, realizovaným v mene žalovaných po pripustení ich vstupu do konania
na strane žalobcov, t.j. po právoplatnosti uznesenia Okresného súdu Pezinok zo dňa 29. 5. 2015,
č.k. 4C/53/2012-362. Takýmto úkonom je iba spísanie odvolania zo dňa 25. 9. 2015 a 29. 9. 2015.
Žalobcovia 2 a 3 ďalej vo svojom odvolaní vyjadrili názor, že za úkony právnej služby - osobitné písomné
podania v mene jednotlivých žalovaných ( 30. 9. 2013, 20. 9. 2013, 15. 11. 2013, 9. 4. 2014 ), ktoré sú

v právnej argumentácii totožné a rozdiely vykazujú výlučne v konkretizácii skutkového stavu vo vzťahu
k vlastníctvu jednotlivých žalovaných, nie je možné priznať náhradu trov právneho zastúpenia v celej
výške hodnoty jedného úkonu právnej služby ( 512,85 €, resp. 552,69 € ) osobitne pre žalovaného 1,
žalovaných 2 a 3 a žalovaných 4 a 5, nakoľko v ich prípade je nutné aplikovať ust. § 13 ods. 2 vyhl.č.
655/2004 Z.z. z dôvodu, že ide o spoločné úkony právnej služby pri zastupovaní dvoch alebo viacerých

osôb. Úkon právnej služby - rokovanie s protistranou, právnym zástupcom žalobkyne 1 dňa 2. 10. 2013
síce realizovaný bol, avšak zo žiadneho dokladu nevyplýva, že tento trval minimálne hodinu. Náhradu
za tento úkon preto nemožno priznať. Úkony právnej služby - nahliadnutie do spisu na Okresnom
súde Pezinok v každý z uvedených termínov nie sú takými úkonmi právnej služby, ako ich má na mysli
ust. § 13a ods. 1 písm.d/ vyhl.č. 655/2004 Z.z. a preto za ne náhradu nemožno priznať. Súčasne sa

žalobcovia 2 a 3 domnievajú, že v súvislosti s týmito úkonmi nemožno priznať žalovaným ani náhradu
za stratu času, režijný paušál a náhradu cestovných výdavkov. V prípade žalovaného 6 sú žalobcovia
2 a 3 názoru, že za úkon právnej služby - prevzatie a príprava právneho zastúpenia novým právnym
zástupcom žalovaného dňa 27. 8. 2015 - nemožno priznať náhradu trov právneho zastúpenia, hoci k
zmene právneho zastúpenia došlo; nie je totiž preukázaný dôvod a účelnosť zmeny právneho zástupcu.

Zároveň žalobcovia 2 a 3 upriamili pozornosť na to, že trovy právneho zastúpenia sa síce priznávajú
účastníkovi, avšak na účet jeho právneho zástupcu, pričom v prípade odvolania žalovaného 6 nie je
zrejmé, komu patrí účet č. 2901470754/0200 vedený vo VÚB, a.s., na ktorý žiada žalovaný 6 poukázať
priznané trovy. Žalobcovia 2 a 3 si napokon uplatnili náhradu trov odvolacieho konania za podané
vyjadrenie, vo vzťahu k žalovanému 1 vo výške 264,82 €, vo vzťahu k žalovaným 2 a 3 vo výške 284,74

€, vo vzťahu k žalovaným 4 a 5 vo výške 284,74 € a vo vzťahu k žalovanému 6 vo výške 284,74 €.
7/ Na odvolanie žalobcov 1 až 3 sa písomne vyjadrili žalovaní 1 až 5 tak, že výrok o zastavení
konania napadnutým uznesením súdu prvej inštancie pre prekážku právoplatne rozhodnutej veci za
vecne správny. Existenciu tejto prekážky opakovane potvrdili aj odvolacie súdy. Tvrdenia žalobcov v
ich odvolaniach nemajú žiadnu oporu v objektívnej skutočnosti. Zároveň nijako neobstojí ani tvrdenie

žalobcov, že im bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom. V súvislosti so súdnymi
rozhodnutiami, ktoré žalovaní predložili v danej veci ako prílohy svojich podaní zo dňa 15. 11. 2013
ako aj 17. 2. 2015, kde opakovane vzniesli námietku prekážky právoplatne rozhodnutej veci ako aj
opakovanú námietku nepreukázania naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, žalovaní
1 až 5 zdôraznili, že rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave ( uznesenie zo dňa 20. 4. 2004 č.k.

5Co 288/03 - 211, ako aj rozsudok zo dňa 31. 8. 2010 č.k. 5Co 422/2009 - 315 ) opakovane potvrdili
správnosť záverov pôvodného rozsudku súdu prvej inštancie v časti právneho posúdenia veci. T.j. okrem
iného aj to, že Karol Erben ( právny predchodca žalovaných 1 až 6 ) bol ako nadobúdateľ pri nadobudnutí
parcely č. 989 kat. úz. Limbach dobromyseľný a nemohol ani vzhľadom na okolnosti prípadu vedieť, ževec nadobudol od nepravého dediča. Karol Erben bol dobromyseľný nadobúdateľ, ktorý parcelu č. 989
nadobudol od Štefana Vrbíka kúpnou zmluvou zo dňa 18. 7. 1994 ako nadobúdateľ, ktorý dobromyseľne
niečo nadobudol od nepravého dediča, ktorému bolo dedičstvo potvrdené; je preto v zmysle § 486

Obč. zák. chránený tak, ako keby vec nadobudol od pravého dediča. Rozsudok Krajského súdu v
Bratislave č.k. 5Co 422/2009 - 315 zo dňa 31. 8. 2010 o.i. konštatoval, že ide o res iudicatae, s tým,
že v zamietajúcom výroku vo vzťahu ku Karolovi Erbenovi ohľadom parcely č. 989 kat. úz. Limbach
nadobudol rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 20. 3. 2003 č.k. 5C 276/1997 - 193 právoplatnosť, a to
dňa 22. 7. 2003. Preto ide o právoplatne rozhodnutú vec, ktorá bráni tomu, aby sa o tejto veci viedlo na

súdekonanie. Takútošpeciálnuochranudobromyseľnéhonadobúdateľapotompožívajúajžalovaní1až
6,akoprávninástupcoviaKarolaErbena.Zuvedenejdobromyseľnostiprávnehopredchodcužalovaných
tiež vyplýva skutočnosť, že vlastnícke právo súčasných žalovaných je podporené navyše aj vydržaním,
ako na to tiež poukazovali vo svojich vyjadreniach. Preto nie je daný ani naliehavý právny záujem na
požadovanom určení, neexistuje ti neistota v právnom postavení žalobcov. Žalovaní 1 až 5 ďalej vo
svojom vyjadrení dodali, že žalobcovia sa proti žiadnemu z výrokov pôvodného rozsudku Okresného

súdu Pezinok č.k. 5C 276/97 zo dňa 20. 3. 2003 neodvolali, t.j. ani voči výroku, ktorým súd zamietol
vecne, obsahovo, skutkovo a právne totožný návrh ako je ten, ktorý uplatňujú v tomto konaní, t.j. že
parcela č. 989 patrí do dedičstva. Dodali, že žalobcovia sa neodvolali proti uvedenému rozsudku ani v
časti, v ktorej súd určil, že parc.č. 990, 991 a 992 patria do dedičstva po poručiteľoch, teda s takýmto
výrokom súhlasili. Potom neobstojí ich tvrdenie v odvolaní proti napadnutému uzneseniu, že sú návrh

na určenie, že určitá vec patrí do dedičstva môže rozhodnúť iba tak, že takýto návrh zamietne. Neobstojí
ani argument žalobcov 2 a 3, že určenie, že určitá vec patrí do dedičstva alebo zamietnutie takéhoto
návrhu netvorí prekážku rozhodnutej veci pre určenie, že vec bola ku dňu smrti vo vlastníctve poručiteľa.
Ak totiž nejaká vec patrí do dedičstva, tak len preto, že taká vec ku dňu smrti bola vo vlastníctve
poručiteľa. Logicky potom právoplatnosť určenia, že nejaká vec patrí do dedičstva ( alebo zamietnutie

takého návrhu ), tvorí prekážku rozhodnutej veci pre určenie, že vec bola ku dňu smrti vo vlastníctve
určitej osoby. Ide o to isté, len vyjadrené inými slovami. V tejto súvislosti žalovaní 1 až 5 poukazovali
na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 154/2010 zo dňa 16. 12. 2010, v ktorom Najvyšší súd
SR o.i. uviedol, že „...Súdna prax akceptuje žalobu, ktorou sa dedič domáha určenia, že tá - ktorá vec
patrí do dedičstva po poručiteľovi. V konaní o takých žalobách ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase

smrti vlastníkom tejto veci.....“ Citované uznesenie NS SR bolo zverejnené v Zbierke stanovísk NS a
súdov SR 3/11 v rámci stanovísk a rozhodnutí vo veciach občianskoprávnych. Uvedenou otázkou sa
teda už Najvyšší súd SR zaoberal a prijal o tejto otázke jednoznačné rozhodnutie. K otázke samotnej
existencie prekážky res iudicatae žalovaný 1 až 5 poukazovali na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 2Cdo 121/2008 zo dňa 20. 5. 2009, podľa ktorého „...totožnosť predmetu konania je daná vtedy, keď

ten istý nárok alebo stav vymedzený petitom návrhu vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, na základe
ktorých bol uplatnený, t.j. nárok založený na rovnakom právnom dôvode a vyplývajúci z rovnakých
skutkových okolností. Pre posúdenie, či je daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci nie je významné,
ako bol skutok, ktorý bol predmetom konania, posúdený po právnej stránke. Prekážka právoplatne
rozhodnutej veci je daná aj vtedy, keď bol skutok súdom posúdený po právnej stránke nesprávne alebo

neúplne, pokiaľ ide o totožnosť účastníkov, nie je samo o sebe významné, ak majú tí istí účastníci v
rôznych konaniach rozdielne procesné postavenie. Tých istých účastníkov sa konanie týka aj vtedy, ak
v nesporšom konaní vystupujú právni nástupcovia ( singulárna alebo univerzálna sukcesia ) účastníkov,
ktorí sú / boli ) účastníkmi už skončeného konania.“ Preto neobstojí tvrdenie žalobcov o tom, že súd
v rámci konania o určovacej žalobe nemôže rozhodovať o tom, že nejaká vec patrí do dedičstva, ale

môže rozhodovať iba o tom, že určitá vec bola ku dňu smrti vo vlastníctve určitej osoby. A tiež neobstojí
tvrdenie žalobcov o tom, že o určení, že nejaká vec patrí do dedičstva, môže súd rozhodovať len v
rámci konania o dedičstve. Opak je totiž pravdou, ak súd v rámci konania o dedičstve zistí nejakú spornú
skutočnosť, odkáže účastníkov, aby si svoje právo uplatnili žalobou a nebude túto spornú skutočnosť
riešiť v rámci konania o dedičstve. Preto konanie o určenie, že vec patrí do dedičstva, sa môže viesť

len v rámci konania o určovacej žalobe, a nie v konaní o dedičstve. Napokon žalovaní 1 až 5 vo
svojom vyjadrení zopakovali svoje už skôr prezentované názory ohľadom nepreukázania naliehavého
právneho záujmu žalobcov na nimi požadovanom určení. Žalovaní 1 až 5 si zároveň uplatnili náhradu
trov odvolacieho konania, za jeden úkon právnej služby ( vyjadrenie k odvolaniu ).
8/ Na odvolanie žalobcov 1, 2 a 3 sa písomne vyjadril aj žalovaný 6 osobitným písomným podaním,

ktoré bolo z hľadiska svojho obsahu v podstate identické s písomným vyjadrením žalovaných 1 až 5,
uvedeným pod bodom 6/ odôvodnenia tohto uznesenia. Žalovaný 6 si rovnako uplatnil právo na náhradu
trov odvolacieho konania, spočívajúceho v trovách právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby
( vyjadrenie k odvolaniu ).9/ Na odvolanie žalovaných 1až 5 a odvolanie žalovaného 6 sa písomne vyjadrila žalobkyňa 1 tak, že
zo strany žalovaných nebol podaný žiadny návrh na náhradu za ich parcelu č. 989, ktorú vlastnili rodičia
žalobcov Eva a Ján Frno; žalovaní sa im len vyhrážajú a žiadajú trovy právneho zastúpenia. Na viaceré

požiadavky žalovaných reagoval predchádzajúci právny zástupca JUDr. Mičunek. Osobitne žalobkyňa
1 namietala výšku uplatňovaných trov konania, keďže právny zástupca žalovaných 1 až 5 zastupuje
viaceré osoby, a JUDr. Války zastupuje sám seba, čo je konflikt záujmov. Dodala, že jej právny zástupca
JUDr. Mičunek jej vypovedal plnú moc tesne pred súdnym pojednávaním dňa 28. 10. 2014. V roku
2015 žiadala súd prvej inštancie, aby do konania pojal aj jej sestru a brata, nakoľko ona žije v Austrálii,

všetci traja sú dedičia, čomu súd aj vyhovel. Následne bolo vydané napadnuté uznesenie smerujúce
proti žalobcom, bez súdneho pojednávania, na ktoré čakali 3 roky. Žalobkyňa nevie, ako dlho to ešte
bude trvať a kto im zaplatí za ich pozemok a teraz oni majú ešte platiť žalovaným. Žalovaní tvrdia, že o
parcele č. 989 bolo právoplatne rozhodnuté ešte 20. 3. 2003, ale nehovoria o uznesení Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 20. 4. 2004 č.k. 5Co 288/03 - 211, kde senát JUDr. Talapkovej zistil pravdu, vtedy
mal byť súdny spor ukončený a nie naťahovaný doteraz. Žalobkyňa dodala, že všetky súdne poplatky

týkajúce sa súdneho konania sp. zn. 4C/53/2012 platia jej sestra s bratom, podľa dohody medzi nimi.
10/ Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
účinného od 1.7.2016 (ďalej len „CSP“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
11/ Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom ( t.j. v celom ) rozsahu, bez nariadenia odvolacieho

pojednávania ( § 379, § 380 CSP ) a zistil, že odvolanie žalobcov čo do výroku o zastavení konania
neobstojí; výrok o trovách konania je nutné zmeniť.
12/ Pokiaľ ide o výrok uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým súd konanie o žalobe žalobcov zastavil pre
prekážku právoplatne rozhodnutej veci, závery súdu prvej inštancie sú vecne správne. Prvoinštančný
súd svoje rozhodnutie v tejto časti oprel o ust. § 103 a § 104 ods. 1 prvá veta O.s.p. v spojení s § 159

ods. 3 O.s.p. ( účinného do 30. 6. 2016 poznámka odv.súdu ).
13/ Podľa § 230 CSP ( predtým ust. § 159 ods. 3 O.s.p. ), ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže
sa prejednávať a rozhodovať znova.
14/ V citovanom ustanovení § 230 Civilného sporového poriadku ( CSP ) patrí medzi tzv. podmienky
konania, bez existencie ktorých súd nemôže rozhodnúť vo veci samej. Zákon ( CSP ) preto súdu ukladá

z úradnej povinnosti prihliadať na to, či nie je daný ich nedostatok.
15/ Ak súd rozhodol vec, nemôže o nej znovu konať a rozhodovať. Vzniká tu prekážka tzv.
rozsúdenej veci, na ktorú musí prihliadať z úradnej povinnosti v každom štádiu konania. Právoplatné
rozhodnutie tvorí prekážku rei iudicatae vtedy, ak v novom konaní ide o to isté, o čom rozhodoval
súd v predchádzajúcom konaní. Musí byť daná totožnosť osôb ako aj totožnosť predmetu konania.

Totožnosť osôb je zachovaná aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia ( z dôvodov
univerzálnej alebo singulárnej sukcesie ) tých osôb, ktoré boli účastníkmi právoplatne skončeného
konania. Totožný predmet konania je daný vtedy, ak rovnaký nárok alebo stav, vymedzený žalobným
petitom, vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení ( rovnakého skutku ).
16/ V súdenej právnej veci o identickom predmete konania medzi totožnými účastníkmi už súd prvej

inštancie rozhodol, a to Okresný súd Pezinok svojím rozsudkom zo dňa 20. 3. 2003 č.k. 5C 276/97
- 193, a to v zamietajúcom výroku, ktorý nadobudol právoplatnosť 22. 7. 2003 ( zamietajúci výrok
spomínaného rozsudku totiž nebol napadnutý odvolaním ). Konanie vedené na Okresnom súde Pezinok
pod sp. zn. 5C 276/97 iniciovali žalobou podanou na súde dňa 10. 6. 1997 žalobcovia Vladimír Frno,
Darina Kružlíková a Božena Kralowska. Ich žalobou sa ( po zmene žalobného petitu ) domáhali určenia,

že nehnuteľnosti nachádzajúce sa v kat. úz, Limbach, parc.č. 989 o výmere 2.180 m2, ďalej parc.č.
990, parc.č. 991/1, parc.č. 991/2, parc.č. 992, zapísané v PK vložke č. 104, patria do dedičstva po
poručiteľovi Jánovi Frnovi v podiele 1-ica a po poručiteľke Eve Frnovej v podiele 1-ica ( t.j. do dedičstva
po rodičoch žalobcov ). V označenom konaní žalovali Karola Erbena, Milana Vrbíka a Vladimíra Vrbíka.
Dokazovanie vykonané v konaní sp. zn. 5C 276/97 preukázalo, že Karol Erben ( v konaní sp. zn. 5C

276/97 ako žalovaný 1 ) na základe kúpnej zmluvy zo dňa 18. 7. 1991 nadobudol od Štefana Vrbíka
nehnuteľnosť - spornú parcelu č. 989 kat. úz. Limbach, vo výmere 2.180 m2. Štefan Vrbík pozemok
parc.č. 989 o výmere 2.180 m2 nadobudol darom od svojej matky Anny Vrbíkovej, ktorá pozemok parc.č.
989 ( ako aj pozemky parc.č. 990, 991 a 992 ) nadobudla v dedičskom konaní po svojom manželovi a
tieto neskôr darovala svojím deťom Štefanovi, Milanovi a Vladimírovi Vrbíkovi. Vo vzťahu k pozemku

parc.č. 989 o výmere 2.180 m2 preto žalobcovia v konaní sp. zn. 5C 276/97 uplatňovali svoj vlastnícke
právo voči Karolovi Erbenovi, ktorý bol v tom čase výlučným vlastníkom označenej parc.č. 989. Okresný
súd Pezinok na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobe žalobcov Vladimíra Frna,
Dariny Kružlíkovej a Boženy Kralovskej nemožno voči žalovanému Karolovi Erbenovi ohľadom parcelyč. 989 vyhovieť z dôvodu, že vlastníctvo k tejto parcele nadobudol dobromyseľne od neoprávneného
dedičaŠtefanaVrbíka,ktorémubolodedičstvopotvrdené,apretojeKarolErbenakovlastníkpredmetnej
parcely chránený tak, ako keby pozemok nadobudol od oprávneného dediča ( § 486 Obč. zák. ); Karol

Erben nebol dedičom po poručiteľovi Štefanovi Vrbíkovi a preto nemohol vedieť, že vec nadobudol od
nepravého dediča. Z uvedených dôvodov v tejto časti žalobu žalobcov ( týkajúcu sa práve sporného
pozemkuparc.č.989)zamietol,pričomvočiuvedenémuzamietajúcemuvýrokurozsudkunebolopodané
odvolanie. Zamietajúci výrok rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 20. 3. 2003 č.k. 5C 276/97 -
193 tak nadobudol právoplatnosť ( na rozdiel od ostatných výrokov tohto rozsudku, ktoré boli napadnuté

včas podaným odvolaním ), a to dňa 22. 7. 2003.
17/ Je pravdou, že v prípade prejednávanej právnej veci žalobný petit znie na určenie, že označené
nehnuteľnosti boli ku dňu smrti vlastníctve Jána Frna a Evy Frnovej, t.j. žalobcovia sa domáhajú
určenia vlastníctva nehnuteľností ( k určitému konkrétnemu dátumu ), zatiaľ čo žalobný petit v prípade
konania vedeného pod sp. zn. 5C/276/1997 znel na určenie že označené nehnuteľnosti patria do
dedičstva po poručiteľoch Jánovi Frnovi a Eve Frnovej. Porovnaním oboch žalobných petitov je zrejmé,

že neboli formulované totožne. Napriek rozdielu v ich formulácii však odvolací súd zastáva názor, že aj
takáto navonok rozdielna formulácia žalobných petitov napĺňa podmienku totožnosti predmetu konania,
pretože v oboch prípadoch boli žalobné návrhy založené na úplne rovnakých skutkových tvrdeniach ( na
rovnakom skutku ) a v oboch prípadoch sa súd pre účely rozhodnutia musí zaoberať otázkou vlastníctva
označených nehnuteľností, t.j. hoci žalobné petity sú naformulované rozdielne, súd rozhoduje o tom

istom ( či právni predchodcovia žalobcov boli ku dňu svojej smrti vlastníkmi označenej nehnuteľnosti,
a to parc.č. 989 ). Podmienku totožnosti predmetu konania preto odvolací súd v zhode so súdom prvej
inštancie mal za splnenú. Rovnako tak bola splnená aj ďalšia z podmienok vzniku prekážky právoplatnej
rozhodnutej veci, a síce totožnosť osôb, a to napriek tomu, že na strane žalovaných v prejednávanej
právnej veci už nevystupuje Karol Erben, ale jeho právni nástupcovia ( žalovaní 1 až 6 ).

18/ Z uvedených dôvodov dospel aj odvolací súd k záveru, že v danom prípade bráni vecnému
prejednaniu žalobného návrhu žalobcov prekážka právoplatne rozsúdenej veci ( res iudicata ), v zmysle
§ 230 CSP ( predtým § 159 ods. 3 O.s.p.), na ktorú musí súd prihliadať v každom štádiu konania ex
offo; preto výrok napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie o zastavení konania ( z dôvodu prekážky
právoplatne rozhodnutej veci ) ako vecne správny potvrdil, podľa § 387 ods. 1 CSP.

19/ K iným záverom prišiel odvolací súd v prípade výroku o trovách ( prvoinštančného ) konania, v ktorej
časti súd prvej inštancie oprel svoje rozhodnutie o ust. § 146 ods. 1 písm.c/ O.s.p. ( v znení účinnom k 30.
6. 2016 ), keď rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, s odôvodnením,
že konanie skončilo zastavením. Je nutné prisvedčiť žalovaným, že v danom prípade mal súd prvej
inštancie rozhodnúť o trovách konania na základe v tom čase platného ust. § 146 ods. 2 O.s.p. ( teraz

ust. § 256 ods. 1 CSP ) a teda skúmať, ktorá zo strán sporu zavinila z procesného hľadiska zastavenie
konania. Platí, že keď súd zastavuje konanie, musí sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania zaoberať
otázkou, činiektorázostránsporu(žalobcaalebožalovaný)zavinila,žekonaniemuselobyťzastavené.
Toto zavinenie pritom posudzuje čisto z procesného hľadiska ( t.j. podľa procesného výsledku ). V tých
prípadoch, kedy zastavenie konania zavinila strana sporu, súd prizná druhej strane sporu náhradu trov

konania, ktoré táto účelne vynaložila na uplatnenie alebo bránenie svojho práva.
20/ Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.
21/ V prejednávanej právnej veci z procesného hľadiska zavinili zastavenie konania žalobcovia 1, 2
a 3, a to preto, že iniciovali konanie, o predmete ktorého už bolo v minulosti právoplatne rozhodnuté

( porovnaj bod 16/ a 17/ tohto odôvodnenia ), t.j. vyvolali súdny spor napriek tomu, že tu existovala
prekážka právoplatne rozhodnutej veci ( o ktorej mali vedomosť, keďže sami boli účastníkmi vtedajšieho
súdneho sporu sp. zn. 5C/276/1997 ), pre ktorú prekážku muselo byť konanie v prejednávanej veci
zastavené. Súd prvej inštancie mal preto po správnosti rozhodnúť o trovách konania podľa v tom čase
platného ust. § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p., podľa ktorého ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa

muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy ( teraz cit. ust. § 256 ods. 1 CSP ). Keďže to boli žalobcovia
1, 2 a 3, ktorí zavinili ( procesne ) zastavenie konania, podľa cit. ust. § 256 ods. 1 CSP ( predtým §
146 ods. 2 prvá veta O.s.p. ), mal súd prvej inštancie priznať náhradu trov konania žalovaným 1 až 6.
Odvolací súd zároveň dospel k záveru, že náhradu trov ( prvoinštančného ) konania nemožno
žalovaným 1 až 6 priznať v takej výške, v akej si túto vyúčtovali, pretože žalovaní majú podľa § 251 CSP

nárok len na náhradu účelne vynaložených trov.
22/ Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.23/ V zmysle citovaného zákonného ustanovenia je súd povinný skúmať naplnenie požiadavky o
účelnosti vynaložených trov v každom jednotlivom úkone právnej služby. Účelnosť trov možno stotožniť
s nevyhnutnosťou alebo s právnou možnosťou vynaloženia trov spojených s uplatňovaním ústavne

zaručeného práva na právnu pomoc ( čl. 47 ods. 2 Ústavy SR ). Nevyhnutné budú tie trovy, ktoré sa
musia vynaložiť na procesné úkony nariadené súdom, potrebné na zaujatie procesného stanoviska
k žalobnému návrhu, k meritórnemu vyjadreniu strany sporu, k vykonanému dôkazu, na použitie
opravných prostriedkov, na zaplatenie súdnych poplatkov, na hotové výdavky a napokon aj trovy
právneho zástupcu ( advokáta ). Trovy vynaložené stranou sporu v konaní musia byť v príčinnej

súvislosti s jej procesnými postojmi k predmetu konania. Ich vynaložením sa musí sledovať procesné
presadzovanie uplatneného nároku alebo procesná ochrana proti takému nároku. Pojem „účelný“ je
nevyhnutné chápať ako určitú poistku pred hradením takých nákladov, ktoré s konaním nesúvisia, alebo
pred nadbytočnými či nadmernými nákladmi ( opakované uplatnenie náhrady za prevzatie a
prípravu zastupovania, nepotrebné konzultácie s klientom a pod. ).
24/ V posudzovanej veci boli žalovaní 1 až 5 zastúpení rovnakým právnym zástupcom - advokátskou

kanceláriou VÁLKY PARTNERS, s.r.o. Napriek tejto skutočnosti podľa názoru odvolacieho súdu nebolo
možné pri rozhodovaní o trovách právneho zastúpenia výšku odmeny za jeden úkon právnej služby
krátiť v zmysle ust. § 13 ods. 2 vyhl.č. 655/2004 Z.z. za zastupovanie 5 osôb; ust. § 13 ods. 2 cit. vyhl.
odvolací súd aplikoval len v prípade výpočtu výšky základnej sadzby tarifnej odmeny ( jej znížením o 50
% ) v prípade žalovaných 2 a 3 a potom rovnako v prípade žalovaných 4 a 5. Aplikovať ust. § 13 ods. 2

cit. vyhl. tak, ako to žiadali v odvolaní žalobcovia 2 a 3 nebolo možné z dôvodu, že žalovaní 1 až 6 nie
sú podielovými spoluvlastníkmi celej pôvodnej parcely č. 989, ale každý z nich je výlučným vlastníkom
( bezpodielovým spoluvlastníkom ) len určitého dielu ( s rôznymi výmerami ) pôvodnej parcely č. 989,
ktorý sa potom stal súčasťou iných novovytvorených parciel ( žalovaný 1 nadobudol z pôvodnej
parcely č. 989 diel 11 o výmere 410 m2, žalovaní 2 a 3 diel 12 o výmere 592 m2, žalovaní 4 a 5 diel 13

o výmere 592 m2 a žalovaný 6 diel 14 o výmere 586 m2 ). Základnú sadzbu tarifnej odmeny tak bolo
nutné vypočítať u každého zo žalovaných ( žalovaného 1, ďalej žalovaných 2 a 3, ďalej žalovaných 4
a 5 a napokon žalovaného 6 ) osobitne, keď hodnota predmetu konania bola u jednotlivých žalovaných
rozdielna v závislosti od výmery nadobudnutej nehnuteľnosti ( príslušného dielu z pôvodnej parcely
č. 989 ). Ako žalobcovia tak aj žalovaní pri určovaní hodnoty veci vychádzali zo znaleckého posudku

č. 147/2011 zo dňa 15. 6. 2011 vypracovaného Ing. Katarínou Prokopčákovou, CSc., ktorá stanovila
hodnotu nehnuteľnosti sumou 108,41€ za 1 m2. Potom tarifná hodnota veci v prípade žalovaného 1
predstavuje sumu 44.448 € ( 410 m2 x 108,41 €/m2 ); tarifná hodnota veci v prípade žalovaných 2 a
3 sumu 64.178 € ( 592 m2 x 108,41 €/m2 ), v prípade žalovaných 4 a 5 rovnako 64.178 € ( 592 m2 x
108,41 €/m2 ) a v prípade žalovaného 6 sumu 63.528 € ( 586 m2 x 108,41 €/m2 ). Základná sadzba

tarifnej odmeny počítaná z príslušnej hodnoty veci tak činí v prípade žalovaného 1 sumu 512,85 € za 1
úkon právnej služby ( § 10 ods. 1 vyhl.č. 655/2004 Z.z. ), v prípade žalovaných 2 a 3 sumu 552,69 € za
jeden úkon právnej služby ( § 10 ods. 1, § 13 ods. 2 cit. vyhl. ), v prípade žalovaných 4 a 5 v sume 552,69
€ ( § 10 ods. 1, § 13 ods. 2 cit. vyhl. ) a v prípade žalovaného 6 sumu 552,69 € ( § 10 ods. 1 cit. vyhl.).
25/ Z úkonov právnej služby, za ktoré si právny zástupca žalovaných 1, ďalej 2 a 3, 4 a 5 účtoval

odmenu odvolací súd považoval za účelne vynaložené trovy tie, ktoré spočívali v prevzatí a príprave
zastúpenia ( keď príprava zastúpenia si napriek mnohým spoločným znakom vyžadovala sčasti aj
individuálne posúdenie a prípravu individuálnych podkladov, napr. kúpnych zmlúv ), vo vyjadrení k meritu
veci, prípadne podanie obsahujúce vznesenie námietky rozhodnutej veci a účasť na nemeritórnom
pojednávaní dňa 28. 10. 2014, ako aj rokovanie s protistranou 2. 10. 2013. Za početné úkony právneho

zástupcu spočívajúce v opakovanom nahliadaní do spisu, a ani za ďalšie písomné vyjadrenia vo
veci ( vyjadrenie žalovaných k podaniu žalobkyne 1 zo dňa 12. 12. 2013, odpoveď na list právneho
zástupcu žalobkyne 1 zo dňa 7. 4. 2014, písomné vyjadrenie žalovaných zo dňa 17. 2. 2015 )
odvolací súd náhradu trov nepriznal, nakoľko nešlo o úkony, ktoré by bolo nutné vykonať v dôsledku
nariadeniačivýzvysúdu;samotnéopakovanénahliadaniedospisovéhomateriálunebolotakýmiúkonmi

právnej služby, ktoré by boli pre zastupovanie žalovaných ( 1 až 5 ) nevyhnutné, a budí dojem, že išlo
len o umelé navyšovanie nákladov spojených so zastupovaním v danej veci. Rovnako nebol dôvod
priznať žalovanému 6 opakovane náhradu za úkon právnej služby spočívajúci v prevzatí a príprave
zastúpenia po zmene právneho zástupcu, keď z obsahu spisového materiálu nevyplynulo, že by takáto
zmena právneho zastúpenia bola vyvolaná objektívnymi okolnosťami ( dôvod zmeny právneho zástupcu

žalovaného 6 nebol súdu oznámený vôbec, č.l. 377 až 279 spisu ).
26/ Potom trovy ( prvoinštančného ) konania, spočívajúce v trovách právneho zastúpenia,
pozostávajúcich z nasledovných 5 úkonov právnej služby : prevzatie a príprava zastúpenia, písomné
vyjadrenie zo dňa 2. 10. 2013, rokovanie s protistranou dňa 2. 10. 2013, písomné podanie obsahujúcenámietku rozsúdenej veci zo dňa 15. 11. 2013 a účasť na nemeritórnom pojednávaní na súde prvej
inštancie dňa 28. 10. 2014, činia :
- v prípade žalovaného 1 sumu 1.923,19 € ( za 3 úkony á 512,85 € + 1 úkon á 256,43 €, t.j. odmena

krátená o polovicu v prípade nemeritórneho pojednávania a rokovania s protistranou + 1 úkon á 128,21
€, t.j. 1-ina odmeny za rokovanie s protistranou, § 13a ods. 2 písm.e/, § 13a ods. 4 vyhl.č. 655/2004
Z.z. ) + režijný paušál 39,28 € ( 4 x 7,81 € + 1 x 8,04 € ) + 392,49 € ( 20 % DPH zo sumy 1.962,47
€ ), spolu 2.354,96 €;
- v prípade žalovaných 2 a 3 sumu 2.072,59 € ( za 3 úkony á 552,69 € + 1 úkon 276,35 € + 1 úkon

138,17 € ) + režijný paušál 39,28 € + 422,37 € ( 20 % DPH zo sumy 2.111,87 € ), spolu 2.534,24 €;
- v prípade žalovaných 4 a 5 spolu sumu 2.534,24 € ( totožne ako v prípade žalovaných 2 a 3 );
- v prípade žalovaného 6 sumu 1.934,42 € ( za 3 úkony á 552,69 € + 1 úkon 276,35 za rokovanie s
protistranou, t.j. 1 z tarifnej odmeny ) + režijný paušál 31,24 € ( 4 x 7,81 € ) + 393,13 € ( 20 % DPH zo
sumy 1.965,66 € ), spolu 2.358,79 €. Žalovaný si tiež uplatnil náhradu za stratu času spojenú s cestou
na rokovaní s protistranou v r. 2013, za dve začaté polhodiny á 13,01 €, spolu 26,02 €.

27/ Právny zástupca žalovaných 1 až 5 ďalej uplatňoval náhradu za stratu času podľa § 17 ods. 1 vyhl.č
655/2004 Z.z., za cestu z Bratislavy do Pezinka na rokovanie s protistranou v r. 2013, v rozsahu 0,5 hod.
a späť, t.j. 1 hodinu, t.j. 2 začaté polhodiny, za každú polhodinu 13,01 €, spolu 26,02 €. Za stratu času
cestou z Bratislavy do Pezinka a späť na pojednávanie dňa 28. 10. 2014 rovnako 0,5 hod. a späť, t.j.
1 hod., t.j. 2 začaté polhodiny á 13,41 €, spolu 26,82 €.

28/ Právny zástupca žalovaných 1 až 5 ďalej uplatňoval náhradu cestovných výdavkov, ktoré mu
odvolací súd priznal za cestu na rokovanie s protistranou v Pezinku dňa 2. 10. 2013 a za účasť na
nemeritórnom pojednávaní na Okresnom súde v Pezinku dňa 28. 10. 2014. Cestovné výdavky podľa §
16 ods. 4 cit. vyhl. spojené s cestou na trase Bratislava - Pezinok a späť, motorovým vozidlom Honda
CR - V, na rokovanie s protistranou dňa 2. 10. 2013 : 30 km a späť, spolu 60 km, priemerná spotreba TP

8,2 l/100 km, cena pohonných látok 1,539 €/l; základná náhrada 0,183 € /1 km ( 0,183 x 60 km = 10,98
€; 8,2 x 1,539 € = 12,61 : 100 = 0,1261 x 60 km = 7,57 €; cestovné výdavky v prípade rokovania s
protistranou spolu 18,55 € ). Cestovné výdavky v prípade účasti na nemeritórnom pojednávaní dňa 28.
10. 2014 : ( 0,183 x 60 km = 10,98 €; 8,2 x cena pohonných látok 1,479 €/l = 12,12 : 100 = 0,1212
x 60 km = 7,27 €; cestovné výdavky v prípade účasti na nemeritórnom pojednávaní dňa 28. 10. 2014

spolu 18,25 € ). Cestovné výdavky úhrnom 36,80 € (18,55 + 18,25 ).
29/ V prípade náhrady za stratu času a cestovných výdavkov išlo o náklady, ktoré právny zástupca
žalovaných 1 až 5 vykonal pre všetkých zastúpených žalovaných 1 až 5 spoločne, bez akéhokoľvek
rozdielu, preto tieto výdavky, spolu vo výške 63,62 € ( 26,82 € za stratu času + 36,80 € za cestovné
výdavky ) rozdelil medzi žalovaných ( 63,62 : 3 = 21,20 € ), keď zohľadňoval fakt, že právny zástupca

žalovaných cestu(narokovaniesprotistranouajnapojednávaniesúdu)absolvovalzavšetkýchklientov
spoločne, teda nie za každého z klientov zvlášť. Výslednú sumu 21,20 € potom odvolací súd pripočítal k
náhrade trov právneho zastúpenia jednak žalovaného 1, ďalej žalovaných 2 a 3 a napokon žalovaných
4 a 5. Trovy právneho zastúpenia ( v prvoinštančnom konaní ) tak predstavujú u žalovaného 1 sumu
2.376,16 € ( 2.354,96 + 21,20 ); u žalovaných 2 a 3 sumu 2.555,44 € ( 21,20 + 2.534,24 ); u žalovaných

4 a 5 sumu 2.555,44 € ( 21,20 + 2.534,24 ) a u žalovaného 6 sumu 2.387,81 € ( 26,02 + 2.358,79 ).
29/ Odvolací súd z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci v časti týkajúcej sa trov
prvoinštančného konania uznesenie súdu prvej inštancie zmenil tak, ako je uvedené vo výroku tohto
uznesenia, podľa § 388 CSP.
30/ O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1, §

262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Dospel k záveru, že žalovaní 1 až 6 boli v
odvolacom konaní plne úspešní, keďže odvolací súd nevyhovel odvolaniu žalobcov 1, 2 a 3 v časti
výroku o zastavení konania a rovnako tak boli žalovaní úspešní aj v prípade výroku týkajúceho sa
rozhodnutia o trovách konania, kde namietali nesprávnu aplikáciu zákonného ustanovenia procesnej
normy súdom prvej inštancie. Preto im vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom

rozsahu. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

29/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9

zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 CSP).Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 CSP ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 CSP ).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 CSP ).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta CSP ).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods.2 CSP ).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 CSP ).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa( § 429 ods.2 CSP ).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení ( § 431 ods.1 CSP ).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 CSP ).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 CSP ).
Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 CSP ).