Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. september 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/395/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4112223486
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lýdia Gálisová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4112223486.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v právnej veci navrhovateľov: 1/ N. V., nar. XX. XX. XXXX, bytom E., Y. XXXX/XX,
2/ W.. N. N., nar. XX. XX. XXXX, bytom L., J. XX, 3/ X. V., nar. XX. XX. XXXX, bytom E., Y. XXXX/
XX, 4/ C. V., nar. XX. XX. XXXX, bytom E., Y. XXXX/XX, všetci navrhovatelia zastúpení: Mgr. Ľudovít
Paulovič, advokát so sídlom v Lučenci, M. Rázusa 19, proti odporcovi: ARRIVA Nitra a.s., so sídlom v
Nitre, Štúrova 72, IČO: 36 545 082, zast. advokátska kancelária Hamala Kluch Víglaský s.r.o., so sídlom

v Bratislave, Poštová 3, za ktorú koná JUDr. Martin Kluch, advokát a konateľ, o náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch, o odvolaní navrhovateľov proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 29. júla 2013
č.k. 19C/93/2012-121, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie
konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľov na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch voči odporcovi. Zároveň rozhodol, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 11,
§ 13 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, ako aj zisteným skutkovým stavom, na základe ktorého dospel
k záveru, že povinnosť poskytnúť zadosťučinenie podľa § 13 Občianskeho zákonníka je subjektívne
spätá s tým, kto sa zásahu do osobnostných práv dopustí. Jedná sa o výlučnú zodpovednosť tohto

subjektu, ktorá neprechádza na ďalšiu osobu, nakoľko Občiansky zákonník nemá ustanovenie, ktoré
by prechod tejto povinnosti umožňovalo. Pokiaľ aj mal preukázané, že navrhovateľom bolo v dôsledku
dopravnej nehody a následnej straty blízkeho človeka - manžela a otca zasiahnuté do ich osobnostných
práv, odporca nie je pasívne legitimovaným subjektom na uplatnenie si práva na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch podľa § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, týmto subjektom je osoba, ktorá sa tohto
zásahu do osobnostných práv dopustila.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podali v zákonnej lehote odvolanie všetci navrhovatelia a domáhali
sa,abyodvolacísúdnapadnutýrozsudokzmeniltak,ženávrhuvyhovie.Namietali,žesúdprvéhostupňa
nesprávne ustálil otázku pasívnej legitimácie odporcu, keď podľa jeho názoru odporca nebol pasívne
legitimovaným subjektom na uplatnenie si práva na náhradu nemajetkovej ujmy. Poukázali na zásadu,
podľa ktorej, ak neoprávnený zásah do osobnosti bol spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou

osobou na realizáciu činnosti tejto právnickej osoby, kedy určujúcim je existencia miestneho, časového
a vecného vzťahu k plneniu činnosti takejto osoby, potom v týchto prípadoch občianskoprávna sankcia
podľa § 13 Občianskeho zákonníka postihuje samotnú právnickú osobu podľa analógie § 420 ods. 2 v
spojení s § 853 Občianskeho zákonníka. Právnická osoba by nezodpovedala len v prípade, ak by išlo o
tzv. exces, t.j. vybočenie z medzí plnenia úloh právnickej osoby jej pracovníkom, čo vyvracia vyjadrenie
štatutárneho zástupcu odporcu, ktorý na pojednávaní uviedol, že u vodiča nešlo o čiernu jazdu. Podľa

odvolateľov bol odporca v čase dopravnej nehody aj prevádzkovateľom motorového vozidla, a preto je
možné aj analogické použitie § 427 a nasl. v spojení s § 853 Občianskeho zákonníka.Odporca sa k podanému odvolaniu vyjadril. Žiadal, aby odvolací súd preveril, či bolo odvolanie
proti rozsudku doručené v lehote podľa § 204 ods. 1 OSP, a pre prípad, že zákonom stanovená

lehota dodržaná nebola, aby odvolanie odmietol. Ďalej uviedol, že trestný čin spáchaný zamestnancom
predstavuje exces - vybočenie z plnenia pracovných povinností, nakoľko konanie zamestnanca v
rozpore s právnymi predpismi, ktorého následkom došlo k dopravnej nehode a nemajetkovej ujme,
je okolnosťou, ktorá ruší akúkoľvek subjektívnu zodpovednosť odporcu. Navrhovatelia pri odôvodnení
svojho nároku používajú neprípustnú analógiu, na základe ktorej zodpovednosť odporcu za škodu má

byť zodpovednosťou objektívnou podľa § 427 Občianskeho zákonníka. V takom prípade však existuje
liberačný dôvod na strane odporcu podľa § 428 Občianskeho zákonníka, a to skutočnosť, že odporca
ako prevádzkovateľ dopravného prostriedku vynaložil všetko úsilie, ktoré možno požadovať na to, aby
mohol zabrániť akejkoľvek škode. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
3Cdo 130/2010, podľa ktorého o vzťah kauzálnej príčinnej súvislosti ide vtedy, ak je medzi
protiprávnym konaním škodcu a vznikom škody vzťah príčiny a následku, pričom navrhovatelia sú si

vedomí, že príčinou ujmy, ktorú utrpeli, nie je konanie odporcu. Ďalej poukázal na svoju argumentáciu v
konaní pred súdom prvého stupňa. K výške požadovanej nemajetkovej ujmy uviedol, že túto považuje
za neprimerane vysokú, a vo vzťahu k navrhovateľom v 2. až 4. rade nesprávne uplatnenú v rovnakej
výške. Navrhol rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdiť.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212
ods. 1 OSP), po prejednaní veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) dospel
k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP zrušiť a vec
mu podľa § 221 ods. 2 OSP vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP, súd rozhodnutie zruší, len ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne
posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

Podľa § 221 ods. 2 OSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie, prerušiť konanie, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do

právomoci ktorého vec patrí.

Z ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka vyplýva, že každá fyzická osoba má právo na ochranu svojej
osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, mena a prejavov
osobnejpovahy.Súčasťouuvedenéhoprávanaochranuosobnostijeiprávonasúkromiearodinnýživot,

ktoré v sebe zahrňuje tiež právo fyzickej osoby na spolužitie s ďalšími osobami, predovšetkým s členmi
rodiny. Zásah do práva na ochranu osobnosti môže byť spôsobený konaním, ktoré je neoprávnené
a je objektívne spôsobilé negatívne pôsobiť na práva na ochranu osobnosti. Medzi neoprávneným
zásahom a poškodením niektorého z osobnostných práv musí byť vzťah príčinnej súvislosti. Fyzická
osobamáprávonajmädomáhaťsa,abysaodneoprávnenýchzásahovupustiloaabyjejboloposkytnuté

primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka) voči tomu, kto sa zásahu do jej práva
na ochranu osobnosti dopustil.

Vecná legitimácia vyjadruje postavenie účastníka konania v hmotnoprávnom vzťahu. Účastník konania,
ktorý o sebe tvrdí, že je nositeľom práva, má aktívnu legitimáciu, a pasívnu legitimáciu má

účastník konania, ktorý je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (záväzku). Vecná legitimácia sa na
začiatku konania tvrdí. Súd žalobe vyhovie len vtedy, ak navrhovateľ žaluje osobu, ktorá je nositeľom
hmotnoprávnej povinnosti. Ak sa uvedená skutočnosť v konaní nepreukáže, súd žalobu zamietne
so záverom o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie odporcu bez ohľadu na prípadné zistenie, že
nositeľom pasívnej vecnej legitimácie je iný subjekt, ktorého ale navrhovateľ za odporcu neoznačil.

V konaní na ochranu osobnosti je nositeľom povinnosti upustiť od neoprávnených zásahov do práva
na ochranu osobnosti alebo odstrániť následky zásahov alebo poskytnúť primerané zadosťučinenie,
fyzická alebo právnická osoba, ktorá sa dopustila určitého konania neoprávnene zasahujúceho do
chránených osobnostných práv. Pokiaľ fyzická alebo právnická osoba použije na uskutočnenie svojej

činnosti inú osobu, ktorá je s ňou v zmluvnom vzťahu (napr. v pracovnoprávnom, ale môže ísť aj o
iný záväzkový vzťah, z ktorého vyplýva, že niekto vykonáva činnosť pre inú osobu), konajúca osoba
za zásah do osobnostných práv fyzických osôb nezodpovedá, hoci ho spôsobila. Uskutočňovaná
činnosť však musí spadať do pôsobnosti fyzickej alebo právnickej osoby, a to z hľadiska vecného,miestneho i časového. Z uvedeného vyplýva záver, že pokiaľ sa zásahu do práva na ochranu osobnosti
dopustil zamestnanec právnickej osoby pri plnení činnosti právnickej osoby, je nositeľom hmotnoprávnej
povinnosti vyplývajúcej z § 13 Občianskeho zákonníka právnická osoba, ktorej činnosť zamestnanec

vykonával. Táto právnická osoba je pasívne legitimovaná v konaní na ochranu osobnosti.

V danej veci zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že dňa 27. 01. 2011 došlo pri dopravnej nehode
k usmrteniu manžela navrhovateľky v 1. rade a otca navrhovateľov v 2. až 4. rade. Trestným rozkazom
Okresného súdu Levice zo dňa 15. 12. 2011 sp.zn. 2T/233/2011, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa

10. 01. 2012, bol zamestnanec odporcu G. uznaný vinným z prečinu usmrtenia v jednočinnom súbehu s
prečinom ublíženia na zdraví, za čo mu bol uložený podmienečný trest odňatia slobody, ako aj povinnosť
podrobiť sa v súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom programu sociálneho výcviku, a trest
zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu 4 roky. Poškodení boli odkázaní so
svojimnárokomnanáhraduškodynakonanieobčianskoprávne.MenovanýG.C.dňa27.01.2011viedol
ako vodič linkový autobus v smere od mesta Levice na obec Horná Seč, v mierne pravotočivej zákrute

začal brzdiť, pretože brzdiť začalo aj pred ním idúce motorové vozidlo, v dôsledku čoho dostal šmyk,
nakoľko neprispôsobil rýchlosť jazdy stavu a povahe vozovky a vzdialenosti medzi vozidlami, prešiel do
protismeru, kde sa následne zrazil s oproti idúcim osobným motorovým vozidlom značky E. V., ktoré
viedol W.. I. V., ktorý pri nehode utrpel viacpočetné zranenia nezlučiteľné so životom. Odporca mal s
Komunálnou poisťovňou a.s. uzatvorenú Poistnú zmluvu č. 0062003 o uzavretí povinného zmluvného

poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a predložil doklady o
tom, že poisťovňa navrhovateľom v 1. rade a v 2. rade plnila titulom nákladov na úpravu hrobu a
zriadenie pomníka, titulom sirotského dôchodku, pohrebných služieb, poškodenia motorového vozidla
a vdovského dôchodku.

V súvislosti s porušením ich práva na ochranu osobnosti si navrhovateľka v 1. rade konaní uplatňuje
nemajetkovú ujmu vo výške 20.000,- eur a navrhovatelia v 2. až 4. rade po 10.000,- eur, pričom
návrh odôvodňovali prežitou traumou, zúfalstvom, smútkom, citovou ujmou, úzkosťou z trvalej straty a
možnosti spoločného života s blízkou osobou.

Súd prvého stupňa návrh zamietol z dôvodu nedostatku vecnej pasívnej legitimácie odporcu v konaní na
uplatnenie práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka
a konštatoval, že týmto subjektom je osoba, ktorá sa tohto zásahu do osobnostných práv dopustila.

Na základe vyššie uvedeného záveru odvolacieho súdu, podľa ktorého pokiaľ sa zásahu do práva

na ochranu osobnosti dopustil zamestnanec právnickej osoby pri plnení činnosti právnickej osoby, je
nositeľom hmotnoprávnej povinnosti vyplývajúcej z § 13 Občianskeho zákonníka právnická osoba, ktorej
činnosť zamestnanec vykonával a táto právnická osoba je pasívne legitimovaná v konaní na ochranu
osobnosti, nemožno názor súdu prvého stupňa o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie odporcu v
konaní na uplatnenie práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 11 a § 13 Občianskeho

zákonníka považovať za správny.

Na podporu tohto záveru odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 26. septembra 2013 sp.zn. 3 Cdo 228/2012 a rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 21. novembra 2013 sp.zn. 1 Cdo 47/2011, v ktorých v skutkovo a právne obdobných veciach

bolo konštatované nasledovné:
„Pre právnické osoby je charakteristické to, že svoju vôľu nevytvárajú samostatne, ale prostredníctvom
tých fyzických osôb, ktoré sú na to určené. Len prostredníctvom fyzických osôb právnická osoba
prejavuje svoju vôľu navonok, koná, robí právne úkony, zakladá právne vzťahy, vstupuje do právnych
vzťahov, uplatňuje práva a povinnosti z týchto vzťahov. Ak bezprostredným pôvodcom zásahu do

osobnosti bola fyzická osoba, ktorá bola právnickou osobou použitá na výkon jej činnosti, treba
vyriešiť otázku, či konanie tejto fyzickej osoby je zásahom, za ktorý nesie zodpovednosť ona sama
(bezprostredne konajúca fyzická osoba) alebo táto právnická osoba. Ustanovenia § 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka neobsahujú úpravu, ktorá by osobitne riešila túto otázku.
Podľa § 853 Občianskeho zákonníka platí, že občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené

ani týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom
aj účelom im najbližšie. V tomto ustanovení Občianskeho zákonníka je upravená analógia zákona.
Analógia legis (analógia zákona) sa používa ako forma aplikácie zákona vtedy, keď treba riešiť
otázku, riešenie ktorej nie je síce v zákone upravené, ale ten istý zákon upravuje riešenie podobnéhoprípadu. Vychádza sa pritom z predpokladu, že zákonodarca by podľa rovnakých zásad upravil aj daný
prípad. Právnym vzťahom zodpovednosti za nemajetkovú ujmu spôsobenú na osobnostných právach
fyzickej osoby (§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka) sú obsahom a účelom najbližšie právne vzťahy

zodpovednosti za majetkovú ujmu (škodu) spôsobenú v majetkovej sfére poškodeného (§ 420 a nasl.
Občianskeho zákonníka).
V zmysle § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka platí, že škoda je spôsobená právnickou osobu alebo
fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto
osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa

pracovnoprávnych prepisov nie je tým dotknutá.
Analogicky (§ 853 v spojení s § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka), pokiaľ bol neoprávnený zásah do
osobnostných práv fyzickej osoby spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou osobou na realizáciu
činnostitejtoprávnickejosoby,považujesatakýtozásahzazásahspôsobenýpriamoprávnickouosobou
(pre posúdenie, či išlo o takúto činnosť, je určujúca existencia miestneho, časového a vecného vzťahu
k plneniu danej činnosti). Rovnaký názor je zastávaný aj v publikácii Československé občianske právo,

I. zväzok, Obzor Bratislava 1973, str. 167 a 168 a tiež v Zborníku III. Najvyššieho súdu, SEVT 1980,
str. 182. Rovnako aj Ústavný súd Slovenskej republiky v znesení z 23. augusta 2007 sp.zn. IÚS 137/07
uviedol, že „podľa všeobecných ustanovení občianskeho hmotného práva je otázka zodpovednosti za
škodu (vrátane zodpovednosti za nemajetkovú ujmu) konštituovaná tak, že za škodu, resp. za ujmu
zodpovedá ten, kto ju spôsobil, pričom v prípade škody, resp. ujmy spôsobenej právnickou osobou ide

o činnosť tých fyzických osôb, ktoré právnická osoba na túto činnosť použila (§ 420 ako aj § 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka)“.

Vzhľadom na argumentáciu odporcu, podľa ktorej trestný čin spáchaný zamestnancom predstavuje
exces - vybočenie z plnenia pracovných povinností, nakoľko konanie zamestnanca v rozpore s právnymi

predpismi, ktorého následkom došlo k dopravnej nehode a nemajetkovej ujme, je okolnosťou, ktorá ruší
akúkoľvek subjektívnu zodpovednosť odporcu, odvolací súd poukazuje na to, že plnenie pracovných
úloh je výkon pracovných povinností vyplývajúcich z pracovného pomeru, iná činnosť vykonávaná na
príkaz zamestnávateľa a činnosť, ktorá je predmetom pracovnej cesty (§ 220 ods. 1 Zákonníka práce).
Obsah pracovných povinností vyplývajúcich z pracovného pomeru vyplýva predovšetkým z pracovnej

zmluvy, zákonníka práce a z iných pracovnoprávnych predpisov, kolektívnej zmluvy alebo z pracovného
poriadku. Pokiaľ zamestnanec plní svoje pracovné povinnosti, nepôjde o exces ani v prípade, ak pri tejto
činnostispôsobíškodučiinúujmu,dokoncaaniaktátojehočinnosťnaplnilaskutkovúpodstatutrestného
činu (priestupku, prečinu). V zásade zamestnanec za žiadnu ujmu spôsobenú pri plnení pracovných
povinností nezodpovedá priamo postihnutému (zodpovednosť zamestnanca vzniká len vo vzťahu k

zamestnávateľovi). Vo výnimočných prípadoch je možné konanie zamestnanca považovať za vybočenie
z plnenia pracovných povinností, a to vtedy, ak absentuje miestny, časový či vecný vzťah k plneniu
úloh zamestnávateľa. Vybočenie (exces) z plnenia pracovných povinností napĺňa však len také konanie
zamestnanca,ktorýmtentozamestnanecsledovalvýlučnevlastnéosobnézáujmyčizáujmytretejosoby.

Odporca sa v priebehu celého konania bránil porušením dopravných predpisov vodiča autobusu, za čo
bol v trestnom konaní usvedčený za vinného.

Podľa § 135 ods. 1 OSP súd je viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný
čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov, a kto ich spáchal, ako

aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti a o zápise základného imania; súd
však nie je viazaný rozhodnutím v blokovom konaní.

Ustálená judikatúra súdu z hľadiska aplikácie § 135 ods. 1 OSP vyvodila, že ak je v čase rozhodovania
civilnéhosúduprávoplatnýrozsudok,ktorýmbolorozhodnuté,žebolspáchanýtrestnýčin,jesúdviazaný

výrokom, že bol spáchaný trestný čin a výrokom, kto ho spáchal; súd je pritom viazaný výrokom, nie
odôvodnením trestného rozhodnutia. Z výroku o vine je však treba vychádzať ako z celku a brať do
úvahy jeho právnu a skutkovú časť s tým, že rieši naplnenie znakov skutkovej podstaty trestného
činu konkrétnym konaním páchateľa (R 22/79). Rozsah tejto viazanosti je teda daný tým, do akej
miery sú znaky skutkovej podstaty trestného činu zároveň významnými okolnosťami pre rozhodnutie o

uplatnenom nároku.

V danej veci je potrebné predovšetkým rozlíšiť právny vzťah, z ktorého navrhovatelia odvodzujú svoj
nárok, od právneho vzťahu, ktorý je popísaný v skutkovej časti výroku trestného rozsudku.V prejednávanej veci zamestnanec odporcu G. dňa 27. 01. 2012 plnil svoje pracovné povinnosti
zamestnanca odporcu v pracovnej pozícii vodiča linkového autobusu, pričom uvedenú skutočnosť

odporca nepopieral. Takáto činnosť menovaného zamestnanca sa považuje za činnosť vykonávanú pre
odporcu a v jeho záujme. Pri tejto činnosti zamestnanec zavinil dopravnú nehodu, za čo bol uznaný
vinným z prečinu usmrtenia v jednočinnom súbehu s prečinom ublíženia na zdraví, a bol mu uložený
podmienečný trest odňatia slobody, ako aj povinnosť podrobiť sa v súčinnosti s probačným a mediačným
úradníkom programu sociálneho výcviku, a trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek

druhu na dobu 4 roky. S poukazom na vyššie uvedenú charakteristiku pojmu „plnenie pracovných
povinností“ a pojmu „vybočenie z plnenia pracovných povinností“ je potrebné prijať záver, že činnosť
zamestnanca odporcu G., pri ktorej dňa 27. 01. 2012 zavinil dopravnú nehodu, nevybočila z medzí
plneniačinnostiodporcu. Pretoodvolacísúdtvrdenieodporcu,žeuzamestnancaG.C.šloovybočeniez
plnenia pracovných povinností, čo je okolnosť, ktorá ruší akúkoľvek subjektívnu zodpovednosť odporcu,
nepovažoval za dôvodné.

Právne posúdenie je činnosť, pri ktorej súd podľa skutkových zistení aplikuje konkrétnu právnu normu
na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový
stav; dochádza k nemu vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny
právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil

nesprávne právne závery.
Pokiaľ súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľov z dôvodu nedostatku vecnej pasívnej
legitimácie odporcu v konaní, ktorého predmetom je zodpovednosť za neoprávnený zásah odporcu do
osobnostných práv navrhovateľov podľa § 13 Občianskeho zákonníka (za použitia analógie legis s §
420 ods. 2 v spojení s § 853 Občianskeho zákonníka), spočíva jeho rozhodnutie v nesprávnom právnom

posúdení.

Nakoľko v prejednávanej veci navrhovatelia opodstatnene napadli rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý
spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 221 ods. 1 písm. h) OSP), odvolací rozsudok súdu
prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 OSP), v ktorom je viazaný právnym

názoromodvolaciehosúdu.Úlohousúduprvéhostupňavďalšomkonaníbudezaoberaťsadôvodnosťou
uplatnenéhonárokunavrhovateľovvočiodporcovinanáhradunemajetkovejujmyvpeniazochzhľadiska
podmienok upravených v ust. § 13 Občianskeho zákonníka.

V novom rozhodnutí súd prvého stupňa zároveň rozhodne o trovách odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.