Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. marec 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoPr/6/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812212713
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:3812212713.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z jeho predsedníčky JUDr. Zlatice Javorovej a členov senátu

JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Martina Holiča v právnej veci žalobkyne: C. C., nar. XX. T. XXXX,
bytom A., X. XXX/XX, zastúpenej advokátkou: JUDr. Mária Habalčíková, Bakalárska 4, 971 01 Prievidza,
proti žalovanej: HÍLEK STK Senica, s.r.o., Vajanského 24, 905 01 Senica, IČO: 36233366, zastúpenej
advokátkou:JUDr.MáriaTrylčová,J.Kráľa738/12,90501Senica,onáhradumzdy,oodvolanížalovanej
proti rozsudku Okresného súdu Senica z 13. mája 2015 č. k. 6Cpr/1/2013-426 takto

r o z h o d o l :

I.Odvolacísúdrozsudoksúduprvejinštancievnapadnutejvyhovujúcejčastivecisamej potvrdzuje.

II. V napadnutej časti o náhrade trov konania, v časti o súdnom poplatku a náhrade trov štátu rozsudok
súdu prvej inštancie r u š í a vec mu vracia na ďalšie konania a nové rozhodnutie.

III. Žalobkyňa nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu
mzdy za obdobie od 13.5.2010 do 31.12.2010 v celkovej výške 3.536,90 eur brutto, spolu s úrokom
z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 325,52 eur od 1.7.2010 do zaplatenia, spolu s úrokom
z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 544,62 eur od 1.8.2010 do zaplatenia, spolu s úrokom

z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 544,62 eur od 1.9.2010 do zaplatenia, spolu s úrokom
z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 544,62 eur od 1.10.2010 do zaplatenia, spolu s úrokom
z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 544,62 eur od 1.11.2010 do zaplatenia, spolu s úrokom
z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 194,06 eur od 1.12.2010 do zaplatenia, spolu s úrokom
z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 294,22 eur od 1.1.2011 do zaplatenia, spolu s úrokom z
omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 544,62 eur od 1.2.2011 do zaplatenia, všetko do 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku; II. v časti istiny vo výške 205,26 eur konanie zastavil; III. žalovanej uložil

povinnosť zaplatiť súdny poplatok v sume 212 eur na účet Okresného súdu Senica do troch dní od
právoplatnosti rozsudku; IV. žalovanej uložil povinnosť nahradiť trovy konania štátu na účet Okresného
súdu Senica v sume 305,44 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku; V. žalovanej uložil povinnosť
zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v sume 2.640,14 eur na účet právnej zástupkyne žalobkyne do
3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Právne svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ust. čl. 2 vety druhej, § 1 ods. 1 až 3, § 13 ods. 3, §
72 ods. 1, § 79 ods. 1 a 2, § 118 ods. 2 (správne číslovanie 1 a 2), § 119a ods. 1 a 2, § 129, § 132, § 134

ods. 1 až 4 a § 252g Zák. práce (Zákonníka práce č. 311/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov), z toho
§ 79 ods. 2 v znení účinnom do 31.8.2011; čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon SNR
č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), § 517 ods. 2 O. z. (Občianskeho zákonníka
č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia O. z. v znení účinnom do 31.1.2013, ako i poukazom na
rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21Cdo 991/2001 a uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“) sp. zn. 6 Cdo 157/2010 zo 14. septembra 2011.

Vecne dôvodil, že medzi stranami nebolo sporné, že uzatvorili 24.7.2006 pracovnú zmluvu na dobu
neurčitú, v ktorej bol dohodnutý ako deň nástupu žalobkyne do práce 24.7.2006, pracovné zaradenie
žalobkyne - inštruktor autoškoly, miesto výkonu práce - Prievidza. Podľa mzdového výmeru z 24.7.2006
základná mzda žalobkyne predstavovala sumu 10.000 Sk mesačne, jeho zmenou z 25.1.2007 bola
dohodnutá hodinová mzda žalobkyne sumou 50 Sk. Listom zo 7.5.2009 žalovaná okamžite skončila

so žalobkyňou pracovný pomer, okamžité skončenie pracovného pomeru bolo doručené žalobkyni
11.5.2009. Žalobkyňa dňa 13.5.2009 oznámila žalovanej, že trvá na pokračovaní pracovného pomeru
a podala návrh na súd na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Okresný súd Prievidza
rozsudkom (z 19.3.2012) pod č. k. 5C/113/2010-756 o.i. určil, že okamžité skončenie pracovného
pomeru žalovanej so žalobkyňou zo 7.5.2009, ktoré bolo žalobkyni doručené dňa 11.5.2009, je
neplatné (a pracovný pomer žalobkyne so žalovanou naďalej trvá), rozsudok (v takejto časti) nadobudol

právoplatnosť dňa 10.5.2012. Žalovaná poukázala 2.7.2012 na účet žalobkyne sumu 7.174 eur, podľa
jej vyjadrenia sa jednalo o náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie od
13.5.2009 do 12.5.2010 spolu s príslušnými úrokmi z omeškania. Žalobkyňa žalobou žiadala priznať
aj náhradu mzdy za obdobie od 13.5.2010 do 9.5.2012 (t. j. do času, keď súd rozhodol o neplatnom
skončení pracovného pomeru). Nakoľko medzi stranami bolo sporné určenie výšky náhrady mzdy,

ustanovil súd prvej inštancie znalca z odvetvia personalistika Ing. Alenu Ďurčekovú za účelom ustálenia
a určenia výšky náhrady mzdy za obdobie od 13.5.2009 do 12.5.2010 a za obdobie od 13.5.2010
do 9.5.2012. V znaleckom posudku č. 03/2013 z 15.11.2013 súdny znalec určil náhradu mzdy za
obdobie od 13.5.2009 do 12.5.2010 (teda za obdobie prvých 12 mesiacov odo dňa, keď žalobkyňa
oznámila žalovanej, že trvá na ďalšom zamestnávaní) sumou 6.541,70 eur. Za obdobie od 13.5.2010

do 9.5.2012 sumou 12.426,10 eur. Žalobkyňa o.i. tvrdila, že pri odmeňovaní za prácu pre žalovanú
bola diskriminovaná a domáha sa náhrady mzdy tak, aby prvok diskriminácie voči nej bol odstránený
s poukazom na znenie § 119a Zák. práce, keďže mala v porovnaní s ostatnými zamestnancami až
4-6 krát nižšiu odmenu za prácu, jej hodinová mzda mala byť minimálne na takej úrovni, akú mali
dohodnutú ostatní zamestnanci žalovanej vrátane tých, ktorí pracovali na základe dohôd o prácach

vykonávaných mimo pracovného pomeru, teda od 9,9582 eur do 19,9163 eur. Za obdobie od 1.7.2009
do 9.5.2012 považovala za nevyhnutné určiť sumu pravdepodobného zárobku, ktorú by bola dosiahla,
keby jej zamestnávateľ umožnil ďalej pracovať s prihliadnutím na uvedený diskriminačný prvok. Návrh
žalovanej na nepriznanie nároku za čas presahujúci 12 mesiacov považovala za nezdôvodnený,
dôkazné bremeno o tom, pre aké okolnosti hodné osobitného zreteľa by mal súd jej návrhu vyhovieť

znáša žalovaná, táto však uviedla ako dôvod iba to, že žalobkyňa pracovala pre iného zamestnávateľa.
Znalkyňa náhradu mzdy vypočítala z priemerného zárobku žalobkyne zisteného z príjmov 1. štvrťroka
2009, žalobkyňa namietala, že za obdobia od 1.7.2009 do 12.5.2010 a od 13.5.2010 do 9.5.2012
mala znalkyňa ustáliť a určiť sumu pravdepodobného zárobku, ktorú by bol zamestnanec dosiahol,
keby mu zamestnávateľ umožnil ďalej pracovať, súd prvej inštancie bol s poukazom na judikatúru

(rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21Cdo 991/2001) názoru, že spôsob určenia výšky
náhrady mzdy je správny tak, ako je uvedený v znaleckom posudku. Zákonník práce plynutie doby, za
ktoré sa náhrada mzdy poskytuje, neviaže na to, za ktoré obdobie sa náhrada mzdy poskytuje. Pre
výpočet náhrady mzdy z dôvodu neplatného rozviazania pracovného pomeru je rozhodný priemerný
zárobok zistený za kalendárny štvrťrok predchádzajúci vzniku nároku zamestnanca na náhradu mzdy

(rozhodné obdobie) bez zreteľa na to, za ktoré nasledujúce obdobie zamestnanec nárok na náhradu
mzdy požaduje. Náhrada brutto mzdy prislúchajúca žalobkyni podľa znaleckého posudku za obdobie
od 13.5.2009 do 12.5.2010 je vo výške 6.541,70 eur a spolu s úrokmi za náhradu mzdy v sume
1.476,19 eur predstavuje sumu 8.017,89 eur, žalobkyňa prijala 2.7.2012 od žalovanej plnenie vo výške
7.174 eur ( brutto sumu 9.200 eur), žalovaná zotrvala na tvrdení, že sa jedná o náhradu mzdy od

13.5.2009 do 12.5.2010 spolu s úrokmi z omeškania, nárok žalobkyne na náhradu mzdy za prvých
dvanásť mesiacov spolu s príslušenstvom tak súd prvej inštancie považoval za vyplatený celkom.
Sporným medzi stranami bol nárok žalobkyne na náhradu mzdy za obdobie 13. až 36. mesiaca od
neplatného skončenia pracovného pomeru. Žalovaná žiadala, aby súd nárok nad 12 mesiacov nepriznal
žalobkyni vôbec, považovala ho za nedôvodný, najmä s prihliadnutím na to, že si žalobkyňa našla

novú prácu u iného zamestnávateľa od 1.9.2009, jej priemerná hrubá mesačná mzda za obdobie
od mája 2010 do mája 2012 je 544 eur pri pracovnom čase 37,5 hodín týždenne, ktorý si môže
rozvrhnúť podľa svojich potrieb, nakoľko u jej zamestnávateľa pracuje ešte 6 ďalších zamestnancov na
rovnakej pozícii, z jej pracovného času 10,5 hodín týždenne vykonáva prácu v domácom prostredí,27 hodín je prítomná na pracovisku, u žalovanej mala pracovný čas 40 hodín týždenne, dosahovala
rovnaký priemerný mesačný zárobok 544,62 eur mesačne, nevykonávala prácu v domácom prostredí,
jej zárobok i pracovné podmienky boli obdobné, ak nie výhodnejšie, ako u žalovanej. Pri posudzovaní

otázky dobrých mravov navrhla, aby súd prihliadal i na správanie žalobkyne ako zamestnanca pred
skončením pracovného pomeru, ktoré bolo preukázané v konaní Okresného súdu Prievidza sp. zn.
5C/113/2010. Súd prvej inštancie ďalej dôvodil, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy
za čas prevyšujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to v
prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného

ustanovením § 79 ods. 1 Zák. práce, by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zák, práce.
Žiadaná náhrada mzdy za čas prevyšujúci obdobie 12 mesiacov závisí na úvahe súdu. Samotné
tvrdenie, že zamestnankyňa bola krátko po neplatnom skončení pracovného pomeru zamestnaná u
iného zamestnávateľa je irelevantné a súd naň nemusí prihliadať. Táto povinnosť bola vypustená zo
Zákonníka práce novelou č. 348/2007 Z. z. účinnou od 1.9.2007. Rovnako predchádzajúci Zákonník
prace (zákon č. 65/1965 Zb.) zakotvoval takúto povinnosť, pričom však jej zmyslom bolo pôsobiť na

zamestnanca, aby vyvíjal úsilie počas prebiehajúceho sporu nájsť si prácu u iného zamestnávateľa.
Po roku 1989 v dôsledku spoločensko-ekonomických zmien a prijatím Ústavy Slovenskej republiky
nastala hodnotová zmena, keď podľa čl. 2 Ústavy SR (Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané
a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá) táto povinnosť neexistuje. Hodnotová
zmena v právnom poriadku Slovenskej republiky mala za následok zmenu významu normatívneho

textu obsiahnutého v ustanovení § 79 ods. 2 Zák. práce, ktoré treba vykladať tak, že súd môže
na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť alebo
vôbec nepriznať, pokiaľ ide o rozpor s dobrými mravmi (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. 6 Cdo 157/2010 zo dňa 14.9.2011). Na spoločenské a ekonomické zmeny po roku
1989, predovšetkým v súvislosti s prechodom Slovenskej republiky na trhové hospodárstvo, reagoval

zákonodarca nielen vypustením vyššie uvedeného ustanovenia zo Zákonníka práce, ale i viacerými
významnými zmenami v oblasti pracovného práva (prijatie nového Zákonníka práce z 2.7.2001). K
výkladu pracovnoprávnych predpisov tak treba pristupovať flexibilne a v celom kontexte vzhľadom na
celkový dynamický ekonomický rozvoj Slovenskej republiky. Pri posudzovaní nároku žalobkyne za čas
presahujúci 12 mesiacov vychádzal aj z charakteristiky pracovnoprávnych vzťahov. Pracovnoprávne

vzťahy sa od občianskoprávnych vzťahov, obchodnoprávnych vzťahov a obdobných vzťahov líšia
tým, že ich účastníci vystupujú vo vzťahu nadradenosti a podradenosti, a nie vo vzťahu rovnosti.
Vyplýva to už zo základných ustanovení Zákonníka práce, keď podľa § 1 ods. 1 a 2 ide o výkon
závislej práce, pričom tieto ustanovenia predpokladajú závislosť zamestnanca na zamestnávateľovi,
a to nielen z hľadiska príkazov daných zamestnávateľom zamestnancovi pri výkone práce, ale aj

závislosť ekonomickú a sociálnu. S poukazom na tieto skutočnosti sa žalobkyňa ako zamestnankyňa
dostala nepriaznivej ekonomickej a sociálnej situácie, nakoľko zamestnávateľ si voči nej prestal plniť
povinnosti, ktoré vyplývajú zo základnej zákonnej charakteristiky pracovnoprávnych vzťahov. Žalobkyni
tak bez vlastného zavinenia vznikla nevyhnutnosť hľadať si nové zamestnanie, keď je nemysliteľné, aby
zotrvávala bez zamestnania až pokým súd nerozhodne o skončení pracovného pomeru. Nárok na mzdu,

v tomto prípade u nového zamestnávateľa, a nárok na náhradu mzdy v dôsledku neplatného skončenia
sú dva samostatné inštitúty, ktorých uplatnenie pracovnoprávne predpisy vzájomne nevylučujú. V danej
veci bolo nepochybne preukázané, že sa sociálne zabezpečenie žalobkyne potom ako sa zamestnala
u nového zamestnávateľa Základná škola, ul. Rastislavova 416/4, Prievidza, sa nezmenilo, žalobkyňa
má stredoškolské pedagogické vzdelanie, vykonáva prácu vychovávateľky, na ktorú má prislúchajúce

vzdelanie a má v podstate totožné mzdové podmienky, porovnateľné pracovné podmienky, prácu
vykonáva v mieste bydliska, vo svojom odbore, má uzatvorený pracovný pomer na dobu neurčitú, je
však nepochybné, že má oprávnenie i na vykonávanie práce inštruktora autoškoly a v priebehu konania
tvrdila, že ho mala záujem vykonávať i na dohodu v blízkom okolí. O. z., Obchodný zákonník, ale ani
Zák. práce pojem dobré mravy nedefinuje, avšak Zák. práce v základnom článku 2 v druhej vete a v

ustanovení § 13 ods. 3 stanovuje jedno zo základných interpretačných pravidiel bežných v právnych
poriadkoch demokratických štátov, a to že výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych
vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi, nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu
druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spolupracovníkov. I napriek tomu je súd povinný
skúmať či výkon práv a povinností žalovanej bol v súlade s dobrými mravmi. Prevádzka odporcu v

Prievidzi bola zrušená ku dňu 20.7.2009 a žalovaná ako zamestnávateľ nemohla prideľovať žalobkyni
prácu podľa pracovnej zmluvy v určenom mieste na výkon práce. Bez akýchkoľvek pochybností mohla
platne skončiť so žalobkyňou pracovný pomer výpoveďou, ponuková povinnosť je splnená vtedy, ak
zamestnávateľ nemá žiadnu prácu, bola však presvedčená, že konanie žalobkyne je dôvodom preokamžité skončenie pracovného pomeru. I v samotnom návrhu o neplatnosť skončenia pracovného
pomeru je uvedené, že p. Hlavička dňa 22.4.2009 ponúkol žalobkyni, aby išla robiť inštruktora do
Bánoviec nad Bebravou, čo je vzdialenostne najbližšia prevádzka žalovanej k Prievidzi, na čo žalobkyňa

nereagovala. Dôvod zrušenia prevádzky súd nie je oprávnený skúmať, účelom podnikania je dosiahnutie
zisku a nemožno od podnikateľa spravodlivo žiadať, aby prevádzkoval činnosť, ktorá nie je pre neho
ekonomicky zaujímavá alebo je v rozpore s jeho podnikateľským zámerom. Žalobkyňa mala nárok
minimálne na plnenie zo strany žalovanej za 4 priemerné mesačné platy (výpovedná doba + odstupné),
čo je zákonná povinnosť žalovanej ako zamestnávateľa voči zamestnancom, s ktorými končí pracovný

pomer z uvedených zákonných dôvodov. Obdobie 4-5 mesiacov má tak zamestnanec na to, aby si
vyriešil svoje sociálne zabezpečenie, našiel si prácu a pod. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že
priznanie náhrady mzdy žalobkyni do 31.12.2010, čo je za 7 mesiacov a 19 dní (odo dňa zrušenia
prevádzky 5 mesiacov a 11 dní) je primeraná náhrada pre žalobkyňu a zároveň nevznikne tým škoda
žalovanej ako druhej strane pracovnoprávneho vzťahu, pretože pri zákonnom postupe by plnenie cca
4-5 priemerných mesačných platov bola žalobkyni povinná vyplatiť i pri platnej výpovedi. Plnenie, ktoré

žalobkyni poskytla dobrovoľne, bolo pre ňu sankciou za neplatné okamžité skončenie pracovného
pomeru. Žalobkyni nič nebránilo, aby sa u žalovanej i počas súdneho sporu domáhala vykonávania
prácenadohoduvinejprevádzkepoprivýkonesvojhozamestnania,čímbysajejsociálnezabezpečenie
podstatne zvýšilo. Na základe uvedených dôvodov súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku
napadnutého rozsudku. V časti uplatneného nároku na priznanie úroku z omeškania vychádzal z toho,

že nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie s možnosťou požadovať
úroky z omeškania vo výške stanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Pri omeškaní s náhradou mzdy
z neplatného skončenia pracovného pomeru platí preto výška úrokov z omeškania určená Nariadením
vlády SR č. 87/1995 Z. z. pre omeškanie s plnením peňažného dlhu, ako vykonávacieho predpisu k
ustanoveniu § 517 ods. 2 O.z.. Úrok z omeškania je vo svojej podstate majetkovou sankciou. Má veriteľa,

v tomto prípade zamestnanca, odškodniť za to, že nemohol použiť dlhovanú istinu náhrady mzdy, úžitky
ktorej na druhej strane mohol za čas omeškania poberať dlžník - zamestnávateľ. Pri rozhodovaní o
priznaní úroku z omeškania nie je rozhodujúce, či žalovaný omeškanie zavinil, resp. dôvod omeškania,
na vznik nároku na úrok z omeškania stačí, že zákonom stanovená lehota plnenia uplynula. Splatnosť
náhrady mzdy vyplýva z ustanovení § 129 Zák. práce k § 132 Zák. práce, keď ustanovenia § 129 až

131 sa vzťahujú rovnako na všetky zložky príjmu zamestnanca poskytované zamestnávateľom, ak ide
o ich splatnosť, výplatu a vykonávanie zrážok. Preto v časti nároku žalobkyne, týkajúceho sa úroku z
omeškania súd vychádzal z ustáleného právneho názoru, že s náhradou mzdy je žalovaný v omeškaní
takakoprimesačnejsplatnostimzdy,apretopriznalžalobkyni9%ročnýúrokzomeškaniazpriemerného
mesačného zárobku za každý z 8 mesiacov.

V časti o poplatkovej povinnosti uviedol iba, že žalobkyňa je v konaní je oslobodená od platenia súdnych
poplatkov v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. d/ zák. o súdnych poplatkoch (zákona č. 71/1992 Zb.) a
preto uložil povinnosť žalovanej zaplatiť súdny poplatok s použitím ust. § 2 ods. 2 Zákona o súdnych
poplatkoch podľa položky 1 písm. a, b Sadzobníka súdnych poplatkov.
V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil právne len odkazom na ust. § 142 ods. 3 O.s.p.,

vyhlášku č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
a zákon č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách, vecne priznaním právnemu zástupcovi žalobcu
odmenyza10úkonovprávnejslužbypo131,13eur(prevzatieaprípravazastúpenia,žalobaodoplatenie
náhrady mzdy z 19.7.2012, účasť na pojednávaní v dňoch 19.6.2013, 20.3.2013, 26.3.2014, 25.4.2014,
29.4.2015, vyjadrenia z 3.5.2013, 8.7.2013, 3.4.2014 a 9.1.2014) t.j. 1.442,43 eur, režijného paušálu

za 11 úkonov právnej služby po (7,63 eur x 2) + (7,81 eur x 4) + (8,04 eur x 4) + (8,39 eur x 1), t. j. 87,05
eur, spolu odmena a režijný paušál 1.529,48 eur, 20 % DPH, t. j. 1.835,38 eur, cestovných náhrad za 3
pracovné cesty na trase Prievidza - Senica a späť, a to za cestu dňa 20.3.2013 za spotrebu PHM v sume
24,09 eur (265 km x 6 l/100 km x 1.515 eur/l), dňa 19.6.2013 za spotrebu PHM v sume 23,53 eur (265
km x 6 l/100 km x 1.480 eur/l), dňa 19.10.2011 za spotrebu PHM v sume 22,64 eur (265 km x 6 l/100 km

x 1.424 eur/l), cestovné náhrady spolu 70,26 eur, a náhrad za stratu času za pracovnú cestu Prievidza
- Senica a späť v dňoch 20.3.2013, 19.6.2013, a to za 20 polhodín cesty (1 polhodina x 13,01 eur), t. j.
312,24 eur vrátane DPH, za pracovnú cestu Prievidza - Senica a späť v dňoch 26.3.2014, 25.4.2014, a
to za 20 polhodín cesty (1 polhodina x 13,40 eur), t.j. 321,60 eur, za pracovnú cestu Prievidza - Senica
a späť dňa 29.4.2015, a to za 6 polhodín cesty (1 polhodina x 13,98 eur), t.j. 100,66 eur vrátane DPH,

celkovo v sume 734,50 eur.

2. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie iba žalovaná, a to iba voči jeho vyhovujúcej časti
veci samej, časti o súdnom poplatku, náhrade trov štátu a náhrade trov konania, s návrhom na jehozmenu v napadnutej časti zamietnutím žaloby v celom rozsahu, priznaním žalovanej náhrady trov
prvoinštančného i odvolacieho konania proti žalobkyni a uložením žalobkyni povinnosti zaplatiť náhradu
trov konania štátu. Dôvodila, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.) a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.). Namietala predovšetkým
tým, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je obsahovo takmer identický s jeho predchádzajúcim
rozsudkom v predmetnej veci zo 7.5.2014, ktorý bol odvolacím súdom zrušený, nachádzajú sa v ňom
rovnaké chyby a súd prvej inštancie sa ani v tentoraz napadnutom rozsudku vôbec nevyporiadal

s hmotnoprávnymi námietkami sporových strán z ich odvolaní proti skoršiemu (odvolacím súdom
zrušenému) rozsudku. Vytkla súdu prvej inštancie nedoručenie jej písomného vyhotovenia napadnutého
rozsudku na pojednávaní 13.5.2014 (správne 13.5.2015), na ktorom bol rozsudok vyhlásený, a to s
poukazom na § 156 ods. 2 O. s. p.. Uviedla, že ešte pred podaním žaloby zaplatila žalobkyni 2.7.2012
sumu 7.147 eur v čistom, čo je 9.200 eur v hrubom, v konaní už nie je sporné že je správny výpočet
znalkyne Ing. Ďurčekovej o výške náhrady mzdy prislúchajúcej žalobkyni, stanovený jej znaleckým

posudkom č. 3/2013 v sume 3,13 eur/hod v hrubom. Žalobkyni prislúchala za prvých 12 mesiacov
po skončení pracovného pomeru náhrady mzdy 6541,70 eur v hrubom, spolu s uplatneným úrokom
z omeškania vždy vo výške 9% z náhrady mzdy za jednotlivé mesiace, počnúc od splatnosti každej
jednotlivej mesačnej náhrady mzdy do zaplatenia, ktorý súd vyčíslil sumou 1476,19 eur, teda žalobkyni
patrila suma 8017,39 eur. Vytkla súdu, že sa opätovne nezaoberal preplatkom v sume 1182,11 eur,

t. j. rozdielom medzi vyplatenou sumou 9200 eur a zákonným nárokom 8017,39 eur, vrátane úroku
z omeškania, o ktorú sumu vyplatila žalovaná žalobkyni viac ako jej zo zákona prislúchalo. Ak súd
prvej inštancie uzavrel, že je spravodlivé priznať žalobkyni náhradu mzdy aj za obdobie presahujúce
12 mesiacov (s čím sa žalovaná nestotožňuje), mal do tohto nároku započítať už vyplatenú náhradu
mzdy, t. j. sumu 1182,11 eur, čo však opomenul. Žalovaná si uplatnila právo na nepriznanie náhrady

mzdy nad 12 mesiacov v zmysle § 79 ods. 2 Zák. práce, na rozdiel od súdu prvej inštancie bola názoru,
že okolnosti nového zamestnania žalobkyne sú z hľadiska posúdenia nároku na nepriznanie náhrady
mzdy nad 12 mesiacov relevantné, podľa nej mal súd prihliadnuť na sociálne zabezpečenie žalobkyne,
ktoré bolo vyhovujúce, nakoľko si našla novú prácu už za štyri mesiace po skončení pracovného
pomeru zo strany žalovanej, za výhodnejších pracovných podmienok a za porovnateľnú mzdu, návrh

na priznanie náhrady mzdy nad 12 mesiacov mal preto súd v celom rozsahu zamietnuť. Vytkla súdu,
že sa nevysporiadal s jej námietkou, že NS SR v uznesení sp zn. 6Cdo 157/2010 (ktorým sa súd
prvej inštancie pri svojom rozhodovaní riadil) interpretoval ust. § 79 ods. 2 Zák. práce v rozpore s
platným právnym textom, keď NS SR odmietol skúmať, či zamestnankyňa bola zamestnaná u iného
zamestnávateľa, akú prácu tam vykonávala, aký zárobok dosiahla a z akého dôvodu sa do práce

nezapojila, avšak platný právny text toto súdom prikazoval, prekročil zákon a opomenul poslednú časť
vety za bodkočiarkou § 79 ods. 2 Zák. práce v znení platnom a účinnom 15.2.2006. Dôvodila, že pri
uplatnení právnych záverov vyslovených v uvedenom uznesení je úplne znemožnená aplikácia § 79
ods. 2 Zák. práce. Zák. práce č. 311/2001 Z. z. bol vypracovaný a prijatý po roku 1989 a nemožno
mu vyčítať, že by nereflektoval hodnotové zmeny v spoločnosti v novom spoločenskom režime. Ak by

zákonodarca mal v úmysle, aby sa § 79 ods. 2 Zák. práce aplikoval len výnimočne, odrazilo by sa
to v jeho normatívnom, čo sa však nestalo. Ak by súd prihliadal pri posudzovaní nároku žalobkyne
výlučne len na dobré mravy, dala do pozornosti rozsudok Okresného súdu Prievidza z 19.3.2012 č. k.
5C/113/2010-756 s tým, že ak prichádza zo strany zamestnanca počas trvania pracovného pomeru k
porušovaniu pracovnej disciplíny, táto skutočnosť by mala byť zohľadnená pri posudzovaní nároku na

náhradu mzdy nad 12 mesiacov tým spôsobom, že súd mal túto náhradu v celom rozsahu zamietnuť.
TaktiežpoukázalanarozsudokKrajskéhosúduvBratislavesp.zn.4Co/291/2012,ktorývoveciobdobnej
prejednávanej veci zrušil prvoinštančné rozhodnutie o náhrade mzdy a vrátil veci súdu prvej inštancie s
tým, aby prihliadol na to, či bola zamestnankyňa zamestnaná, v akom období u akého zamestnávateľa,
akú prácu tam vykonávala a aký zárobok dosiahla a tiež na námietku žalovaného v zmysle § 79

ods. 1 a 2 Zák. práce podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zák. práce. Tak, ako ust. § 79 ods. 1 Zák. práce
chráni zamestnanca, ust. § 79 ods. 2 Zák. práce slúži na ochranu zamestnávateľa, a to jednak pred
vysokými nákladmi v prípade dlhotrvajúceho konania, ako aj pred pasivitou zamestnanca, ktorý by mal
podľa odvolateľky vyvíjať primerané úsilie na nájdenie si práce, keď náhrada nad 12 mesiacov by mu
mala prislúchať len v prípade nezavineného nenájdenia práce (nedostatok pracovných ponúk, ponuky

nezodpovedajúce jeho kvalifikácii, preddôchodkový vek zamestnanca, pre ktorý ho zamestnávatelia
nechceli prijať do zamestnania a pod.). Za nesprávnu tiež považovala argumentáciu súdu opierajúcu
sa aj o zrušenie prevádzky žalovanej v Prievidzi, čo nemá na nárok uplatnený žalobou žiaden vplyv,
pričom súd opakovane poňal nesprávny výpočet počtu mesiacov, ktoré uplynuli od zrušenia prevádzky(20.7.2009) do 31.12.2010, nesprávne uviedol, že uplynulo 5 mesiacov a priznal právo na náhradu
mzdy do 31.12.2010, t. j. za obdobie 17 mesiacov a 10 dní po zrušení prevádzky, nezdôvodnil, prečo
je takýto postup správny, akou logicky vysvetliteľnou úvahou sa riadil a prečo patrí žalobkyni právo na

náhradu mzdy za celkovo 19 mesiacov, pričom prvých 12 mesiacov je nesporných podľa § 79 ods. 1
Zák. práce. S poukazom na uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo 180/2009 z 27.10.2009 bola názoru, že
správne zodpovedanie otázky, či náhrada mzdy má charakter ekvivalentu mzdy alebo charakter sankcie
si satisfakcie, je dôležité pre náležitú interpretáciu § 79 ods. 2 Zák. práce, ak bol totiž zamestnanec po
uplynutí 12 mesiacov po skončení pracovného pomeru zamestnaný, vykonával prácu zodpovedajúcu

jeho kvalifikácii a pracovné podmienky mal výhodnejšie ako u predchádzajúceho zamestnávateľa, nie
sú dané dôvody na to, aby naďalej dostával náhradu mzdy ako ekvivalent nedosiahnutej mzdy u
predchádzajúceho zamestnávateľa, z čoho je zrejmé, že nárok uplatnený žalobkyňou je nedôvodný a
teda aj výrok napadnutého rozsudku vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V súdnych
rozhodnutiach sa objavil aj názor, že po 12 mesiacoch ide o sociálny aspekt (t. j. či má zamestnanec
adekvátny príjem a z neho plynúce sociálne postavenie). Záverom spochybnila aj výrok o trovách

konania,vytklasúdu,ženerozhodolopripusteníresp.nepripustenízmienpetitupočassúdnehokonania,
čím zvýhodnil žalobkyňu v jej procesnom postavení pokiaľ ide o náhradu trov konania, t. j. zisťovanie
pomeru úspechu a neúspechu. Ak je predmetom konania suma 38003,73 eur a súd vyhovie žalobe len
čo do sumy 3536,90 eur, potom percentuálny úspech žalobkyne je 9,31% a jej neúspech 90,69%, t. j.
náhrada trov konania by prislúchala žalovanej. Žalobkyňa mala všetky podklady na to, aby stanovila

výšku náhrady mzdy v súlade so zákonom, k čomu potrebovala len výplatné pásky, pričom mala právne
zastúpenie a teda nadhodnotenie požadovanej náhrady mzdy nemožno pričítať nikomu inému, ako
žalobkyni.

3. Žalobkyňa navrhla rozsudok v odvolaním napadnutej časti ako vecne správny, zákonný a spravodlivý

potvrdiť pre stotožnenie sa s postupom i závermi súdu prvej inštancie. K „opomenutiu preplatku“ uviedla,
že samotná žalovaná v konaní opakovane vyhlásila, že už vyplatená suma žalobkyni (v čistom 7147 eur,
úhrada z 2.7.2012) predstavuje náhradu mzdy výlučne za obdobie prvých 12 mesiacov, túto sumu sama
ustálila a pred súdom prvej inštancie si neuplatnila vzájomný návrh proti žalobkyni vo výške údajného
preplatku, ani nevzniesla námietku započítania oproti peňažnému nároku, ktorý si uplatnila žalobkyňa

voči žalovanej. Súd prvej inštancie preto správne ustálil, že suma vyplatená žalovanou žalobkyni dňa
2.7.2012jesumounáhradymzdyzaprvých12mesiacovponeplatnomokamžitomskončenípracovného
pomeru a táto skutočnosť bola medzi stranami nespornou. Výslovne sa vzdala nároku na náhradu trov
tohto odvolacieho konania.

4. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len „CSP“), účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej aj O. s. p.), keďže podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie
je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a
podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204
ods. 1 O. s. p., účinného v čase jeho podania, akt. § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou
(predtým účastníkom konania), v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 O. s. p., akt. § 359
CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a 202 O. s. p.,

akt. § 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 O.
s. p., aj § 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2
písm. d/ a f/ O. s. p., akt. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach
daných rozsahom (§ 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p., akt. § 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 CSP), teda vo veci samej (s výnimkou odvolaním nenapadnutej časti o zastavení konania

ohľadom istiny 205,26 eur) a v závislých výrokoch o poplatkovej povinnosti, trovách štátu a trovách
konania, s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil
(§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP),
postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku boli oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne

5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej vyhovujúcej časti veci samej treba navzdory námietkam žalovanej považovať za vo výroku
vecne správny, keď súd prvej inštancie v miere postačujúcej pre rozhodnutie zistil skutkový stav a vec
aj správne posúdil po právnej stránke.Odvolacísúdnemal(napriekopačnémunázoruodvolateľky)dôvodnesúhlasiťsargumentácioupoužitou
súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia vo veci samej (tak ako táto
- rozumej argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých

súdom prvej inštancie dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len
konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 CSP), odvolací súd však
aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami
uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá CSP) a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už
uvedeného súdom prvej inštancie dopĺňa (§ 387 ods. 2 CSP in fine) nasledovné:

5. Ešte pred rozborom dôvodov, pre ktoré podľa odvolacieho súdu iný výsledok konania vo veci
neprichádzal do úvahy, sa žiada uviesť, že konečnému rozhodnutiu tentoraz už nebránili nedostatky
procesného rázu, vytknuté predchádzajúcemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej
zrušujúcim uznesením odvolacieho súdu zo 17.9.2014 pod č. k. 10Copr/3/2014-400, nakoľko súd
prvej inštancie sa v súlade s pokynmi odvolacieho súdu náležite a procesnému právu zodpovedajúcim

spôsobom vysporiadal so zmenami žaloby, a to pripustením zmeny žaloby právoplatným uznesením
súdu prvej inštancie z 29.1.2015 č. k. 6Cpr/1/2013-411 a objasnil tiež akým spôsobom boli určené
jednotlivé čiastkové náhrady mzdy.

6. Podľa § 156 ods. 2 O. s. p. (účinného do 30.6.2016) rozsudok sa vyhlasuje spravidla hneď po

skončení konania, ktoré rozsudku predchádzalo. Ak to nie je možné, súd na vyhlásenie rozsudku odročí
pojednávanie najdlhšie na tri týždne; v takom prípade súd doručí rozsudok prítomným účastníkom hneď
po pojednávaní, na ktorom bol rozsudok vyhlásený, a neprítomným účastníkom ho odošle najneskôr do
troch dní. Ustanovenie § 119 ods. 2 sa v tomto prípade nepoužije.
Odročenie pojednávania na vyhlásenie rozsudku je obmedzené lehotou najviac troch týždňov. V prípade

odročenia pojednávania na účely vyhlásenia rozsudku súd doručí rozsudok prítomným účastníkom
hneď po pojednávaní, na ktorom bol rozsudok vyhlásený. Ak účastník konania nebol prítomný na
tomto pojednávaní, súd je povinný mu odoslať rozsudok najneskôr do troch dní odkedy sa konalo
pojednávanie, na ktorom bol rozsudok vyhlásený.
K odvolacej námietke odvolateľky o nedoručení jej písomného vyhotovenia rozsudku súdu prvej

inštancie na pojednávaní 13.5.2015, na ktorom bol rozsudok vyhlásený, odvolací súd uvádza, že
rozsudokvpredmetnejvecibolvyhlásenýnapojednávanídňa13.5.2015(popredchádzajúcomodročení
pojednávania dňa 29.4.2015 iba za účelom vyhlásenia rozsudku na termín 13.5.2015) za prítomnosti
advokátskej koncipientky advokátky žalovanej JUDr. Márie Trylčovej Mgr. Jaroslavy Cablkovej, ktorej
podľa obsahu spisu nebolo doručené písomné vyhotovenie rozsudku hneď po pojednávaní (toto bolo

vypracované s pokynom na jeho expedovanie až 18.5.2015, teda do 3 dní od jeho vyhlásenia, keď
16.5.2015 bola sobota a najbližší nasledujúci pracovný deň bol pondelok 18.5.2015), ktoré skutočnosti
však nemali vplyv na vecnú správnosť rozsudku.

7. K odvolacej námietke, že ak súd prvej inštancie uzavrel, že je spravodlivé priznať žalobkyni náhradu

mzdy aj za obdobie presahujúce 12 mesiacov, mal do tohto nároku započítať už žalovanou žalobkyni
vyplatenú náhradu mzdy - jej preplatok v sume 1182,11 eur t. j. rozdiel medzi vyplatenou sumou
9200 eur a zákonným nárokom 8017,39 eur, vrátane úroku z omeškania, o ktorú sumu vyplatila
žalovaná žalobkyni viac ako jej zo zákona prislúchalo, odvolací súd uvádza, že započítanie je zánik
vzájomne sa kryjúcich pohľadávok patriacich veriteľovi a dlžníkovi, ktorých plnenie je rovnakého druhu.

Zánik práva započítaním nastane okamihom, kedy sa pohľadávky spôsobilé na započítanie stretli.
Práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov zanikajú uspokojením nároku, uplynutím doby, na
ktorú boli obmedzené, dohodou o sporných nárokoch, smrťou zamestnanca, prípadne neuplatnením
práva v stanovenej lehote - preklúziou. Výpočet spôsobov zániku práv a povinností je v Zákonníku
práce uvedený taxatívne. Znamená to, že iným, v Zákonníku práce neuvedeným spôsobom, práva a

povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov nezanikajú, a to ani vtedy, keby zamestnanec a zamestnávateľ
prejavili v tomto smere súhlasnú vôľu. Pretože Zákonník práce iné než uvedené spôsoby zániku práv
a povinností nepozná, a pretože právnym dôsledkom započítania je zánik pohľadávky, predstavujú
pohľadávky z pracovnoprávnych vzťahov také pohľadávky, ktoré nemožno započítať a ani proti nim
nie je možné započítanie jednostranným úkonom namietať. V predmetnej veci uplatnila žalovaná proti

pohľadávke žalobkyne, ktorá má nepochybne pracovnoprávnu povahu, keďže ide o náhradu mzdy, k
započítaniu svoj nárok spočívajúci v preplatku náhrady mzdy za prvých 12 mesiacov po neplatnom
skončení pracovného pomeru. Je pritom nerozhodné a právne irelevantné, či sa jedná o nárok žalovanej
na započítanie z pracovnoprávneho alebo občianskoprávneho vzťahu vzhľadom k tomu, že nárokžalobkyne z pracovnoprávneho vzťahu nemôže započítaním zaniknúť. Aj keď by žalovanej vznikol proti
žalobkyni ňou tvrdený nárok, nemôže byť jeho „započítanie“ dôvodom pre zánik pohľadávky žalobkyne,
vymáhanejvtomtokonaní,keďžetakýtozákonnýpostupniejemožný.Prejavvôležalovanejnesmeroval

k úhrade náhrady mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov, žalovaná popiera nárok žalobkyne na
náhradu mzdy za takého obdobie a neuviedla, že v prípade „preplatku“ ide o úhradu náhrady mzdy za
takéto obdobie, zotrvala na svojom stanovisko, že ide o preplatok náhrady mzdy za prvých 12 mesiacov
po neplatnom skončení pracovného pomeru, preto nebolo možné „preplatok“ považovať za čiastočné
uspokojenie nároku na náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov.

8. Podľa čl. 2 vety tretej ZP, výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť
v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka
pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov.
Na rozdiel od odvolateľky bol odvolací súd názoru, že § 79 ods. 2 Zák. práce je potrebné aplikovať v
znení platnom a účinnom od 1. septembra 2007 do 31. augusta 2011 a nie v znení platnom a účinnom

ku dňu 15.2.2006 ako žiadala odvolateľka.
Podľa § 79 ods. 1 ZP v znení účinnom od 1. septembra 2007 do 31. augusta 2011, ak zamestnávateľ
dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite
alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho
naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno

od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ
je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho
priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do
času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného
pomeru.

Podľa § 79 ods. 2 ZP v znení účinnom od 1. septembra 2007 do 31. augusta 2011, ak celkový čas,
za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na
žiadosťzamestnávateľajehopovinnosťnahradiťmzduzačaspresahujúci12mesiacovprimeraneznížiť,
prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať.
Podľa § 252g ods. 1 ZP (Prechodné ustanovenie účinné od 1. septembra 2011) ustanoveniami tohto

zákona sa spravujú aj pracovnoprávne vzťahy, ktoré vznikli pred l. septembrom 2011. Právne úkony
urobené pred l. septembrom 2011 a nároky, ktoré z nich vznikli, sa posudzujú podľa právnej úpravy
účinnej do 31. augusta 2011.
Základným a rozhodujúcim predpokladom vzniku nároku na náhradu mzdy v súvislosti s neplatným
skončením pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je neplatnosť tohto skončenia pracovného

pomeru. Rozhodnutím súdu o určení platnosti alebo neplatnosti skončenia pracovného pomeru je
súd rozhodujúci o náhrade mzdy podľa § 79 Zák. práce viazaný a bez kladného rozhodnutia o
neplatnosti skončenia pracovného pomeru sa nemožno s úspechom domáhať nároku na náhradu
mzdy. Ak je skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa neplatné a zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí

a zostávajú mu zachované všetky práva a povinnosti vyplývajúce z ustanovenia § 47 Zák. práce.
Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Rozsah nároku na náhradu mzdy
závisí od toho, kedy zamestnanec oznámil zamestnávateľovi svoje rozhodnutie o tom, aby ho ďalej
zamestnával. Nárok na náhradu mzdy trvá až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v
práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Náhrada mzdy sa poskytuje vo výške

priemerného zárobku (§ 134 Zák. práce).
Ustanovenie § 79 ods. 2 Zák. práce umožňuje znížiť, prípadne vôbec nepriznať zamestnancovi náhradu
mzdy, ak celkový čas, za ktorý by sa mu mala poskytnúť náhrada mzdy, presahuje dvanásť mesiacov.
Podmienkou zníženia, resp. nepriznania náhrady mzdy je uplatnenie tohto nároku zamestnávateľom na
súde. Bez žiadosti zamestnávateľa súd nemôže jeho povinnosť nahradiť zamestnancovi mzdu znížiť,

prípadnejuvôbecnepriznať.Nárokzamestnávateľanazníženiealebonepriznanienáhradymzdymožno
uplatniť iba v rámci konania, v ktorom zamestnanec uplatňuje nárok na náhradu mzdy v dôsledku
neplatného skončenia pracovného pomeru.
Odvolací súd sa nestotožnil s názorom žalovanej, ktorá navrhovala náhradu mzdy aj s príslušenstvom za
čas presahujúci 12 mesiacov žalobkyni nepriznať, keď v tomto smere sa plne stotožnil s argumentáciou

súdu prvej inštancie, vyplývajúcou najmä z Uznesenia NS SR zo 14.9.2011 sp. zn. 6Cdo 157/2010,
poukazujúc najmä na tú časť, v ktorej NS SR uvádza, že „systémová zmena v roku 1989 mala v
právnom poriadku za následok hodnotovú zmenu v smere hodnotovej diskontinuity s predchádzajúcim
obdobím. Ústava Slovenskej republiky prijatá s účinnosťou od 1.10.1992 v čl. 2 ods. 3 ustanovila, žekaždý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon
neukladá. Stanovila tak zásadu rešpektujúcu jednu zo základných hodnôt právneho štátu a to hodnotu
slobody konania. Zmyslom tejto zásady je, že právnu povinnosť možno uložiť iba zákonom alebo na

základe zákona a v jeho medziach. Interpretácia vychádzajúca z predpokladu povinnosti zamestnanca,
s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer, zapojiť sa do práce u iného zamestnávateľa, je v
rozpore s uvedeným čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, pretože takáto povinnosť neexituje. Z
nejestvujúcej povinnosti preto nemožno vyvodzovať pre zamestnanca nepriaznivé dôsledky v podobe
zníženia, prípadne nepriznania náhrady mzdy. Hodnotová zmena v právnom poriadku mala za následok

zmenu významu normatívneho textu (právneho pravidla) obsiahnutého v ustanovení § 79 ods. 2
Zákonníka práce, ktoré treba vykladať tak, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy
za čas presahujúci deväť mesiacov (poznámka odvolacieho súdu - v predmetnej veci 12 mesiacov)
primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu
mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka
práce, by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. Takýto výklad je podľa

názoru dovolacieho súdu ústavne súladný nielen z dôvodu, že chráni hodnotu slobody (ako už bolo
uvedené vyššie), ale aj z dôvodu, že rešpektuje zároveň najvšeobecnejšiu hodnotu právneho štátu a
to hodnotu spravodlivosti. Tejto hodnote zodpovedá poskytnutie ochrany proti bezpráviu a naplnenie
všeobecných právnych zásad, podľa ktorých každý je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho
konania a nikto nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti. To zároveň znamená, že § 79 ods. 2

Zákonníka práce nemôže byť aplikovaný takým spôsobom, aby sa tým prakticky negovalo poskytnutie
ochrany zamestnancovi vyplývajúcej z ods. 1 tohto ustanovenia a aby sa vyplatilo konať protiprávne.“
Uvedené rozhodnutie je príkladom aplikácie právnych princípov, ktorým bol prekonaný doterajší právny
názor v staršom rozhodnutí NS SR, na ktoré poukazovala odvolateľka. Nakoľko žalovaná, ktorú
zaťažovalo bremeno tvrdenia ako aj dôkazné bremeno v konaní o jej návrhu na zníženie resp.

nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov, nepreukázala, že by priznanie náhrady
mzdy žalobkyni bolo v rozpore s dobrými mravmi (ktorý rozpor mal podľa žalovanej spočívať v
porušovaní pracovnej disciplíny zo strany žalobkyne počas trvania pracovného pomeru u žalovanej,
keď z vyššie priblíženého rozsudku OS Prievidza z 19.3.2012 síce vyplývajú, avšak iba pochybnosti
o porušovaní pracovnej disciplíny žalobkyňou, porušenie nebolo jednoznačne preukázané a vzhľadom

na absenciu predchádzajúcich upozornení súd v uvedenom konaní uzavrel, že porušenie pracovnej
disciplíny v takomto prípade nedosahuje intenzitu závažného porušenia pracovnej disciplíny, pre ktorý
možno okamžite skončiť pracovný pomer a vyhovel žalobe žalobkyne o určenie neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru), nevidel odvolací súd žiadny dôvod na nepriznanie náhrady mzdy
žalobkyni aj za čas presahujúci 12 mesiacov.

Súd prvej inštancie riadne a dostatočne zdôvodnil prečo patrí žalobkyni aj právo na náhradu mzdy za
obdobie od 13.5.2010 do 31.12.2010 t. j. za 7 mesiacov a 19 dní a pokiaľ uviedol v zátvorke nesprávny
počet mesiacov a dní od zrušenia prevádzky žalovanej, toto nemalo žiadne vplyv na vecnú správnosť
rozhodnutia. Odvolací súd sa plne stotožňuje s jeho odôvodnením v takejto časti.
Na základe uvedených dôvodov, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej

vyhovujúcej časti veci samej podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.
Podľa názoru odvolacieho súdu odôvodnenie napadnutého rozsudku vo veci samej dalo jasné a
zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, t. j. s uplatnením nároku a obranou proti takému uplatneniu. Súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Súd prvej inštancie postačujúco odôvodnil svoje
rozhodnutie; jeho zdôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods.
2 O. s. p.), je v ňom totiž dostatočne vysvetlené z ktorých dôkazov pri rozhodovaní vychádzal aj ako
vec - zistený skutkový stav - právne posúdil. Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade
nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek strany,

ktorá je nespokojná s právnymi závermi, tým nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalovanej na spravodlivý
súdny proces. Do práva na spravodlivý proces totiž - ako už bolo spomenuté - nepatrí právo účastníka
konania (t. č. strany), aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby
sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04).

9. Písomné vyhotovenie rozsudku v závislej časti o poplatkovej povinnosti nie je v súlade s jeho znením
vyhláseným na pojednávaní, keď vo vyhlásenom znení rozsudku je uvedená výška súdneho poplatku224,50euravpísomnomvyhotovení212eur.Vtejtočastiabsentujevodôvodnenírozsudkuajakýkoľvek
argumentačný základ spôsobu výpočtu súdneho poplatku, ktorý tak nie je možné preskúmať.
Rovnako v časti o trovách konania chýba akékoľvek zdôvodnenie alebo argumentácia, prečo súd prvej

inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 3 O. s. p., ktorý ani necitoval.
Ustanovenie § 142 O. s. p. vyjadruje základnú zásadu uplatňujúcu sa pri náhrade trov konania. Účastník
konania, ktorý v spore uspel, má nárok na náhradu trov tohto konania. Súd v takomto prípade uplatní
zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu).
Ustanovenie § 146 O. s. p. vyjadruje výnimku zo zásady náhrady trov konania podľa pomeru úspechu

vo veci vyjadrenej v ustanovení § 142.
Podľa§142ods.1O.s.p.účastníkovi,ktorýmalvoveciplnýúspech,súdpriznánáhradutrovpotrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Podľa § 142 ods. 2 O. s. p. ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne
rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.
Podľa § 142 ods. 3 O. s. p. aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať

plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške
plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba
tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia.
V zmysle citovaného ust. § 142 ods. 1 O. s. p. má žalobca vo veci plný úspech vtedy, keď súd vyhovie
jeho žalobe v plnom rozsahu. Žalovaný má vo veci plný úspech vtedy, keď súd žalobu v plnom rozsahu

zamietne.
Ak nejde o prípad, kedy bolo žalobe celkom vyhovené, musí byť v zmysle citovaného ustanovenia § 142
ods. 2 O. s. p. náhrada trov pomerne rozdelená. To vyžaduje určiť pomer úspechu oboch účastníkov
(oboch strán) vo veci a od úspechu účastníka (víťaznej strany) odčítať jeho neúspech (t. j. mieru úspechu
druhej strany). Vo výške rozdielu má účastník právo, aby mu druhý účastník (druhá strana) nahradil

pomernú časť trov, ktoré vynaložil pri účelnom uplatňovaní alebo bránení práva. Výška trov, ktoré v
konaní vznikli druhému účastníkovi, je tu nerozhodná. Ak je pomer úspechu a neúspechu u oboch strán
rovnaký alebo približne rovnaký, súd vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.
V prípade, ak konanie bolo sčasti zastavené (napr. z dôvodu čiastočného späťvzatia žaloby alebo pre
nedostatok podmienok konania), súd prihliadne na to, či a kto zavinil, že k zastaveniu muselo dôjsť.

Najprv teda posúdi (v režime § 146 ods. 1 písm. c/ a ods. 2 O. s. p.) otázku, čo bolo dôvodom, že konanie
muselo byť sčasti zastavené, a s prihliadnutím k tomuto záveru potom hodnotí (podľa § 142 ods. 2 O.
s. p.) celkovú otázku, z akej časti bol ten ktorý účastník úspešný. Ak je na čiastočnom späťvzatí žaloby
dané zavinenie žalobcu, treba z pohľadu § 142 ods. 2 dovodiť, že v tomto rozsahu nemal žalobca vo veci
úspech. Vždy platí, že kto zavinil čiastočné zastavenie konania, mal ohľadne tejto časti žaloby neúspech

a úspech sa z hľadiska posudzovania náhrady trov konania pričíta opačnej strane sporu. (viď rozsudok
Najvyššieho súdu SR z 26.1.2011 sp. zn. 6 M Cdo 19/2010). Neúspech v pomerne nepatrnej časti veci
zakladá nárok na celú náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Nárok
na celú náhradu trov vzniká aj vtedy, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku
alebo úvahy súdu. Pokiaľ ide o výšku tarifnej odmeny advokáta, v takom prípade sa vypočíta z výšky

súdom priznaného plnenia.
V prejednávanej veci sa súd prvej inštancie uvedenými výkladovými hľadiskami neriadil, žiadnym
spôsobomneodôvodnilaplikáciu§142ods.3O.s.p.,neuviedolktorúztrochtamuvedenýchskutkových
podstát aplikoval, jeho rozhodnutie tak nebolo možné preskúmať. Uvedené nedostatky boli takého
rázu, že znemožňovali odvolaciemu súdu rozhodnúť vo veci bez toho, aby odvolací súd nesplnenú

povinnosť súdu prvej inštancie riadne o trovách konania rozhodnúť a rovnako riadne odôvodniť výsledok
rozhodovacej činnosti súdu, suploval (nahradil) vlastnou (výlučnou) aktivitou v tomto smere.
V časti o náhrade trov konania štátu absentuje akékoľvek zdôvodnenie rozhodnutia, či už právne alebo
skutkové.
Z dôvodu, že súd prvej inštancie vyššie opísaným nesprávnym procesným postupom znemožnil

strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom pre jeho
povahu a intenzitu (chýbal argumentačný základ, ktorý by mohol odvolací súd preskúmať vo vzťahu
k uplatňovanému nároku na náhradu trov konania, vo vzťahu k priznaným trovám štátu a uloženej
poplatkovej povinnosti, keď úlohou odvolacieho súdu je len prieskum správnosti rozhodnutí súdu prvej

inštancie), odvolaciemu súdu nezostala iná možnosť, ako rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
časti trov konania, poplatkovej povinnosti a trov štátu podľa § 389 ods. 1 písm. b/ a § 391 ods. 1 CSP
zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.Povinnosťou súdu prvej inštancie bude v ďalšom konaní rešpektovať právo strán na spravodlivý proces,
riadiť sa názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 391 ods. 2 CSP viazaný, opätovne vec prejednať
a rozhodnúť iba v rozsahu v akom táto zostala predmetom konania, pričom je potrebné náležite sa

vysporiadať s relevantnou právnou i skutkovou argumentáciou strán sporu a nové rozhodnutie náležite
v súlade s ust. § 220 ods. 2 a 3 CSP odôvodniť.

10. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1
CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že žalobkyňa nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania,
nakoľkohocibolavtomtoodvolacomkonaníplneúspešná,svojimvýslovnýmprejavom,nevzbudzujúcim

pochybnosti, sa nároku na náhradu trov odvolacieho konania výslovne vzdala.

11. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods.2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci. (§ 432 ods.1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods.2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)