Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 11. máj 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4To/10/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115011548
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Zeleňáková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8115011548.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove na verejnom zasadnutí konanom dňa 11.05.2017 v senáte zloženom z predsedu

senátu JUDr. Martiny Zeleňakovej a sudcov JUDr. Petra Tobiaša a JUDr. Mariána Sninského, v trestnej
veci proti obžalovanému X. X. pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 Tr. zák. v konaní o odvolaní
obžalovaného a okresného prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 5T 142/15 zo
dňa 14.11.2016 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d/, e/, ods. 3 Tr. por. z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku o treste.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. por.

Obžalovanému
X. X., nar. XX.XX.XXXX vo Q. nad S., trvale bytom F., toho času vo väzbe v ÚVV Prešov

u k l a d á:

Podľa § 188 ods. 1 Tr. zák., s použitím § 37 písm. m/ Tr. zák., § 38 ods. 5 Tr. zák. trest odňatia slobody
vo výmere 5 (piatich) rokov a 6 (šiestich) mesiacov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zákona ho pre výkon uloženého trestu zaraďuje do ústavu na výkon trestu
odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného X. X. z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uznal obžalovaného X. X. vinným z pokračujúceho zločinu

lúpeže podľa § 188 ods. 1 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že

1/ dňa XX.XX.XXXX v čase okolo XX.XX hod. v F. na ulici O., po tom čo poškodený C. O. vyšiel cez
hlavný vchod z M. S., v ktorom kúpil dva kusy jeden a pol litrových fliaš bieleho vína a držiac v rukách
išiel smerom k hlavnej ceste na ulicu O., pristúpil k nemu spredu pri lekárni nachádzajúcej sa na rohu
hypermarketu a bez slov mu z rúk vytrhol uvedené fľaše vína a začal ho udierať päsťami oboch rúk
do oblasti tváre, počas čoho si poškodený ľavou rukou držal zazipsované ľavé horné vrecko svojej

bundy, ktorú mal oblečenú na sebe, pretože v ňom mal svoju peňaženku, následne mu povedal: „vytiahni
všetko čo máš!“ a napriek tomu, že mu C. O. odpovedal, že pri sebe nič nemá, nasilu mu stiahol zips
na vrecku, v ktorom mal peňaženku a vytrhol mu ju z vrecka, na čo mu vzápätí rozpisoval aj dolné
pravé vrecko bundy, z ktorého vybral krabičku cigariet a zapaľovač bielej farby, pričom mince spolu scigaretami a zapaľovačom zobral k sebe a opätovne začal poškodeného udierať päsťami svojich rúk
do oblasti tváre, čím takto C. O. spôsobil majetkovú škodu vo výške cca 10,- eur a taktiež mu spôsobil
zranenie vyžadujúce si lekárske ošetrenie, a to hematóm pod ľavým okom a opuch v oblasti ľavého líca

s doposiaľ nezistenou dĺžkou liečenia,

2/ dňa XX.XX.XXXX v čase od XX.XX hod. do XX.XX hod. v meste F., na ulici O. pri budove rušňového
depa F. s popisným číslom XXXX, pristúpil k poškodenému P. O. so slovami „daj víno, bo ce kopnem
do hlavy“, následne svoju hrozbu zopakoval slovami „daj sem tašku, bo ce zbijem a rozkopem“, kde

vzhľadom k tomu, že už v minulosti poškodenému ublížil na draví, tak mu poškodený tašku, v ktorej mal
múku, cestoviny, mäso, chlieb a štyri fľaše stolového vína - Milenka, všetko v úhrnnej cene cca 10,- eur,
pričom k zraneniu poškodeného nedošlo.

Za to mu podľa § 188 ods. 1 Tr. zák., s použitím § 37 písm. m/ Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák. uložil trest
odňatia slobody vo výmere 56 mesiacov, pre výkon ktorého ho podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. zaradil

do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.

Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní,
podali obžalovaný, ako i okresný prokurátor, ten však len čo do výroku o treste, odvolania, ktoré neskôr
osobnými podaniami aj odôvodnili, a to obžalovaný tak sám, ako aj prostredníctvom svojho obhajcu.

Obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu v dôvodoch podaného odvolania vyjadril názor, že
rozsudok súdu prvého stupňa je v celom rozsahu nezákonný a nesprávny, pretože v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia chýba vysporiadanie sa s dôkazmi, ktoré potvrdzovali jeho (obžalovaného)
nevinu, a to lekárskou správou - nálezom zo dňa 19.09.2015, z ktorej vyplýva, že poškodeného C.

O. mali napadnúť dvaja útočníci, ktorí ho udierali päsťou do oblasti tváre a kopali ho do ľavého
predkolenia a záznamom polície, z ktorého je zrejmé, že poškodeného C. O. on (obžalovaný) ani vôbec
nenapadol a nezobral mu žiadne veci. Odvolateľ v ďalšom vyjadril názor, že poškodený C. O. menil
svoju výpoveď, nikdy nezotrval na jej identickej verzii, dokonca na hlavnom pojednávaní o útočníkoch
rozprával v množnom čísle. Z uvedeného potom vyvodil záver, že skutkové zistenia popísané v bode 1/

obžaloby sú, podľa jeho názoru, v úplnom rozpore s tým, čo súd prvého stupňa uviedol v odôvodnení
napadnutého rozsudku. Vo vzťahu ku skutku 2/ odvolateľ vyčítal súdu prvého stupňa, že v tomto
smere nevypočul C. O. ako svedka, ktorý mal mať od samotného poškodeného P. O. vedomosť o jeho
napadnutí v mesiaci august 2015. Vyjadril názor, že súd prvého stupňa nemal dostatok jednoznačných
dôkazov, aby ho (obžalovaného) uznal vinným zo spáchania skutku 2/. Považoval za nelogické, aby

sa poškodený zdôveril so spáchaním trestného činu až so značným časovým odstupom, a to práve
osobe, ktorá naňho (obžalovaného) podala trestné oznámenie taktiež zo spáchania trestného činu
lúpeže. Odvolateľ opätovne zdôraznil, že v odôvodnení napadnutého rozsudku chýba vysporiadanie sa
s dôkazmi svedčiacimi v prospech neho (obžalovaného) a taktiež chýba aj vyhodnotenie týchto dôkazov
s dôkazmi ostatnými. Vyčítal súdu prvého stupňa, že uveril tvrdeniam poškodených, hoci tieto boli, podľa

jeho názoru, vykonanými dôkazmi vyvrátené. V podstate z týchto dôvodov navrhol, aby krajský súd zrušil
napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie. Na verejnom
zasadnutí potom ešte obhajoba alternatívne navrhla obžalovaného spod obžaloby oslobodiť.

Obžalovaný v ním podaných dôvodoch odvolania v prvom rade uviedol, že sa cíti byť nevinným.

Vysvetlil, že mal konflikt s jedným úžerníkom, ktorému obaja poškodení dlhovali peniaze, pričom
spomínaný úžerník sa mu vyhrážal, že ho „dostane do basy“, a preto ho poškodení nepravdivo zo
spáchania žalovaného trestného činu obvinili. V tejto súvislosti ešte doplnil, že poškodený C. O. sám
pred jeho otcom a ďalšou ženou, ktorej osobné údaje na verejnom zasadnutí konanom o jeho odvolaní
uviedol, povedal, že on (obžalovaný) „sedí zadarmo, nič nespravil“, avšak on (poškodený) dostal od

spomínaného úžerníka 6 fliaš vína a 50,- eur, aby to naňho povedal. Vyjadril názor, že okresný súd
ho odsúdil na základe jeho predchádzajúcej minulosti. V ďalšom poukázal aj na ustálenú súdnu prax
týkajúcu sa použitia základnej zásady trestného konania „v pochybnostiach v prospech obžalovaného“
a v tejto súvislosti namietal, že v prejednávanej veci jeho vina preukázaná nebola. Uviedol, že aj
keď väzbu, ktorú momentálne vykonáva, považuje za bezdôvodnú, predsa len je preňho dostatočným

ponaučením, pričom si uvedomil, že v minulosti robil chyby. V ďalšom poukázal na konkrétne rozpory
vo výpovediach svedka - poškodeného C. O., ktorý pôvodne uvádzal, že ho napadli dvaja páchatelia,
čo bolo zaznamenané tak v lekárskej správe, ako aj v zápisnici spísanej políciou dňa 19.09.2015, kedy
dokonca uviedol, že ho mal napadnúť iný páchateľ s prezývkou U.. V tejto súvislosti ešte odvolateľpoukázal na to, že poškodený C. O. pri svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní rozprával v množnom
čísle a keď bol požiadaný, aby vysvetlil prečo v správe z lekárskeho ošetrenia a v zázname polície
sa uvádza, že bol napadnutý dvoma páchateľmi, svedok uviedol, že bol jeden; myslí, že bol jeden.

Odvolateľ ďalej považoval za nelogické, že poškodený C. O. neohlásil skutok hneď na polícii, ale až
na druhý deň, a že skutok oznámil práve človeku, s ktorým mal on (obžalovaný) konflikt. V ďalšom
namietal, že poškodený spočiatku konflikt pri malom Tescu popieral, neskôr na hlavnom pojednávaní
ho potvrdil, pričom konflikt pri malom Tescu vo svojej výpovedi potvrdil aj svedok U. M.. Poukázal aj
na tú skutočnosť, že poškodený vo výpovediach pred políciou uvádzal, že bol bitý päsťami oboch rúk,

a to opätovne, pričom na hlavnom pojednávaní pred súdom mal uviesť, že ho on (obžalovaný) udrel
len raz. Odvolateľ ešte poukázal na to, že poškodený ako svedka udalosti uvádzal U. M., pritom tento
svedok jeho tvrdenia poprel, naopak uviedol, že zranenia na poškodenom síce videl, ale tieto utŕžil
zrána pri malom S., pri veľkom S. nevidel porozhadzované doklady z peňaženky poškodeného, videl
len dve fľaše vína položené na parapete, taktiež nevidel, žeby on (obžalovaný) udrel poškodeného
pri veľkom S., alebo žeby mu niečo vzal. Vo vzťahu k druhému skutku odvolateľ uviedol, že nič také

sa nestalo, aj v tomto smere je nevinný. Vyjadril názor, že tento skutok bol ohlásený len preto, aby
prvá lúpež vyzerala dôveryhodnejšie. Poukázal na to, že poškodený nahlásil túto udalosť až s veľkým
časovým odstupom. Vyjadril presvedčenie, že poškodený predložil policajtom starú lekársku správu,
v ktorej ale jeho (obžalovaného) meno nefiguruje. V tejto súvislosti namietal, že obvinenie vo vzťahu
ku skutku 2/ je postavené len na tvrdeniach poškodeného, ktoré sú v rozpore s jeho (obžalovaného)

tvrdeniami. V ďalšom potom poukazoval na konkrétne dôvody uvedené v napadnutom rozsudku, ktoré
sú, podľa jeho názoru, v rozpore so zisteným skutkovým stavom. Vyjadrenie poškodeného P. O. na
hlavnompojednávaní,žezabudoloznámiťlúpežnapolícii,považovalodvolateľzanemysliteľnéavysoko
nelogické.Vďalšomvyčítalsúduprvéhostupňa,ževdôvodochnapadnutéhorozhodnutiapoužívalslová
povytrhované z kontextu, ktoré realitu skresľujú. Obdobne tak vyčítal súdu prvého stupňa, že v dôvodoch

napadnutého rozsudku, keďže poškodení vypovedali rozporne, nevysvetlil, ktorej z ich rozporných
výpovedí a prečo uveril. V podstate z týchto dôvodov navrhol, aby ho krajský súd spod obžaloby
okresného prokurátora oslobodil. V doplnených dôvodoch ním podaného odvolania ešte uviedol, že
sudcasúduprvéhostupňajevočijehoosobezaujatý,pretoževnapadnutomrozsudkuneuviedoldôkazy,
ktoré svedčia v jeho prospech, ani ich tam nevymenoval, okrem toho pri rozhodovaní o jeho žiadosti o

prepustenie z väzby sa mu mal konajúci sudca súdu prvého stupňa vyhrážať, že mu môže „dať tretiu
lúpež“, ktorej sa mal dopustiť pri malom S., a tým by došlo k použitiu zásady trikrát a dosť, pritom on
(obžalovaný) udalosť pri malom S. spomenul na svoju obhajobu.

Okresný prokurátor v dôvodoch ním podaného odvolania vyčítal súdu prvého stupňa, že nepoužil ust.

§ 38 ods. 5 Tr. por. pri ukladaní trestu obžalovanému s odôvodnením, že zákon č. 140/1961 Zb., podľa
ktorého bol obžalovaný v minulosti odsúdený za trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1, ods. 2 písm.
b/ Tr. zák., nepoznal delenie trestných činov na prečiny, zločiny a obzvlášť závažné zločiny, a preto ani
nie je namieste aplikácia ust. § 38 ods. 5 Tr. zák. (zák. č. 300/2005 Z.z.), keďže toto ustanovenie uvažuje
o opätovnom spáchaní zločinu. V tejto súvislosti odvolateľ namietal, že ust. § 437 ods. 1 Tr. zák. (zák. č.

300/2005 Z.z.) na túto situáciu pamätá, na použitie zák. č. 140/1961 Zb. v takýchto situáciách odkazuje
a stanovuje aj pravidlá ako trestný čin posudzovaný podľa zák. č. 140/1961 Zb. vyhodnotiť ako prečin,
zločin, či obzvlášť závažný zločin. S poukazom potom na ust. § 437 ods. 1 Tr. zák. (zák. č. 300/2005
Z.z.) a § 11 Tr. zák. (zák. č. 300/2005 Z.z.) dospel odvolateľ k záveru, že trestný čin vydierania podľa §
235 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. (zák. č. 140/1961 Zb.) vykazuje znaky zločinu, pretože ide o úmyselný

trestný čin s hornou hranicou trestnej sadzby prevyšujúcou 5 rokov. V podstate z týchto dôvodov navrhol,
aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a obžalovanému sám uložil prísnejší trest
za použitia ust. § 38 ods. 5 Tr. zák.

Na základe takto podaných odvolaní postupoval krajský súd v intenciách ustanovenia § 317 ods. 1 Tr.

por., podľa ktorého, ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok
podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým
odvolatelia podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby,
ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa §
371 ods. 1 Tr. por. a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné, zatiaľ čo odvolanie

okresného prokurátora je v plnom rozsahu dôvodné.

V posudzovanej trestnej veci bolo, podľa názoru krajského súdu, na súde prvého stupňa vykonané
dokazovanie takmer v takom rozsahu, ako to bolo v zmysle ust. § 2 ods. 10 Tr. por. pre správnezistenie skutkového stavu nevyhnutné. Krajský súd však ešte považoval za potrebné dopočuť svedka
U. M., a preto dokazovanie v smere, ktorého sa obžalovaný ešte na hlavnom pojednávaní domáhal,
no prvostupňový súd mu ho neumožnil, na verejnom zasadnutí, konanom o odvolaniach okresného

prokurátora a obžalovaného, doplnil. Prvostupňový súd vykonané dôkazy vyhodnotil spôsobom
uvedeným v ust. § 2 ods. 12 Tr. por. a takýmto postupom dospel v zásade k správnym skutkovým a
právnym záverom.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu, vzhľadom na vykonané dôkazy, bolo v posudzovanej veci

nepochybne preukázané, že skutky v zásade tak, ako ich prvostupňový súd ustálil, sa stali a že ich
spáchal práve obžalovaný.

Pokiaľ ide o skutok 1/, aj keď obžalovaný jeho spáchanie poprel, pripustil, že s poškodeným v uvedený
deň konflikt mal, keďže mu pri veľkom S. vyčítal, že má peniaze na víno, nie však na to, aby mu ich vrátil,
ba dokonca pripustil, že poškodeného chytil rukou za plece a ním zatriasol, poprel ale, žeby mu zobral

vína, peniaze, ďalšie jeho veci, poprel, že by ho pri veľkom S. bil. Pripustil ďalej, že poškodenému zistené
zranenia aj spôsobil, na svoju obhajobu ale uviedol, že sa tak stalo síce v ten istý deň, ale dopoludnia
pri malom Tescu, kedy poškodeného zbil, pretože mu dlhoval peniaze.

Zo spáchania skutku v zásade tak, ako ho súd prvého stupňa ustálil, je však obžalovaný usvedčovaný

najmä výpoveďou samotného poškodeného C. O., ako aj obsahom lekárskej správy zo dňa 19.09.2015,
z ktorej vyplýva aké zranenia poškodený utrpel.
Aj krajský súd v zhode s úvahami súdu prvého stupňa dospel k záveru, že svedkovi - poškodenému C.
O. nie je dôvod neveriť.

Je potrebné obhajobe prisvedčiť, že naozaj určité rozpory vo výpovedi svedka - poškodeného C. O. je
možné nájsť. Na tomto mieste sa ale žiada uviesť, že nie všetky, akékoľvek rozpory majú automaticky
za následok použitie jednej zo základných zásad trestného konania, a to „v pochybnostiach v prospech
obžalovaného“ a v dôsledku jej použitia oslobodenie obžalovaného spod obžaloby prokurátora, ale len
pochybnosti závažné, rozumné a odôvodnené, popri ktorých už zistený skutkový stav nemôže obstáť,

čomu zodpovedá aj znenie ust. § 258 ods. 4 Tr. por. a § 264 ods. 1 Tr. por., ktoré vyjadrujú potrebu
odstraňovať v rámci dokazovania v priebehu trestného konania rozpory nie akékoľvek ale len rozpory
podstatné,ktorépredstavujúzmenupôvodnetvrdenýchpodstatnýchskutočností,azaktoréniejemožné
považovať len použitie aj keď nie absolútne zhodných ale obdobných výrazových prostriedkov, ktoré
pôvodný zmysel tvrdení nemenia a rovnako tak za podstatné rozpory nie je možné považovať rozpory

v nedôležitých detailoch, ktoré nemajú vplyv na priebeh skutkového deja, samozrejme za situácie, že v
tom ktorom konkrétnom prípade nemajú vplyv na hodnovernosť prednesených tvrdení.

Poškodený C.r, ako to vyplýva z obsahu spisu, v podstatných dejových rysoch, na ktorých je založená
podstata stíhaného skutku, vypovedal zhodne. Zhodne vypovedal, že obžalovaný mu vytrhol fľaše vína,

udrel ho a potom mu z ľavého vrecka nasilu vybral peňaženku, hoci si poškodený vrecko držal a takýmto
spôsobom obžalovanému bránil, aby jeho veci mu zobral. V tejto súvislosti potom je nepodstatné, či si
poškodený pamätá alebo nie, že obžalovaný pri skutku aj niečo povedal a kedy, a či vôbec obžalovaný
v tejto súvislosti niečo povedal. Trestného činu lúpeže sa páchateľ môže dopustiť aj bez slov, ak
poškodenému odníme jeho veci násilím, pričom násilné odňatie veci poškodeného z jeho vrecka, ktoré

si poškodený bráni, a preto pri ich odňatí musí páchateľ silu použiť, navyše potom, čo je páchateľom
udretý, všetky znaky lúpeže napĺňa.

Obžalovaný sa mýli, pokiaľ sa domnieva, že poškodený v prípravnom konaní hovoril, že bol ním, teda
obžalovaným, udieraný opakovane a na hlavnom pojednávaní už tvrdil, že bol udretý len raz. Poškodený

totižto aj na hlavnom pojednávaní dňa 26.05.2016, ako to vyplýva z jeho zvukového záznamu, potom,
čo konštatoval, že ho obžalovaný udrel do tváre, upresnil, že išlo o boxy, používal teda množné číslo, a
to opakovane, (aj keď zápisnica o hlavnom pojednávaní tieto údaje neobsahuje), po týchto tvrdeniach
na ďalšiu otázku koľkokrát bol udretý pri veľkom Tescu výslovne povedal „dvakrát, trikrát, neviem“, v
žiadnom prípade ale nepovedal, že by malo ísť o úder jeden. Až následne potom, čo bol v podstate

zavedený otázkou sudcu súdu prvého stupňa, ktorý ho presviedčal, že vo svojej výpovedi na hlavnom
pojednávaní spomínal len jeden úder, hoci toto tvrdenie zvukovej nahrávke hlavného pojednávania
nezodpovedá, už svedok po podsunutí tohto tvrdenia uvádzal, že pri veľkom Tescu bol udretý raz.
Napriek tomu po prečítaní výpovede z prípravného konania potvrdil, že v prípravnom konaní vypovedaltak, ako sa skutok odohral, teda potvrdil opakovanie úderov a rozpor vo svojich výpovediach vysvetľoval
tým, že si už presne nepamätá, čo je s ohľadom na odstup času napokon aj pochopiteľné a logické a
taktiež aj akceptovateľné zdôvodnenie.

Pokiaľ bolo namietané, že poškodený mal na hlavnom pojednávaní povedať, že si myslí, že útočník bol
jeden, k tomu je potrebné uviesť, že po poukázaní na to, že v lekárskej správe malo byť uvádzané, že ho
napadli dvaja, poškodený na otázku obhajcu „viete povedať, prečo ste uviedli v zázname o ošetrení, že
vás napadli dvaja útočníci“ položil otázku „jak dvaja? a odpovedal „jeden podľa mňa“. Na otázku „prečo

je tu teda napísané, že vás mali napadnúť dvaja“, svedok jednoznačne povedal, „to nie je pravda, jeden
ma napadol“.

K námietkam obhajoby, že v lekárskej správe sa v časti anamnestických údajov uvádza, že poškodený
mal byť udretý dvoma účastníkmi, je potrebné uviesť, že nejde o dôkaz, ktorý by mohol zásadným
spôsobom spochybniť výpoveď poškodeného. Anamnestické údaje zisťované lekárom a taktiež

zachytenélekáromniesúvýpoveďousvedkaaniesúprocesnýmdôkazom,ktorýbybolomožnévkonaní
pred súdom použiť. Je nutné si uvedomiť, že anamnestické údaje do lekárskej správy zapisuje lekár,
ktorý sa v prvom rade sústreďuje najmä na svoju úlohu ošetriť zraneného, nie na zachytenie úplných
a správnych anamnestických údajov. Niet preto žiadnej záruky, že lekár tomu, čo poškodený uvádzal,
správne porozumel, niet záruky, že si to správne zapamätal a že skutočnosti uvádzané poškodeným do

lekárskej správy správne zachytil.

Obdobne tak záznam policajtov o tom, čo vyťažovaní svedkovia mali alebo nemali pri vyťažovaní
povedať, nie je dôkazom, ktorý by bolo možné v konaní pred súdom použiť. Takýto ich totiž záznam
slúži len ako prvopočiatočná informácia pre zistenie, či vyťažované osoby disponujú údajmi relevantnými

pre trestné konanie, ktoré bude potrebné ďalej, ďalšími dôkaznými prostriedkami, použiteľnými v konaní
pred súdom, a to aj výsluchmi svedkov, preveriť. Vzhľadom na to, že policajt spisuje vyššie spomínaný
záznam vždy s určitým časovým odstupom, zachytáva v ňom údaje z počutia, pričom vyťažovaný osobu
nepoučuje o jej právach, nepoučuje o povinnosti hovoriť pravdu, o možnosti nevypovedať, taktiež tento
záznam svedkovi nečíta, neumožňuje mu teda k tomuto záznamu sa vyjadriť, navrhnúť opravu, čo je

v tomto zázname zachytené, niet záruky, že policajt do záznamu naozaj zapísal to, čo vyťažovaná
osoba povedala, niet záruky, že vyťažovanej osobe dobre porozumel, že si správne zapamätal, čo mu
povedala atď., a preto takýto záznam, ako to už bolo vyššie uvedené, nie je dôkazom v trestnom konaní
použiteľným, a preto ani nevyvoláva pochybnosti o tvrdení poškodeného

Je pravdou, že aj na hlavnom pojednávaní svedok - poškodený C. O. v úvode svojej výpovede uviedol,
že „vyšli viacerí, vytrhli mi z ruky fľaše“, následne sa ale hneď opravil a uviedol, že „fľaše mu z ruky
vytrhol obžalovaný“, pričom vychádzajúc tak z výpovede poškodeného, obžalovaného ako aj svedka U.
M. niet pochýb o tom, že obžalovaný k poškodenému neprišiel sám ale v skupine ľudí, a teda je zrejmé,
že používanie množného čísla v úvode výpovede malo zo strany svedka len poukázať na túto okolnosť,

teda, že obžalovaný k nemu neprišiel sám. Následne potom pri poukázaní na túto skutočnosť svedok
jednoznačne uvádzal, že to bol obžalovaný, ktorý ho napadol, ktorý ho bil, a ktorý mu zobral veci, preto
len skutočnosť, že poškodený v úvode svojej výpovede spomenul viaceré osoby, ktoré boli prítomné pri
incidente, čo napokon skutočnosti zodpovedá, pochybnosti o jeho výpovedi nevyvoláva.

Tvrdenia poškodeného sú napokon potvrdzované aj obsahom lekárskej správy, pokiaľ ide o rozsah a
druh zranení, ktoré poškodený utrpel. Lekárska správa je plnohodnotným a použiteľným dôkazom, a to
aj v konaní pred súdom, avšak len vo vzťahu k zisteniu a preukázaniu aké zranenia a v akom rozsahu
poškodený utrpel. Skutočnosť teda, že poškodený bol obžalovaným udretý preukazuje aj objektívny
dôkaz, ktorému ani krajský súd nemal dôvod neveriť, a to lekárska správa.

Pokiaľ sa obžalovaný bránil tým, že zranenia poškodenému nespôsobil v súvislosti s odňatím mu vecí pri
veľkom S., ale zranenia mu spôsobil síce v ten istý deň, ale dopoludnia pri malom S., tejto obhajobe ani
krajský súd neuveril. Ani krajský súd totiž nevzhliadol dôvod, pre ktorý by nemal, ako to už bolo vyššie
uvedené, poškodenému neveriť. Poškodený totiž opakovane zhodne v podstatných rysoch priebeh

skutku v zásade tak, ako sa kladie obžalovanému za vinu popísal, na poškodenom boli evidentne
viditeľné zranenia, ktoré v tejto súvislosti utrpel, a ktoré boli procesným spôsobom zadokumentované
a potvrdené lekárskou správou.Pokiaľobžalovanýpoukázalnatúskutočnosť,žeajsvedokU.M.malpotvrdiť,žezraneniapoškodenému
spôsobil pri malom S. dopoludnia, nie večer pri veľkom S., k tomu považuje krajský súd za potrebné
uviesť, že tomuto svedkovi ani krajský súd neuveril. V prvom rade spomínaný svedok, podľa jeho

vlastného vyjadrenia, je kamarátom obžalovaného, pričom jeho výpoveď je evidentne poznamenaná
snahou obžalovanému napomôcť. Tento svedok totižto na hlavnom pojednávaní nepotvrdil, že by
obžalovaný mal poškodeného zbiť pri malom Tescu alebo kdekoľvek inde, na hlavnom pojednávaní
naopak uviedol, že nevidel, že by obžalovaný bol niekoho napadol, nedopočul sa ani, že by bol niekoho
zbil. V prípravnom konaní síce naozaj uvádzal, že obžalovaný poškodeného pri malom Tescu zbil a po

poukázaní na tieto rozpory na verejnom zasadnutí konanom o odvolaniach sa ich snažil vysvetliť tak, že
tým, čo povedal na hlavnom pojednávaní, mal na mysli to, že pri veľkom S. nevidel, že by obžalovaný
poškodeného zbil, videl to však pri malom S., avšak toto jeho vysvetlenie je v rozpore s jeho vyjadrením
na hlavnom pojednávaní, z jeho slov na hlavnom pojednávaní jeho vysvetlenie nie je možné nijakým
spôsobom vyvodiť, keďže na hlavnom pojednávaní uvádzal, že nevidel vo všeobecnosti, nie pri veľkom
Tescu, že by bol vôbec niekoho napadol a ani o tom nepočul. Takéto jeho vysvetlenie teda považuje

krajský súd za nepresvedčivé, nedôveryhodné a prezentované len v snahe obžalovanému napomôcť.

Pokiaľ bolo namietané, že poškodený incident pri malom Tescu najprv popieral a potom ho pripustil, k
tomu je potrebné uviesť, že poškodený nikdy výslovne konflikt pri malom Tescu nepoprel a síce pripustil,
že bol obžalovaným zbitý aj pri malom Tescu, z jeho výpovede ale nijakým spôsobom nevyplýva, že

by k tomu malo dôjsť práve v deň incidentu pri veľkom Tescu a už vôbec nie, že by zranenia, ktoré
sú predmetom prejednávanej veci, mu obžalovaný spôsobil pri malom Tescu, tam mu totiž podľa jeho
vyjadrenia mal spôsobiť zranenia iné.

V tejto súvislosti krajský súd neuveril ani vysvetleniu obžalovaného, že poškodení, či už C. O., alebo aj

P. O., boli navedení úžerníkom, s ktorým on (obžalovaný) mal konflikt, aby proti nemu krivo vypovedali.

Okrem toho, že poškodený C. O. naozaj objektívne utrpel zranenia, ktoré boli objektívne viditeľné a
zistiteľné, pravdivosti tvrdení oboch poškodených nasvedčuje aj tá skutočnosť, že obžalovaný sa v
krátkej časovej súvislosti mal dopustiť v podstate obdobného konania voči dvom poškodeným.

Krajský súd považuje za málo pravdepodobné, za nepresvedčivé tvrdenie, že by nejaký úžerník bol
schopný hneď rovno dvoch ľudí nahovoriť, aj keď za odmenu, aby krivo svedčili v neprospech nevinného
človeka a riskovali tak aj vlastné trestné stíhanie, keďže podanie krivej výpovede a krivej prísahy, ako
aj krivé obvinenie je trestným činom.

Takto prezentovanú obhajobu považoval krajský súd za nepresvedčivú, neuveriteľnú, prezentovanú
obžalovaným v snahe vyhnúť sa trestnej zodpovednosti.

Pokiaľ obžalovaný považoval za nelogické, že poškodený C. O. ohlásil skutok na polícii až na druhý deň,

nie hneď ako sa táto skutočnosť udiala, k tomu je potrebné uviesť, že objektívne nie je možné stanoviť
pravidlo, ako by sa zvyčajne človek, ktorý sa stal obeťou trestného činu, mal zachovať, reakcia človeka v
takýchto životných situáciách je výsostne individuálna a závisí od charakteru trestnej činnosti, okolností,
za ktorých k nej došlo, od povahových vlastností poškodeného, štruktúry jeho osobnosti a podobne.
Z vykonaného dokazovania je nepochybne zrejmé, že ku skutku 1/ malo dôjsť niekedy o polnoci.

Poškodený oznámil spáchanie trestného činu nasledujúci deň niekedy v dopoludňajších hodinách.
Vzhľadom na to, že išlo o osobu, ktorá nemá mobilný telefón, tieto udalosti sa udiali v noci, krajský
súd oznámenie takejto udalosti prostredníctvom iného človeka hneď nasledujúce dopoludnie, považuje
naopak za oznámenie včasné, v podstate bezprostredne nasledujúce potom, čo ku skutku došlo a
vzniknutýnepodstatný,vyššiespomenutýmiokolnosťamivysvetliteľný,časovýodstupnepovažujevôbec

za vzbudzujúci pochybnosti o tom, že ku skutku malo dôjsť. Takéto oznámenie považuje za oznámenie
nasledujúce v relatívne krátkom čase po tom, čo k udalosti došlo a takáto včasná reakcia nasvedčuje
pravdivosti tvrdení poškodeného.

Pokiaľ ide o skutok 2/, v tomto smere obžalovaný jeho spáchanie v celom rozsahu poprel, tvrdil, že k tejto

udalosti vôbec nedošlo. Z jeho spáchania je však, podľa názoru krajského súdu, spoľahlivým spôsobom
usvedčovaný výpoveďou poškodeného P. O., ktorý opakovane zhodne v podstatných rysoch priebeh
udalostí popísal, a to vlastne aj na hlavnom pojednávaní. Jediný rozpor v jeho výpovedi spočíval v tom,
že v prípravnom konaní uvádzal vyhrážky zo strany obžalovaného opakovane, na hlavnom pojednávaníuž len raz, každopádne ale po poukázaní na tieto rozpory svedok potvrdil, že udalosť sa udiala naozaj
tak, ako to bolo popísané v prípravnom konaní, pričom na vysvetlenie rozporov uvádzal, že sa pomýlil,
pričom s odstupom času je možné pripustiť, že svedok naozaj si už nemusí presne pamätať, či vyhrážky

odzneli raz, alebo dvakrát, keď z výpovede svedka ešte vyplýva, že poškodený mal byť obžalovaným
napádaný opakovane.

Navyše nie je možné prehliadnuť tú skutočnosť, že obžalovaný je v prejednávanej veci stíhaný pre dva
obdobné skutky, ktoré napĺňajú znaky skutkovej podstaty toho istého trestného činu, čo taktiež tvrdeniam

oboch poškodených nasvedčuje a podporuje pravdivosť ich tvrdení.

Pokiaľobžalovanýpoukazovalnato,žepoškodenýP.O.oznámilspáchanieskutkuažsveľkýmčasovým
odstupom, v podstate cca 1 mesiaca a na hlavnom pojednávaní vysvetlil, že oznámiť trestný čin zabudol,
k tomu je potrebné uviesť, že toto vysvetlenie je naozaj nezmyselné, naozaj je len ťažko uveriteľné,
že by človek mohol zabudnúť na to, že bol olúpený, každopádne ale z výpovede poškodeného, či

už v prípravnom konaní, alebo na hlavnom pojednávaní vyplýva, že poškodený mal byť atakovaný,
napádaný obžalovaným opakovane a že poškodený sa obžalovaného bojí. Z obsahu spisu je zrejmé,
že poškodený oznámil spáchanie druhého skutku až potom, čo obžalovaný bol vzatý do väzby, a preto
takéto oneskorené oznámenie trestného činu je možné strachom poškodeného vysvetliť, a preto ani
odstup medzi spáchaním skutku a jeho oznámením nevyvoláva žiadne zásadné pochybnosti o tom, že

k nemu došlo, a to práve takým spôsobom, ako ho opakovane v podstatných rysoch zhodne popisuje
poškodený.

Aj na tomto mieste je nutné zopakovať, že ani v tomto smere krajský súd obhajobným tvrdeniam,
že svedok mal byť navedený úžerníkom, aby obžalovanému škodil, neuveril z už vyššie vysvetlených

dôvodov.

Zhrnúc teda vyššie uvedené ani krajský súd preto obhajobe obžalovaného pre jej rozpornosť s ostatnými
vo veci vykonanými dôkazmi neuveril a považoval ju za účelovú, prezentovanú v snahe vyhnúť sa
trestnej zodpovednosti.

Krajský súd nepovažoval za potrebné vyhovieť návrhu obžalovaného na doplnenie dokazovania
výsluchom jeho otca a svedkyne H. S., pretože nešlo o osoby, ktoré by mali byť priamymi svedkami
skutku, skutok považoval aj krajský súd za spoľahlivo vyššie popísanými dôkazmi preukázaný, a preto
z výpovede navrhovaných svedkov by nebolo možné zistiť ďalšie skutočnosti, ktoré by mohli skutok

ešte spoľahlivejšie objasniť. Navyše v osobe otca obžalovaného ide o blízku osobu, u ktorej niet záruky
objektívnej nezainteresovanej výpovede. Pokiaľ ide o osobu pod prezývkou C., obdobne aj vykonanie
tohto dôkazu považuje krajský súd za nadbytočné, aj keď malo ísť o priameho účastníka skutkového
deja, pretože od skutku už uplynula dlhšia doba, a preto je už len málo pravdepodobné, aby si svedok
túto udalosť presne, detailne pamätal, navyše osobu identifikovanú len prezývkou C. je ťažko možné

stotožniťaakotoužbolovyššieuvedené,vzhľadomnato,žeskutokpovažovalkrajskýsúdzaspoľahlivo
zistený, skutočnosti, ohľadom ktorých by mala táto osoba vypovedať, považuje krajský súd už za
dostatočne ostatnými dôkazmi objasnené, a preto je takáto výpoveď nadbytočná.

Pokiaľbolosúduprvéhostupňavyčítané,ženedopočulpoškodenéhoC.O.ohľadomtoho,žepoškodený

P. O. sa mu mal zdôveriť, že bol obžalovaným napadnutý, ani tohto svedka nepovažoval krajský súd za
potrebné dopočuť, pretože nešlo o priameho svedka útoku, informácie o skutku mal mať len z počutia a
skutok2/považovalkrajskýsúdvyššiespomenutýmidôkazmizaspoľahlivopreukázaný,pretodopočutie
svedkaC.O.považovalvtomtosmerezanadbytočné.NavyšesvedokC.O.bolnahlavnompojednávaní
osobne vypočutý, nič preto obhajobe nebránilo, aby svedkovi v ňou naznačenom smere otázky položila.

Na tomto mieste si je nutné totiž uvedomiť, že v kontradiktórnom konaní nie súd vykonáva prioritne
dokazovanie ale sú to práve strany v konaní, na ktorých leží ťarcha dôkazného bremená a aktivita v
dokazovaní, preto výčitka nedoplnenia dokazovania stranou v konaní, ktorej bolo súdom na hlavnom
pojednávaní plne umožnené dôkaz vykonať, naozaj nie je na mieste.

Vo vzťahu námietke, že obaja poškodení tvrdili, že im boli odcudzené veci v hodnote práve 10 eur,
k tomu považuje krajský súd za potrebné uviesť, že odcudzené veci neboli nájdené, preto nebolo
možné s presnou istotu ich hodnotu ustáliť, malo ale ísť v oboch prípadoch o nie veľa veci, nie veľkejhodnoty, preto odhad nie vysokej hodnoty vecí v sume 10 eur je plne opodstatnený, primeraný a je plne
prirodzené, že za takýchto okolností sa poškodení na takejto sume zhodli.

Súd prvého stupňa teda skutkový stav ustálil v zásade správne, pričom správne zistenému skutkovému
stavu zodpovedá potom aj správna právna kvalifikácia. Obžalovaný tým, že proti inému (dvom
poškodeným postupne) použil v jednom prípade násilie a v druhom prípade hrozbu bezprostredného
násilia v úmysle zmocniť sa cudzej veci, dopustil sa pokračujúceho zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1
Tr. zák.

Záverom tejto časti sa žiada ešte uviesť, že pokiaľ obžalovaný namietal zaujatosť konajúceho sudcu na
súde prvého stupňa, jednak námietku zaujatosti konajúceho sudcu vzniesol až potom, čo súd prvého
stupňa už rozhodol a vzniesol ju oneskorene, pritom vychádzajúc z ust. § 32 ods. 6 Tr. por. sa o
oneskorene podanej námietke zaujatosti nekoná. Obžalovaný totiž namietal v podaní, ktoré bolo súdu
doručené až 11.01.2017, že sa mu sudca súdu prvého stupňa mal vyhrážať uznaním viny z ďalšieho

trestného činu, a to už pri jeho rozhodovaní o väzbe, to znamená 19.12.2016, pričom obžalovaný
bol pri týchto vyjadreniach osobne prítomný, vyjadroval sa k možnosti podania sťažnosť, čiže mal už
19.12.2016 dostatočný priestor, aby takéto svoje námietky uplatnil. Navyše obžalovaný videl zaujatosť
konajúceho sudcu v zásade v tom, že mal posúdiť jeho obhajobné tvrdenia, že zranenia poškodenému
mal spôsobiť pri malom S. ako ďalší trestný čin, pritom procesný postup súdu, ktorý zahŕňa aj právne

posúdenie konania obžalovaného, nie je spôsobilým, úspešným dôvodom námietky zaujatosti tak, ako
to vyplýva z už spomínaného ustanovenia §-u 32 ods. 6 Tr. por. Okrem toho pokiaľ naozaj obžalovaný,
okrem udalosti pri veľkom S., a to trebárs aj pri S. malom, poškodeného zbil, pretože mu dlžil peniaze,
čo napokon samotný obžalovaný potvrdil aj pri svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní, bez toho, aby
poškodenémupriamoodňalnejakéveci,takétojehokonanienaozajvykazujeznakyminimálnetrestného

činu vydierania. Obžalovaný si totiž musí uvedomiť, že ani vymáhanie domnelých vlastných peňazí, či už
násilím, alebo hrozbou násilia, nie je právom dovolené a takéto konanie sa taktiež v zmysle Trestného
zákona považuje za trestný čin. Pokiaľ obžalovaný poukazuje na to, že sudca súdu prvého stupňa je voči
nemu zaujatý, pretože nevyhodnotil v dôvodoch napadnutého rozhodnutia všetky dôkazy, ktoré svedčili
v jeho prospech, k tomu krajský súd považuje za potrebné uviesť, ako to už bolo vyššie uvedené, že

ide o dôvody založené na procesnom postupe súdu prvého stupňa, ktoré nie sú spôsobilým dôvodom
úspešného vznesenia námietky zaujatosti, pretože ust. § 32 ods. 6 Tr. por. takéto dôvody nepripúšťa,
a to s ohľadom na skutočnosť, že chyby v procesnom postupe súdu je možné namietať v opravných
prostriedkochprotirozhodnutiuvovecisamej,čoobžalovanýnapokonajurobilanamietalichvpodaných
odvolaniach, s ktorými sa krajský súd pri rozhodovaní vo veci samej, teda o jeho odvolaní a odvolaní

okresného prokurátora zaoberal.

Pri hodnotení zákonnosti a primeranosti uloženého trestu prihliadal krajský súd najmä na jednotlivé
hľadiská ukladania trestov vyplývajúce z ust. § 34 ods. 4 Tr. zák., ktorými sú spôsob spáchania činu a
jeho následok, zavinenie, pohnútka, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osoba páchateľa, jeho

pomery a možnosti jeho nápravy, ako aj na účel trestu vyplývajúci z ust. § 34 ods. 1 Tr. zák., ktorým
je zabezpečenie ochrany spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej
činnosti, vytvorenie podmienok na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasné odradenie
iných od páchania trestných činov s tým, že trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa
spoločnosťou.

Z ústrednej evidencie priestupkov vyplýva, že obžalovaný sa v čase od roku 2012 do roku 2015 dopustil
19 priestupkov rôzneho charakteru, a to tým, že odcudzil tovar, teda dopustil sa priestupku majetkového
charakteru, znečisťoval podlahu, dopustil sa opakovane priestupku proti verejnému poriadku a to tým, že
požíval alkoholické nápoje na verejnosti a priestupku sa dopustil aj tým, že neuposlúchol výzvu hliadky

atď.

V odpise registra trestov má obžalovaný deväť záznamov, čo znamená, že v deviatich prípadoch sa
v minulosti už trestného činu dopustil, a to trestného činu rôzneho charakteru tak majetkového, ako
aj násilného. V tejto súvislosti je treba uviesť, že aj v prípade, že ide o odsúdenie zahladené, fikcia

neodsúdenia na skutočnosť, že aj v tomto prípade sa obžalovaný trestného činu dopustil, z hľadiska
hodnotenia jeho osoby, nemá vplyv. Naposledy bol obžalovaný súdne trestaný trestným rozkazom
Okresného súdu Prešov sp. zn. 0T 96/2015 zo dňa 18.06.2015 pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 2
písm. a/ Tr. zák., za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 4 mesiacov, s podmienečnýmodkladom jeho výkonu na dobu 1 roka, t.j. do 19.06.2016, čo znamená, že obžalovaný sa trestných
činov v prejednávanej veci dopustil v skúšobnej dobe predchádzajúceho podmienečného odsúdenia.
Bez významu neostáva ani skutočnosť, že obžalovaný tak, ako to vyplýva z odpisu registra trestov,

ale aj pripojeného spisu, bol rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 1T 115/05 zo dňa
14.12.2005 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3To 8/06 z 01.06.2006 odsúdený
pre trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák., t.j. zák. č. 140/1961 Zb., za ktorý
je možné podľa spomínaného zákonného ustanovenia uložiť trest odňatia slobody v rozsahu od 2 do
8 rokov, pričom ide o úmyselný trestný čin, a preto vychádzajúc z ust. § 437 ods. 1 Tr. zák. (zák. č.

300/2005 Z.z.), podľa ktorého, ak je potrebné určiť, či trestný čin podľa zák. č. 140/1961 Zb. vykazuje
znaky prečinu, zločinu alebo obzvlášť závažného zločinu podľa tohto zákona, použijú sa ustanovenia §
10 a § 11 tohto zákona v závislosti od formy zavinenia a trestnej sadzby uvedenej v zákone č. 140/1961
Zb.azust.§11ods.1Tr.zák.(300/2005Z.z.),podľaktoréhozločinjeúmyselnýtrestnýčin,zaktorýtento
zákon v osobitnej časti ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby prevyšujúcou
5 rokov, je nutné trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. (140/1961 Zb.)

považovať za zločin. To potom znamená, že obžalovaný sa v prejednávanej veci opätovne dopustil
zločinu, čo je dôvod pre použitie ust. § 38 ods. 5 Tr. zák.

Obžalovanému nepochybne priťažovalo, že v minulosti už bol za trestný čin odsúdený (§ 37 písm. m/
Tr. zák.), ani krajský súd žiadnu poľahčujúcu okolnosť v konaní, či v živote obžalovaného nevzhliadol.

Keďže sa však obžalovaný v prejednávanej trestnej veci dopustil opakovane zločinu, pri uvažovaní o
treste bolo nutné zákonom stanovenú trestnú sadzbu za tento trestný čin v rozmedzí od 3 rokov do 8
rokov upraviť postupom podľa § 38 ods. 5 Tr. zák., to znamená zvýšiť dolnú hranicu zákonom stanovenej
trestnej sadzby o jednu polovicu z rozdielu medzi jej hornou a dolnou hranicou (§ 38 ods. 8 Tr. zák.), to

znamená zvýšiť dolnú hranicu z 3 rokov o 2,5 roka na úroveň 5 rokov a 6 mesiacov.

Krajský súd potom dospel k záveru, že trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov a 6 mesiacov,
teda v zásade na dolnej hranici upravenej zákonom stanovenej trestnej sadzby bude pre nápravu
obžalovaného, ale aj ochranu spoločnosti, teda tak z hľadiska individuálnej, ako aj generálnej prevencie

trestom primeraným.

Keďže obžalovaný sa v minulosti už dopustil úmyselného trestného činu, pre ktorý už aj bol vo výkone
trestu odňatia slobody, pre výkon uloženého trestu odňatia slobody ho v súlade s ust. § 48 ods. 2 písm.
b/ Tr. zák. zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Krajský súd považuje za chybu, že prokurátor nenavrhol a súd prvého stupňa neuložil obžalovanému
ochranné protialkoholické liečenie ústavnou formou, ako ho navrhovali znalci z odboru zdravotníctvo,
odvetvie psychiatria, pretože aj keď obžalovaný nie je z psychiatrického hľadiska pre spoločnosť
nebezpečný, z obsahu spisu je zrejmé, že stíhaného minimálne skutku 1/ sa dopustil pod vplyvom

alkoholu, pričom v takýchto prípadoch je možné ochranné liečenie ukladať podľa § 73 ods. 2 písm. d/
Tr. zák., pritom z obsahu spisu, ale aj spomínaného znaleckého posudku je, podľa názoru krajského
súdu, zrejmé, že požívanie alkoholických nápojov, resp. závislosť obžalovaného na ich požívaní je tým
základným spúšťacím mechanizmom pri páchaní protispoločenskej činnosti obžalovaným. Pre absenciu
ale odvolania prokurátora v tomto smere krajský súd toto pochybenie napraviť nemohol.

Vzhľadom na to, že krajský súd nevzhliadol žiaden dôvod, pre ktorý by mal odvolaniu obžalovaného
vyhovieť, jeho odvolanie ako nedôvodné zamietol.

Na základe vyššie uvedených dôvodov potom krajský súd rozhodol tak ako je to uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.