Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 22. november 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/419/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8814203671
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8814203671.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Martina Kopinu, v právnej veci žalobcu: Vendue a.s., Neklanova
152/44, 128 00 Praha 2 - Vyšehrad, Česká republika, IČO: 28062256, zast. JUDr. Zuzana Stavrovská,
advokátka, Poštová 1, 811 06 Bratislava, proti žalovanému: W. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom Dr. C. S. XX/
X, D. nad U., o zaplatenie 8.826,90 Kč s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Vranov nad Topľou, č.k. 5C/39/2014-73 zo dňa 19.08.2015, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalovanému priznáva právo na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol. Vyslovil, že žalovanému náhradu
trov konania nepriznáva. Právne odôvodnil svoje rozhodnutie podľa čl. 28 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (I.), podľa čl. 3 bod 1 Dohovoru
o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky z 19.06.1980 (tzv. Rímsky dohovor), podľa § 708 Obchodného
zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, ust. § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka,
§ 52 ods. 1, § 55 ods. 1, § 517 ods. 1 a 2, § 100 a § 101 Občianskeho zákonníka.

2. Na základe vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že medzi právnym predchodcom
žalobcu a žalovaným bola uzavretá zmluva o osobnom účte, z ktorej vzniknutá pohľadávka bola na
žalobcu postúpená zmluvou o postúpení, ktoré postúpenie bolo preukázané v súlade s príslušnými
ustanoveniami Občianskeho zákonníka a preto má súd za to, že je daná aktívna legitimácia žalobcu v
tomto konaní. Súd 1. inštancie v danej súvislosti poukázal aj na skutočnosť, že Česká republika, ktorej
právnym poriadkom sa daný právny vzťah spravuje, ako člen Európskej únie je povinná plniť záväzky
vyplývajúce z tohto členstva. Členské štáty Únie sú povinné zabezpečiť, aby nekalé podmienky použité v

zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho
práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre
strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok (čl. 6 Smernice Rady 93/13/EHS z
5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Žalovaný je v právnom vzťahu
so žalobcom ako spotrebiteľ, keďže uzavrel zmluvu o osobnom účte, obsah ktorej bol daný pôvodným
veriteľom bez možnosti žalovaného privodiť akúkoľvek zmenu. Všetky režimy a opatrenia určené na
ochranu spotrebiteľov platia bez ohľadu na typ štandardnej formulárovej zmluvy, a teda platia aj vo

vzťahu k zmluvám o bežnom ako tzv. absolútnym obchodno-právnym vzťahom. V predmetnej veci ide
o spotrebiteľskú zmluvu, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou a ustanoveniami Občianskeho
zákonníka. V prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodné
aplikovať právnu úpravu o občianskych právach a nie podnikateľské právo (porov. rozsudok NS SRvo veci 5MCdo 20/09 ). Základ vnútroštátnej právnej úpravy ochrany spotrebiteľa v Českej republike
predstavuje ust. § 52 a nasledujúce. Prípadné použitie nevýhodnejšieho podnikateľského práva na
spotrebiteľský právny vzťah, a to aj pokiaľ ide o otázku premlčania, predstavuje zhoršenie postavenia

spotrebiteľa.Súd1.inštanciepodľa§5bzákonač.250/2007Z.z.oochranespotrebiteľavzneníúčinnom
od 01.05.2014 ex offo prihliadal na premlčanie. Čo sa týka začiatku plynutia všeobecnej trojročnej
premlčacej doby, ktorá pre daný vzťah prichádza do úvahy v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka, a
ktorá plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz, v prejednávanej sa žalobca prvýkrát
mohol domáhať od žalovaného plnenia, dňom nasledujúcim po dni zosplatnenia pohľadávky t. j. dňom

01.04.2011 a všeobecná trojročná premlčacia lehota uplynula preto dňom 01.04.2014. Keďže žaloba
bola doručená súdu až dňa 30.4.2014, je žalobcom uplatnený nárok nárokom uplatneným po uplynutí
všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty, preto súd žalobu v celom rozsahu zamietol.

3. Výrok o trovách konania odôvodnil súd 1. inštancie podľa ust. § 142 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku účinného do 30.06.2016. V danom prípade súd žalobu zamietol, preto žalovanému

vzniklo právo na náhradu trov konania. Žalovaný si trovy konania neuplatnil ani zo spisu mu žiadne
preukázateľné trovy nevyplynuli, preto súd nebol viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania
a žalovanému ich náhradu nepriznal.

4. Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalobca. Uviedol, že právny predchodca žalobcu Česká

sporiteľňa a.s. uzavrela so žalovaným dňa 20.07.2009 Zmluvu o sporožírovom účte - osobný účet
Českej sporiteľne a.s., o poskytovaní súvisiacich produktov a služieb (ďalej len „Zmluva o sporožírovom
účte“). Následne žalovanému poskytla banka - Česká sporiteľňa a.s. úver na sporožírovom účte (ďalej
len kontokorent) vo výške 5.000,- Kč. Princípom čerpania tohto kontokorentu bola možnosť priebežne
čerpať peňažné prostriedky až do tejto zjednanej výšky s tým, že takto vyčerpané prostriedky museli byť

vrátené do jedného roku od prvého čerpania kontokorentu. Podľa ustanovenia bodu 16.4 všeobecných
obchodných podmienok bol dohodnutý záväzok žalovaného neprekročiť dohodnutú výšku poskytnutého
úveru - kontokorentu. Kontokorentný úver na sporožírovom účte bol poskytnutý 20.07.2009, t.j. v ten deň
bolo klientovi umožnené ísť do povoleného mínusového zostatku, až do sumy mínus 5.000,- Kč. Jednalo
sa o právny vzťah podliehajúci Obchodnému zákonníku, ustanoveniam o bežnom účte. Žalovaný

vyčerpal kontokorent hneď druhý deň schválenia a podpisu zmluvy, t.j. 21.07.2009 v sume 5.000,- Kč.
Uvedenú čiastku vybral na pokladni. Splatené úroky a ceny za služby započítali do dohodnutej výšky
kontokorentu. Ak nepostačovala výška kontokorentu k započítaniu úrokov a cien za služby, bola banka
oprávnená ich započítanie vykonať na úkor zostatku na účte, avšak až zúčtovaním týchto poplatkov
sa prekročí povolený kontokorentný limit, t.j. 5.000,- Kč., vznikol nepovolený debetný zostatok na účte.

Žalobca ďalej poukázal na zmluvné dojednania a znenie všeobecných obchodných podmienok Českej
sporiteľne a.s., ktorými sa tento zmluvný vzťah riadi podľa bodu 5, 6 a 7 Zmluvy o sporožírovom účte.
Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 24.07.2012 sp. zn. 32Cdo/3337/2010
a ďalšie rozhodnutia, z ktorých vyplýva záver, že aj keď bol úver poskytnutý spotrebiteľovi, ide o zmluvu
podľa Obchodného zákonníka a na tento právny vzťah sa vzťahuje 4-ročná premlčacia lehota. V zmysle

Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky, je treba aplikovať čl. 3 ods. 1 Dohovoru, že zmluva
sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia účastníci zmluvy. V prejednávanom prípade banka so
sídlom na území Českej republiky umožnila žalovanému občanovi Slovenskej republiky otvoriť si účet
na území Českej republiky a čerpať úver, preto použitie čl. 3 ods. 1 Dohovoru vyplýva z ustanovenia
čl. 5 ods. 4 písm. b), ktorý vylučuje použitie čl. 5 Dohovoru. Právom Českej republiky, ktoré je nutné

použiť pre riešenie tohto právneho vzťahu je Obchodný zákonník, ktorý bol platný na území Českej
republiky, a to konkrétne ust. § 497 a nasl. zákona č. 513/1995 Sb., ktorý upravuje zmluvu o úvere.
Žalobca preto trval na zaplatení istiny vo výške 7.097,94 Kč., čo predstavuje čiastku, o ktorú bol účet
prečerpaný, ďalej riadny úrok z kontokorentného úveru vo výške 7,88 Kč. od doby čerpania úveru
do doby splatnosti pohľadávky a sankčným úrokom za nepovolené prečerpanie účtu za dobu od

nepovoleného prečerpania peňažných prostriedkov na účte, ktoré ku dňu účinnosti zmluvy o postúpení
pohľadávok ku dňu 01.04.2011 predstavujú celkom 1.721,08 Kč., pričom tento nárok nachádza oporu
v ust. § 497 a § 502 Obchodného zákonníka. Žalobca si ďalej požaduje ako príslušenstvo žalovanej
pohľadávky so sankčným úrokom za nepovolené prečerpanie účtu vo výške 25 % p.a. z čiastky istiny
7.097,94 Kč., a to od 01.04.2011 do zaplatenia. Sankčný úrok za nepovolené prečerpanie nachádza

oporu v ustanoveniach všeobecných obchodných podmienkach, v Oznámení Českej sporiteľne a.s. o
úrokových sadzbách a § 502 ods. 1 a § 503 ods. 3 druhá veta Obchodného zákonníka, platného na
území Českej republiky. Zároveň žiada priznať trovy konania, a to zaplatený súdny poplatok 19 eur, trovy
právneho zastúpenia aj za odvolacie konanie, pričom ich vyčíslil za jeden úkon právnej služby 24,90eur a režijný paušál 8,39 eur. Preto navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok tak, že žalobe v celom
rozsahu vyhovie a prizná žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia, vrátane podaného odvolania v
odvolacom konaní.

5. K odvolaniu žalobcu sa žalovaný nevyjadril.

6. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu 1. inštancie spolu s konaním,
ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 379 a § 380 Civilného sporového poriadku

(zákon č. 160/2015 Z.z., ďalej CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 385 CSP
a contrario s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu a na webovej
stránke Krajského súdu v Prešove dňa 16.11.2016 a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

7. Súd 1. inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a
vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a právnom posúdení sa nič

nezmenilo, ani v štádiu odvolacieho konania. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so závermi
súdu 1. inštancie aj s dôvodmi uvedenými v jeho rozsudku.

8. K odvolacím námietkam žalobcu a na zvýraznenie správnosti rozsudku súdu 1. inštancie, odvolací
súd uvádza, že aplikácia Občianskeho zákonníka v predmetnej právnej veci je správna. Nie je možné

premlčanie posudzovať podľa Obchodného zákonníka č. 513/1991 Sb. tak ako to navrhuje žalobca.
V konaní totiž bolo jednoznačne preukázané, že nárok sa vymáha zo spotrebiteľskej zmluvy, kedy
je potrebné poskytnúť spotrebiteľovi náležitú ochranu, Správne preto súd prvej inštancie premlčanie
vyhodnotil podľa Občianskeho zákonníka, kedy premlčacia doba je 3-ročná a plynie odo dňa, kedy právo
sa mohlo vykonať prvýkrát. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu, že súd 1. inštancie nesprávne

právne posúdil vec podľa Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Sb., ale mal aplikovať Český obchodní
zákonník, t.j. zákon č. 513/1991 Sb. a posudzovať premlčaciu dobu v trvaní 4 rokov, odvolací súd
konštatuje, že táto odvolacie námietka je nedôvodná v celom rozsahu. Právne posúdenie je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový

stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny a náležitý právny predpis, alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery. Nedôvodnou je preto odvolacia námietka žalobcu, že súd nesprávne
aplikoval Občiansky zákonník, ale mal aplikovať český Obchodní zákonník.

9. Z obsahu spisu a výsledkov vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že právny predchodca
žalobcu a žalovaný uzavreli zmluvu o osobnom účte, z ktorej vzniknutá pohľadávka bola na žalobcu
postúpená zmluvou o postúpení. Zmluva o sporožírovom účte bola uzavretá dňa 20.07.2009 a zmluva o
postúpení pohľadávky dňa 29.03.2011. Žalovaný úver postupne vyčerpal, ale k jeho vyrovnaniu nedošlo.
Navyše došlo k prekročeniu limitu kontokorentného úveru a stav účtu sa dostal do nepovoleného debetu.

Tým bola Česká sporiteľňa a.s. oprávnená prehlásiť kontokorentný úver za splatný v lehote ňou určenou
s tým, že v súlade s všeobecnými obchodnými podmienkami oznámenie o realizácii zosplatnenia
odoslala najneskôr v deň jeho realizácie. Dňom zosplatnenia pohľadávky bola pohľadávka prevedená
na evidenčný účet pohľadávok a je evidovaná pod ID č. 4601511883. Žalovaná čiastka je tvorená
istinou vo výške 7.097,94 Kč., čo predstavuje čiastku, o ktorú bol účet prečerpaný, ďalej riadny úrok z

kontokorentného úveru vo výške 7,88 Kč. a od doby čerpania úveru do doby splatnosti pohľadávky a
sankčný úrok za nepovolené prečerpanie peňažných prostriedkov na účte, ktoré ku dňu účinnosti zmluvy
o postúpení pohľadávok ku dňu 01.04.2011 predstavujú 1.721,08 Kč. Súd prvej inštancie uzatvoril, že tu
prichádza do úvahy premlčanie vo všeobecnej 3-ročnej dobe v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka,
ktorá plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. V prejednávanej veci sa žalobca prvýkrát

mohol domáhať od žalovaného splnenia dňom nasledujúcom po dni zosplatnenia pohľadávky, t.j. dňom
01.04.2011 a všeobecná 3-ročná premlčacia lehota uplynula dňom 01.04.2014. Žalobca však bola
doručená súdu až 30.04.2014.

10. Aj keď zmluva uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným by bola absolútnym

obchodom, na predmetný vzťah dopadajú ustanovenia Obchodného zákonníka bez ohľadu na oboch
účastníkov uvedenej zmluvy. Predmetná vec však vychádza zo spotrebiteľskej zmluvy regulovanej
osobitnou právnou úpravou a ustanoveniami Občianskeho zákonníka. V súlade s princípmi ochrany
spotrebiteľa v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodnéaplikovať právnu úpravu o občianskych právach a nie podnikateľské právo (porovnaj rozsudok NR SR
vo veci 5MCdo/2009). Postavenie spotrebiteľa totiž nie je možné zhoršiť v porovnaní s právnou úpravou
v Občianskom zákonníku. Teda v prípade kolízie dvoch noriem na ten istý inštitút sa použije výhodnejšie

občianske právo. Vzhľadom na uvedené, je preto nedôvodná odvolacie námietka žalobcu, že na
predmetnú spotrebiteľskú vec nedopadá právna úprava občianskeho práva, ale obchodného práva.
Rovnako je nedôvodná námietka týkajúca sa tvrdenia, že zmluvné strany vo všeobecných obchodných
podmienkach dohodli, že na ich právne vzťahy sa bude aplikovať právny poriadok Českej republiky.
Odvolací súd uvádza, že všeobecné zmluvné podmienky nemôžu byť platne uzavretou dohodou o

rozhodnom práve. Všeobecné obchodné podmienky nie je možné považovať za dohodu ako takú,
najmä za situácie, keď tieto boli vyhotovené jednostranne žalobcom, bez možnosti ovplyvniť ich obsah
spotrebiteľom. Vzhľadom na uvedené, je preto nedôvodná žiadna z odvolacích námietok žalobcu, a to
jednak čo sa týka potreby predmetný právny vzťah posúdiť podľa Obchodného zákonníka platného na
území Českej republiky a rovnako aj to, že na predmetný právny vzťah je potrebné aplikovať 4-ročnú
premlčaciu lehotu, nie 3-ročnú tak, ako to zrealizoval súd 1. inštancie. Odvolací súd má preto za to, že

súd 1. inštancie správne právne vec posúdil a na premlčanie aplikoval § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o
ochrane spotrebiteľa a pre premlčanie nároku žalobcu zamietol. Právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v
dobe, v tomto zákone ustanovenej (§ 101 - § 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka.
Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať (§ 100 ods. 1 zákona č.
40/1964 Zb. Občiansky zákonník ďalej len OZ). Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak,

premlčacia doba je 3-ročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz (§ 101 OZ). Orgán
rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia
práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú
zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho
voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával (5b

zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa). Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožňuje
s rozhodnutím súdu 1. inštancie s tým, že bol povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni
priznať plnenie požadované žalobcom, a to v zmysle § 5b citovaného zákona. Len na zvýraznenie
správnosti rozhodnutia, súd 1. inštancie, odvolací súd ešte dáva do pozornosti ust. § 52 ods. 2 veta
tretiaObčianskehozákonníka,podľaktoréhonavšetkyprávnevzťahy,ktorýchúčastníkomjespotrebiteľ,

sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy
obchodného práva. Obe tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 01.05.2014 a právne predpisy, ktorých
súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia. Znamená to, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne
vzťahy založené pred týmto dňom (pozri rozsudky NR SR sp. zn. 3KmCdo/12/14 zo dňa 21.04.2015 a
8MCdo/13/2014 zo dňa 28.05.2015.

11. Preto odvolací súd rozsudok súdu 1. inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny
potvrdil.

12. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. §

262 a § 396 ods. 1 CSP a priznal úspešnému žalovanému právo na náhradu trov odvolacieho konania
vo vzťahu k neúspešnému žalobcovi v plnom rozsahu.

13. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia

odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom

odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.