Rozhodnutie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. január 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/216/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6410209595
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. František Potocký
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:6410209595.4

Rozhodnutie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Františka Potockého
a členiek senátu JUDr. Táne Rapčanovej a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnom spore žalobcu: Z. U., nar.
XX.XX.J., bytom F. XXX, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava,
IČO: 35 807 598, zastúpenému splnomocneným zástupcom Werner & Co., s. r. o., so sídlom Stromová
54/A, Bratislava, IČO: 36 869 643, za účasti Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom

Námestie legionárov 5, Prešov, IČO: 42 176 778, do 30.06.2016 vystupujúceho v postavení vedľajšieho
účastníka na strane žalobcu (ďalej len „pôvodný vedľajší účastník"), v konaní o ochranu spotrebiteľa a
vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaniach žalobcu, Združenia na ochranu občana spotrebiteľa
HOOS a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 10C/3/2011-505 zo dňa 17. februára
2016 takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu v poradí prvom výroku, ktorým určil, že úver prijatý žalobcom od žalovaného

na základe úverových zmlúv č. 5331360 zo dňa 20.06.2007 a č. 5331512 zo dňa 10.12.2007 je
bezúročný a bez poplatkov a v poradí ôsmom výroku, ktorým žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie a vo výroku o trovách konania zrušuje a vec v rozsahu
zrušenia vracia okresnému súdu na ďalšie konanie.

Rozsudok okresného súdu
- v poradí druhom, treťom, štvrtom a piatom výroku, ktorými určil neprijateľnosť zmluvnej podmienky v čl.
6, 8, 19 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, vrátane čl. 17, ktorý znie: „Rozhodcovská doložka:
Všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú
riešené a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a. s.,
so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri

Okresného súdu Bratislava I. Oddiel: Sa, vložka č. 3530/B (ďalej len „rozhodcovský súd“), ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa
vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných
predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu

o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad
alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto
rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde
bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s
vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.“
- a v poradí siedmom výroku, ktorým súd žalobu žalobcu o vydanie bezdôvodného obohatenia zamietol,

potvrdzuje.

Vo zvyšnej časti (v poradí šiestom, deviatom a desiatom výroku) zostáva rozsudok okresného súdu
nedotknutý. o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Martin rozsudkom sp. zn. 10C/3/2011 zo dňa 17.02.2016 určil, že úver prijatý žalobcom
od žalovaného na základe úverových zmlúv č. 5331360 zo dňa 20.06.2007 a č. 3551512 zo dňa

10.12.2007 je bezúročný a bez poplatkov (výrok I.). Ďalej určil, že zmluvné podmienky uvedené v čl.
6, 8, 17, 19 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú súčasťou týchto úverových zmlúv
sú neprijateľnými zmluvnými podmienkami (výrok II. až V.), vo zvyšku uplatneného nároku na určenie
neprijateľnostizmluvnejpodmienkyuvedenejvčl.4všeobecnýchpodmienokposkytnutiaúveru,ktorésú
súčasťou týchto úverových zmlúv, žalobu zamietol (výrok VI.). V časti, v ktorej sa žalobca domáhal proti
žalovanému vydania bezdôvodného obohatenia v sume 2.367,95 eur žalobu zamietol (výrok VII.). Ďalej

žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom primeraného finančného zadosťučinenia sumu
584,20 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok VIII.), konanie o nároku žalobcu na zaplatenie
primeraného finančného zadosťučinenia v sume 589,95 eur zastavil (výrok IX.) a vo zvyšku uplatneného
nároku na primerané finančné zadosťučinenie v sume 415,80 eur žalobu zamietol (výrok X.). O trovách
konania súd nerozhodol s tým, že o týchto rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok XI.).

V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou podanou dňa 06.10.2010 domáhal určenia bezúročnosti
a bezpoplatkovosti úverov z úverových zmlúv č. 5331512 a č. 5331619 uzavretých medzi žalobcom a
žalovaným a určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok v čl. 4 a čl. 15 všeobecných obchodných
podmienok týchto úverových zmlúv. Súčasne sa voči žalovanému domáhal vydania bezdôvodného
obohatenia vo výške 1.589,95 eur, ktoré „preplatil“ na uvedených úveroch a primeraného finančného

zadosťučinenia vo výške 1.589,95 eur. Podaním doručeným dňa 14.07.2011 žalobca žalobu rozšíril a
žiadal určiť aj bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru č. 5331360, neprijateľnosť zmluvných podmienok
v čl. 4, 6, 8, 17 a 19 všeobecných obchodných podmienok všetkých troch úverových zmlúv (zmluvy č.
5331360 zo dňa 20.06.2007, č. 5331512 zo dňa 10.12.2017 a č. 5331619 zo dňa 08.04.2008) a vydania
bezdôvodného obohatenia vo výške 2.367,95 eur a primeraného finančného zadosťučinenia vo výške

1.000,- eur.
Uznesením zo dňa 19.03.2012, právoplatným dňa 20.06.2012, súd konanie v časti týkajúcej sa nárokov
z úverovej zmluvy č. 5331619 zo dňa 08.04.2008 zastavil.
Uznesením zo dňa 05.02.2013, právoplatným dňa 23.03.2014, súd pripustil zmenu žaloby tak, že
žalobca sa domáhal určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru na základe úverovej zmluvy č.

5331360 zo dňa 20.06.2007 a č. 5331512 zo dňa 10.12.2007, určenia neprijateľnosti zmluvných
podmienok vo všeobecných obchodných podmienkach týchto úverových zmlúv v čl. 4, 6, 8, 17, 19 a
vydania bezdôvodného obohatenia v sume 2.367,95 eur a primeraného finančného zadosťučinenia v
sume 1.000,- eur.
Súd vzťah medzi žalobcom a žalovaným na základe predmetných úverových zmlúv posúdil ako vzťah

spotrebiteľský, preto naň aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce spotrebiteľské
vzťahy a zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej
národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon č. 258/2001 Z. z.“), zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa (vo vzťahu k zmluve
č. 5331360), zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej

rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (vo vzťahu k zmluve č. 5331512).
Súd k uvedenému záveru dospel z dôvodu, že pri uzatváraní zmlúv zo žiadnej skutočnosti, okrem toho,
že bol definovaný zamestnávateľský status žalobcu ako podnikateľa, nevyplynulo, že by pri uzatváraní
úverových zmlúv žalobca konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti.
Skúmajúc náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z. súd následne

určil, že úver poskytnutý žalobcovi žalovaným na základe predmetných úverových zmlúv je bezúročný a
bez poplatkov z dôvodu, že úverové zmluvy neobsahovali ročnú percentuálnu mieru nákladov v zmysle
§ 4 ods. 2 písm. g/ zákona č. 258/2001 Z. z. Žalobca tak bol povinný žalovanému vrátiť len sumu, ktorú
od neho reálne prevzal. V prípade úverovej zmluvy č. 5331512 bol žalobcovi poskytnutý úver 40.000,-
Sk (1.327,76 eur) a žalobca na úver zaplatil 57.599,71 Sk (1.911,96 eur), t. j. obohatenie žalovaného

predstavuje 17.599,71 Sk (584,20 eur), v prípade úverovej zmluvy č. 5331360 bola žalobcovi poskytnutá
suma 20.000,- Sk (663,88 eur) a obohatenie žalovaného predstavuje 24.521,88 Sk (813,98 eur).
Žalovaný v priebehu konania vzniesol námietku premlčania, ktorú súd, vychádzajúc z ust. § 107 ods.
1, 2 Občianskeho zákonníka, vyhodnotil ako dôvodnú. Súd mal za to, že subjektívna premlčacia doba
začala žalovanému plynúť najneskôr od momentu, keď vykonal poslednú splátku na úhradu plnení zo

zmlúv. Žalobca už v tom čase vedel, že plnenie poskytol žalovanému a v akej výške ho uskutočnil.Skutočnosť, že nedokázal právne posúdiť vzťah, z ktorého plnil je pre začiatok plynutia premlčacej doby
právne irelevantná.
V prípade zmluvy č. 5331360 posledné plnenie žalobca uskutočnil dňa 10.12.2007, teda dvojročná

subjektívna premlčacia doba mu uplynula dňa 10.12.2009, t. j. takmer rok pred podaním žaloby.
Poslednú splátku na úhradu zo zmluvy č. 5331512 žalobca uskutočnil dňa 14.03.2008 a od tohto
momentu mu začala plynúť dvojročná premlčacia doba, ktorá uplynula dňa 14.03.2010, t. j. takmer 7
mesiacov pred podaním žaloby. Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia z týchto dvoch zmlúv sa
premlčalo, preto ho nie je možné žalobcovi priznať.

Pokiaľ ide o uplatňovanie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia zo zmluvy č. 5331619, súd
žalobu žalobcu aj v tejto časti zamietol, keď žalobca neprodukoval dôkaz, že by plnenia, ktoré uskutočnil
podľa prehľadu plnení v celkovej výške 2.073,87 eur prevyšovali záväzky, ktoré mu vyplývali z úverovej
zmluvy a z rozhodcovského rozsudku, nakoľko táto suma bola prijatá nielen na úhradu dlhu z predmetnej
úverovej zmluvy, ale aj na úhradu trov právneho zastúpenia, vyčísleného úroku z omeškania a poplatkov
za upomienku.

Súd pre premlčanie zamietol i nárok žalobcu na primerané finančné zadosťučinenie za ujmu, ktorú mal
utrpieť v súvislosti s porušením spotrebiteľských práv zmluvou č. 5331360. Porušením práv žalobcu ako
spotrebiteľa došlo v súvislosti s touto zmluvou dňom jej uzavretia, t. j. 20.06.2007. Uzavretím zmluvy
došlo k zásahu do práv žalobcu ako spotrebiteľa tým, že táto nerešpektovala práva žalobcu. Nárok na
primerané finančné zadosťučinenie sa premlčuje vo všeobecnej premlčacej dobe. Žalobca si tak mohol

práva spotrebiteľa uplatniť už dňa 21.06.2007 a od tohto dňa začala plynúť trojročná premlčacia doba,
ktorá uplynula dňa 21.06.2010. Ak žalobca uplatnil nárok z tejto zmluvy až zmenou žaloby - podaním zo
dňa 12.07.2011, ktoré bolo súdu doručené dňa 14.07.2011, urobil tak po uplynutí trojročnej premlčacej
doby.
Ohľadne zmluvy č. 5331512 zo dňa 10.12.2007 si žalobca uplatnil nárok na primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 1.589,95 eur už v pôvodnej žalobe, doručenej súdu dňa 06.10.2010, t. j.
tento si žalobca uplatnil v rámci 3-ročnej premlčacej doby, ktorá začala plynúť dňa nasledujúceho
po dni uzavretia zmluvy, ktorou boli jeho práva porušené. Žalobca si nárok na primerané finančné
zadosťučinenie v celkovej výške 1.000,- eur uplatnil z oboch zmlúv, pričom nešpecifikoval v akej výške
uplatňuje tento nárok z tej - ktorej zmluvy. Súd žalobcovi titulom nároku podľa § 3 ods. 5 zákona č.

250/2007 Z. z. priznal sumu vo výške bezdôvodného obohatenia z tejto zmluvy, ktoré nepriznal z dôvodu
premlčania nároku, t. j. sumu 584,20 eur. Mal za to, že ide o sumu, ktorá žalobcu primerane odškodní
za ujmu, ktorú porušením svojich spotrebiteľských práv uzavretím úverovej zmluvy utrpel. Vo zvyšku
uplatneného nároku na primerané zadosťučinenie súd žalobu zamietol.
Nakoľko žalobca oproti pôvodne podanej žalobe vo výške 1.589,95 eur obmedzil svoj nárok zmenou

žaloby zo dňa 12.07.2011 na sumu 1.000,- eur, súd konanie v časti 589,95 eur podľa § 96 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016 (ďalej len „O. s. p.“) zastavil.
Pri posudzovaní neprijateľnosti zmluvných podmienok súd aplikoval ust. § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka v znení platnom v čase uzavretia zmlúv.
Súd sa nestotožnil s názorom žalobcu o neprijateľnosti zmluvnej podmienky predstavujúcej dohodu o

zmluvnej pokute vo výške 300,- Sk za každý prípad omeškania v prípade, ak by žalobca ako dlžník bol
v omeškaní s niektorou splátkou 7 a viac dní. V prípade zmluvy zo dňa 20.06.2007 zmluvná pokuta
predstavovala cca 5,84 % splátky, v prípade zmluvy zo dňa 10.12.2007 cca 2,08 % výšky splátky. Takúto
zmluvnú pokutu súd nepovažoval za neprimerane vysokú, preto žalobe v časti určenia neprijateľnosti
čl. 4 všeobecných podmienok poskytnutia úveru v úverových zmluvách nevyhovel.

Ako neprijateľnú zmluvnú podmienku však vyhodnotil čl. 6 všeobecných podmienok, z ktorého vyplynulo
právo veriteľa uplatniť nárok na úroky z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý
deň omeškania. Uvedený úrok predstavuje v ročnom prepočte 91,25 % z dlžnej sumy ročne, čo
niekoľkonásobne presahuje limit, ktorý v čase uzavretia oboch zmlúv pripúšťali občianskoprávne
predpisy, preto takáto sankcia za omeškanie dlžníka je v rozpore s dobrými mravmi, so zákonom a je

nielen neprijateľnou, ale aj neplatnou zmluvnou podmienkou v zmysle § 54 ods. 1, v spojení s § 39
Občianskeho zákonníka.
Za neprijateľnú zmluvnú podmienku súd považoval i čl. 8 podmienok, podľa ktorého je dlžník oprávnený
splatiť veriteľovi dlžnú sumu kedykoľvek pred termínom splatnosti, avšak aj v takom prípade je povinný
zaplatiť dohodnutý poplatok v plnej výške. Mal za to, že uvedené ustanovenie zhoršuje postavenie

žalobcu ako spotrebiteľa a je v rozpore s ust. § 6 ods. 1 vtedy platného zákona o spotrebiteľských
úveroch.
Ako neprijateľnú zmluvnú podmienku vyhodnotil i čl. 17 podmienok predstavujúci rozhodcovskú doložku,
nakoľko táto bola zakomponovaná do všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré boli obsiahnutévo formulári, ktorý predkladal žalovaný ako veriteľ a žalobca ju nemal možnosť odmietnuť, inak by
musel odmietnuť zmluvu ako celok. Žalobca si ju osobitne nevyjednal a v dôsledku takto formulovanej
rozhodcovskej doložky reálne došlo k narušeniu sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami v

neprospech spotrebiteľa. Pokiaľ na základe takto formulovanej rozhodcovskej doložky rozhodcovský
súd zaviazal žalobcu k zaplateniu nárokov žalovanému zo zmluvy č. 5331360, rozhodcovský rozsudok
vydaný v takomto konaní je nulitný akt, nakoľko bol vydaný orgánom, ktorý na prejednanie sporu,
vzhľadom na neplatnosť rozhodcovskej doložky nemal právomoc.
Ako podmienku narúšajúcu rovnováhu medzi zmluvnými stranami v prospech žalovaného veriteľa

súd vyhodnotil i čl. 19 podmienok o tom, že všetky právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným
zákonníkom, nakoľko vzťah medzi zmluvnými stranami bol vzťahom občianskoprávnym a mal sa
primárne spravovať ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Takéto dojednanie odporovalo aj ust. § 54
ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uvedená podmienka bola opätovne zakomponovaná vo formulárovej
zmluve, a teda dojednanie o výhrade Obchodného zákonníka nie je výsledkom slobodnej vôle žalobcu
ako zmluvnej strany ale nutnosti akceptovať formulárovú zmluvu ako celok.

Rozhodnutie o trovách konania si súd podľa § 151 ods. 3 O. s. p. vyhradil na samostatné rozhodnutie
po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2. Proti tomuto rozsudku čo do výroku, ktorým súd žalobu v časti bezdôvodného obohatenia zamietol,
podali žalobca a pôvodný vedľajší účastník na strane žalobcu spoločné odvolanie, ktorým sa domáhali

zrušenia napadnutého rozsudku v tejto časti a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Odvolanie odôvodnili tým, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávnych skutkových zistení,
je založený na nesprávnom právnom posúdení, je v rozpore s európskymi normami na ochranu
spotrebiteľa a porušuje práva spotrebiteľa podľa čl. 38 Charty základných práv Európskej únie.
Nesúhlasili so záverom súdu o premlčaní nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, nakoľko zo

strany žalovaného išlo o úmyselné bezdôvodné obohatenie, na vydanie ktorého je stanovená 10-ročná
premlčacia doba, ktorá odo dňa poskytnutia finančných prostriedkov do podania žaloby neuplynula.
Poukázali na to, že žalovaný má dlhodobo v predmete svojej činnosti aj poskytovanie úverov, preto jeho
povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. V danom
prípade zmluva o úvere neobsahovala údaj o RPMN a o úrokoch, ale len údaj o výške mesačnej splátky

s tým, že v tejto je zahrnutá aj splátka úroku. Poukázali na viaceré rozhodnutia súdov, v zmysle ktorých
sa pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného
obohatenia vyžaduje skutočná, nie iba predpokladaná vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor
bol získaný majetkový prospech a o tom kto ho získal. Nie je rozhodujúce, že oprávnený sa mohol o
tom dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti (napr. rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn.

4Co/15/2012 zo dňa 07.09.2012, 7Co/84/2011 zo dňa 12.12.2011).
Ak žalovaný použil nekalú obchodnú praktiku a neumožnil prostredníctvom RPMN žalobcovi porovnať
výhodnosť úveru na trhu oproti iným produktom, ak použil neprijateľné zmluvné podmienky a nekalú
obchodnú praktiku a neobhájiteľne skryl neprimerane vysokú cenu úveru do poplatku, považujú tvrdenie
žalovaného, že sa nedopustil úmyselného konania za nepresvedčivé. Najmenej nepriamy úmysel získať

majetkový prospech opísanými praktikami je na strane žalovaného zrejmý. Z uvedeného dôvodu nie je
nárok žalobcu premlčaný, keď žalobca sa o bezdôvodnom obohatení dozvedel v roku 2010 pri kontakte
soZdruženímnaochranuobčanaspotrebiteľaHOOS,ktoréžalobuovydaniebezdôvodnéhoobohatenia
vypracovalo, a teda žaloba je podaná aj v rámci dvojročnej subjektívnej premlčacej doby.

3. Proti rozsudku okresného súdu čo do výroku o určení bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru,
určenianeprijateľnostizmluvnýchpodmienok,uloženiapovinnostizaplatiťžalobcovititulomprimeraného
finančnéhozadosťučineniasumu584,20euratrovkonaniapodalodvolanieižalovaný,ktorýsadomáhal
zrušenia napadnutého rozsudku v tejto časti a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
V odvolaní namietal, že v konaní došlo k vade uvedenej v ust. § 205 ods. 2 písm. a/, v spojení s § 221

ods. 1 písm. f/ O. s. p. tým, že súd prvej inštancie rozsudok dostatočne neodôvodnil, čím mu odňal
možnosť konať pred súdom. Tým, že súd opomenul v rozsudku podstatné časti jeho vyjadrenia zo dňa
02.12.2015, ako aj rozhodnutia súdov doložené do spisu, rozsudok pre neho neposkytuje odpoveď nato,
ako sa súd vyporiadava so súdnou judikatúrou a odbornou literatúrou, na ktorú poukázal. Súd prvej
inštancie v odvolaním dotknutých častiach rozsudku nekriticky prevzal argumentáciu žalobcu uvedenú

v žalobe, jeho argumentáciu však ignoroval.
Konanie na okresnom súde podľa žalovaného trpí i vadou uvedenou v § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.,
keď súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam,
neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy (§ 205 ods. 2 písm. C/ O. s. p.),rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.) a v konaní
došlo k vade podľa § 221 ods. 1 písm. d/ O. s. p., tým, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo.
Nesúhlasil so záverom súdu, že žalobca je spotrebiteľ. Žalobca vstúpil do právneho vzťahu na základe

vyhlásenia, že poskytnuté peňažné prostriedky použije na výkon povolania, nie na súkromnú potrebu.
Žalobca v zmluvách o úvere uviedol, že je podnikateľom s precizovaním konkrétnych údajov o svojom
podnikaní. Tiež prehlásil, že informácie, ktoré mu poskytol pred uzavretím zmluvy sú pravdivé. Oblasť
jeho predmetu podnikania je charakterizovaná ako rýchle pôžičky, kde nie je čas na preukazovanie
pravdivosti zmluvných vyhlásení klientov. Napriek tomu si existenciu podnikateľského oprávnenia

žalobcu spoľahlivo preveril, a teda nemal dôvod neveriť žalobcovi v otázke poskytnutia úveru na výkon
podnikania. Žalobca bol od 12.02.2007 do 16.11.2009 nositeľom živnostenského oprávnenia a jeho
existenciu sám uviedol aj v žiadosti o poskytnutie úveru. Na uvedenom nič nemení ani fakt, že žalobca
svojupodnikateľskúčinnosťdňa16.11.2009ukončil.Jepotrebnéakcentovaťajjehodobrúvieru,sktorou
do právneho vzťahu so žalobcom vstupoval. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na viaceré rozhodnutia
odvolacích súdov v obdobných sporoch. Vzájomný právny vzťah strán konania je obchodnoprávny, preto

uplatnenie právnych noriem s cieľom ochrany spotrebiteľa nie je na mieste.
Vo vzťahu k výroku súdu, ktorým určil neprijateľnosť zmluvnej podmienky o úrokoch z omeškania
žalovaný uviedol, že v prípade výšky úroku z omeškania ide o v čase uzavretia zmlúv obvyklú výšku.
Podľa ustálenej súdnej judikatúry pre posúdenie primeranosti výšky úrokov z omeškania nie je možné
vychádzať len z ich číselnej výšky, ale je potrebné aj zistiť, zhodnotiť a zohľadniť konkrétne okolnosti

prípadu. Žalobca je osobou, ktorej neposkytnú úvery banky, preto je legitímnou zvýšená ochrana
majetkových práv a právom chránených záujmov žalovaného a minimalizácia rizika v prípade porušenia
zmluvy. Poukázal na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR i ČR, z ktorých vyplýva, že takto
dohodnutý úrok z omeškania nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a jeho výška nie
je dôvodom pre odopretie právnej ochrany. Súd prvej inštancie sa s uvedenými závermi nevysporiadal,

preto jeho odôvodnenie nemožno považovať za dostatočné. Súd prvej inštancie v tejto časti zároveň
neúplne zistil skutkový stav veci, pretože sa nevenoval otázke aké úroky z omeškania boli obvyklé v
čase uzavretia oboch zmlúv.
V ďalšom žalovaný namietal závery súdu o neprijateľnosti zmluvnej podmienky vo vzťahu k právu na
predčasné splatenie úveru, nakoľko dojednanie o práve na predčasné splatenie úveru je prípustným

spôsobom odchylné od dispozitívneho ust. § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka a je plne súladné s ust.
§ 343 Obchodného zákonníka.
Vo vzťahu k určeniu rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky poukázal na to,
že dohodnutá rozhodcovská doložka nie je výlučná. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho
zákonníka nadobudlo účinnosť až dňa 30.06.2011, teda je v tomto prípade neaplikovateľné. V čase

uzavretia zmlúv o úvere teda neexistovalo ustanovenie, ktoré by použitie rozhodcovskej doložky
zakazovalo. Z uvedeného dôvodu je tu prekážka právoplatne rozhodnutej veci, keďže v súvislosti
so zmluvou č. 5331619 bol vydaný dňa 01.10.2008 Stálym rozhodcovským súdom rozhodcovský
rozsudok,ktorýnadobudolprávoplatnosť.Podľaslovenskéhoprávaprejednaniespotrebiteľskýchsporov
v rozhodcovskom konaní v zásade nie je zakázané a nedá sa považovať za zvýhodnenie žiadnej zo

strán.
Žalovaný nesúhlasil ani s určením neprijateľnosti zmluvnej podmienky pokiaľ ide o aplikáciu
Obchodného zákonníka. Poukázal na ust. § 497 Obchodného zákonníka, z ktorého vyplýva, že touto
časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy zo zmluvy o úvere.
Naviac z ust. § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka jasne vyplýva, že ustanovenia Občianskeho zákonníka

nie sú pre obchodné záväzkové vzťahy vylúčené.
Žalovaný napokon namietal povinnosť zaplatiť žalobcovi primerané zadosťučinenie vo výške 584,20 eur.
Konštatoval, že priznaním primeraného zadosťučinenia vo výške bezdôvodného obohatenia, ktoré súd
zamietol z dôvodu premlčania, súd negoval úspešnosť ním vznesenej námietky premlčania. Poukázal
na to, že pre vznik nároku na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia je potrebné, aby ten

kto sa ho domáha preukázal vznik ujmy alebo jej hrozbu, čo žalobca nepreukázal. Poukázal tiež na
to, že žalobca bol uznaný za vinného z prečinu úverového podvodu v súvislosti s jednou zo zmlúv o
úvere uzavretých s ním ako veriteľom. I keď táto zmluva nie je predmetom tohto konania, je potrebné
na túto okolnosť prihliadať. Súd prvej inštancie v tejto časti neúplne zistil skutkový stav veci, keď
nikde v rozsudku presne nešpecifikuje na základe čoho určil výšku a dôvod primeraného finančného

zadosťučinenia. Žalobca, ako aj súd, mal presne uviesť výšku primeraného finančného zadosťučinenia
vo vzťahu ku každej jednotlivej zmluve, pretože ide o dva samostatné právne úkony uzatvorené v
rozdielnom čase.4. Pôvodný vedľajší účastník na výzvu súdu oznámil, že súhlasí s odvolaním žalobcu a navrhuje
napadnutý rozsudok v časti, kde sa žalobca domáhal vydania bezdôvodného obohatenia v sume
2.367,95 eur zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že dôvody, ktorými žalobca argumentuje v
odvolaní považuje za irelevantné, nakoľko v danej situácii sa vždy aplikuje dvojročná (subjektívna)
premlčacia doba. Vzhľadom na uplatnenie námietky uplynutia 2-ročnej subjektívnej premlčacej doby
nie je podstatné, či objektívna premlčacia doba je v danom prípade trojročná alebo desaťročná.

Pokiaľ ide o vedomosť o vzniku bezdôvodného obohatenia, t. j. o tom, že došlo na úkor oprávneného
k bezdôvodnému obohateniu a kto ho získal, poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.
zn. 30 Cdo 3093/2012 zo dňa 28.03.2013, v zmysle ktorého touto vedomosťou ust. § 107 ods. 1
Občianskeho zákonníka nemieni znalosť právnej kvalifikácie, ale iba skutkových okolností, z ktorých
možno zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie vyvodiť. Pre začiatok plynutia dvojročnej subjektívnej
premlčacej doby je dôležitý skutkový stav, a teda vedomosť oprávneného o skutočnosti a nie právna

kvalifikácia, teda vedomosť o právnych predpisoch.
V prípade úmyselne získaného bezdôvodného obohatenia musí úmysel preukázať žalobca, t. j. dôkazné
bremeno je len na strane žalobcu. Žalobca v prejednávanom spore nepredložil žiadne konkrétne dôkazy
aninepoukázalnažiadneskutočnosti,ktorébynasvedčovalijehoúmysluzískaťbezdôvodnéobohatenie
na úkor žalobcu. V čase uzavretia zmlúv o úvere ešte neexistovali rozhodnutia Slovenskej obchodnej

inšpekcie alebo jednotná, či prevažujúca judikatúra, v ktorej by sa uvádzalo niečo o neprijateľných
zmluvných podmienkach v jeho zmluvách a ich rozpore so zákonom. V čase uzavretia zmlúv o úvere
teda nie je možné prijať záver o jeho nedobromyseľnosti alebo úmysle. Poukázal tiež na to, že treba
akcentovať aj na jeho dobrú vieru, s ktorou do právneho vzťahu so žalobcom vstupoval. Ak totiž žalobca
v zmluve o úvere uviedol a podpísal, že poskytované peňažné prostriedky sú na účel výkonu podnikania,

čo nad akúkoľvek pochybnosť v čase uzatvárania zmlúv o úvere preukázal, treba chrániť jeho dobrú
vieru. Úmyselné bezdôvodné obohatenie z jeho strany je teda v prejednávanom spore vylúčené.
Vzhľadom na uvedené odmieta akúkoľvek možnosť použitia desaťročnej objektívnej premlčacej doby.

6. Vzhľadom na to, že odvolací súd rozhodoval za účinnosti nového procesného kódexu, zákona

č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p.“), ktorý nadobudol účinnosť dňa
01.07.2016, bol povinný pri svojom postupe aplikovať novú právnu úpravu (§ 470 ods. 1 C. s. p.)
s tým, že účinky procesných úkonov uskutočnených do 30.06.2016 ostali zachované (§ 470 ods. 2
C. s. p.“). Vychádzajúc z uvedeného, nakoľko odvolania boli podané pred 01.07.2016, bolo potrebné
podmienky ich prípustnosti posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda

podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016. Dôvodom pre
takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov Civilného sporového poriadku o
spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp
právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní účastníkov odvolacieho konania, ktoré začalo,
avšak neskončilo, za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1, 2 C. s. p.), ako aj o potrebe

ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 C. s. p.).
Preto aj keď aktuálna právna úprava v Civilnom sporovom poriadku inštitút vedľajšieho účastníctva,
tak ako bolo upravené v ust. § 93 Občianskeho súdneho poriadku (s dôrazom na ods. 2 uvedeného
ustanovenia)nepozná(Civilnýsporovýporiadoksúčinnosťouod01.07.2016nahradilinštitútvedľajšieho
účastníka komplexnou úpravou intervenienta ako nového právneho inštitútu v ust. § 81 až § 88, zároveň

v ust. § 95 upravil postavenie osobitných subjektov v konaní), občianske združenie vstúpilo do konania
ako vedľajší účastník v čase, keď mu to právna úprava umožňovala a ako oprávnený subjekt podalo i
odvolanie proti rozsudku. Z uvedeného dôvodu odvolací súd konal a rozhodol aj o odvolaní pôvodného
vedľajšieho účastníka.

7. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou
stranou konania (§ 362, § 359 C. s. p., § 204 ods. 1, § 201 O. s. p. v spojení s § 470 ods. 1 C. s. p.),
proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 355 ods. 1 C. s. p., § 201
O. s. p. v spojení s § 470 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a
contrario C. s. p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v

odvolaní (§ 380, § 379 C. s. p.) a rozsudok okresného súdu čo do výroku, ktorým súd určil neprijateľnosť
zmluvných podmienok v čl. 6, 8, 19 a 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru a výroku, ktorým
žalobu žalobcu o vydanie bezdôvodného obohatenia zamietol podľa § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil a čo
do výroku, ktorým určil, že úver prijatý žalobcom od žalovaného na základe úverových zmlúv č. 5331360zo dňa 20.06.2007 a č. 5331512 zo dňa 10.12.2007 je bezúročný a bez poplatkov a výroku, ktorým
žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie podľa § 389 ods. 1
písm. b/, c/ C. s. p. zrušil a vec v rozsahu zrušenia podľa § 391 ods. 1 C. s. p. vrátil súdu prvej inštancie

na ďalšie konanie.

8. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel
k záveru, že súd prvej inštancie v časti určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok a v časti nároku
žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym

skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza i zo správneho právneho posúdenia veci. Pretože
odvolací súd v tejto časti v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, na
základe ktorého dospel k správnym skutkovým záverom a v celom rozsahu zdieľa i právne závery
súdu prvej inštancie, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s
danou vecou i správne vyložil a odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku v tejto časti zodpovedá
kritériám uvedeným v ust. § 220 ods. 2 C. s. p. (predtým § 157 ods. 2 O. s. p.), odvolací súd podľa §

387 ods. 2 C. s. p. len konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkazuje.
Odvolací súd ani s prihliadnutím na uplatnené odvolacie argumenty žalobcu (vo vzťahu k nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia) a žalovaného (vo vzťahu k neprijateľnosti zmluvných podmienok)
nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť.

9. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie, ktorý vzťah medzi žalobcom a
žalovaným vyhodnotil ako vzťah spotrebiteľský, nakoľko tento vznikol z úverovej zmluvy (a to v prípade
oboch zmlúv) uzavretej medzi žalovaným ako právnickou osobou pri výkone jeho obchodnej činnosti
(poskytovanie úverov) a žalobcom ako spotrebiteľom - fyzickou osobou, keď vykonaným dokazovaním
nebolo jednoznačne preukázané, že by žalobca pri uzatváraní a plnení zmluvy konal v rámci predmetu

svojej podnikateľskej činnosti. Z obsahu spisu síce vyplýva, že žalobca bol v zmluve o úvere č.
5331512 zo dňa 10.12.2007 ako aj zmluve o úvere č. 5331360 zo dňa 20.06.2007 identifikovaný aj
obchodným menom, miestom podnikania a identifikačným číslom, ale nakoľko bol identifikovaný aj
menom, priezviskom, bydliskom, rodným číslom a číslom občianskeho preukazu, nie je z takéhoto
označenia - jednak ako fyzickej osoby nepodnikateľa a zároveň fyzickej osoby oprávnenej na podnikanie

- jednoznačne zrejmé, že vo veci bola zmluva uzavretá so žalobcom ako fyzickou osobou živnostníkom.
Zo zmluvy pritom nevyplýva, že by bol úver žalobcovi poskytnutý na účely podnikania. Za danej
dôkaznej situácie, keď žalovaný nenavrhol vykonať žiaden iný dôkaz na preukázanie svojho tvrdenia,
že žalobcovi bol úver poskytnutý ako fyzickej osobe - podnikateľovi práve na podnikateľské účely,
nemožno záveru súdu prvej inštancie o spotrebiteľskom charaktere predmetných úverových zmlúv nič

vytknúť. Pokiaľ žalovaný poukazuje na svoju dobrú vieru, odvolací súd uvádza, že úverovú zmluvu
uzatváral so žalobcom obchodný zástupca žalovaného, ktorý za správne vypísanie úverovej zmluvy
zodpovedal. Pokiaľ teda obchodný zástupca žalobcu v úverovej zmluve identifikoval jednak ako fyzickú
osobu nepodnikateľa a zároveň ako podnikateľa, pričom žalovaný túto skutočnosť akceptoval, nemôže
saobhajovaťsvojoudobrouvierou.Nakoľkotedaideospotrebiteľskúzmluvuvzmysle§52Občianskeho

zákonníka, je sporný vzťah treba posudzovať aj vo svetle cieľov smernice Rady 93/13/EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

10. Pokiaľ žalovaný poukazuje na charakter zmluvy o úvere ako absolútneho obchodu, aj keď
ustanovenie § 261 ods. 6 Obchodného zákonníka výslovne uvádza, že právne vzťahy z absolútnych

obchodov sa spravujú Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov, prostredníctvom
ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom už v čase uzavretia úverových
zmlúv) došlo k rozdeleniu obchodno-právnych vzťahov aj na ďalšiu kategóriu, ktorú predstavujú vzťahy
medzi podnikateľom (ako dodávateľom) a spotrebiteľom. Spotrebiteľskou zmluvou je pritom akákoľvek
súkromnoprávna zmluva, ktorá sa vyznačuje definičnými znakmi uvedenými v uvedenom ust. § 52

ods. 1 Občianskeho zákonníka a v Smernici 93/13/EHS bez ohľadu na to, či je upravená Občianskym
zákonníkom, Obchodným zákonníkom alebo iným osobitným zákonom. Vzhľadom na uvedené, aj
keď má úverová zmluva nesporne charakter absolútneho obchodu, je potrebné pri posudzovaní
nárokov z nej aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. I keď súdna prax vo vzťahu k aplikácii
Občianskeho či Obchodného zákonníka nebola jednotná, je potrebné túto v súčasnosti posudzovať

aj v kontexte s aktuálnym znením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Novela Občianskeho
zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. definitívne expressis verbis vyriešila výkladové rozdiely
tak, že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Cieľomprijatia uvedenej právnej normy bolo práve odstránenie výkladových problémov v otázke použitia
Občianskeho alebo Obchodného zákonníka na spotrebiteľské vzťahy, a vzťahy s nimi súvisiace.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti nevidel odvolací súd v súčasnosti dôvod nepostupovať v súlade

s tou doterajšou súdnou praxou, ktorá v prípade spotrebiteľských vzťahov uprednostňovala použitie
Občianskeho zákonníka.

11. Odvolací súd sa následne v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku v časti
určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok v čl. 6, 8, 19 a 7 predmetných úverových zmlúv.

12. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, z potreby prednostnej aplikácie ustanovení Občianskeho
zákonníka na spotrebiteľské vzťahy je potrebné súhlasiť s tým, že požiadavka žalovaného vo vzťahu
k žalobcovi, ktorá je upravená vo všeobecných podmienkach poskytovania úveru v čl. 6, na základe
ktorej je dlžník v prípade, ak sa stane splatný celý dlh naraz povinný zaplatiť veriteľovi úrok z omeškania
vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku

tak, ako to správne analyzuje súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia. Takto dojednaná
zmluvná podmienka, je aj podľa odvolacieho súdu v rozpore s ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
z ktorého vyplýva, že dlžník je vo vzťahu k veriteľovi v prípade omeškania s plnením peňažného dlhu
povinný platiť len zákonné úroky z omeškania. V danom prípade nie je daná možnosť dohodnúť si
zmluvnými stranami výšku úrokov z omeškania mimo rámca zákonných úrokov z omeškania ako to

uvádzal odvolateľ, nakoľko zákon vylučuje akúkoľvek dohodu zmluvných strán o úrokoch z omeškania
v prípade ak sa zmluvný vzťah riadi Občianskym zákonníkom.

13. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje aj s odôvodnením napadnutého rozsudku v časti
neprijateľnosti zmluvnej podmienky v čl. 8 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, keď povinnosť

dlžníka zaplatiť veriteľovi dohodnutý poplatok v celej výške aj v prípade predčasného splatenia úveru
je v rozpore s ust. § 6 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z. Je nepochybné, že pokiaľ je dlžník aj napriek
predčasnému splateniu úveru, t. j. vráteniu finančných prostriedkov veriteľovi, ktorý s nimi môže ďalej
disponovať, povinný uhradiť veriteľovi všetky poplatky tak, ako keby k vráteniu finančných prostriedkov
nedošlo, je dlžník - spotrebiteľa oproti veriteľovi v nevýhodnom postavení. Pokiaľ žalovaný v tejto

súvislosti poukazoval na dispozitívny charakter ust. § 503 ods. 3 a § 343 Obchodného zákonníka,
odvolací súd odkazuje na prednosť zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. V danom
prípade zároveň nemožno hovoriť o „dobrovoľnosti“, resp. dohode oboch strán konania, pokiaľ ide
o všeobecné podmienky poskytovania úverov, ktoré vyhotovil žalovaný ako veriteľ, pričom z týchto
nevyplýva, že by išlo o výsledok rokovaní, dohody medzi žalobcom a žalovaným, resp. že by žalobca

ako dlžník mal akúkoľvek možnosť znenie týchto všeobecných podmienok, minimálne pokiaľ ide o jeho
úverové zmluvy, ovplyvniť. Z ust. § 54 Občianskeho zákonníka zároveň vyplýva, že zmluvné podmienky
upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.
Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva alebo si inak
zhoršiť svoje zmluvné postavenie. S poukazom na uvedené závery je nedôvodné i odvolanie žalovaného

v časti, v ktorej súd prvej inštancie určil neprijateľnosť čl. 19 všeobecných podmienok poskytovania
úveru.

14. Ako nedôvodné napokon odvolací súd vyhodnotil aj odvolanie žalovaného v časti určenia
neprijateľnosti zmluvnej podmienky v čl. 17 predstavujúcej rozhodcovskú doložku. I keď odvolací súd

nevylučuje možnosť riešiť spotrebiteľské vzťahy v rozhodcovskom konaní, uvedené predpokladá platné
uzavretie rozhodcovskej zmluvy či doložky. V danom prípade k tomu podľa názoru odvolacieho súdu
nedošlo, keď zaradenie rozhodcovskej doložky do všeobecných podmienok nemožno považovať za
rozhodcovskú doložku, na základe ktorej by bol rozhodcovský súd mohol v danej veci rozhodnúť.
Zaradenie rozhodcovskej doložky do všeobecných obchodných podmienok odôvodňuje záver, že

táto podmienka nebola so spotrebiteľom vopred individuálne dojednaná a spotrebiteľ celkom zjavne
nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných
dojednanívylúčiť.Rozhodcovskádoložkajenekalovčlenenámedzidrobnýmpísmompísanévšeobecné
podmienky poskytnutia úveru a splýva s ostatnými podmienkami. Z odkazu obsiahnutého v zmluve
na rozhodcovskú doložku obsiahnutú vo všeobecných obchodných podmienkach, ktoré podmienky

druhá zmluvná strana nemôže nijakým spôsobom ovplyvniť, zároveň nemožno vyvodiť, že obsahuje
nepochybný prejav vôle obidvoch zmluvných strán byť touto rozhodcovskou doložkou viazaný. Pre
platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy a doložky bol, vychádzajúc z ust. § 4 zákona č. 244/2002 Z. z.
účinného v čase uzavretia úverových zmlúv, nevyhnutný nepochybný súhlas oboch strán s jej uzavretím.Zo znenia rozhodcovskej doložky však nevyplýva, že by bol spotrebiteľovi predložený návrh, o ktorom
by bolo možné jednať.

15. Pokiaľ žalovaný v odvolaní, ako aj v konaní pred súdom prvej inštancie poukazoval na rozhodnutia
iných okresný či krajských súdov, odvolací súd uvádza, že tieto nie sú či už pre súd prvej inštancie alebo
pre odvolací súd záväzné. Z podaní žalobcu a žalovaného zároveň vyplýva, že rozhodovacia prax v
spotrebiteľských sporoch bola a aj v súčasnosti je rôzna, t. j. niet úplne jednotnej, ustálenej praxe, ktorou
by bol súd viazaný a odklon od ktorej by bol povinný vysvetliť.

16. V súvislosti s námietkou žalovaného o prekážke právoplatne rozhodnutej veci vo vzťahu k zmluve
č. 5331619 s poukazom na rozhodnutie Stáleho rozhodcovského súdu č. SR 09355/08, odvolací súd
uvádza, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd, ktorý napriek zastaveniu konania
o nárokoch z tejto zmluvy pripustil uplatňovanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia z nej,
sa zaoberal len tým či žalobca plnil nad rozsah plnení priznaných rozhodcovským rozsudkom, pričom

žalobu žalobcu tejto časti zamietol, z ktorého dôvodu (pre neprípustnosť odvolania žalovaného čo do
zamietajúcej časti) sa odvolací súd týmto odvolacím dôvodom nezaoberal.

17. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v poradí
druhom, treťom, štvrtom a piatom výroku, ktorými určil neprijateľnosť zmluvnej podmienky v čl. 6, 8, 19

a 17 všeobecných podmienok poskytovania úveru predmetných úverových zmlúv ako vecne správny
potvrdil, s tým, že v zmysle § 298 ods. 2 C. s. p. (predtým § 153 ods. 4 O. s. p.) vo výroku svojho
rozhodnutia uviedol znenie čl. 17 všeobecných podmienok úveru, ktorého uvedenie v celom znení súd
prvej inštancie v napadnutom rozsudku opomenul.

18.Akovecnesprávnyodvolacísúdpotvrdilirozsudokokresnéhosúdučodozamietnutiažalobyžalobcu
na vydanie bezdôvodného obohatenia. Odvolanie žalobcu a pôvodného vedľajšieho účastníka v tejto
časti nepovažuje odvolací súd za dôvodné.

19. Okresný súd nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia zamietol pre premlčanie s

poukazom na to, že v danom prípade došlo k uplynutiu subjektívnej premlčacej doby pred podaním
žaloby. Pokiaľ žalobca začiatok plynutia premlčacej doby spájal s kontaktom s občianskym združením na
ochranu spotrebiteľa, sú jeho odvolacie námietky nedôvodné. Pre začiatok plynutia 2-ročnej subjektívnej
premlčacej doby je rozhodujúci okamih, kedy sa oprávnený subjekt v konkrétnom prípade dozvie
o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. Rozhodujúci

je moment, kedy sa oprávnený subjekt dozvie také okolnosti, ktoré sú relevantné pre uplatnenie
jeho práva na súde. Touto vedomosťou sa rozumie znalosť takých okolností, z ktorých možno
zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie vyvodiť, nie znalosť právnej kvalifikácie. Okolnosti, za ktorých
sa spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, sú uvedené priamo v zákone (vo
vzťahu k prejednávanému prípadu je to zákon č. 258/2001 Z. z.). Vedomosť žalobcu ako spotrebiteľa

o bezúročnosti a bezpoplatkovosti jeho úveru je preto potrebné spájať s touto skutočnosťou, t. j.
s vedomosťou o existencii zákona č. 258/2001 Z. z., nakoľko ho nemôže ospravedlňovať to, že o
tomto zákone eventuálne nevedel. Viazať začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty na okamih
kontaktu žalobcu s občianskym združením, od ktorého sa žalobca mal dozvedieť o tom, že úver
poskytnutý žalovaným je bezúročný a bez poplatkov a že z tohto dôvodu sa žalovaný mal na jeho

úkor bezdôvodne obohatiť, by bolo neprimeranou ochranou práva vybočujúcou z účelu a právneho
významu ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Subjektívna 2-ročná premlčacia doba na vydanie
bezdôvodného obohatenia teda začala žalobcovi plynúť prvým dňom začatia splácania prvej splátky a
následne splatením každej ďalšej splátky až nakoniec splatením poslednej splátky. Poslednú splátku
na plnenie zo zmluvy č. 5331512 zo dňa 10.12.2007 uskutočnil žalobca dňa 14.03.2008 a na zmluvu

č. 5331360 zo dňa 22.01.2013 dňa 10.12.2007. Z uvedeného je zrejmé, že v čase podania žalobného
návrhu, t. j. dňa 06.10.2010 bol už nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčaný a
ak zo strany žalovaného bola vznesená námietka premlčania, táto bola vznesená dôvodne. Vzhľadom
na uplynutie subjektívnej premlčacej doby sú potom úvahy žalobcu o dĺžke objektívnej premlčacej doby
pre posúdenie danej veci irelevantné.

20. Ako dôvodné však odvolací súd vyhodnotil odvolanie žalovaného čo do výroku o priznaní finančného
zadosťučinenia a výroku o určení úveru prijatého žalobcom na základe úverových zmlúv č. 5331360 a
5331512 za bezúročný a bez poplatkov. Je potrebné dať za pravdu žalovanému, že súd prvej inštancie onároku žalobcu rozhodol predčasne, na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu. Je zrejmé,
že žalovaný si nárok na finančné zadosťučinenie uplatnil v súvislosti s oboma úverovými zmluvami,
tento však špecifikoval jednou sumou 1.000,- eur. Za daného stavu nebolo možné zistiť v akej výške si

žalobca uplatňuje nárok vo vzťahu k tej - ktorej zmluve, preto nebolo možné o nároku žalobcu, potom
čo súd dospel k záveru, že nárok žalobcu zo zmluvy č. 5331360 je premlčaný, rozhodnúť. Rovnako
je dôvodná i námietka žalovaného, že zo žaloby nie je zrejmé na akom skutkovom základe si žalobca
nárok na finančné zadosťučinenie uplatňuje - v čom mu bola, resp. mohla byť spôsobená ujma, nie je
ani zrejmé ako žalobca dospel k výške finančného zadosťučinenia ako výške primeranej možnej ujme

žalobcu ako spotrebiteľa. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok v tejto časti zrušil
a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V ďalšom konaní bude musieť súd prvej inštancie
v prvom rade vyzvať žalobcu na upresnenie žaloby v tejto časti a až následne, po ustálení predmetu
konania môže o tomto konať a rozhodnúť. Odvolací súd v tejto súvislosti zároveň dáva do pozornosti
súdu prvej inštancie ust. čl. 16 ods. 3 C. s. p. Odvolací súd zároveň zrušil aj výrok, ktorým súd určil
bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutých úverov, keď z napadnutého rozsudku nie je zrejmé ako sa

súd vysporiadal s otázkou naliehavého právneho záujmu v tejto časti v zmysle ust. § 80 ods. 1 písm. c/
O. s. p. účinného v čase rozhodovania súdu. Pokiaľ ide o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok,
o tejto súd rozhoduje aj bez návrhu (§ 153 ods. 3 O. s. p., § 298 C. s. p.), z ktorého dôvodu v tejto časti
nebolo potrebné skúmať splnenie podmienok ust. § 80 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

21. V časti, ktorá nebola napadnutá odvolaním žiadnej zo strán konania (vo výroku o zamietnutí návrhu
na určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky v čl. 4 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, vo
výrokuozastaveníkonaniavčastinárokunazaplatenieprimeranéhofinančnéhozadosťučineniavsume
589,95 eur a výroku o zamietnutí nároku na primerané finančné zadosťučinenie v sume 415,80 eur),
ponechal odvolací súd rozsudok okresného súdu nedotknutý.

22. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1, 2 C. s. p.)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s. p.)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.
1 C. s. p.)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 C. s. p.)