Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. marec 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/637/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7615202994
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Popovičová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7615202994.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Popovičovej a sudkýň

JUDr. Viery Bodnárovej a JUDr. Táne Veščičikovej v spore žalobcov: 1. Š. U., nar. XX.X.XXXX, bytom vo
J.O.,G.XXX/XXa2.J.U.,nar.XX.XX.XXXX,bytomvoJ.O.,G.XXX/XX,obajazastúpeníJUDr.Jurajom
Kusom, advokátom so sídlom v Michalovciach, Námestie Osloboditeľov 10 proti žalovanému: BIO -
plus, s.r.o., so sídlom v Spišskej Novej Vsi, Spišský Hrušov 195, IČO: 36183628, zastúpeného JUDr.
Dášou Bajanovou, advokátkou so sídlom v Spišskej Novej Vsi, Starosaská 3, o náhradu nemajetkovej
ujmy, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 7.7.2015 č.k.
9C/106/2015-72 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Nepriznáva stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom uvedeným v záhlaví tohto
rozhodnutia zamietol žalobu a účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobcovia domáhali od žalovaného náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch, každý z nich po 150.000,00 eur titulom zásahu do ich osobnostných práv v dôsledku

smrti ich syna pri pracovnom úraze dňa 29.1.2015. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a
po právnom posúdení veci v zmysle čl. 19 ods. 1, 2 Ústavy SR č. 460/1992 Z.z., § 11, § 13 ods. 1 až
3, § 427 ods. 1 a § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1, 4 a § 195 ods. 1, 2 Zákonníka
práce konštatoval, že predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je preukázanie,
že došlo k zásahu, ktorý bol neoprávnený a to, že tento zásah je objektívne spôsobilý privodiť ujmu
na právach chránených ust. § 11 Občianskeho zákonníka. Podmienkami priznania nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy je existencia ujmy; porušenie právnej povinnosti alebo protiprávny úkon spočívajúci

v konaní tretej osoby zodpovednej za narušenie osobnostných práv a príčinná súvislosť medzi ujmou
a protiprávnym konaním, resp. porušením povinností. Súd prvej inštancie uviedol, že v danej veci je
zrejmé, že došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcov spočívajúcom v narušení
ich súkromného života, ktorého súčasťou je aj rodinný život smrťou ich syna T. U. pri pracovnom
úraze dňa 29.1.2015 ako zamestnanca vo vzťahu k žalovanému ako jeho zamestnávateľovi. Smrť
blízkej osoby je pre pozostalých a hlavne blízku rodinu nepochybne veľmi traumatizujúca a smutná
udalosť. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobcovia s ich nebohým synom T. pred

jeho smrťou tvorili plne fungujúcu rodinu. So synom žili v spoločnej domácnosti a je nepochybné, že
medzi nimi navzájom boli vytvorené a existovali silné sociálne a citové vzťahy. Smrť syna nepochybne
zmenila doterajší spôsob fungovania rodiny, ale aj spôsob doterajšieho života. Syn žalobcov zomrel
v mladom veku, pracoval a do budúcna mohol byť aj naďalej oporou rodičov a to nielen po citovej,ale aj finančnej stránke. Je nepochybné, že u žalobcov stratou syna došlo k citovej ujme vo forme
smútku zo straty blízkej osoby a straty spoločenstva s blízkou osobou, t.j. došlo k neoprávnenému
zásahu do ich práva na súkromie a rodinný život. Tým je splnená prvá podmienka priznania nároku na

náhradu nemajetkovej ujmy, ktorou je existencia ujmy. Pri posudzovaní druhej z podmienok priznania
nároku, ktorou je porušenie právnej povinnosti alebo protiprávny úkon spočívajúci v konaní tretej
osoby zodpovednej za narušenie osobnostných práv žalobcovia vychádzali z objektívnej zodpovednosti
žalovaného ako zamestnávateľa ich nebohého syna. Dokazovaním mal súd prvej inštancie nesporne
preukázané, že nebohý syn žalobcov bol v čase smrti zamestnancom žalovaného na základe riadne

uzavretej pracovnej zmluvy a že k usmrteniu T. U. došlo pri plnení pracovných úloh na pracovisku
podľa pracovnej zmluvy a v riadnom pracovnom čase, nezávisle od jeho vôle. Z daných dôvodov bola
daná udalosť hodnotená žalovaným ako pracovný úraz. Zodpovednosť zamestnávateľa (žalovaného) za
pracovný úraz je pritom objektívnou zodpovednosťou a nevyžaduje sa existencia zavinenia. Súd prvej
inštancie však upozornil, že nie je možné zamieňať zodpovednosť zamestnávateľa podľa ustanovení
Zákonníka práce s občianskoprávnou zodpovednosťou podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a tiež

nie je možné použiť analógiu objektívnej zodpovednosti zamestnávateľa v zmysle § 195 Zákonníka
práce s objektívnou zodpovednosťou prevádzkovateľa motorových vozidiel podľa § 427 Občianskeho
zákonníka. Pasívne legitimovaným subjektom v konaní o ochranu osobnosti je totiž len ten, kto svojim
neoprávneným konaním zasiahol do práva na ochranu osobnosti v zmysle § 11 Občianskeho zákonníka.
Účelom objektívnej zodpovednosti zamestnávateľa podľa pracovnoprávnych predpisov je ochrana

zamestnanca, ktorého princíp objektívnej zodpovednosti zbavuje povinnosti preukazovať porušenie
právnej povinnosti zamestnávateľa v súvislosti s pracovným úrazom. Účelom objektívnej zodpovednosti
zamestnávateľa je nútiť konať zamestnávateľov tak, aby na ich pracoviskách pracovné úrazy nevznikali.
Nemožno poprieť, že žalovaný ako zamestnávateľ nebohého T. U. zodpovedá podľa pracovnoprávnych
predpisov objektívne za pracovný úraz syna žalobcov, avšak len v medziach jeho pracovnoprávnej

zodpovednosti. V pracovnoprávnych vzťahoch Zákonník práce v spojení so zákonom č. 461/2003
Z.z. o sociálnom poistení na rozdiel od Občianskeho zákonníka priznáva určeným príbuzným osobám
zomrelého zamestnanca nárok na pozostalostnú úrazovú rentu a jednorazové odškodnenie - takýto
nárok ale nie je predmetom tohto konania. Súd prvej inštancie mal za to, že uvedený osobitný systém
objektívnej zodpovednosti zamestnávateľa vylučuje použitie všeobecného odškodnenia vyplývajúceho

z práva na ochranu života podľa ust. § 11 v spojení s § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Zodpovednosť
za zásah do osobnostných práv je totiž zodpovednosťou občianskoprávnou a túto je potrebné vyvodiť
z predpisov občianskeho práva.

3. Na základe týchto úvah súd prvej inštancie uzavrel, že v danom prípade pre prípad nárokov

uplatnených v konaní nebola preukázaná zodpovednosť žalovaného ako zamestnávateľa nebohého T.
U. v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka. Žalovaný je právnickou osobou, ktorý by zodpovedal
za nemajetkovú ujmu v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktorá bola spôsobená žalobcom
smrťou ich syna len v prípade, ak by neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcov bol spôsobený
niekým, kto bol použitý žalovaným ako právnickou osobou na realizáciu jeho činnosti v zmysle § 420

ods. 2, resp. § 427 Občianskeho zákonníka. Len vtedy by bolo možné tento zásah považovať za zásah
spôsobený právnickou osobou. Toto však v konaní preukázané nebolo a na daný prípad tieto úvahy
nemožno aplikovať. V danom prípade nie je možné aplikovať ani rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp.zn. 3Cdo/228/2012, na ktoré žalobcovia poukazovali. Toto rozhodnutie sa totiž týka zodpovednosti
zamestnávateľa ako prevádzkovateľa motorového vozidla v zmysle § 427 Občianskeho zákonníka,

keď škoda je spôsobená jeho zamestnancom. Zodpovednosť zamestnávateľa za nemajetkovú ujmu
žalobcov by prichádzala do úvahy, pokiaľ by sa pracovný úraz stal preto, že zamestnávateľ porušil
predpisy (napríklad o bezpečnosti práce). Za takéto porušenie podľa názoru súdu prvej inštancie
nesie zodpovednosť zamestnávateľ. V danom prípade však porušenie povinnosti žalovaného ako
zamestnávateľa nebohého T. U. tvrdené zo strany žalobcov a ani preukázané nebolo a porušenie

povinnosti z jeho strany vylúčilo aj vyšetrovanie pracovného úrazu Inšpektorátom práce.

4. Zločin vraždy nebohého T. U. je vyšetrovaný políciou, pričom doposiaľ nebol páchateľ zistený.
Žalobcovia v konaní nepoukázali na žiadne protiprávne konanie žalovaného a zodpovednosť
žalovaného za smrť ich syna neodvodzovali ani z jeho protiprávneho konania, ale len zo samej

skutočnosti existencie pracovného vzťahu ich syna so žalovaným a z toho, že na jeho pracovisku došlo
k pracovnému úrazu. Zodpovednosť žalovaného za pracovný úraz teda nevyplýva z jeho konania alebo
opomenutia, resp. jeho zamestnanca, preto ani nemôže založiť vzťah, z ktorého by žalobcovia mali voči
žalovanému nárok na náhradu nemajetkovej ujmy.5. Vzhľadom na tú skutočnosť, že nie je splnená podmienka priznania nemajetkovej ujmy, t.j.
neoprávnené konanie, resp. porušenie právnej povinnosti zo strany žalovaného a bezprostredný vzťah,

t.j. príčinná súvislosť medzi vzniknutou nemajetkovou ujmou a konaním žalovaného, nemožno návrhu
žalobcov vyhovieť. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol.

6. Návrh žalovaného na doplnenie dokazovania vyžiadaním správ z Okresného riaditeľstva PZ, Odbor
kriminálnejpolíciePrešovaSociálnejpoisťovne,pobočkaSpišskáNováVessúdprvejinštanciezamietol

poukazujúc na to, že správa, v akom štádiu je vyšetrovanie zločinu vraždy nebohého a v akej výške
bolo žalobcom poskytnuté plnenie Sociálnou poisťovňou nie sú právne relevantné skutočnosti pre
rozhodnutie v danej veci. Súd prvej inštancie nevykonal ani dôkazy na preukázanie výšky nemajetkovej
ujmy požadovanej žalobcami vzhľadom na dôvody zamietnutia ich žaloby.

7.Otrováchkonaniarozhodolpodľa§142ods.1O.s.p.vspojenís§150ods.1O.s.p.tak,žeúčastníkom

náhradu trov konania nepriznal. Aj napriek tej skutočnosti, že žalovanému vznikol nárok na náhradu trov
konania, v súlade s § 150 ods. 1 O.s.p. žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Dôvody hodné
osobitného zreteľa v danej veci videl v okolnostiach samotnej veci, teda v skutočnostiach, ktoré viedli
žalobcov k uplatneniu práva na súde. Žalobcovia sa ocitli v životnej situácii, ktorá na nich dolieha po
citovej stránke, ale aj v situácii, kedy sa obávajú budúcnosti aj z hľadiska ich finančného zabezpečenia.

Vzhľadom na uvedené rozhodol tak, že úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

8. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podali odvolanie žalobcovia z dôvodov podľa § 205 ods.
2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p. a odvolaciemu
súdu navrhli, aby napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V

dôvodoch odvolania uviedli, že sa nestotožňujú s právnym názorom súdu prvej inštancie o tom, že v
danej veci nie je daná zodpovednosť žalovaného za nemajetkovú ujmu vzniknutú žalobcom. Na strane
žalovaného v zmysle § 195 ods. 1 Zákonníka práce ide o objektívnu zodpovednosť bez ohľadu na
jeho zavinenie. Z listinných dôkazov je zrejmé, že nebohý T. U. sa svojim konaním nedopustil žiadneho
protiprávneho konania, preto nie je možné, aby sa žalovaný ako zamestnávateľ zbavil zodpovednosti

za škodu, ktorá vznikla žalobcom usmrtením ich syna T. U. na pracovisku. S poukazom na § 1 ods. 4
Zákonníka práce uviedli, že svoj nárok opierajú aj o ust. § 427 a § 853 Občianskeho zákonníka, rovnako
aj § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. V prílohe žalobného návrhu je doložený v skrátenej forme
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/228/2012 zo dňa 26.9.2013, v ktorom najvyšší súd vyslovil
právny názor, podľa ktorého za neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby, ktorý bol

vyvolaný zvláštnou povahou prevádzky dopravných prostriedkov zodpovedá analogicky prevádzkovateľ
motorového vozidla v zmysle § 853 a § 427 Občianskeho zákonníka. Rovnako súd vyslovil právny názor,
že prevádzkovateľ motorového vozidla zodpovedá aj za nemajetkovú ujmu spôsobenú na chránených
osobnostných právach fyzickej osoby. Tiež poukázali na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa
24.10.2013 vo veci C-22/12 U. L. proti Z. E., Y. L., z ktorého možno vyvodiť výklad pojmu „náhrada škody,

škoda na zdraví“ tak, že v rámci náhrady škody sa odškodní aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým
po obeti dopravnej nehody. V tej súvislosti poukázali aj na iné právoplatné rozsudky okresných a
krajských súdov, ktoré v prípade vzniku nemajetkovej ujmy pozostalým pri usmrtení blízkej osoby pri
dopravnej nehode zaviazali príslušnú poisťovňu na plnenie. Neobstojí tvrdenie súdu prvej inštancie,
keď na jednej strane priznáva, že žalovaný ako zamestnávateľ nesie objektívnu zodpovednosť za

vzniknutú škodu, ale na druhej strane túto zodpovednosť vylučuje, lebo žalovaný sa nedopustil žiadneho
protiprávneho konania. Nakoľko syn žalobcov bol slobodný, nemal manželku a deti, nie je možné sa
domáhať ani nárokov v zmysle zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. Práve preto sa žalobcovia
ako rodičia nebohého syna domáhajú náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa príslušných
ustanovení Občianskeho zákonníka, ktorý v spojení s § 195 Zákonníka práce, podľa ktorého žalovaný

zodpovedá za škodu, ktorá vznikla žalobcom, keď ich syn bol usmrtený a udalosť bola kvalifikovaná
ako pracovný úraz na pracovisku, ide o objektívnu zodpovednosť, za ktorú zodpovedá žalovaný ako
zamestnávateľa T. U. a táto nahrádza protiprávne konanie. Uviedli, že rozsudkom bolo porušené právo
žalobcov na spravodlivý proces, ktorý garantuje čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd. Pokiaľ súd žalobu zamietol, účastníkom konania sa takýmto postupom odňala

možnosť konať pred súdom. Uviedli, že rozsudok je nepresvedčivý a vzbudzuje pochybnosti.

9. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol potvrdiť rozsudok ako vecne správny a uplatnil
trovy odvolacieho konania. Účelom objektívnej zodpovednosti zamestnávateľa pri pracovnoprávnychvzťahoch je dôvod, aby zamestnávateľ bol nútený konať tak, aby na pracoviskách nedochádzalo k
pracovným úrazom. V danom prípade žalovaný neporušil žiadne pracovnoprávne predpisy, rovnako
ako ani zamestnanec T. U.. V danom prípade došlo k usmrteniu zamestnanca žalovaného, avšak za

okolností, že smrť mu spôsobila úmyselným konaním iná osoba. Stotožnil sa so skutkovými a právnymi
závermi súdu prvej inštancie uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku.

10. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalobcov bez nariadenia pojednávania
v zmysle ust. § 385 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) v rozsahu

danom v ust. § 379 a § 380 C.s.p., z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že
odvolanie žalobcov nie je opodstatnené.

11. Rozsudok je vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.

12. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 30.3.2017 o 12,35 hod., v

pojednávacej miestnosti č. dv. 206/ II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia
boli zverejnené dňa 23.3.2017 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods.
3 C.s.p.

13. Žalobcovia v odvolaní namietajú odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a/, d/ a f/ O.s.p., teda

že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ide pritom o odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. a/,
b/, f/ a h/ C.s.p. účinného od 1.7.2016.

14. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

15. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p. účinného v čase jeho
rozhodovania, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje

rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom sa nedopustil ani
žiadnej vady uvedenej v § 221 ods. 1 O.s.p., preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil.

16. Správne a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.).

17. Žalobcovia v odvolaní uvádzajú skutočnosti, ktoré už boli uvedené pred súdom prvej inštancie a s
ktorými sa tento náležite a správne vyporiadal pri rozhodovaní vo veci. Preto odvolacie námietky nie sú
spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

18. Odvolací súd k odvolacím námietkam žalobcov a na doplnenie odôvodnenia rozsudku súdu prvej
inštancie udáva nasledovné:

19. Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka je porušenie právnej povinnosti alebo protiprávny úkon spočívajúci v konaní tretej osoby

zodpovednej za narušenie osobnostných práv. Bez splnenia tohto predpokladu nemožno žalobe
vyhovieť. Pasívne legitimovaným v takom prípade je ten, kto svojim neoprávneným konaním zasiahol do
práva na ochranu osobnosti. Protiprávnym zásahom je jednak konanie, ale aj nekonanie iného subjektu,
ktoré je v rozpore s platným právom.

20. Podmienkou úspešného uplatnenia nároku žalobcov na ochranu ich osobnosti v zmysle § 13
Občianskeho zákonníka voči žalovanému by preto bolo preukázanie porušenia právnej povinnosti
alebo protiprávny úkon, teda neoprávnené (protiprávne) zasiahnutie do osobnostných práv žalobcov zo
strany žalovaného (jeho zamestnanca). Z tvrdení žalobcov, o ktoré žalobu opreli a ani z dokazovania
vykonaného pred súdom prvej inštancie však nemožno vyvodiť, že by žalovaný (jeho zamestnanec)

bol pôvodcom zásahu do osobnostných práv žalobcov, resp. že by bol za zásah do osobnostných práv
žalobcov zodpovedný.21. Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

22. Podľa § 420 ods.2 Občianskeho zákonníka škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou
osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za
škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú, ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych
predpisov nie je tým dotknutá.

23.Vdanejvecijenepochybné,žekzásahudoosobnostnýchprávžalobcovnedošlovdôsledkukonania
(nekonania) osôb, ktoré by uskutočňovali činnosť, ktorá spadá do pôsobnosti žalovaného na základe
zmluvného alebo pracovnoprávneho vzťahu a súčasne zo strany žalovaného nedošlo ani k porušeniu
právnej povinnosti. Preto je správny záver súdu prvej inštancie, že žalovaný nie je v tejto veci pasívne
legitimovaný a nie je ani zodpovedný v zmysle ust. § 13 Občianskeho zákonníka.

24. Zodpovednosť žalovaného nemôže byť daná ani v zmysle § 195 Zákonníka práce, ktorý zakladá
objektívnu zodpovednosť zamestnávateľa v zmysle pracovnoprávnych predpisov a ktorého účelom je
ochrana zamestnanca z dôvodov uvedených v rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorými sa odvolací súd
stotožňuje.

25. Zodpovednosť žalovaného nemôže byť daná ani za analogického použitia § 427 a § 853
Občianskeho zákonníka, ako sa mylne domnievajú odvolatelia. Aj v týchto prípadoch zodpovednosti
prevádzkovateľa za škodu vyvolanú osobitnou povahou prevádzky je totiž predpokladom zodpovednosti
právnickej (fyzickej) osoby vykonávajúcej dopravu konanie (nekonanie) jej zamestnancov pri plnení

pracovných úloh, za ktorých činnosť by niesla ako zamestnávateľ zodpovednosť.

26. V danom prípade nebola preukázaná zodpovednosť žalovaného za neoprávnený zásah do práv na
ochranu osobnosti žalobcov, a to do práva na ich súkromný a rodinný život, ktorý bol smrťou ich blízkeho
príbuzného natrvalo narušený, preto správne súd prvej inštancie rozhodol, pokiaľ žalobu zamietol.

27. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok vrátane výroku o trovách konania podľa
§ 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny.

28. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255

ods. 1 a § 257 C.s.p. tak, že nepriznal stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania. Aj keď žalovaný
bol v odvolacom konaní úspešný a patrila by mu náhrada trov konania voči neúspešným žalobcom,
aplikujúc ust. § 257 C.s.p. odvolací súd dospel k záveru, že žalovanému náhrada trov konania nepatrí.
Rovnako ako súd prvej inštancie aj odvolací súd je toho názoru, že v danej veci existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa spočívajúce v okolnostiach samotnej veci, ktoré zakladajú dôvod pre aplikáciu tohto

ustanovenia a nepriznanie náhrady trov konania úspešnému žalovanému.

29. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).