Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. marec 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/258/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3114212431
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alica Beňová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3114212431.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Alice Beňovej a sudkýň JUDr.
Oľgy Lichnerovej a JUDr. Ivety Martinákovej v spore žalobcu V. B. P., s.r.o., so sídlom Q., U. 5, Q., I.:
XXXXXXXX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou A. B., s.r.o., so sídlom Q., U. 5, proti žalovanému F.
L., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. C. XX, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného Všeobecná
ochrana práv spotrebiteľov so sídlom Bratislava, Šafárikovo nám. 7, IČO 42 362 296, zastúpeného JUDr.

U. U., advokátom so sídlom Q., S. XX, o zaplatenie 5299,80 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 12. februára 2016, č.k. 20C/209/2014-101, takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný n e m á proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

Občianske združenie Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov so sídlom Bratislava, Šafárikovo nám. 7,

IČO 42 362 296 m á proti žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutýmrozsudkomsúdprvejinštanciežalobužalobcuozaplatenie5299,80eurspríslušenstvom
zamietol. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť právnemu zástupcovi vedľajšieho účastníka trovy konania vo výške
819,01 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané,
že dňa 21.07.2006 bola medzi právnym predchodcom žalobcu P., a.s. ako veriteľom a žalovaným

ako dlžníkom uzavretá zmluva o splátkovom úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka.
Uvedená zmluva je zároveň spotrebiteľskou zmluvou podľa § 23a ods. 1 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane
spotrebiteľa a podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože súdu je z rozhodovacej činnosti
známe, že obdobné zmluvy veriteľ uzatváral s dlžníkmi vo viacerých prípadoch a z textu predmetnej
zmluvy a všeobecných podmienok právneho predchodcu žalobcu, ktoré boli vopred pripravené právnym
predchodcom žalobcu, nepochybne vyplýva, že spotrebiteľ, teda žalovaný obsah zmluvy podstatným
spôsobom neovplyvnil. Predmetná zmluva je zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 2 písm. b/

zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, ktorá
bola uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným ako spotrebiteľom, čo vyplýva aj z
označenia žalovaného ako zmluvnej strany v texte zmluvy. Zmluva je uzavretá v zákonom stanovenej
písomnej forme. Ide o zmluvu, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi úver, teda dočasne
poskytnúť peňažné prostriedky na základe zmluvy o úvere a spotrebiteľ sa zaväzuje tieto vrátiť a uhradiť
celkové náklady spojené s úverom. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie úveru vo výške 150.000,-

Sk/4.979,09 Eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať veriteľovi v pravidelných mesačných splátkach
po 72,60 Eur, zročných vždy do 20. dňa v mesiaci, pričom prvá splátka bola zročná dňa 20.08.2016,
posledná splátka bola zročná dňa 20.06.2016. Žalobca uplatnil proti žalovanému neuhradený zostatoktohto úveru. Konštatoval, že pred vyhodnotením oprávnenosti uplatneného práva sa súd musel zaoberať
tým, či žalobca je aktívne vecne legitimovaný domáhať sa zaplatenia peňažnej pohľadávky proti
žalovanému na základe predmetnej zmluvy o úvere. Bolo preukázané, že medzi pôvodným veriteľom

P., a.s. ako postupcom a žalobcom ako postupníkom bola dňa 04.11.2009 uzavretá zmluva o postúpení
pohľadávok, z prílohy ktorej vyplýva, že predmetom postúpenia mala byť aj pohľadávka voči žalovanému
v celkovej výške 8.336,64 Eur na základe zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 21.07.2006. Ustanovenie
§ 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka priznáva veriteľovi právo postúpiť svoju pohľadávku aj bez
súhlasu dlžníka písomnou zmluvou inému subjektu. Postúpením pohľadávky dochádza k zmene v

osobe veriteľa, novým veriteľom sa stane postupník, ktorý nadobúda pohľadávku s príslušenstvom a
právami s ňou spojenými. Stanovená obligatórna písomná forma zmluvy o postúpení pohľadávok bola v
danom prípade splnená. Keďže pôvodný veriteľ P., a.s. je bankou, zákonodarcom sú stanovené ďalšie
podmienky, ktoré musia byť splnené, aby mohlo dôjsť k platnému postúpeniu pohľadávky banky na inú
osobu. V zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách môže banka postúpiť
pohľadávku voči klientovi aj bez súhlasu klienta a aj osobe, ktorá nemusí byť bankou vtedy, ak klient,

teda dlžník je nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho
peňažného záväzku voči banke, ak predtým banka písomne vyzve klienta na úhradu omeškaných
splátokpohľadávky.Tietopredpokladymusiabyťsplnenévčasepostúpeniapohľadávky.Písomnúvýzvu
banky dlžníkovi na splnenie dlhu ako nevyhnutnú podmienku platnosti postúpenia pohľadávky banky na
tretiu osobu vyhodnotil aj Krajský súd v Prešove v uznesení č.k. 6Co/119/2013-135 zo dňa 29.05.2014,

Krajský súd v Trenčíne v rozsudku č.k. 5Co/460/2015-138 zo dňa 13.01.2016, ktoré súdy zároveň
konštatovali,žebankamôžepostúpiťnatretiuosobulensplatnúpohľadávku.Vedľajšíúčastníknastrane
žalovaného namietal nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu práve s poukazom na citované
ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. Žalobca nepredložil súdu výzvu banky ako
pôvodného veriteľa na splnenie dlhu adresovanú žalovanému, ani doklad o doručení, resp. odoslaní tejto

výzvyžalovanému.Kvalifikovanúvýzvuadokladyojejodoslaní,resp.doručenížalovanémunepredložila
súdu ani P., a.s., ktorá v správe zo dňa 01.02.2016 na výzvu súdu, aby oznámila, či a kedy doručovala
výzvu na splnenie peňažného dlhu žalovanému, sa k týmto skutočnostiam nevyjadrila, a to z dôvodu, že
predmetnú pohľadávku spolu s celou dokumentáciou odovzdala pri postúpení pohľadávky žalobcovi ako
postupníkovi. Súdu je z vlastnej rozhodovacej činnosti známe, že ani v iných konaniach o návrhu žalobcu

proti iným spotrebiteľom, banka na výzvu súdu nepredložila doklad o odoslaní, prípadne doručení výzvy
na splnenie dlhu dlžníkovi. Bolo v záujme veriteľa, aby kvalifikovanú výzvu zasielal dlžníkovi takým
spôsobom, aby to bolo preukázateľné, a aby doklad o odoslaní (poštový podací lístok), resp. doručení
výzvy (doručenku) dlžníkovi uschovával pre prípad jeho potreby v budúcnosti. Žalobca, ktorému bola
odovzdanáceládokumentáciaohľadompredmetnéhoúverovéhoobchodupísomnúvýzvubanky,doklad

ojejodoslaní,resp.doručenížalovanémunepredložil,lebotýmilistinaminedisponuje,zčohovyplýva,že
takýtodokladsavzmluvnejdokumentáciinenachádza.Zdokazovaniavyplynulo,žeP.,a.s.listomzodňa
20.11.2009 oznámila žalovanému postúpenie pohľadávky na žalobcu, pričom súd podotkol, že k tomuto
oznámeniu už žalobca bol schopný predložiť aj fotokópiu neprevzatej zásielky od žalovaného. Právny
zástupca žalobcu na pojednávaní uviedol, že relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení

pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu vecnú legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej
pohľadávky a súd z takého oznámenia vychádza bez toho, aby ako predbežnú otázku skúmal existenciu
a platnosť zmluvy o postúpení. Tento záver konštatoval Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 4Obo
210/01. Súdna prax sa však už odklonila od tohto rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, čo vyplýva
napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obo 49/2008 zo dňa 14.05.2008, ako aj z rozsudku

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 76/2007 zo dňa 28.01.2009, podľa ktorého v spore o neplatnosť
zmluvy o postúpení, resp. v spore o splnenie neuhradenej postúpenej pohľadávky je súd povinný
prihliadať z úradnej povinnosti ku skutočnostiam, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho
úkonu - zmluvy o postúpení pohľadávky, ak v konaní vyjdú najavo a z Občianskeho zákonníka nemožno
vyvodiť,žedlžníkbynemoholnamietaťasúdskúmaťplatnosťzmluvyopostúpenípohľadávky,akbytoto

postúpenie dlžníkovi oznámil postupca a nemožno vyvodiť ani to, že dlžník by mohol namietať platnosť
zmluvy o postúpení pohľadávky len vtedy, ak by postupca postúpenie pohľadávky dlžníkovi neoznámil,
ale postupník by postúpenie pohľadávky dlžníkovi preukázal; na takéto rozlišovanie v postavení dlžníka
nemožno nájsť oporu v ustanovení § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka. K správnosti týchto záverov
obsiahnutých v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 76/2007 zo dňa 28.01.2009 sa priklonil aj

Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. IV. ÚS 337/2012-19 zo dňa 03.07.2012. Keďže žalobca nepreukázal,
že pôvodný veriteľ pred postúpením pohľadávky na žalobcu písomne vyzval žalovaného na splnenie
peňažného záväzku titulom poskytnutého úveru, že mu túto výzvu odoslal a doručil a vedľajší účastník
na strane žalovaného z tohto dôvodu namietal nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, zmluva opostúpení pohľadávok zo dňa 04.11.2009 je v časti postúpenia pohľadávky voči žalovanému absolútne
neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom, a to pre nedodržanie zákonnej
podmienkyuvedenejvustanovení§ 92ods.8zákonač.483/2001Z.z.obankách.Zuvedenýchdôvodov

pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu súd prvej inštancie návrh výrokom I. v celom rozsahu
zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. , podľa ktorého má úspešný
žalovaný právo na plnú náhradu trov konania. Žalovaný neuplatnil náhradu trov konania a zo spisu
mu vznik trov nevyplýva, preto mu súd náhradu trov konania výrokom II. nepriznal. Právny zástupca
vedľajšiehoúčastníkanastranežalovanéhouplatniltrovyprávnehozastúpeniavovýške1.018,49Eurza

5 úkonov právnej služby. Z obsahu spisu súd zistil, že právny zástupca vykonal 4 účelné úkony právnej
služby - prevzatie veci a príprava zastúpenia rok 2014 /návrh s prílohami bol právnemu zástupcovi
vedľajšieho účastníka doručený 10.11.2014 a vtedy sa s nimi oboznámil/, podanie vyjadrenia k veci
14.11.2014, vyjadrenie z 14.07.2015 k odvolaniu žalobcu proti uzneseniu o pripustení vstupu vedľajšieho
účastníka do konania, účasť na pojednávaní dňa 12.02.2016, za ktoré úkony podľa § 10 ods. 1, § 16 ods.
3 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

patrí pri hodnote sporu 5.299,80 Eur základná sadzba tarifnej odmeny 180,93 Eur x 3 úkony a podľa §
13a ods. 2 písm. b/ citov. vyhlášky 1/2-ica tarify, t.j. 90,47 Eur za vyjadrenie z 14.07.2015 k odvolaniu
žalobcu proti uzneseniu súdu nie vo veci samej, režijný paušál vo výške 8,04 Eur x 2 úkony z roku 2014,
vo výške 8,39 eur za úkon z roku 2015, vo výške 8,58 Eur za úkon z roku 2016. Pretože pojednávanie
bolo vykonané mimo miesta sídla právneho zástupcu vedľajšieho účastníka na strane žalovaného,

patria mu za tento úkon podľa § 16 ods. 4 citovanej vyhlášky cestovné náhrady za použitie osobného
motorového vozidla zn. Jeep Grand Cherokee, ev. č. BL XXX KU, č. TP: TA XXXXXX v celkovej sume
66,90 Eur, skladajúce sa zo základnej náhrady v sume 47,58 Eur (0,183 Eur x 260 km) a náhrady za
spotrebované pohonné látky v sume 19,32 Eur (spotreba 7,5l/100 km x 260 km x cena PHM 0,991 Eur/1
liter motorovej nafty). Za tento úkon právnemu zástupcovi vedľajšieho účastníka prináleží podľa § 17

ods. 4 citovanej vyhlášky aj náhrada za stratu času vo výške 85,80 Eur (14,30 Eur x 6 začaté polhodiny)
za cestu na pojednávanie a späť. Vedľajší účastník má v konaní podľa § 93 ods. 4 O.s.p. rovnaké
procesné práva a povinnosti ako účastník, vrátane práva dať sa zastúpiť v konaní právnym zástupcom. V
danom prípade právny zástupca vedľajšieho účastníka po oboznámení sa s doručeným návrhom a jeho
prílohami sa v písomnom vyjadrení a v rámci prednesu na pojednávaní venoval konkrétnym skutkovým

okolnostiam uplatneného nároku, uviedol dôvody, pre ktoré nemožno návrhu vyhovieť vzhľadom na
premlčanie práva, poukázal na príslušné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa, zaoberal sa
podmienkami, ktoré sú v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách potrebné pre platné
postúpenie pohľadávky z banky na tretiu osobu s tým, že v danom prípade tieto podmienky neboli
splnené a pohľadávka banky z tohto dôvodu nebola spôsobilá na postúpenie navrhovateľovi a svoju

argumentáciu oprel aj o rozhodnutia súdov, ktoré riešili obdobné veci. Preto súd dospel k záveru,
že uvedené 4 úkony právnej služby boli potrebné pre účelné bránenie práv žalovaného, ktorého v
konaní podporoval vedľajší účastník. Súd nepriznal vedľajšiemu účastníkovi trovy právneho zastúpenia
uplatnené za ďalšie písomné stanovisko vedľajšieho účastníka zo dňa 25.01.2016, súdu doručené
29.01.2016, pretože nešlo o účelný úkon právnej služby, súd ho k podaniu tohto stanoviska nevyzýval,

pričomvedľajšíúčastníkvňomdopĺňalarozvíjalargumentáciuonedostatkuvecnejlegitimáciežalobcuv
konaní,noničnebránilovedľajšiemuúčastníkoviuviesťkompletnézdôvodnenieobranyprávžalovaného
už v prvom vyjadrení k návrhu zo dňa 14.11.2014 vzhľadom k tomu, že v tom čase vedľajší účastník
už bol oboznámený s návrhom a jeho prílohami a ustanovenie § 92 ods. 7 (neskôr ods. 8) Zákona o
bankách je platné a účinné od 01.01.2002. Súd potom výrokom III. uložil žalobcovi povinnosť podľa §

142 ods. 1, § 149 ods. 1 O.s.p. zaplatiť náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 819,01 Eur do rúk
právneho zástupcu vedľajšieho účastníka na strane žalovaného.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd zmenil
napadnutý rozsudok tak, že žalobe vyhovie, prípadne, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec

vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne vec
posúdil, ak napriek predloženému oznámeniu postupcu o postúpení pohľadávky skúmal platnosť zmluvy
o postúpení. Uviedol, že v konaní predložil relevantné oznámenie postupcu žalovanej o postúpení
pohľadávky spolu s podacím hárkom preukazujúcim jeho odoslanie, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu
legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z tohto oznámenia

vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení.
Dlžník sa v takom prípade nemôže úspešne dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, ani jej
neexistencie. K tomu žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4
Obo 210/01, uznesenie Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 8Co/564/2015 a uznesenie Krajského súdu vNitre, sp. zn. 9Co/133/2013. Ďalej žalobca zastáva názor, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách
nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Účelom predmetného
ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia

pohľadávok. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali
platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Táto norma nezakladá občianskoprávnu povinnosť
vo vzťahu ku klientovi banky, ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou
Slovenska. Doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách nie je
podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. To znamená, že ak banka pred postúpením pohľadávky

písomne nevyzvala dlžníka na plnenie, nemá to vplyv na platnosť postúpenia pohľadávky v zmysle §
524 Občianskeho zákonníka. S nedoručením takejto výzvy môžu byť spojené len sankcie vyplývajúce
zo zákona o bankách, ale nie sankcia v podobe neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky. Vzhľadom
k dikcii ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách s poukazom na to, že omeškanie žalovanej trvalo
viac ako rok, žalobca vyjadril názor, že jeho právny predchodca by konal v súlade s ustanovením §
92 ods. 8 zákona o bankách (a teda by neporušil bankové tajomstvo) aj v takom prípade, ak by

písomnú výzvu žalovanej nezasielal. Napokon žalobca uviedol, že v konaní predložil súdu výzvu svojho
právneho predchodcu zo dňa 21.10.2009, ktorou bola žalovaná v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách
vyzvaná na úhradu omeškaných splátok, čím bolo preukázané, že právny predchodca žalobcu vyzval
žalovanú na úhradu dlžných splátok, a teda konal v súlade s § 92 ods. 8 zákona o bankách. Na podporu
svojej argumentácie žalobca poukázal na názor doc. JUDr. B. K., PhD., LL.M., ako aj na rozhodnutia

Okresného súdu Prievidza, sp. zn. 8C/67/2013 a sp. zn. 12C/63/2014. K trovám vedľajšieho účastníka
žalobca v odvolaní uviedol, že združenie na ochranu spotrebiteľa vstupuje do množstva konaní bez
ohľadu na stav konania, a to oznámením o vstupe združenia do konania, ktoré obsahuje žiadosť
ozaslaniežalobyanávrhnapriznanietrovprávnehozastúpenia.Jezrejmé,žepredzaslanímoznámenia
o vstupe do konania združenie nemá žiadnu vedomosť o prejednávanom prípade a len z označenia

účastníkov konania usudzuje, že ide o spotrebiteľskú vec. Bez akýchkoľvek vedomostí o predmete
a stave konania nie je možné pripraviť sa na zastupovanie v tej-ktorej veci, a teda naplniť podstatu
úkonu - príprava a prevzatie právneho zastúpenia. Paušálny vstup združenia zastúpeného advokátom
do konaní, v ktorých pre vstup nebol žiadny dôvod, zbytočne navyšuje trovy konania a navodzuje dojem,
že účelom vstupu nebola ochrana práv spotrebiteľa, ale získanie finančných prostriedkov v podobe

náhrady trov právneho zastúpenia. Nemožno hovoriť o trovách účelne vynaložených na uplatnenie alebo
bránenie práva, naopak, dochádza k zneužívaniu inštitútu ochrany spotrebiteľa a právnej úpravy trov
konania, preto je na mieste aplikácia § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Žalobca má za to,
že úmyslom zákonodarcu pri umožnení vstupu právnickej osoby ako vedľajšieho účastníka do konania
bolo umožniť kvalifikovanú ochranu spotrebiteľa priamo na ten účel zriadeným subjektom, ktoré budú

spôsobilé poskytnúť spotrebiteľovi kvalifikovanú pomoc, a ktoré budú v danej oblasti aj materiálne
a personálne vybavené a odborne kompetentné. Preto žalobca považuje právne zastúpenie vedľajšieho
účastníka v predmetnom konaní za nadbytočné, účelové a nehospodárne. Poukázal na
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6 MCdo 5/2013, podľa ktorého trovy vzniknuté
zastupovaním advokátom v tzv. hromadných veciach, kde sa obsah jednotlivých podaní

vyhotovených advokátov mení len o aktualizáciu a individualizáciu tej-ktorej veci, nemožno považovať
za trovy nevyhnutne vynaložené na riadne uplatnenie alebo bránenie práva na súde.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

4. Občianske združenie VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV (do 30.06.2016
v procesnom postavení vedľajšieho účastníka) prostredníctvom svojho advokáta v písomnom vyjadrení
k odvolaniu navrhlo, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny a priznal mu
náhradu trov odvolacieho konania. K aktívnej legitimácii žalobcu uviedlo, že žalobca svoje nároky voči
žalovanému odvodzuje od zmluvy, ktorú žalovaný uzavrel so P., a.s., teda bankou poskytujúcou úvery

na základe bankovej licencie. Išlo teda o bankovú zmluvu. Banka sa pri postúpení pohľadávky musí
riadiť nielen ustanoveniami § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka, ale aj ustanovením § 92 ods. 8 zákona
o bankách, ktorý umožňuje banke postúpiť pohľadávku aj inej osobe ako banke, avšak po splnení tam
uvedených podmienok. Ak tieto podmienky nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná, teda
jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané. Ak k takémuto postúpeniu došlo, je v rozpore so

zákonom, a preto je neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Preto postupca, ktorému bola
pohľadávka postúpená bankou, je povinný v súdnom konaní tvrdiť a dokázať, že pred postúpením
pohľadávky banka klienta písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v
omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností máza následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka. Nepredložením dôkazu o odoslaní výzvy v
zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Existuje dôvodná obava, že
právny predchodca žalobcu mohol vygenerovať zo systému výzvu, ktorú doložil v konaní, avšak žalobca

musí preukázať, že túto výzvu skutočne banka zaslala žalovanému. Žalobca nepreukázal doručenie
písomnej formy výzvy postupcu adresovanej klientovi a súčasne neboli dodržané všetky podmienky v
zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách, keďže bola postúpená aj nezosplatnená časť úveru. K tomu
občianske združenie poukázalo na rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 5Co/460/2015,
Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 6Co/203/2015, Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 23Co/574/2015,

Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 19Co/177/2014 a sp. zn. 4Co/145/2014.

5. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 v spojení § 219 ods. 3 CSP a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

6. Po vydaní rozhodnutia súdu prvej inštancie a podaní odvolania žalobcom došlo k zmene
právnej úpravy sporového konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok (O.s.p.). V prechodných ustanoveniach (§ 470 ods. 1, ods. 2) CSP stanovil, že
ak neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti,

avšakstým,žeprávneúčinkyúkonov,ktoré vkonanínastalipredodňomnadobudnutiaúčinnosti
tohto zákona, zostávajú zachované. V zmysle tohto ustanovenia odvolací súd posudzoval
včasnosť a dôvodnosť odvolania podľa ustanovení O.s.p. účinných v čase vydania rozhodnutia súdu
prvej inštancie.

7. Súd prvej inštancie založil svoje zamietajúce rozhodnutie na právnom názore, že ustanovenie § 92
ods. 8 zákona o bankách dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých
podmienok, ktorých splnenie však súd v danom konaní preukázané nemal. Pre platné postúpenie
pohľadávkyzostranybanky,akopostupcu,musiabyťsplnenéokremvšeobecnýchpodmienokust.§524
Občianskeho zákonníka aj podmienky uvedené práve v citovanom ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách.

Zo znenia citovaného ustanovenia vyplýva, že predmetom postúpenia z banky na „nebankovku“ môžu
byťlensplátkyúveru,ktorésúnepretržiteviacako90dnípolehotesplatnostiazároveňmusíbyťsplnená
aj podmienka, že banka písomne vyzve svojho klienta na úhradu peňažného záväzku s tým, že je v
omeškaní nepretržite 90 dní. Pokiaľ by došlo k výkladu, že banka je oprávnená postúpiť celý úver po
uplynutí 90 dní omeškania dlžníka, musel by súd dospieť k záveru, že banka môže postúpiť úverové

vzťahy bežne uzatvárané na akýkoľvek subjekt, teda aj na nebankovku, čo je v rozpore s účelom zákona
o bankách a viedlo by to k zhoršeniu postavenia spotrebiteľa, ktorý vstúpil do zmluvného vzťahu s
bankou, ktorej činnosť podlieha dozoru NBS a stal by sa dlžníkom nebanky.

8. Odvolací súd považuje tento právny názor súdu prvej inštancie za správny a stotožňuje

sa aj odôvodnením napadnutého rozsudku v celom rozsahu podľa § 387 ods. 2 CSP. Na zdôraznenie
jeho správnosti a k odvolacím námietkam žalobcu uvádza nasledovné:

9. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi
ním uplatnené právo, resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať.

Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej, t. j. existencie tvrdeného
práva na strane žalobcu, alebo pasívnej, t. j. existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovaného, je
imanentnou súčasťou súdneho konania (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
2Cdo/205/2009). Preto nepostačuje, aby žalobca v súdnom konaní svoju aktívnu vecnú legitimáciu
preukázallenoznámenímpostupcuopostúpenípohľadávkydlžníkovi;jepotrebnépreukázanieplatného

postúpenia pohľadávky. Podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak dlžníkovi postúpenie oznámil
postupca, dlžník nemá právo požadovať preukázanie postúpenia zmluvou o postúpení pohľadávky. To
však platí len vo vzťahu k dlžníkovi, teda presnejšie vo vzťahu medzi účastníkmi zmluvy o
postúpení pohľadávky na jednej strane a dlžníkom na strane druhej, nie vo vzťahu k súdu. Správne
súd prvej inštancie poukázal v tomto smere na odklon súdnej praxe od rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, sp. zn. 4Obo/210/01, podľa ktorého relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi
o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu vecnú legitimáciu postupníka na vymáhanie
postúpenejpohľadávkyasúdztakéhooznámeniavychádzabeztoho,abyakopredbežnúotázkuskúmal
existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Súd prvej inštancie poukázalna to, že odklon od uvedeného rozhodnutia vyplýva napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. 2Obo/49/2008 zo dňa 14.05.2008, ako aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. 1Cdo/76/2007 zo dňa 28.01.2009, podľa ktorého v spore o neplatnosť

zmluvy o postúpení, resp. v spore o splnenie neuhradenej postúpenej pohľadávky je súd
povinný prihliadať z úradnej povinnosti ku skutočnostiam, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť
právneho úkonu - zmluvy o postúpení pohľadávky, ak v konaní vyjdú najavo a z Občianskeho
zákonníka nemožno vyvodiť, že dlžník by nemohol namietať a súd skúmať platnosť zmluvy o postúpení
pohľadávky, ak by toto postúpenie dlžníkovi oznámil postupca. K správnosti týchto záverov sa priklonil

aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení, sp. zn. IV. ÚS 337/2012-19 zo dňa 03.07.2012.

10. Pre potreby ďalšej argumentácie považuje odvolací súd za potrebné opätovne citovať § 92 ods.
8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov(ďalejlen„zákonobankách“):„Akjenapriekpísomnejvýzvebankyalebopobočkyzahraničnej
banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti

svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka
zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou
zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta.
Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením
pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom

rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len
časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok.
Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo
pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových

vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu
ustanovených týmto zákonom.“

11. Citované ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách neupravuje len administratívne povinnosti
banky pri ochrane bankového tajomstva, ako to naznačuje žalobca v odvolaní, ale stanovuje podmienky

platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky bankou, ide teda o lex specialis vo vzťahu k všeobecným
ustanoveniam Občianskeho zákonníka o postúpení pohľadávky (§ 524 a nasl.). Tomu nasvedčuje
jednak znenie citovaného ustanovenia („...môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju
pohľadávku... postúpiť“), ako aj jeho zaradenie do časti zákona o bankách, ktorej nadpis znie „Ochrana
klientov a bankové tajomstvo“. Účelom tohto ustanovenia teda nie je len ochrana bankového tajomstva,

ale aj ochrana klientov banky. Citované ustanovenie stanovuje podmienky, za ktorých môže banka aj
bez súhlasu klienta postúpiť svoju pohľadávku na inú osobu, čo výkladom a contrario znamená, že
ak podmienky uvedené v tomto ustanovení splnené nie sú, banka postúpiť pohľadávku bez súhlasu
klienta nemôže. Postúpenie pohľadávky bankou bez splnenia podmienok uvedených v ustanovení §
92 ods. 8 zákona o bankách je potrebné považovať za konanie v rozpore so zákonom a takýto úkon

je absolútne neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pričom na absolútnu neplatnosť právneho
úkonu má súd povinnosť prihliadať ex offo. V danom prípade, keďže právnym predchodcom žalobcu
bola banka, bolo správne, že súd prvej inštancie zisťoval, či boli pri postúpení pohľadávky na žalobcu
dodržané podmienky ustanovené zákonom o bankách, teda, či postúpenie pohľadávky bolo platné.

12. Správne preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o
odoslaní výzvy podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách zo strany jeho právneho predchodcu, a preto
postúpenie pohľadávky na žalobcu nebolo v súlade s citovaným zákonným ustanovením, čoho právnym
následkom je neplatnosť postúpenia pre jeho rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka).
Žalobca teda nepreukázal, že vstúpil do práv pôvodného veriteľa - banky, nemá preto aktívnu vecnú

legitimáciu uplatňovať v súdnom konaní právo na plnenie zo záväzkovo-právneho vzťahu založeného
zmluvou o splátkovom úvere zo dňa 21.07.2006, ktorú uzavrel žalovaný so Slovenskou sporiteľňou, a.s.
- právnym predchodcom žalobcu.

13. K tvrdeniu žalobcu, že omeškanie žalobcu trvalo viac ako rok a v takom prípade by jeho právny

predchodca konal v súlade s § 92 ods. 8 zákona o bankách, aj keby písomnú výzvu žalovanému
nezasielal, odvolací súd uvádza, že z citovaného ustanovenia takýto záver nemožno vyvodiť. Dodatok
v znení „to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti
toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok“ jepripojený k druhej vete citovaného ustanovenia (za bodkočiarkou), teda zjavne
sa vzťahuje len na túto druhú vetu - jej časť pred bodkočiarkou. Podľa
tohto ustanovenia banka nemôže postúpiť pohľadávku inej osobe bez súhlasu klienta, ak klient ešte

pred postúpením pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho
príslušenstva; to (t. j. že banka nemôže postúpiť pohľadávku, ak klient už uhradil omeškaný peňažný
záväzok) neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného
záväzku voči banke presiahol jeden rok (zákonodarca tu rozlišuje medzi pohľadávkou a omeškaným
peňažnýmzáväzkom).Akbyčasťdruhejvetyzačínajúcasaslovami„toneplatí,ak...“malapredstavovať

výnimku aj z prvej vety, muselo by to v nej byť výslovne vyjadrené, resp. by legislatívno-technicky musela
tvoriť samostatný odsek s výslovným uvedením, ku ktorým ustanoveniam sa (táto výnimka) vzťahuje.
Čo sa týka náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi - Občianskemu združeniu Všeobecná ochrana
práv spotrebiteľov, ešte v postavení vedľajšieho účastníka (do 30.06.2016), súd prvej inštancie o trovách
konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného
priznal náhradu trov konania pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia vo výške 819,01 eur. Odvolací

súd sa s týmto právnym názorom súdu prvej inštancie stotožňuje. Aj podľa názoru odvolacieho súdu
vedľajšíúčastníktak,akoktorákoľvekináfyzickáaleboprávnickáosoba,maldo30.06.2016(zaúčinnosti
Občianskeho súdneho poriadku) právo zvoliť si advokáta, ktorý ho zastupuje v konaní, v dôsledku
čoho aj odvolací súd vedľajším účastníkom uplatnené trovy právneho zastúpenia považoval za účelne
vynaložené. Toto jeho právo vyplýva aj z Ústavy Slovenskej republiky, článok 47, ods. 2. V danej veci

vedľajší účastník vstúpil do konania v záujme ochrany spotrebiteľa - žalovaného.

14. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne
správny potvrdil.

15. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1
C.s.p. tak, že úspešnému žalovanému náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná, pretože mu
v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

16. Odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania Občianskemu združeniu -

Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov v plnom rozsahu, nakoľko tieto mu vznikli podaním vyjadrenia
k odvolaniu. O výške náhrady trov odvolacieho konania bude rozhodovať súd prvej inštancie v zmysle
§ 262 ods. 2 CSP.

17. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).