Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 27. február 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 21Scud/39/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5014200407
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Šobichová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5014200407.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Šobichovej a členov senátu

JUDr. Eriky Čanádyovej a JUDr. Zuzany Jančárovej v právnej veci žalobcu: C. A. P., nar. XX.XX.XXXX,
bytom I. XX, XX XXX Y.., Poľsko, právne zastúpená: V4 Legal, s.r.o., so sídlom Tvrdého 4, 010 01 Žilina,
IČO: 36 858 820, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom ul. 29. augusta č. 8 a 10,
813 63 Bratislava, za účasti pribratého účastníka: WEBUNG, s.r.o., so sídlom Palárikova 76, 022 01
Čadca, IČO: 47 237 201, právne zastúpený: V4 Legal, s.r.o., so sídlom Tvrdého 4, 010 01 Žilina, IČO:
36 858 820, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 18000-2/2014-BA zo dňa
21.01.2014, takto jednomyseľne

r o z h o d o l :

Žalobný návrh z a m i e t a .

Žalobkyni súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou doručenou súdu dňa 03.04.2014 sa žalobkyňa domáhala preskúmania rozhodnutia Sociálnej
poisťovne, ústredie č. 18000-2/2014-BA zo dňa 21.01.2014, ktorým rozhodnutím žalovaný potvrdil
rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca č. 46655-1/2013-CA z 10.10.2013 a odvolanie
žalobkyne zamietol. Prvostupňový správny orgán - Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca rozhodnutím
pod č. 46655-1/2013-CA zo dňa 10.10.2013 rozhodla tak, že vo vzťahu k žalobkyni nevzniklo povinné

nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako
zamestnancovi WEBUNG, s.r.o. od 01.03.2013 podľa Slovenskej legislatívy, s odôvodnením, že dňa
26. februára 2013 vykonali kontrolní zamestnanci Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca, kontrolu v
sídle zamestnávateľa, zameranú na overenie reálneho výkonu činnosti jeho zamestnancov. Kontrolní
zamestnanci v sídle spoločnosti na Palárikovej ulici č. 76, Čadca v čase vykonania kontroly nezistili
prítomnosť žiadneho zamestnanca a taktiež nebol prítomný žiaden z konateľov spoločnosti a nebola
zaznamenaná ani prítomnosť vlastníkov spoločnosti. Kontrolní zamestnanci vypočuli aj Ing. Mgr.

Miroslava Šperku, konateľa ACARTUS Slovakia, s.r.o.. Podľa jeho vyjadrenia sa dňa 26. februára 2013
v sídle spoločnosti nenachádzal žiaden zamestnanec a ani konateľ spoločnosti. Na základe výsledkov
kontroly nebolo preukázané, že žalobkyňa reálne vykonáva činnosť ako zamestnanec na území
Slovenskej republiky a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom ani podľa jedného z
citovaných článkov základného nariadenia. Žalobkyni teda nevzniklo nemocenské poistenie, povinné
dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi WEBUNG, s.r.o.
od 01.03.2013 podľa Slovenskej legislatívy. V rozhodnutí poukázal prvostupňový orgán na nariadenie

(ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia
v znení nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo dňa 16. septembra 2009
a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa vykonáva
nariadenie č. 883/2004 najmä na čl. 11 (3) (a) základného nariadenia a čl. 13 (3) základného nariadenia.V dôvodoch rozhodnutia žalovaný poukázal na ust. § 4 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení
zákona č. 413/2012 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2013, § 7 ods. 1 písm. c), § 3 ods. 1 písm. a), § 14

ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a) a § 19 ods. 1 zákona o sociálnom poistení a konštatoval, že
účastník konania je vedený v registri poistencov Sociálnej poisťovne ako zamestnanec zamestnávateľa
od 01.03.2013. Zamestnávateľ je právnická osoba zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu
Žilina od 04. januára 2012, do registra zamestnávateľov vedenom Sociálnou poisťovňou, pobočka
Čadca je prihlásený od 01. februára 2012. Poukázal na to, že od vstupu Slovenskej republiky do

Európskej únie sa od 01.05.2004 v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia,
nariadenie rady EHS č. 1408/71, zo 14.06.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia
na zamestnané osoby, SZČO a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení
neskorších zmien a doplnkov a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972 z 21.03.1972.
Od 01.05.2010 sa uplatňujú nové koordinačné nariadenia a to nariadenie č. 883/2004, nariadenie
č. 988/2009 a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa

vykonáva nariadenie č. 883/2004. Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II.
základného nariadenia majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy
dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii,
že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. Nariadenie v čl. 13 stanovuje,
ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosť v dvoch alebo viacerých členských

štátoch. Zároveň poukázal na čl. 13 (1) a čl. 13 (3) základného nariadenia. Ďalej uviedol, že pri určení
uplatniteľnej legislatívy nie je rozhodujúci však len status osoby ako zamestnanca, resp. samostatne
zárobkovo činnej osoby, ale aj skutočný výkon činností. Samotná skutočnosť, že fyzická osoba má
uzatvorenú pracovnú zmluvu neznamená, že na území Slovenskej republiky činnosť zamestnanca aj
vykonáva. Preto je dôležité skúmať pri aplikácii osobitného pravidla, ktorého cieľom je zabezpečenie

uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, nielen status osoby, ale aj reálny výkon činnosti
za účelom zamedzenia manipulácie s uplatniteľnými právnymi predpismi a ich zneužívaním v tejto
oblasti. Napriek tomu pojem reálneho výkonu činností nie je explicitne zadefinovaný v základnom
nariadení v pravidlách určujúcich uplatniteľnú legislatívu ustanovených v hlave II. základného nariadenia
je pojem reálneho výkonu činností jedným z faktorov na posúdenie o určenie príslušnosti s právnym

predpisom sociálneho zabezpečenia. Ďalším rozhodujúcim faktorom na určenie miesta výkonu činnosti
a teda aj posúdenia a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie
registrovéhosídlaalebomiestapodnikania.Uvedenévyplývazpraktickejpríručkyprávnepredpisy,ktoré
sa vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii, európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku,
ktorá sa uplatňuje v rámci celej európskej únie. Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch

nevykonáva podstatnú časť činností v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského
štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva registrové sídlo alebo miesto
podnikania. Termín registrové sídlo alebo miesto podnikania nie je v nariadení vymedzený. Poukázal
na rozhodnutie Súdneho dvora prípadu Planzer Luxembourg Sarl C-73/06. Zamestnávateľ nespĺňa
podmienky registrácie alebo miesta podnikania, nemôže sa na zamestnancov uplatňovať legislatíva

štátu, v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania. Sociálnej poisťovni
bola doručená informácia Poľskej inštitúcii sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava, že v posledných
rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na
úväzok v iných členských štátoch, v mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania
na pracovnú zmluvu mimo hraníc poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne

zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike. Sociálna poisťovňa,
ktorá je príslušná inštitúcia na uplatnenie uplatniteľnej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola
povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Kontrolou so zameraním na preverenie reálneho výkonu
činností zamestnancov zamestnávateľa na území Slovenskej republiky vykonala v období od 26.
februára 2013 do 07. marca 2013 Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca. V rámci vykonanej kontroly

bolo zistené, že v registrovanom sídle spoločnosti zamestnávateľ samostatnú kanceláriu nemá. Doklady
zamestnávateľa sa nachádzajú na adrese Palárikova 76, Čadca. Pracovné zmluvy so zamestnancami
sú uzatvorené na 10 hodín mesačne. Zamestnanci zamestnávateľa roznášajú letáky na požiadanie
poľských firiem po rôznych mestách na území Slovenskej republiky. Zamestnávateľ zadáva prácu
zamestnancom telefonicky, e-mailom alebo poštou. Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca vykonáva

kontrolu so zameraním na preverenie reálneho výkonu činností zamestnávateľa aj 05. novembra 2013,
pričom nezistila žiadne nové skutočnosti v tejto veci. Na základe tejto kontroly sa nepodarilo preukázať
reálny výkon činností zamestnancov na území Slovenskej republiky ani splnením základných kritériíregistrovaného sídla spoločnosti. Z tohto dôvodu sa žalovaný stotožnil v odvolacom konaní s právnym
názorom prvostupňového správneho orgánu.

Proti rozhodnutiu žalovaného riadne a včas podala žalobu žalobkyňa, ktorou žiadala napadnuté
rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Žalovaný sa v odôvodnení rozhodnutia
obmedzil na tvrdenie, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské, povinné dôchodkové poistenie a
povinné poistenie v nezamestnanosti podľa Slovenskej legislatívy odo dňa 01.03.2013 a to z dôvodu
toho, že na základe kontroly sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti zamestnancov na území

Slovenskej republiky a ani splnenie základných kritérií registrovaného sídla v spoločnosti. Žalovaný v
tejto súvislosti odkazuje na praktickú príručku - právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov v
Európskej únii, európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, ktorá má podľa názoru žalobkyne
len odporúčací charakter, pričom uvádza, že jedným rozhodujúcim faktorom na určenie miesta výkonu
činností a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia
je určenie registrového sídla alebo miesta podnikania. V súlade s aplikáciou postupu uvedeného v

čl. 16 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup
vykonávania nariadenia zabezpečenia styčný orgán štátu bydliska žalobcu, Poľská inštitúcia sociálneho
zabezpečenia určil listom č. 480300/0083725/2013 zo dňa 29.04.2013, že na žalobcu sa vzťahujú
uplatniteľné predpisy Slovenskej republiky a to s poukazom na čl. 13 ods. 3 Nariadenia Európskeho
parlamentu Rady č. 883/2004. Predbežné určenie slovenskej legislatívy ako legislatívy uplatniteľnej sa

stalo definitívnym, nakoľko s poukazom na čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia Sociálna poisťovňa
do dvoch mesiacov, od kedy bola o tejto skutočnosti informovaná, nenamietala určenie slovenských
právnych predpisov ani k veci nezaujala odlišné stanovisko. Žalobca má za to, že Sociálnej poisťovni
ako príslušnej inštitúcii dotknutého členského štátu nie sú známe skutočnosti, ktoré by bolo v rozpore
s predbežným určením legislatívy. Uplynutím dvojmesačnej lehoty zaniká nielen právny nárok, ale aj

oprávnenie. Právny úkon spočívajúci v uvedení nesúhlasného stanoviska - rozhodnutia po uplynutí tejto
lehoty je v rozpore s právnymi predpismi Európskej únie a teda je protiprávny. Žalobkyňa podlieha v
oblasti sociálneho zabezpečenia právnym predpisom Slovenskej republiky. Žalovaný v rámci konania
nesprávne zistil skutkový stav a na nesprávne zistený skutkový stav aplikoval nesprávny hmotnoprávny
predpis. Počas kontrolovaného obdobia od 01.02. 2012 do 26.02.2013 v zmysle kontroly sociálnej

poisťovne vykonanej od 26.02.2013 do 07.03.2013 u zamestnávateľa, na ktorých žalovaný odkazuje
v odôvodnení rozhodnutia, žalobca nebol zamestnancom zamestnávateľa. Uvedené preto nemôže byť
podkladom pre rozhodnutie, nakoľko situácia v danom čase a mieste nebola vo vzťahu k žalobcovi
individuálne zistená. Napriek uvedenému zdôraznila žalobkyňa, že počas predmetnej kontroly neboli
zistené žiadne nedostatky. Ďalej žalobca uviedol, že sa žalovaný obmedzil len na tvrdenie, že kontrolou

vykonanou dňa 05.11.2013 neboli zistené žiadne nové skutočnosti v tejto veci. Žalobkyňa zastáva názor,
že výsledky kontroly ako relevantné zistenia neboli podkladom pre rozhodnutie, nakoľko s poukazom na
správu o kontrole č. 48042-2/2013-CA neboli zistené žiadne pochybenia ani nedostatky a nepreukázala
sa ani skutočnosť, že by k výkonu závislej činnosti zamestnancov v zmysle pracovných zmlúv
nedochádzalo. Zdôraznila, že kontrola bola vykonávaná na skúmanie reálneho výkonu činností všetkých

zamestnancov v období od 01.02.2012 do 05.11.2013, pričom žiadne iné individuálne šetrenia týkajúce
sa žalobcu uskutočnené neboli. Počas kontroly bola predložená pracovná zmluva, výplatné listiny,
mzdové listy a evidencia dochádzky. Žalobkyňa tak predložila všetku dokumentáciu zamestnávateľa,
ktorú od nej možno rozumne požadovať, čím bolo logicky dôkazné bremeno v súvislosti s reálnym
výkonom jej závislej činnosti vyčerpané. Žalobkyňa ani zamestnávateľ nie sú povinní disponovať s

inými dokumentmi a dôkazmi pokiaľ to platné a právne predpisy explicitne neuvádzajú. Zo správy aj
záverov vyplýva, že nedostatky vo výkone činnosti zamestnancov žalobcu zistené neboli. V odôvodnení
rozhodnutia táto skutočnosť absentuje a uvedené dokumenty a výsledky kontroly neboli podkladom
rozhodnutia v zmysle § 209 zákona o sociálnej poisťovni. Žalovaný prijal zovšeobecňujúci záver,
že na základe vykonanej kontroly zamestnávateľ nespĺňa podmienky registrácie sídla alebo miesta

podnikania aj napriek tomu, že za týmto účelom nebola vykonávaná žiadna kontrola. Navyše ak
dotknutá inštitúcia členského štátu mala za to, že osoba nevykonáva činnosť ako zamestnanec na území
Slovenskej republiky, túto skutočnosť treba posudzovať z hľadiska niekoľkých ukazovateľov, ak sú k
dispozícii s ohľadom na celkovú situáciu, ktorá sa danej osoby týka, teda individuálne. Žalovaný sa len
formálne vysporiadal so zistením skutočného stavu veci a rozhodnutie prakticky nezdôvodnil. Paušálne

poukazovanie na ustanovenia právnych predpisov a nedôsledné vysporiadanie sa s individuálnou
situáciou žalobcu je nedostatočné a nezákonné. Žalobca poukázal na to, že riadiace osoby spoločnosti
sa za účelom pracovných stretnutí a riešenia prevádzkových záležitostí stretávajú v sídle spoločnosti
Slovenskej republiky, kde uchovávajú účtovné doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy a faktúry.Mala za to, že miestom sídla, miestom stretnutí a riadiacich osôb, miestom uloženia správnych a
účtovných dokumentov a miestom hlavného priebehu finančných činností je Slovenská republika.
Povaha práce zamestnancov zamestnávateľa v zmysle pracovných zmlúv si vyžaduje spravidla prácu

v teréne na území Slovenskej republiky, kedy prenajaté priestory zamestnanci nevyužívajú. Zdôraznila,
že zamestnávateľa nemožno označiť za tzv. schránkovú firmu. Žalobkyňa ďalej namieta podľa bodu
8 nariadenia, všeobecná zásada rovnakého zaobchádzania je mimoriadne dôležitá pre pracovníkov,
ktorí nemajú bydlisko v členskom štáte ich zamestnania, vrátane cezhraničných pracovníkov. Podľa
bodu 11 nariadenia, prispôsobenie faktorov alebo udalostí, ku ktorých dochádza v jednom členskom

štáte nemôže v žiadnom prípade viesť k tomu, aby sa iný členský štát stal príslušným alebo jeho
právne predpisy uplatniteľnými. Koordinácia systému sociálneho zabezpečenia je založená na štyroch
základných princípoch, z ktorých základným je princíp rovnakého zaobchádzania, v zmysle ktorého
podliehajú migrujúce osoby na území členských štátov rovnakým povinnostiam a využívajú rovnaké
výhody ako štátni občania dotknutého štátu. Zakazuje sa akákoľvek diskriminácia na základe štátneho
občianstva. Žalovaný svojím konaním porušuje vyššie uvedený princíp rovnakého zaobchádzania,

nakoľko ide o celoslovenský diskriminačný postup voči tým zamestnancom, ktorí sú občanmi Poľskej
republiky. Žalobkyňa mala za to, že na základe vyššie uvedenej skutkovej a právnej argumentácii a
s poukazom aj na jednoznačnosť čl. 13 ods. 3 nariadenia, v zmysle ktorého osoba, ktorá zvyčajne
vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobková činná osoba v odlišných
členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako

zamestnanec. Vzhľadom na uvedené žiadala rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec vrátiť žalovanému na
ďalšie konanie. Zároveň si uplatnila náhradu trov konania.

Žalovaný sa k žalobe písomne vyjadril, podaním doručeným súdu dňa 11.08.2014. Splnenie podmienok
na určenie uplatniteľnej legislatívy v súlade s koordinačnými nariadeniami, ktoré upravujú oblasť

sociálneho zabezpečenia, je oprávnená kontrolovať inštitúcia ustanovená na tento účel, ktorá je
zároveň inštitúciou oprávnenou na určenie uplatniteľnej legislatívy, t.j. na území Slovenskej republiky
- Sociálna poisťovňa. Kontroly týkajúce sa preverenia reálneho výkonu činnosti zamestnancov
uskutočňuje Sociálna poisťovňa v prípade, ak vznikne podozrenie, že zo strany zamestnávateľov
dochádza k obchádzaniu právnych predpisov sociálneho zabezpečenia bez rozdielu národnosti, či

štátnej príslušnosti. Na základe výsledkov kontrol boli vyhodnotené ako firmy, ktorých zamestnanci
reálne vykonávajú činnosť na území Slovenskej republiky, aj firmy, ktoré zamestnávajú prevažne
zamestnancov s bydliskom na území Poľskej republiky. Títo zamestnanci boli naďalej ponechaní v
systéme sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky. V tých prípadoch, kde sa nepreukáže reálny
výkon činnosti dotknutého zamestnanca na základe špecifických kritérií, rozhoduje Sociálna poisťovňa

o tom, že zamestnancovi nevzniklo, resp. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové
poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa Slovenskej legislatívy. V prípade, ak už bol
vystavený zamestnancom formulár E101 SK/PD A1, títo zamestnanci podliehajú Slovenskej legislatíve
až do dňa platnosti formulárov. Sociálna poisťovňa tieto formuláre spätne neruší. Následne po ukončení
platnosti príslušného formulára Sociálna poisťovňa rozhoduje o zániku sociálneho poistenia dňom,

ktorým platnosť formulára skončila. Ak sa jedná o zamestnancov, ktorým doteraz nebol vystavený
formulár PD A1 o určení uplatniteľnej legislatívy a na základe kontrol vykonaných Sociálnou poisťovňou
nebol preukázaný reálny výkon činností zamestnancov na území Slovenskej republiky a splnenie
podmienok registrového sídla Sociálna poisťovňa rozhoduje o tom, že dotknutému zamestnancovi
povinné sociálne poistenie na území Slovenskej republiky nevzniklo. O uvedených skutočnostiach bola

informovaná centrála poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS vo Varšave listom zo dňa 25. júla
2013, pričom poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava listom zo dňa 10.10.2013 tieto
skutočnosti akceptovala. Žalovaný sa stotožnil so skutkovým a právnym posúdením veci.

Pribratý účastník konania sa k veci písomne nevyjadril.

Krajský súd v Žiline preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie
správneho orgánu, vrátane postupov oboch správnych orgánov a dospel k záveru, že žaloba nie je
dôvodná a pri aplikácii § 250j ods. 1 O.s.p. žalobu zamietol a to z nasledovných dôvodov:

Podľa Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov
sociálneho zabezpečenia (ďalej len „nariadenie 883/2004“, „základné nariadenie“) čl. 13: Vykonávanie
činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch - (3) - „Osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako
zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch,podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec alebo ak
vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v
súlade s ods. 1.“

Podľa Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.09.2009 (ďalej len
„vykonávacie nariadenie“), ktorým sa stanovuje postup vykonávania Nariadenia (ES) č. 883/2004 o
koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia - čl. 14 týkajúceho sa spresnenia čl. 12 a 13 základného
nariadenia, bod 5a - „Na účely uplatňovania hlavy druhej základného nariadenia sa pod pojmom

„registrované sídlo alebo miesto podnikania“ rozumie registrované sídlo alebo miesto podnikania, v
ktorom sa prijímajú zásadné rozhodnutia podniku a vykonávajú funkcie jeho ústrednej správ.“
bod 5b - „Na účely určenia uplatniteľných právnych predpisov podľa čl. 13 základného nariadenia sa
zanedbateľné činnosti neberú do úvahy. Čl. 16 vykonávacieho nariadenia sa uplatňuje na všetky prípady
podľa tohto článku.

Podľa čl. 11 (1) základného nariadenia (hlava II - určenie príslušnosti právnych predpisov) - všeobecné
pravidlá, osoby na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje podliehajú právnym predpisom len jedného
členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.

Podľa čl. 16 vykonávacieho nariadenia (1) - „Osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých

členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu v
mieste bydliska.“
Podľa čl. 16 (2) - „Určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne
predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú so zreteľom na čl. 13 základného nariadenia, čl. 14
vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom

určeníuplatniteľnýchprávnychpredpisovurčenejinštitúciekaždéhočlenskéhoštátu,vktoromsačinnosť
vykonáva.“
Pod čl. 16 (3) - „Predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v ods. 2,
sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi
dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s ods. 2, ak už uplatniteľné právne predpisy

neboli definitívne určené na základe ods. 4, alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala
inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom,
že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.“
Podľa čl. 16 (4) - „Ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku
ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie

jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo
samotných úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu
vzájomnou dohodu a so zreteľom na čl. 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia čl. 14
vykonávacieho nariadenia.“
Podľa čl. 16 (5) - „Príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo

definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe.“

Podľa rozhodnutia č. H5 z 18.03.2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia
Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov
sociálneho zabezpečenia, Správna komisia pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia v bode

7 ustanovila (2010/C 149/03) čl. 5 ods. 3 nariadenia (ES) 987/2009) umožňuje, aby príslušná inštitúcia
v prípade pochybností požiadala inštitúciu v mieste pobytu alebo bydliska o overenie informácií, ktoré
poskytla príslušná osoba alebo platnosti dokumentu.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov, poistenec podľa tohto zákona je

fyzická osoba, ktorá je nemocensky poistená, dôchodkovo poistená alebo poistená v nezamestnanosti
podľa tohto zákona.

Podľa § 20 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom k 1.1.2013 povinné nemocenské poistenie,
povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti zamestnancov uvedené v § 4

ods. 1 vzniká odo dňa vzniku právneho vzťahu, ktorý zakladá, právo na príjem uvedený v § 3 ods. 1
písm. a) a ods. 2 a 3, zaniká dňom zániku tohto právneho vzťahu.Pravidlá určujúce príslušnosť k systému sociálneho zabezpečenia osôb vykonávajúcich činnosť v
štátoch Európskej únie upravujú koordinačné nariadenia, Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady
(ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a jeho vykonávacie nariadenie č.

987/2009. Uplatniteľná legislatíva sa v jednotlivých situáciách určuje na základe osobitných pravidiel,
ktoré zabezpečujú, aby osoby pohybujúce sa v rámci európskych krajín z dôvodu výkonu zárobkovej
činnosti boli pokryté systémom sociálneho zabezpečenia len jedného členského štátu a zároveň
vylučujú, aby nepodliehali systému žiadneho členského štátu, prípadne, aby sa na nich vzťahovali
systémy dvoch alebo viacerých členských štátov z dôvodu bydliska a zárobkovej činnosti. Tieto

pravidlá majú výhradný účinok a tak neumožňujú pracovníkom, aby si mohli vyberať výhodnejšie
systémy sociálneho zabezpečenia alebo, aby počas výkonu zárobkovej činnosti v inom členskom
štáte ostali poistení v štáte bydliska. Je možné, že výsledkom uplatnenia pravidiel budú pracovníci
pokrytí systémom sociálneho zabezpečenia s menej výhodnými podmienkami, aké sú v štáte ich
bydliska, sídla zamestnávateľa, či štátu, v ktorom je samostatne zárobkovo činná osoba (ďalej len
„SZČO“) usadená. Uplatniteľná legislatíva sa vzťahuje na celú oblasť sociálneho zabezpečenia, t.j.

na sociálne poistenie (nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie, poistenie v nezamestnanosti,
úrazové poistenie, garančné poistenie) a verejné zdravotné poistenie. Príslušnosť k systému sociálneho
zabezpečenia sa potvrdzuje prenosným dokumentom (PD A1 - potvrdenie o právnych predpisoch
sociálneho zabezpečenia), ktoré sa vzťahujú na držiteľa. A1 zároveň oslobodzuje klienta od povinnosti
platiť príspevky na sociálne zabezpečenie v inom členskom štáte, v ktorom vykonáva činnosť, či už

dočasne z dôvodu vyslania alebo zvyčajne pri súbežne vykonávajúcich činnostiach zamestnanca alebo
samostatne zárobkovo činnej osoby. A1 je pre všetky členské štáty záväzný až do doby, kým nebol
vyhlásený za zrušený alebo neplatný. A1 nie je pracovné povolenie ani nenahrádza žiadne iné povolenie
na výkon zárobkovej činnosti. Nevystavenie A1 z dôvodu nevyslania neznamená, že zamestnanec
(SZČO)nemôžuvykonávaťzárobkovúčinnosťnaúzemíinéhočlenskéhoštátu.Akjeosobazamestnaná

alebo SZČO len v jednom členskom štáte, podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia štátu,
v ktorom činnosť vykonáva aj napriek tomu, že sa jej bydlisko, či sídlo zamestnávateľa nachádzajú v
inom členskom štáte. V takých prípadoch sa A1 nevystavuje. Výnimkou zo všeobecnej zásady je inštitút
vyslania, ktorý môžu uplatniť zamestnávateľ aj SZČO po splnení stanovených podmienok.

Od vyslania sa odlišujú situácie, kedy osoba zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná alebo SZČO v
dvoch alebo viacerých členských štátoch. Osoba, ktorá má bydlisko na Slovensku podlieha slovenskej
legislatíve:
a) ak zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec alebo ako osoba samostatne zárobkovo činná v
dvoch alebo viacerých členských štátoch, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v štáte bydliska

na Slovensku,
b) nevykonáva podstatnú časť svojej činnosti v štáte bydliska na Slovensku a zamestnávateľ má
registrované sídlo alebo miesto podnikania na Slovensku,
c) zamestnáva ju viacero zamestnávateľov, ktorých registrované sídlo alebo miesto podnikania sa
nachádza v odlišných členských štátoch (účinnosť od 27.06.2012),

d) je súčasne zamestnaná na Slovensku a samostatne zárobkovo činná osoba v inom členskom štáte.

Od 28.06.2012 nadobudlo účinnosť Nariadenie (ES) č. 465/2012, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie
(ES) 883/2004 a uplatniteľnú legislatívu v prípade súbežného výkonu zamestnania v dvoch alebo
viacerých členských štátoch upravuje podrobnejšie. Pri súbežnom zamestnaní v dvoch členských

štátoch pre zamestnávateľov s registrovanými sídlami alebo miestami podnikania v odlišných štátoch sa
skúma podmienka podstatného výkonu činnosti zamestnanca v jednotlivých členských štátoch. SZČO
zvyčajne vykonávajúca činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, podlieha legislatíve štátu,
v ktorom sa nachádza centrum jej záujmu, ak nemá bydlisko v jednom z členských štátov, v ktorých
vykonáva podstatnú časť svojej činnosti.

Takéto osoby oznamujú svoju situáciu inštitúcii štátu bydliska, ktorá určí uplatniteľnosť právnych
predpisov len jedného členského štátu. Toto určenie je predbežné a definitívne sa stane do dvoch
mesiacov za predpokladu, že inštitúcia, resp. inštitúcie členských štátov, v ktorých osoba činnosť
vykonáva, nezaujmú k situácii dotknutej osoby odlišné stanovisko.

Podľa názoru krajského súdu, aplikovať nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z
29.04.2004 (ďalej len „základné nariadenie“) a jeho čl. 11 (1) vo väzbe na čl. 13 ods. 3 ako aj nariadenie
EurópskehoparlamentuaRady(ES)č.987/2009zodňa16.09.2009(ďalejlen„vykonávacienariadenie“)a čl. 14 - 16 je možné iba v prípade, keď osoba vykonáva činnosť zamestnanca ako aj činnosť
SZČO v dvoch členských štátoch. V posudzovanej veci žalobca vykonáva SZČO v Poľskej republike
(čo nebolo v konaní sporné), z vykonaného dokazovania v správnom konaní nebolo preukázané,

že by reálne, fakticky žalobca vykonával činnosť zamestnanca u zamestnávateľa WEBUNG, s.r.o.,
s miestom podnikania Palárikova 76 (ďalej len „zamestnávateľ“, „označený zamestnávateľ“), ktorého
miesto podnikania bolo na území SR.

Žalovaný okrem tvrdenia, že zamestnávateľ žalobcu - WEBUNG, s.r.o. nespĺňa podmienky registrácie

sídlaalebomiestapodnikaniaaztohtodôvodusanemôženazamestnancovuplatňovaťlegislatívaštátu,
v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania poukazuje na vykonané kontroly,
ktoré boli vykonávané na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov zamestnávateľa na území
Slovenskej republiky v období od 26.02.2013 do 07.03.2013, ktorú uskutočnila Sociálna poisťovňa,
pobočka Čadca. V rámci kontroly Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca zistila, že v registrovanom sídle
v spoločnosti zamestnávateľ nemá samostatnú kanceláriu, doklady zamestnávateľa sa nachádzajú na

adrese Palárikova 76, Čadca. Pracovné zmluvy so zamestnancami sú uzatvárané na 10 hodín mesačne,
pričom zamestnanci zamestnávateľa roznášajú letáky na požiadanie poľských firiem po rôznych
mestách na území Slovenskej republiky. Zamestnávateľ zadáva prácu zamestnancom telefonicky, e-
mailom alebo poštou. Sociálna poisťovňa, Čadca vykonala kontrolu so zameraním aj na preverenie
reálneho výkonu činnosti zamestnancov dňa 05.11.2013, pričom nezistila žiadne nové skutočnosti.

Podľa § 195 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním
rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci a na tento účel obstará potrebné
podklady na rozhodnutie.

Podľa § 195 ods. 2 zákona o sociálnej poisťovni, podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a
vyjadrenie účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo
známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.

Podľa § 195 ods. 3 predmetného zákona, organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci

objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech
alebo v neprospech účastníka konania.

Podľa § 196 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu
skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov,

odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a
právnických osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti
Sociálnej poisťovne.

Podľa § 196 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z. účastník konania, fyzická osoba alebo právnická osoba

zúčastnená na konaní, ktorí majú listiny, ktoré môžu byť dôkazom, sú povinní na výzvu organizačnej
zložky Sociálnej poisťovne tieto listiny predložiť.

Podľa § 196 ods. 6 zákona č. 461/2003 Z.z. účastník konania je povinný navrhnúť dôkazy na podporu
svojich tvrdení. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne rozhodne, ktoré z dôkazov sa vykonajú.

Organizačná zložka Sociálnej poisťovne je povinná vykonať aj iné dôkazy, ktoré účastníci konania
nenavrhli, ak sú potrebné na zistenie a objasnenie skutočného stavu veci.

Podľa § 196 ods. 7 zákona č. 461/2003 Z.z. organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy
podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti.

Podľa § 209 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne sa vydáva
písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými
právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať
predpísané náležitosti.

Podľa§209ods.2zákonarozhodnutiemusíobsahovaťvýrok,odôvodnenieapoučenieoodvolaníalebo
o opravnom prostriedku. Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v
celom rozsahu.Podľa § 209 ods. 3 zákona výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho
predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Ak sa

v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, organizačná zložka Sociálnej poisťovne
určí pre ňu lehotu.

Podľa § 209 ods. 4 zákona v odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie,
ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a

pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.

Podľa § 209 ods. 5 zákona poučenie o odvolaní alebo o opravnom prostriedku obsahuje údaj, či je
rozhodnutie konečné alebo či sa možno proti nemu odvolať alebo podať opravný prostriedok, v akej
lehote a kde možno odvolanie alebo opravný prostriedok podať.

Podľa § 209 ods. 6 zákona v rozhodnutí sa uvedie aj organizačná zložka Sociálnej poisťovne, ktorá
rozhodnutie vydala, dátum vydania rozhodnutia, meno a priezvisko účastníkov konania. Na rozhodnutí
musí byť odtlačok úradnej pečiatky a podpis s uvedením mena, priezviska a funkcie oprávnenej osoby.

Podľa § 218 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom

rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni.

Podľa § 218 ods. 2 ak sú na to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie
zamietne a rozhodnutie potvrdí.

Podľa § 218 ods.3 odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti organizačnej zložke Sociálnej poisťovne,
ktorá rozhodnutie vydala, na nové prejednanie a rozhodnutie, ak je to vhodnejšie najmä z dôvodov
rýchlosti alebo hospodárnosti. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne je viazaná právnym názorom
odvolacieho orgánu.

Podľa § 218 ods. 4 proti rozhodnutiu o odvolaní sa nemožno ďalej odvolať.

Krajský súd z obsahu pripojeného administratívneho spisu zistil, že kontrolu, ktorá bola vykonávaná v
rámci správneho konania je obsiahnutá v správe o vykonaní kontroly č. 34094-2/2013-CA. Takisto zo
záznamu o vykonanej kontrole bolo zistené, že bolo kontrolované obdobie od 01.02.2012 do 26.02.2013

s tým, že miesto a dátum vykonania kontroly bolo od 26.02.2013 do 07.03.2013, pričom záznam bol
vypracovaný dňa 07.03.2013. Jednalo sa o záznam č. 34094-2/2013-CA. Zo správy o kontrole je
však zrejmé, že dňa 04.03.2013 Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca opätovne navštívila spoločnosť
WEBUNG, s.r.o. na adrese Palárikova 76, pričom na uvedenej adrese bol pán Grzegorz Jan Maliński,
konateľ spoločnosti WEBUNG a piati zamestnanci. Je pravdou, že výsledky prvej kontroly za obdobie

od 01.02.2012 do 26.02.2013 sa nemôžu vzťahovať na žalobkyňu, nakoľko táto mala pracovať u
označeného zamestnávateľa až od 01.3.2013. Dňa 05.11.2013 Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca
vykonala u zamestnávateľa fyzickú kontrolu priamo v sídle zamestnávateľa na adrese Palárikova
76, Čadca. Spoločnosť sídli na uvedenej adrese, samostatnú kanceláriu nemá. Dňa 05.11.2013 sa
na uvedenej adrese nenachádzal žiadny zo zamestnancov spoločnosti WEBUNG, s.r.o., ani konateľ

spoločnosti pán Grzegorz Jan Maliński, pričom k bodom B, C, D a E nie sú žiadne informácie. Správa
o kontrole je vedená pod č. 48042-2/2013-CA.

Z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že žalobkyňa v rámci správneho konania, ani v rámci
odvolacieho konania proti prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu svoje tvrdenia, že reálne

vykonáva prácu na území Slovenskej republiky pre označeného zamestnávateľa - WEBUNG, s.r.o.,
Čadca, nepreukázala. Je potrebné poukázať na to, pokiaľ žalobkyňa v žalobe tvrdí, že vo vzťahu
k nej bola listom zo dňa 29.04.2013 určená predbežne slovenská legislatíva a následne sa táto
stala definitívnou postupom podľa čl. 16 nariadenia, tieto skutočnosti žalobkyňa v rámci podaného
odvolania zo dňa 20.12.2013 (hoci jej nevyhnutne tieto skutočnosti museli byť známe) proti rozhodnutiu

prvostupňového správneho orgánu, ktoré odvolanie bolo doručené Sociálnej poisťovni, pobočka Čadca
dňa 07.01.2014, tieto skutočnosti absolútne žalobkyňa netvrdila a teda ani nenamietala. To znamená
s uvedenými skutočnosťami sa žalovaný nemohol vo svojom rozhodnutí zaoberať. V odvolaní proti
prvostupňovému rozhodnutiu len tvrdí, že od 1.3.2013 vykonáva pre zamestnávateľa prácu - promotéraslužieb a produktov poskytovaných zamestnávateľom alebo klientmi zamestnávateľa. Poukazuje, že jej
pracovnou náplňou je kontakt s potecionálnymi klientami zamestnávateľa, najmä však distribúcia letákov
na území Slovenskej republiky. K odvolaniu žalobkyňa žiadne relevantné dôkazy k týmto skutočnostiam

nepredložila.Takistopokiaľžalobkyňavžalobepoukazuje,žebolipredloženévrámcijejmožnostívšetky
doklady k veci sa vzťahujúce ako napr. pracovná zmluva, výplatné listiny, mzdové listiny, evidencia
dochádzky, uvedené doklady v rámci správneho konania z jej strany resp. ani k žalobe napokon neboli
predložené.

Podľanázorusúdutakžalobkyňa,akoajzamestnávateľ,ktoríboliúčastníkmisprávnehokonania,ktorým
bolo doručované aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu, resp. aj prvostupňového
správneho orgánu, v konaní neuniesli dôkazné bremeno a neprodukovali dôkazy, ktoré by spochybnili
závery žalovaného a prvostupňového správneho orgánu, že žalobkyňa pre označeného zamestnávateľa
od 01.3.2013 reálne prácu vykonávala. Následne záver prvostupňového správneho orgánu a
žalovaného, že žalobkyni nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a

povinnépoistenievnezamestnanosti akozamestnancoviWEBUNG,s.r.o.od1.3.2013podľaSlovenskej
legislatívy je súladné so zákonom, nakoľko § 20 zákona č. 461/2003 Z.z. ako zákonnú podmienku vzniku
povinného poistenia predpokladá existenciu statusu žalobcu ako zamestnanca v pracovnom pomere.
Takýto záver nie je v rozpore so skutočnosťou, že žalobkyni bol vydaný registračný list - prihláška
fyzickej osoby do Sociálnej poisťovne, v ktorej bol označený identifikačnými údajmi a bol označený aj

jeho zamestnávateľ. Podanie a registrácia prihlášky však nie je dôkazom o skutočnom (reálnom) vzniku
pracovného pomeru žalobcu u zamestnávateľa.

Tento záver vyplýva aj z ust. § 15 ods. 1 pís a), § 19 ods. 1, § 14 ods. 1 pís. a) zák. č. 461/2003
Z.z., ktoré upravujú podmienky dôchodkového poistenia, poistenia v nezamestnanosti a povinného

nemocenského poistenia, ktorých zákonným predpokladom pre priznanie je status zamestnanca, ktorý
žalobca nepreukázal.

Žalobkyňa v správnom konaní nepreukázala, že od 1.3.2013 vykonávala u označeného zamestnávateľa
konkrétny dojednaný druh práce, resp. konkrétnu pracovnú činnosť bez ohľadu na skutočnosť, že výkon

kontroly za obdobie od 1.2.2012 do 26.2.2013 sa na žalobkyňu nemohol vzťahovať, keďže prácu ako
zamestnankyňa mala vykonávať od 1.3.2013. Žalobkyňa neuviedla ani skutkové tvrdenia a relevantné
dôkazy, ktorými by skutočný rozsah konkrétnych prác za konkrétne obdobie od 01.3.2013 preukázala.
Žalobkyňa v konaní bola povinná uniesť bremeno tvrdení a dôkazné bremeno a bola spôsobilá
vymedzením skutkových tvrdení a dôkazmi preukázať, aký konkrétny rozsah, akú konkrétnu pracovnú

činnosť od 01.3.2013 pre zamestnávateľa v súlade s dohodnutým druhom práce podľa pracovnej
zmluvy vykonávala. Neobstojí ani jej tvrdenie o predložení všetkej dokumentácie zamestnanca, ktorú
od nej možno rozumne požadovať (čo napokon nie je pravda, nakoľko žiadne dôkazy ku konaniu
nepredložila). Žalobkyňa mohla skutkovým vymedzením uviesť, ktoré konkrétne práce od uzavretia
konkrétnej pracovnej zmluvy pre zamestnávateľa vykonávala, o akú pracovnú činnosť sa jednalo, uviesť

konkrétne dátumy vykonávania prác na Slovensku, s ktorými osobami jednala, ktoré by rozsah ňou
vykonávaných prác pre zamestnávateľa potvrdili. Ani prípadné dôkazy ako pracovná zmluva, mzdové
listiny,t.j.tienaktorépoukazuježalobkyňavžalobepodľanázorusúdunemôžupreukázaťfaktickývýkon
činnosti zamestnanca na území SR. Promotér (z anglického promotion - podpora, propagácia značiek,
výrobkov, akcii a ďalších) je osoba, ktorej úlohou je zviditeľniť určitý produkt, značku alebo službu a

učiniť ich pre zákazníkov atraktívnejšie a viditeľnejšie, často má podporiť ich predaj a v neposlednej rade
zvýšiť prestíž a všeobecné povedomie o samotnej značke či už výrobku alebo služby. Úlohou promotéra
nemôže byť len fyzické odovzdávanie vizitiek resp. letákov rôznych firiem, bez ďalšieho.

Keďže nebolo sporné, že žalobkyňa vykonáva samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte v
Poľskej republike a nevykonáva činnosť zamestnanca u zamestnávateľa s miestom podnikania na
území Slovenskej republiky, podlieha výlučne právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva
samostatne zárobkovú činnosť (čl. 11 (3) základného nariadenia). Krajský súd konštatuje, že neboli
splnené podmienky pre aplikáciu čl. 13 (3) vo väzbe na čl. 11 (1) prvá veta základného nariadenia,

nakoľko nebol preukázaný reálny súbeh vykonávania činnosti žalobcu ako zamestnanca a SZČO v
dvoch členských štátoch.Krajský súd dospel k záveru, že neboli splnené zákonné predpoklady pre aplikáciu základného
nariadenia - čl. 13 (3), nakoľko nebol preukázaný reálny súbeh činností žalobcu ako SZČO na území
Poľskej republiky a zamestnanca na území SR, keď nebolo preukázané, že žalobca vykonáva činnosť

ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch
tak, ako predpokladá čl. 13 (3) základného nariadenia. Uvedené ustanovenia základného nariadenia
predpokladajú skutočný, existujúci súbeh dvoch činností (zamestnanie a SZČO vykonávané v odlišných
členských štátoch), len táto skutočnosť môže zakladať postup podľa základného nariadenia (čl. 13 (3)) a
aplikáciu uplatniteľných právnych predpisov príslušného členského štátu (hlava II čl. 16 vykonávacieho

nariadenia).

Krajský súd ďalej zdôrazňuje, že zákon č. 461/2003 Z.z. špecificky, na rozdiel od Správneho poriadku,
upravuje podmienky zastavenia konania, preto nebolo možné, podľa názoru krajského súdu, aplikovať v
postupe žalovaného ustanovenie § 30 ods. 1 písm. e) Správneho poriadku, lebo zákon č. 461/2003 Z.z.
vylučuje aplikáciu Správneho poriadku a špecificky pre konanie podľa zákona č. 461/2003 Z.z. upravuje

spôsoby, kedy môže správny orgán konanie zastaviť. Podľa názoru krajského súdu, pokiaľ žalovaný
rozhodol meritórne a konštatoval spolu s prvostupňovým rozhodnutím, že žalobcovi od určitého dátumu
sociálne poistenie nevzniklo u označeného zamestnávateľa, tak tento výrok je súladný s procesným
postupom, ktorý žalovaný a prvostupňový správny orgán v súlade s platnou právnou úpravou mohol a
bol povinný aplikovať.

Podľa názoru súdu nebol porušený princíp individuálneho zaobchádzania so žalobkyňou a ani princíp
rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k iným zamestnancom, vzhľadom na uvedené skutočnosti.

Krajský súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je súladné s ustanovením § 209 ods. 1

a nasl. zákona č. 461/2003 Z.z., vychádza zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a obsahuje
v súlade s cit. zákonom predpísané náležitosti. Podľa názoru súdu vzhľadom na uvedené skutočnosti
nebolo potrebné, ani zaoberať sa registrovým sídlom zamestnávateľa, keďže nebol preukázaný reálny
výkon činnosti žalobkyne u označeného zamestnávateľa, na území SR.

Vzhľadom na uvedené krajský súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, pri aplikácii § 250j ods.
1 O.s.p. žalobu zamietol.

O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa § 250k ods. 1 prvá veta O.s.p. a contrario. Žalobkyňa
nemala v konaní úspech, nevzniká jej preto právo na náhradu trov konania, súd jej preto náhradu trov

konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
Krajského súdu v Žiline na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, písomne v dvoch
vyhotoveniach.

Odvolanie musí spĺňať náležitosti ust. § 205 O.s.p.