Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 24. november 2014

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 7C/243/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112233471
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Dúbravková

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2014:5112233471.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina, v konaní pred samosudkyňou JUDr. Gabrielou Dúbravkovou, v právnej veci

navrhovateľa: L.Ť., U..G..C.., so sídlom L. D. Č.. XX, XXX XX X., N.: XX XXX XXX, právne zastúpený
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: U.
G. - T. U. U., Ž. B. XX, X., o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh navrhovateľa na prerušenie konania až do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a
nestranný súd zamieta.

Súd návrh navrhovateľa na zaplatenie majetkovej škody vo výške 175 Eur a na náhradu nemajetkovej
ujmy v sume 497,88 Eur zamieta.

Odporcovi súd náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 27.09.2012 domáhal súdneho výroku, v
ktorom by súd v návrhu označeného odporcu zaviazal na zaplatenie z titulu majetkovej škody sumu 175
Eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 497,88 Eur, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Žilina. Svoj návrh skutkovo odôvodňoval tým, že ako oprávnený subjekt v exekučnom

konaní navrhol písomným podaním, a to postupom podľa ust. § 38 a nasl. Exekučného poriadku
zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu. Exekúciu navrhol vykonať pre svoju pohľadávku,
ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č.: 5700143 džníkom Y. T.. Po prijatí
návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX 16162/2011.
Súdny exekútor v snahe postupovať pri nútenom vymáhaní jeho pohľadávky efektívne a účinne,
predložil jeho návrh na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému
okresnému súdu (Okresný súd Žilina) a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie a udelil mu poverenie registrované
pod č.: 5511*015476. Z obavy o právny a faktický osud pohľadávky nútene vymáhanej súdnym
exekútorom, ktorému naposledy udelené poverenie na vykonanie exekúcie, spísal dňa 16.09.2010
a podal postupom podľa ust. § 44 ods. 8 Exekučného poriadku exekučnému súdu návrh na zmenu
súdnehoexekútora.Legitímneočakával,žeexekučnýsúdmusvojoučinnosťouposkytnesúdnuochranu
v zákonom predpokladanej kvalite a teda, že dôjde k reálnej zmene exekútora rozhodnutím súdu v
zákonom stanovenej lehote. Toto sa nestalo, a to aj napriek tomu, že podaný návrh spĺňa všetky

formálne a materiálne podmienky ustanovené Exekučným poriadkom, resp. O.s.p. ďalej navrhovateľ v
tejto súvislosti poukázal na znenie ust. § 44 ods. 7 Exekučného poriadku účinného od 01.09.2005 a
ust. § 44 ods. 8 Exekučného poriadku účinného od 01.12.2006. Podľa týchto ustanovení je založené
povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora do 30 dníod doručenia návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora. Exekučný súd napriek tomu, že vec
ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu
s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k

posúdeniu a rozhodnutiu, nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom
čase. V predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať
nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o zmene exekútora pristúpil
až po veľmi dlhej dobe. Opísaný postup exekučného súdu tak hodnotí ako nesprávny v rozpore so
zákonom, konkrétne ust. § 44 ods. 7 Exekučného poriadku, resp. od 01.12.2006 s ust. § 44 ods. 8

Exekučného poriadku. Poukazuje na skutočnosť, že sa dozvedel o všetkých okolnostiach priebehu
skutkového deja, ktorý vyústil do spôsobenej škody, po doručení upovedomenia o začatí exekúcie. Z
dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si tak uplatňuje náhradu majetkovej škody
ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčísľuje nasledovne: A) Pokiaľ ide o majetkovú škodu,
táto predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou
vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na

zmenu súdneho exekútora a rozhodnutia o ňom, pričom v tomto období vynaložil na správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70,- eur,
na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,- eur, na administráciu listín a komunikáciu
s pôvodným súdnym exekútorom sumu 50,- eur (v súvislosti s týmto navrhovateľ poukázal na to, že k
podaniu návrhu na zmenu súdneho exekútora pristúpil po strate dôvery k exekútorovi, a to najmä pre

jeho neefektívne a neúčinné postupy, ktoré nesmerovali k riadnej a včasnej ochrane jeho oprávnených
záujmov, pričom mal podozrenie vzniku škody na jeho strane a keďže exekučný súd ostal aj po
podaní návrhu na zmenu súdneho exekútora nečinný, musel obdobie nečinnosti prekrývať navrhovateľ
svojou aktivitou cielenou na udržanie bonity pohľadávky a jej zabezpečenia usmerňovaním exekútora a
ďalších účastných orgánov, čo predpokladalo aktívnu systémovú správu pohľadávky) a na spracovanie

textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií
adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a
kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15,- eur. Celkovo tak vynaložil vo veci správy a
vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu
súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom, a to výlučne vplyvom nesústredenej činnosti exekučného

súdu márne sumu 175,- eur. Táto suma by ho nezaťažila, ak by exekučný súd postupoval správne
a pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora by dodržal zákonom stanovenú dobu. B) Pokiaľ ide o
uplatnenú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, navrhovateľ tento uplatnený nárok odôvodnil tým,
že samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v
zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručeného čl.48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom
čase zaručeného čl.6 ods. l Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Nesprávny úradný postup okresného súdu je podľa jeho názoru dôsledkom jeho nesústrednej činnosti
takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu jeho

majetkových práv. Márnym uplynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania navrhovateľa, že
nastanú účinky predpokladané ust. § 44 ods. 8 Exekučného poriadku a správnym postupom exekučného
súdu dôjde k zámene súdneho exekútora, čo bude viesť k efektívnemu a účinnému. Pri určovaní
primeranej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal pre možnú analógiu z doktríny prijatej ústavným
súdom, podľa ktorej pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok

poznačený prieťahmi vzťahuje sa satisfakcia vo výške 20.000,- Sk, to je cca 663,88 Eur. Navrhovateľ si
uplatnil ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie
podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práva, stratu legitímnych očakávaní, že
nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie
veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky (spôsobené v priamej príčinnej

súvislosti s nesprávnym postupom exekučného súdu) sumu 497,88 Eur. Navrhovateľ uskutočnil výpočet
nárokualikvotnýmpomerom55,32Eurzakaždýmesiacomeškaniačinnostiexekučnéhosúduatopráve
na základe aplikácie vyššie uvedenej doktríny ústavného súdu, teda 663,88 Eur za rok : 12 mesiacov v
roku = 55 Eur za mesiac.. Napokon navrhovateľ uviedol, že postupoval podľa ust. § 15 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z. z. a písomnou žiadosťou požiadal odporcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na

náhradu škody. Odporca však do podania návrhu na žiadosť pozitívne nereagoval.

Odporca sa k návrhu vyjadril podaním doručeným súdu dňa 13.1.2014, v ktorom žiadal návrh
navrhovateľa v plnom rozsahu zamietnuť a súčasne si uplatnil právo na náhradu trov konania. Vovšeobecnosti odporca namietal, že ide o predčasne uplatnený nárok, keď prvá žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku bola doručená Ministerstvu spravodlivosti SR až dňa 23.04.2012 a už dňa
27.09.2012 boli podané návrhy na súd. Navrhovateľ neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné

prerokovanie podaných žiadostí a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok
na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám požiadal, a preto žiaden z uplatnených nárokov
navrhovateľa uspokojený nebol. Ďalej odporca poukázal na podmienky úspešného uplatnenia nároku
na náhradu škody, ktoré zákon č. 514/2003 Z. z. ustanovuje pre vznik zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci a ktorými sú: 1. nezákonné rozhodnutie,

resp. nesprávny úradný postup, 2. vznik škody, 3. príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím,
resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť
splnené všetky tri podmienky súčasne. Odporca ďalej, pokiaľ sa týka nesprávneho úradného postupu
súdu, uviedol, že pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v údajnom
porušení povinnosti súdu vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote odkazuje na ust. § 9 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne

je možné vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení
povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, pričom navrhovateľ
doposiaľ dôkazy potrebné pre posúdenie tejto otázky, predpokladané týmto ustanovením, nepredložil.
K otázke nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote odporca
poukázal na to, že všeobecným predpokladom na zmenu súdneho exekútora je žiadosť oprávneného

na zmenu súdneho exekútora spolu s uvedením súdneho exekútora, ktorý má nahradiť pôvodného
exekútora. V praxi je zaužívaný model, v zmysle ktorého exekučný súd po dôjdení žiadosti o zmenu
súdneho predloží túto žiadosť pôvodnému súdnemu exekútorovi na vyjadrenie, na vyčíslenie jeho
doterajších trov (keďže súčasne s rozhodnutím o zmene súdneho exekútora exekučný súd rozhodne
v tomto uznesení aj o trovách doterajšieho exekučného konania tak, ako keby došlo k zastaveniu

exekúcie u pôvodného exekútora) a na zaslanie príslušného exekútorského spisu za účelom realizácie
povinnosti vyplývajúcej exekučnému súdu z ust. § 44 ods. 9 Exekučného poriadku. Pripúšťa, že v
niektorých jednotlivých prípadoch mohol exekučný súd rozhodnúť o návrhoch oprávneného na zmenu
súdneho exekútora po uplynutí zákonom stanovenej 30-dňovej lehoty od doručenia takéhoto návrhu,
najmä v prípadoch, ak pôvodný súdny exekútor neposkytol exekučnému súdu plnú súčinnosť; v takých

prípadoch exekučný súd objektívne nemohol dodržať zákonnú 30-dňovú lehotu na rozhodnutie o návrhu
navrhovateľa ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora tak, aby v tejto lehote rozhodol aj o
trovách exekúcie pôvodného súdneho exekútora a súčasne postúpil novému súdnemu exekútorovi
exekučný spis pôvodného súdneho exekútora. Odhliadnuc od uvedeného, v prípadoch podozrenia,
že exekučný súd nekonal o návrhoch navrhovateľa ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora,

navrhovateľovi nič nebránilo využiť účinný prostriedok nápravy, ktorým bezpochyby bolo podanie
sťažnosti predsedovi príslušného súdu proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa ust. § 3 ods. 7 v spojení s ust. § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch.
Ak navrhovateľ tento prostriedok nápravy nevyužil, zanedbal svoju všeobecnú preventívnu povinnosť
podľa ust. § 415 Občianskeho zákonníka, keďže si nepočínal tak, aby nedošlo ku škode na jeho

majetku (keďže podľa tvrdenia navrhovateľa ku škode/nemajetkovej ujme malo dôjsť tým, že exekučný
súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote). Okrem toho
odporca poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR spis. zn. I. ÚS 16/2002, ktorá konštatuje, že „Pri
posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v či 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave

alebo v zákone (porovnaj napr. rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 64/97, na ktoré sťažovateľ
vo svojej sťažnosti poukazuje), ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného
základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem
„zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a
aplikovaťlensohľadomnalehotyuvedenévzákone.Sohľadomnakonkrétneokolnostivecisatotižaniv

týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi,
ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 63/00).“
Vzhľadom na povahu úkonu (rozhodnutie o zmene súdneho exekútora), zákonom ustanovenú lehotu,
lehotu, v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť navrhovateľa i nevyhnutnosť vykonať pred, resp. súčasne s
rozhodnutím i iné úkony (výzva na vyjadrenie pôvodnému exekútorovi, vyjadrenie pôvodného exekútora

a vyčíslenie jeho trov, doručenie exekučného spisu a jeho zaslanie novému exekútorovi a rozhodnutie
o trovách pôvodného exekútora), nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora
v lehote ustanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy, a teda za nesprávny úradný postup.
Zároveň poukazuje na ust. § 44 ods. 8 a 9 Exekučného poriadku, z ktorého je zrejmé, že pôvodnýsúdny exekútor vykonáva úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene súdneho
exekútora, resp. do doručenia uznesenia o zmene súdneho exekútora pôvodnému exekútorovi. To
znamená, že v súvislosti s nerozhodnutím v lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody,

pôvodný súdny exekútor mal a mohol pokračovať vo vymáhaní pohľadávky, na ktorú mal poverenie,
s ohľadom na zachovanie kontinuity konania. K existencii zbytočných prieťahov v konaní exekučného
súdu odporca uviedol, že navrhovateľ si nesplnil ani povinnosť tvrdenia ani povinnosť ich preukázania
a teda odporca nepovažuje existenciu prieťahov v konaní za preukázanú. Súčasne odporca uviedol,
že vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ na viacerých miestach svojich žalobných návrhov namieta

prieťahy v konaní a z týchto tvrdených prieťahov odvodzuje svoje právo na náhradu nemajetkovej
ujmy ako aj materiálnej škody, odporca aj vo vzťahu k otázke existencie zbytočných prieťahov v
konaní odkazuje na ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z., kde
je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného
postupu súdu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní. Považuje tak za potrebné podotknúť,
že podľa jeho názoru efektívnosť a rýchlosť súdneho konania nie je oprávnený preskúmavať súd

v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na podklade
ústavnej sťažnosti, resp. predseda príslušného súdu na podklade sťažnosti na prieťahy podľa § 62
ods. 1 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. K záveru o tom,
že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní môže len Ústavný súd SR (t.j. nie civilný súd v
konaní o náhrade škody), dospel už napr. aj Krajský súd v Nitre (spis. zn. 9Co 285/2011). Odporca

taktiež v súvislosti s uplatnenou náhradou škody navrhovateľom „nesprávnym úradným postupom“
vo všeobecnosti vzniesol námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k
uplynutiu 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti o udelenie poverenia pred dňom 23.04.2009 (t.j. tri
roky pred dňom, kedy boli odporcovi doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku). Pokiaľ
ide o samotnú navrhovateľom uplatnenú materiálnu škodu, odporca poukázal na tvrdenia navrhovateľa,

že si vyčíslil uplatnenú škodu na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, ktoré spočívajú v
administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou
času zamestnanca, a to bez ohľadu na dĺžku trvania prieťahov. Taktiež uvádza, že ho škoda zaťažila
výlučne v období medzi doručením žiadostí o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím
o nej. Ako podstatné zložky vyčíslenej sumy uvádza správu pohľadávky prostredníctvom pracovných

výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, udržiavanie a správu informačného systému
a administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje, poštovné. Na základe ustálených
definícií skutočnej škody a ušlého zisku, mal tak odporca za to, že navrhovateľ doposiaľ neuniesol
bremeno tvrdenia tým, že nekonkretizoval, či si uplatňuje skutočnú škodu alebo ušlý zisk a zároveň,
že navrhovateľom uvedenú paušalizáciu vecných nákladov nemožno považovať ani za zmenšenie

majetku poškodeného, ani za ušlý majetkový prospech, a teda logicky nie je možné domáhať sa ich
náhrady podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Navrhovateľ by v tomto konaní na preukázanie vzniku škody
musel produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke. Od povinnosti riadne
preukázať vznik a výšku škody navrhovateľa neodbremeňuje množstvo podaných návrhov, ťažkosti pri
jej vyčíslení a preukázaní, ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva či dôverných informácií,

teda skutočnosti, ktorými exemplárne navrhovateľ nesplnenie dôkaznej povinnosti odôvodňuje. Odporca
mal súčasne za to, že navrhovateľ ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej
činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém, ktorý poskytuje prehľad poskytnutých
úverov. Takýto systém musel využívať nielen počas domnelých prieťahov, ale aj pred týmto obdobím,
ako aj po ňom, nielen na správu pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcií, ale aj takých, pri ktorých

žiadne exekúcie neprebiehali, resp. prebiehali bez namietaných nedostatkov. Akákoľvek výška nákladov
prevádzkovania na správu informačného systému vznikala/vznikla žalobcovi bez ohľadu na tvrdené
prieťahy a jej uplatnenie považuje žalovaná za účelové. Navrhovateľ uvádza ako ďalšiu položku
majetkovej škody udržiavanie systému. Tu ide taktiež o činnosť, ktorú musí navrhovateľ vykonávať na
každodennej báze, najmä pri poskytovaní úverov v takom rozsahu, ako ich poskytuje, aby sa naplnil účel

fungovania spoločnosti daného druhu. Spoločnosť, ktorá sa špecializuje na poskytnutie a vymáhanie
úverov musí mať informačný systém. Požadovať paušálne sumy za spomínané veľmi všeobecne
uvedené činnosti, je nesprávne a znovu účelové. V súvislosti s uvedeným, ako aj s paušálnou sumou
na administratívne spracovanie urgencií exekučnému súdu a publikačné výdaje, je viac ako zrejmé, že
si navrhovateľ uplatňuje neprimerané čiastky (najmä s ohľadom, na skutočnosť, že väčšina uvádzaných

zaslaných žiadostí o poskytnutie informácii sa mohla hospodárnejšie vykonať aj elektronicky). Z tohto
dôvodu odporca má znovu za to, že uplatňovanie nároku na majetkovú škodu je nepodložené a
uplatňovať si 175,- eur paušálne za každého dlžníka je nielenže nadhodnotené, ale aj nepreukázané.
Skutočnú škodu je potrebné dokázať listinami, skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný nárok, vopačnom prípade by mohlo dochádzať k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčíslovaniu škody zo strany
žalobcu (ako tomu je aj v tomto prípade) a preskúmanie predmetného nároku je znemožnené. Na
základe všetkých uvedených skutočností bol odporca toho názoru, že nemôže niesť zodpovednosť a

nahrádzať navrhovateľovi materiálnu škodu tak, ako si ju uplatnil v tomto konaní, pretože navrhovateľ
nepreukázal jednak vznik a ani výšku škody. V majetkovoprávnych vzťahoch fyzických a právnických
osôb štát nemôže byť univerzálnym ani singulárnym sukcesorom preberajúcim zodpovednosť za
vzájomnézáväzkytýchtoosôb,pokiaľjemožnéuspokojenietýchtozáväzkovdosiahnuťinýmspôsobom.
Pokiaľ ide o uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odporca poukázal na znenie ust. § 17 ods. 2

a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. V prvom rade poukazuje na viacero nálezov Ústavného súdu SR, v zmysle
ktorých je potrebné uviesť, že poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha
podrobnému skúmaniu prípadu zo strany súdu. Každé prípadové okolnosti sú osobitné a vychádzať
z paušálnej sumy 663,88 eur, ktorý musí byť priznaná za každý rok prieťahov, je nesprávna úvaha.
Navyše je potrebné vychádzať aj z významu sporu pre navrhovateľa, pričom v tomto prípade ide o veľkú
spoločnosť poskytujúcu úvery fyzickým osobám. V druhom rade, je potrebné poznamenať, že vznik

nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov
spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery“ sú irelevantné v predmetnom konaní,
keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. Samotná
judikatúra poukazuje na tento aspekt v rozsudku Najvyššieho súdu ČR spis. zn. 30Cdo 675/2011, kde
je uvedené, že odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi

v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým
spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo. Navrhovateľ uvádza aj „zánik podnikateľských
aktivít a podnikateľských plánov“, ale tieto nie sú bližšie konkretizované. Taktiež navrhovateľ nespresnil,
v čom a ako situácia ovplyvnila jeho ďalšie podnikateľské postupy. Navrhovateľ zjavne opomína,
že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie

porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené zo žalobných návrhov nevyplýva a z
toho dôvodu odporca nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala
poskytovať jej náhrada v peniazoch. Súčasne odporca namietal aspekt dobrých mravov s prihliadnutím
na poškodenú osobu s poukazom na ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odporca akcentuje
na potrebu zohľadnenia tohto ustanovenia, ako aj ust. § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. pri

formovaní záveru o potrebe priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, resp. o výške takejto
náhrady. Po aplikácii uvedených ustanovení a percepcii skutkových okolností, na ktoré poukazuje,
podľa neho nemožno dospieť k záveru o potrebe priznať navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch ani v prípade, ak by inak boli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu. V
tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu

úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti navrhovateľa a povedomí,
ktoré je okolo navrhovateľa v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných
rokoch všetky zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom
je všeobecne známe, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť navrhovateľa na
trhu spotrebiteľských úverov. Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov

je predmetom exekučných konaní, ktoré navrhovateľ inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu
úradnému postupu. V tejto súvislosti odporca upozorňuje na list Európskej komisie, Generálneho
riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010) ] 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi
Slovenskej republiky pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti
s podnikateľskými praktikami navrhovateľa dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj

sťažnosť od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto
praktikách dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podľa článku
267 ZFEÚ podal Krajský súd v Prešove (Vec C-76/10). Odporca tak konštatoval, že navrhovateľ je
vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne
vedomie nízkopríjmových osôb. Nie je možné opomenúť, že v takomto prípade aj súdna moc musí

pozornejšie skúmať akékoľvek podanie navrhovateľa, a to najmä v prípade návrhu na vykonanie
exekúcie, kde v prípade navrhovateľa automaticky nastáva zvýšené riziko ohrozenia alebo porušenia
práva spotrebiteľa (povinného v exekučnom konaní). Uvedené má vplyv aj na otázku samotného
posúdenia nesprávneho úradného postupu, keďže súdy v prípade posudzovania návrhu navrhovateľa
na vykonanie exekúcie musia obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo nevydajú a pod.,

s čím je spojená vyššia časová náročnosť vykonania procesného úkonu súdom. S prihliadnutím na
popísanú charakteristiku podnikateľskej činnosti navrhovateľa považuje odporca za konanie v rozpore
s dobrými mravmi, pokiaľ si navrhovateľ uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená
škoda mala navrhovateľovi vzniknúť práve pri jeho spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite.Súčasne v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva navrhovateľa už samotné konštatovanie
porušenia práv musí byť považované za dostačujúce. Uvedené vylučuje možnosť priznania prípadného
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu. Napokon odporca namietal, že podľa ustálenej súdnej

praxe príčinná súvislosť, ako ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, je priama väzba javov
(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). V postupnom
slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený
následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej
kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž priamosť pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina

priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto
priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Vychádzajúc zo základnej
charakteristikypríčinnejsúvislosti,akopriamehoabezprostrednéhovzťahupríčinyanásledku,nemožno
tvrdiť, že navrhovateľovi vznikla škoda postupom okresného súdu.
Podľa § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,

o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Podľa § 16 ods.1 zák. č. 514/2003 Z.z. (v znení do 31.12.2012) ak príslušný orgán neuspokojí nárok
na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

V priebehu konania na výzvu súdu navrhovateľovi, aby predložil žiadosť o predbežné prerokovanie

nároku na náhradu škody s príslušným orgánom spolu so správou o výsledku predbežného
prerokovania, navrhovateľ v odpovedi na výzvu súdu uviedol, že nedisponuje rovnopisom návrhu na
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podaným odporcovi, ktorý by navyše obsahoval
vyznačený dátum podania. Navrhovateľ podal originál návrhu na predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody odporcovi osobne do podateľne, pričom odporca potvrdil prijatie individuálneho návrhu

spolu s prijatím iných individuálnych návrhov označením ich súpisu prezenčnou pečiatkou. Navrhovateľ
nevyhotovil printový rovnopis návrhu z dôvodu hospodárnosti, aby nedošlo v spojení s nesprávnym
úradným postupom štátu k navýšeniu materiálnej škody na jeho strane. Zároveň však súdu oznámil, že
súdu bola predložená príloha potvrdenie Ministerstva spravodlivosti SR o prijatí žiadosti o predbežné
prerokovanienárokunanáhraduškodyvinýchobdobnýchžalobách.Jednotlivéžaloby,ktorébolipodané

na Okresnom súde Žilina následne odkazujú na tieto konania.

Súd zo spisu tunajšieho spisu 18C/249/2012 zabezpečil odpoveď z Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky na výzvu súdu - oznámenie ohľadom predbežného prerokovania nároku, v ktorej
Ministerstvo spravodlivosti uvádza, že Ministerstvu spravodlivosti SR bolo v rozmedzí od 23.04.2012

do 25.09.2012 doručených viac ako 43000 žiadostí navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody. MS SR neviedlo osobitný spis pre každú podanú žiadosť, ale nakoľko tieto žiadosti
boli doručené so sprievodnými listami v dňoch 23.04.2012, 27.04.2012, 30.04.2012, 25.05.2012,
30.05.2012, 25.09.2012 (k dátumu 25.09.2012 boli MS SR doručené dva sprievodné listy so žiadosťami)
riešilo osobitne jednotným postupom objem žiadostí doručených spoločne k tomu istému dňu. Na

základe tohto kritéria bolo vytvorených 8 spisov, predmetom ktorých boli žiadosti uvedené v ôsmich
sprievodnýchlistoch,ktoréboliMSSRdoručenévyššieuvedenýmdňom.VpríloheMSSRzaslaltabuľku
ním vytvorenú pre jeho interné potreby, ktorá obsahuje zoznam žiadostí doručených odporcovi, v ktorých
si žiadateľ odvodzuje svoj nárok na náhradu škody od pochybenia Okresného súdu Žilina. Z pripojenej
tabuľky pod č. 1672 je uvedené: T.Z. Y. I., majetková škoda 175 Eur, nemajetková ujma 672,88 Eur,

spolu 847,88 Eur.

Na základe vyššie uvedeného mal súd za preukázané, že navrhovateľ si za účinnosti Zákona č.
514/2003 Z.z. (do 31.12.2012) uplatnil nárok na predbežné prerokovanie podľa § 4 ods. 1 písm. a/, kedy
oprávneným za štát konať je Ministerstvo spravodlivosti SR, ak škoda vznikla v občianskom súdnom

konaní, žiadosť navrhovateľa bola odporcovi doručená, zároveň odporcom nevybavená v zákonnej
lehote, pričom aj keď nie je zrejmé, kedy presne bola žiadosť doručená odporcovi, súd má za to, že
vzhľadomnaoznačeniaobdobiadoručovaniažiadostí(poslednédoručeniedňa25.09.2012)avzhľadom
na dátum rozhodovania na súd, zákonom stanovená lehota na vybavenie žiadosti nepochybne uplynula,a to bez ohľadu na to, či bola poskytnutá súčinnosť navrhovateľa alebo nie, a bez ohľadu na skúmanie,
či bola potrebná a nevyhnutná súčinnosť požadovaná odporcom. Je totiž nepochybné, že nárok na
náhradu škody alebo jeho časť nebol uspokojený do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, pričom

navrhovateľ sa domáhal na súde tohto nároku z totožného titulu. Teda podmienka pre súdne konanie
bola splnená.

Navrhovateľ súdu dňa 13.6.2014 oznámil, že na tunajšom súde založil, a to s poukazom na zásadu
hospodárnosti konania, len v konaní č.k. 27C/265/2012 jediný originál znaleckého posudku č. 1/2014,

ktorý dňa 17.01.2014 vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave vo veci stanovenia
majetkovej škody spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., ktorá majetková škoda je predmetom tohto
súdneho konania a týmto odkazuje na tento originál znaleckého posudku ako na skutočnosť súdu známu
z jeho činnosti. Navrhovateľ uviedol, že predmetný znalecký posudok považuje za dôležitý dôkaz o
skutočnostiach tvrdených v jednotlivých žalobách, a to dôkaz preukazujúci minimálnu výšku spôsobenej
škody. Podľa jeho názoru sú spoľahlivo identifikované: udalosť vyvolávajúca škodu, mechanizmus

vzniku škody, zodpovedný subjekt, ako aj príčinná súvislosť, preto ostávalo len ustáliť výšku škody, čo sa
nespochybniteľne stalo metódami a postupmi, ktoré zvolila a vykonala zásadná autorita - znalecký ústav,
a to prostredníctvom činnosti skupiny profesionálnych odborníkov. Navrhovateľ preto žiada, aby súd
vnímal znalecký posudok ako zásadný dôkaz o podstate a výške škody a aby z jeho obsahu vychádzal
pri meritórnom rozhodovaní.

Súd vo veci vytýčil pojednávanie na 24.11.2014. Na vytýčené pojednávanie sa právny zástupca
navrhovateľa a odporca nedostavili. Doručenie predvolania na pojednávanie mali riadne vykázané,
obidvaja dňom 12.11.2014. Právny zástupca navrhovateľa e-mailovým podaním zo dňa 18.11.2014
požiadal súd o poskytnutie informácie - identifikáciu žaloby o uvedenie tzv. jeho značky, ktorá je uvedená

na prvej strane v ľavom dolnom rohu, bez ktorej uvedenia nie je možné určiť akej veci sa nariadené
pojednávanie týka. Žiadaná značka navrhovateľa bola právnemu zástupcovi navrhovateľa zo strany
súdu oznámená e- mailovým podaním zo dňa 19.11.2014 ( č.l. 100).

Navrhovateľ e-mailovým podaním zo dňa 20.11.2014 podal návrh na zrušenie nariadeného

pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu. Poukazoval na
to, že už v podanom návrhu na začatie konania označil skutočnosti, pre ktoré má byť vylúčený
sudca poverený systémom súdneho menežmentu prejednaním a rozhodnutím veci. Navrhovateľom
označené skutočnosti sú takého charakteru, že predpokladajú vylúčenie všetkých sudcov okresného
súdu z prejednávania a rozhodovania vo veci. Navrhovateľovi bolo doručené uznesenie krajského

súdu o tom, že sudcovia Okresného súdu Žilina nie sú z prejednávania veci vylúčení, avšak s týmto
rozhodnutímnavrhovateľzásadnenesúhlasí.Tvrdí,žesúobjektívnedanédôvodynavylúčenievšetkých
sudcov Okresného súdu Žilina. Rozhodnutie krajského súdu hodnotí ako nesprávne zakladajúce
zásah do jeho základných práv. Z dôvodu dosiahnutia ochrany práv navrhovateľa podal navrhovateľ
sťažnosť na Ústavný súd SR, ktorú zároveň v prílohe predložil. Z dôvodu, že doposiaľ nebolo ústavne

konformným spôsobom vyriešené ustanovenie zákonného sudcu a pridelenie veci na prejednanie
a rozhodnutie nestrannému súdu navrhol, aby súd zrušil nariadené pojednávanie až do konečného
ústavne konformného rozhodnutia o otázke nestrannosti a otázke zákonného sudcu a v prejednávaní
veci nepokračoval. Vzhľadom na podanú sťažnosť na ústavný súd v konaní, o ktorej sa rozhoduje o
otázke, ktorú nie je súd v tomto konaní oprávnený riešiť a zároveň ide o konanie, v ktorom sa rieši

otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, sú dané dôvody na prerušenie konania podľa ust.
§ 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. navrhol, aby súd predmetné konanie prerušil
a to do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorej
predmetomjerozhodnutieoporušeníprávanavrhovateľanazákonnéhosudcuaprávananestrannýsúd
a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného

prejednaním veci.

Odporca svoju neúčasť na pojednávaní písomne ospravedlnil e-mailovým podaním doručeným súdu
dňa 21.11.2014. Zároveň zotrval na svojom písomnom vyjadrení, na ktoré v celom rozsahu odkázal.
S poukazom na to, že navrhovateľ predložil na súde znalecký posudok, spolu so žiadosťou o jeho

zaregistrovanie do denníka Spr, pričom súd jeho návrhu vyhovel zaslal vyjadrenie k predmetnému
znaleckému posudku taktiež so žiadosťou o zaregistrovanie do spomínaného denníka. Keďže súd
jeho návrhu nevyhovel zaslal ho e-mailom do predmetného konania, aby naň súd pri rozhodovaní o
žalovanom nároku prihliadol, znenia tohto vyjadrenia sa odporca v plnom rozsahu pridržiava.Odporca vo svojom písomnom vyjadrení závery znaleckého posudku č. 1/2014 namietal z dôvodu,
že vypracovaný znalecký posudok bol vypracovaný na základe objednávky navrhovateľa a v danej

veci znalca neustanovil súd a navyše posudok je výrazne jednostranný, pri vypracovaní znaleckého
posudku sa vychádzalo zo skutočností, ktoré boli zistené z podkladov poskytnutých zadávateľom.
Najpodstatnejším a najzávažnejším nedostatkom predmetného posudku je, že tento by mal byť
vyčíslenímškodyspôsobenejvtisíckachexekučnýchkonaní,pričomvuvedenomkontextejenutnévziať
v úvahu, že úradný postup exekučného súdu, ktorý je navrhovateľom namietaný, nie je v jednotlivých

konaniach identický. Rozdielnosť možno vidieť či už v spôsobe, akým exekučný súd rozhodol, resp.
nerozhodol, a takto má podľa názoru navrhovateľa učiniť ako i v lehotách, o ktoré mali byť zákonné
lehoty stanovené pre rozhodovanie exekučného súdu o udelení poverenia na vykonanie exekúcie,
resp. o zmene súdneho exekútora prekročené, prípadne i v časovom horizonte, v akom sa navrhovateľ
obrátil na príslušný súd s predmetným žalobným návrhom. Vypracovanie znaleckého posudku za
účelom zistenia konkrétnej škody spôsobenej konkrétnym exekučným súdom, v konkrétnom exekučnom

konaní mal žalobca pristúpiť jednotlivo t.j. pre každé exekučné konanie, v ktorom sa mal podľa jeho
názoru exekučný súd dopustiť nesprávneho úradného postupu. Znalecký posudok je len prepočtom
nepreukázaných a žalobcom tvrdených sumárnych údajov, výstupov navrhovateľa na počet žalôb, čo
je neprípustné a nespôsobilé jednoznačne určiť, ktorý konkrétny nesprávny úradný postup spôsobil
ktorú konkrétnu škodu; škoda je tak stále výlučne paušálnou bez dopadu na konkrétne jednotlivo

uplatnené nároky. Pokiaľ ide o časť posudku, ktorá sa zaoberá výpočtom zvýšených mzdových
nákladov, odporca spochybňuje skutočnosť, že k zvýšeniu počtu zamestnancov došlo výlučne z dôvodu
namietaného postupu exekučného súdu, nakoľko uvedenú skutočnosť posudok žiadnym relevantným
spôsobom nepreukazuje. Predložený posudok žiadnym spôsobom nepreukazuje, že k zvýšeniu počtu
zamestnancov nedošlo napr. v dôsledku prirodzeného hospodárskeho rastu navrhovateľa ako takého

a vo výpočtoch týkajúcich sa zvýšenia mzdových nákladov navrhovateľa sú zahrnutí i pracovníci
pre trestné konanie a pracovníci pre styk s verejnosťou, čo zároveň vylučuje akúkoľvek súvislosť
s namietaným pochybením exekučného súdu. K činnosti, v posudku označené ako „overovanie
skutočnosti, či súd rozhodol o exekučnej veci“ by títo, resp. navrhovateľ pristúpil bez ohľadu na prípadnú
existenciu namietaného postupu exekučného súdu. Taktiež agenda úhrady poplatkov je v predmetnej

veci bezpredmetná, nakoľko žiadne iné poplatky, ako poplatky za návrh na vykonanie exekúcie, ktoré
by navrhovateľ musel uhradiť bez ohľadu na existenciu namietaného postupu, neprichádzajú do úvahy.
Odporca má za to, že vyššie prednesenou argumentáciou jednoznačne spochybňuje závery vyplývajúce
z predmetného posudku, ako i jeho relevanciu a spôsobilosť akýmkoľvek spôsobom preukázať prípadne
majetkovú škodu vzniknutú v príčinnej súvislosti s navrhovateľom namietaným postupom súdu v

exekučnom konaní. Naďalej preto v celom rozsahu pridržiaval sa svojho písomného vyjadrenia k
podanému návrhu a jeho staviska vo vzťahu k navrhovateľom uplatneným nárokom a žiadal návrh v
celom rozsahu zamietnuť.

Súd podľa § 101 ods. 2 O.s.p. pojednával aj v neprítomnosti navrhovateľa, jeho právneho zástupcu

a odporcu.

Je právom a zároveň povinnosťou účastníka zúčastniť sa nariadeného pojednávania. Pojednávanie
môže byť odročené len z dôležitého dôvodu. Navrhovateľ a jeho právny zástupca sa pojednávania
nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Súd dôvod na zrušenie pojednávania v dôsledku procesného

návrhu navrhovateľa na prerušenie konania nepovažoval za dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania.
Podanie návrhu na prerušenie konania nie je spôsobilým dôvodom pre odročenie pojednávania, keď
o takomto návrhu možno rozhodnúť priamo na pojednávaní a ak sa navrhovateľ a jeho právny
zástupca na pojednávanie nedostavili a nepresvedčili sa tým, či súd vyhovie alebo nevyhovie jeho
žiadosti o odročenie, musí znášať sám aj následky svojej neprítomnosti. Väčšina procesných oprávnení

a povinností účastníka v občianskom súdnom konaní sa realizuje na pojednávaní. Svoje oprávnenia
môže účastník realizovať za predpokladu, že sa pojednávania zúčastní. Tým, že sa navrhovateľ a jeho
právny zástupca z vlastného rozhodnutia pojednávania nezúčastnili sami si zmarili možnosť realizovať
na pojednávaní svoje procesné oprávnenia, a to najmä možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k
vykonaným dôkazom a tvrdeniam, právo na poučenie podľa § 118 ods. 2 O.s.p., ktoré sa realizujú

spravidla na pojednávaní (vo vzťahu k prítomným účastníkom).

Dôvod pre zrušenie pojednávania a prerušenie konania bol založený na tvrdení, že sú dané objektívne
dôvody na vylúčenie všetkých sudcov Okresného súdu Žilina a že doposiaľ nebola táto skutočnosť voveci nestranného zákonného sudcu vyriešená ústavne konformným spôsobom a že navrhovateľ podal
sťažnosť na Ústavný súd SR, ktorú v prílohe predložil avšak bez preukázania, že ju na Ústavný súd
SR podal a doručil.

V predmetnej veci posudzoval opodstatnenosť možnosti vzniku pochybnosti o nezaujatosti zákonného
sudcu z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci
podľa § 14 O.s.p. na základe oznámenia zákonnej sudkyne podľa § 15 ods.1 O.s.p., ku ktorému zároveň
v zmysle ust. § 15 ods.2 O.s.p. zákonná sudkyňa pripojila aj vyjadrenia všetkých sudcov Okresného

súdu Žilina, nadriadený Krajský súd v Žiline, ktorý uznesením č.k 10NcC 153/2013-22 zo dňa 28.2.2013
rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu Žilina Y.. R. J. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania
veci vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp.zn. 7C 243/2012. O tejto otázke teda nadriadený
súd právoplatne rozhodol, pričom ide o otázku, ktorú sú súdy v zmysle príslušných ustanovení O.s.p.
oprávnené posudzovať. Prerušenie občianskeho súdneho konania je svojou povahou výnimočným
rozhodnutím súdu, o ktorom súd rozhodne za splnenia zákonom predpokladaných podmienok aj bez

návrhu účastníka, ak má za to, že na takýto postup existujú konkrétne dôvody, pričom prihliada k
základným zásadám občianskeho súdneho konania - zásadu rýchlosti, hospodárnosti, efektívnosti a na
druhej strane na práva účastníka na súdnu ochranu a na princíp právnej istoty. Súd dospel k záveru,
že nie je daný dôvod na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods.1 písm. b) O.s.p., nakoľko
otázka zákonného sudcu je vyriešená rozhodnutím krajského súdu, ktoré je rozhodnutím konečným,

ktoré zákonná sudkyňa rešpektuje a teda rozhodnutie súdu vo veci samej nezávisí od žiadnej otázky,
ktorú by súd nebol v tomto konaní oprávnený riešiť. Rozhodovanie o prerušení konania pre dôvody
podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. je vedené v podstatnej miere zásadou občianskeho súdneho konania
vyjadrenou v § 6 O.s.p., teda zásadou hospodárnosti konania. Súd k takémuto procesnému rozhodnutiu
pristúpi zásadne vtedy, ak prebieha iné konanie (nielen súdne), v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže

mať význam pre rozhodnutie vo veci samej. Z citovaného ustanovenia jednoznačne vyplýva (arg. slovo
„môže“), že prerušenie konania z tohto dôvodu nie je obligatórne, je fakultatívne, teda súd nie je povinný
konanie prerušiť. Podľa záveru súdu nie je dôvod na prerušenie konania ani podľa § 109 ods. 2 písm.
c) O.s.p. Predmetom konania o rozhodnutí o ústavnej sťažnosti ( ktorú navrhovateľ ani nepreukázal, že
na Ústavný súd SR podal ) nie sú vecné otázky konkrétneho sporu, ale skúmanie či nedošlo v danom

konaní a rozhodnutí súdu k porušeniu ústavou zaručených základných práv alebo slobôd účastníka.
Preto pokiaľ aj ústavná sťažnosť bola zo strany navrhovateľa podaná, začatie konania pred ústavným
súdom v tomto prípade nepredstavuje konanie, v ktorom sa riešia konkrétne vecné otázky, ktoré má
na mysli ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.. Na základe uvedených dôvodov súd návrh na prerušenie
konania zamietol.

Súd na základe vykonaného dokazovania a to oboznámením sa s pripojeným spisom sp.zn. 20 Er
1201/2006, nakoľko účastníci iné dôkazy neoznačili ani nenavrhli vykonať, zistil nasledovný skutkový
stav:

Dňa 21.4.2006 doručil súdny exekútor T.. T.B. W. Okresnému súdu Žilina pod spis. zn. exekútora
EX 166/06 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie proti povinnému Y. T. na základe
návrhu navrhovateľa na vykonanie exekúcie, a to na základe exekučného titulu - notárskej zápisnice č.
N7058/2005, NZ68173/2005 zo dňa 26.1.2006 vydaného notárom JUDr. C. Ď..

Z obsahu notárskej zápisnice č. č. N7058/2005, NZ68173/2005 zo dňa 26.1.2006 spísanej JUDr. Y..
C. Ď., notárom vyplýva, že sa k nemu dostavil Mgr. Tomáš Kušnír, konajúci na základe plnej moci,
ktorá je v zmluve o úvere, ktorá je prílohou notárskej zápisnice v mene povinnej osoby - Y. T. - ktorá
uzavrela s navrhovateľom ako oprávnenou osobou dňa 11.6.2005 zmluvu o úvere č. 5700143, na
základe ktorej bol oprávnenou osobou poskytnutý povinnej osobe úver vo výške 14.000,- Sk, pričom

povinná osoba súčasne splnomocnila v úverovej zmluve Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej
zápisnice ako exekučného titulu, t. j. aby v jej mene uznal jej záväzok z uvedeného úveru tak, aby sa
notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia podľa ust. § 274 písm. e)
O.s.p., resp. pre exekúciu podľa ust. § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, na celý jej majetok do výšky
vzniknutej pohľadávky, resp. jej zostatku v prípade čiastočného splatenia dlhu a jej príslušenstva, pričom

Mgr. Tomáš Kušnír tak v mene povinnej osoby vyhlásil, že uznáva dlh voči oprávnenej osobe v celkovej
výške 29.433,- Sk, z čoho úver a poplatok predstavujú sumu 25.200,- Sk, pričom táto suma sa bude
úročiť úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne od 20.8.2005 do zaplatenia, pričom celý uvedený dlh
pozostáva z istiny nesplateného úveru, poplatku z úveru, trov právneho zastúpenia a trov za spísanienotárskej zápisnice. Súčasne Mgr. Tomáš Kušnír za povinnú osobu vyhlásil, že uvedený dlh splatí v
lehote do 25.1.2006 k rukám oprávnenej osoby a v prípade neuhradenia dlhu v uvedenej lehote k rukám
oprávnenej osoby súhlasí s exekúciou spôsobom ustanoveným v ust. § 63 Exekučného poriadku, alebo

so súdnym výkonom rozhodnutia podľa ust. § 258 O.s.p. s tým, aby táto notárska zápisnica bola použitá
ako exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, alebo podľa ust. § 274 písm. e) O.s.p.

Okresný súd Žilina ako súd exekučný dňa 28.6.2006 vydal poverenie súdnemu exekútorovi MR.. T. W.
na vykonanie exekúcie pod č. 5511015476.

Navrhovateľ ako oprávnený podaním zo dňa 16.09.2010 urobeným prostredníctvom elektronických
prostriedkov požiadal exekučný súd o zmenu súdneho exekútora Mgr. T. W. a poveril vykonaním
exekúcieJUDr.G.W.,súdnehoexekútora.ZlistínnachádzajúcichsavspiseOkresnéhosúduŽilinaspis.
zn. 20Er/1201/2006 však nevyplýva, kedy toto podanie navrhovateľa bolo exekučnému súdu doručené.
Možno len vychádzať z toho, že toto podanie bolo exekučnému súdu doručené v období od 16.09.2010

(deň datovania návrhu na zmenu súdneho exekútora) do 27.09.2010 (deň, kedy bol návrh na zmenu
súdneho exekútora podľa úradného záznamu v spise predložený referentovi).

Okresný súd Žilina ako súd exekučný uznesením č. k. 20Er/1201/2006-13 zo dňa 8.7. 2011, ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňa 21.10.2011, návrhu navrhovateľa ako oprávneného na zmenu exekútora

vyhovel, vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa W..

Uznesením č. k. 20Er/1201/2006-40 zo dňa 22.10.2014 exekučný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú
a exekúciu zastavil, s poukázaním na ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a to s odkazom na ust. §
57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku z dôvodu, že predmetný exekučný titul - notársku zápisnicu

považoval za nulitný právny akt (paakt), ktorý nie je spôsobilým exekučným titulom, na podklade ktorého
by bolo možné ďalej danú exekúciu viesť, keď konkrétne uviedol dôvody, ktoré ho k takémuto záveru
viedli. Predmetné uznesenie doposiaľ nenadobudlo právoplatnosť.

Súdu je z vlastnej činnosti známe, že originál hore uvedeného znaleckého posudku číslo 1/2014 je

uložený na súde pod číslom 1SprV/563/14. Predmetom znaleckého posudku je posúdenie činnosti a
ich ekonomickej náročnosti spojených s vymáhaním pohľadávok spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. a
znalecký ústav objasňoval zvýšené náklady na mzdové náklady, tlač, náklady na úpravu informačného
systému a náklady na telekomunikačná služby a poštovné; pritom vychádzal z podaní od 2.7.2009 do
25.5.2011 pri neskoro vydaných alebo nevydaných povereniach a z podaní od 18.2.2009 do 15.3.2012

pri neskoro rozhodnutých alebo nerozhodnutých návrhoch na zmenu súdneho exekútora, vyplatených
miezd a benefitov pre zamestnancov, z priemerného stavu zamestnancov, nákladov na zriadenie
pracovného miesta, nákladmi na poštovné, nákladov na telekomunikačné služby a nákladov na tlač,
úpravu informačného systému pri zlúčení spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. s LUKA & BREMER, spol.
s r.o. a LBG, s.r.o.. V závere znaleckého posudku na základe vykonanej analýzy mzdových nákladov

(2.3.1.), nákladov na poštovné (2.3.2.), telekomunikačné služby (2.3.3.), tlač a úpravu informačného
systému (2.3.4., 2.3.5.) znalec realizoval výpočet majetkovej ujmy vzniknutej spoločnosti, pričom túto
diferencoval podľa jednotlivých typov žalôb a to žaloby NZP a NP spolu suma na jednu žalobu 30,76
Eur a žaloby ZE spolu suma na jednu žalobu 31,68 Eur.

Podľa § 1 písm. a) Zákona č. 514/2003 Z.z. tento zákon upravuje zodpovednosť štátu za škodu
spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci.

Podľa§3ods.1Zákonač.514/2003Z.z.štátzodpovedázapodmienokustanovenýchtýmtozákonomza
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej

moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. (s účinnosťou do 31.12.2012), štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote,nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. (s účinnosťou do 31.12.2012), právo na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa ust. § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 215/2007 Z. z. účinnom od 01.09.2007,
uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. (§ 35b ods. 10 zákona

Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných
finančných orgánov v znení zákona č. 215/2007 Z.z.).

Podľa ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak.

Podľa ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 517/2008 z. z. účinnom od 01.01.2009,
výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a

na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. (v znení zákona č. 508/2010 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2013),
zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto

zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto
zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.

Podľa ust. § 44 ods. 8 EP v znení zákona č. 585/2006 Z. z. účinného od 1.12.2006 , oprávnený
môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný

súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu
oprávneného na zmenu exekútora.

Podľa ust. § 44 ods. 9 EP v znení zákona č. 585/2006 Z. z. účinného od 1.12.2006 , súd v rozhodnutí
o zmene exekútora podľa odseku 7 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne

oprávnený, a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním
exekúcie pôvodne poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú
zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu
exekúcie.
Súd v konaní postupoval podľa § 132 O.s.p., podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to

každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

V danom prípade, so zreteľom na to, ako a čím navrhovateľ vymedzil skutkový rámec, z ktorého
vyvodzovalsvojnároknanáhraduškodyazaplateniežalovanejsumyjezrejmé,žepreuplatnenienároku

v súdnom konaní považoval za rozhodujúci postup exekučného súdu, ktorý nerozhodol o návrhu na
zmenu exekútora v zákonom stanovenom čase do 30 dní od doručenia návrhu, k rozhodnutiu o návrhu
došlo po uplynutí zákonom stanovenej lehoty (omeškanie viac ako 295 dní), keď súd konal nesústredene
a so zbytočnými prieťahmi.

Pokiaľ sa týka námietky odporcu, že procesný súd nie je v zmysle cit. ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. účinného od 01.01.2013 oprávnený konštatovať nesprávny úradný
postup exekučného súdu spočívajúci v prieťahoch v konaní, resp. nevydaní rozhodnutia v zákonom
ustanovenej lehote, súd má za to, že je nepochybné, že v danom prípade navrhovateľ poukazuje na
nesprávny úradný postup a na vznik škody, ktorej náhradu si uplatnil, všetko pred účinnosťou novely

zákonač.514/2003Z.z.vykonanejzákonomč.412/2012Z.z.Jeneprípustné,abysanárokynanáhradu
škody, ku ktorých vzniku malo dôjsť v čase do 31.12.2012, posudzovali podľa právnej úpravy účinnej až
následne od 01.01.2013 (porušenie princípu zákazu retroaktivity, čl. 1 ods. 1 Ústavy SR). S poukazom
na to, súd považoval túto námietku odporcu za nedôvodnú.Súd na základe navrhovateľom uvedeného skutkového vymedzenia návrhu základ nároku navrhovateľa
na náhradu škody posudzoval podľa ust. § 1 písm. a), § 3 ods. 1 písm. d) Zákona č. 514/2003 Z.z.

Predpokladom vzniku tejto zodpovednosti štátu za škodu je predovšetkým existencia nesprávneho
úradného postupu, ďalej existencie škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a príčinná
súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Všetky zákonné podmienky vzniku tejto
zodpovednosti musia byť splnené kumulatívne. Pri nesplnení čo i len jednej podmienky zodpovednosť
za škodu nevznikne. Pri splnení všetkých podmienok naraz sa zodpovednosti za škodu nemožno zbaviť.

Platná právna úprava nepodáva všeobecnú definíciu čo sa rozumie pod nesprávnym úradným
postupom, avšak všeobecne a v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný postup
vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho
orgánu, resp. o porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý či už súvisí s rozhodovacou činnosťou
štátneho orgánu, alebo s ňou nesúvisí, nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí.

Nesprávny úradný postup je vymedzený v ustanovení § 9 ods. 1 veta druhá a podľa konkrétnych
okolností bolo potrebné v danej veci správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu, k
dosiahnutiu ktorého postup smeruje.

Z vykonaného dokazovania mal súd zistené, že o návrhu navrhovateľa ako oprávneného zo dňa

16.9.2010 na zmenu súdneho exekútora, doručeného súdu v období od 16.9.2010 do 27.9.2010, bolo
rozhodnuté dňa 8.7.2011 tak, že exekučný súd vyhovel návrhu na zmenu súdneho exekútora a poveril
vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. G. W. . Je nepochybné, že k rozhodnutiu o návrhu
navrhovateľa na zmenu súdneho exekútora, zo strany exekučného súdu, došlo po zákonom stanovenej
lehote s omeškaním minimálne cca 10 mesiacov po doručení návrhu navrhovateľa zo dňa 16.9.2010

exekučnému súdu, teda exekučný súd sa dopustil nesprávneho úradného postupu.

Súd sa tak v ďalšom zaoberal naplnením ďalších predpokladov vzniku zodpovednosti odporcu za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom- existenciou škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v
peniazoch a príčinnou súvislosťou medzi škodou a nesprávnym úradným postupom.

V tejto súvislosti súd poukazuje, že občianskoprávne konanie je ovládané zásadou prejednacou,
ktorú je treba chápať tak, že tvrdiť rozhodné skutočnosti a navrhovať o nich dôkazy je zásadne vecou
účastníkov konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Nesplnenie tejto povinnosti je pravidelne sankcionované
rozhodnutím, ktoré vyznieva nepriaznivo pre účastníka, ktorý tzv. dôkazné bremeno neuniesol. Teória

procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením dvoch bremien. Ide
jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno
tieto skutočnosti preukázať. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je
ustanovenie § 120 ods. 1 veta prvá O.s.p., podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení. Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom

konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží
zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich
tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo
skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Dôsledkom neunesenia dôkazného
bremena je nepriaznivý výsledok sporu, ktorý postihuje toho účastníka, na ktorom spočívalo dôkazné

bremeno a ktorý sa dostal do dôkaznej núdze (neponúkol alebo nevedel ponúknuť súdu také dôkazné
prostriedky, ktorými by sa preukázali pre výsledok sporu rozhodujúce skutočnosti). Neobjasnené
skutkové okolnosti sa považujú za nedokázané, resp. za vyvrátené. Dôkazné bremeno v danom prípade
bolo na navrhovateľovi ktorý bol povinný preukázať okrem existenciie nesprávneho úradného postupu,
ďalej existenciu škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a príčinnú súvislosť medzi škodou

a nesprávnym úradným postupom. Všetky zákonné podmienky vzniku tejto zodpovednosti musia byť
splnené kumulatívne. Pri nesplnení čo i len jednej podmienky zodpovednosť za škodu nevznikne. Súd
nemohol vychádzať v konkrétnom prípade z navrhovateľom tvrdených celkových nákladov na správu
jeho pohľadávok prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému,
na udržiavanie a správu informačného systému, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným

súdnym exekútorom a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu,
na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné
a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde,
ktoré v kontexte prejednávanej veci navrhovateľ vyjadril v paušalizovanej sume, ktorá mala pripadaťna ten ktorý konkrétny prípad, a to z dôvodu osobitosti každého jednotlivého prípadu. Navrhovateľ
v konaní napokon ani nekonkretizoval, ktoré s uvedených nákladov v súvislosti s prejednávaným
konkrétnym prípadom vynaložil. Navyše navrhovateľ vôbec ani akýmkoľvek spôsobom nepreukázal

vznik ním tvrdených celkových nákladov, resp. v konaní neoznačil jediný dôkaz, z ktorého by vznik
akýchkoľveknímtvrdenýchnákladovvyplýval.Preprípadnýzáversúduovznikutakýchtonákladovnieje
postačujúce, ak existuje možnosť vzniku takýchto nákladov, pretože tento vznik musí byť navrhovateľom
bezpochybne preukázaný. Pokiaľ ide o argumentáciu navrhovateľa vo vzťahu k majetkovej škode súd
poznamenáva, že navrhovateľom predložený znalecký posudok vychádza z tzv. zvýšených nákladov,

pričom majetková ujma je vypočítaná všeobecne, bez toho, aby sa pri uvedenom výpočte vychádzalo
zo špecifík každej jednotlivej veci. V posudku vychádzal ústav jednak len z údajov poskytnutých
navrhovateľom uvedených v účtovníctve (účtových nákladov) bez akéhokoľvek auditu, porovnania aj
základnej činnosti v poskytnutých úveroch, nie len v podaných návrhoch na vykonanie exekúcie, správu
úverov, nie len správu úverov predložených na exekučné konanie, vychádzal z prezumpcie nesprávneho
úradného postupu bez náležitej opory v zákone, nerozlišoval jednotlivé konania, konkrétny čas v konaní

a pod.. Predložený posudok môže slúžiť možno pre štatistické ukazovatele ale nemôže v každom
prípade preukazovať konkrétnu škodu v tom ktorom konaní. Vyúčtované režijné náklady navrhovateľa
nemôžu byť považované za faktickú škodu, pretože sú vynakladané na celkovú podnikateľskú činnosť
navrhovateľa, ktorý je podnikateľský subjekt a náklady vynakladané v príčinnej súvislosti s realizáciu
predmetu obchodnej činnosti nemožno považovať za škodu. Vyúčtovanie nákladov z titulu správy

pohľadávok prostredníctvom svojich zamestnancov, ktorí samozrejme dostávajú mzdu, ako aj náklady
za spracovanie urgencií súdom, kontrolu stavu konania na exekučnom súde a za udržiavanie a správu
informačného systému, ktoré vyčíslil paušalizovanou sumou bez riadneho preukázania výšky týchto
nákladov priamo v tomto konaní, kedy si túto paušálne určenú sumu uplatňuje aj v iných konaniach
o náhrade škody a v každom takom konaní si uplatňuje takúto paušalizovanú náhradu majetkovej

škody. Bez individualizácie nákladov uplatnených navrhovateľom na konkrétnu žalovanú vec nárok
navrhovateľa možno považovať len za náklad podnikateľa vo veci správy a vymáhania pohľadávok
vôbec t.j. náklady podnikateľa súvisiace s podnikaním. V prípade, že v súvislosti s podnikateľskou
činnosťou navrhovateľa vznikne škoda ( napr. pri správe a vymáhaní pohľadávky ), ktorú podľa tvrdenia
navrhovateľa mal zaviniť odporca, je navrhovateľ povinný vznik škody a jej výšku v konaní preukázať.

Súd tak musel v tomto prípade konštatovať, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno, ktoré ho v
konaní podľa ust. § 120 ods. 1 O.s.p. zaťažovalo na preukázanie vzniku ním tvrdenej majetkovej škody.

Okrem už uvedeného súd považuje za potrebné poukázať ešte na to, že predmetné režijné náklady
navrhovateľa nemôžu byť považované za faktickú škodu, pretože sú nepochybne vynakladané v

súvislosti s podnikateľskou činnosťou navrhovateľa, ktorou je v prevažnej miere, ako to sám navrhovateľ
v návrhu konštatoval, poskytovanie krátkodobých úverov. Navrhovateľ tak tieto náklady vynakladá v
príčinnej súvislosti s realizáciou predmetu svojej obchodnej činnosti, čo nemožno považovať za škodu
mu vzniknutú. Z hľadiska priamej príčinnej súvislosti tak zo strany navrhovateľa nebolo v prejednávanom
prípade opätovne preukázané, že by navrhovateľ zamestnal akéhokoľvek zamestnanca, resp. že by

prevádzkoval akýkoľvek informačný systém, práve z dôvodu dotknutého exekučného konania vedeného
na Okresnom súde Žilina pod spis. zn. 20Er 1201/2006, resp. jeho časti pripadajúcej na obdobie od
16.9.2010 do 8.7.2011 (t. j. navrhovateľom vytýkaného obdobia nečinnosti exekučného súdu). Je možné
naopak vychádzať z toho, že ak aj navrhovateľ v dotknutom období vôbec zamestnával akéhokoľvek
zamestnanca, ako aj prevádzkoval akýkoľvek informačný systém, z dôvodu správy pohľadávok (čo

všakopätovnenavrhovateľnepreukázal),takéhotozamestnancabyzamestnával,resp.byprevádzkoval
takýto informačný systém, aj v prípade, že by exekučný súd v dotknutej veci rozhodol o zmene súdneho
exekútora v zákonom ustanovenej lehote.

Súd tak dospel k záveru, že pokiaľ ide o navrhovateľom uplatnený nárok na náhradu majetkovej škody,

navrhovateľ nepreukázal naplnenie ďalších dvoch predpokladov (vznik škody a príčinnú súvislosť medzi
škodou a nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) pre vznik zodpovednosti odporcu za
škodu. Preto súd návrh navrhovateľa v časti o zaplatenie sumy 175,- eur z titulu majetkovej škody
zamietol.

Pokiaľ sa týka navrhovateľom tvrdenej nemajetkovej ujmy, ktorej náhradu si návrhom navrhovateľ
uplatnil, súd v prvom rade poukazuje na znenie cit. ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2013 Z. z., podľa
ktorého v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinenímvzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom,
uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

V súvislosti s uvedeným súd poukazuje na to, že nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje vždy
a automaticky za porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl.
48 ods. 2 Ústavy SR). Sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Musí ísť o významné prieťahy v
konaní, ktoré možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy, neefektívny postup (rozhodnutia Ústavného
súduSR spis.zn. I.ÚS 16/2002 a I.ÚS 63/2000). Ak neexistuje príčinná súvislosť medzi postupom súdu a

porušením základného práva alebo slobody, treba považovať takú sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.
Samotná dĺžka konania sama o sebe ešte nemusí bez ďalšieho znamenať závažné porušenie práv
sťažovateľa (rozhodnutia Ústavného súdu SR spis. zn. I.ÚS 476/2012, IV.ÚS 92/2004, III.ÚS 168/2005,
II.ÚS 93/2003). Taktiež nie každé porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
má takú intenzitu, na základe ktorej by bolo možné automaticky pristúpiť k priznaniu odškodnenia vo
forme nemajetkovej ujmy v peniazoch. Toto je aj explicitne vyjadrené v cit. ust. § 17 ods. 2 zákona

č. 514/2003 Z. z. S prihliadnutím na vyššie uvedený výklad a ďalej uvedené skutkové okolnosti
prípadu, súd dospel k záveru, že v danom prípade je postačujúce samotné konštatovanie porušenia
práva navrhovateľa bez priznania nemajetkovej ujmy. Pri tomto závere súd vychádzal prihliadajúc na
nasledovné skutkové okolnosti. Na úvod súd poukazuje na to, že implicitne z cit. ust. § 44 ods. 8 a
9 EP vyplýva povinnosť pôvodného súdneho exekútora riadne vykonávať úkony exekučného konania

až do času rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora. Je nepochybné tak aj v danom prípade,
že pôvodný súdny exekútor bol povinný tieto úkony vykonávať až do času rozhodnutia exekučného
súdu o zmene súdneho exekútora a o poverení nového súdneho exekútora JUDr. G. W. vykonaním
exekúcie. Navrhovateľ nijakým spôsobom nepreukázal svoje skutkové tvrdenia, že na jeho strane
mohli vzniknúť dôvodné obavy o právny a faktický osud pohľadávky nútene vymáhanej pôvodným

súdnym exekútorom Mgr. T. W., t. j. že by tento vykonával jednotlivé úkony exekúcie subjektívne
neefektívne alebo s omeškaním, resp., že by tento porušoval svoje povinnosti súdneho exekútora pri
vykonávaní tejto konkrétnej exekúcie. Z uvedených dôvodov tak podľa názoru súdu nemohlo objektívne
posudzované dôjsť u navrhovateľa k vzniku ním tvrdených následkov v podobe vnútorných zásahov
do spoločnosti, ovplyvňovania podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenia jeho práv, straty

legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, straty dôvery v
právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky,
ktorými odôvodňoval vznik nemajetkovej ujmy. Súčasne súd nemohol nevziať do úvahy aj skutkové
okolnosti na strane samotného navrhovateľa. Je všeobecne známou skutočnosťou (§ 121 O.s.p.), že
navrhovateľ poskytoval v rozhodnom čase (a aj v súčasnosti naďalej poskytuje) spotrebiteľské úvery

vo veľkom objeme v rádovo desiatkach tisíc prípadov (čo vyplýva aj zo skutočnosti, že navrhovateľ
podal viac ako 43.000 obdobných návrhov ako v prejednávanej veci), pričom z tejto činnosti pri ním
poskytovaných úverových podmienkach, dosahoval (dosahuje) aj napriek vyššej miere podnikateľského
rizika nepochybne značný zisk. V danom prípade u navrhovateľa bez najmenších pochybností nešlo
o súdne konanie, ktoré by malo pre neho existenčný význam (ako je to napr. v konaniach vo veciach

osobného stavu, či pracovno-právnych). Preto určité, nie však z pohľadu času podľa názoru súdu
osobitne významné, zbytočné prieťahy v jednotlivom dotknutom konaní exekučného súdu tak nemohli
akýmkoľvek spôsobom vyvolať u navrhovateľa ním tvrdené následky.

Z vyššie uvedených dôvodov tak súd návrh aj v časti o zaplatenie sumy 497,88 eur z titulu nemajetkovej

ujmy ako nedôvodný zamietol.

Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania zo strany odporcu, je potrebné poznamenať, že súd skúma
premlčanie len u existujúceho nároku a v danom prípade nárok navrhovateľa na náhradu škody nebol
preukázaný.

O trovách konania rozhodol súd podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p., o ktorých
súd rozhoduje na návrh. Odporca ako úspešný účastník si právo na náhradu trov konania neuplatnil a
zo spisu mu trovy nevyplývajú, preto súd odporcovi právo na náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho
robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné
dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ustanovenia § 221 ods. 1 OSP, súd rozhodnutie zruší, len ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo

konanie,
e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát,

h) súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované
dôkazy.

Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 OSP, skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom
prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom

len vtedy, ak
a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,
b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej,

c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa.

Podľa ustanovenia § 205a ods. 2 OSP, ustanovenie § 205a ods. 1 OSP sa nepoužije v konaniach podľa

§ 120 ods. 2.

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný
počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková
povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné nákladysúdneho konania, ktoré vznikli štátu, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci (zákon č.
65/2001 Z.z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov).