Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. apríl 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/240/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7113208152
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Soga
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7113208152.2

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobkyne L.. O. Ž., D.. XX.XX.XXXX, H. N. S. Z., B.. Z. Č..
XX, právne zast. JUDr. Jozefom Dopirákom - advokátom, so sídlom v Bratislave, Lermontovová č. 14,
proti žalovanej Rapid life životnej poisťovni, a.s., so sídlom v Košiciach, Garbiarska 2, IČO: 31 690 904,
zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan s.r.o., so sídlom v Košiciach, Užhorodská
č. 21, o zrušenie rozhodcovského rozsudku a o návrhu žalovanej na prerušenie konania, o odvolaní

žalovanej proti uzneseniu Okresného súdu Košice I zo dňa 9.1.2014 č.k. 41C/95/2013-102 jednohlasne
takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j uznesenie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol návrh žalovaného na prerušenie konania.

Uznesenie odôvodnil tým, že žalobkyňa sa návrhom na začatie konania, doručeným prvostupňovému
súdu dňa 8.4.2013 domáhala zrušenia rozhodcovského rozsudku zo dňa 4.1.2012, sp.zn.
2C/2400/2012, vydaného Arbitrážnym súdom Košice, so sídlom Alžbetina 41, Košice, ktorým jej bola
uložená povinnosť zaplatiť žalovanému sumu 77,18 € a nahradiť trovy rozhodcovského konania vo
výške 276,- €. Žalovaný písomným podaním zo dňa 29.10.2013, doručeným súdu prvého stupňa dňa
4.11.2013, navrhol, aby súd prerušil konanie v zmysle ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., nakoľko

na Ústavnom súde SR prebieha pod sp.zn. II. ÚS 382/2013, Rvp 5052/2012 konanie o sťažnosti
žalovaného, ktorou namieta porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd, okrem iného aj postupom a uznesením Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo/1/2012 zo
dňa 21.3.2012.V tomto konaní sa žalobkyňa opiera aj o právne závery uvedené v predmetnom uznesení
NS SR a žalobca je toho názoru, že Ústavný súd SR predmetné uznesenie NS SR zruší, nakoľko

tak postupoval pri obdobných rozhodnutiach NS SR. Z uvedeného dôvodu sa podľa žalovaného pred
Ústavným súdom SR rieši otázka, ktorá môže mať význam pre toto konanie. S návrhom žalovaného
na prerušenie konania vyjadrila žalobkyňa nesúhlas, nakoľko predmetné uznesenie NS SR je len
jedným z podkladov pre argumentáciu v žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku a preto zrušenie
predmetného uznesenia NS SR ústavným súdom nemôže mať zásadný vplyv na rozhodnutie súdu v
tomto konaní. Podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže

konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie
súdu. Citované zákonné ustanovenie upravuje fakultatívne prerušenie konania. Rozhodnutie, či súd
konanie preruší, je na úvahe súdu. Podľa judikatúry Ústavného súdu SR, dovolacie konanie nie je
zákonnou prekážkou postupu konania taxatívne vymedzenou v § 107 až 111 O.s.p. a preto všeobecný
súd nemôže nekonať a nerozhodovať vo veci len z dôvodu, že v súvisiacom spore je začaté dovolacie
konanie, a to ani na základe ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., pod ktoré nemožno subsumovať

mimoriadny opravný prostriedok, na základe ktorého sa začína dovolacie konanie ( mutatis mutandis
I.ÚS 3/2000 a I. ÚS 21/2000 ). V zmysle vyššie citovaného, dovolacie konanie v obdobnej veci,respektíve konanie na Ústavnom súde SR, ktoré sa týka rozhodnutia v predmetnom dovolacom konaní
bynemalobyťdôvodomnaprerušeniekonania.Zároveňakotozožalobnéhonávrhuvyplýva,napadnuté
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR nie je jediným argumentom žalobcu. Navyše predmetom tohto

konania je zrušenie rozhodcovského rozsudku a dovolacie konania prebiehajúce na Najvyššom súde
SR pod sp.zn. 2Cdo/5/2012 a pod sp.zn. 6Cdo/1/2012 sa týkajú exekučného konania, v ktorých
žalovaný poukazuje na to, že v rámci exekučného konania mu nebola daná možnosť vyjadriť sa k
vykonanýmdôkazomvrámciexekučnéhokonania.Pretotietodovolaciekonaniaakonanieprebiehajúce
na Ústavnom súde SR pod sp.zn. II. ÚS 382/2013 nemôžu mať vplyv a ani význam pre rozhodnutie

súdu v predmetnej veci, nakoľko v tomto konaní (41C/95/2013) prebieha riadny civilný kontradiktórny
proces. Vzhľadom na vyššie uvedené, súd prvého stupňa v súlade s citovaným zákonným ustanovením
rozhodol tak, že návrh žalovaného na prerušenie konania zo dňa 29.10.2013 zamietol.

Proti uzneseniu podala včas odvolanie žalovaná. Táto žiadala napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odvolaní uviedla, že závery súdu prvého stupňa v napadnutom

uznesení považuje za nesprávne, keďže ňou označené konanie vedené pred Ústavným súdom SR o
porušení základných práv sťažovateľa uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/1/2012 je pre vec
právne významné, nakoľko aj navrhovateľ svoju žalobu v tomto konaní opiera o závery napadnutého
uznesenia Najvyššieho súdu SR, ale aj z obavy, že uvedeným rozhodnutím všeobecne argumentujú
žalobcovia spotrebitelia opakovane, a to bez akéhokoľvek prihliadnutia na postup, v akom bolo toto

rozhodnutie vydané a skutkové okolnosti, za ktorých bolo vydané. Má za to, že aj rozhodovacia činnosť
všeobecných súdov je alebo minimálne môže byť viac či menej týmto rozhodnutím ovplyvňovaná a práve
v dôsledku hromadnej argumentácie týmto rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, ktoré je v súčasnosti
predmetom preskúmavania jeho ústavnosti pred Ústavným súdom SR, preto podľa názoru žalovanej
prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, a teda aj

vhodné prvostupňové konanie prerušiť. Má za to, že uznesenie s údu prvého stupňa je navyše aj
nepreskúmateľné, a teda aj nezákonné z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia. Má za to, že súd
prvého stupňa zrozumiteľne a jasne neuviedol, prečo a akými úvahami dospel k záveru, že predmetné
konanie nie je potrebné prerušiť, keďže pred ústavným súdom sa podľa názoru prvostupňového súdu
nerieši otázka významná pre rozhodnutie vo veci.

Odvolací súd preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p. bez nariadenia
odvolacieho pojednávania postupom podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a na základe toho dospel k záveru, že
odvolanie žalovanej nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa sa zákonným spôsobom vyporiadal s procesným návrhom žalovanej na prerušenie
konania a aj správne o tomto návrhu rozhodol. Za vecne správne a výstižne považuje odvolací súd aj
dôvody napadnutého uznesenia, na ktoré v súlade s ust. § 219 ods. 2 O.s.p. odkazuje a s poukazom na
odvolacie námietky žalovanej považuje k týmto za potrebné dodať:

Žalovaná navrhovala prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Podľa tohto ustanovenia
pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa
rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.
V citovanom ustanovení zákon stanovuje, že predbežné otázky, t.j. právne otázky, ktoré nie sú samy
predmetom občianskeho súdneho konania, ale od ktorých vyriešenia závisí rozhodnutie vo veci samej,

si môže súd v civilnom konaní posúdiť sám, môže však aj prerušiť konanie, ak prebieha konanie, v
ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu alebo ak súd dal na takéto konanie
podnet. Citované ustanovenie upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania, t.j. prerušenie, ktoré súd
vykonáva iba na základe vlastnej úvahy a teda nepredstavuje pre neho obligatórny procesný postup.
Súd pri tejto procesnej situácii má možnosť využiť aj iné vhodné opatrenia a až keď tieto zlyhajú,

môže konanie prerušiť. Výber vhodného opatrenia (napr. spojenie veci, prerušenie konania, vyriešenie
predbežnej otázky), slúžiaceho účelu racionálnej organizácie postupu pri vedení príslušného konania
má súd podriadiť aj zákonnej požiadavke rýchlej a účinnej ochrany práv účastníkov v súdnom konaní a
spomedzi viacerých možných opatrení použiť to, ktorým sa ochrana práv účastníkov konania zabezpečí
čo najrýchlejšie a najúčinnejšie. Rozhodujúcim hľadiskom je hospodárnosť konania, s prihliadnutím na

ktorú prerušenie konania predstavuje vo všeobecnosti skôr výnimku ako pravidlo.

Odvolací súd má za to, že postup súdu prvého stupňa, ktorý v danom prípade nepovažoval za dôvodný
návrh žalovanej na takéto prerušenie konania je správny. Odvolací súd sa zhoduje so záverom súduprvého stupňa v tom, že výsledky konania pred ústavným súdom, na ktoré žalovaná poukazuje,
nemôže mať vplyv na rozhodnutie v prejednávanej veci, keďže sa v ňom neriešia také otázky, ktoré
by mohli pre rozhodnutie súdu v prejednávanej veci mať právny význam. Predmetom tohto konania je

totiž posudzovanie odňatia práva na spravodlivý proces súdmi všetkých stupňov v rámci exekučného
konanianamietanépredovšetkýmzdôvodu,ževrámciexekučnéhokonaniabolovykonanédokazovanie
oboznámením sa so všeobecnými poistnými podmienkami žalovanej a z týchto bol vykonaný iný
skutkový záver, aký z neho vykonal rozhodcovský súd a za takejto situácie mala byť oprávnenej (v
tomto prípade žalovanej) daná možnosť vyjadriť sa k výsledkom takéhoto hodnotenia. Aj odvolací

súd poukazuje na skutočnosť, že v prejednávanej veci nejde o exekučné konanie a žalovaná v tomto
prejednávanom konaní netvrdí, aby jej bolo odňaté obdobné procesné právo. Ústavný súd vo svojich
rozhodnutiach, na ktoré žalovaná poukazuje, sa nezaoberal samotným posudzovaním všeobecných
poistných podmienok žalovanej a ani osobitne ich časťou týkajúcou sa rozhodcovskej doložky, ktorá
tvorí predmet konania v prejednávanej veci.

Za správny považuje odvolací súd záver súdu prvého stupňa o tom, že závery, ktoré uviedol Najvyšší
súd SR vo svojom rozhodnutí 6Cdo/1/2012 nie sú pre rozhodnutie v predmetnej veci právne záväzné a
preto ani jeho prípadné zrušenie rozhodnutím Ústavného súdu nepredstavuje vyriešenie otázky, ktorá
by mohla mať význam pre rozhodnutie v prejednávanej veci. Súd prvého stupňa sa v dôvodoch svojho
rozhodnutia teda vyporiadal s obsahom návrhu na prerušenie konania z hľadiska dôvodov, ktoré v ňom

uviedla žalovaná a preto nie je dôvodným tvrdenie žalovanej o nedostatku jeho odôvodnenia.

Na základe toho odvolací súd uzneseniu súdu prvého stupňa podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. ako správne
potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.