Uznesenie Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 8. november 2011

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4Co/163/2008

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7105204627
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 11. 2011

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Šoltýsová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2011:7105204627.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobcu Š. F., bytom P. G. Č.. XXX, okres Košice - okolie,
zastúpený JUDr. U. D., advokátom, Ž. Č.. XX, O. proti žalovanému P. O., A.. XX.XX.XXXX, bytom O., K.
Č.. XX, zastúpeného JUDr. H. Ž., advokátom, S. Č.. XX, O., v konaní o zaplatenie 8.352,- Sk, o odvolaní
oboch účastníkov proti rozsudku Okresného súdu Košice I sp. zn. 18C 44/2005-76 zo dňa 27.03.2008
t a k t o

r o z h o d o l :

Odvolací súd z r u š u j e rozhodnutie súdu prvého stupňa v celom rozsahu a vec v r a
c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa rozhodol tak, že žalovaného zaviazal povinnosťou zaplatiť
žalobcovi 2.000,-Sk v lehote troch dní od dňa právoplatnosti rozsudku, v prevyšujúcej časti žalobu
zamietol a zaviazal žalobcu povinnosťou nahradiť žalovanému trovy konania v sume 8.754,-Sk v

lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu žalovaného. Oboch
účastníkov, teda žalobcu aj žalovaného zaviazal povinnosťou nahradiť trovy štátu tak, že žalobcu
zaviazal povinnosťou zaplatiť 1.722,-Sk a žalovaného 378,-Sk na účet Okresného súdu Košice I v lehote
do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Svojerozhodnutiezaložilnazistení,žežalobcasasvojímpôvodnepodanýmnávrhomnabývalýMestský

súd v Košiciach dňa 13.5.1991 domáhal voči žalovanému zaplatenia mzdy za mesiace február, marec
a časť mesiaca apríl 1991 vo výške 60% čistej fakturácie z toho dôvodu, že v mesiaci február pracoval
pre žalovaného ako zamestnanec a od 1.3.1991 ako živnostník. Pôvodne predstavovala žalovaná istina
11.100,- Sk, ktorú sumu žalobca bližšie nešpecifikoval. V tomto konaní popri žalobcovi vystupovali
ďalší traja žalobcovia, ktorí si uplatnili voči žalovanému každý rovnakú čiastku 11.100,- Sk, bližšie
nešpecifikovanú.Vovzťahuktýmtoďalšímtromžalobcomsúdvďalšomkonaníužprávoplatnerozhodol.

Vo vzťahu k žalobcovi rozsudkom Okresného súdu Košice I zo dňa 27.4.2001 č.k. 18C 582/96-92
bolo konanie nad sumu 8.352,- Sk právoplatne zastavené. Z toho dôvodu predmetom konania
zostala čiastka 8.352,- Sk. Prvostupňový súd naposledy o nároku žalobcu rozhodol dňa 27.1.2006
tak, že žalobu žalobcu zamietol z toho dôvodu, že napriek výzvam súdu na opravu podanej žaloby
o špecifikáciu uplatneného nároku za jednotlivé mesiace, druh a množstvo vykonanej práce pre

žalovaného, žalobca opravu nevykonal a tým neuniesol svoje dôkazné bremeno na preukázanie tej
skutočnosti, aké konkrétne nároky mu vznikli vo vzťahu k žalovanému ako zamestnancovi a aké
konkrétne nároky mu vznikli vo vzťahu k žalovanému ako živnostníkovi. Súd pri tom vychádzal zo
skoršieho zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28.11.2002 č.k. 13Co 37/02-123,
ktorý uložil prvostupňovému súdu odstrániť vadu podania, ktorá do toho času v zmysle názoru
odvolacieho súdu odstránená nebola. Žalobca svoje nároky špecifikoval v odvolaní, ktoré podal proti

rozsudku prvostupňového súdu tak, že požaduje od žalovaného za mesiac február náhradu mzdy vo
výške 3.000,- Sk, ako živnostník za zrealizovanie prác za mesiac marec 4.000,- Sk a za časť mesiacaapríl 1.352,- Sk. Poukázal na to, že vykonával pre žalovaného murárske práce, za ktoré boli dohodnutí
k úhrade vo výške 60% čistej fakturácie. Zároveň poukázal na to, že súd vo veci rozhodol za jeho
neúčasti, keď svoju neprítomnosť na pojednávaní ospravedlnil a žiadal odročenie pojednávania, čím mu

neumožnil uskutočniť špecifikáciu.

Vo veci už raz bolo podané odvolanie a odvolacím súdom uznesením 4Co/160/06-46 opätovne zrušil
rozsudok prvostupňového súdu v tom čase o zamietnutí žaloby žalobcu, ako aj vo výroku o trovách
konania a poukázal na chyby v rozhodnutí a predovšetkým došlo k procesnému porušeniu práva

žalobcu konať pred súdom, a preto uložil povinnosť prvostupňovému súdu po zrušení veci zaoberať sa
špecifikáciou uplatnenej žaloby v intenciách ešte zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu 13Co/37/02
vykonať príslušné dokazovanie na základ a výšku nároku.

Súd v ďalšom konaní opätovne vypočul žalobcu a žalovaného k nárokom, ktoré boli v tomto konaní
špecifikované žalobcom tak, že za mesiac február 1991 požadoval zaplatenie 3.000,- Sk hrubej mzdy

vzhľadom na to, že v tomto období pracoval u žalovaného ako zamestnanec na základe pracovnej
zmluvy. Žalobca uviedol, že u žalovaného takto pracoval od novembra 1990, pričom mu žalovaný za
predchádzajúce mesiace november, december 1990 ako aj január 1991 riadne mzdu platil, s touto
mzdou bol spokojný, avšak za mesiac február mu nevyplatil nič. Žalobca nevedel odôvodniť, prečo
požaduje zaplatenie mzdy za mesiac február práve vo výške 3.000,- Sk hrubej mzdy, jeho právny

zástupca uviedol, že vychádzali pri prepočte zo znaleckého posudku G.. W., ktorý bol v tomto konaní
vypracovaný. Žalobca ďalej uviedol, že so žalovaným sa v mesiaci február dohodol na tom, že od
1.3.1991 bude pre neho pracovať ako živnostník a jeho pracovný pomer skončil na základe ich ústnej
dohody. Preto v mesiaci marec 1991 až do 12.4.1991 pracoval pre žalovaného ako živnostník na tom
istom pracovnom mieste za tých istých pracovných podmienok, vykonával murárske a obkladačské

práce pri rekonštrukcii sociálnych zariadení vo VVaK v Košiciach. Všetky práce mu naďalej zadával
žalovaný, tieto práce aj kontroloval a pri odovzdávaní prác nevyhotovovali žiaden preberací protokol.
Všetko fungovalo tak, ako v čase, keď mal so žalovaným uzavretú pracovnú zmluvu. Zmenilo sa iba
to, že on si sám odvádzal svoje odvody ako živnostník. Čo sa týka výšky uplatneného nároku, žalobca
uviedol, že si uvedomuje, že v pracovnej zmluve bola dohodnutá mzda vo výške 60% čistej fakturácie,

on na tom už ani netrvá a požaduje od žalovaného zaplatenie 44% -ného podielu na vykonanej práci
zo sumy 105.000,- Sk, ktorú sumu podľa neho žalovaný za obdobie sporných 3 mesiacov obdŕžal od
odberateľa. Tieto skutočnosti podľa neho potvrdil aj súdny znalec, ktorý zohľadnil vo svojom znaleckom
posudku práce, ktoré vykonali on a predchádzajúci traja žalobcovia.

Pre správne posúdenie veci bolo podľa zváženia súdu podstatné oddeliť nárok žalobcu, ktorý mu
vyplýval z titulu nezaplatenej mzdy ako zamestnancovi, keď pracoval pre žalovaného ako murár -
obkladač na základe pracovnej zmluvy uzavretej dňa 30.10.1990 s tým, že tento pracovný pomer bol
ukončený vzájomnou ústnou dohodou medzi žalobcom a žalovaným dňa 28.2.1991. Medzi účastníkmi
konania bolo nesporné, že žalobca pre žalovaného v tomto období skutočne pracoval na rekonštrukcii

sociálnych zariadení Vsl. vodární a kanalizácii, o čom svedčí aj evidencia dochádzky za mesiac
február 1991, ktorý žalovaný v priebehu tohto konania predložil. V zmysle evidencie dochádzky
žalobca odpracoval 20 pracovných dní v mesiaci február 1991, pričom každý deň mal vyznačených
odpracovaných 6 hodín, k čomu žalovaný uviedol, že zrejme na základe tejto evidencie žalobca
odpracoval celý mesiac. Prečo pracoval iba 6 hodín denne, odôvodnil tým, že žalobca pracoval obyčajne

toľko hodín, koľko bolo potrebné. V pracovnej zmluve nebola uvedená dĺžka týždenného pracovného
času. Súd zistil, že aj za mesiac január 1991 žalobca odpracoval podľa evidencie dochádzky 21
pracovných dní a taktiež po 6 hodín denne. Napriek tomu, že bolo nesporné, že žalovaný v mesiaci
február 1991 žalobcovi ako zamestnancovi nevyplatil žiadnu mzdu, nevedel ani uviesť, aká mzda by
žalobcovi za vykonanú prácu patrila, napriek tomu, že za predchádzajúce mesiace mu mzdu vyplácal.

Preto sa súd oboznámil so mzdovými listami žalobcu za mesiace november, december 1990 a január
1991, z ktorých zistil, že táto mzda bola žalobcovi vyplácaná v rôznych výškach s tým, že opis mzdového
listu neobsahoval odpracovaný fond pracovného času. Tak za mesiac november 1990 mu žalovaný
priznal základnú mzdu 3.100,- Sk a po odpočítaní dane zo mzdy v sume 736,- Sk, žalobca obdŕžal
2.504,- Sk na výplatu, za mesiac december 1990 mu žalovaný priznal základnú mzdu 3.379,- Sk a po

odpočítaní dane zo mzdy v sume 361,- Sk mu vyplatil 3.158,- Sk, za mesiac január 1991 mu žalovaný
priznalzákladnúmzduvsume7.000,-Sk,poodpočítanídanezomzdy868,-Skazálohyvovýške1.500,-
Sk mu vyplatil mzdu vo výške 4.772,- Sk. Žalovaný nevedel v tomto konaní vysvetliť, z akého dôvodu
bola výška priznanej mzdy u žalobcu v tak rozdielnych výškach ako to vyplýva z opisu mzdových listova nevedel vysvetliť ani tú skutočnosť, ako postupoval pri určení 60% podielu z čistej produkcie. Napriek
tomu,žetaktodohodnutáformaodmeňovaniamohlabyťdohodouopodielovejmzdetak,akotouzatvára
aj zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu, čo nevylučuje ani ust. § 111 ods. 4 ZP, podľa názoru súdu toto

ustanovenie o podielovej mzde by muselo byť jasne upravené, aby mohlo byť platné. Ustanovenie, ktoré
je obsiahnuté v pracovnej zmluve žalobcu o jeho mzde vo výške 60% z čistej produkcie, je ustanovením
nejasným a neurčitým, pretože z neho nie je zrejmé, v akom časovom období sa má brať do úvahy čistá
produkcia, vo vzťahu, ku komu sa táto produkcia má posudzovať (či zo všetkých akcií, ktoré mal v tom
čase žalovaný, alebo len z tej akcie, na ktorej sa zúčastňoval žalobca a podobne), resp. čo konkrétne

znamená „čistá produkcia“. Za takýchto okolností súd dospel k tomu záveru, v súlade s námietkami zo
stranyžalovaného,žetakétoustanovenievpracovnejzmluvejeneplatnépodľaust.§242ods.1písm.b/
ZP, pretože sa neurobilo určite a zrozumiteľne. Táto neplatnosť sa vzťahuje na čas predmetnej pracovnej
zmluvy, ktorá pojednáva o odmeňovaní žalobcu. Z toho dôvodu súd nárok žalobcu na zaplatenie mzdy,
ktorý mu bezo sporu vznikol v súlade s ust. § 111 ods. 1 a 3 ZP, podľa ktorého pracovníkom prislúcha za
vykonanú prácu mzda, pričom mzda nesmie byť nižšia, než minimálna mzda, posúdil tak, že žalobcovi

prislúcha minimálna mzda. V čase vzniku nároku na túto mzdu bola minimálna mzda upravená v ust. §
2 nariadenia vlády Českej a Slovenskej federatívnej republiky č. 99/1991 Zb. o určení minimálnej mzdy
s účinnosťou od 11.2.1992 s tým, že doplatok do výšky minimálnej mzdy podľa tohto nariadenia sa
prvýkrát poskytol za mesiac február 1991.

V ďalšom období žalobca pracoval pre žalovaného ako živnostník, pričom právny vzťah medzi nimi
posudzoval odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení zo dňa 28.11.2002 č.k. 13Co 37/02-123.
Poukázal na ust. § 24 a 282 a nasl. Hospodárskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.1991, podľa
ktorého pre zmluvu o dodávke stavebných prác bola predpísaná písomná forma, ktorá však medzi
žalobcom a žalovaným dodržaná nebola. Nedostatok tejto písomnej formy spôsobovala neplatnosť

zmluvy o dodávke stavebných prác a z toho dôvodu žalobcovi (resp. aj ostatným žalobcom) vznikol iba
nárok na zaplatenie neoprávneného majetkového prospechu, ktorý žalovaný z titulu neplatnej zmluvy
získal (§ 123 Hospodárskeho zákonníka).

Dôkazné bremeno na preukázanie výšky neoprávneného majetkového prospechu na strane žalovaného

z titulu prác, ktoré pre neho žalobca vykonal v mesiacoch marec a apríl 1991 spočívalo na žalobcovi.
Žalobca v tomto konaní špecifikoval svoj nárok uplatnený za uvedené obdobie tak, že za mesiac marec
od žalovaného požadoval zaplatiť 4.000,- Sk a za časť mesiaca apríl do 12.4.1991 sumu 1.352,- Sk.
V súvislosti s výškou takto uplatneného nároku žalobca poukázal na zoznam vykonaných prác, ktorý
bol predložený v priebehu konania všetkými štyrmi pôvodnými žalobcami v hodnote 74.094,20,- Sk.

Tento zoznam neobsahoval konkrétne uvedenie druhu, množstva ani hodnoty vykonanej práce, ktorú
mal pre žalovaného vykonať žalobca. Tento zoznam vykonaných prác nešpecifikuje ani obdobie, kedy
sa tieto práce vykonali. Žalobca v priebehu konania nevedel doplniť uvedený zoznam vykonaných prác
a poukazoval v tejto súvislosti na znalecký posudok, ktorý sa touto otázkou zaoberal.

Súd opätovne vyhodnotil znalecké dokazovanie, ktoré bolo v tomto konaní vykonané znalcom a
dospel k tomu záveru, že predmetný znalecký posudok nie je použiteľný pre rozhodnutie o výške
neoprávneného majetkového prospechu, ktorý získal žalovaný v dôsledku neplatnej zmluvy o dodávke
stavebných prác realizovaných žalobcom za mesiace marec a apríl 1991. Výšku tohto neoprávneného
majetkového prospechu je možné určiť iba z presného množstva a hodnoty prác, ktoré žalobca pre

žalovaného v rozhodnom období vykonával, pričom ale ani znalec takéto informácie k dispozícii nemal
a pracoval iba s tým zoznamom prác, ktoré predložili všetci pôvodní štyria žalobcovia. Podľa výsledkov
znaleckého dokazovania potom znalec dospel k tomu záveru, že množstvo takto vykonanej práce
pre všetkých pôvodných štyroch žalobcov predstavuje 33.408,62,- Sk a podľa podielu na fakturovanej
čiastke u všetkých štyroch pôvodných žalobcov 27.943,37,- Sk. Podľa zváženia súdu však takýto

záver znaleckého posudku nebolo možné medzi pôvodných štyroch žalobcov jednoducho vydeliť štyrmi
a na základe toho dospieť k výške neoprávneného majetkového prospechu na strane žalovaného,
pretože v skutočnosti sa každý z pôvodných žalobcov zúčastňoval svojou prácou rôznym druhom a
rozsahom týchto prác. Keďže zmluva o dodávke stavebných prác bola určená za neplatnú, nebolo
možné podľa nej postupovať ani pri určení podielu žalobcu a pôvodných žalobcov na celkovej fakturácii

60% čistej fakturácie. Zmluva bola neplatná v tejto časti aj z dôvodu jej nejasnosti a neurčitosti.
Znalec však vo svojom znaleckom posudku postupoval a vyvodzoval závery ešte z tohto zmluvného
dojednania. Žalobca podľa zváženia súdu takýmto spôsobom neuniesol svoje dôkazné bremeno napreukázanie výšky neoprávneného majetkového prospechu na strane žalovaného, a preto súd jeho
žalobu v prevyšujúcej časti zamietol.

Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 142 ods.2 O.s.p. a tento podrobne vyčíslil.

V tomto konaní vznikli trovy štátu preddavkovaním trov znaleckého dokazovania v sume 2.800,-Sk, z
ktorej sumy vzhľadom na doterajšie rozhodnutia zostala nezaplatená čiastka 2.100,-Sk, a preto taktiež
v súlade s ust. § 142 ods.2 O.s.p., vzhľadom na výsledok konania tieto trovy štátu súd rozdelil podľa

úspechu a neúspechu oboch účastníkov.

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie obaja účastníci. Navrhovateľ vo vyhovujúcej časti, odporca v
zamietavej časti a obaja aj vo výroku o trovách konania.

Navrhovateľ v podanom odvolaní žiadal, aby bola žaloba úplne zamietnutá a bola mu priznaná náhrada

trov konania. Zdôraznil, že je nepochybné, že žalobcovi aj podľa zistenia súdu zaplatil celkovo za
fušerskú a lajdácku prácu za obdobie mesiacov november 1990 až február 1991 mzdu v sume 11.934,-
Sk celkovo, nakoľko sa vždy jednalo o tú istú prácu. Naviac namietal, že súd sa v tejto otázke vôbec
nevyporiadal, aj keby súhlasil so zistením súdu, že nemal regulárne uzatvorený pracovný pomer,
pretože zmluva o pracovnom pomere neobsahovala určité a zrozumiteľné ustanovenia o spôsobe

odmeňovania.

Proti rozsudku podal odvolanie, pokiaľ ide o zamietanú časť, prostredníctvom svojho právneho zástupcu
žalovaný, ktorý žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok v tejto časti a zaviazal zaplatiť mu za
zrealizované práce za mesiac marec 1991 sumu 4.000,-Sk a za mesiac apríl 1991 sumu 1.352,-Sk do 3

dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň zaviazal zaplatiť trovy konania. Poukázal, že je nepochybné,
že práce vykonával a táto skutočnosť bola potvrdená aj znalcom.

Odvolací súd opätovne bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 písm. e/ O.s.p. prejednal

vec v rozsahu vyplývajúceho z ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a zistil, že opätovne nie sú podmienky ani na
potvrdenie, ani pre zmenu rozhodnutia súdu prvého stupňa. Predovšetkým odvolací súd považuje za
potrebné zdôrazniť, že prvostupňový súd vo veci už správne hodnotil niektoré vykonané dôkazy, ale
dokazovanie nepriviedol do úplného skončenia v záujme spravodlivého rozhodnutia vo veci.

Je nepochybné, že pre správne posúdenie veci bolo potrebné oddeliť nárok žalobcu, ktorý mu vyplýva
z nezaplatenej mzdy ako zamestnancovi, keď pracoval pre žalovaného ako murár obkladač na základe
pracovnej zmluvy uzavretej dňa 30.10.1990 s tým, že tento pracovný pomer bol ukončený vzájomnou
ústnou dohodou dňa 28.02.1991. Medzi účastníkmi konania bolo nesporné, že žalobca pre žalovaného
v tomto období skutočne pracoval na rekonštrukcii sociálnych zariadení Východoslovenských vodárni

a kanalizácii, o čom svedčí aj evidencia dochádzky. Toto súd správne hodnotil vykonané dokazovanie
pokiaľ ide o obdobie kryté pracovnou zmluvou je dostačujúce.

Nemožno sa však stotožniť so závermi súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o nasledujúce obdobie, kedy
vykonával prácu. Odvolací súd považuje za potrebné súhlasiť so záverom súdu prvého stupňa, ktorý sa

riadil Nariadením vlády č. 99/1991 Zb. o výške minimálnej mzdy s účinnosťou od 11.02.1992 s tým, že
doplatok do výšky minimálnej mzdy podľa tohto nariadenia sa prvýkrát poskytlo za mesiac február 1991.
Podľa ust. § 2 ods. 1 citovaného nariadenia vlády výška minimálnej mzdy je 2.000,-Sk za mesiac. Súd
použil predmetné ustanovenie pre priznanie mzdy žalobcovi z toho dôvodu, že jeho fond týždenného
pracovného času v pracovnej zmluve dohodnutý už nebol a žalobca pracoval v takej pracovnej dobe ako

bola potrebná pre vykonanie množstva prác na rekonštrukcii sociálnych zariadení vo VVaK v Košiciach.
Pretože odpracoval celý mesiac február ale vykonané množstvo odpracovaných hodín predstavovalo
iba 30 hodín týždenne, súd sa priklonil k priznaniu mesačnej minimálnej mzdy tak ako to uviedol.
Ďalej je správne aj tvrdenie prvostupňového súdu, že keďže v ďalšom období žalobca pracoval pre
žalovanéhoakoživnostník,pričomprávnyvzťahmedzinimibolposudzovanýajpodľapredchádzajúceho

zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu, podľa ustanovenia Hospodárskeho zákonníka v znení do
31.12.1991, keďže však písomná forma nebola dodržaná, tak spôsobila neplatnosť zmluvy o dodávke
stavebných prác a z toho dôvodu žalobcovi vznikol iba nárok na zaplatenie neoprávneného majetkového
prospechu.Taktiež je správne tvrdenie súdu prvého stupňa v rozsudku, že dôkazné bremeno na preukázanie výšky
neoprávnenéhomajetkovéhoprospechujenastranežalovanéhoztituluprácprenehožalobcavykonalv

mesiacoch marec, apríl 1991, a to spočívalo na žalobcovi, avšak odvolací súd v tejto súvislosti považuje
za nedostatočné dokazovanie a záver súdu prvého stupňa, ak tento vyhodnotil znalecké dokazovanie,
ktoré bolo v tomto konaní vykonané znalcom a dospel k záveru, že tento posudok nie je použiteľný pre
rozhodnutie o výške neoprávneného majetkového prospechu, v dôsledku neplatnej zmluvy o dodávke
stavebných prác a pretože výšku tohto neoprávneného majetkového prospechu je možné určiť iba z

presného množstva hodnoty prác, ktoré žalobca pre žalovaného v rozhodnom období vykonával, ale
znalec takúto informáciu k dispozícii nemal a pracoval iba s tým zoznamom prác, ktoré predložili všetci
pôvodní 4 žalobcovia.

Ak súd teda dospel k záveru, že záver znaleckého posudku nebolo možné medzi pôvodných 4 žalobcov
jednoducho vydeliť štyrmi a na základe toho dospieť k výške neoprávneného majetkového prospechu na

strane žalovaného, tak potom v tomto smere je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. V podstate to je aj
predmetom odvolacej námietky žalovaného, ktorý v podstate by pristúpil aj k záveru súdu prvého stupňa
o náhrade v rámci minimálnej mzdy, ale tvrdí, čo je aj nespornou skutočnosťou, že práce vykonával. Ak
sa súd nepriklonil k záverom znaleckého posudku a tvrdí, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na
preukázanie výšky neoprávneného majetkového prospechu a preto zamietol v tejto časti žalobu, tak v

tejto časti je jeho rozhodnutie predčasné a nesprávne.

Aj keď odvolací súd uznáva, že doplnenie dokazovania v tomto smere je obtiažne, predovšetkým na
dĺžku konania, ktoré vo veci prebieha, teda na skutočnosť, že stavebné práce boli vykonané v roku
1991, bude potrebné aby boli opätovne predložené doklady, ktoré mal k dispozícii znalec a prípadne

vypočutý znalec k okolnostiam a otázkam, ktoré bude potrebné aby opätovne predložil na doplnenie
a na preukázanie výšky neoprávneného majetkového prospechu žalovaným a aby znalec sa touto
otázkou zaoberal. Až potom bude možné vo veci vyhodnotiť dokazovanie jednotlivo a vo vzájomných
súvislostiach a opätovne rozhodnúť.

Keďže rozhodnutie bolo zrušené v celom rozsahu, odvolací súd sa nezaoberal dôvodmi vyčíslenia trov
konania a preto bude potrebné, aby prvostupňový súd v novom rozhodnutí opäť vyčíslil náhradu trov
konania a rozhodol aj o náhrade trov odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.