Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. apríl 2016

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 36C/87/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112233673
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Mazúrová

ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2016:7112233673.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I sudkyňou JUDr. Alenou Mazúrovou v právnej veci žalobcu EOS KSI Slovensko,

s.r.o., so sídlom Pajštúnska č. 5, 851 001 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpený: Tomáš Kušnír,
s.r.o., so sídlom Pajštúnska č. 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovaným v I. rade: S. E.,
J.. XX.X.XXXX, G. E. Č.. XX, XXX XX H. - H. J. I., v II. rade: M. E., J. G. H. Č.. XX, H., J.. XX.X.XXXX,
L. X.X.XXXX, za účasti vedľajšieho účastnícka Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS,
Námestie legionárov č. 5, Prešov, IČO: 42 176 778, právne zastúpený JUDr. Ambrózom Motykom,
advokátom, so sídlom advokátskej kancelárie Nám. SNP č. 7, 091 01 Stropkov, IČO: 35 510 722, o
zaplatenie 2.492,87 EUR s prísl. takto

r o z h o d o l :

Žalovaná v 1. rade je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 501,02 eur s 9% ročným úrokom z omeškania
zo sumy 38,54 eur od 21.1.2010 do zaplatenia, s 9% ročným úrokom z omeškania zo sumy 38,54 eur
od 21.2.2010 do zaplatenia, s 9% ročným úrokom z omeškania zo sumy 38,54 eur od 21.3.2010 do
zaplatenia, s 9% ročným úrokom z omeškania zo sumy 38,54 eur od 21.4.2010 do zaplatenia, s 9%
ročným úrokom z omeškania zo sumy 38,54 eur od 21.5.2010 do zaplatenia, s 9% ročným úrokom
z omeškania zo sumy 38,54 eur od 21.6.2010 do zaplatenia, s 9% ročným úrokom z omeškania zo
sumy 38,54 eur od 21.7.2010 do zaplatenia, s 9% ročným úrokom z omeškania zo sumy 38,54 eur

od 21.8.2010 do zaplatenia, s 9% ročným úrokom z omeškania zo sumy 38,54 eur od 21.9.2010 do
zaplatenia, s 9% ročným úrokom z omeškania zo sumy 38,54 eur od 21.10.2010 do zaplatenia, s 9%
ročným úrokom z omeškania zo sumy 38,54 eur od 21.11.2010 do zaplatenia, s 9% ročným úrokom z
omeškania zo sumy 38,54 eur od 21.12.2010 do zaplatenia, s 9% ročným úrokom z omeškania zo sumy
38,54 eur od 21.1.2011 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Konanie voči žalovanému v 2. rade a v prevyšujúcej časti z a s t a v u j e.

Žiadny z účastníkov a vedľajší účastník n e m á na náhradu trov právo.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca podanou žalobou žiadal, aby súd zaviazal žalovaných v I. a II. rade k povinnosti spoločne a
nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 2.492,87 EUR s 9% ročným úrokom z omeškania zo
sumy 1.998,56 EUR od 29.9.2011 do zaplatenia a k náhrade trov konania. Žalobu žalobca odôvodnil
tým, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej podľa § 524 a nasl. Občianskeho
zákonníka zo dňa 28.9.2011 medzi postupcom - Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom Tomášikova č.
48, 832 37 Bratislava, IČO: 00 151 653 a žalobcom, postúpil postupca na žalobcu pohľadávku voči

žalovaným. Uviedol, že právny predchodca žalobcu - Slovenská sporiteľňa, a.s. a žalovaní v I. a II.
rade uzatvorili dňa 3.2.2006 Zmluvu č. 476722017, ktorej súčasťou sú všeobecné obchodné podmienky
právneho predchodcu žalobcu v znení ich dodatkov. Na základe uvedenej zmluvy Slovenská sporiteľňa,
a.s. poskytla žalovaným peňažné prostriedky, pričom podmienky čerpania peňažných prostriedkov,podmienky splácania peňažných prostriedkov, podmienky pri neplnení zmluvných povinností a ďalšie
náležitosti boli upravené v zmluve a vo všeobecných obchodných podmienkach. Dodal, že žalovaný
zastáva názor, že zmluva obsahuje všetky znaky a spĺňa všetky podstatné náležitosti zmluvy o úvere

podľa §§ 497 až 507 Obchodného zákonníka. Dodal, že žalovaní v I. a II. rade si neplnili v stanovených
termínoch splátky, čím porušili svoju povinnosť podľa zmluvy. Zo strany právneho predchodcu došlo k
odstúpeniu od zmluvy a právny predchodca žalobcu vyzval žalovaných na úhradu dlžnej sumy. Dlh činí
sumu 2.492,87 EUR, ktorá suma pozostáva z istiny vo výške 1.998,56 EUR, riadneho úroku vo výške
176,06 EUR, úroku z omeškania vo výške 318,25 EUR. Poukázal taktiež na to, že žalovaná v I. rade

uznala vyššie uvedený záväzok v Dohode o uznaní záväzku.

K návrhu na začatie konania sa vyjadrila žalovaná v I. rade, ktorá v písomnom podaní uviedla, že po
smrti žalovaného v II. rade, ktorý zomrel 2.3.2007 nezvládala platiť dlh z uzatvorenej zmluvy.

Do konania na strane žalovaných ako vedľajší účastník vstúpilo Združenie na ochranu občana

spotrebiteľa HOOS, so sídlom Námestie legionárov č. 5, 080 01 Prešov, IČO: 42 176 778, v zastúpení
advokátom JUDr. Ambrózom Motykom. Vedľajší účastník sa k návrhu na začatie konania vyjadril
písomnýmpodanímzodňa21.6.2013,vktoromuviedol,ževnávrhunieješpecifikovanážalovanásuma,
t.j. z ktorých konkrétnych splátok pozostáva istina a kedy sa tá ktorá splátka stala splatnou, nie je zrejmé,
aký je vzťah medzi úrokom z omeškania v sume 318.25 Eur a zákonným úrokom z omeškania, ktorý

žalobca uplatňuje od 29.9.2011. Vedľajší účastník vzniesol námietku premlčania majúc za to, že už k
28.9.2011 boli žalovaní v omeškaní. Poukázal na to, že žalobcom predložená dohoda o uznaní záväzku
a o úhrade pohľadávky v splátkach je formulár, ktorý vopred pripravil veriteľ pre dlžníka a dlžník nemá
žiadnym spôsobom možnosť ovplyvniť jeho obsah. Uzatvorenie takejto dohody je v rozpore s dobými
mravmi v zmysle § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a v tejto súvislosti poukázal

na rozhodovaciu činnosť súdov.

Súd vykonal dokazovanie prednesom právneho zástupcu žalobcu, výsluchom žalovanej v 1. rade,
oboznámením s návrhom na začatie konanie, listinnými dôkazmi pripojenými v spise a zistil tento
skutkový stav:

Žalobca na preukázanie svojho nároku predložil súdu Zmluvu o splátkovom úvere č.
XXXXXXXXXX uzavretú medzi právnym predchodcom žalobcu - Slovenskou sporiteľňou, a.s. a
žalovanými dňa 3.2.2006, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru zo strany pôvodného veriteľa
žalovaným vo výške 1.659,70 EUR, ktorú sa žalovaní v I. a II. rade zaviazali splácať v 59 - tich

mesačných splátkach po 38,54 EUR. Bola dohodnutá splatnosť prvej splátky ku dňu 10.3.2006, konečná
splatnosť úveru bola dohodnutá ku dňu 10.1.2011, splátky boli splatné vždy k 10. dňu v kalendárnom
mesiaci. Bola dohodnutá výška úrokovej sadzby na premenlivú a v deň uzavretia úverovej zmluvy
bola stanovená, resp. dohodnutá na 11,10% ročne. Bol dohodnutý poplatok za správu úveru vo
výške 1,66 EUR mesačne. Ročná percentuálna miera nákladov bola stanovená na 6,48%. Súčasťou

zmluvy boli aj všeobecné obchodné podmienky pôvodného veriteľa, v zmysle ktorých vyplynulo, že
pohľadávku k úveru, ktorá sa skladá z istiny, súčasti a príslušenstva spláca klient pravidelnými splátkami
periodicitou dohodnutou v základných podmienkach Zmluvy o úvere (7.3.2.). Z bodu 7.4.1. všeobecných
obchodných podmienok vyplýva, že zmluva o úvere určí výšku úrokovej sadzby, t.j. sadzby, na základe
ktorej sa vypočítajú úroky, ktoré je klient povinný zaplatiť banke počas trvania úrokového obdobia.

Úrokovásadzba,ktorájepremenlivá,jeurčovanábankouajejaktuálnuvýškuurčujebankazverejnením,
pričom banka je oprávnená zmeniť dohodnutú úrokovú sadzbu jednostranne v nadväznosti na úverovú
politiku banky. Z bodu 7.4.2. všeobecných obchodných podmienok vyplynulo, že úver sa úročí denne
odo dňa poskytnutia úveru (vrátane) do dňa predchádzajúceho dňu splatenia úveru (vrátane). Klient
je povinný zaplatiť banke úroky z úveru v posledný deň každého úrokového obdobia, t.j. z časového

obdobia dohodnutého v zmluve o úvere, resp. spôsobom v nej dohodnutým, počas ktorého sú bankou
účtovanéúroky,nakonciktoréhosúúrokysplatnéapoktorommôženasledovaťďalšieúrokovéobdobie.
Z bodu 7.4.4. vyplýva, že pokiaľ je klient v omeškaní so splácaním úveru, alebo jednotlivých splátok
úveru, je povinný zaplatiť banke okrem úrokov z úveru, tiež úroky z omeškania dlžnej čiastky, pričom
dlžná čiastka sa úročí úrokom z omeškania denne od prvého dňa omeškania (vrátane) až do dňa

bezprostredne predchádzajúceho dňu splatenia dlžnej čiastky (vrátane). Z bodu 7.6.1. vyplýva, že a) ak
dôjde k porušeniu akejkoľvej zmluvnej povinnosti, alebo zmluvného dojednania zo strany klienta banka
je oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, t.j. požadovať splatenie pohľadávky zo zmluvy o
úvere a klient je povinný splatiť pohľadávku zo zmluvy o úvere v lehote, ktorú banka určí v oznámení omimoriadnej splatnosti, b) vypovedať zmluvu o úvere, alebo od nej odstúpiť. Účinnosť výpovede banky
nastáva okamžite bez výpovednej lehoty dňom jej doručenia klientovi. Odstúpením od zmluvy o úvere
nezaniká záväzok klienta splatiť pohľadávku banky vrátane jej príslušenstva. Odstúpením od zmluvy o

úvere nezanikajú ani zabezpečovacie zmluvy uzatvorené medzi bankou a klientom, resp. treťou osobou.

Aktívnu legitimáciu mal súd za preukázanú zo zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1285/2011/
CE uzavretej medzi postupcom - Slovenskou sporiteľňou, a.s. a žalobcom ako postupníkom a z prílohy
č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok.

Žalobca písomným podaním zo dňa 21.2.2016 vzal návrh na začatie konania nad sumu 501,02 EUR
s príslušenstvom späť. Žiadal, aby súd v tejto časti konanie zastavil poukazujúc na to, že žalobca sa
domáha zaplatenia neuhradených a nepremlčaných splátok ku dňu podania návrhu na začatie konania,
t.j. 13 nepremlčaných splátok v celkovej výške 501,02 EUR. Z prednesu právneho zástupcu žalobcu
vyplynulo, že v danom prípade nebola vyhlásená zo strany právneho predchodcu žalobcu predčasná

splatnosť spotrebiteľského úveru. Právny predchodca žalobcu výzvou zo dňa 31.8.2008 vyzval žalovanú
v I. rade na úhradu dlžnej sumy, resp. jej týmto oznámil, že ku dňu 31.8.2008 jej vznikol dlh. Z výpovede
žalovanej vyplynulo, že potom, čo došlo k úmrtiu jej manžela (žalovaného v II. rade - poznámka súdu)
nemala dostatok finančných prostriedkov na splácanie úveru.

Vyššie zistený skutkový stav súd právne posudzoval nasledujúco:

Súd má za potrebné vyjadriť sa najprv k právnemu režimu uzavretej zmluvy, plnenie z ktorej je
predmetom prejednávanej veci (Zmluva o úvere).

Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

Podľa § 501 ods. 1 Obchodného zákonníka, veriteľ je povinný dlžníkovi peňažné prostriedky poskytnúť,

ak ho o to dlžník v súlade so zmluvou požiadal, a to v dobe určenej v požiadavke, inak bez zbytočného
odkladu.

Predmetná zmluva nevznikla reálnym odovzdaním druhovej veci (peňazí) dlžníkovi, ale vznikla už
dohodou zmluvných strán o jej obsahu, z ktorého vyplýval platný záväzok právneho predchodcu žalobcu

poskytnúť v prospech dlžníka finančné plnenie formou úveru a zároveň záväzok dlžníka takto poskytnuté
plnenie splácať v dohodnutých splátkach. Predmetnú zmluvu súd preto vyhodnotil ako zmluvu o úvere
v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Zmluva o úvere patrí podľa § 261 ods. 3 písm. d) ObZ
medzi tzv. absolútne obchody, pre ktoré je daná pôsobnosť ObZ bez ohľadu na povahu účastníkov.

Zmluva bola uzavretá dňa 3.2.2006 a preto sa na jej právny režim vzťahuje aplikácia Občianskeho
zákonníka v znení účinnom po 1.4.2004, ktorý už obsahoval úpravu problematiky spotrebiteľských zmlúv
v znení, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy
upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane
dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom

vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

Z Obč. zákonníka by teda izolovaným výkladom nezohľadňujúc iné ustanovenia právnych predpisov
bolo možné vyvodiť, že úverová zmluva ako absolútny obchod podľa § 261 ods.3 písm. d)
Obchodného zákonníka spotrebiteľskou zmluvou nie je (takýto názor bol prezentovaný aj niektorými

právnymi teoretikmi). Treba však poukázať na to, že podľa § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992
Zb. o ochrane spotrebiteľa - spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho
zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je,
že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným
spôsobom neovplyvňuje, bol verejnoprávnym predpisom pojem typová zmluva (synonymum neskôr

zavedeného pojmu spotrebiteľská zmluva) podľa Obč. zákonníka rozšírený tak, že spotrebiteľskými
zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Obč. zákonníka, Obch. zákonníka ako aj všetky iné zmluvy, ktorých
charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah
zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.O tejto otázke teda súd robí záver, že zmluva o úvere uzavretá medzi dodávateľom a spotrebiteľom bola
napriek povahe tzv. absolútneho obchodu zmluvou typovou, teda spotrebiteľskou.

Z uvedeného vyplýva, že je právne irelevantný prameň práva, podľa ktorého sa príslušná zmluva
spravuje, ale vychádzajúc z predchádzajúceho spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva upravená
podľa Obč. zákonníka, Obch. zákonníka ako aj podľa ktoréhokoľvek iného zákona vyhovujúca vyššie
uvedenej charakteristike. Je teda zrejmé, že ustanovenia Obč. zákonníka týkajúce sa spotrebiteľských

zmlúv je nevyhnuté použiť aj v prípadoch, ak sa právny vzťah účastníkov konania tak ako je tomu
v danom prípade, má spravovať Obch. zákonníkom, keď charakter spotrebiteľskej zmluvy má tzv.
absolútna obchodná zmluva o úvere podľa Obch. zákonníka.

Súd sa taktiež zaoberal otázkou, či osobitný predpis - zákon o spotrebiteľských úveroch ( ďalej ZSÚ )
úpravou náležitostí spotrebiteľského úveru zaviedol osobitný zmluvný typ - spotrebiteľský úver. Po

preskúmaní charakteru úpravy súd dospel k záveru, že spotrebiteľský úver nie je jeden zmluvný typ,
ale osobitný subtyp zmluvných typov, ktorých kauzou je dočasné poskytnutie finančných prostriedkov
spotrebiteľovi za odplatu (pôžička, úver, nájom), na úpravu ktorých sa majú použiť popri kogentnej či
dispozitívnej zákonnej úprave jednotlivých zmluvných typov aj ďalšie kogentné právne normy, ktoré
sú vymedzené v ZSÚ (lex specialis). Súd preto dospel k záveru, že nejde o samostatný zmluvný typ

vylučujúci použitie ObZ.

V tejto súvislosti sa súd zaoberal aj otázkou, či zo samotnej skutočnosti, že ide o spotrebiteľskú zmluvu
vyplýva výlučná pôsobnosť OZ na daný vzťah. Takýto záver nemá žiadnu normatívnu oporu a prieči sa
pravidlu lex specialis derogat lex generalis, pričom v tomto prípade lex specialis je § 261 ods. 3 písm.

d) ObZ. Pri aplikácii rozhodných právnych noriem súd vychádzal z nasledujúcej hierarchie právnych
predpisov: ako základný predpis pre riešenie otázok záväzkového práva je potrebné aplikovať v súlade
s § 261 ods. 3 písm. d) ObZ tretiu časť ObZ (tento záver je rozhodujúci pri posudzovaní premlčania,
úrokov z omeškania, uznania záväzku a ďalších inštitútov upravených dvojkoľajne v oboch kódexoch a
pod.). Úpravu zmluvného typu v §§ 497 a nasl. ObZ je teda potrebné doplniť o derogujúce a dopĺňajúce

ustanovenia ZSÚ. OZ ako lex generalis v zmysle § 1 ods. 2 ObZ je potrebné aplikovať na riešenie otázok
neupravených v ObZ. Do tejto kategórie noriem je nutné v zmysle OZ a ZOS okrem iného zaradiť aj
ustanovenia na ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách (§§
52 až 53 OZ).

Súd konštatuje, že charakter zmluvy o úvere, ktorá bola uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu
a žalovanými má spotrebiteľský charakter a súčasne ide o zmluvu o úvere v zmysle § 497 a nasl.
Obchodnéhozákonníka,tedatakzvanýabsolútnyobchod.Platnáprávnaúpravavčaseuzavretiazmluvy
umožňuje vyvodiť právny záver, že zmluva o úvere bola napriek povahe takzvaného absolútneho
obchodu zmluvou typovou, teda spotrebiteľskou a je preto právne irelevantný právny prameň, podľa

ktorého sa príslušná zmluva spravuje. Vychádzajúc z predchádzajúceho, spotrebiteľskou zmluvou je
každá zmluva upravená podľa Občianskeho ale i Obchodného zákonníka, ako aj podľa ktoréhokoľvek
inéhozákonavyhovujúcavyššieuvedenejcharakteristike,teda,žeideozmluvu,ktorejcharakteristickým
znakom je, že sa uzaviera vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným
spôsobom neovplyvňuje, keď súčasne je zrejmé, že zmluvnými stranami je na jednej strane dodávateľ

a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred
pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. I napriek tomu, že následne došlo k postúpeniu pohľadávky,
ani dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku, uzavretá dňa 28.5.2012, nestráca
charakter spotrebiteľskej zmluvy. Uvedená dohoda o zaplatení už splatného záväzku je privatívnou
nováciou v zmysle § 516 ods. 1 Občianskeho zákonníka, teda zmenou existujúcej zmluvy v otázke

splatnosti, preto ak má zmluva spotrebiteľský charakter, má ho aj dohoda, ktorá túto zmluvu mení v jej
niektorej časti.

Podľa § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na
povahu účastníkov záväzkové vzťahy zo zmluvy o predaji podniku alebo jeho častí (§ 476), zmluvy o

úvere (§ 497), zmluvy o kontrolnej činnosti (§ 591), zasielateľskej zmluvy (§ 601), zmluvy o prevádzke
dopravného prostriedku (§ 638), zmluvy o tichom spoločenstve (§ 673), zmluvy o otvorení akreditívu ( §
682), zmluvy o inkase (§ 692), zmluvy o bankovom uložení veci (§ 700), zmluvy o bežnom účte (§ 708)
a zmluvy o vkladovom účte (§ 716).Hlavný právny vzťah je však založený zmluvou o spotrebiteľskom úvere a vznikol podľa osobitného
predpisu, ktorý je lex specialis k všeobecnej právnej norme. Tento vzťah podlieha režimu

spotrebiteľských úverov podľa zákona 258/2001 Z.z., ako aj aplikácii všeobecných ustanovení ochrany
spotrebiteľa podľa Občianskeho zákonníka, pretože normy obchodného práva (vrátane všeobecnej
úpravy úveru) sú použiteľné len vtedy, ak neodporujú úprave majúcej z povahy veci prednosť, teda
úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a v predpisoch vydaných na jeho vykonanie.
Medzi tromi zákonmi, prichádzajúcimi takto do úvahy (1. zákon o spotrebiteľskom úvere, 2. Občiansky

zákonník, 3. Obchodný zákonník) panuje pomer, že primárne sa použije predpis špeciálny, ak tento
určitú otázku neupravuje resp. tak nečiní úplne, nastupuje po ňom úprava spotrebiteľského práva
všeobecne v širšom slova zmysle, teda úprava podľa Občianskeho zákonníka.

To znamená, že úprava Obchodného zákonníka sa môže na takýto prípad uplatniť len vtedy, keď
nenarazí na obmedzenie v Občianskom zákonníku a vykonávacích predpisoch k nemu.

Podľa § 879r veta prvá Občianskeho zákonníka, ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne
vzťahy vzniknuté pred 1. júnom 2014; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté sa
však posudzujú podľa predpisov účinných do 1. júna 2014.

Podľa § 52 ods.1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na
právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa § 52 ods.2 Občianskeho zákonníka, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné
ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na

prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahomaleboúčelomjeobchádzanietohtoustanovenia,súneplatné.Navšetkyprávnevzťahy,ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by
sa inak mali použiť normy obchodného práva.

Podľa § 52 ods.3 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 52 ods.4 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej

činnosti.

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
(ďalej len "neprijateľná podmienka").

Podľa § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí
výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Osobitné právne postavenie spotrebiteľskej zmluvy však obligatórne uprednostňuje ustanovenie § 52

ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého sa na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je
spotrebiteľ, vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť
normy obchodného práva. Použitím občianskoprávnej premlčacej doby pri nárokoch z absolútnych
obchodnoprávnych zmlúv sa zaoberal aj Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS
402/2013 z 19.6.2013.

Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že dňa 3.2.2006 uzavrela Slovenská sporiteľňa,
a.s. so žalovanými zmluvu o splátkovom úvere, na základe ktorej poskytla žalovaným úver vo výške
50.000,- Sk ( 1.659,70 Eur ), ktorý mali žalovaní splatiť v mesačných splátkach po 1.161 -,Sk ( 38,54
Eur ), splatných mesačne vždy k 10. dňu v kalendárnom mesiaci, so splatnosťou prvej splátky ku

10.3.2006,konečnásplatnosťbolastanovenánadeň10.1.2011,početsplátokboldohodnutýna59.Bola
dohodnutá výška úrokovej sadzby na premenlivú a v deň uzavretia úverovej zmluvy bola stanovená,
resp. dohodnutá na 11,10% ročne. Bol dohodnutý poplatok za správu úveru vo výške 1,66 EUR
mesačne. Ročná percentuálna miera nákladov bola stanovená na 6,48%.Medzi žalobcom a žalovanou v I. rade bola uzavretá dňa 28.5.2012 Dohoda o uzavretí splátkového
kalendára a uznaní dlhu, ktorá však nemá účinky uznania dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka.

Uznanie dlhu na základe tohto ustanovenia zakladá právnu domnienku existencie dlhu v čase jeho
uznania iba vtedy, ak dlžník, ktorý dlh uznal, vedel o jeho premlčaní. Ak dlžník nevedel o premlčaní, či už
pre omyl skutkový alebo právny, nemá jeho uznanie uvedené právne účinky. Samotná dohoda o uznaní
záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach pozostáva z piatich častí, pričom uznanie záväzku v zmysle
§ 558 sa nachádza v časti druhej. V tejto je uvedené, že dlžník uznáva čo do právneho dôvodu a výšky

svoj záväzok, ktorý mu vznikol na základe zmluvy a je v ňom uvedená špecifikácia celkovej dlžnej sumy
s príslušenstvom. V tejto časti dohody nie je uvedené a nevyplýva z nej, že ten kto dlh uznal, vedel o
jeho premlčaní. Táto skutočnosť sa objavuje v tretej časti dohody, ktorá sa týka formy splatenia záväzku,
kde sa v bode 3.1 uvádza, že dlžník sa zaväzuje sa k úhrade príslušenstva pohľadávky vyplývajúceho
zo zmluvy a príslušných úrokov z omeškania. Dlžník vyhlasuje, že má vedomosť o premlčaní dlhu a jeho
následkoch. Z logického výkladu predmetného bodu vyplýva, že druhá veta, v ktorej dlžník vyhlasuje

svoju vedomosť o premlčaní dlhu, sa vzťahuje na príslušenstvo pohľadávky a jednoznačne celé toto
ustanovenie má súvis len s formou splatenia záväzku. Podľa zásad ochrany spotrebiteľa nemožno túto
vetu uvedenú v bode 3.1 posúdiť ako relevantné uznanie premlčaného dlhu, resp. nemožno z tejto vety
vyvodiť záver, že naozaj dlžník vedel o jeho premlčaní. Ak dlžník, ktorý neuzná svoj dlh, nevedel o
premlčaní, či už pre omyl skutkový alebo pre omyl právny, nemá jeho uznanie uvedené právne účinky

spojené aj s plynutím premlčacej doby. Dohodu súd považuje za nekalú praktiku žalobcu a na taký úkon
neprihliada.

V predmetnej veci to bol práve žalobca (zjavne práva znalý), ktorý si vynútil u žalovanej v I. rade
návštevu a dal jej podpísať ním vopred pripravený formulár, kde okrem dvojstranného právneho

úkonu vo forme dohody o splátkach, ktorý dlžníkom zvyčajne prezentuje, vložil aj pre neho zjavne
nevýhodný jednostranný úkon uznania záväzku, ktorý dlžníkom na rozdiel od dohody o splátkach už
výslovne neinterpretoval. V uvedených súvislostiach, tak nejde o nič iné ako laesio enormis, pretože
dlžník podpísaním dohody nič nezískal ale naopak, naoko „vlastným“ úkonom si z vôle žalobcu svoje
postavenie podstatne zhoršil.

Aj z ďalších právnych súvislostí vyplýva, že dohoda o splátkach nebola zo strany žalobcu žiadnym
dobrodením (keďže žalobca iba odložil podanie žaloby po uznaní záväzku v snahe predísť možnej
námietke premlčania, keď z množstva žalôb podaných na súde je zrejmé, že platobná disciplína dlžníkov
sa nezlepšila), ale naopak žalobca napriek vedomosti účinkov, ktoré dosahuje (resp. sa snaží dosiahnuť)

v podobe obnoviteľnosti nároku neposkytol žalovaným žiadny benefit (napr. v podobe odpustenia úrokov
z omeškania, poplatkov, časti istiny a pod.) ale naopak do dôsledkov vylúčil aj dispozitívne ustanovenie
(toto vylúčenie je však v rozpore s § 54 ods.1 OZ) Podľa § 521 Občianskeho zákonníka - ak dôjde k
dohode o tom, že sa už splatný dlh bude plniť v splátkach, a ak veriteľ chce, aby dlžník v splátkach plnil
aj úroky z omeškania, musí sa to výslovne dohodnúť (NS ČR sp. zn. 32 Odo 860/2005 ) - treba rozlišovať

medzi úrokmi z omeškania od pôvodnej splatnosti do účinnosti dohody, úrokmi z omeškania od účinnosti
dohody do splatnosti dohodnutých splátok a úrokmi z omeškania za omeškanie po splatnosti splátok. Na
úroky z omeškania za omeškanie od účinnosti dohody podľa § 521 OZ do splatnosti jednotlivých splátok
má veriteľ voči dlžníkovi nárok iba vtedy, ak je to medzi veriteľom a dlžníkom výslovne dohodnuté) tým,
že v čl. 3 bode 3.1 veta prvá svojho formulára uviedol, že dlžník sa zaväzuje k úhrade príslušenstva

pohľadávky a narastajúcich úrokov z omeškania počas splácania.

Podľa § 3 ods.1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Rozpor s dobrými mravmi je rozporom s objektívnym právom a tento rozpor spôsobuje neplatnosť

právneho úkonu bez ohľadu na to, či subjekt o tomto rozpore vedel alebo nie.

Právny úkon sa prieči dobrým mravom, pokiaľ nerešpektuje niektorú zo súhrnu spoločenských,
kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatnéhistorické tendencie, sú rešpektované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem
základných. Dobré mravy fungujú aj ako korektív zmluvnej slobody. Ide tu predovšetkým o aspekt
zmluvnej slobody spočívajúci v slobodnom určovaní obsahu zmluvy zmluvnými stranami. Uvedený

aspektzmluvnejslobody,takakozmluvnáslobodasama,másvojelimityustanovenéprávnyminormami,
ktorých prekročenie je sankcionované. Jedným z takýchto limitov, ktorý zákon stavia do cesty zmluvnej
slobode, je aj inštitút dobrých mravov. Je potom nesprávny záver, že obsah právneho úkonu nemôže
byť v rozpore s dobrými mravmi len preto, lebo bol výsledkom konsenzu zmluvných strán.

Ak výkon práva, ktorý je objektívne v rozpore s dobrými mravmi, spočíva v konaní právneho úkonu, je
tento právny úkon tiež neplatný pre rozpor s dobrými mravmi a to i v prípade, že samotný obsah tohto
právneho úkonu v rozpore s dobrými mravmi nie je.

Podľa § 4 ods.8 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, predávajúci nesmie konať v rozpore
s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä

konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo
vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť
ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl,
lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody.

Podľa § 7 ods.2 zákona o ochrane spotrebiteľa, obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak a) je v
rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, b) podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť
ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa
dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika
orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov.

Podľa § 8 ods.1 zákona o ochrane spotrebiteľa, obchodná praktika sa považuje za klamlivú, ak
zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak
neurobil, pretože obsahuje nesprávne informácie a je preto nepravdivá, alebo akýmkoľvek spôsobom
uvádza do omylu alebo môže uviesť do omylu priemerného spotrebiteľa.

Podľa § 8 ods.4 zákona o ochrane spotrebiteľa, za klamlivé opomenutie sa tiež považuje, ak predávajúci
skrýva alebo poskytuje nejasným, nezrozumiteľným, viacvýznamovým alebo nevhodným spôsobom
podstatné informácie uvedené v odseku 1, alebo neoznámi obchodný účel obchodnej praktiky, ibaže je
zrejmý z kontextu, pričom v dôsledku klamlivého opomenutia priemerný spotrebiteľ prijme rozhodnutie

o obchodnej transakcii, ktoré by inak neprijal.

Podľa názoru súdu postup žalobcu v prejednávanej veci je jednoznačne nekalou obchodnou praktikou
a ako taký je hrubo rozporný s dobrými mravmi.

Súdu je známe rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 1845/11, podľa ktorého: „Podle ustanovení
§ 55 odst. 1 občanského zákoníku se smluvní ujednání spotřebitelských smluv nemohou odchýlit od
zákona v neprospěch spotřebitele. Spotřebitel se nesmí vzdát práv, které mu zákon poskytuje, nebo
jinak zhoršit své postavení. To znamená, že postavení spotřebitele nesmí být zhoršeno a to ani s
jeho souhlasem, naopak odchylky v neprospěch dodavatele možné jsou. S ohledem k citovaným

zákonným ustanovením je nutno prohlášení o prodloužení promlčecí lhůty ve prospěch žalobce jako
podnikatelského subjektu považovat za absolutně neplatné, neboť tím mé postavení bylo značně
zhoršeno.“

Vychádzajúc potom z podstaty práva na ochranu spotrebiteľa, ktoré je založené na tom, že spotrebiteľ

z dôvodu svojej neskúsenosti alebo neznalosti nie je schopný konkurovať v obratnosti vyškoleným a
skúseným profesionálom znalým práva a techník moderného obchodu, nemožno spôsobu ktorý zvolil
žalobca poskytnúť ochranu.

V prejednávanej veci totiž nejde zo strany žalobcu o aplikáciu právnej normy spôsobom mu prinášajúcim

výhodu právnou normou predpokladaným spôsobom ale o ľstivé zneužitie neznalosti dlžníkov a ich
strachu pred prípadným súdnym resp. následne exekučným konaním.Súd poukazuje ďalej na to, že aj samotná žalobcom vypracovaná Dohoda o uzavretí splátkového
kalendára a uznaní záväzku je pre bežného spotrebiteľa v dôsledku (či už úmyselne alebo nevedome)
nejednotnej terminológie mätúca, kde obsahuje pojem „uznanie záväzku“ ale v čl. 3 (ktorý má tiež

mimochodom názov uznanie záväzku) bode 3.1 poslednej vete deklaruje, že dlžníci majú vedomosť
o premlčaní „dlhu“. Spotrebiteľ tak nemusí vedieť, že pojem záväzok v právnej terminológii môže
znamenaťa)záväzkovývzťahakotaký,b)jednotlivúpovinnosťzozáväzkovéhovzťahualeboc)záväzok
vzmysledlhu.Natejtozmätočnostiničnemení(pretožetrebavychádzaťtoho,čojevlistineuvedené)ani
vyššie prezentovaný názor, že v prejednávanej veci nejde o uznanie dlhu podľa Občianskeho zákonníka

ale o uznanie záväzku podľa Obchodného zákonníka.

Súd teda uzatvára, že dohodu považuje podľa § 3, § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka za neplatnú.

Ďalej je potrebné uviesť, že dohoda o zaplatení už splatného záväzku nie je ničím iným ako privatívnou
nováciou v zmysle § 516 ods.1 Občianskeho zákonníka a teda zmenou existujúcej zmluvy v otázke

splatnosti. Potom, ak má zmluva spotrebiteľský charakter, spotrebiteľský charakter má aj dohoda, ktorá
túto zmluvu mení v jej niektorej časti.

Ak podnikateľ ako dodávateľ do dohody „tváriacej“ sa ako dohoda o zmene splatnosti záväzku
inkorporuje jednostranný zmluvný záväzok dlžníka týkajúci sa uznania dlhu, je nutné dôjsť k záveru,

že takáto zmluvná podmienka (dohoda) spôsobuje vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a preto je neplatná
podľa § 53 ods.5 Občianskeho zákonníka.

V intenciách vyššie uvedených na záver procesný súd poukazuje na výstižné rozhodnutie Najvyššieho

súdu SR zo 16. januára 2013, sp. zn. 6 M Cdo 9/2012, podľa ktorého: „Kým rešpektovanie
princípu „ignorantia iuris non excusat" (neznalosť zákona neospravedlňuje) v spotrebiteľských právnych
vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere,
jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú
odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych

súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany
spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života, a teda
aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka na podrobnej (až detailnej) znalosti právnych predpisov zo
strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto
oblasti, mu nemôže byť na ujmu.“

Žalobca žiadal, aby súd zaviazal žalovanú v I. rade k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 501,02 EUR
s prísl., v prevyšujúcej časti vzal návrh na začatie konania späť poukazujúc na to, že sa domáha
zaplatenia neuhradených a nepremlčaných splátok ku dňu podania návrhu na začatie konania, čo činí
13 nepremlčaných splátok v celkovej výške 501,02 EUR.

Podľa § 96 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, navrhovateľ môže vziať za konania späť návrh na
jeho začatie, a to sčasti alebo celkom. Ak je návrh vzatý späť celkom, súd konanie zastaví. Ak je návrh
vzatý späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví.

Podľa § 96 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, súd konanie nezastaví, ak odporca so späťvzatím
návrhu z vážnych dôvodov nesúhlasí; v takom prípade súd po právoplatnosti uznesenia pokračuje v
konaní.

Podľa§96ods.3Občianskehosúdnehoporiadku,nesúhlasodporcusospäťvzatímnávrhuniejeúčinný,

ak dôjde k späťvzatiu návrhu skôr, než sa začalo pojednávanie, alebo ak ide o späťvzatie návrhu na
rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.

So späťvzatím návrhu prejavil súhlas vedľajší účastník, ako aj žalovaná v I. rade. Z vykonaného
dokazovania jednoznačne vyplynulo, že žalovaná v I. rade v rozpore s uzatvorenou spotrebiteľskou

zmluvou neuhrádzala výšku dohodnutých splátok zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere v stanovených
termínoch. Porušila tým svoju povinnosť podľa zmluvy, pričom nepremlčaný dlh činí sumu 501,02 EUR,
čo je 13 nezaplatených a nepremlčaných splátok úveru.Podľa § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní je v omeškaní.
Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení
úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z

omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka v znení účinnom do 31.1.2013, výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia
ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky, platná k prvému dňu omeškania s plnením

peňažného dlhu.

Podľa § 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Zb., ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2012,
výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31.januáru 2013 aj za dobu omeškania
po 31. januári 2013.

Podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania,
poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.

ŽalovanávI.radejezároveňpovinnázaplatiťžalobcoviajnímžiadanépríslušenstvo-úrokyzomeškania
majúc za to, že žalovaná sa dostala do omeškania s jednotlivou splátkou úveru vo výške 38,54 EUR

vždy k 21. dňu toho ktorého mesiaca, v ktorom bola výška splátky splatná poukazujúc na to, že v
zmysle zmluvy bolo dohodnuté splácanie jednotlivých splátok k 10. dňu v kalendárnom mesiaci. Výška
požadovaného úroku z omeškania žalobcom je v súlade s § 3 ods. 1 Nariadenie vlády SR č. 87/1995
v znení účinnom do 31.1.2013.

Zhrnúc vyššie uvedený skutkový stav súd rozhodol tak, že zaviazal žalovanú v I. rade k povinnosti
zaplatiť žalobcovi sumu 501,02 EUR s prísl. a v prevyšujúcej časti konanie zastavil.

Podľa § 19 Občianskeho súdneho poriadku, spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má
spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva.

Podľa § 7 ods. 1 a ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka, spôsobilosť fyzickej osoby mať práva
a povinnosti vzniká narodením. Túto spôsobilosť má aj počaté dieťa, ak sa narodí živé. Smrťou táto
spôsobilosť zanikne.

Podľa § 103 Občianskeho súdneho poriadku, kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa § 104 ods. 1 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku, ak ide o taký nedostatok podmienky
konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Jednou z podmienok konania je i spôsobilosť toho, kto bol označený za účastníka, byť účastníkom
konania. Návrh na začatie konania bol podaný na Okresnom súde Košice I dňa 20.12.2012. Žalovaný
v II. rade zomrel dňa 2.3.2007, čím zanikla jeho spôsobilosť byť účastníkom konania ešte pred začatím
konania. Ide o taký nedostatok podmienky konaniam, ktorý nemožno odstrániť, a to ani postupom podľa
§ 43 ods. 1 O.s.p., podľa § 107 O.s.p. resp. podľa § 92 O.s.p.

Na základe vyššie uvedeného, v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami, súd konanie voči
žalovanému v II. rade zastavil.

Podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd

náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Podľa § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa
muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý
bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.

Podľa § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd
na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhradatrov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto
rozhodnutia.

Podľa § 151 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli,
súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou
trov právneho zastúpenia; ak takémuto účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu
nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takomto prípade súd nie je viazaný rozhodnutím
o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

V konaní mal žalobca úspech 20,09%, jeho neúspech predstavuje 79,01%, čo zase predstavuje úspech
žalovanej v I. rade, na strane ktorej vystupoval vedľajší účastník. Z pomeru úspechu a neúspechu
vyplýva, že vedľajší účastník má právo na náhradu trov konania vo výške 59,82%. O trovách konania
súd rozhodol v súlade s § 142 ods. 2 s poukazom na § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p. a vyslovil, že žiadny
z účastníkov nemá na náhradu trov právo, vrátane vedľajšieho účastníka.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie na Okresný súd Košice I do 15 dní odo dňa jeho
doručenia, v troch písomných vyhotoveniach (§ 204 ods. 1 O.s.p.).

Vodvolanísamápoprivšeobecnýchnáležitostiach(§42ods.3O.s.p.) uviesť,protiktorémurozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).

V zmysle ust. § 205 ods. 2 O.s.p., odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté
vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ust. § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,

oprávnený môže podať návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o
výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.