Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 20. apríl 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/273/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3815202087
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 04. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Záhumenská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3815202087.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň
JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Viery Škultétyovej v spore žalobcu X. V. L., s.r.o. so sídlom v F., T. 5, IČO
XX XXX XXX, zastúpený advokátskou kanceláriou M. V., s.r.o. so sídlom v F., T. 5, IČO: XX XXX XXX
proti žalovanej R. U., nar. XX.X.XXXX, bytom Q., Y. cesta XXXX/XX/X, zast. JUDr. F. R., advokátom
so sídlom v F., H. XX, o zaplatenie sumy 4.865,91 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti

rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 14. januára 2016, č. k. 10C/61/2015-105, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaná m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal od

žalovanej zaplatenia 4.865,91 eur s príslušenstvom, na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa
09.09.2008, ktorá predstavovala 62 nezaplatených úverových splátok po 78,97 eur. Súd prvej inštancie
právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 39, § 524 ods. 1, 2, § 528 ods. 2 Občianskeho zákonníka
a § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. Rozhodol na základe výsledkov vykonaného dokazovania, z
ktorého mal za preukázané, že dňa 09.09.2008 L. a žalovaná uzavreli zmluvu o splátkovom úvere č.
XXXXXXXXXX, predmetom ktorej bolo poskytnutie peňažných prostriedkov žalovanej v sume 4.813,12

eur. Žalovaná sa zaviazala poskytnuté peňažné prostriedky splácať v mesačných splátkach po 78,97
eur od 20.10.2008 po dobu 113 mesiacov, vždy do 20. dňa v mesiaci. Konečná splatnosť úveru
bola dojednaná do 20.2.2018. Zmluvný úrok predstavoval 13,95% ročne. Ročná percentuálna miera
nákladov predstavovala 16,71% a priemerná hodnota RPMN 16,64%. Celkové náklady žalovanej
spojenésúverompredstavovalisumu4.272,85eur.Vdôsledkunesplácaniaúveružalovanouvurčených
mesačných splátkach, jej L., a.s. dňa XX.X.XXXX oznámila, že ku dňu 31.8.2011 je v omeškaní so

zaplatením sumy 349,97 eur a vyzvala ju k zaplatenie dlžnej časti úveru v lehote 10 od doručenia výzvy
(čl.80spisu).Dňa20.5.2013L.,a.s.vyhlásilamimoriadnusplatnosťúverukudňu17.5.2013(čl.82spisu)
a žalovanú vyzvala k zaplateniu celého zostatku úveru v sume 6.241,14 eur v lehote 15 od doručenia
výzvy. Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru bolo žalovanej doručované doporučenou
poštou. Zásielku v mieste bydliska v odbernej lehote neprevzala. Dňa 27.06.2013 L., a.s. pohľadávku
voči žalovanej postúpila zmluvou o postúpení pohľadávok žalobcovi. Postúpenie pohľadávky banka

žalovanej oznámila dňa 09.07.2013. Hoci žalobca preukázal, že jeho právny predchodca, L., a.s. pred
uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávok so žalobcom dňa 20.05.2013 vyhlásila mimoriadnu splatnosť
úveru ku dňu 17.05.2013 a žalovanú vyzvala k zaplateniu celého zostatku úveru v sume 6.241,14 eur
v lehote 15 dní od doručenia výzvy a preukázal aj existenciu výzvy zo dňa 28.09.2011 adresovanej
žalovanej v súlade s ust. § 92 ods. 8 Zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, v platnom znení, nepreukázal
však jej doručenie žalovanej, ktorá tvrdila, že žiadne výzvy L., a.s. na zaplatenie dlžného úveru jej

doručené neboli, vrátane výzvy zo dňa 28.09.2011, v ktorej jej banka oznámila, že ku dňu 31.08.2011 je v
omeškaní so zaplatením sumy 349,97 eur a vyzvala ju k zaplatenie dlžnej časti úveru v lehote 10 dní odjej doručenia. V danej veci žalobca pohľadávku nadobudol postúpením od banky. Bolo jeho povinnosťou
preukázať splnenie podmienok pre platné postúpenie pohľadávky, čo je predpokladom preukázania
aktívnej vecnej legitimácie. Žalobca síce predložil výzvu zo dňa 28.09.2011 adresovanú žalovanej,

následne nepreukázal, že výzvu žalovanej aj skutočne zaslal. Zákon č. 483/2001 Z.z. predpokladá, aby
výzva adresovaná dlžníkovi podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách bola písomná a veriteľ sa musí aspoň
pokúsiť o jej zaslanie dlžníkovi na jeho poslednú známu adresu, a to napr. poštovým podacím lístkom
alebo doručenkou. Vzhľadom k tomu, že žalobca nepreukázal doručenie uvedenej výzvy žalovanej, súd
bol toho názoru, že právny predchodca žalobcu nedodržal postup vyplývajúci mu z cit. ust. § 92 ods.

8 Zákona o bankách pre postúpenie pohľadávky voči žalovanej žalobcovi. Potom je uzavretá zmluva
o postúpení pohľadávok zo dňa 27.06.2013 podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatná pre rozpor
so zákonom. Keďže v konaní nebolo preukázané, že žalobca nadobudol platne pohľadávku L. voči
žalovanej zo zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 09.09.2008, súd žalobu ako nedôvodnú zamietol z
dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie. Záverom súd prvej inštancie uviedol, že aj v prípade
platného postúpenia pohľadávky L. žalobcovi a existencie jeho aktívnej vecnej legitimácie, by jeho návrh

nebol opodstatnený z dôvodu premlčania pohľadávky, zaplatenia ktorej sa voči žalovanej domáhal. Z
prílohy č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávky zo dňa 27.06.2013 vyplýva, že žalovaná poslednú splátku
zaplatila dňa 20.05.2011. Ďalšia nasledujúca splátka bola splatná dňa 20.06.2011. Právny predchodca
žalobcu úver poskytnutý žalovanej predčasne zosplatnil ku dňu 17.05.2013, čo je zrejmé z Oznámenia
o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 20.05.2013. V prípade, ak veriteľ využije právo podľa §

565 Občianskeho zákonníka a pristúpi k zosplatneniu úveru, podľa § 103 Občianskeho zákonníka, podľa
ktorého ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo
dňa ich zročnosti a ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh (§ 565), začne
plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky a nie samotným úkonom zosplatnenia. V
danom prípade všeobecná 3-ročná premlčacia doba podľa § 101 Občianskeho zákonníka začala plynúť

odo dňa zročnosti nesplatenej splátky splatnej dňa 20.06.2011 a uplynula dňa 20.06.2014. Návrh na
začatie konania žalobca podal až dňa 16.02.2015, t.j. po uplynutí zákonnej premlčacej doby. O trovách
konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., keď v spore úspešnej žalovanej
priznal náhradu trov konania tak, ako je táto vyčíslená v odôvodnení rozhodnutia.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol rozsudok súdu
prvej inštancie zmeniť tak, že odvolací súd žalobe vyhovie, prípadne rozsudok zruší a vec vráti súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne vec posúdil,
ak napriek predloženému oznámeniu postupcu o postúpení pohľadávky skúmal platnosť zmluvy o
postúpení. Uviedol, že v konaní predložil relevantné oznámenie postupcu žalovanej o postúpení

pohľadávky spolu s podacím hárkom preukazujúcim jeho odoslanie, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu
legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z tohto oznámenia
vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení.
Dlžník sa v takom prípade nemôže úspešne dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, ani
jej neexistencie. K tomu žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo/210/01,

uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8Co/564/2015 a uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn.
9Co/133/2013. Žalobca ďalej zastával názor, že ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spájať s
aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Účelom predmetného ustanovenia je úprava
výnimiekzbankovéhotajomstvaanehovoríopodmienkachplatnostipostúpeniapohľadávok.Zozákona
nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu

postúpeniapohľadávky.Tátonormanezakladáobčianskoprávnupovinnosťvovzťahukuklientovibanky,
aleadministratívnuzodpovednosťpostihnuteľnúW..Dourčeniepísomnejvýzvybankydlžníkovivzmysle
§ 52 ods. 8 Zákona o bankách nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. To znamená,
že ak banka pred postúpením pohľadávky písomne nevyzvala dlžníka na plnenie, nemá to vplyv na
platnosť postúpenia pohľadávky v zmysle § 524 Občianskeho zákonníka. S nedoručením takejto výzvy

môžu byť spojené len sankcie vyplývajúce zo Zákona o bankách, ale nie sankcia v podobe neplatnosti
zmluvy o postúpení pohľadávky. Trval na tom, že v konaní nesporne preukázal, že pred postúpením
pohľadávky právny predchodca žalobcu dodržal všetky podmienky, ktoré mu ust. § 92 ods. 8 Zákona o
bankáchukladá,atedanedošlokporušeniubankovéhotajomstva.Poukázalnaskutočnosť,žežalovaná
bola v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke nepretržite dlhšie ako

90 kalendárnych dní a zároveň bolo preukázané, že bola právnym predchodcom žalobcu vyzvaná na
úhraduomeškanýchsplátokvýzvouzodňa28.09.2011avýzvouoznačenouako„oznámenieovyhlásení
mimoriadnejsplatnosti“zodňa20.05.2013,kuktorejžalobcapripojilkópiuvrátenejobálky,ktorávkonaní
preukázala odoslanie tejto výzvy žalovanej. Na podporu svojej argumentácie poukazoval na názor doc.JUDr. V. Z., PhD., LL.M., ako aj na rozhodnutia Okresného súdu Prievidza sp. zn. 8C/67/2013 a sp. zn.
12C/63/2014. V podanom odvolaní nesúhlasil ani s priznanou výškou náhrady trov konania.

3. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadrila žalovaná, ktorá navrhla potvrdenie napadnutého
rozsudku, uplatnila si náhradu trov odvolacieho konania. Stotožnila sa s rozhodnutím súdu prvej
inštancie. Uviedla, že naďalej trvá na absencii aktívnej legitimácie žalobcu v konaní. Pokiaľ žalobca
uvádzal, že relevantné oznámenie postupcu žalovanej o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá
aktívnu legitimáciu postupníka, pričom sa odvoláva na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Obo/210/01 z

11.06.2003 uviedla, že toto tvrdenie nemožno aplikovať na situáciu, kde postupcom je banka. Tá
je okrem ustanovenia § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka povinná dodržiavať aj Zákon o
bankách, ktorý je lex specialis k cit. zák. ustanoveniu. Nemožno teda bez ďalšieho vyvodiť, že v
prípade postúpenia bankovej pohľadávky stačí na platné postúpenie iba oznámenie postupcu dlžníkovi
o postúpení pohľadávky. Vo veci namietanej aktívnej legitimácie pre nedodržanie § 92 ods. 8 Zákona o
bankách poukazovala na viaceré rozhodnutia krajských súdov.

4. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP),
ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.), podľa ktorého súd
prvej inštancie o žalobe žalobcu rozhodol. Podľa prechodného ust. § 470 ods. 1 CSP, ktorý nadobudol
účinnosť dňa 01.07.2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom

nadobudnutia jeho účinnosti, preto v zmysle tohto zákonného ustanovenia odvolací súd rozhodol vo veci
odvolania žalobcu podľa príslušných ustanovení CSP.

5. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379, § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia
odvolaciehopojednávaniapodľa§385ods.1CSPadospelkzáveru,ženapadnutýrozsudokjepotrebné

podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.

6. Odvolací súd podrobne preskúmal odvolacie námietky žalobcu a v plnom rozsahu sa stotožnil so
skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 2 CSP. K odvolacím námietkam
žalobcu dodáva

7. Súd prvej inštancie založil svoje zamietavé rozhodnutie na závere o nedostatku aktívnej vecnej
legitimácie na strane žalobcu, ktorý nepreukázal platné postúpenie pohľadávky voči žalovaným z
pôvodného veriteľa - L. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca nepreukázal, že pôvodný veriteľ
pred postúpením pohľadávky na žalobcu písomne vyzval žalovaných na splnenie peňažného záväzku

titulom poskytnutého úveru, preto považoval zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 20.12.2011 v časti
postúpeniapohľadávkyvočižalovaným1/a2/zaabsolútneneplatnúpodľa§39Občianskehozákonníka
pre rozpor so zákonom, a to pre nedodržanie zákonnej podmienky uvedenej v ustanovení § 92 ods. 8
zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách.

8. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi
ním uplatnené právo, resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať.
Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej, t. j. existencie tvrdeného
práva na strane žalobcu, alebo pasívnej, t. j. existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovaného, je
imanentnou súčasťou súdneho konania (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

2 Cdo 205/2009). Preto nepostačuje, aby žalobca v súdnom konaní svoju aktívnu vecnú legitimáciu
preukázallenoznámenímpostupcuopostúpenípohľadávkydlžníkovi;jepotrebnépreukázanieplatného
postúpenia pohľadávky. Podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak dlžníkovi postúpenie oznámil
postupca, dlžník nemá právo požadovať preukázanie postúpenia zmluvou o postúpení pohľadávky. To
však platí len vo vzťahu k dlžníkovi, teda presnejšie vo vzťahu medzi účastníkmi zmluvy o

postúpení pohľadávky na jednej strane a dlžníkom na strane druhej, nie vo vzťahu k súdu. Súdna prax
sa už odklonila od rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Obo 210/01,
podľa ktorého relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá
aktívnu vecnú legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd z takého oznámenia
vychádza bez toho, aby ako predbežnú otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Odklon

od uvedeného rozhodnutia vyplýva napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.
zn. 2 Obo 49/2008 zo dňa 14.05.2008, ako aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.
zn. 1 Cdo 76/2007 zo dňa 28.01.2009, podľa ktorého v spore o neplatnosť zmluvy
o postúpení, resp. v spore o splnenie neuhradenej postúpenej pohľadávky je súd povinný prihliadaťz úradnej povinnosti ku skutočnostiam, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu
- zmluvy o postúpení pohľadávky, ak v konaní vyjdú najavo a z Občianskeho
zákonníka nemožno vyvodiť, že dlžník by nemohol namietať a súd skúmať platnosť zmluvy o postúpení

pohľadávky, ak by toto postúpenie dlžníkovi oznámil postupca. K správnosti týchto záverov sa priklonil
aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení, sp. zn. IV. ÚS 337/2012-19 zo dňa 03.07.2012.
9. Pre potreby ďalšej argumentácie považuje odvolací súd za potrebné na tomto mieste citovať § 92
ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov(ďalejlen„zákonobankách“):„Akjenapriekpísomnejvýzvebankyalebopobočkyzahraničnej

banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti
svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka
zahraničnej banky svoju pohľadávku, zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku, postúpiť písomnou
zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta.
Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v

celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením
čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol
jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať
postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných

záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok
a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.“

10.Citovanéustanovenie§92ods.8zákonaobankáchneupravujelenadministratívnepovinnostibanky
pri ochrane bankového tajomstva, ako to uvádza žalobca v odvolaní, ale stanovuje podmienky platnosti

zmluvy o postúpení pohľadávky bankou, ide teda o lex specialis vo vzťahu
k všeobecným ustanoveniam Občianskeho zákonníka o postúpení pohľadávky (§ 524 a nasl.). Tomu
nasvedčuje jednak znenie citovaného ustanovenia („...môže banka alebo pobočka zahraničnej banky
svoju pohľadávku... postúpiť“), ako aj jeho zaradenie do časti zákona o bankách, ktorej nadpis znie
„Ochrana klientov a bankové tajomstvo“. Účelom tohto ustanovenia teda nie je len ochrana bankového

tajomstva, ale aj ochrana klientov banky. Citované ustanovenie stanovuje podmienky, za ktorých môže
banka aj bez súhlasu klienta postúpiť svoju pohľadávku na inú osobu, čo výkladom
a contrario znamená, že ak podmienky, uvedené v tomto ustanovení, splnené nie sú, banka postúpiť
pohľadávku bez súhlasu klienta nemôže. Postúpenie pohľadávky bankou bez splnenia podmienok
uvedených v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách je potrebné považovať za konanie

v rozpore so zákonom a takýto úkon by bol absolútne neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka,
pričom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu má súd povinnosť prihliadať ex offo. V danom prípade,
keďže právnym predchodcom žalobcu bola banka, bolo správne, že súd prvej inštancie zisťoval, či boli
pri postúpení pohľadávky na žalobcu dodržané podmienky ustanovené zákonom o bankách, teda, či
postúpenie pohľadávky bolo platné.

11. Odvolací súd konštatuje, že nebol daný odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. (od
01.07.2016 odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP). Nesprávne právne posúdenie veci
je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie aplikuje na zistený skutkový stav
nesprávny právny predpis, resp. keď na zistený skutkový stav síce aplikuje správny predpis, ale tento

nesprávne interpretuje. V prejednávanej veci súd prvej inštancie aplikoval a interpretoval ustanovenie §
92 ods. 8 zákona o bankách správne. Správne vyvodil, že postup právneho predchodcu žalobcu - banky
pred postúpením pohľadávky na žalobcu nebol v súlade s citovaným ustanovením (nebolo preukázané,
že banka pred postúpením pohľadávky písomne vyzvala žalovanú na splnenie jej záväzku, výzvu jej
doručila, resp. aspoň odoslala).

12. Za takejto dôkaznej situácie súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že žalobca neuniesol
dôkazné bremeno o odoslaní výzvy podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách zo strany jeho právneho
predchodcu, a preto postúpenie pohľadávky voči pôvodnému žalovanému na žalobcu nebolo v súlade s
citovaným zákonným ustanovením, čoho právnym následkom je neplatnosť postúpenia pre jeho rozpor

so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka). Žalobca teda nepreukázal, že vstúpil do práv pôvodného
veriteľa - banky, nemá preto aktívnu vecnú legitimáciu uplatňovať v súdnom konaní právo na plnenie zo
záväzkovo-právneho vzťahu založeného zmluvou o splátkovom úvere zo dňa 09.09.2008, ktorú uzavrel
pôvodný žalovaný so L. - právnym predchodcom žalobcu.13. K tvrdeniu žalobcu, že omeškanie žalovanej trvalo viac ako rok a v takom prípade by jeho právny
predchodca konal v súlade s § 92 ods. 8 zákona o bankách, aj keby písomnú výzvu žalovanej nezasielal,

odvolací súd uvádza, že z citovaného ustanovenia takýto záver nemožno vyvodiť. Dovetok v znení „to
neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého
peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok“ je pripojený k
druhej vete citovaného ustanovenia (za bodkočiarkou), teda zjavne sa vzťahuje
len na túto druhú vetu - jej časť pred bodkočiarkou. Podľa tohto ustanovenia

banka nemôže postúpiť pohľadávku inej osobe bez súhlasu klienta, ak klient ešte pred postúpením
pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to
(t. j. že banka nemôže postúpiť pohľadávku, ak klient už uhradil omeškaný peňažný záväzok) neplatí,
ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke
presiahol jeden rok (zákonodarca tu rozlišuje medzi pohľadávkou a omeškaným peňažným záväzkom).
Ak by časť druhej vety začínajúca sa slovami „to neplatí, ak ...“ mala predstavovať výnimku aj z prvej

vety, muselo by to v nej byť výslovne vyjadrené, resp. by legislatívno-technicky
musela tvoriť samostatný odsek s výslovným uvedením, ku ktorým ustanoveniam sa (táto
výnimka) vzťahuje.

14. Pokiaľ žalobca argumentoval v odvolaní názorom doc. JUDr. V. Z., PhD., LL.M., je možné uviesť

iné názory právnej teórie, ku ktorým sa odvolací súd prikláňa, a podľa ktorých o absolútnu neplatnosť
zmluvy o postúpení pohľadávky môže ísť pre rozpor s § 525 ods. 4 Občianskeho zákonníka alebo s
ustanoveniami osobitných predpisov, vrátane § 92 ods. 8 (predtým § 92 ods. 7) zákona o bankách (napr.
JUDr. E. M., PhD.: Aktívna vecná legitimácia postupníka. In: Bulletin slovenskej advokácie, rok 2007,
č. 10).

15. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP v celom
rozsahu vrátane správneho rozhodnutia o trovách konania ako vecne správny potvrdil.

16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 ods.

1, § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

17. Toto rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté jednohlasne.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§

419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).