Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. november 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Sžf/59/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6014200940
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslava Fúrová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:6014200940.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a

členov senátu Mgr. Petra Melichera a JUDr. Kataríny Benczovej v právnej veci žalobcu: B.. K. C., bytom
v R. R., L. X, zastúpeného Mgr. Filipom Osvaldom, advokátom, so sídlom vo Zvolene, Trhová 1, proti
žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej Bystrici, Lazovná 63, o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. 1100301/1/241483/2014/4985 zo dňa 23.05.2014, č.
1100301/1/241448/2014/4985zodňa23.05.2014ač.1100301/1/241491/2014/4985zodňa23.05.2014,
o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 24S/90/2014-45 zo dňa
10.4.2015 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v v Banskej Bystrici č. k. 24S/90/2014-45
zo dňa 10.4.2015 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Banskej Bystrici napadnutým rozsudkom zrušil preskúmavané rozhodnutia
žalovaného označené v záhlaví tohto rozsudku vrátane prvostupňových rozhodnutí Daňového
úradu Banská Bystrica č. 9600302/5839250/2014/MydM, č. 9600302/5/839074/2014/MydM a č.
9600302/5/838415/2014/MydM všetky z 5.3.2014, podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. a vec vrátil

žalovanému na ďalšie konanie. Žalovanému zároveň uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania
vo výške 1 095,28 €, z toho trovy právneho zastúpenia vo výške 885, 28 € a iné trovy vo výške 210 €.

Konštatoval, že žalobca sa tromi žalobami doručenými krajskému súdu 24.7.2014 domáhal
preskúmania zákonnosti vyššie uvedených rozhodnutí žalovaného, ktorými potvrdil vyššie označené
prvostupňové rozhodnutia Daňového úradu Banská Bystrica (ďalej aj „správca dane“) , ktorými v zmysle
§ 63 ods. 1 zák. č. 563/2009 Z.z. o správne daní (ďalej len „Daňový poriadok“) a § 35b ods. 6 zák.

č. 511/1992 Zb. v znení účinnom k 31.08.2007 žalobcovi nepriznal sankčný úrok z preplatku na dani
z pridanej hodnoty (DPH) z nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobia apríl, máj, jún 1997 (ďalej
aj „prvostupňové rozhodnutie správcu dane - apríl, máj, jún 1997“). Uznesením č. k. 24S/90/2014-44
zo dňa 10.04.2015 spojil na spoločné konanie uvedené veci s poukazom na § 112 ods. 1 O.s.p. Po
preskúmaní napadnutých rozhodnutí žalovaného ako aj konaní a rozhodnutí, ktoré im predchádzali, v
rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobách (§ 249 ods. 2 O.s.p.) a dospel krajský súd k záveru, že
žaloby sú dôvodné.

Z pripojených administratívnych spisov krajský súd zistil, že správca dane vykonal u žalobcu v zmysle §
15 zák. č. 511/1992 Zb. daňové kontroly zamerané na oprávnenosť nároku na odpočet DPH, o výsledku
ktorých vyhotovil Protokol č. 694/321/28241/2000 z 03.04.2000 (zdaňovacie obdobie jún 1997), Protokolč. 694/321/28254/2000 z 03.04.2000 (zdaňovacie obdobie máj 1997) a Protokol č. 694/321/28227/2000
z 03.04.2000 (zdaňovacie obdobie apríl 1997), ktoré boli so žalobcom prerokované a doručené
15.05.2000. Na základe výsledkov kontrol správca dane vydal rozhodnutie č. 694/321/44138/2000 zo

dňa 19.05.2000 (zdaňovacie obdobie jún 1997), č. 694/321/44143/2000 zo dňa 19.05.2000 (zdaňovacie
obdobiemáj1997)ač.694/321/44130/2000zodňa19.05.2000(zdaňovacieobdobieapríl1997),ktorými
žalobcovi nepriznal za zdaňovacie obdobie apríl, máj a jún 1997 uplatnené nadmerné odpočty a určil
mu daňové povinnosti vo výške stanovenej v týchto rozhodnutiach tak, ako je uvedené na str. 5-11
tohto rozhodnutia. Proti rozhodnutiam správcu dane z 19.05.2000 sa žalobca odvolal, pričom žalovaný

tieto rozhodnutia potvrdil rozhodnutiami č. V/210/6978/00/Jaro zo dňa 26.09.2000 (zdaňovacie obdobie
jún 1997), č. V/210/6976/00/Jaro zo dňa 26.09.2000 (zdaňovacie obdobie máj 1997) a V/210/6974/00/
Jaro zo dňa 26.09.2000 (zdaňovacie obdobie apríl 1997). Na základe podanej žaloby o preskúmanie
zákonnosti predmetných rozhodnutí žalovaného z 26.09.2000 Najvyšší súd SR citované rozhodnutia
žalovaného z 26.09.2000 i rozhodnutia správcu dane z 19.05.2000 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
Správca dane u žalobcu vykonal opakované daňové kontroly za predmetné zdaňovacie obdobie apríl,

máj a jún 1997, o výsledku ktorých vyhotovil Protokol č. 651/2200/68220/2002 zo dňa 04.07.2002
v znení Dodatku z 23.07.2004 (zdaňovacie obdobie jún 1997), Protokol č. 651/2200/68218/2002
zo dňa 04.07.2002 v znení Dodatku z 23.07.2004 (zdaňovacie obdobie máj 1997) a Protokol č.
651/2200/68216/2002 zo dňa 04.07.2002 v znení Dodatku z 23.07.2004 (zdaňovacie obdobie apríl
1997), ktoré boli prerokované so žalobcom a doručené mu boli 06.09.2004. Na základe výsledkov

kontrol správca dane vydal rozhodnutia č. 651/230/65087/04/Šauš zo dňa 13.09.2004 (jún 1997), č.
651/230/65072/04/Šauš zo dňa 13.09.2004 (máj 1997) a č. 651/230/65061/04/Šauš zo dňa 13.09.2004
(apríl 1997), ktorými bola žalobcovi určená DPH za obdobie apríl - jún 1997 vo výške uvedenej
v týchto rozhodnutiach. Proti rozhodnutiam správcu dane z 13.09.2004 podal žalobca odvolania, o
ktorých rozhodol žalovaný rozhodnutiami č. IX/256/22-80/05/311-r zo dňa 07.01.2005 (jún 1997), č.

IX/256/20-78/05/311-r zo dňa 07.01.2005 (máj 1997) a č. IX/256/19-77/05/311-r zo dňa 07.01.2005
(apríl 1997) tak, že rozhodnutia správcu dane z 13.09.2004 zrušil a vec vrátil správcovi dane na
ďalšie konanie. Správca dane vykonal u žalobcu opakované daňové kontroly DPH za zdaňovacie
obdobie apríl - jún 1997, o ktorých bol vyhotovený Protokol č. 651/321/46290/2005/10403, 10468/
Ska, Zna zo dňa 21.07.2005 (jún 1997), č. 651/321/46290/2005/10403, 10468/Ska, Zna zo dňa

21.07.2005 (máj 1997) a č. 651/321/46290/2005/10403, 10468/Ska, Zna zo dňa 21.07.2005 (apríl
1997), ktoré boli so žalobcom prerokované a boli mu doručené 19.10.2005. Na základe výsledkov
kontrol boli vydané dodatočné platobné výmery č. 651/230/60142/05/Šauš zo dňa 27.10.2005 (jún
1997), č. 651/230/60141/05/Šauš zo dňa 27.10.2005 (máj 1997) a č. 651/230/60137/05/Šauš zo dňa
27.10.2005 (apríl 1997), ktorými bola žalobcovi určená DPH za zdaňovacie obdobie apríl - jún 1997 vo

výškach uvedených v týchto rozhodnutiach. Žalobca podal proti uvedeným rozhodnutiam správcu dane
z 27.10.2005 odvolania, o ktorých rozhodol žalovaný rozhodnutím č. I/221/952-4705/2006-990311-r z
23.01.2006 tak, že zmenil dodatočný platobný výmer správcu dane z 27.10.2005 tak, že žalobcovi určil
za zdaňovacie obdobie jún 1997 DPH v sume - 1.570.445,- Sk (nadmerný odpočet), rozhodnutím č.
I/221/952-4704/2006-990311-r z 23.01.2006, ktorým zmenil dodatočný platobný výmer správcu dane

z 27.10.2005 tak, že žalobcovi určil za zdaňovacie obdobie máj 1997 DPH v sume -1.153.225,-
Sk (nadmerný odpočet) a č. I/221/952-4701/2006-990311-r z 23.01.2006, ktorým zmenil dodatočný
platobný výmer správcu dane z 27.10.2005 tak, že žalobcovi určil za zdaňovacie obdobie apríl 1997
DPH v sume -1.095.892,- Sk (nadmerný odpočet). Správca dane na základe citovaných rozhodnutí vrátil
žalobcovi nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie jún 1997 dňa 09.02.2006 vo výške 1.570.445,- Sk

(52.129,22 Eur), za zdaňovacie obdobie máj 1997 dňa 09.02.2006 vo výške 1.153.225,- Sk (38.280,06
Eur) a za zdaňovacie obdobie apríl 1997 dňa 09.02.2006 vo výške 1.095.892,- Sk (36.376,95 Eur), čo
vyplýva z vyjadrenia žalovaného.

Žalobca listom označeným ako „Výpočet úroku z omeškania - jún 1997“ doručeným správcovi dane

27.11.2006 požiadal správcu dane o úhradu finančného vyčíslenia úroku z omeškania z oneskoreného
vrátenia nadmerného odpočtu DPH za jún 1997 vo výške 1.602.200,- Sk, t.j. 53.183,30 Eur (pri dennom
úroku 0,3375342466 % je celkový úrok z omeškania 102 % z dlžnej sumy) z dôvodu, že nadmerný
odpočet DPH za jún 1997 (vo výzve nesprávne uvedené apríl 1997) bol žalobcovi vo výške 1.570.740,-
Sk, t.j. 52.139,02 Eur vrátený dňa 28.02.2006. Omeškanie predstavovalo 3022 dní. Žalobca listom

označeným ako „Výpočet úroku z omeškania - máj 1997“ doručeným správcovi dane 27.11.2006
požiadal správcu dane o úhradu finančného vyčíslenia úroku z omeškania z oneskoreného vrátenia
nadmerného odpočtu DPH za máj 1997 vo výške 1.192.671,- Sk, t.j. 39.589,42 Eur (pri dennom úroku
0,3375342466 % je celkový úrok z omeškania 103,42 % z dlžnej sumy) z dôvodu, že nadmerný odpočetDPH za máj 1997 (vo výzve nesprávne uvedené apríl 1997) bol žalobcovi vo výške 1.153.225,- Sk, t.j.
38.280,06 Eur vrátený dňa 28.02.2006. Omeškanie predstavovalo 3064 dní. Žalobca listom označeným
ako „Výpočet úroku z omeškania - apríl 1997“ doručeným správcovi dane 27.11.2006 požiadal správcu

dane o úhradu finančného vyčíslenia úroku z omeškania z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu
DPH za apríl 1997 vo výške 1.146.693,- Sk, t.j. 38.063,23 Eur (pri dennom úroku 0,3375342466 %
je celkový úrok z omeškania 104,64 % z dlžnej sumy) z dôvodu, že nadmerný odpočet DPH za apríl
1997 bol žalobcovi vo výške 1.095.892,- Sk, t.j. 36.376,95 Eur vrátený dňa 28.02.2006. Omeškanie
predstavovalo 3100 dní.

Správca dane rozhodnutiami zo dňa 19.12.2006 č. 651/230/922-71967/06/Šauš (jún 1997), č.
651/230/923-71966/06/Šauš (máj 1997) a č. 651/230/922-71967/06/Šauš (apríl 1997) žiadostiam
žalobcu nevyhovel a sankčný úrok za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky na DPH za
zdaňovacie obdobia apríl, máj, jún 1997 nepriznal s odôvodnením, že žalobcovi s poukazom na
§ 110c a ust. § 110e zák. č. 511/1992 Zb. neprináleží nárok na vyplatenie sankčného úroku za

neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky. Vyššie uvedené rozhodnutia boli na základe odvolania
žalobcu rozhodnutiami žalovaného zo dňa 01.03.2007 č. I/221/3047-18299/2007/990311-r (jún 1997), č.
I/221/3047-18298/2007/990311-r (máj 1997) a č. I/221/3047-18299/2007/990311-r (apríl 1997) zrušené
a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia rozhodnutí prvostupňového správneho
orgánu bol nesprávny postup správneho orgánu, pričom v ďalšom konaní mu bolo uložené, aby riešil

nárok daňového subjektu na priznanie úroku z preplatku podľa § 63 ods. 6 Zákona o správe daní.
Správca dane následne rozhodnutiami zo dňa 29.03.2007 č. 651/230/922-17556/07/Šauš (jún 1997),
č. 651/230/923-17554/07/Šauš (máj 1997) a č. 651/230/924-17553/07/Šauš (apríl 1997) žiadostiam
žalobcu nevyhovel a nepriznal mu úrok z preplatku na DPH nadmerného odpočtu za zdaňovacie
obdobia apríl, máj, jún 1997, nakoľko nadmerný odpočet DPH nie je daňovým preplatkom v zmysle

§ 63 Zákona o správe daní v znení neskorších predpisov. Žalobcove odvolania proti uvedeným
rozhodnutiam správcu dane boli rozhodnutiami správcu dane z 18.05.2007 zamietnuté. Rozhodnutiami
z 31.01.2011 boli vyššie uvedené rozhodnutia správcu dane z 29.03.2007 zrušené a veci boli vrátené
na ďalšie konanie. Na základe podnetu na preskúmanie uvedených rozhodnutí žalovaného mimo
odvolacieho konania Ministerstvo financií SR rozhodnutiami zo dňa 15.08.2011 č. MF/211113/2011

(jún 1997), č. MF/211112/2011 (máj 1997) a č. MF/211111/2011 (apríl 1997) rozhodnutia žalovaného
z 31.01.2011 zrušilo a vec bola žalovanému vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie z dôvodu
jeho nezákonnosti, nakoľko bolo vydané v rozpore so znením ust. § 63 Zákona o správe daní
v platnom znení v čase začatia daňového konania. Zmena predmetného ustanovenia nastala s
účinnosťou od 01.09.2007, kedy bola do ustanovenia zavedená úprava zaplatiť úrok aj v prípadoch

oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie.
Z prechodných ustanovení § 110g cit. zákona vyplýva, že daňové konania, ktoré boli začaté a neboli
ukončené do 31.08.2007 sa dokončia podľa zákona účinného k 31.08.2007. Následne žalovaný
rozhodnutím zo dňa 07.11.2011 č. I/221/21136-116469/2011/990311-r rozhodnutie Daňového úradu
Banská Bystrica č. 651/230/922-17556/07/Šauš zo dňa 29.03.2007 o nepriznaní úroku z preplatku na

DPH z nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie jún 1997 potvrdil s odôvodnením, že nadmerný
odpočet, ktorý definuje Zákon o DPH, nespĺňa definíciu pojmu daňový preplatok v zmysle § 63
ods. 1 Zákona o správe daní, preto nie je možné priznať úrok podľa § 63 ods. 6 cit. zákona pri
oneskorenom vrátení nadmerného odpočtu. Z rovnakých dôvodov žalovaný rozhodnutím zo 07.11.2011
č. I/221/21136-116467/2011/990311-r potvrdil rozhodnutie správcu dane č. 651/230/924-17553/07/

Šauš zo dňa 29.03.2007 o nepriznaní úroku z preplatku na DPH z nadmerného odpočtu za
zdaňovacie obdobie apríl 1997 a rozhodnutím zo 07.11.2011 č. I/221/2113-116468/2011/990311-r
potvrdil rozhodnutie správcu dane č. 651/230/923-17554/07/Šauš zo dňa 29.03.2007 o nepriznaní úroku
z preplatku na DPH z nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie máj 1997.

Žalobca sa žalobami podanými na Krajskom súde v Banskej Bystrici domáhal preskúmania zákonnosti
vyššie uvedených rozhodnutí žalovaného zo 07.11.2011, o ktorých žalobách krajský súd rozhodol
rozsudkami č. k. 24S/4/2012, 24S/5/2012 a 24S/6/2012 z 20.06.2012 tak, že žaloby zamietol. Na
základe žalobcom podaných odvolaní proti predmetným rozsudkom Najvyšší súd SR rozsudkami č. k.
8Sžf/54/2012 zo dňa 26.09.2013, 5Sžf/54/2012 zo dňa 30.09.2013 a 6Sžf/54/2012 zo dňa 25.09.2013

rozhodoltak,ženapadnutérozhodnutiažalovanéhozodňa07.11.2011vspojenísrozhodnutiamsprávcu
dane z 29.03.2007 týkajúcimi sa nepriznania úroku z omeškania za oneskorené vrátenie nadmerného
odpočtu za zdaňovacie obdobia apríl, máj, jún 1997 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie s
tým, že správcovi dane uložil povinnosť postupovať podľa § 13 ods. 8 zák. č. 563/2009 Z.z. v spojenís § 165b ods. 1 cit. zákona a vyzvať žalobcu na odstránenie nedostatkov podaní - žiadostí doručených
správcovi dane 27.11.2006 tak, aby bolo jednoznačne zrejmé, čoho sa žalobca domáhal, či vyplatenia
sankčného úroku podľa § 35b a nasl. Zákona o správe daní platného v rozhodnom čase, alebo úroku

podľa § 63 a nasl. cit. zákona v znení platnom do 31.12.2003 a to v kontexte so znením § 110c a § 110e
cit. zákona a po odstránení nedostatkov o takýchto žiadostiach rozhodnúť v súlade s vtedy pre danú
skutočnosť platnými právnymi predpismi.

Správca dane v intenciách vyššie uvedených rozhodnutí Najvyššieho súdu SR vyzval žalobcu listami z

13. a 15.01.2014 v zmysle § 13 ods. 8 v spojení s § 165b ods. 1 zák. č. 563/2009 Z.z., aby v stanovenej
lehote svoje podania doručené správcovi dane dňa 27.11.2006 vo veci výpočtu úroku z omeškania -
apríl,májajún1997doplnilavyjadrilsa,čisadomáhavyplateniasankčnéhoúrokupodľa§35bZákonao
správe daní v znení platnom v rozhodnom čase alebo vyplatenia úroku podľa § 63 Zákona o správe daní
v znení platnom v rozhodnom čase. Výzvy boli žalobcovi doručené 21.01.2014 a žalobca v stanovenej
lehote vo vyjadreniach zo dňa 30.01.2014 uviedol, že sa domáha „vyplatenia sankčného úroku podľa

ust. § 35b zák. č. 511/1992 Zb. v znení platnom v rozhodnom čase. Predmetný sankčný úrok vznikol v
súvislosti s nevyplatením preplatku na DPH z nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie apríl, máj
a jún 1997“. Vo vyjadreniach uviedol, že nárok na vrátenie daňového odpočtu za obdobie jún 1997 bol
uplatnený vo výške 1.570.740,- Sk, t.j. vo výške 52.139,02 Eur, pričom nadmerný odpočet DPH mal
byť vrátený najneskôr do 19.11.1997. Bol však vrátený až 28.02.2006, t.j. omeškanie predstavovalo

3021 dní. Vzhľadom na § 35b ods. 5 zák. č. 511/1992 Zb. úrok predstavoval 0,09643836 % denne,
pri počte dní omeškania 3021 dní celkový úrok predstavuje 291,34 % z neoprávnene zadržiavaných
peňažných prostriedkov, a preto žiadal uhradiť sumu 151.901,96 Eur. Nárok na vrátenie daňového
odpočtu za obdobie máj 1997 bol uplatnený vo výške 1.153.225,- Sk, t.j. vo výške 38.280,06 Eur.
Nadmerný odpočet DPH mal byť vrátený najneskôr do 08.10.1997. Bol však vrátený až 28.02.2006, t.j.

omeškanie predstavovalo 3062 dní. Pri dennom úroku 0,09643836 % pri počte dní omeškania 3062
dní predstavuje celkovo úrok 295,29 % z neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov, preto si
uplatnil sankčný úrok vo výške 113.038,81 Eur. Nárok na vrátenie daňového odpočtu za obdobie apríl
1997 bol uplatnený vo výške 1.095.892,- Sk, t.j. 36.376,95 Eur. Nadmerný odpočet DPH mal byť vrátený
najneskôr do 02.09.1997. Bol však vrátený až 28.02.2006, t.j. omeškanie predstavovalo 3099 dní. Pri

dennej výške úroku 0,09643836 % pri počte omeškania 3099 dní predstavuje celkový úrok 298,86
% z neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov, a preto si žalobca uplatnil sankčný úrok vo
výške 108.717,05 Eur. Správca dane vyššie uvedenými rozhodnutiami zo dňa 05.03.2014 o žiadostiach
žalobcu doručených správcovi dane 27.11.2006, doplnených vyjadreniami z 30.01.2014, o vyplatenie
sankčného úroku podľa § 35b zák. č. 511/1992 Zb. v znení platnom v rozhodnom čase rozhodol tak,

že týmto žiadostiam nevyhovel a sankčný úrok nepriznal. Žalovaný vyššie uvedenými rozhodnutiami z
23.05.2014 (ktoré sú predmetom preskúmania v tomto konaní) rozhodnutia správcu dane z 05.03.2014
potvrdil s odôvodnením, že pôvodné rozhodnutie správcu dane, ktorým nebol priznaný nárok na vrátenie
nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie apríl 1997, máj 1997 a jún 1997 (rozhodnutia vydané
19.05.2000) nadobudli právoplatnosť 11.10.2000 a vykonateľnosť 17.10.2000, t.j. pred 01.01.2004, a

preto daňovému subjektu - žalobcovi nevznikol nárok na zaplatenie sankčného úroku.

Krajský súd v odôvodnení rozsudku poukázal na to, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že
žalobca podal dňa 23.07.1997 daňové priznanie DPH za mesiac jún 1997 a uplatnil si nárok na vrátenie
nadmerného odpočtu vo výške 1.570.740,- Sk, dňa 24.06.1997 podal daňové priznanie DPH za mesiac

máj 1997 a uplatnil si nárok na vrátenie nadmerného odpočtu vo výške 1.153.225,- Sk a dňa 23.05.1997
podal daňové priznanie DPH za mesiac apríl 1997 a uplatnil si nárok na vrátenie nadmerného odpočtu vo
výške 1.095.892,- Sk. Z administratívneho spisu vyplýva, že žalobca žiadosťami doručenými správcovi
dane 27.11.2006 označenými ako „Výpočet úroku z omeškania - apríl, máj a jún 1997“ požiadal správcu
dane o úhradu finančného vyčíslenia úroku z omeškania za oneskorene vrátený nadmerný odpočet za

apríl, máj a jún 1997, ktorý bol žalobcovi vrátený správcom dane 28.02.2006, a to za mesiac apríl 1997
vo výške 1.146.693,- Sk za 3100 dní omeškania, za mesiac máj 1997 vo výške 1.192.671,- Sk za 3064
dní omeškania, za mesiac jún 1997 vo výške 1.602.200,- Sk za 3022 dní omeškania (pri dennom úroku
0,03375342566 % z dlžnej sumy).

O predmetných žiadostiach žalobcu rozhodoval správca dane, žalovaný i Ministerstvo financií SR s
tým, že na základe rozsudku Najvyššieho súdu SR č. k. 8Sžf/54/2012 z 26.09.2013, bolo rozhodnutie
žalovaného zo 07.11.2011 a rozhodnutie správcu dane z 29.03.2007, ktorým žalobcovi nebol priznaný
sankčný úrok za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu za jún 1997 zrušené. Rovnako na základerozsudku NS SR č. k. 6Sžf/54/2012 z 25.09.2013 bolo rozhodnutie žalovaného zo 07.11.2011 a
rozhodnutie správcu dane z 29.03.2007, ktorým žalobcovi nebol priznaný sankčný úrok za oneskorené
vrátenie nadmerného odpočtu za máj 1997 zrušené a tiež rozsudku NS SR č. k. 5Sžf/54/2012 z

30.09.2013 bolo rozhodnutie žalovaného zo 07.11.2011 a rozhodnutie správcu dane z 29.03.2007,
ktorým žalobcovi nebol priznaný sankčný úrok za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu za apríl
1997 zrušené s tým, že správcovi dane bola uložená povinnosť postupom podľa § 13 ods. 8 Daňového
poriadku vyzvať žalobcu na odstránenie vád podaní tak, aby bolo jednoznačne zrejmé, či sa domáha
sankčného úroku podľa § 35b alebo úroku podľa § 63 a nasl. Zákona o správe daní. Z obsahu

administratívneho spisu vyplýva, že správca dane postupujúc v intenciách vyššie uvedených rozsudkov
Najvyššieho súdu SR vyzval žalobcu na upresnenie požadovaného nároku, pričom žalobca na základe
jeho výziev z 13.01.2014 a 15.01.2014 správcovi dane oznámil, že sa domáha vyplatenia sankčného
úroku podľa § 35b zák. č. 511/1992 Zb. v znení platnom v rozhodnom čase a vzhľadom na závery
uvedené v týchto rozsudkoch NS SR žiadal s poukazom na § 35b ods. 5 zák. č. 511/1992 Zb. v znení
účinnom k 31.08.2007 uhradiť sankčný úrok vo výške 4-násobku základnej úrokovej sadzby NBS (pri

výške denného úroku 0,9643836 % z dlžnej sumy za oneskorene vrátený nadmerný odpočet DPH za
mesiac jún 1997 sumu 151.901,96 Eur za mesiac máj 1997 sumu 113.038,81 Eur a za mesiac apríl
sumu 113.038,81 Eur.

Správca dane následne rozhodnutiami z 05.03.2014 žiadostiam žalobcu nevyhovel a nepriznal mu

uplatnený sankčný úrok. Žalobca sa proti rozhodnutiam správcu dane odvolal. O odvolaniach rozhodol
žalovaný napadnutými rozhodnutiami z 23.05.2014 tak, že rozhodnutia správcu dane z 05.03.2014
potvrdil s odôvodnením, že vzhľadom na to, že pôvodné rozhodnutia správcu dane, ktorými nebol
priznaný nárok na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie apríl, máj a jún 1997 zo dňa
19.05.2000 boli právoplatné 11.10.2000 a vykonateľné dňa 17.10.2000, t.j. pred 01.01.2004, žalobcovi

nárok na zaplatenie sankčného úroku nevznikol. Podľa žalovaného boli dôvodom pre nepriznanie
sankčného úroku nasledovné skutočnosti:

- sankčný úrok za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky podľa § 35b ods. 5-7 Zákona o správe
daní za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti je možné priznať

najskôr od dátumu 01.05.2004;

- k priznaniu nároku na sankčný úrok za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky je potrebné, aby
rozhodnutie správcu dane, podľa ktorého sa nepriznal nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo
jeho neodpočítanej časti, nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť po 01.01.2004;

-právoplatnéavykonateľnérozhodnutiebolovďalšomkonanízrušenéanahradenénovýmrozhodnutím
alebo právoplatné a vykonateľné rozhodnutie bolo zmenené novým rozhodnutím tak, že sa priznal
daňovému subjektu vyšší nárok na vrátenie nadmerného odpočtu.

Žalobca v žalobách i na pojednávaní namietal, že takýto právny záver žalovaného je výsledkom
nesprávnehoprávnehoposúdeniaveciažiadalnapadnutérozhodnutiažalovanéhoisprávcudanezrušiť
podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. Splnomocnený zástupca žalobcu súčasne na pojednávaní uviedol,
že síce v žalobe žiadal zrušiť napadnuté rozhodnutia žalovaného i správcu dane aj s poukazom na §
250j ods. 2 písm. d/ a e/ O.s.p., tieto zrušovacie dôvody však jednak v žalobách neboli konkretizované

a jednak na pojednávaní splnomocnený zástupca žalobcu upresnil, že napadnuté rozhodnutie žiada
zrušiť len z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia. Poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR,
v ktorých bol vyslovený názor, že na predmetné konania na základe žiadostí žalobcu o zaplatenie
sankčného úroku je potrebné aplikovať ustanovenia zák. č. 511/1992 Zb. v znení účinnom k 31.08.2007
a s poukazom na § 110e cit. zákona potom podľa žalobcu postačuje, že konanie o priznanie sankčného

úroku prebieha po nadobudnutí účinnosti tohto zákona, pričom rozhodnutia, ktorými bol priznaný
nadmerný odpočet a príslušné zdaňovacie obdobia apríl, máj a jún 1997 boli vydané v r. 2006, t.j. po
01.01.2004, čím boli podľa neho splnené podmienky na aplikáciu ust. § 35b zák. č. 511/1992 Zb. platnom
v rozhodnom období.

Krajskýsúduviedol,ževpreskúmavacomkonanívychádzalzoskutočností,žežalobcapožiadalsprávcu
dane žiadosťami z 27.11.2006, v znení doplňujúcich vyjadrení z 30.01.2013, o vyplatenie sankčného
úroku v zmysle § 35b zák. č. 511/1992 Zb. za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu za obdobie
apríl, máj a jún 1997. Nadmerný odpočet za uvedené zdaňovacie obdobia bol žalobcovi vrátenýsprávcom dane v mesiaci február 2006 v pôvodne uplatnenej výške uvedenej v daňových priznaniach
za zdaňovacie obdobie mesiac apríl, máj a jún 1997, ako aj v rozhodnutiach žalovaného z 23.01.2006
(ktorýmibolizmenenérozhodnutiasprávcudanez27.10.2005abolorozhodnutéopriznanínadmerného

odpočtuzapredmetnézdaňovacieobdobia),t.j.zamesiacapríl1997vovýške1.095.892,-Sk, zamesiac
máj1997vovýške1.153.225,-Skazamesiacjún1997vovýške1.570.740,-Sk.Tietoskutočnostimedzi
účastníkmi konania neboli sporné. Sporné bolo, či žalobcovi vznikol nárok na sankčný úrok podľa § 35b
ods. 1 Zákona o správe daní za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona.

Žalovaný, ako aj správca dane, pri rozhodovaní o vyššie uvedených žiadostiach žalobcu o vyplatenie
sankčného úroku doručených správcovi dane 26.11.2006 (v znení vyjadrení z 30.01.2014), súc viazaní
právnym názorom NS SR (§ 250ja ods. 4 O.s.p.) aplikovali ustanovenia zák. č. 511/1992 Zb. v znení
účinnom do 31.08.2007 a dospeli k záveru, že v kontexte s § 110c ods. 5 a § 110e Zákona o správe daní
žalobcovi nárok na sankčný úrok nevznikol. Žalovaný z vyššie citovaných ustanovení Zákona o správe
daní vyvodil záver, že sankčný úrok za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky podľa § 35b

ods. 5-7 Zákona o správe daní za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej
časti je možné priznať najskôr od dátumu 01.05.2004. Žalobca v žalobách takýto názor považoval za
výsledok nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd túto námietku žalobcu nepovažoval za dôvodnú
a záver žalovaného, že sankčný úrok za oneskorene vrátený nadmerný odpočet je možné priznať až od
01.05.2004, považoval za správny z nasledovných dôvodov:

Žalobca si uplatnil sankčný úrok za oneskorene vrátený nadmerný odpočet DPH za mesiac jún 1997za
obdobie od 19.11.1997 z 28.02.2006, t.j. 3021 dní za oneskorene vrátený nadmerný odpočet za mesiac
máj 1997 za obdobie od 08.10.1997 do 28.02.2006, t.j. za 3062 dní a za oneskorene vrátený nadmerný
odpočet za mesiac apríl 1997 za obdobie od 02.09.1997 do 28.02.2006, t.j. za 3099 dní. Inštitút

„sankčného úroku“ bol však do zák. č. 511/1992 Zb. zavedený až od 01.01.2004 (zák. č. 609/2003
Z.z.). Podľa § 35b ods. 6 Zákona o správe daní v znení zák. č. 609/2003 Z.z. správca dane za obdobie
neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu podľa ods. 5 zaplatí daňovému
subjektu sankčný úrok vo výške trojnásobku základnej úrokovej sadzby NBS v deň, keď daňový subjekt
uhradil správcovi dane pôvodnú výšku dane. Citované ust. § 35b ods. 6 Zákona o správe daní obsahuje

spôsob výpočtu sankčného úroku tak, že sankčný úrok sa vypočíta zo sumy neoprávnene zadržiavaných
peňažných prostriedkov daňového subjektu a počtu dní, ktoré uplynú odo dňa, keď daňový subjekt
zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku dane do dňa, keď správca dane neoprávnene zadržiavané
peňažné prostriedky poukázal daňovému subjektu, pričom tento deň sa do počtu dní nezapočítava.
Ust. § 35b ods. 7 Zákona o správe daní upravuje povinnosť správcu dane zaplatiť daňovému subjektu

sankčný úrok vo výške podľa ods. 6 aj v prípade oneskoreného vrátenia dane alebo nadmerného
odpočtu podľa osobitného zákona. Podľa odkazu 6eb bol týmto osobitným zákonom zák. č. 289/1995
Zb. o dani z pridanej hodnoty úč. do 31.12.2003, pričom tento osobitný predpis v § 2 ods. 5 písm. i/
definoval pojem „nadmerného odpočtu“ a v § 23 upravil spôsob, ako aj lehoty vrátenia nadmerného
odpočtu v závislosti od toho, či daňový subjekt požiada o vrátenie nadmerného odpočtu pri podaní

daňového priznania za príslušné zdaňovacie obdobie, alebo správca dane nadmerný odpočet vracia
po ukončení daňovej kontroly zameranej na zistenie oprávnenosti uplatneného nadmerného odpočtu.
Podľa ust. § 110c ods. 5 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní (Prechodné ustanovenie k úpravám účinným
od 01.01.2004) do nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení SR k Európskej únii sa ust. § 35b ods. 1-9
uplatnianavšetkydanesvýnimkoudanezpridanejhodnotyaspotrebnýchdaní.Účinnosťust.§35bods.

1-9Zákonaosprávedaníbolatedavzmyslecit.ust.§110cods.5Zákonaosprávedaníodloženákudňu
01.05.2004, kedy nadobudla účinnosť zmluva o pristúpení SR k Európskej únii. Z uvedeného vyplýva, že
za predpokladu, že daňovému subjektu (žalobcovi) vznikol nárok na zaplatenie sankčného úroku (ktorý
bol zavedený od 01.01.2004) za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona,
sankčný úrok bolo možné priznať takémuto subjektu až od 01.05.2004. Záver žalovaného, ktorý vyslovil

v napadnutých rozhodnutiach, že sankčný úrok za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu je možné
priznať najskôr od dátumu 01.05.2004 je teda správny a v súlade s vyššie uvedenou právnou úpravou.

Žalovaný napadnutými rozhodnutiami nepriznal žalobcovi nárok na zaplatenie sankčného úroku
(stotožniac sa so záverom správcu dane) z dôvodu, že v preskúmavanom prípade nebola splnená

podmienka pre priznanie nároku vyplývajúca z ust. § 110e Zákona o správe daní a to, že pôvodné
rozhodnutie správcu dane, ktorým nebol priznaný nárok na vrátenie nadmerného odpočtu, bolo
právoplatné a vykonateľné v r. 2000, t.j. pred 01.01.2004. Vychádzal pritom z ust. § 35b ods. 5 a
7 Zákona o správe daní v znení účinnom k 31.08.2007 v kontexte s § 110e cit. zákona. Pokiaľžalobca v žalobe namietal tento záver žalovaného, krajský súd jeho námietku považoval za dôvodnú.
Žalovaný vznik nároku žalobcu na sankčný úrok podmienil vydaním rozhodnutia správcu dane, podľa
ktorého sa nepriznal nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti, ktoré by

nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť po 01.01.2004 s tým, že by následne takéto rozhodnutie bolo
zrušené alebo nahradené novým rozhodnutím, ktorým by sa daňovému subjektu priznal vyšší nárok na
vrátenie nadmerného odpočtu. Takýto záver je podľa názoru súdu výsledkom nesprávneho právneho
posúdenia veci. Z vyššie cit. ustanovení Zákona o správe daní vyplýva, že právna úprava - § 35b ods. 7
Zákona o správe daní v znení úč. do 31.12.2004 ukladala správcovi dane povinnosť zaplatiť daňovému

subjektu sankčný úrok vo výške určenej podľa ods. 6 v prípade oneskoreného vrátenia nadmerného
odpočtu podľa osobitného zákona, pričom vyplatenie sankčného úroku nebolo podmienené vydaním
rozhodnutia správcu dane (ktorým by bolo rozhodnuté o vrátení nadmerného odpočtu, resp. ktorým by
bolo rozhodnuté o zrušení rozhodnutia o nepriznaní nadmerného odpočtu). Samotná skutočnosť, že
nadmerný odpočet bol vrátený oneskorene, t.j. po lehote stanovenej v osobitnom predpise, bola tou
skutočnosťou, s ktorou zákon spájal povinnosť správcu dane zaplatiť daňovému subjektu sankčný úrok

vo výške stanovenej v § 35b ods. 6 Zákona o správe daní. Na vznik nároku na sankčný úrok podľa
platnej právnej úpravy do 31.12.2004 teda nebolo potrebné vydať rozhodnutie správcu dane. Až novelou
zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní účinnou od 01.01.2005 (zák. č. 679/2004 Z.z.) bolo o.i. novelizované
ustanovenie § 35b cit. zákona upravujúce inštitút sankčného úroku tak, že o.i. bola v ods. 5 zavedená
definícia „neoprávnené zadržiavaných finančných prostriedkov“, pričom podľa cit. ust. § 35b ods. 5

Zákona o správe daní v znení účinnom od 01.01.2005 rozdiel medzi zaplatenou daňou alebo zaplateným
rozdielomdanenazákladeprávoplatnéhoavykonateľnéhorozhodnutiasprávcudanealeboodvolacieho
orgánu a daňou alebo rozdielom dane zníženým novým rozhodnutím sa považuje za neoprávnené
zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu. Rovnako za neoprávnene zadržiavané peňažné
prostriedky daňového subjektu sa považuje aj rozdiel medzi zaplateným sankčným úrokom vyrubeným

rozhodnutím správcu dane a sankčným úrokom zníženým podľa ods. 4 novým rozhodnutím. Ak bol
novým rozhodnutím priznaný vyšší nárok na nadmerný odpočet 11ad/, alebo na jeho neodpočítanú časť,
považuje sa priznaný vyšší rozdiel nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti za neoprávnene
zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu; ak bol novým rozhodnutím priznaný vyšší nárok
na vrátenie uplatneného vrátenia dane, 1b/ považuje sa priznaný vyšší rozdiel dane za neoprávnené

zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu. Následne v ods. 6 sa upravuje spôsob výpočtu
na určenie výšky sankčného úroku nasledovne: Správca dane za obdobie neoprávnene zadržiavaných
peňažných prostriedkov daňového subjektu podľa odseku 5 zaplatí daňovému subjektu sankčný úrok
vo výške štvornásobku základnej úrokovej sadzby Národnej banky Slovenska platnej v deň, keď daňový
subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku dane alebo keď vznikol nárok na vrátenie nadmerného

odpočtu v lehote podľa osobitného zákona 11ad) /§79 zákona č.222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty/
alebo spotrebnej dane v lehote podľa osobitného zákona. 1b) Sankčný úrok sa vypočíta zo sumy
neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu a počtu dní, ktoré uplynú
odo dňa, keď daňový subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku dane, alebo keď vznikol nárok
na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti v lehote podľa osobitného zákona

11ad) alebo nárok na vrátenie spotrebnej dane v lehote podľa osobitného zákona, 1b) do dňa, keď
správca dane neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky poukázal daňovému subjektu, pričom
tento deň sa do počtu dní nezapočítava. Za tento deň sa považuje deň, keď sa peňažné prostriedky
odpíšu z účtu správcu dane. Ak je správca dane povinný zaplatiť daňovému subjektu sankčný úrok,
pri jeho platení sa postupuje ako pri vrátení daňového preplatku podľa § 63. Z uvedeného vyplýva, že

až od 01.01.2005 bolo vyplatenie sankčného úroku zo strany správcu dane daňovému subjektu (pri
splnení podmienok na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného predpisu) podmienené vydaním
rozhodnutia správcu dane.( V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že v prejednávanom prípade
boli napokon rozhodnutia, ktorými bol žalobcovi určený nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobia apríl,
máj a jún 1997, vydané dňa 23.01.2006, t.j. po 01.01.2005). Podľa § 110e zák. č. 511/1992 Zb. -

prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 01.01.2005 ustanovenia tohto zákona sa použijú na
pokuty a sankčný úrok účinné od 01.01.2004, ako aj na zrušené penále, pokuty a zvýšenie dane,
ak v konaní o nich bude prebiehať po nadobudnutí účinnosti tohto zákona a nezaniklo právo na ich
vyrubenie, vybratie a vymáhanie; na konanie o penále sa rovnako použije ustanovenie tohto zákona v
sankčnomúrokuanakonanieopokutáchazvýšenídanesarovnakopoužijeustanovenietohtozákonao

správnychdeliktoch.Vtomtoprípaderozhodnáskutočnosťprevzniknárokunasankčnýúrok(nevrátenie
nadmerného odpočtu) nastala pred 01.01.2005, avšak vzhľadom na ust. § 110c ods. 5 zák. č. 511/1992
Zb. bolo možné aplikovať ustanovenie § 35b až od 01.05.2004, t.j. žalobcovi bolo možné priznať
sankčný úrok až od 01.05.2004, nepochybne sa však jedná o sankčný úrok účinný od 01.01.2004.Keďže žalovaný i správca dane vychádzali z (nesprávneho) právneho názoru, že vznik sankčného úroku
žalobcu je podmienený v tomto prípade vydaním rozhodnutia správcu dane o ne/priznaní nároku na
nadmerný odpočet, resp. vydaním rozhodnutia o zmene takéhoto rozhodnutia po 01.01.2004, (pričom

pôvodné rozhodnutia správcu dane, ktorými nebol žalobcovi priznaný nárok na vrátenie nadmerného
odpočtu boli právoplatné a vykonateľné v roku 2000), ďalšie podmienky vzniku nároku na žalobcom
uplatnený sankčný úrok neskúmali. Splnenie týchto podmienok bude žalovaný, resp. správca dane
povinný zisťovať v ďalšom konaní, v ktorom posúdi dôvodnosť uplatneného sankčného úroku vo vzťahu
k dĺžke omeškania (s prihliadnutím na moment vzniku práva na vrátenie nadmerného odpočtu podľa

osobitného predpisu a spôsob jeho uplatnenia, ako aj ku skutočnosti, že správca dane vykonal u
žalobcu daňové kontroly zamerané na zistenie oprávnenosti uplatnenia nadmerného odpočtu) a výške
uplatneného sankčného úroku a o žiadostiach žalobcu znova rozhodne v súlade s vtedy pre danú
skutočnosť platnými právnymi predpismi.

Výrok o náhrade trov konania súd krajský súd odôvodnil poukazom na § 250k ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.), navrhujúc, aby odvolací
súd rozhodol tak, že žalobu zamietne. V odôvodnení svojho odvolania odcitoval iba príslušnú časť
svojho vyjadrenia k žalobám, ktorá je tiež doslovným znením odôvodnenia preskúmavaných rozhodnutí.

Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského
súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nemožno

priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2
OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli
a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne
vyhlásený dňa 30.11.2016 (§ 156 ods. 1 a 3 OSP).

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo
povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené
záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP).

V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená
rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia
a postupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP (§ 247 ods. 1 OSP).

Úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo preskúmať na základe a v rozsahu včas podaného

odvolania, či krajský súd vecne správne rozhodol, keď žalobou napadnuté rozhodnutia žalovaného v
spojení s prvostupňovými rozhodnutiami zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci sú rozhodnutia a postup žalovaného správneho
orgánu, ktorými žalovaný rozhodol s konečnou platnosťou o nepriznaní sankčného úroku žalobcovi.

Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti
druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (§§ 247 a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán
vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či
zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v
súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda

či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi
predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho
orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v

čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.).Pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne
uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených
zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia (§ 245 ods. 2 O.s.p.).

Podľa § 246c ods. 1, veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa
použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

Podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak

sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému
rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v

zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov
a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu so správnym poukazom na právnu úpravu
vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu,
ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Odvolací
súd považuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom

a v celom rozsahu sa s ním stotožňuje.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v posudzovanej veci zistil, že odvolanie žalobcu neobsahuje žiadne
právne relevantné tvrdenia a dôkazy, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku
krajského súdu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací, napadnutý
rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá
O.s.p. a s § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil, stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia (§ 219 ods.
2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.).

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 224 ods. 1 v spojení
s § 250k ods. 1 O.s.p.. Účastníkom ich náhradu nepriznal, nakoľko úspešný žalobca trovy odvolacieho
konania nevyčíslil a a žalovaný nebol v odvolacom konaní úspešný.

Odvolací súd v odvolacom konaní postupoval podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý
bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (§ 473), ktorý nadobudol účinnosť
01.07.2016.

Dňom 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z., Správny súdny poriadok, ktorý v § 491

ods. 1 ustanovil, že ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

Podľa § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa

doterajších predpisov.

V súlade s vyššie uvedenými prechodnými ustanoveniami odvolací súd v predmetnej veci postupoval
podľa doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.
mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.