Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. apríl 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/33/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1311203764
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Helena Haukvitzová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:1311203764.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Heleny Haukvitzovej
a členov senátu JUDr. Sone Mesiarkinovej a JUDr. Mariána Sluka, PhD., v spore žalobkýň 1/ I. D.
bývajúcej v D., 2/ S. F., bývajúcej v D., zastúpených advokátkou JUDr. Janou Kocandovou, so sídlom
v Bratislave, Jungmannova 8, proti žalovanej O. W., bývajúcej v D. zastúpenej advokátom JUDr.
Jiřím Micodom, so sídlom v Bratislave, Rovniankova 9, o vrátenie daru, vedenom na Okresnom súde

Bratislava III pod sp.zn. 44C/47/2011, o dovolaní žalobkýň proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
z 28. mája 2015 sp.zn. 3Co/672/2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaná má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava III (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) rozsudkom z 1. októbra 2012, č.k.
44C/47/2011-257 žalobu zamietol a žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Rozhodol tak s
odôvodnením, že právny úkon predchodkyne žalobkýň z 20. marca 2011 označený ako vrátenie daru
bol neplatným právnym úkonom v zmysle § 37 Občianskeho zákonníka pre jeho nezrozumiteľnosť
a absenciu podpisu. Navyše súd dospel k záveru, že v konaní nebolo preukázané také správanie
žalovanej, ktoré by zakladalo právo darcu domáhať sa vrátenia daru podľa § 630 Občianskeho

zákonníka. Dôkaz výzvou peňažnému ústavu a opätovný výsluch svedkyne D. navrhovaný právnou
predchodkyňou žalobkýň, súd považoval za nadbytočný, keď vykonané dokazovanie umožňovalo vo
veci rozhodnúť. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto rozhodnutiu vo
výroku o zamietnutí žaloby podala odvolanie právna predchodkyňa žalobkýň.

2. Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 28. mája 2015 sp.zn. 3Co/672/2012 potvrdil napadnuté

rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.) a žalovanej náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal. Vzhľadom na pripustenú zmenu žaloby, v súlade s § 213 ods. 2 O.s.p.
odvolací súd vyzval strany sporu, aby sa vyjadrili k možnej aplikácii ustanovenia § 630 Občianskeho
zákonníka v spojení s § 175a až § 175zd O.s.p. S poukazom na rozhodnutie najvyššieho súdu sp.zn. 3
Cdo332/2007uviedol,žeaknebolzachovanýpostupupravenýustanoveniami§175aaž§175zdO.s.p.,
nemožno ho obchádzať žalobou, ktorou sa právny nástupca dediča domáha, že je (spolu)vlastníkom

veci patriacej do dedičstva. Už na tomto základe nebolo možné zmenenému žalobnému petitu vyhovieť,
keďže sporná nehnuteľnosť nebola predmetom dedičského konania a žalobkyne tak nemôžu byť jej
podielovými spoluvlastníkmi. Žalobkyňami navrhované dôkazy po pripustení zmeny žalobného návrhu
nemali vo vzťahu k posúdeniu vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia žiadny vzťah, preto ich
odvolací súd nevykonal. K odvolacej námietke týkajúcej sa námietky zaujatosti podanej právnou
predchodkyňou žalobkýň na pojednávaní súdu prvej inštancie dňa 2. apríla 2012 odvolací súd uviedol,

že neboli splnené zákonné podmienky pre rozhodnutie o tejto námietke, pretože dôvody jej podania sa
týkali procesného postupu konajúcej sudkyne (§ 14 ods. 3 O.s.p.). Prípis o tejto skutočnosti bol Krajskýmsúdom v Bratislave doručený právnej zástupkyni predchodkyne žalobkýň dňa 14. mája 2012. V námietke
zaujatosti doručenej súdu dňa 21. mája 2012 boli opätovne namietané len okolnosti spočívajúce v
postupe sudkyne konajúcej vo veci, súd prvej inštancie tak postupoval správne, keď v súlade s § 15a

ods. 5 O.s.p. na námietku neprihliadol. Ostatné odvolacie námietky považoval vzhľadom na zmenu
žalobného návrhu za bezpredmetné. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.

3. Uvedené rozhodnutie odvolacieho súdu napadli dovolaním žalobkyne (ďalej aj ,,dovolateľky“).

Prípustnosť, ako aj dôvodnosť podaného dovolania, založili na ustanovení § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.
v spojení s § 237 ods. 1 písm. f/ a g/ O.s.p. (účastníkovi sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom, rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený). K odňatiu možnosti
dovolateliek konať pred súdom malo dôjsť tým, že súd prvej inštancie ani odvolací súd nevykonali nimi
navrhované dokazovanie, rozhodli vo veci na základe neúplne a nesprávne zisteného skutkového stavu
veci a v dôsledku toho nebolo správne ani právne posúdenie veci. Trvali na tom, že sú v konaní vecne

legitimované a namietali nesprávny záver odvolacieho súdu v tejto otázke. Pokiaľ mal odvolací súd
pochybnosť o okruhu dedičov, mal vec vrátiť súdu prvej inštancie, aby sa touto otázkou zaoberal a
následne vyriešil, či je možné v konaní o vrátenie daru pokračovať s právnymi nástupcami. Ak teda
odvolací súd pokračoval v konaní s dovolateľkami ako právnymi nástupkyňami pôvodnej žalobkyne a
pripustil aj zmenu žalobného petitu, potom im mal priznať uplatňovaný nárok na vrátenie daru a mal sa

zaoberať aj odvolacími námietkami týkajúcimi sa tohto nároku. Poukázali na skutočnosť, že odvolací súd
nevydal uznesenie o zmene účastníkov konania, ktorú navrhovali (§ 92 ods. 2 O.s.p.). Dovolateľky boli
tiež toho názoru, že vo veci rozhodol vylúčený sudca, keď sa krajský súd nevysporiadal s námietkami
zaujatosti podanými ich právnou predchodkyňou voči konajúcej sudkyni súdu prvej inštancie. Žiadali,
aby dovolací súd zrušil obe rozhodnutia súdov nižších stupňov a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie.

4. Žalovaná považovala napadnuté rozhodnutia súdov nižších stupňov za vecne správne. Následne sa
vyjadrila k dovolacím námietkam žalobkýň, ktoré považovala za nedôvodné.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) ako súd dovolací [(§ 35 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“)], po zistení, že dovolanie podala včas strana
sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade s § 429 ods.
1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP), preskúmal vec a dospel k záveru,
že dovolanie žalobkýň je potrebné odmietnuť, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je

dovolanieprípustné(§447písm.c/CSP).Nastručnéodôvodnenie(§451ods.3vetaprváCSP)dovolací
súd uvádza nasledovné:

6. Vzhľadom k tomu, že dovolanie bolo podané pred 1. júlom 2016, t.j. za účinnosti zákona č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.), dovolací súd postupoval

v zmysle ustanovenia § 470 ods. 2 CSP (na základe ktorého právne účinky úkonov, ktoré nastali v
konanípredodňomnadobudnutiaúčinnostitohtozákona,zostávajúzachované),aprocesnúprípustnosť
dovolania posudzoval v zmysle ustanovení § 236, § 237 ods. 1 a § 238 O.s.p.

7. Žalobkyne dovolaním napadli potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky

rozhodnutí uvedených v § 238 ods. 1 a 2, 3 O.s.p., voči ktorým bolo dovolanie prípustné.

8. Predmetné dovolanie by bolo prípustné len vtedy, ak by v konaní došlo k procesným vadám uvedeným
v § 237 ods. 1 O.s.p. Žalobkyňa procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ O.s.p.
netvrdila a ich existenciu nezistil ani dovolací súd; nepreukázané boli tiež vady konania namietané

žalobkyňami (§ 237 ods. 1 písm. f/ a g/ O.s.p.).

9. O procesnú vadu v zmysle § 237 ods.1 písm. f/ O.s.p. išlo najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval
v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom
odňal strane sporu jej procesné práva priznané občianskym súdnym poriadkom [napríklad právo

vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si
z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123
O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do
vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].10. K námietkam dovolateliek vzťahujúcim sa k dokazovaniu dovolací súd uvádza, že prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. nezakladalo nedostatočné zistenie rozhodujúcich

skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie
niektorého dôkazu. V tomto smere najvyšší súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené v
judikátoch R 37/1993 a R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp.zn. 1 Cdo
85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo
185/2011, 7 Cdo 38/2012 a pre úplnosť poznamenáva, že do obsahu základného práva podľa čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (porovnaj I. ÚS 97/97).

11. Dovolateľky spochybňovali závery odvolacieho súdu týkajúce sa ich aktívnej legitimácie v konaní.
Vecná legitimácia vyplýva z hmotného práva, má ju ten, kto je podľa hmotného práva nositeľom

uplatneného práva alebo povinnosti (aktívna, pasívna). Záver odvolacieho súdu o tom, či žalobca
je v konaní aktívne legitimovaný, predstavuje otázku spadajúcu pod právne posúdenie veci. Ide o
činnosť súdu, pri ktorej zistený skutkový stav podriaďuje pod skutkovú podstatu príslušnej právnej
normy, na základe čoho dospieva k záveru, či sa právo prizná alebo neprizná (zahŕňa aj otázku vecnej
legitimácie). Podľa stabilnej judikatúry najvyššieho súdu nezakladalo (a účinky umožňujúce meritórny

dovolací prieskum nevyvolávalo) to, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne) spočívalo
na nesprávnych právnych záveroch (viď najmä judikát R 54/2012, ale aj viaceré rozhodnutia najvyššieho
súdu, napríklad sp.zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011,
6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Závery týchto rozhodnutí najvyššieho súdu sú plne
opodstatnené aj vo vzťahu k ďalším námietkam dovolateliek, ktorými polemizovali so závermi súdov

nižšieho stupňa a ktoré podľa ich názoru mali za následok odňatie ich možnosti konať pred súdom.
Právnym posúdením veci súdom sa totiž účastníkom konania žiadnym spôsobom neodnímala možnosť
uplatnenia ich procesných práv v konaní v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (R 43/2003).

12. Dovolateľky namietali aj správnosť postupu odvolacieho súdu v konaní po smrti ich právnej

predchodkyne. Po preskúmaní obsahu spisu dovolací súd konštatuje, že odvolací súd postupoval v
konaní správne a v súlade s ustanovením § 107 ods. 1 O.s.p. Nakoľko pôvodná žalobkyňa K. O. zomrela
popodaníodvolaniadňaX.decembraXXXX,t.j.skôrakodošlokprávoplatnémuskončeniukonania,čím
stratila spôsobilosť byť účastníčkou konania (§ 19 O.s.p. v spojení s § 7 ods. 2 Občianskeho zákonníka),
odvolací súd ako súd konajúci v štádiu odvolacieho konania nemohol pre túto prekážku pokračovať v

konaní (§ 103 O.s.p.), ale musel najskôr posúdiť povahu sporu z hľadiska dôsledkov tejto prekážky na
konanie tak, ako mu to ukladalo ustanovenie § 107 ods. 1 O.s.p. a následne si vyriešiť otázku právneho
nástupníctvanastranežalobcu.Pririešenítejtootázkysúdaleneposudzujeaktívnulegitimáciuprávnych
nástupcov žalobcu v konaní, zaoberá sa výlučne tým, či smrťou žalobcu dochádza k zániku žalovaného
nárokualebokjehoprechodunaprávnychnástupcovžalobcu.Odvolacísúddospelksprávnemuzáveru,

že v prejednávanej veci ide o konanie, v ktorom môže pokračovať s právnymi nástupcami žalobkyne,
smrťou totiž zaniká len osobné právo darcu darovaciu zmluvu zrušiť jednostranným právnym úkonom
podľa § 630 Občianskeho zákonníka. Zároveň ale treba brať na zreteľ, že ,,riešenie právnych vzťahov,
ktoré vznikli v dôsledku smrti poručiteľa, patrí do právomoci súdu v zmysle ustanovení § 175a až § 175zd
O.s.p. Pokiaľ teda nie je právoplatným rozhodnutím dedičského súdu potvrdené, že v dôsledku dedenia

dedič nadobudol vec, resp. jej spoluvlastnícky podiel, dedič je aktívne legitimovaný len na podanie
žaloby o určenie, že vec (jej spoluvlastnícky podiel) patrí do dedičstva po poručiteľovi“ (viď R 3/2015 a
niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 1 Cdo 104/2003, 3 Cdo 332/2007, 4 Cdo 267/2009).
Odvolací súd teda postupoval správne, keď pokračoval v konaní so žalobkyňami 1/ a 2/ ako právnymi
nástupkyňami K. O. (viď uznesenie Okresného súdu Bratislava III z 23. apríla 2012 č.k. 31D/27/2013-

41), pričom dokonca sám vytvoril žalobkyniam procesnú možnosť zmeny žalobného petitu, hoci je len
vecou žalobcu, čoho sa bude v konaní domáhať a aké nároky uplatní. Dovolací súd už len dodáva, že
odvolací súd nebol povinný vydať uznesenie o právnom nástupníctve po pôvodnej žalobkyni, keďže mu
to ustanovenie § 107 ods. 1 O.s.p. neukladalo. Ustanovenie § 92 ods. 2 O.s.p. nebolo možné aplikovať
na prejednávanú vec, pretože upravovalo tie prípady univerzálnej sukcesie, pri ktorých nedochádzalo k

strate procesnej subjektivity účastníka, čo ale nebol prípad prejednávanej veci.

13. K námietke dovolateliek, že odvolací súd sa nevysporiadal so všetkými odvolacími námietkami,
dovolací súd poukazuje na zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z3. decembra 2015 publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky pod R 2/2016, podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá tzv. inú vadu konania v
zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku, pričom obsah spisu nedáva žiadny dôvod

pre uplatnenie druhej vety tohto stanoviska. Potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu (v spojení s
rozhodnutím súdu prvej inštancie) spĺňalo kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods.
2 O.s.p. z hľadiska formálnej štruktúry a obsahovalo aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných
skutkových a právnych otázok. Dovolací súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na
riadne odôvodnenie rozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne

relevantná, lebo prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladalo. Súd v
opravnom konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na
tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo
súnevyhnutnénadoplneniedôvodovrozhodnutiasúduprvejinštancie,ktoréjepredmetompreskúmania
v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že
dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).

14. Napokon dovolateľky tvrdili, že vo veci na súde prvej inštancie rozhodol vylúčený sudca, keď sa
krajský súd nevysporiadal s námietkami zaujatosti podanými ich právnou predchodkyňou voči konajúcej
sudkyni na súde prvej inštancie, čím konanie zaťažil vadou v zmysle § 237 ods. 1 písm. g/ O.s.p.

15. Dovolací súd sa preto osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tohto tvrdenia, majúc na zreteli,
že „neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu
o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu
súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g/ O.s.p., posúdiť

túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci
rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti“ (R 59/97).

16.1.Podľa§14ods.1O.s.p.sudcoviabolivylúčenízprejednávaniaarozhodovaniaveci,aksozreteľom
na ich pomer k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom bolo možné mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Na súde vyššieho stupňa boli vylúčení i sudcovia, ktorí rozhodovali vec na súde nižšieho stupňa, a
naopak. To isté platilo, ak išlo o rozhodovanie o dovolaní (§ 14 ods. 2 O.s.p.)

16.2. Za dôvod na vylúčenie sudcu neboli v zmysle § 14 ods. 3 O.s.p. považované okolnosti, ktoré
spočívali v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.

16.3. Na opakované námietky zaujatosti podané z toho istého dôvodu súd neprihliadal, ak už o nich
rozhodolnadriadenýsúd;vtomtoprípadesavecnadriadenémusúdunepredkladala(§15aods.4O.s.p.)
Ak sa námietka zaujatosti týkala len okolností ustanovených v § 14 ods. 3, súd na námietku zaujatosti
neprihliadol; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá (§ 15a ods. 5 O.s.p.).

16.4. Súd predložil vec nadriadenému súdu s vyjadrením sudcu na rozhodnutie o námietke zaujatosti do
15 dní od jej podania (§ 16 ods. 1 veta prvá O.s.p.) Ustanovenie odseku 1 neplatilo o.i. ak na námietku
súd neprihliadal podľa § 15a ods. 3 až 5; v týchto prípadoch sa vec nadriadenému súdu nepredkladala,
súd o tom upovedomil účastníka konania, ktorý námietku uplatnil (§ 16 ods. 2 O.s.p.).

17. Podľa obsahu spisu právna predchodkyňa žalobkýň vzniesla námietku zaujatosti proti konajúcej
sudkyni súdu prvej inštancie cestou svojej právnej zástupkyne na pojednávaní dňa 2. apríla 2012 z
dôvodu, že sudkyňa porušila zásadu rovnosti procesných strán, nakoľko ju písomne neupovedomila o
výsluchu svedkyne a nemohla si pripraviť na ňu otázky. Ako ďalší dôvod uviedla porušenie ustanovenia §

39 Notárskeho poriadku, keďže sudkyňa vypočúvala notárku bez toho, aby bola pozbavená mlčanlivosti.
Krajský súd v Bratislave listom z 11. apríla 2012 vrátil spis súdu prvej inštancie bez rozhodnutia o
námietke zaujatosti s odôvodnením, že vedenie pojednávania a výsluch svedka predstavujú procesný
postup súdu, pre ktorý nie je možné podať námietku zaujatosti (§ 14 ods. 3 O.s.p.). Dovolací súd
sa s týmto záverom ako aj spôsobom vybavenia námietky zaujatosti plne stotožňuje, skutočnosti

namietané žalobkyňou nezakladali dôvod pre vylúčenie sudcu z prejednania a rozhodnutia veci v zmysle
ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p. V takomto prípade súd nebol povinný na námietku zaujatosti prihliadať,
ani ju predkladať nadriadenému súdu (§ 15a ods. 5 O.s.p., § 16 ods. 2 O.s.p.). Druhú námietku zaujatosti
vzniesla právna predchodkyňa žalobkýň písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 21.mája 2012 z dôvodu, že zo strany Krajského súdu v Bratislave nebolo vydané rozhodnutie o jej prvej
námietke zaujatosti v súlade s § 16 O.s.p. a sudkyňa súdu prvej inštancie napriek tomu vytýčila vo veci
pojednávanie. Sudkyňa súdu prvej inštancie na pojednávaní dňa 21. mája 2015 oboznámila žalobkyňu

s listom Krajského súdu v Bratislave z 11. apríla 2012, ktorým považovala aj túto námietku zaujatosti za
vybavenú. Aj tento postup súdu prvej inštancie bol procesne správny a súladný s ustanoveniami § 15a
ods. 5 O.s.p., ako aj § 16 ods. 2 O.s.p., pretože sa námietka zaujatosti dotýkala procesného postupu
zákonnej sudkyne vo veci spočívajúcom vo vytýčení pojednávania a navyše bola založená na tých istých
dôvodoch ako prvá námietka zaujatosti, o ktorej spôsobe vybavenia Krajským súdom v Bratislave bola

žalobkyňa súdom upovedomená jednak písomne (č.l. 220) a tiež ústne na pojednávaní dňa 21. mája
2012 (viď č.l. 232 spisu).

18. Iné okolnosti, ktoré by mohli skutočne vzbudzovať pochybnosti o nezaujatosti sudkyne súdu prvej
inštancie dovolateľky neuviedli. So zreteľom na uvedené nebol daný dôvod pre vylúčenie zákonnej
sudkyne súdu prvej inštancie z prejednávania a rozhodovania veci a odvolacie konanie nebolo zaťažené

vadou v zmysle § 237 ods. 1 písm. g/ O.s.p.

19. V danom prípade prípustnosť dovolania žalobkýň nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., ani
z ustanovenia § 237 ods. 1 O.s.p., preto najvyšší súd ich dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP
ako procesne neprípustné.

20. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

21. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.