Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 1. marec 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3CoZm/89/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1514202606
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 03. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Ondrišová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1514202606.2

Rozhodnutie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Ondrišovej a
sudcov Mgr. Štefana Zelenáka a JUDr. Miroslavy Janečkovej, v právnej veci navrhovateľa BENCONT
INVESTMENTS, s.r.o., Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 36 432 105, práv. zast. JUDr. Jozefom
Boledovičom, advokátom, Úzka 578/4, Rovinka, proti odporcovi OTP Banka Slovensko, a.s., Štúrova
5, Bratislava, IČO: 31 318 916 o zaplatenie 3.599,50 EUR s príslušenstvom zo zmenky a o odvolaní

odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V v Bratislave č.k. 3CbZm 246/2014-118 zo dňa
23.6.2016, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V v Bratislave č.k. 3CbZm 246/2014-118,
zo dňa 23.6. 2016 p o t v r d z u j e .

Odporca je povinný zaplatiť na náhradu trov odvolacieho konania navrhovateľa sumu 131,13 EUR, k

rukám právneho zástupcu navrhovateľa, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom ponechal zmenkový platobný rozkaz č.k. 3Zm 59/2014-19
zo dňa5.5.2014 v platnosti. O trovách konania rozhodol tak, že odporcovi uložil povinnosť zaplatiť
navrhovateľovi náhradu trov konania vo výške 334,66 EUR, na účet právneho zástupcu navrhovateľa,
všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že

v čase rozhodovania súdu o námietkach už bolo s účinnosťou od 23.12.2015 zákonom č. 438/2015 Z.z.
ustanovenie § 175 z O.s.p. vypustené. Zmenkový platobný rozkaz však bol odporcovi doručený do dňa
účinnosti zákona č. 438/2015 Z. z., preto súd podľa prvej vety § 372y ods. 2 O.s.p. postupoval podľa
doterajších predpisov. Konštatoval ďalej, že medzi účastníkmi nebolo sporné, že zmenka v čase, kedy
bola rubopisovaná na rad navrhovateľa, neobsahovala údaj o zmenkovej sume a dátume splatnosti.
Chýbajúce údaje doplnil navrhovateľ na základe dohody o vyplňovacom práve k zmenke, ktorú vystaviteľ

uzavrel s odporcom. Ako nedôvodnú súd prvého stupňa vyhodnotil námietku odporcu, že navrhovateľ
nebol oprávnený blankozmenku vyplniť voči nemu, takéto oprávnenie neudelil, vyplnená zmenka ho
preto nezaväzuje, v zmysle čl. I. § 69 Zmenkového zákona môže byť zaviazaný len podľa pôvodného
textu, a keďže listina v tom čase ešte neobsahovala podstatné náležitosti zmenky, zmenkovým dlžníkom
sa nestal. Vyslovil názor, že odporca bol priamym účastníkom dohody o vyplňovacom práve, preto, aj
keď sám oprávnenie neudelil, musel pri indosovaní blankozmenky počítať s možnosťou, že neúplná

listina môže byť doplnená za podmienok a spôsobom, ktorý sám s vystaviteľom blankozmenky dojednal.
Všeobecne sa uznáva, že len taký dlžník, u ktorého nemožno dôvodiť ani len neformálnu dohodu o
vyplňovacom práve, t.j. ktorý pri podpisovaní blankozmenky nemohol jej vyplnenie vôbec predpokladať,
je v zmysle čl. I. § 69 Zmenkového zákona zaviazaný podľa pôvodného textu listiny. Odporca pri
indosovaní vedel, že zmenka je neúplná a podľa potvrdenia o omeškaní dlžníka, už v tom čase vedel, že
sú splnené podmienky, za ktorých má majiteľ právo blankozmenku vyplniť. Musel preto pri indosovaní

zmenky počítať s tým, že v blankozmenke majiteľ doplní chýbajúce údaje. S týmto vedomím sa na
blankozmenku podpísal bez toho, aby príslušnou doložkou svoju zodpovednosť za zaplatenie vylúčil,ktorú skutočnosť je potrebné považovať za konkludentne prejavený súhlas s vyplnením blankozmenky
aj s účinkami voči nemu. Za nedôvodnú označil aj ďalšiu námietku odporcu, ktorý označil za absolútne
neplatnú dohodu o vyplňovacom práve k zmenke pre neurčitosť v identifikácii blankozmenky, v dôsledku

čoho nevedno, v ktorej zmenke bol navrhovateľ oprávnený doplniť chýbajúce údaje. Súd prvého stupňa
konštatoval, že náležitosti, ktoré má obsahovať dohoda o vyplňovacom práve k blankozmenke, zákon
nepredpisuje. Okrem označenia účastníkov je, vzhľadom na účel dohody, nevyhnutné, aby v nej bol
vymedzený kauzálny zmluvný vzťah, ktorému sa poskytuje zabezpečenie, aby boli určené podmienky
vyplnenia, t.j. bezprostredný dôvod, ktorý majiteľa blankozmenky oprávňuje doplniť chýbajúce údaje, a

aby bol dojednaný rozsah vyplnenia a spôsob, akým majú byť doplňované údaje stanovené. Rovnako
žiadny právny predpis neurčuje, s akou presnosťou má byť blankozmenka v dohode o jej vyplnení
identifikovaná. Nie je preto nevyhnutné vždy popísať všetky údaje, ktoré listina obsahuje, ak iný spôsob
jej označenia nevzbudzuje vážnejšie pochybnosti o tom, v ktorej listine majú byť chýbajúce údaje
vyplnené. Vyslovil názor, že napriek tomu, že účastníci dohody v čl. I. ods. 1 dohody neidentifikovali
blankozmenkuúdajmiodátumeamiestevystavenia,platobnýmmiestomadomicilom,ktorénepodliehali

vyplňovaciemu právu, nie je možné považovať popis blankozmenky za neurčitý. Prihliadnuť je potrebné
k obsahu dohody ako celku, z ktorého jednoznačne vyplýva, kto zmenku vystavil, v prospech koho bola
vystavená a aký kauzálny vzťah je ňou zabezpečený. Konštatoval preto, že nemôžu preto vzniknúť
žiadne vážnejšie pochybnosti o tom, v ktorej blankozmenke bol zmenkový veriteľ oprávnený doplniť
dátum splatnosti a zmenkovú sumu, najmä ak odporca netvrdil a ani nepreukázal, že by ten istý

dlžník v jeho prospech vystavil aj inú blankozmenku, ktorá zabezpečovala iný kauzálny vzťah. Ďalej
poukázal na to, že z rozhodovacej činnosti je súdu známe, že odporca dohodu o vyplňovacom práve k
zmenke s rovnakým obsahom používal opakovane pri zabezpečovaní svojich úverových pohľadávok.
Dôvodný je preto záver, že to bol odporca, ktorý dohodu koncipoval a v tom čase považoval identifikáciu
blankozmenky v dohode za dostatočne určitú. Vyslovil názor, že právo vyplniť blankozmenku nepatrí

k majetkovým právam, je prejavom výkonu vlastníckeho práva. Vyplňovacie právo bezprostredne
súvisí s vlastníctvom blankozmenky ako listiny, iba k nej sa viaže, od nej je závislé a iba k nej je
akcesorické. Toto právo nie je možné previesť samostatne, bez listiny, ku ktorej sa viaže, aj vykonať
ho môže len vlastník blankozmenky. Poukázal na § 100 ods. 2 OZ, v zmysle ktorého sa vlastnícke
právo nepremlčiava, nemôže sa preto premlčať ani výkon vlastníckeho práva, t. j. právo vlastníka

blankozmenky využiť oprávnenie a doplniť v predmete svojho vlastníctva chýbajúce údaje. Vyplňovacie
právo trvá dovtedy, kým je listina blankozmenkou a zanikne jeho výkonom, keďže využitím bolo právo
konzumované. Ak sa využitím vyplňovacieho oprávnenia stala listina riadnou zmenkou, dlžník sa proti
vyplneniu môže brániť už len námietkami podľa čl. I. § 10 Zmenkového zákona. Vyplnením chýbajúcich
údajov sa listina stala riadnou zmenkou spätne ku dňu jej vystavenia, akoby nikdy blankozmenkou

nebola. Preto sa premlčanie zmenkových práv, vyplývajúcich z takejto listiny, môže posudzovať len
podľa zmenkového zákona ako osobitného predpisu. Na základe čl. I. § 70 ods. 2 Zmenkového zákona
sa nároky majiteľa zmenky s doložkou „bez trov“ proti indosantom premlčujú v jednom roku odo
dňa splatnosti zmenky. Zmenkový zákon má povahu špeciálneho predpisu, a keďže začiatok plynutia
lehoty, v ktorej sa zmenkové nároky premlčujú, je v ňom výslovne určený, nie je možné túto otázku

posudzovať podľa Občianskeho zákonníka, či Obchodného zákonníka ani v prípade, ak pôvodne bola
listina blankozmenkou. Navrhovateľ bol v zmysle čl. I. ods. 3 dohody o vyplňovacom práve k zmenke
oprávnený doplniť v blankozmenke zmenkovú sumu rovnajúcu sa zabezpečovanej pohľadávke v deň
výkonu práva a ako dátum splatnosti bol oprávnený uviesť deň výkonu práva. Ako dátum splatnosti
uviedol deň 5.8.2013 a navrhovateľ návrh na vydanie zmenkového platobného rozkazu na súd podal dňa

4.2.2014,tedavzákonnejpremlčacejlehote.Vzhľadomnato,žeoprávnenieneboločasovoobmedzené,
nič navrhovateľovi nebránilo, aby právo využil kedykoľvek po tom, čo sa predpoklady vyplnenia naplnili.
Skutočnosť, že v tom čase už od splatnosti najstaršej nezaplatenej pohľadávky uplynula doba, v ktorej
sa právo premlčiava, nemá na vyplňovacie právo vplyv, premlčaním právo nezaniká a vzhľadom na
abstraktný charakter zmenky nemá prípadné premlčanie kauzálnej pohľadávky na zmenkový záväzok

vplyv. Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že odporca namietol výšku sumy, ktorú navrhovateľ do
blankozmenky doplnil, ale námietku skutkovo vymedzil len tým, že navrhovateľ nijak nepreukázal a
nedoložil, že výška zmenkovej sumy zodpovedá dohode o vyplňovacom práve, a vzhľadom na to, že
on už nie je veriteľom zabezpečovanej pohľadávky, označil argumentum ad absurdum prijatie výkladu,
že on musí preukazovať obsah a výšku zabezpečovanej pohľadávky. Mal za to, že ak blankozmenku

vyplnil navrhovateľ, je prirodzené, že on musí preukázať výšku sumy, ktorú do blankozmenky doplnil
a ktorej zaplatenia sa domáha. Konštatoval, že námietku vymedzenú iba tvrdením, že navrhovateľ
nepreukázal a nedoložil, že výška zmenkovej sumy zodpovedá dohode o vyplňovacom práve, nie je
možné posudzovať podľa čl. I. § 10 Zmenkového zákona, keďže podstata námietky nespočíva v tvrdení,že navrhovateľ nedodržal dojednania o vyplnení blankozmenky, ale v tom, že navrhovateľ dodržanie
dojednaní nepreukázal. Zdôraznil, že v zmenkovom konaní sa pri dokazovaní o dôvodnosti námietok
proti zmenkovému platobnému rozkazu vychádza zo skutočnosti, že zmenka je nesporný, dokonalý a

abstraktný cenný papier. Pre uplatnenie postihových práv zo zmenky má zmenkový veriteľ povinnosť
preukázať, že je riadnym majiteľom zmenky, o pravosti ktorej nie je dôvod pochybovať (čl. I. § 48
ods. 1 Zmenkového zákona a § 175 ods. 1 O.s.p.). Keďže zmenka je abstraktný cenný papier, jej
majiteľ nie je v zmysle § 495 OZ povinný preukázať dôvod záväzku, t. j. ani to, ktorú pohľadávku
zmenka zabezpečuje a aká je jej výška. Rovnaká zásada sa uplatňuje aj v prípade, ak sa pôvodne

neúplná listina po doplnení chýbajúcich údajov stala spätne ku dňu jej vystavenia riadnou zmenkou.
Majiteľ preto nie je povinný preukazovať, či blankozmenku vyplnil oprávnene, ani či vyplnenie uskutočnil
v súlade s dojednaním. Napriek tomu, že zmenka nie je verejná listina, takže pri jej hodnotení ako
listinného dôkazu sa nevychádza z prezumpcie pravdivosti jej obsahu (§ 134 OSP), nie je možné
nebrať do úvahy ustanovenie čl. I. § 10 Zmenkového zákona ako predpisu osobitnej povahy, ktoré
tým, že dáva dlžníkom z takejto zmenky právo namietať proti jej vyplneniu, zároveň dlžníkov zaťažuje

povinnosťou preukázať, že chýbajúce údaje neboli vyplnené podľa dojednania. Poukázal na to, že
zmenkou zabezpečovaná pohľadávka je v čl. I ods. 2 dohody o vyplňovacom práve k zmenke definovaná
ako pohľadávka a jej príslušenstvo, vyplývajúca zo zmluvy o spotrebnom úvere pre obyvateľstvo č.
XXXX XXXX XX J. zo dňa 21.10.2005 alebo z odstúpenia od nej. Navrhovateľ bol preto oprávnený
doplniť do blankozmenky nielen dlžnú úverovú istinu, ale aj jej príslušenstvo, ktorým sú v zmysle §

121 ods. 3 OZ úroky, úroky z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením. Navrhovateľ predložil
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie sp. zn. II/2009-1704 zo dňa
19.10.2009, ktorým bola M. B. zaviazaná, aby navrhovateľovi zaplatila istinu 1.166,19 EUR s úrokom
152,58 EUR, úrok vo výške 17,64 % ročne zo sumy 1.111,92 EUR od 27.9.2006 do zaplatenia, úrok z
omeškania110,90EUR,úrokzomeškania8%ročnezosumy1.111,92EURod21.10.2008dozaplatenia

a náhradu trov konania 292,68 EUR. So zreteľom na uvedené súd prvého stupňa konštatoval, že týmto
rozsudkom žalobca výšku kauzálnej pohľadávky preukázal. Keďže odporca v námietkach správnosť
výšky doplnenej zmenkovej sumy výslovne nenamietal, nemohol by sa súd jej výškou zaoberať ani
v prípade, ak by navrhovateľ do blankozmenky doplnil sumu, ktorá nároky priznané rozhodcovským
rozsudkom prekračuje. Za nedôvodnú považoval súd prvého stupňa aj ďalšiu námietku, že navrhovateľ v

zmysle čl. I. § 53 ods. 1 Zmenkového zákona stratil voči odporcovi zmenkové práva tým, že nepreukázal
predloženie zmenky vystaviteľovi na platenie. Konštatoval, že zmenku splatnú v určitý deň musí podľa
čl. I. § 38 ods. 1 Zmenkového zákona majiteľ predložiť na platenie v platobný deň alebo v jeden z dvoch
nasledujúcich pracovných dní. V tomto prípade bola zmenka splatná v pobočke OTP Banky Slovensko,
a.s.,Šaľa(čl.I.§4vspojenís§77ods.2Zmenkovéhozákona).Podľanotárskejzápisnice,osvedčujúcej

inú skutočnosť, navrhovateľ prostredníctvom právneho zástupcu vyzval vystaviteľa, aby zmenku v
deň splatnosti v platobnom mieste zaplatil, ale v uvedený deň sa do platobného miesta vystaviteľ
nedostavil a zmenku nezaplatil. Majiteľ vlastnej zmenky by stratil postihové práva proti nepriamym
dlžníkom len vtedy, ak by zmenku v lehotách uvedených v čl. I. § 38 ods. 1 Zmenkového zákona
nepredložil vystaviteľovi na platenie. Navrhovateľ preukázal, že lehoty dodržal, preto bez ohľadu na

to, že sa vystaviteľ o prezentovaní zmenky z vlastnej viny nedozvedel tým, že výzvu na zaplatenie
zmenky neprevzal, navrhovateľ zmenkové práva proti odporcovi nestratil. Od navrhovateľa, ktorému
Zmenkový zákon určuje na prezentáciu zmenky len tri pracovné dni, nebolo možné spravodlivo žiadať,
aby výzvu, v ktorej vystaviteľovi oznámil deň a miesto, kde bude zmenka predložená na platenie, znovu
doručoval alebo ho iným spôsobom o prezentácii upovedomil. Vyslovil názor, že z hľadiska zachovania

práv je relevantné len to, že navrhovateľ v zákonom určenej lehote zmenku na platenie v mieste
platenia predložil a priamy dlžník zmenku nezaplatil. Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že za rozhodujúce
považoval odporca kauzálne námietky, vyplývajúce z jeho vlastného vzťahu k prvému indosatárovi
BBF capital, a.s., s ktorým 26.9.2006 uzavrel zmluvu o postúpení pohľadávok. Namietal, že absentuje
kauza zmenky, lebo on podľa zmluvy za vymožiteľnosť postúpených pohľadávok nezodpovedá, takže

spoločnosť BBF capital, a.s. by dnes nemohla spravodlivo žiadať plnenie z rovnakej zmenky, a ak
u BBF capital, a.s. absentuje kauza tejto zmenky, musí záver o absencii kauzy zmenky platiť aj pre
nárok uplatnený navrhovateľom. Podľa č. I. § 17 ods. 1 Zmenkového zákona ( účinný od 23.12.2015 ),
kto je žalovaný zo zmenky, nemôže robiť majiteľovi námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných
vzťahoch k vystaviteľovi alebo k predošlým majiteľom, okrem ak majiteľ pri nadobúdaní zmenky konal

vedome na škodu dlžníka. Ak je žalovaným zo zmenky ten, koho zaviazanosť zo zmenky vznikla v
súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, možno majiteľovi robiť námietky, ktoré sa zakladajú na jeho
vlastných vzťahoch k vystaviteľovi alebo k predošlým majiteľom vždy. Súd prvého stupňa nepovažoval
za preukázané tvrdenie odporcu, že navrhovateľ pri nadobúdaní zmenky vedel, za akých podmienok onkauzálnu pohľadávku postúpil, musel preto vedieť, že za vymoženie kauzálnej pohľadávky nezodpovedá
a že sa môže kauzálnymi námietkami brániť proti povinnosti zmenku zaplatiť. Ak napriek tomu zmenku
nadobudol,konalvedomenajehoškodu.Súdprvéhostupňavyslovil názor,žeonepoctivénadobudnutie

sa jedná vtedy, ak indosatár reálne v okamihu nadobudnutia zmenky vie, aké sú kauzálne súvislosti
zmenky a akú konkrétnu obranu dlžník pri splatnosti uplatní. Len samotná vedomosť indosatára o
skutkovom podklade námietok, ktoré proti predchádzajúcim majiteľom prichádzajú do úvahy, ešte
neznamená, že zmenku nadobudol vedome na škodu dlžníka. Konštatoval, že nadobúdateľ musí pri
nadobúdaní zmenky vedieť, že koná na škodu dlžníka, t.j. že v dôsledku osobných vzťahov dlžníka s

predchádzajúcimi majiteľmi zmenky táto škoda dlžníka ohrozuje a zmenku nadobudne napriek tomu, že
vie, že jej uplatnením voči dlžníkovi mu spôsobí škodu. Súhlasil s názorom odporcu, že nadobúdateľ
nemusí mať priamy úmysel škodu dlžníkovi spôsobiť, ale postačí, že vie, že mu škodu spôsobiť môže
a pre prípad, že sa tak stane, je s tým uzrozumený. Navrhovateľ uviedol, že presné podmienky, za
akých odporca pohľadávky predával, nepoznal alebo si myslí, že ich nepoznal, jeho postupca sa v
zmluve za vymoženie nezaručil a na tému ručenia odporcu diskusiu neviedol. Súčasne však označil

za štandardné, že ten, kto pohľadávky predáva, sa za ich vymožiteľnosť nezaručí. Vzhľadom na to
považoval aj súd za preukázané, že navrhovateľ pri nadobúdaní zmeniek vedel, resp. prinajmenšom
mohol vedieť, že ani odporca za vymožiteľnosť kauzálnych pohľadávok nezodpovedá. Napriek tomu
dospel súd k záveru, že vedomé konanie navrhovateľa pri nadobúdaní zmenky na škodu odporcu nebolo
v konaní preukázané. Súd prvého stupňa vyslovil názor, že z vykonaného dokazovania nevyplynulo,

že navrhovateľ v okamihu indosovania zmeniek vedel, že zmenky môže využiť na škodu odporcu a že
práve s týmto úmyslom ich nadobudol. Poukázal na výpoveď navrhovateľa (jeho konateľa), ktorý vo
výpovedi uviedol, že úverové pohľadávky, ktorých pôvodným veriteľom bol odporca, nadobudol v čase,
kedy nemal skúsenosti so zmenkami, bol to najväčší problém, s ktorým sa právnici borili, lebo dovtedy
so zmenkami nerobil. Chcel mať istotu, že zmenky budú dobre indosované a pravdepodobne z tohto

dôvodu bol do zmluvy o postúpení pohľadávok z 18.12.2008 zahrnutý bod 4.2. Zmenky len skontroloval,
či boli naňho prepísané a uložil ich do trezoru. Jemu postupník nedeklaroval, že za vymožiteľnosť
zmeniek bude zodpovedať odporca, predpokladal, že ani postupník v tom čase o zodpovednosti odporcu
nevedel. Úverové pohľadávky hneď po kúpe uplatnil na rozhodcovskom súde, tento postup považoval
za výhodnejší, lebo jednak sa v rozhodcovskom konaní uplatňuje fikcia doručenia, takže na rozhodnutie

nebolo treba dlho čakať, a jednak všetky pohľadávky mohol žalovať na jednom mieste, nebolo to prácne.
Následne prebehlo exekučné konanie a niektoré pohľadávky boli vymožené. Až neskôr, po analýzach,
zistil, že odporca na zmenkách nevylúčil zodpovednosť za zaplatenie a stal sa zmenkovým dlžníkom. Ak
by o tejto skutočnosti vedel v čase postúpenia pohľadávok, možno by uvažoval aj o kúpe ďalších balíkov
pohľadávok odporcu, ktoré mu boli ponúknuté. Po zistení, že na zmenkách chýba vylúčenie, ktoré by

mu bránilo vymáhať od všetkých, čo sú na zmenke podpísaní, zmenky postupne vypĺňal a uplatňoval
proti dlžníkom. Použil len tie zmenky, v ktorých mu úverový dlžník pohľadávku nezaplatil ani v exekúcii,
v súdnom konaní si zmenky uplatnil iba voči odporcovi, ktorý je zo všetkých indosantov najbonitnejší
dlžník, voči vystaviteľom už získal exekučný titul na rozhodcovskom súde a ďalší exekučný titul preto
nebol potrebný. Ďalej súd prvého stupňa poukázal na výpoveď P.. K., z ktorej nevyplynulo, že by si

v čase indosovania zmeniek niektorý z nich uvedomoval, že odporca príslušnou doložkou na zmenke
nevylúčil svoju zodpovednosť za jej zaplatenie, čím de iure poskytol zabezpečenie. Konštatoval, že
skutočnosť, že postupca nepovažoval odporcu za osobu, ktorá poskytla zabezpečenie, je zrejmá aj z
toho, že ho o postúpení písomne neupovedomil (resp. odporca netvrdil a ani nepreukázal, že by mu
oznámenie zaslal), hoci podľa bodu 5.7. zmluvy o postúpení pohľadávok z 18.12.2008 mal povinnosť

postúpenie oznámiť nielen dlžníkom, ale aj tým, ktorí poskytli zabezpečenie. Účasť P.. X. K. na rokovaní
so zástupcami odporcu o zaplatení zmeniek súd nepovažoval za dôkaz o prepojení obchodných
spoločností, ktorých je štatutárnym zástupcom, s navrhovateľom. Z výpovede svedka vyplynulo, že
spoločnosť BBF capital, a.s., resp. LICITOR factoring, s.r.o. skúpili viacero balíkov pohľadávok, ktorých
pôvodným veriteľom bol odporca, zabezpečených zmenkami, navrhovateľ od nich odkúpil len jeden

balík (cca 300 pohľadávok), takže časť zmeniek majiteľa nezmenila. Účasť štatutárneho zástupcu
obchodných spoločností, ktoré vlastnili zmenky indosované odporcom, na rokovaniach s odporcom o
mimosúdnomriešeníichzaplatenia,považovalpretozalogickúnapriektomu,žeanijednazobchodných
spoločností zatiaľ zmenky proti odporcovi neuplatnila. P.. K. výslovne uviedol, že nikdy s odporcom
za navrhovateľa nerokoval. Súd vyslovil názor, že predaj pohľadávok navrhovateľovi so stratou 1% z

ich nominálnej hodnoty nemusí nevyhnutne znamenať, že medzi postupcom a postupníkom existujú
aj ďalšie vedľajšie dojednania. Svedok potvrdil, že ním zastúpené obchodné spoločnosti vlastnili veľké
množstvo týchto pohľadávok, ktoré síce štandardným spôsobom vymáhali, ale pre veľké množstvo sa
nedali naraz spracovať. S prihliadnutím na túto skutočnosť, a tiež na to, že zmenkami boli zabezpečenézáväzky zo zmlúv o spotrebiteľských úveroch, takže vzhľadom na silnejúcu ochranu spotrebiteľa
bola vymožiteľnosť pohľadávok oslabená, nie je rozhodnutie odpredať pohľadávky so stratou 1%
nepochopiteľné. Súd zdôraznil, že aj odporca postupoval pohľadávky so stratou, za odplatu vo výške

26% z hodnoty pohľadávok ku dňu ich postúpenia. So zreteľom na uvedené súd ďalej konštatoval, že
nie je možné z ustanovenia bodu 4.2. zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 18.12.2008 jednoznačne
vyvodiť, že pre navrhovateľa boli hlavným predmetom obchodu iba zmenky, ktoré od počiatku zamýšľal
použiť jedine voči odporcovi. Súd prvého stupňa poukázal na to, že navrhovateľ ani svedok nevedeli
uviesť, na návrh ktorého účastníka zmluvy bol tento bod do zmluvy zahrnutý. Obaja zhodne vypovedali,

že pri nadobúdaní nerozlišovali medzi úverovými pohľadávkami a zmenkami, kúpili pohľadávky so
zmenkami ako celok. Pri hodnotení konania navrhovateľa na škodu dlžníka prihliadol tiež na skutočnosť,
že v zmluve o postúpení, ktorú odporca 26.9.2006 uzavrel s BBF capital, a.s., sa obdobné ustanovenie,
podľa ktorého by postupník mal právo na vrátenie odplaty pre vady zmenky, nenachádzalo. Dokonca
v čl. VII. ods. 3 je právo výslovne vylúčené vo vzťahu k zabezpečeniu postúpenej pohľadávky. Svedok
P.. K. však uviedol, že pohľadávky, ktoré im odporca postúpil bez zmeniek, mu vracali a o vrátení sa

robili protokoly. Odporca toto tvrdenie nerozporoval. Uviedol preto, že nie je vylúčené, že obsah bodu
4.2. zmluvy o postúpení z 18.12.2008 len reflektoval skúsenosti postupcu z jeho minulých vzťahov
s odporcom. Vyslovil preto názor, že navrhovateľ nepoužil zmenky v súdnom konaní pri vymáhaní
úverových pohľadávok od úverových dlžníkov, samotnú túto skutočnosť však nie je možné považovať
za úmysel navrhovateľa od počiatku zmenky uplatniť výlučne len proti odporcovi. Poukázal na to,

že navrhovateľ dostatočne vysvetlil, prečo takýto postup zvolil. Zdôraznil, že ani v prípade, ak by
navrhovateľhneďponadobudnutíuplatnilzmenkyvočivystaviteľom,ničbymunebránilo,abydodatočne
v súdnom konaní zaplatenie žiadal aj od odporcu. Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že na základe
skúseností z rozhodovacej činnosti súd nemá dôvod pochybovať o tom, že nie každý majiteľ alebo
nadobúdateľ zmenky sa dokonale orientuje v zmenkovom práve (napokon dôkazom je aj konanie

odporcu pri indosovaní zmeniek). Možno síce očakávať, že indosatár vyvinie primerané úsilie, aby sa
s právami a povinnosťami zmenkového veriteľa vopred oboznámil, ale zo skutočnosti, že tak nespravil,
nemožno vyvodzovať žiadne závery. Nedbanlivosť navrhovateľa, dokonca ani jeho hrubá nedbanlivosť,
spočívajúca v tom, že pri vynaložení patričného úsilia mohol už pri nadobúdaní zmeniek zistiť, že
odporca je nepriamym zmenkovým dlžníkom, nepostačuje. Kauzálne námietky preto nie sú prípustné. Z

rovnakých dôvodov, ktorými odporca odôvodnil vedomé konanie navrhovateľa pri nadobúdaní zmenky
na jeho škodu, nepovažoval za preukázané, že sa navrhovateľ pri uplatňovaní zmenky dopúšťa
šikanózneho výkonu práva, keď si v rozpore s dobrými mravmi z titulu zmenky uplatňuje v skutočnosti
kompenzáciu za nevymožiteľné úverové pohľadávky. K tejto námietke súd prvého stupňa poukázal na
to, že zmenkový zákon je zákonom špeciálnym, má preto vždy prednosť pred inými právnymi predpismi

všeobecnej povahy. Zmenkové vzťahy je možné posúdiť podľa všeobecného predpisu jedine vtedy,
ak zmenkový zákon výslovne niektorú otázku nerieši. Právna teória za všeobecný predpis, ktorý sa
v takom prípade uplatní, považuje len Občiansky zákonník. Obchodný zákonník uplatní len vtedy, ak
určitú otázku nerieši Zmenkový zákona ani Občiansky zákonník. Vyslovil názor, že posúdiť zmenkovo-
právny vzťah podľa ustanovenia § 3 OZ, resp. § 265 ObZ by preto bolo možné jedine v prípade, ak

by zmenkový zákon neobsahoval výslovnú úpravu, ktorou sa zneužitie práva sankcionuje. Ak majiteľ
konal pri nadobúdaní zmenky v zlej viere, previnil sa hrubou nedbanlivosťou alebo konal vedome na
škodu dlžníka, poskytuje mu zmenkový zákon ochranu tým, že mu umožňuje brániť sa proti zaplateniu
zmenky aj námietkami, vyplývajúcimi z mimozmenkových vzťahov. Za prílišný formalizmus nie je,
podľa názoru súdu, možné považovať skutočnosť, že ak špeciálna právna norma výslovne pripúšťa

možnosť vznášať kauzálne námietky len za presne stanovených podmienok, súd neprizná úspech
námietkam, odvolávajúcim sa jedine na ustanovenia všeobecného predpisu, ktoré nie sú na zmenkový
vzťah vzhľadom na osobitnú úpravu použiteľné. Vzhľadom na to, že zmenkový zákon ochranu dlžníka
rieši vyčerpávajúcim spôsobom, nie je možné jeho ustanovenia vykladať extenzívne. Konštatoval, že
je pravdou, že Ústavný súd Českej republiky v náleze č. IV. ÚS 457/10 z 18.7.2013 vyslovil názor, že

aj v zmenkových vzťahoch nemôže súd priznať ochranu výkonu práva, ktoré je jeho zneužitím, ale v
tam riešenom prípade bol zmenkový dlžník spotrebiteľ ako „slabšia“ strana, od ktorej sa nedá očakávať
hlbšie povedomie o zmenkovom práve a zmenka bola uplatnená medzi subjektmi, ktoré zásadne
neboli v rovnakom postavení. Ústavný súd zdôraznil, že treba rozlišovať, či do zmenkového vzťahu
vstupujú dvaja podnikatelia, alebo podnikateľ a nepodnikateľ. V súvislosti s rozhodnutím NS SR sp.zn.

2Obdo/19/2014 zo dňa 29.10.2015, na ktoré odporca poukázal, ktorý rozhodoval v obdobnej veci a ktorý
zrušil rozsudok krajského súdu z dôvodu, že odôvodnenie jeho rozhodnutia nezodpovedá požiadavkám
kladeným na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia a tiež poukázal na to, že predmetná zmenka sa
javí ako „spotrebiteľská“ a súdy sa nezaoberali a nezdôvodnili či je platná. Súd prvého stupňa poukázalna to, že v predmetnom konaní nie je ani jeden z účastníkov spotrebiteľom v zmysle zák. č. 250/2007
na ochranu spotrebiteľa, a odporcu nie je možné považovať za slabšiu stranu, ani pomer účastníkov
sa nedá považovať za nerovnovážny. Zmenka v predmetnom prípade bola vystavená v roku 2005 a až

zákonom č. 129/2010, účinným od 1.1.2011 bolo neprípustné zabezpečenie uspokojenia pohľadávky
alebo splnenie záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy zmenkou. Konštatoval preto, že nie je preto namieste
posúdiť neplatnosť zmenky z pohľadu čl. III., § 3a Zmenkového zákona. Súd prvého stupňa zdôraznil,
že v predmetnom prípade zaviazanosť odporcu zo zmenky nevznikla v súvislosti so spotrebiteľskou
zmluvou, ale v súvislosti s garančným účinkom indosamentu. Čo sa týka tejto námietky, že zmenka

zabezpečovala spotrebiteľský úver, vznesenej až v záverečnom zhrnutí odporcu, súd poukázal na ust. §
175 ods. 4 O.s.p. - koncentračnú zásadu námietkového konania, v zmysle ktorej nie je možné prihliadať
na námietky uplatnené po uplynutí lehoty troch dní od doručenia zmenkového platobného rozkazu.
Zdôraznil, že navyše odporca sám koncipoval zmluvu o úvere, ktorá bola dôvodom vystavenia zmenky,
preto ak by zmluva obsahovala neprijateľné zmluvné podmienky v neprospech spotrebiteľa, mohol ich
sám v námietkach označiť a len v takom prípade by sa súd zmluvou ako spotrebiteľskou mohol zaoberať.

So zreteľom na uvedené súd prvého stupňa uzavrel, že odporcovi sa nepodarilo preukázať, že by jeho
povinnosť poskytnúť navrhovateľovi plnenie zo zmenky z dôvodov uvedených v námietkach v celom
rozsahu, alebo čiastočne zanikla, preto súd ponechal zmenkový platobný rozkaz v platnosti v celom
rozsahu. O náhrade trov konania rozhodol súd prvého stupňa s poukazom na úspech navrhovateľa v
konaní.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie odporca z dôvodov podľa § 205 ods. 2
písm. b), d) a f) O.s.p. (účinného do 30.6.2016). Uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že
navrhovateľ konal pri nadobúdaní zmenky vedome na škodu odporcu, a preto sú kauzálne námietky
odporcu prípustné.

V odôvodnení odvolania uviedol, že prvostupňový súd nedostatočne odôvodnil posúdenie námietky
absencie kauzy zmenky. Preto namietal vecnú správnosť rozsudku prvostupňového súdu, nakoľko
považoval názor prvostupňového súdu, ktorým súd vyhodnotil kauzálne námietky odporcu ako
neprípustné, za nesprávny, keď podľa prvostupňového súdu z vykonaných dôkazov nevyplynulo,

že navrhovateľ pri nadobúdaní zmeniek konal vedome na škodu odporcu. Z uvedeného dôvodu
považuje rozsudok súdu prvého stupňa za arbitrárny a nepreskúmateľný. Zdôraznil, že z dôkazov
vykonaných pred prvostupňovým súdom dostatočne vyplýva, že navrhovateľ sa pri nadobudnutí zmenky
dopustil vedomého konania na škodu odporcu v zmysle čl. I § 17 ZZŠ. Ďalej namietal, že zmenka
uplatnená navrhovateľom voči odporcovi nemá žiadnu kauzu, že navrhovateľ si prostredníctvom nej

uplatňuje voči odporcovi právo na kompenzáciu nevymožiteľnosti úverových pohľadávok voči úverovým
dlžníkom odporcu, hoci takéto právo voči odporcovi nemá, čo je podľa názoru odporcu dostatočne
jasne stanovené v zmluve o postúpení pohľadávok odporcu uzavretej so spoločnosťou BBF capital a.s.
zo dňa 26.9.2006, pričom súčasne s postúpením pohľadávok odporca na túto spoločnosť indosoval
aj zmenky, o čom mal navrhovateľ úplnú vedomosť. Z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR

vyplýva, že skutočnosť, že majiteľ zmenky konal pri jej nadobúdaní vedome na škodu dlžníka, je možné
vyvodiť výlučne z nepriamych dôkazov. Prvostupňový súd preto podľa názoru odporcu postupoval v
konaní nesprávne, ak sa snažil nájsť len priamy dôkaz o vedomom konaní navrhovateľa na škodu
odporcu pri nadobúdaní zmenky, či už v listinných dôkazoch alebo vo výpovedi konateľa navrhovateľa
D.. J., či konateľa spoločnosti LICITOR factoring, s.r.o. P.. K.. Odporca prvostupňovému súdu vytkol,

že v odôvodnení rozsudku súd len faktograficky skonštatoval, že z výpovede P.. K. ani z výpovede
navrhovateľa nevyplynulo, že by si v čase indosovania zmeniek niektorý z nich uvedomoval, že odporca
príslušnou doložkou na zmenke nevylúčil svoju zodpovednosť za jej zaplatenie, čím de iure poskytol
zabezpečenie. Prvostupňový súd vôbec neposúdil vierohodnosť tohto ich vyjadrenia a len zreprodukoval
ich výpoveď, pričom súčasne neprihliadol na ostatné vyjadrenia a zreteľné okolnosti, z ktorých vyplývalo,

že toto vyjadrenie svedkov bolo nepravdivé. Tiež poukázal na to, že navrhovateľ v čase nadobúdania
pohľadávok a zmeniek, ktoré sa prevádzali na nadobúdateľa v rovnaký deň, vedel, že ním nadobúdané
zmenkyzabezpečujúlenpohľadávkyzúverovýchzmlúvazároveňajvedel,žeodporcazavymožiteľnosť
týchto pohľadávok neručí, a že spätné uplatnenie zmeniek voči odporcovi v plnej výške by odporcovi
spôsobilo škodu v rozpore so súvisiacim kauzálnym vzťahom, vedel, že nadobudnutím zmenky by

mohol oslabiť možnosť kauzálnych námietok odporcu a napriek tomu a zrejme s týmto úmyslom, nechal
na seba blankozmenky previesť a následne ich vyplnil. Odporca podotkol, že navrhovateľ rovnako
ako aj LICITOR factoring, s.r.o. má v predmete podnikania faktoring a forfaiting a špecializuje sa na
správu a vymáhanie pohľadávok. Ide teda o osobu podnikajúcu v oblasti vymáhania dlhov, od ktorejmožno očakávať zvýšenú mieru odbornej starostlivosti pri nadobúdaní pohľadávok aj zmeniek, a aj preto
možno dôvodne predpokladať, že o kauzálnych okolnostiach namietaných odporcom, navrhovateľ v
čase nadobúdania zmeniek vedel. Navrhovateľ si podľa odporcu bol v kontexte kauzálnych námietok

odporcu vedomý, že zmenka v súdnom konaní nemôže spravodlivo obstáť a tieto oprávnené obavy
premietol do zmluvy so spoločnosťou LICITOR factoring, s.r.o., od ktorej nadobudol úverovú pohľadávku
voči úverovému dlžníkovi a zároveň aj zmenku, ktorá túto pohľadávku zabezpečovala. Podľa odporcu
súd nesprávne právne posúdil vec, keď aj napriek tomu, že mal preukázanú vedomosť navrhovateľa
o tom, že zmenka voči odporcovi nezabezpečuje vymožiteľnosť pohľadávok voči úverovým dlžníkom,

dospel k záveru, že vedomé konanie navrhovateľa pri nadobúdaní zmenky na škodu odporcu nebolo
v konaní preukázané. Vytýkal súdu prvého stupňa, že nesprávne posúdil aj skutočnosť, či navrhovateľ
v čase nadobúdania zmenky vedel aj o chýbajúcej doložke „sine obligo“ na zmenke, teda či v čase
nadobúdania zmenky vedel, že zmenka mu formálne umožňuje postih aj voči odporcovi. Podľa odporcu,
vedomosť navrhovateľa o absencii príslušnej doložky vylučujúcej garančný účinok indosamentu zmenky
však nemá žiadnu relevanciu z hľadiska zistenia vedomého konania navrhovateľa na škodu odporcu.

Navrhovateľ sa nedozvedel o potenciálnej škode na strane odporcu pre prípad uplatnenia zmenky
vtedy, keď zistil, že garančný účinok indosamentu nebol na zmenke vylúčený, ale vtedy, keď zistil, že
zmenka zabezpečuje pohľadávku, za ktorej vymožiteľnosť pôvodný indosant neručí, pretože ju predáva
len za 26 % jej nominálnej hodnoty, čiže by mu ručenie za jej vymožiteľnosť spôsobilo škodu vo
výške 74 % nominálnej hodnoty pohľadávky. Podľa názoru odporcu, vedomosť navrhovateľa o škode

odporcu vo výške 74 % nominálnej hodnoty pohľadávok vzniklo okamihom, keď si uvedomil, že zmenka
zabezpečujepohľadávku,zaktorejvymožiteľnosťodporcaneručí.Podľanázoruodporcutedapostačuje,
že navrhovateľ v čase nadobúdania zmenky vedel o vylúčení zodpovednosti odporcu za vymožiteľnosť
úverových pohľadávok, ktorej špekulatívne vyvodzovanie zo strany navrhovateľa pod zámienkou iného
právneho titulu - zmenky by prirodzene spôsobilo odporcovi škodu.

Odporcaďalejvytýkalprvostupňovémusúdu,žesinesprávneskutkovovyhodnotilvýznamčl.4.2Zmluvy
o postúpení pohľadávok zo dňa 18.12.2008, keď z nej nevyvodil, že hlavným predmetom obchodu
uzatvoreného medzi LICITOR factoring, s.r.o. a navrhovateľom boli zmenky. Podľa názoru odporcu
je zrejmé, že ak by navrhovateľ v tomto konaní neuspel voči odporcovi v dôsledku dôvodnosti tejto

kauzálnej námietky odporcu, navrhovateľ by mal právo na základe extenzívneho výkladu čl. 4.2 Zmluvy
o postúpení pohľadávok požadovať od spoločnosti LICITOR factoring, s.r.o. vrátenie celej odplaty
za touto zmenkou zabezpečenú úverovú pohľadávku, akoby úverová pohľadávka sama o sebe bola
bez zmenky bezcenná, teda predmetom celého obchodu boli len zmenky. Je teda nepochybné, že
úverové pohľadávky samy o sebe bez zmeniek boli pre navrhovateľa bezcenné, inak by si zľavu

z ceny viazanú len na zmenky v zmluve nevymienil. To podľa odporcu preukazuje zjavný úmysel,
že LICITOR factoring, s.r.o. a navrhovateľ urobili obchod, v ktorom v skutočnosti išlo o zmenky,
ktoré nemohol uplatniť voči odporcovi priamo LICITOR factoring, s.r.o., a preto touto úlohou poveril
navrhovateľa. Odporca považoval výklad tohto zmluvného ustanovenia, vykonaného prvostupňovým
súdom za nezodpovedajúci hodnotiacej úvahe, vychádzajúcej zo zisteného skutkového stavu veci,

ale považoval ho za ľubovoľnú úvahu súdu bez opory vo vykonanom dokazovaní. Odporca vytkol
prvostupňovému súdu, že nepostupoval v súlade s ustanovením § 132 O.s.p., keď toto ustanovenie
vykladallenizolovaneanieajvovzájomnejsúvislostisvýpoveďouD..J.,ktorývosvojejvýpovedipriznal,
že žalovať zmenku voči úverovým dlžníkom by pre navrhovateľa znamenalo len získanie druhého
exekučného titulu, preto zmenky navrhovateľ vypĺňal vždy len s úmyslom uplatniť ich voči odporcovi,

voči úverovým dlžníkom ich nikdy nezamýšľal uplatniť. Prvostupňový súd pri hodnotení dôkazov nijako
neprihliadol na skutočnosť, že hoci spoločnosť LICITOR factoring, s.r.o. nadobudla úverové pohľadávky
a zmenky práve za účelom ich vymáhania od úverových dlžníkov, počas tohto obdobia sa ani raz
nepokúsila žiadnu úverovú pohľadávku ani zmenku vymáhať od úverových dlžníkov, ale pohľadávky
a zmenky len špekulatívne previedla na tretiu osobu - navrhovateľa. Podľa odporcu súd nesprávne

vyhodnotil význam účasti P.. K. na rokovaní so zástupcami odporcu o zaplatení žalovaných zmeniek.
Túto skutočnosť súd len neakceptovateľne zreprodukoval výpoveďou P.. K., ktorý uviedol, že nikdy s
odporcom za navrhovateľa nerokoval. Odporca však zdôraznil, že P.. K. vo svojej výpovedi nehovoril
o tom, že by s odporcom rokoval o zmenkách patriacich stále spoločnosti LICITOR factoring, s.r.o.,
o ktorých žiadne súdneho spory neprebiehajú, ale P.. K. hovoril o účasti na rokovaní, týkajúcom sa

zmenkových sporov prebiehajúcich pred súdmi výlučne medzi odporcom a navrhovateľom.

Odporca považoval za nesprávny právny názor prvostupňového súdu, podľa ktorého na zmenkovo-
právny vzťah nemožno aplikovať ust. § 3 OZ ako lex generalis, keď podľa prvostupňového súdu ZZŠako lex specialis obsahuje už v ustanovení § I. čl. 17 limitovanú reguláciu zneužitia práva, ktorá
podľa prvostupňového súdu vylučuje aplikáciu ust. § 3 OZ ako lex generalis. Odporca odmietol názor
prvostupňového súdu, že čl. I § 17 ZZŠ predstavuje lex specialis k § 3 OZ. Zatiaľ čo § 3 OZ posudzuje

konanie subjektu vzhľadom na objektívne hľadisko dobrých mravov, čl. I § 17 ZZŠ rieši subjektívny
vzťah nadobúdateľa zmenky a dlžníka. Výklad prvostupňového súdu, ktorý vylučuje pravidlá správania
priečiace sa dobrým mravom, zakotvené vo všeobecnom predpise len preto, že ZZŠ obsahuje navyše
iné prostriedky obrany v čl. I § 17, je podľa názoru odporcu neprípustne formalistický a neprávny, pretože
sa obmedzuje len na formálnu aplikáciu predpisov zmenkového práva bez prihliadnutia na ostatné

súkromnoprávneprincípy.Súdprvéhostupňatiežpodľanázoruodporcunevzaldoúvahy,ževkonečnom
dôsledku môže nastať situácia, kedy majiteľ zmenky môže pri uplatnení svojich práv porušovať dobré
mravy tým, že môže svoje právo zo zmenky uplatňovať šikanózne a duplicitne. Odporca mal za to, že
prvostupňový súd neprihliadol na skutočnosť, že navrhovateľ, ktorý si pod zámienkou zmenky uplatňuje
voči odporcovi kompenzáciu nevymožiteľnosti úverových pohľadávok voči úverovým dlžníkom, hoci
vedel o vylúčení takejto zodpovednosti na strane odporcu, svojim konaním zneužil inštitút zmenkového

práva, aby získal od odporcu plnenie, ktoré mal vymáhať len od úverových dlžníkov. Prvostupňový
súd podľa názoru odporcu svojim rozsudkom legalizoval také podnikania, pri ktorom si obchodníci s
pohľadávkami smú odkúpiť od bánk pohľadávky voči ich úverovým dlžníkom za 26 % ich nominálnej
hodnoty za účelom ich vymáhania od pôvodných dlžníkov a vzápätí zneužitím zmeniek žiadať od banky
aj dlžníkov duplicitne po 100% nominálnej hodnoty takto získaných pohľadávok v rozpore s kauzálnymi

dohodami. Odporca poukázal na skutočnosť, že rozsudok je spôsobilý navodiť taký stav, že navrhovateľ
získa totožné plnenie dvakrát, pod zámienkou dvoch nezávislých titulov. Reálne hrozí, že navrhovateľ
raz získa totožné plnenie od odporcu z titulu uplatnenej zmenky v tomto konaní a druhýkrát od úverového
dlžníka odporcu z titulu kauzálnej úverovej pohľadávky.

Odporca vo svojom odvolaní súdu prvého stupňa zároveň vytkol, že nerešpektuje rozhodnutia
NajvyššiehosúduSRvidentickejveci.PredložiluznesenieNajvyššiehosúduSRsp.zn.2Obdo19/2014,
ktorým súd zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 20.09.2013 č.k. 2CoZm/3/2013-166 a
vec mu vrátil na ďalšie konanie v identickej skutkovej a právnej veci navrhovateľa proti odporcovi. Aj
v tomto konaní odporca uviedol, že v rámci identickej obchodnej transakcie, ktorej predmetom bolo

postúpenie úverových pohľadávok odporcu z nesplatených úverov poskytnutých odporcom fyzickým
osobám, odporca urobil formálnu chybu, keď svoju zodpovednosť síce vylúčil pri postúpení úverových
pohľadávok,opomenuljuvšakvylúčiťajvzmenkách.NajvyššísúdSRmalpriposudzovanínapadnutého
rozsudku za to, že odvolací súd riadne neodôvodnil najmä namietané nesprávne posúdenie kauzy
zo zmenky ako prostriedku na zabezpečenie záväzkov a nevenoval pozornosť námietke odporcu, a

to konanie navrhovateľa v rozpore s poctivým obchodným stykom a konanie navrhovateľa smerujúce
k šikanóznemu výkonu práva. Najvyšší súd SR zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach najmä z
ďalšieho dôvodu a to, že z obsahu spisu sa javí predmetná zmenka ako zmenka spotrebiteľská. Z tohto
pohľadu súdy nižšieho stupňa sa nezaoberali a nezdôvodnili, či predmetná zmenka je platná. Odporca
namietal nezákonnosť prvostupňového súdu, keď súd namiesto toho, aby sa riadnym spôsobom

vysporiadal s právnymi názormi NSSR ohľadne kauzálnych námietok odporcu a posúdením zmenky
ako neplatnej, nakoľko v konaní uplatnená zmenka je zmenkou spotrebiteľskou, prvostupňový súd sa
obmedzil na konštatovanie o koncentračnej zásade námietkového konania podľa § 175 ods. 2 O.s.p.
a tým, že účastníkom tohto sporu nie je spotrebiteľ. Celkom tým ignoroval skutočnosť, že ani v spore
rozhodnutom uznesením NS SR nebol účastníkom spotrebiteľ, ale navrhovateľ a odporca. Namietal,

že sa prvostupňový súd vôbec nezaoberal spotrebiteľskou zmluvou, ktorou Dohoda o vyplňovacom
práve k blankozmenke uzavretá medzi odporcom a spotrebiteľom je. Podľa názoru odporcu v zmysle
platných predpisov a judikatúry ESD je povinnosťou súdu v každom štádiu konania, a to aj v každom
druhu konania, a to bez výnimky ex offo skúmať, či sa v ňom nejedná o spotrebiteľský vzťah. Odporca
uviedol, že Najvyšší súd SR poukázal na skutočnosť, že súdy sa v identickom prípade musia ex offo

zaoberať platnosťou zmenky ako zmenky spotrebiteľskej. Z tohto pohľadu je potrebné, aby súd skúmal,
či Dohoda o vyplňovacom práve k zmenke, uzavretá medzi odporcom ako zmenkovým veriteľom a
vystaviteľom zmenky ako zmenkovým dlžníkom a spotrebiteľom zároveň je dostatočne zrozumiteľná a
určitá, najmä v rozsahu ustanovení tvoriacich predmet Dohody o vyplňovacom práve k zmenke, a či
je vôbec platná. Odporca poukázal na to, že prvostupňový súd sa v rozsudku vôbec nevysporiadal s

námietkou odporcu premlčania práva vyplniť blankozmenku a námietka premlčania práva na zaplatenie
zmenky. Odporca uviedol, že pokiaľ prvostupňový súd neuznal dôvodnosť námietky premlčania, tak
potom Dohoda o vyplňovacom práve jednoznačne nemôže prejsť testom prijateľnosti. Tak ako odporca
v námietkach uviedol, v prípade blankozmenky, keď splatnosť zmenky závisí od jej doplnenia majiteľomzmenky, by sa premlčanie práva na zaplatenie zmenky nemalo odvíjať od času splatnosti doplneného
majiteľom zmenky ale od okamihu, keď tak mohol majiteľ zmenky po prvý raz urobiť, teda keď mohol
prvý raz určiť čas splatnosti zmenky - vyplniť blankozmenku. Ak by išlo v tomto spore, kde je žalovaná

právnická osoba o nepodstatnú vec, či ide o platnú spotrebiteľskú zmenku, Najvyšší súd SR by to vo
svojom zrušujúcom rozhodnutí neuvádzal ako vec, ktorou sa súdy majú zaoberať. Odporca poukázal aj
na nové znenie čl. I § 17 ZZŠ po jeho novelizácii zákonom č. 438/2015 Z.z., ktoré výslovne upravuje, že
každý, kto je žalovaný zo zmenky a koho zaviazanosť zo zmenky vznikla v súvislosti so spotrebiteľskou
zmluvou, teda nie len samotný spotrebiteľ, môže majiteľovi robiť námietky, ktoré sa zakladajú na jeho

vlastných vzťahoch k vystaviteľovi alebo k predošlým majiteľom, a to vždy. Odporca mal za to, že
vymáhaný nárok preukázane vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, a preto je potrebné, aby
súd prihliadol na neprijateľné zmluvné podmienky dohody ex offo a na rozpor s dobrými mravmi a
zákonom pri neprípustnom zneužití neplatných spotrebiteľských zmeniek navrhovateľa voči odporcovi.
Preto vo svojom odvolaní znova poukázal na rozšírenú ochranu spotrebiteľa, ktorá bola ako novelizácia
zavedená zákonom č. 438/2015 Z.z. okrem iných predpisov, tiež do Zmenkového zákona v čl. I § 17 ods.

1 a 2. S poukazom na absenciu prechodných ustanovení zákona č. 438/2015 Z.z. poukázal odporca na
to, že zákon sa vzťahuje od svojej účinnosti 23.12.2015 aj na vzťahy vzniknuté a konania prebiehajúce
podľa doterajších predpisov. S odkazom na už uplatnené odvolacie dôvody a tiež dôvod, že zmenku
považuje odporca za spotrebiteľskú, žiadal priznať ochranu, ktorá spotrebiteľovi prináleží. Odporca
zároveň pre svoju úplnú právnu istotu navrhol podľa § 238 ods. 3 O.s.p., aby odvolací súd vyslovil

vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po
právnej stránke zásadného významu a to najmä: a) keďže navrhovateľ v čase nadobúdania pohľadávok
a zmeniek vedel, že ním nadobúdané zmenky zabezpečujú len pohľadávky z úverových zmlúv a vedel,
že odporca za vymožiteľnosť týchto pohľadávok neručí, pripúšťa kauzálne námietky podľa čl. I § 17 ZZŠ,
nakoľko okolnosti prejednávanej veci nasvedčujú tomu, že navrhovateľ konal pri nadobudnutí zmenky

vedome na škodu dlžníka, b) či je vylúčená aplikácia § 3 OZ na zmenky s ohľadom na čl. I§ 17 ZZŠ, c) či
sa aplikuje koncentračná zásada na posúdenie absolútnej neplatnosti spotrebiteľskej zmluvy súdom, d)
čimásúddôvodneposudzovaťabsolútnuneplatnosťspotrebiteľskejzmluvy,pokiaľjezmenkavystavená
spotrebiteľom, keď spotrebiteľ nie je účastníkom konania, e) či sú prípustné kauzálne námietky podľa
platného čl. § I 17 ods. 2 ZZŠ zo strany toho, kto je žalovaný zo zmenky, ak jeho zaviazanosť zo zmenky

vznikla v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, a to aj v konaniach kde bol vydaný zmenkový platobný
rozkaz. Odporca súdu tiež vytkol formálny nedostatok rozsudku, v ktorom v rozpore s § 175 ods. 4 O.s.p.
súd opomenul definovať, v akom rozsahu ponecháva zmenkový platobný rozkaz v platnosti. Odporca
žiadal napadnutý rozsudok zmeniť tak, že zmenkový platobný rozkaz bude v plnom rozsahu zrušený.

K odvolaniu sa (písomným podaním doručeným súdu dňa 9.11.2016) vyjadril navrhovateľ a uviedol, že
odporca nepreukázal, že by navrhovateľ konal vedome na škodu odporcu. Poukázal na to, že si prvotne
uplatňoval svoj nárok z postúpených pohľadávok voči konkrétnym dlžníkom, získaval exekučné tituly
a až následne, keď jeho nárok nebol uspokojený týmto spôsobom a uvedomil si účinky indosamentu,
postupoval v zmysle Zákona zmenkového a šekového. Navrhovateľ sa ako nadobúdateľ zmenky na

indosovaní zmenky odporcom vôbec nepodieľal a ani podieľať nemohol, nakoľko indosovanie zmenky
odporcom prebehlo v čase, keď navrhovateľ majiteľom zmenky nebol a proces indosovania nemohol
nijakým spôsobom ovplyvniť. Navrhovateľ mal za to, že tvrdenia odporcu o účelovosti, zlomyseľnosti
navrhovateľa a o jeho zámere konať vedome na škodu dlžníka, nemajú oporu ani v právnej, ani v logickej
argumentácii. Navrhovateľ si kauzálnu pohľadávku proti pôvodnému dlžníkovi uplatnil riadne v súdnom

konaní, a keď nebola uspokojená, využil všetky zákonné prostriedky na jej uspokojenie. Dodal, že
nikomu nemôže byť na ujmu uplatňovanie svojich práv. Navrhovateľ mal za to, že ním uvedené skutkové
tvrdenia dostatočným spôsobom preukazujú, že z jeho strany k uvedenému konaniu na škodu dlžníka
nedošlo a odporca v konaní ani nepriamymi dôkazmi nepreukázal opak a neuniesol dôkazné bremeno
svojich tvrdení. Podľa názoru navrhovateľa tento spor nie je sporom spotrebiteľským, ale sporom

zmenkovým, nakoľko zaviazanosť zo zmenky vznikla na základe garančného účinku indosamentu a
vôbec nie v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou. Navrhovateľ a ani odporca nie sú spotrebiteľmi,
sú podnikateľmi, pričom ani jeden z nich nie je slabšou stranou. Bolo by teda v rozpore s dobrými
mravmi, keby tento zmenkový spor medzi podnikateľmi požíval právnu ochranu určenú výlučne pre
spotrebiteľa ako fyzickú osobu. Podľa vyjadrenia navrhovateľa, odporca nemôže namietať neplatnosť

zmenky, nakoľko on sám túto zmenku vyhotovil, predložil vystaviteľovi na podpis a podpisom zmenky
podmienil poskytnutie úveru. Odporca bol v čase podpisu zmenky presvedčený, že táto je platná, čiže je
vylúčené, aby sa domáhal neplatnosti zmenky. S ohľadom na uvedené považoval navrhovateľ obranuodporcu za účelovú a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil v celom
rozsahu a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania.

Podľa§471ods.2 zákonač.160/2015Z.z.(Civilnýsporovýporiadok)konaniaozmenkovomplatobnom
rozkaze a šekovom platobnom rozkaze začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa
dokončia podľa doterajších predpisov. Keďže v tomto prípade ide práve o konanie o zmenkovom
platobnom rozkaze začaté pred 1.7.2016, keď nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok, odvolací
súd pri prejednaní a rozhodnutí o odvolaní odporcu proti rozsudku o ponechaní zmenkového platobného

rozkazu v platnosti aplikoval ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

Krajský súd v Bratislave preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach daných
rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania
podľa § 214 ods. 1 O.s.p., a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne
správny.

Podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov, prípadne doplniť na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozsudkom súdu prvého stupňa i s jeho
odôvodnením a v podrobnostiach na neho poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd súhlasí
s argumentáciou súdu prvého stupňa týkajúcou sa abstraktnosti zmenky, či už sa jedná o zmenku, ktorá
plnífunkciuplatobnúalebofunkciuzabezpečovaciu.Jepotrebnérozlišovaťmedziteoretickýmvýkladom,

ktorý využíva odporca ohľadne funkcií zmenky a praktickým využitím zmenky v súlade so zákonným
postupom pri vymáhaní nárokov. Z teoretického hľadiska je skutočne zmenka spravidla vždy previazaná
s určitou kauzou a dlžník zmenku nevystavuje bezdôvodne. Zmenka má aj funkciu platobnú, aj funkciu
zabezpečovaciu. Avšak to nič nemení na skutočnosti, že zmenka je stále, bez ohľadu na kauzu a
funkcie, ktoré v sebe nesie, dokonalým, abstraktným skriptúrnym cenným papierom, ktorého oprávnený

majiteľ nie je povinný preukazovať ani dôvod záväzku, ani výšku pohľadávky, tak ako to správne uviedol
súd prvého stupňa, keď odkázal na prepojenie zmenkového zákona k lex generalis - Občianskemu
zákonníku v § 495 OZ. Odvolací súd považuje za duplicitné vyjadrovať sa jednotlivo k obsiahlym
námietkam odporcu, nakoľko sa súd prvého stupňa venoval každej jednej námietke vyčerpávajúcim
odôvodnením, s ktorým sa v plnej miere odvolací súd stotožňuje. Odvolací súd sa teda obmedzil len

na posúdenie jednotlivých odvolacích dôvodov. Pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm.
f) O.s.p., odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa vec správne právne posúdil, keď uviedol,
že zmenka bola predložená jej oprávneným majiteľom, ktorý svoj nárok preukázal nepretržitým radom
indosamentov, ako aj preukázal splnenie povinností podľa zmenkového zákona, ktoré sú potrebné na
uplatnenie postihu proti indosantovi.

V súlade s čl. I § 11 ZZŠ každú zmenku, i keď nebola vystavená na rad, možno previesť indosamentom
(rubopisom).

V súlade s čl. I § 14 ods. 1 ZZŠ indosamentom sa prevádzajú všetky práva zo zmenky.

V súlade s čl. I § 15 ods. 1 ZZŠ ak tu niet opačnej doložky, indosant zodpovedá za prijatie a zaplatenie
zmenky.

V súlade s čl. I § 16 ods. 1 ZZŠ o tom, kto má zmenku v rukách, platí, že je oprávneným

majiteľom, ak preukáže svoje právo nepretržitým radom indosamentov, a to aj vtedy, ak posledný z
nich je blankoindosament. Prečiarknuté indosamenty platia pritom za nenapísané. Ak nasleduje po
blankoindosamente ďalší indosament, platí, že podpisovateľ tohto indosamentu nadobudol zmenku
blankoindosamentom.

V súlade s čl. I § 43 ods. 1 ZZŠ ak nebola zmenka zaplatená, môže majiteľ pri zročnosti zmenky vykonať
postih proti indosantom, vystaviteľovi a iným osobám zmenečne zaviazaným.V súlade s čl. I § 45 ods. 1 ZZŠ majiteľ musí dať správu o odopretí prijatia alebo o odopretí zaplatenia
svojmu indosantovi a vystaviteľovi do štyroch pracovných dní nasledujúcich po dni protestu alebo pri
doložke „bez trov“ po dni predloženia. Každý indosant musí do dvoch pracovných dní potom, keď dostal

správu, upovedomiť svojho indosanta o správe, ktorú dostal, a oznámiť mu mená a adresy tých, ktorí
predtým podali správu, a tak ďalej radom až k vystaviteľovi. Lehoty bežia od prijatia predchádzajúcej
správy.

Uvedené zákonné ustanovenia zmenkového zákona svedčia tomu, že navrhovateľ preukázal svoj nárok

nepretržitým radom indosamentov, preukázal že nadobudol zmenku rubopisom od jej predchádzajúceho
majiteľa LICITOR factoring, s.r.o., a keďže v súlade s citovaným čl. I § 14 ods. 1 ZZŠ s rubopisom
na nového majiteľa prechádzajú všetky zmenkové práva - právo vyplniť bianco zmenku nevylučujúc,
navrhovateľ ako oprávnený vlastník zmenky doplnil na zmenku dátum splatnosti a zmenkovú sumu.
Navrhovateľ tiež listinnými dôkazmi preukázal, že zaslal dlžníkovi výzvu na zaplatenie zmenky, ktorá
ostala bez výsledku, a teda mal oprávnenie uplatniť svoj nárok voči indosantovi. Vzhľadom na to, že

odporca ako indosant opomenul svoj garančný záväzok za zmenku vylúčiť, ďalšie kroky navrhovateľa
boli len oprávneným výkonom jeho veriteľského práva k zmenke. Pokiaľ ide o výšku zmenkovej sumy
a splatnosť, odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvého stupňa, že predložením rozhodcovského
rozsudku, ktorým bola navrhovateľovi priznaná kauzálna pohľadávka zabezpečovaná zmenkou, bolo
možné zistiť v akej výške sa nachádza peňažný nárok navrhovateľa, a teda akú sumu bol oprávnený v

zmenke vyplniť. Navrhovateľ vyplnil zmenku správne sumou, ktorá nie je v rozpore s priznanou výškou
kauzálnej pohľadávky a splatnosť doplnil v súlade s dohodou o vyplňovacom práve. Odvolací súd teda
konštatuje, že odvolací dôvod odporcu, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, nie je
dôvodný.

Nesprávne právne posúdenie vytýkal odporca aj vo veci posúdenia prípustnosti kauzálnych námietok
podľa čl. I § 17 ZZŠ. Odvolací súd opäť musí konštatovať, zhodne s názorom súdu prvého stupňa,
že jedinou teoreticky možnou obranou zmenkového dlžníka sú kauzálne námietky. Avšak pripustenie
kauzálnych námietok v kontexte s ostatným znením Zmenkového zákona, ako aj už spomenutého § 495
Občianskeho zákonníka, závisí na schopnosti dlžníka preukázať vedomé alebo hrubo nedbanlivostné

konanie na škodu dlžníka zo strany majiteľa zmenky pri jej nadobúdaní. Odporca spôsobom vylučujúcim
akúkoľvek pochybnosť nepreukázal, že v čase, kedy navrhovateľ zmenku a kauzálnu pohľadávku
nadobúdal, konal vedome na škodu odporcu. Odvolací súd zdôrazňuje, že bol to práve odporca,
ktorý prvý krát zmenku rubopisoval bez vylúčenia garančného účinku a následné rubopisy v podstate
kopírovali spôsob prevodu zavedený prvým indosantom. Odvolací súd konštatuje, že odporca ako

podnikateľ, obchodujúci v bankovom sektore, mal mať na zreteli nuansy zmenkového práva a pri
rubopisovaní zmeniek mal možnosť svoj garančný účinok vylúčiť, čo však neurobil alebo opomenul.
Odvolací súd po preskúmaní spisového materiálu, ktorý obsahuje rozsiahle vykonané dokazovanie
vo veci, dospel k záveru, že nebolo preukázané konanie na škodu odporcu zo strany navrhovateľa,
ani prostredníctvom zmlúv o postúpení, ani prostredníctvom výšky odmeny za postúpené pohľadávky

a napokon ani svedeckými výpoveďami. Odporca má za to, že vylúčenie zodpovednosti v zmluve o
postúpení pohľadávky sa má vzťahovať aj na zmenkové vzťahy, čo je však mylný záver, odporujúci
zmenkovému právu. Odvolací súd dospel k záveru, že práve postup navrhovateľa, ktorý najprv vymáhal
kauzálnepohľadávky,neuvedomujúcsi,žedisponujezmenkami,zktorýchjezaviazanýnielenzmenkový
dlžník - fyzická osoba s neistou bonitou, ale aj finančne schopný indosant, svedčí nielen o jeho

prvotnej neznalosti jeho práv, ale aj o jeho dobromyseľnosti. Odvolací súd má za to, že odporca sa v
snahe sanovať svoje pochybenie pri rubopisovaní zmenky snaží preukázať škodlivé, alebo šikanózne
správanie navrhovateľa, čo však preukázané nebolo, a preto kauzálne námietky účinné nie sú.

Odvolací súd tiež konštatuje, že ani odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. neobstojí v

argumentácii odporcu, nakoľko súd prvého stupňa správne posúdil všetky predložené dôkazy, z ktorých
vyvodil správne skutkové závery a tie správne právne posúdil. Pokiaľ ide o posledný uplatnený odvolací
dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p., teda že konanie má vadu, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, tento odvolací dôvod odporca nijako ďalej nedefinoval, preto je obtiažne sa k nemu
vyjadriť. Odvolací súd však v konaní na súde prvého stupňa nezistil vadu, ktorá by mala za následok

nesprávne rozhodnutie.

Pokiaľ ide o odporcom predložené rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach a Najvyššieho súdu SR, na
ktoré sa odvoláva, odvolací súd je toho názoru, že z odôvodnenia oboch rozhodnutí nijako nevyplýva,že by súdy odporcovi dávali za pravdu. Najvyšší súd SR prijal dovolanie odporcu z procesného
dôvodu, akým bolo nedostatočné odôvodnenie rozsudku krajského súdu. Dovolací súd sa nezaoberal
hmotnoprávnou stránkou veci. Dovolací súd mal výhrady voči nedostatočnému dokazovaniu vo veci

námietok odporcu, ktoré sú totožné s námietkami uplatnenými v tunajšom konaní. V prejednávanej veci
sa prvostupňový súd veľmi podrobne zaoberal všetkými námietkami odporcu a správne konštatoval
oprávnenosť nároku navrhovateľa. Odvolací súd preto posúdil, že odporcom predložené rozhodnutia
nijako nesvedčia jeho tvrdeniam, keďže namietaný nedostatok odôvodnenia, ktorý akceptoval Najvyšší
súd SR ako dôvod dovolania, je vadou, ktorou mohol trpieť rozsudok Krajského súdu v Košiciach, avšak

tunajší súd prvého stupňa sa tejto chyby nedopustil. Je potrebné konštatovať tiež to, že dovolací súd sa
nijako nevyjadruje k hmotnoprávnym okolnostiam veci, teda nepotvrdzuje názory odporcu v skutkových
tvrdeniach.

Odvolací súd zároveň považoval za potrebné vyjadriť sa k otázke spotrebiteľskej ochrany, ktorej sa
domáha odporca vo svojom záverečnom vyjadrení a v odvolaní.

Podľa čl. I § 17 ods. 1 a 2 ZZŠ, kto je odporca zo zmenky, nemôže robiť majiteľovi námietky, ktoré sa
zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k vystaviteľovi alebo k predošlým majiteľom, okrem ak majiteľ pri
nadobúdaní zmenky konal vedome na škodu dlžníka. Ak je odporcom zo zmenky ten, koho zaviazanosť
zo zmenky vznikla v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, možno majiteľovi robiť námietky, ktoré sa

zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k vystaviteľovi alebo k predošlým majiteľom vždy. V konaní, v
ktorom sa uplatňuje alebo vymáha nárok zo zmenky sa z úradnej povinnosti prihliadne na skutočnosti
odôvodňujúce námietky podľa odseku 1, ktoré by ten, kto je odporca zo zmenky mohol uplatniť, ak jeho
zaviazanosť zo zmenky vznikla v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou.

Odvolací súd zdôrazňuje, že nielenže záväzok odporcu nevznikol v súvislosti so spotrebiteľskou
zmluvou, ale vznikol ex lege z titulu garančného účinku indosamentu, ktorý vyhotovil bez vylúčenia
garancie, a teda nakoľko odporca sám spotrebiteľom nie je, bolo by v príkrom rozpore s dobrými mravmi,
pokiaľ by sa úspešne domáhal právnej ochrany, ktorá prislúcha len subjektom, ktoré sú spotrebiteľom.
Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že predmet sporu nie je sporom spotrebiteľským, záväzok

žalovaného nevyplýva zo spotrebiteľského vzťahu ale vyplýva z garančného účinku indosamentu
upraveného ustanovením čl. I § 15 zák. č. 191/50 Zb.. Nie je rozhodujúci ani dôvod, pre ktorý k
indosovaniu došlo a ani to, či bola zmenka indosovaná za odplatu. Z uvedeného nevyplýva, že pokiaľ
vystaviteľ neuskutoční príslušný úkon spočívajúci v zaplatení zmenkovej sumy, dostavuje sa dôsledok
zodpovednosti indosanta a to v podobe postihu pre neplatenie. Pritom zodpovednosť za zaplatenie

alebo prijatie zmenky môžu všetci indosanti odmietnuť výslovnou doložkou. Odporca sa bránil tým, že v
rámci obchodnej transakcie, ktorej predmetom boli úverové pohľadávky a zmenky však urobil nešťastnú
chybu, keď svoju zodpovednosť síce vylúčil pri postúpení úverových pohľadávok, opomenul ju však
vylúčiť aj v zmenkách, ktoré spolu s pohľadávkami previedol na BBF Capital, a.s.. Odporcom uvádzaná
skutočnosť nie je však právne významná a navyše v danom prípade je indosantom peňažný ústav, teda

subjekt personálne odborne vybavený a vykonávajúci bežné obdobné transakcie. Aj v prejednávanej
veci je odvolaciemu súdu známe, že ani len medzi účastníkmi nešlo o ojedinelý prípad ale o indosovanie
veľkého počtu zmeniek. Ak sa odporca dopustil „nešťastnej chyby“ musí znášať následky, ktoré zákon s
neuvedením doložky „sine obligo“ spája. Odvolací súd sa stotožnil so súdom prvého stupňa, že odporcu
nemožno považovať za spotrebiteľa, právny vzťah medzi účastníkmi vzhľadom na právnu skutočnosť,

z ktorej záväzok vyplýva (čl. I § 15 zák. č. 191/50 Zb.) za vzťah spotrebiteľský a už vôbec nie za takého
účastníka, ktorému má byť poskytnutá ako slabšej stránke zvýšená obrana. Napokon aj samotnú zmluvu
o spotrebiteľskom úvere pre obyvateľstvo č. XXXX XXXX XX J. zo dňa 7.6.2005 na zabezpečenie
pohľadávky, z ktorej predmetná zmenka slúžila, vyhotovil odporca, takže ak by predmetom konania
bolo plnenie z tejto zmenky, bolo by potrebné zmluvu v zmysle § 266 Obch. zák. v pochybnostiach

vykladať na ťarchu odporcu. Odvolací súd však opätovne zdôrazňuje, že predmetom konania je vzťah
nevyplývajúci z garančného charakteru indosamentu v zmysle čl. I § 15 ods. 1 zák. č. 191/50 Zb.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s
ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, prizná

súd náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý
vo veci úspech nemal. Navrhovateľ mal v odvolacom konaní plný úspech a odvolací súd mu prisúdil
náhradu trov odvolacieho konania. Súd v súlade s písomným vyčíslením trov právneho zastúpenia
priznal navrhovateľovi za jeden úkon právnej služby spočívajúci v písomnom vyjadrení navrhovateľazo dňa 4.11.2016 k odvolaniu odporcu odmenu vo výške 111,21 EUR v zmysle § 10 ods. 1 a § 13a
ods. 1 písm. c) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov pri poskytovaní
právnych služieb a právnom zastupovaní navrhovateľa vo vyúčtovanej výške

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Ak nebude povinnosť uložená týmto rozsudkom dobrovoľne
splnená, môže sa jej splnenia oprávnený domáhať
výkonom exekúcie podľa osobitného predpisu.