Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 8. január 2013

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14CoE/373/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6210207106
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 01. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Priehoda
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6210207106.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, spol. s r.o., so sídlom
811 09 Bratislava, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpený spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom 821 08 Bratislava, Moyzesova 8, IČO: 36 864 421, proti povinnému: R. T., narodená XX. XX.
XXXX, bytom XXX XX O. N., O. XXX/X, na vymoženie pohľadávky v sume 362 eur s príslušenstvom, v
exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorský úrad

821 08 Bratislava, Záhradnícka č. 62 pod spisovou značkou Ex 14302/2010, o odvolaní oprávneného
zo dňa 10. 09. 2012 proti uzneseniu Okresného súdu Veľký Krtíš číslo konania 1Er/1208/2010-18 zo
dňa 22. 06. 2012, takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd exekúciu vykonávanú súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom
Krutým pod sp. zn. EX 14302/2010 vyhlásil za neprípustnú a následne ju zastavil podľa ustanovenia §
57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného
poriadku). Súd rozhodol o neprípustnosti exekúcie podľa ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka v
znení účinnom v čase podpísania zmluvy. Súd zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinným zo zmluvy

o úvere posúdil ako spotrebiteľský vzťah a aplikoval okrem vnútroštátnej právnej úpravy aj Smernicu
Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Exekučný súd
konštatoval, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere nebola dojednaná individuálne, čo
zjavnevyplývazjejzaradeniadoVšeobecnýchpodmienokposkytovaniaúveru,akosúčastiformulárovej
zmluvy o úvere. Znevýhodnenie spotrebiteľa uvedenou rozhodcovskou doložkou sa prejavuje tým, že
si oprávnený ako veriteľ výslovne určil rozhodcovský súd, ktorý bude spory zo zmluvy rozhodovať.

Vzhľadom na predmet zmluvy je veriteľ ten, komu vyplýva zo zmluvy o úvere väčšina práv v nej
dohodnutých a preto je aj subjektom, ktorý si v prevažnej väčšine môže uplatňovať svoje práva zo
zmluvy na súde. Súd podotkol, že súdna prax pritom preukazuje, že oprávnený rieši svoje spory s
dlžníkom takmer vždy pred ním vybraným rozhodcovským súdom a nie pred príslušným všeobecným
súdom, čím súd považoval v úverovej zmluve zakotvenú možnosť voľby súdu za účelovú, s cieľom
zakryť skutočný úmysel oprávneného riešiť svoje spory pred vybraným rozhodcovským súdom. Povinný

mal pritom jedinú možnosť a to buď zmluvu o úvere spolu so Všeobecnými podmienkami poskytovania
úveru prijať, alebo zmluvu ako takú neuzavrieť. Exekučný súd právne posúdil takéto dojednanie v
spotrebiteľskej zmluve ako neprijateľnú podmienku ktorá bola už od počiatku absolútne neplatnou v
zmysle ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka účinného v čase podpísania zmluvy. Následne súd,
s poukazom na ustanovenie § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, rozhodol o povinnosti oprávneného
zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 40 eur, nakoľko zastavenie exekúcie procesne

zavinil oprávnený, ktorý sa domáhal vedenia exekúcie bez náležitého exekučného titulu. O výške trovexekúcie súd rozhodol v súlade s príslušnými ustanoveniami Vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z.z. o
odmenách a náhradách súdnych exekútorov v aktuálnom znení.

Proti uzneseniu okresného súdu podal oprávnený prostredníctvom splnomocneného zástupcu v
zákonom stanovenej lehote odvolanie. Veľmi obšírne, vo viacerých smeroch a v širokých teoretických
súvislostiach prezentuje svoje výhrady voči uzneseniu súdu. Namieta predovšetkým nedostatok
právomoci exekučného súdu preskúmavať exekučný titul a rozhodcovskú doložku, čím porušil
fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. K takémuto revíznemu postupu došlo v

situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej
nerozpornosti podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Všeobecný súd konajúci z pozície
exekučného súdu je v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ustanovením
§ 40 v spojení s ustanovením § 43 Zákona o rozhodcovskom konaní a keďže mu neprináleží konať
o zrušení rozhodcovského rozsudku, nemá zákonné oprávnenie umožňujúce zamedzenie účinkov
rozhodcovského rozsudku. Takýto postup exekučného súdu zasahuje do práv a právneho postavenia

oprávneného. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného
procesu indikovaného ustanovením § 40 a nasl. ZoRK revíznym postupom exekučného súdu všetky
svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces.
Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil
exekučný súd , je v priamo rozpore s ústavným právom žalobcu (veriteľa) a domnieva sa tak, že je

povinnosťou súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a
jeden ústavne nekonformný) vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Právna úprava,
ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí, ktoré zakladajú,
rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom, je v materiálnom právnom
štáte neakceptovateľná. Zákon o rozhodcovskom konaní zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné

právny akt alebo jeho účinky právnou cestou napadnúť. Exekučný súd tak nebol oprávnený zaoberať
sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s
platnými predpismi. Exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako, ako s rozsudkom
všeobecného súdu, v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil
rozdielny procesný postup na účastníkov konania. Oprávnený ďalej namieta, že ustanovenie § 45

ods. 2 ZoRK explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom
konaní, nie však v rozsudku rozhodcovského súdu. Nie je z hľadiska princípu právnej istoty a princípu
ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právnom poriadku možné, aby paralelne popri sebe
existovali rovnocenné opravné mechanizmy zamerané na revíziu rozsudku rozhodcovského súdu.
Povinný by sa tak mohol vždy spoľahnúť na revíziu vykonávanú exekučným súdom a bol by zbavený

zákonného bremena tvrdenia, dôkazného bremena a zodpovednosti za prípadný neúspech v konaní
o zrušení rozhodcovského rozsudku, pričom zároveň dochádza k vylúčeniu dvojinštančnosti konania.
Oprávnený je pritom v konaní pred exekučným súdom výrazne v nevýhodnom postavení, pričom
odlišné zaobchádzanie nemožno ospravedlniť jeho postavením obchodnej spoločnosti, pretože musí
byť zachovaná zásada rovnosti účastníkov konania. Oprávnený preto tvrdí, že bolo porušené jeho právo

na súdnu ochranu, lebo exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie bez toho, aby mal možnosť
reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného
súdu. Súdne konanie tak neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces s dodržaním zásady
„rovnosti zbraní“. Oprávnený navyše namieta zdôvodnenie rozhodnutia súdu s poukazom na Smernicu
Rady 93/13/EHS, nakoľko táto nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie a ani citované rozhodnutia

Súdneho dvora EÚ nemajú všeobecnú záväznosť. Pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, oprávnený tvrdí,
že je platná. Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu neustanovuje,
že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Nejde pritom o fiktívnu
možnosť, ale o reálnu, skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu, spotrebiteľ sa mohol s ochranou
svojich práv obrátiť aj na všeobecný súd prostredníctvom žaloby podanej na všeobecnom súde. V

odvolaní oprávnený spochybňuje aj dôvody, pre ktoré exekučný súd považoval uzavretú zmluvu medzi
oprávneným a povinným za zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Oprávnený poskytol úver na základe
zmlúv o úvere uzatváraných v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktoré mali v tom čase
povahu absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu. Pokiaľ sa právny režim uzavretej zmluvy o úvere
spravoval ustanoveniami Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby v zmluve o úvere bola ako

podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov. Oprávnený poukazuje na
to, že poskytuje klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale
vo forme splátok, pričom klient má možnosť zvoliť si podmienky poskytovania úveru. Oprávnený
namieta aj nesprávne posúdenie ohľadom neprimerane vysokých úrokov z omeškania, pretože povinnýpodpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. s úrokmi z omeškania
vo výške 0,25% za každý deň omeškania. Zdôrazňuje, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi
sa účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v

zmluve. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úrokov 0,25% denne nie je neprimeraná a nie
je tak v rozpore s dobrými mravmi, ani so zásadou poctivého obchodného styku, pretože oprávnený
poskytuje úver z vlastných zdrojov a nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru. Uviedol ďalej,
že ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka má dispozitívnu povahu, pričom výška úrokov z
omeškania sa upravuje predovšetkým dohodou zmluvných strán. Oprávnený v tejto súvislosti poukazuje

na rozhodnutie NS SR č.k. 1Obdo 34/2004 zo dňa 21. 12. 2004, v ktorom súd konštatoval, že výška
úrokov 0,25% denne z dlžnej sumy nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Toto
stanovisko je obsiahnuté i v početných ďalších rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (napr. č.k. 2Obdo
26/2004 zo dňa 22. 09. 2005, č.k. 2Obdo 28/2004 zo dňa 22. 09. 2005), v ktorých súd zdôraznil, že nie je
možné odvolávať sa zo strany odporcov na dobré mravy, keďže odporca v čase, keď bol pri uzatvorení
zmluvy o úvere v pozícii dlžníka, mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam

uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si
byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, t.j. aj povinnosti platiť
úroky z omeškania v dohodnutej výške. Oprávnený znáša vysoké obchodné riziko a výška dohodnutých
úrokov je primeraná tomuto riziku. V závere oprávnený opätovne zdôraznil, že úrok z omeškania je
sankciou a povinný má vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne

a včas splní. Oprávnený ďalej namietal, že súladnosť exekučného titulu so zákonom bola predmetom
skúmania exekučným súdom pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie, a súd v tomto konaní uznal
exekučnýtitulzasúladný,keďudelilsúdnemuexekútorovipoverenienavykonanieexekúcie.Odvydania
exekučného titulu, ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani
skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Žiada preto, aby odvolací súd uznesenie

okresného súdu v súlade s ustanovením § 221 O.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie. Súčasne v odvolaní oprávnený navrhol s poukazom na ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.
a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie konanie prerušiť a predložiť Súdnemu dvoru Európskej
únie prejudiciálnu otázku v nasledujúcom znení:

1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?

2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora Európskej únie na prvú otázku, je možné ustanovenia
písm.q)ods.1prílohysmerniceRady93/13/EHDz5.4.1993onekalýchpodmienkachvspotrebiteľských
zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že
„všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené
a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho

rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky,
ak žalujúca strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej

je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho
súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu

93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v medziach daných ustanovením §

212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. uznesenie
okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.Odvolací súd sa predovšetkým, ako s prvoradou otázku, vysporiadal s návrhom na prerušenie konania
v zmysle postupu podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

Podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny
dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (Čl.
234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (Ú.v. ES C 325, 24. 12. 2002).
Pri posúdení návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa špecifického dôvodu vyplývajúceho z
ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. je nevyhnutné vychádzať z jeho charakteru a plne rešpektovať

povahu a sledovaný účel tohto osobitného právneho inštitútu komunitárneho práva. Konanie, v rámci
ktorého Európsky súdny dvor zjednocuje rozhodovaciu činnosť vnútroštátnych súdov členských štátov
pri aplikácii a výklade práva Európskej únie a to v záujme jednotného výkladu a jednotnej aplikácie
práva Európskej únie, sa označuje ako konanie o prejudiciálnej otázke. Konanie je založené na výlučnej
právomoci Súdneho dvora ES rozhodovať o platnosti sekundárneho práva Európskej únie a o výklade
práva Európskej únie, pričom rozhodnutie je možné len za podmienky existencie sporového konania

prebiehajúceho pred vnútroštátnym súdom, keď je na rozhodnutie v danej veci nevyhnutné rozhodnutie
Európskeho súdneho dvora. Článok 234 Zmluvy o založení ES rozlišuje medzi vnútroštátnymi súdmi,
ktoré sú oprávnené podať návrh na začatie prejudiciálneho konania a vnútroštátnymi súdmi, ktoré sú
povinné podať návrh na začatie prejudiciálneho konania. Podľa článku 68 Zmluvy o založení ES sa
použije ustanovenie článku 234 Zmluvy o založení ES na prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu

hlavy IV Zmluvy o založení ES. Toto použitie je limitované určitými výnimkami. Podľa tejto úpravy, ak
vznikne otázka výkladu tejto hlavy IV alebo platnosti a výkladu aktov prijatých orgánmi Spoločenstva
na základe hlavy IV vo veci, ktorá je predmetom konania na súde členského štátu, proti rozhodnutiu
ktorého nie je prípustný opravný prostriedok vo vnútroštátnom práve, má povinnosť tento súd požiadať
o vydanie rozhodnutia Súdny dvor ES, ak to považuje za potrebné pre svoje rozhodnutie v danej

veci. Táto povinnosť (obligatórnosť) sa nevzťahuje na súd členského štátu, voči ktorého rozhodnutiu
je prípustný opravný prostriedok (fakultatívnosť predloženia návrhu na rozhodnutie o prejudiciálnej
otázke). Zaujímavou je otázka, či vnútroštátny súd musí byť považovaný za súdny orgán, proti ktorého
rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok, ak podľa vnútroštátneho práva rozhodnutia vydané
v odvolacom konaní súdnym orgánom môžu byť predmetom mimoriadneho opravného prostriedku,

najmä kasačného opravného prostriedku. Súdny dvor ES v tejto otázke konštantne rozhoduje, že
rozhodnutia vnútroštátneho odvolacieho súdu, proti ktorým môžu účastníci namietať na najvyššom
súde formou mimoriadneho opravného prostriedku, nepochádzajú od vnútroštátneho súdneho orgánu,
proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva v zmysle
článku 234 Zmluvy o založení ES. Okolnosť, že skúmanie podstaty takýchto námietok- mimoriadnych

opravných prostriedkov podlieha predchádzajúcemu určeniu prípustnosti zo strany najvyššieho súdu,
nespôsobuje, že by účastníci konania boli zbavení opravných prostriedkov. Z uvedeného je zrejmé,
že odvolaciemu súdu nevyplýva povinnosť v zmysle článku 234 Zmluvy o založení ES požiadať o
vydanie rozhodnutia Súdny dvor ES, ale je výlučne na jeho zvážení, či zvolí takýto postup vzhľadom na
nutnosť požiadať prejudiciálne Súdny dvor ES o výklad práva Európskej únie, pretože sa domnieva, že

otázka dotýkajúca sa platnosti či aplikácie unijného práva v konkrétnom konaní je sporná. Právo podať
návrh na začatie konania má výlučne vnútroštátny súd, tento súd má aj výlučné právo disponovať so
svojím návrhom. Podstatným významným obmedzením pri podávaní návrhov na začatie prejudiciálneho
konania predstavuje nevyhnutnosť pre rozhodnutie vo veci samej. Preto je výlučne na súde, ktorý
nemá povinnosť predložiť návrh, či návrh predloží, kedy a s akým obsahom. Odvolací súd v danej

exekučnej veci nepovažuje za nutné postupovať v zmysle ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.,
prejudiciálne rozhodnutie Súdneho dvora ES o navrhovaných otázkach výkladu komunitárneho práva
nepovažuje za potrebné a nevyhnutné pre rozhodnutie súdu a to z dôvodu, že žiadnu právne relevantnú
skutočnosť nevyhnutnú pre rozhodnutie v danej exekučnej veci nepovažuje za spornú. Odvolací súd
považuje rozhodovanie exekučných súdov v otázke zabezpečenia ochrany práv spotrebiteľa aj v

štádiu vykonávacieho konania za plne konformné a v súlade s konštantnou početnou judikatúrou
Súdneho dvora ES (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08,
C-76/10) dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práva. Odvolací súd taktiež poznamenáva, že v
obdobných prejudiciálnych otázkach, ako navrhuje oprávnený, bol už vyslovený právny názor Súdneho
dvora ES, keď vydal rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach predložených slovenským vnútroštátnym

súdom v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010 a postup
exekučných súdov plne zodpovedá záverom obsiahnutým v danom rozhodnutí. Súdny dvor v súvislosti
so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj
vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej vzmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho
súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 smernice
93/13 a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho

vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto
podmienkou.
Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania postupom podľa
ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. zamietol.
Keďže nebol zákonný dôvod na prerušenie konania, odvolací súd sa následne zameral na skúmanie

vecnej správnosti rozhodnutia a postupu súdu prvého stupňa. Odvolací súd, vychádzajúc z rozsahu
a dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), po preskúmaní uznesenia prvostupňového súdu, aplikujúc
ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p., sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatuje
správnosť dôvodov a právnych úvah, na podklade ktorých prvostupňový súd rozhodol; i napriek
tomu, že exekučný súd exekúciu zastavil s použitím nesprávneho, resp. nepresného zákonného
ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku. Odvolací súd sa vzhľadom na konkrétny

dôvod zastavenia exekúcie - zistenie materiálneho nedostatku exekučného titulu spočívajúceho v
absencii legitimity jeho vydania - domnieva, že danému dôvodu zastavenia exekúciu zodpovedá
ustanovenie § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku. Exekučný titul - rozhodcovský rozsudok,
ktorý bol vydaný bez platne dojednanej rozhodcovskej doložky je nutné považovať za nulitný právny
akt, ktorý nemohol nadobudnúť účinky vykonateľného rozhodnutia. Pokiaľ sa tak exekúcia v danej

veci začala na podklade nespôsobilého exekučného titulu, teda rozhodnutia, ktoré sa dosiaľ nestalo
vykonateľným, tejto zákonnej prekážke vedenia exekúcie zodpovedá osobitný dôvod zastavenia
nezákonne vedenej exekúcie vymienený v ustanovení § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku a nie
dôvod uvedený v ustanovení § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, ktorý aplikoval exekučný súd.
Pokiaľ konkrétnej procesnej situácii zodpovedá osobitné zákonné ustanovenie upravujúce špeciálny

dôvod vedúci k zastaveniu exekúcie, niet dôvodu použiť ustanovenie všeobecnejšieho charakteru,
subsumujúce akékoľvek iné, osobitne neupravené dôvody neprípustnosti vedenia exekúcie, pre ktoré
je nutné nezákonne vedenú exekúciu zastaviť. Toto pochybenie však nemá vplyv na vecnú správnosť
odvolaním napadnutého uznesenia.
Vychádzajúc z dikcie zákonných ustanovení a to tak Exekučného poriadku (§ 44 ods. 2, § 57 ods. 1 a

2), ako aj Zákona o rozhodcovskom konaní (§ 45 ods. 1 a 2) je zrejmé, že súd je povinný, a to v každom
štádiu vedenia exekúcie, dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie
exekúcie, predovšetkým, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiadal o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku.
Odvolacia námietka oprávneného, podľa ktorej exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej

právomoci, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom,
neobstojí. Uvedené zákonné ustanovenia poskytujú exekučnému súdu zákonné zmocnenie v tomto
rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (na návrh účastníka konania alebo aj
beznávrhu)avprípadezistenia,ženiesúsplnenépodmienkymateriálnejaleboformálnejvykonateľnosti
exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať.

Odvolací súd v tejto otázke opätovne poukazuje na závery obsiahnuté v judikáte Súdneho dvora (ES)
vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010.

Neobstoja ani argumentačné dôvody spochybňujúce postup súdu s akcentom na údajné porušenie
ústavne garantovaných práv oprávneného, ako účastníka konania, na spravodlivý súdny proces a na

zachovávanie zásady rovnosti pred súdom. Exekučný súd k právnemu záveru o neprijateľnosti zmluvnej
podmienky obsiahnutej v spotrebiteľskej zmluve dospel na podklade listinných dôkazov predložených
samotným oprávneným; odvolací súd tak poznamenáva, že všetky skutočnosti potrebné pre právne
posúdenie zmluvného vzťahu medzi oprávneným a povinným sú zrejmé z obsahu predloženej zmluvy
o úvere a Všeobecných podmienok poskytnutia úveru a nie je tak možné konštatovať porušenie práva

prístupu k vykonanému dokazovaniu oprávneného, ako účastníka konania. Rovnako nemá zákonné ani
skutkové opodstatnenie námietka údajného vylúčenia dvojinštančnosti konania, nakoľko voči uzneseniu
exekučného súdu, ktorý rozhoduje či už o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia, alebo
v prípade zastavenia exekúcie z dôvodu vymieneného ustanovením 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného
poriadku, je odvolanie prípustné (§ 44 ods. 2 veta posledná, § 58 ods. 4 Exekučného poriadku) a

preskúmanie vecnej správnosti a zákonnosti rozhodnutia exekučného súdu, ako súdu prvého stupňa,
je predmetom odvolacieho - druhostupňového konania.Súd prvého stupňa vzhľadom na vykonané dokazovanie - oboznámiac sa s obsahom Zmluvy o úvere
č. XXXXXXXXX zo dňa 26.08.2009, ako aj Všeobecných podmienok poskytovania úveru, obsahom
ktorých je rozhodcovská doložka - vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní ako

z relevantnej skutočnosti, že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať
ako spotrebiteľský vzťah a následne aj pomerne obšírne, vychádzajúc z príslušných ustanovení
Občianskeho zákonníka svoje rozhodnutie zdôvodnil. Argument poukazujúci na neprípustnosť aplikácie
smernice Rady ES a judikatúry Súdneho dvora ES, ako aj argument poukazujúci na nepresný preklad
slovenského znenia písm. q/ bodu 1 prílohy Smernice, ktoré je podľa jeho názoru odlišné od znenia

uvedeného písmena v iných úradných jazykoch únie, nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého
právneho názoru súdu zásadný, nakoľko exekučný súd v rozhodnutí aplikoval v prvom rade vnútroštátnu
právnu úpravu dotýkajúcu sa spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa a len podporne
poukázal na znenie článkov Smernice Rady (ES) č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993, v nadväznosti na
výklad danej smernice obsiahnutý v ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ.

Pokiaľ odvolateľ namieta, že súd nemal k záveru o existencii spotrebiteľského vzťahu podklad vo
vykonanom dokazovaní, odvolací súd poznamenáva, že všetky skutočnosti potrebné pre právne
posúdenie zmluvného vzťahu medzi oprávneným a povinným sú zrejmé z obsahu predloženej zmluvy
o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 26.08.2009, vychádzajúc z ktorej je zrejmé, že sa v predmetnej
veci nejedná o spotrebiteľský úver, pretože nie sú naplnené zákonné znaky spotrebiteľského úveru

vyplývajúce z ustanovenia § 2 a § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch na to,
aby sa vzťah medzi veriteľom a dlžníkom podriadil právnemu režimu tejto úpravy. Podľa ustanovenia
§ 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch je spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý
spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Zo Zmluvy o
úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 26.08.2009 je však zrejmé, že táto podmienka pre aplikáciu tejto právnej

úpravy v konkrétnom prípade naplnená nie je, pretože priamo v danej zmluve o úvere je uvedené,
že dlžník prehlasuje, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon povolania, ktoré prehlásenie je
osobitne verifikované aj podpisom dlžníka - povinného. Takúto klauzulu obsiahnutú v zmluve o úvere
nie je možné prehliadať.

Skutočnosť, že zmluvu o úvere nie je možné považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa
zákonných kritérií obsiahnutých v zákone č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, však ešte
nevylučuje právny záver, že v danom prípade nemohol zmluvou o úvere byť založený spotrebiteľský
vzťah a táto zmluva nemôže byť právne kvalifikovaná ako spotrebiteľská zmluva podľa ustanovení §
52 až 54 Občianskeho zákonníka a to bez zreteľa na to, či bola uzavretá podľa Občianskeho alebo

podľa Obchodného zákonníka. V konkrétnej veci je zrejmé, že na daný zmluvný vzťah založený
Zmluvou o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 26.08.2009 dopadá právna úprava podľa ustanovenia
§ 52 a násl. Občianskeho zákonníka upravujúca spotrebiteľské zmluvy. Lex generalis spotrebiteľa
definuje odlišne od ustanovenia § 3 ods. 2 Zákona o spotrebiteľskom úvere. Podľa ustanovenia
§ 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení

spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti; teda, je možné konštatovať, že právna úprava spotrebiteľskej zmluvy obsiahnutá v § 52
ods. 4 Občianskom zákonníku definuje pojem „spotrebiteľ“ podstatne širšie oproti legálnej definícii
tohto subjektu v lex specialis - konkrétne ustanovenia § 3 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch.
Predmetným ustanovením bol aproximovaný do nášho právneho poriadku článok 2 písm. b/ Smernice

Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorý zhodne s
citovaným zákonným ustanovením vnútroštátnej právnej normy ustanovuje, že na účely tejto smernice
pod pojmom "spotrebiteľ" má na mysli akúkoľvek fyzickú osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti. Nakoľko z obsahu zmluvy nevyplýva, že dlžník - povinný je podnikateľským subjektom a v danej

veci pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti
alebo inej podnikateľskej činnosti, je možné vzhľadom na všetky zákonné kritériá považovať daný
zmluvnývzťahmedzioprávnenýmadlžníkomzaspotrebiteľskývzťahv zmysleustanoveníObčianskeho
zákonníka a následne potom aj podriadiť ho právnemu režimu tejto normy upravujúcej problematiku
spotrebiteľských zmlúv a spotrebiteľských vzťahov. Odvolací súd tento právny záver vyvodzuje z

označenia dlžníka v zmluve o úvere identifikačnými znakmi typickými pre fyzickú osobu - nepodnikateľa
- a to menom, priezviskom, bydliskom, rodným číslom a číslom občianskeho preukazu. Vychádzajúc
z ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného a platného v čase uzatvorenia zmluvy o
úvere, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľso spotrebiteľom. Je tak zjavné, že aj na právny vzťah založený medzi oprávneným a povinným Zmluvou
o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 26.08.2009, od ktorej sa uplatnený nárok oprávneného v danej
exekučnej veci odvíja, je nutné aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka zaoberajúce

sa problematikou spotrebiteľských vzťahov a ochrany práv spotrebiteľa - a to aj napriek tomu, že zmluva
o úvere bola uzavretá podľa ustanovení Obchodného zákonníka.

Exekučný súd tak správne venoval pozornosť skúmaniu zmluvných podmienok z hľadísk a kritérií
spotrebiteľského práva v celom jeho kontexte a zameral sa na posúdenie prijateľnosti a zákonnosti

predovšetkým rozhodcovskej doložky, ktorá mala založiť legitimitu nielen exekučného titulu, ale aj
samotného rozhodcovského konania, ktoré vydaniu exekučného titulu predchádzalo.

Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 17. Všeobecných podmienok
poskytovania úveru, správne súd právne posúdil ako neprijateľnú, a s poukazom na ustanovenie §
54 Občianskeho zákonníka tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej

zmluve, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a
to výrazne v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd nespochybňuje právne stanovisko oprávneného,
že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve, ako typovej, adhéznej zmluve, bola platne
so spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská doložka. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej
neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom vopred

individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej
formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Rozhodcovská doložka
nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou, ako to namieta oprávnený. Veriteľ podaním návrhu
v rozhodcovskom konaní uskutočnil výber predpokladaný v čl. 17 zmluvných dojednaní. Po tomto
výbere už povinný nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie konania pred všeobecným súdom,

čím došlo k porušeniu Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý súdny proces pred
nezávislým všeobecným súdom. Spornosť vo vyváženosti vzájomného zmluvného vzťahu, pokiaľ ide o
rozhodcovskú doložku, navyše vyvoláva i skutočnosť, že priamo v predtlači Všeobecných obchodných
podmienok v rozhodcovskej doložke je vopred určený konkrétny jediný rozhodcovský súd, ktorý je
oprávnený v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce z danej zmluvy rozhodnúť. Takouto formuláciou

rozhodcovskej doložky bolo dlžníkovi - povinnému absolútne odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia
či bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom a rozhodcovským konaním, no aj právo
slobodného výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej
zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že množstvo
exekučných vecí s obdobným skutkovým základom, kde rozhodcovské rozsudky ako exekučné tituly

vykazujú značnú dávku podobnosti, naznačuje istú väzbu medzi rozhodcovskou spoločnosťou a
jednou zo zmluvných strán (oprávneným), čo už samo osebe vedie k pochybnostiam o dostatočnom
individuálnom prístupe k ochrane práv spotrebiteľa zo strany rozhodcov.

Argumenty oprávneného v odvolaní, dotýkajúce sa polemiky oprávnenosti a primeranosti dohodnutých

úrokov z omeškania sú bezpredmetné, nakoľko v odôvodnení uznesenia sa exekučný súd touto
problematikou nezaoberal.

Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom
dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a

nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči
povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Súd po tom, čo exekúciu zastavil, pokiaľ rozhodoval o trovách zastavenej exekúcie, správne vyhodnotil
procesné zavinenie oprávneného, ktorý sa nezákonne domáhal vedenie exekúcie na podklade

nespôsobilého exekučného titulu a uložil mu povinnosť nahradiť trovy súdneho exekútora s poukazom
na ustanovenie § 203 ods. 1 Exekučného poriadku. Výška uloženej povinnosti náhrady trov exekúcie
odvolateľom namietaná nebola.

Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2

O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.