Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. apríl 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/36/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114225223
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Šamo

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8114225223.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu JUDr. Petra Šama a sudcov JUDr. Mareka

Kohúta a JUDr Mareka Košča v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864
421, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie
13,Bratislava,IČO:00166073,onáhraduškodyanemajetkovejujmy,oodvolanížalobcuprotirozsudku
Okresného súdu Prešov č.k. 14C/325/2014-20 zo dňa 6.5.2015, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby a náhrade trov konania.

Žalovaný má vo vzťahu k žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol návrh žalobcu. Náhradu trov konania
účastníkom nepriznal a tiež zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania. V dôvodoch rozsudku
uviedol, že žalobca sa podaným návrhom domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku
nesprávneho úradného postupu exekučného Okresného súdu Stará Ľubovňa, ktorý rozhodol o
zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia po uplynutí zákonnej 15 dňovej lehoty a nerozhodol v
primeranom čase a bez zbytočných prieťahov. Mal za to, že v danom prípade neexistovala okolnosť,
ktorá by umožňovala súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu

rozhodnutia pristúpil až po veľmi dlhej dobe, hoci prejednávaná vec nevykazovala prvky nadmernej
právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou
komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu. Žalobca uviedol, že mu
vznikla majetková škoda vo výške 125,- eur predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov
spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období,
ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a
rozhodnutím o tejto žiadosti. Žalobca vynaložil v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom

pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70,- eur, na udržiavanie
a správu informačného systému sumu 40,- eur a na administratívne spracovanie textov urgencií
adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných
exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu
konania na exekučnom súde sumu 15,- eur. Táto suma by nezaťažila žalobcu, ak by exekučný
súd postupoval správne a pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie by dodržal
zákonom stanovenú dobu. Žalobca zároveň uviedol, že výška hmotnej škody je stanovená na základe

paušalizácie reálnych vecných nákladov, a to z dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť
len s nepomernými ťažkosťami. Zároveň si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,
pretože samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie veci v primeranom
čase zaručeného článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Žalobca mal za to, že nesprávny úradný postup exekučného súdu vystavil oprávnené záujmy žalobcu
riziku zániku povinného, riziku zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a riziku jeho
insolvencie, keď neexistoval akýkoľvek účinný vnútroštátny prostriedok nápravy spôsobilý reštituovať
vzniknutú situáciu. Nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy
žalobcu, spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať a spôsobila u členov

riadiacich orgánov žalobcu, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a
nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti. Potrebu náhrady nemajetkovej ujmy odôvodnil požiadavkou
na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za
porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Výšku nemajetkovej ujmy vyčíslil s poukazom
na doktrínu prijatú Ústavným súdom pričom poukázal na nálezy Ústavného súdu SR III. US/203/06-25,
III.US/235/04-3, III.US/347/05, III.US/142/06-28, III.US/118/06-40, III.US/110/04-55, III.US/125/04-44,

III.US/229/04-52, III.US/21/05-30, III.US/190/05-36, III.US/301/05-38 a III.US/82/03-25. Žalobca mal za
to, že na každý rok poznačený prieťahmi sa na základe predmetnej doktríny vzťahuje satisfakcia vo
výške 55,- eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu.

2. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. V prvom rade namietal procesné pochybenia zo strany žalobcu,

ktorý v žalobách neuvádza spisové značky príslušných konaní, ktoré sú vedené na súde, chýbajú
relevantné údaje, ako dátum doručenia podaní na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci
a dátumy, kedy sa žalobca dozvedel o vzniku škody. Žalovaný namietal, že žalobca nepredložil ani
jeden relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval vôbec existenciu predmetných exekučných konaní, vznik
skutočnej škody a nemajetkovej ujmy a napriek tomu, že síce časť dôkazov uviedol, najmä odkazom na

exekučné spisy, v skutočnosti však prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné
bremeno znáša sám. Tvrdenie žalobcu o tom, že nemá vedomosť o spisových značkách namietaných
v exekučných konaniach sa nezakladá na pravde a má charakter klamlivého a zavádzajúceho tvrdenia,
pričom neoznačenie spisových značiek exekučných konaní, v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu
úradnému postupu zo strany exekučného súdu bol jedným z dôvodov, pre ktorý Ústavný súd SR

odmietol sťažnosti žalobcu na porušenie jeho ústavných práv nečinnosťou exekučného súdu napr.
pod sp. zn. II.US/211/2012, IV.US/366/2012 a IV.US/374/2012. Podľa žalovaného nebola naplnená
ani základná podmienka pre možnosť vyhovieť podanej žalobe v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., a
to predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom štátu, po neúspešnosti ktorého je možné
predmetnú žalobu podať, po uplynutí 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti. Prvé žiadosti boli žalovanému

doručené 23.4.2012 a vzhľadom na skutočnosť, že žaloby boli doručené súdu 27.9.2012, vo veci je
zrejmé, že žalobca ich nepodal po uplynutí 6 mesačnej lehoty, ale skôr, pričom z ustanovení § 15
ods. 1 a § 16 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. vyplýva, že poškodený sa práva na náhradu škody
spôsobenej pri výkone verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí 6 mesiacov odo dňa
prijatia jeho žiadosti. Žalovaný poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. I.US/16/2002, z

odôvodnenia ktorého vyplýva, že pri posúdení či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo
v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva,
pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem zbytočné prieťahy
obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len

s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. Žalovaný poukázal na nedostatok právomoci všeobecného
súdu preskúmavať efektívnosť a rýchlosť súdneho konania iného súdu v konaní o náhrade škody podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. Takémuto skúmaniu môže byť rozhodovanie súdu podrobené len v konaní
pred Ústavným súdom SR na základe ústavnej sťažnosti. Všeobecný súd potom môže o náhrade
škody rozhodovať na základe prieťahu v súdnom konaní len v prípade, ak by tieto boli konštatované

vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy,
v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, v ktorom sa rozhodlo o tom, že sudca
sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo po právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu SR

o ústavnej sťažnosti, v ktorej Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov. Žalovaný uviedol, že ak mala žalobcovi vzniknúť škoda v súvislosti s
nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie po 15 dňovej lehote, lehota na uplatnenie týchto nárokov uplynula pri každom takomto nárokuosobitne po troch rokoch odo dňa, kedy sa žalobca o škode dozvedel, t.j. po troch rokoch od momentu
zamietnutia žiadosti na udelenie poverenia. Vzhľadom na uvedené vzniesol námietku premlčania pri
každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie pred dňom 23.4.2009, t.j. tri roky pred dňom, kedy boli žalovanému doručené prvé žiadosti o
predbežné prerokovanie nároku. K zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia ako spôsobu rozhodnutia
uviedol, že toto nemôže byť chápané ako nesprávny úradný postup v zmysle zákona č. 514/2003
Z.z. a že zároveň nie sú splnené ani zákonné podmienky pre posúdenie zodpovednosti za nezákonné
rozhodnutie. Poukázal na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR, podľa

ktorých súd musí ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, ako aj to, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Taktiež zdôraznil, že z
dikcie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že 15 dňová lehota sa nevzťahuje na rozhodnutie o
zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. K vyčíslenej škode a nemajetkovej ujme uviedol, že uplatnená
suma titulom náhrady škody je len hypotetickou sumou nezodpovedajúcou kritériám vzniku nároku na
náhradu škody, pričom zjavne nejde o škodu skutočnú a nemajetková ujma je vyčíslená na základe

nesprávnej právnej úvahy. Žalovaný poukázal aj na aspekt dobrých mravov, pričom tento hovorí v
neprospech žalobcu, vzhľadom na charakter nárokov a charakter jeho obchodnej činnosti, z ktorej tieto
nároky voči dlžníkom žalobcu vznikli, na jeho prax pri uzatváraní zmlúv o spotrebiteľských úveroch
a negatívne vnímanie žalobcu verejnosťou, špecializovanými organizáciami na ochranu spotrebiteľa,
resp. skutočnosť, že štátne orgány, musia na každej mocenskej úrovni vynakladať nadmerné úsilie

na dosiahnutie efektívnej ochrany práv spotrebiteľa. Zdôraznil, že žalobca je vnímaný ako spoločnosť
využívajúca neprijateľné podmienky zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových
osôb. Toto negatívne vnímanie je práve dôsledkom praktík a aplikácie, či využívania právnych inštitútov
zo strany žalobcu, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi a so všeobecnými uznávanými spotrebiteľskými
právami. Uvedené má vplyv aj na otázku samotného posúdenia nesprávneho úradného postupu, keďže

súdy v prípade posudzovania návrhu žalobcu na vykonanie exekúcie musia obzvlášť opatrne zvažovať,
či poverenie vydajú alebo nie, s čím je spojená vyššia časová náročnosť vykonania procesného úkonu
súdom,apretožalobcanemôžepoukazovaťnarozporsdobrýmimravmivsúvislostistakýmtopostupom
súdu.

3. Na základe vykonaného dokazovania súd zistil skutkový stav, podľa ktorého predmetom tohto konania
je žaloba podaná pôvodne Okresnému súdu Humenné pod sp.zn. 1C/204/2012, ktorou sa žalobca
domáhal od žalovaného zaplatenia náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Uvedená vec sa
týka exekučného konania vedeného Okresným súdom Stará Ľubovňa, pod sp.zn. 2Er/316/2009 proti
povinnej V. O., pričom návrh oprávneného na vykonanie exekúcie bol súdu doručený dňa 23.11.2009,

výzvou zo dňa 30.12.2009 súd vyzval právneho zástupcu oprávneného, aby predložil zmluvu o úvere.
Listom súdu doručeným dňa 25.1.2010 oprávnený oznámil, že mu nie je zrejmé na základe akého
právneho predpisu je povinný predložiť požadované doklady a zmluvu nepredložil. Uznesením zo dňa
9.3.2010 súd exekučné konanie zastavil. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený odvolanie, na základe
ktorého odvolací súd svojím rozhodnutím zo dňa 29.4.2010 uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie. Výzvou zo dňa 18.6.2010 súd vyzval Stály rozhodcovský súd spoločnosti Z.
F., V..Z.. na predloženie zmluvy o úvere, ktorá bola súdu doručená dňa 1.7.2010. Uznesením zo dňa
13.7.2010 súd exekučné konanie v celom rozsahu zastavil. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený
odvolanie, na základe ktorého odvolací súd toto uznesenie svojím rozhodnutím zo dňa 14.10.2010
zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Uznesením zo dňa 6.4.2011 súd zastavil exekučné konanie v časti

týkajúcej sa vymoženia súm 955,98 eur - poplatok za poskytnutie úveru, 479,58 eur - kapitalizovaný
úrok z omeškania ku dňu 15.5.2009, 9,95 eur - poplatok za upomienku a v časti úroku z omeškania vo
výške 0,25 % denne, pričom toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 30.4.2011. Poverením zo dňa
4.5.2011 súd poveril súdneho exekútora na vymoženie uloženej povinnosti 793,60 eur, trov oprávneného
v exekučnom konaní 16,50 eur, trov právneho zastúpenia oprávneného v exekučnom konaní 135,08

eur, trov predchádzajúceho konania 468,24 eur a trov exekúcie.

4. Žalobca v tomto konaní navrhol priznať náhradu škody vo výške 125,- eur a náhradu nemajetkovej
ujmy, ktorú vypočítal podľa počtu mesiacov meškania s vydaním rozhodnutia o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Z pripojeného exekučného spisu vyplýva, že exekučný súd skúmal

exekučný titul aj s poukazom na ustanovenie § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. v platnom znení a
pokiaľ zistil, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré
je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, v tejto časti exekúciu
s poukazom na ustanovenie § 57 ods. 2 písm. f) zákona č. 233/1995 Z.z. v platnom znení zastavila následne vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že údaje
žalobcu ohľadom plynutia času od doručenia návrhu súdu do vydania rozhodnutia súdu nie sú správne,
pričom žalobca neobjasnil, z akých podkladov vychádzal. V ďalších dôvodoch rozhodnutia súd citoval

ustanovenie § 46 ods. 3, ustanovenie § 48 ods. 2 Ústavy SR, ďalej ustanovenie § 3 ods. 1, ustanovenie §
9 ods. 1, 2, ustanovenie § 15 ods. 1, ustanovenie § 16 ods. 1, ustanovenie § 17 ods. 1 až 3, ustanovenie
§ 19 ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
ďalej ustanovenie § 44 ods. 2, ustanovenie § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku, ustanovenie
§ 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a v kontexte s týmito ustanoveniami

uviedol, že ak žalobca vytýka súdu nesprávny úradný postup spočívajúci v tom, že nerozhodol v 15
dňovej lehote o žiadosti exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, tu súd poukázal na to,
že je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie
v každom štádiu konania, a to aj bez návrhu. Súd je povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého
súdny exekútor žiada o vydanie poverenia je spôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41 Exekučného
poriadku. Keďže exekučným titulom v danej veci bol rozhodcovský rozsudok, bolo teba vychádzať

aj z ustanovenia zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Podľa názoru Ústavného súdu
SR vysloveného v uznesení II.US/545/2010 zo dňa 9.12.2010 exekučný súd je oprávnený a povinný
skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v
súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. K ustanoveniu § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
súduviedol,žejevňomzvýraznenázodpovednosťexekučnéhosúduzavydaniepoverenia,pretožejeho

vydanie musí byť výsledkom náležitého preskúmania exekučného titulu, žiadosti o vydanie poverenia
a návrhu na exekúciu. Napokon aj Ústavný súd SR uviedol, že porušenie práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov nemožno vyvodzovať len zo skutočností, že štátny orgán dôsledne
nepostupoval v zákonnom ustanovených lehotách. Ich nedodržanie nevyvoláva automaticky porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky

konkrétne okolnosti posudzovanej veci (IV.US/471/2012, I.US/86/2002). Práve konkrétne okolnosti tohto
prípadu vylučujú prijatie záveru o zbytočných prieťahoch exekučného súdu. Pri posudzovaní toho, či
sa exekučný súd dopustil zbytočných prieťahov možno použiť záver Ústavného súdu SR v rozhodnutí
IV.US/606/2012, ktoré sa týkalo sťažnosti žalobcu v obdobnej veci a kedy ústavný súd, okrem iného,
zdôraznil, že aj niekoľkomesačná nečinnosť súdu nemusí zakladať porušenie práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov. Poukázal na to, že sťažovateľ podával žiadosti o udelenie poverenia
hromadne, teda zaťažoval súd v rovnakom čase väčším počtom podaní, a preto musel počítať s určitým
technicko-administratívnymzdržanímnastranesúdu,ktoréspôsobilo,žeojehožiadostibolorozhodnuté
s určitým časovým odstupom, čo je ale ústavne akceptovateľné. Súd tak dospel k záveru, že dĺžka
exekučného konania od doručenia žiadosti o vydanie poverenia do vydania poverenia nie je takej

povahy, že by predstavovala porušenie práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Súd prijal záver, že žalobca nepreukázal ani ďalší predpoklad zodpovednosti za škodu, a to existenciu
majetkovejškodyanemajetkovejujmy,pričomsastotožnilsargumentácioužalovanéhoadospelktomu,
žežalobcavkonanínepreukázalvynaloženieuplatnenýchnákladovnasprávuavymáhaniepohľadávky,
keďže nepostačuje len jeho tvrdenie o tom, že mu tieto náklady vznikli. Žalobca nepredložil jediný dôkaz

na preukázanie škody, a teda neuniesol dôkazné bremeno. Poukázal ďalej na to, že nutnosť spravovať
pohľadávkuoprávnenéhonezapríčinilexekučnýsúd,atedapríslušnénákladyniesúvpríčinnejsúvislosti
s postupom exekučného súdu, ale postupom povinného, ktorý dlh voči oprávnenému nesplnil. Keďže
nebol daný ani základ nároku, súd neskúmal ani jeho výšku, napr. v súvislosti s dodatočne predloženým
znaleckým posudkom. Podobne v časti požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy nie sú dané dôvody na

jej priznanie v zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z.. Dôvody uvádzané žalobcom sú irelevantné,
keďže nebolo zistené, že by došlo k zániku povinného a samotné vedenie exekučného konania bez
ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného s povinným a
nie je ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinného. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti sú
v tomto konaní bezvýznamné, keďže žalobcom je právnická osoba. Žalobca nepreukázal zánik svojich

podnikateľských aktivít. Ďalej súd považoval konanie žalobcu za konanie v rozpore s dobrými mravmi,
ak tento uplatňuje nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy voči štátu, ktorá mu mala vzniknúť
pri negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu, ktorou bola nútená zaoberať sa aj Európska
komisia, ktorá v mnohých smeroch konštatovala porušenia práv spotrebiteľov.

5. Žalovaný vzniesol námietku premlčania, avšak túto súd nepovažoval za dôvodnú. Ďalej súd uviedol,
že žalobca podal žalobu predčasne, keďže nárok na súde uplatnil pred uplynutím 6-mesačnej lehoty
na predbežné prerokovanie nároku. Predčasne podaná žaloba predstavuje samostatný dôvod na
zamietnutie žaloby z dôvodu predčasnosti.6. Žalobca písomným podaním zo dňa 4.5.2015 požiadal súd o prerušenie konania do právoplatného
skončenia veci vedenej Okresným súdom Prešov pod sp.zn. 7C/6/2010. Žiadal, aby súd toto konanie

prerušil do zodpovedania otázok Súdnym dvorom Európskej únie o prejudiciálnych otázkach, ktoré majú
zásadný význam aj pre toto konanie, nakoľko pre vznik nároku na náhradu škody má fundamentálny
význam posúdenie správnosti postupu exekučného súdu pri vydaní poverenia na výkon exekúcie na
podklade exekučného titulu, ktorým bol právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu. Súd túto žiadosť
posúdil v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., pričom dospel k záveru, že v danom prípade nie sú

podmienky na prerušenie konania. Zdôraznil, že nejde o prípad, kedy by sa v inom konaní riešila otázka
významná pre rozhodnutie súdu, ktorú by si súd nebol oprávnený vyriešiť sám.

7. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, a to proti výroku, ktorým bola jeho žaloba
zamietnutá a proti výroku o nepriznaní náhrady trov konania. Navrhol rozsudok zrušiť a vec vrátiť na
opätovné prejednanie a rozhodnutie. Odvolanie podal z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedeným

v § 221 ods. 1 O.s.p., t.j. že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, ďalej že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie
právnehopredpisuanedostatočnezistilskutkovýstav,ďalejžesúdprvéhostupňaneúplnezistilskutkový
stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a že
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2

písm. a), c) a f) O.s.p.). Žalobca nesúhlasil s aplikáciou novej právnej úpravy § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z.z.. Ďalej podľa žalobcu súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol
stav právnej neistoty, ktorá existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom
prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty.
Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie, a posunul

trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny
proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s čím
nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla byť
odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Žalobca uviedol, že súdu
neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať

platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom
nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Navyše, súd svojimi úvahami úplne neguje doteraz vytvorenú
a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu. Tento opakovane uviedol,
že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania
ovplyvňujú mimosúdne faktory ako napr. nárast ekonomickej trestnej činnosti, rozsah nevybavenej

súdnej agendy atď. Žalobca nesúhlasil s tým, že nebol vykonaný dôkaz Znaleckým posudkom č. 1/2014
o výške vzniknutej škody.

8. Žalovaný sa na odvolanie žalobcu nevyjadril.

9. Odvolací súd odvolanie žalobcu v zmysle § 470 ods. 2 CSP prejednal podľa príslušných ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku. Podľa tohto ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali
predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. Civilný sporový poriadok
nadobudol účinnosť 1.7.2016 a odvolanie žalobcu bolo podané 23.6.2015. S ohľadom na princíp
legitímneho očakávania a princíp právnej istoty odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu podľa právnej

úpravy účinnej v čase jeho podania. Naviac je potrebné zdôrazniť, že v odvolaní žalobca použil odvolacie
dôvody v zmysle Občianskeho súdneho poriadku a práve týmito dôvodmi sa musel odvolací súd
zaoberať. Súčasťou princípu právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok je zákaz
spätného pôsobenia právnych predpisov. Pokiaľ niekto konal a postupoval na základe dôvery v platný
a účinný právny predpis nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho

predpisu, alebo niektorého jeho ustanovenia. Neskorší právny predpis nemôže ukladať povinnosti a
meniť právny status subjektu práva spätným pôsobením právneho predpisu, ktorý v čase jeho konania
neexistoval a ktorého právnu úpravu nemohol poznať. Subjekt práva už nemôže ovplyvniť svoje právne
postavenie nadobudnuté v minulosti.

10. Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu v zmysle § 212 ods. 1 v spojení s § 214 ods. 2 O.s.p.,
pričom dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.11. Súd prvého stupňa náležite zistil skutkový stav a vyvodil z neho aj správny právny záver. Odvolací
súd podľa § 219 ods. 2 O.s.p. sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatuje
správnosť uvedených dôvodov. Pokiaľ súd prvého stupňa konštatoval predčasnosť žaloby, je treba

povedať, že rozhodujúci stav pre odvolací súd bol ten, kedy odvolací súd rozhodoval a v tom čase
už zákonná 6-mesačná lehota uplynula, takže nebolo možné hovoriť o tom, že žaloba bola podaná
predčasne. V ostatnom sa však odvolací súd stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku. Na
zdôraznenie správnosti však považuje uviesť nasledovné. Jednou z odvolacích námietok žalobcu bola
aj nesprávna aplikácia novej právnej úpravy § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.. Aj keď súd prvého

stupňa výslovne neuvádzal aplikáciu tohto ustanovenia, treba však v tejto súvislosti uviesť, že túto
použil žalovaný vo svojom vyjadrení. Odvolací súd v tejto súvislosti má za to, že aplikácia ustanovenia
§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov účinného od 1.1.2013 bola možná, a to z toho dôvodu, že v danom
prípade išlo o nepravú retroaktivitu. Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti,
na základe ktorých podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov.

O nepravú retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym predpisom
zároveň s účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv, alebo povinností, ktoré vznikli
za platnosti skoršieho zákona. Nepravá retroaktivita nebráni zákonodarcovi novou právnou úpravou
vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich
režim. Za prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté

podľa skoršieho právneho predpisu zavádza do budúcna nový režim a procedúru uplatnenia týchto práv,
alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej
právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti, ale
akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, len tento stav rieši až v čase
účinnosti novej právnej úpravy. Znamená to, že nová právna úprava neruší zodpovednosť štátu za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, len pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu
spočívajúceho v porušení povinností urobiť úkon, alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote v nečinnosti pri výkone verejnej moci, alebo v zbytočných prieťahoch v konaní vychádza z
výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z
právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa

dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o
ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. Žalobca v zmysle tohto ustanovenia tieto podmienky nepreukázal a aj preto bolo

potrebné jeho návrh na náhradu škody zamietnuť. Pokiaľ žalobca poukázal na to, že súd nevysvetlil
prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty a že súd polemizuje o vhodnosti
limitácie dĺžky konania zákonnými lehotami, tu je treba povedať a zdôrazniť to, že uvedená zákonná
15-dňová lehota platí len pre prípad kedy súd vydá poverenie na vykonanie exekúcie. Neplatí v tých
prípadoch, kedy súd čo aj len sčasti takéto poverenie nevydá.

12. Z hľadiska uvedených dôvodov nebolo potrebné vykonať dôkaz znaleckým posudkom predloženým
žalobcom.

13. Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie ako

vecne správny vo výroku o zamietnutí žaloby a náhrade trov konania potvrdil.

14. Rozhodnutie o náhrade trov odvolacieho konania má oporu v ustanovení § 396 ods. 1, § 255 ods.
1 a § 262 ods. 1 CSP.

15. Rozhodnutie senátu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie
je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí,
ak:

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca, alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd,
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 CSP).

Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky:
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená,
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak:
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b).

Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia
rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a

čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je:
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobouzaloženou,alebozriadenounaochranuspotrebiteľa,osobouoprávnenounazastupovaniepodľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 1, 2 CSP).

Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).