Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. apríl 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 23Co/12/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114221201
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8114221201.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Karola Krochtu v právnej veci žalobcu: U. T., nar. XX.XX.XXXX,
bytom R. XX, U., právne zastúpeného JUDr. Ladislavom Lukáčom advokátom so sídlom v Prešove,
Hlavná 19, proti žalovaným: 1./ U. R., U. P. X, U., X./. A. R., M.. XX.XX.XXXX, Č. XX, U., X./. J. W., M..
XX.XX.XXXX, U. P. X, U., X./. J. Š., M.. XX.XX.XXXX, U. P. X, U., X./. I.. Ľ. W., M.. XX.XX.XXXX, U.
P. X, U., X./. Ľ. W., M.. XX.XX.XXXX, U. P. X, U., všetkých právne zastúpených PALŠA A PARTNERI
ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA spol. s.r.o., so sídlom Prešov, ul. Masarykova 13, IČO: 36 492 086, o
náhradu za užívanie nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k.

12C/276/2014-95 zo dňa 02.12.2014 takto

r o z h o d o l :

Z a m i e t a návrh na prerušenie konania zo dňa 26.04.2017.

Po t v r d z u j e rozsudok okrem výroku o trovách konania.

Z r u š u j e rozsudok vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh na prerušenie konania zamietol, žalobu zamietol

a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovaným v 1.až 6.rade trovy konania 4.567,82 Eur na účet ich
právneho zástupcu v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil súd prvej inštancie ust. článku 11 ods.4, článku 20 ods.1,3,4
a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ust.§ 135c ods.1,2,3, § 151n ods.1,§ 100 ods.1,2, § 101 a § 111
Občianskeho zákonníka, ust. § 1 ods.1 a § 23 ods.5 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a
nebytových priestorov v platnom znení a ust.§ 109 ods.2 písm.c/ Občianskeho súdneho poriadku

účinného do 30.06.2016 (ďalej O.s.p.).

3. Zamietnutie návrhu na prerušenie konania odôvodnil súd prvej inštancie tak, že podľa ust.§ 109
ods.2 písm.c/ O.s.p. súd pristupuje k prerušeniu konania predovšetkým vtedy, ak prebieha iné konanie,
v ktorom má byť riešená otázka, ktorá môže mať význam pre jeho rozhodnutie, a, ktorú by si inak
nemohol vyriešiť sám (§ 135 ods. 2 O.s.p.). Súd môže, ale nemusí konanie prerušiť. Dôvodom pre
prerušenie konania je predovšetkým hospodárnosť konania. Súd je toho názoru, že podanie dovolania

voči rozsudku v inej právnej veci nie je dôvodom na prerušenie konania, a tak ako v tejto právnej
veci ani samotné rozhodnutie v dovolacom konaní nemusí priniesť zmenu rozhodnutia vo veci samej.
Naviac samotný žalobca nevedel presne označiť dovolacie konanie pre, ktoré by malo toto konanie byť
prerušené a v tomto prípade teda prerušenie konania by nesledovalo záujem hospodárnosti. Z tohtodôvodu súd prvej inštancie návrh na prerušenie konania v zmysle ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c/
zamietol.

4. Súd prvej inštancie poukázal na priebeh doterajšieho konania, na to, že vo veci rozhodol
rozsudkom č.k. 12C/51/2009-107 zo dňa 23.10.2009, ktorým žalobu zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu
podal odvolanie žalobca. Odvolací súd uznesením č.k. 5Co/108/2010-160 zo dňa 17.03.2011
zrušil toto rozhodnutie poukazujúc na to, že súd prvej inštancie vykonal pojednávanie napriek
riadnemu ospravedlneniu žalobcu a jeho nesúhlasu s pojednávaním v jeho neprítomnosti, hoci dôvod

neprítomnosti doložil dôkazom o svojej práceneschopnosti. Po doručení uznesenia odvolacieho súdu
rozhodol súd prvej inštancie znova a to rozsudkom zo dňa 11.10.2011 č.k. 12C/151/2009-215, ktorým
žalobu zamietol a uviedol, že o trovách konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia
vo veci samej. Aj proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodoval Krajský
súd v Prešove, pričom rozsudkom zo dňa 23.08.2012 sp.zn. 5Co/133/2011 potvrdil rozsudok. Proti
tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie a navrhol, aby dovolací súd rozsudok

odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že postupom súdu mu bola odňatá
možnosť konať pred súdom. Dovolací súd rozhodnutím sp.zn. 6Cdo/230/2013 zo dňa 20.06.2014 zrušil
rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 5Co/133/2011 v spojení s rozsudkom Okresného súdu
Prešov zo dňa 11.10.2011 č.k. 12C/151/2009-215. Dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej
veci rozhodnutia nižších stupňov nezodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí

v zmysle zákonných ustanovení. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že
nárok žalobcu je premlčaný bez toho, aby si ujasnil predovšetkým jeho právnu povahu okrem toho, že
ide o právo majetkové, ktoré sa premlčuje. Nevysporiadal sa náležite, neodôvodnil právnu povahu
uplatneného nároku, najmä či toto právo má povahu jednorazového plnenia alebo povahu renty a prečo.
Čo sa týka rozhodnutia odvolacieho súdu, tu dovolací súd poukázal na to, že v odôvodnení rozhodnutia

konštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie a na zdôraznenie správnosti
doplnil, že v predmetnej veci existuje právny dôvod, na základe ktorého žalovaní užívajú pozemok
žalobcu a to bez bližšieho odôvodnenia. Konštatoval, že finančná náhrada za obmedzenie vlastníckeho
práva za zriadenie vecného bremena má povahu jednorazového plnenia. Nevysporiadal sa s odvolacími
námietkami žalobcu, najmä s jeho tvrdením, že predmetom konania nebola jednorazová náhrada za

zriadenie vecného bremena, ale náhrada za nútené obmedzenie vlastníckeho práva za vymedzené
časové obdobie. Nezohľadnil ani existenciu ďalších sporov žalobcu totožných v obdobných právnych
veciach, najmä poukázal na rozhodnutie vedené na Okresnom súde Prešove pod sp.zn. 29C/316/2007,
v rámci ktorého bol vydaný aj nález ÚS SR IV. 70/2011, podľa ktorého základné právo U. T. podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu Prešov sp. zn. 1Co/12/2010 z
21.04.2010, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov č.k. 29C/316/07 z 21.10.2009 vo výroku
o zamietnutí žaloby o 33.328,- Eur s príslušenstvom porušené boli. V ďalšom, že sa ani nevysporiadal
s názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedeným v rozhodnutí sp.zn. 4Cdo/89/2008 z
21.12.2009, ani s ďalšími názormi uvedenými v rozhodnutiach, na ktoré žalobca poukazoval už v

odvolaní.

5. Následne súd prvej inštancie rozhodol znova a to rozsudkom zo dňa 02.12.2014 č.k.
12C/276/2014-95, ktorý je predmetom prieskumu v odvolacom konaní. Konštatoval, že v konaní nebolo
sporné že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti zapísaných na LV č. XXXXX, k.ú. U., parc. KN

XXXX - zastavané plochy a nádvoria, k.ú. U., o výmere 215 m2. Tieto nehnuteľnosti nadobudol okrem
iných na základe kúpnej zmluvy, ktorej vklad bol povolený vkladovým konaním č. V 262/2007, čo mal
súd preukázané z výpisu listu vlastníctva č. XXXXX.

6. Na parcele KN č. XXXX sa nachádza bytový dom súpisné číslo XXXX, v ktorom žalovaní vlastnia

jednotlivé bytové jednotky a v spoluvlastníctve na spoločné časti a zariadenia domu, ako to vyplýva z
výpisu LV č. XXXX. Žalovaní v 1. až 4. rade nadobudli vlastnícke právo k bytom a spoluvlastníctvo k
spoločným častiam a zariadeniam domu na základe zmlúv o prevode vlastníctva k družstevnému bytu s
Bytovým družstvom. Žalovaní v 5. a 6. rade od predchádzajúceho vlastníka kúpnou zmluvou zo dňa 15.
decembra 2005. Bytový dom bol postavený začiatkom 70- tych rokov Okresným výstavbovým bytovým

družstvom v U..

7. Žalobca k svojmu návrhu priložil znalecký posudok vypracovaný pred začatím konania dňa
11.11.2007, ktorý vyhotovil znalec z odboru stavebníctvo - odvetvie oceňovanie nehnuteľností, pozemnéstavby,oceňovaniestavebnýchprácI..L.F..Vznaleckomposudkuč.053/2007určilvšeobecnúhodnotu,
okrem iných parciel aj parcely č. XXXX, vychádzajúc z výmery určenej geometrickým plánom č.
250/2007 zo dňa 15.10.2007, overeného dňa 24.10.2007 Správou katastra v U., vyhotoveného na

rozdelenie pozemkov č. 1518/2 až XXXX/XX. Výšku nájomného znalec stanovil na rok 2007 sumou
364,- Sk za m2. Znalec ocenenie vykonal metódou polohovej diferenciácie, ktorú odôvodnil ako jedine
vhodnú, pretože objektívne umožňuje určiť jej skutočnú hodnotu vzhľadom na druh pozemku jeho
využitieamiestnepomeryatechnickévybavenieakoajsituovanievdanejlokalite.Znaleckýmposudkom
znalca I.. T. N. č. 167/2008 bola stanovená všeobecná hodnota a nájom pozemkov - okrem iných

aj parc. KN XXXX ku 2.10.2008. Výšku nájomného znalec stanovil na rok 2008 sumou 511,67 Sk za
m2. Bezdôvodné obohatenie žalobca, ako označil uplatňovaný nárok v svojom žalobnom návrhu (č. listu
spisu 4 žaloby), uplatňoval za obdobie od 23.02.2007 do 23.02.2009. V priebehu konania žalobca zmenil
dôvody uplatňovaného nároku s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS 70/2011 zo dňa
23.06.2011, majúc za to, že uvedený právny názor sa v plnej miere vzťahuje aj na predmetné konanie.
Zmenil právnu argumentáciu uplatňovaného nároku, že ide o náhradu za obmedzenie vlastníckeho

práva za obdobie od 23.02.2007 do 23.02.2009. V liste vlastníctve je zaznamenané aj to, že k pozemku
je zriadené vecné bremeno podľa § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z. z. (LV č.XXXXX pre k.ú. U.). Toto
právo vzniklo na základe zákona a je aj zapísané v katastri nehnuteľností. Podľa súdu teda žalovaní
užívajú predmetné nehnuteľnosti v súlade so zákonom. Na užívanie týchto nehnuteľností žalovaných
oprávňuje vecné bremeno, vzniknuté zo zákona. Zákon upravuje vzťah medzi vlastníkom bytu resp.

bytov a vlastníkom pozemku, na ktorom tento bytový dom stojí. Z § 23 ods. 5 cit. zákona vyplýva, že ak
vlastníkbytovéhodomuniejeajvlastníkompozemku,pričomniejemožnévyriešiťtentovzťahpostupom
podľa§23ods.1až4,vznikázozákonakpozemkuprávozodpovedajúcevecnémubremenuvprospech
vlastníka bytového domu. Zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov pri citovanom ustanovení
odkazuje na § 151n a násl. OZ, ktorý stanovuje, v čom spočíva právo zodpovedajúce vecnému bremenu,

a to, že vlastník pozemku je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať, pričom v
danom prípade je obsahom tohto vecného bremena povinnosť žalobcu strpieť užívanie jeho pozemku
tým, že je na ňom postavený bytový dom. Keďže v danom prípade súd neriešil spôsob vyporiadania
vlastníka pozemku a vlastníkov stavby, čo vyplýva aj z petitu žaloby, pretože táto skutočnosť už bola
vyriešenia zákonom (§ 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z.), zaoberal sa v súlade s petitom žaloby

otázkou vydania bezdôvodného obohatenia resp. podľa vyjadrenia samotného žalobcu otázkou náhrady
za nútené obmedzenie vlastníckeho práva formou opakovaných splátok, teda vlastne zaplatenia resp.
platenia finančnej náhrady (opakovaných splátok) za takéto zriadenie vecného bremena. V súvislosti
s vydaním bezdôvodného obohatenia súd prvej inštancie poukázal na to, že pri takomto nároku by
žalovaní museli užívať pozemok žalobcu bez právneho dôvodu, avšak žalovaní majú právny dôvod,

spočívajúci už v spomínanom zákonnom vecnom bremene a nejedná sa o nárok z titulu bezdôvodného
obohatenia ani s poukazom na § 151n ods. 3 Občianskeho zákonníka. V súvislosti s otázkou náhrady
za nútené obmedzenie vlastníckeho práva sa súd prvej inštancie zaoberal zároveň otázkou, či má táto
náhrada charakter opakujúceho sa plnenia, resp. sa jedná o jednorazovú náhradu, pričom dospel k
záveru, že v predmetnej veci, z hľadiska právnej kvalifikácie, ide o finančnú náhradu za vznik vecného

bremena, ktorá je nepochybne jednorazovou náhradou (tak, ako to má na mysli napr. aj ustanovenie
§ 135c ods. 3 OZ resp. ako to vyplýva napr. aj zo žalobcom predloženého rozsudku NS SR sp. zn
4Cdo 89/2008 ohľadom zriadenia vecného bremena v prípadoch umiestnenia tzv. elektroenergetických
zariadení), a teda nemá charakter opakovaného plnenia a je zároveň aj nelogické, aby pri každej
zmene vlastníctva mal nový majiteľ zaťaženého pozemku opätovne nový nárok na finančnú náhradu

za už vzniknuté vecné bremeno. Tento nárok je teda len jeden a má ho len ten vlastník zaťaženého
pozemku, ktorý túto nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného bremena, v danom prípade v čase
účinnosti zákona č. 182/1993 Z.z., teda dňa 1.9.1993. Ďalší vlastník zaťaženej nehnuteľnosti (v danom
prípade žalobca) už nadobudol pozemok aj s vecným bremenom (podľa názoru žalovaných účelovo,
špekulatívne a v rozpore s dobrými mravmi, keďže vedel, že kupuje zastavané pozemky) a podľa názoru

súdu nie je možné, aby sa ako ďalší nadobúdateľ už zaťaženého pozemku s už existujúcim vecným
bremenom domáhal finančnej náhrady za jeho vznik, pričom bolo vecou pôvodného vlastníka, či si nárok
na túto finančnú náhradu uplatní alebo nie, avšak pokiaľ tento nárok nebol uplatnený, neprechádza na
kupujúceho ako nového majiteľa. Takýto záver má podľa názoru súdu oporu v základných právnych
princípoch, ktorým je ovládané občianske právo a takýmto ústavou zaručeným princípom je aj princíp

právnej istoty, pretože by bolo v rozpore s týmto princípom právnej istoty, ak by súd pripustil opačný
výklad, teda že by začala plynúť každému novému vlastníkovi pozemku pod bytovým domom nová
premlčacia doba, čo by bolo nepochybne v rozpore s právami vlastníka bytového domu, ktorý by v
podstate nenadobudol žiadnu právnu istotu pri výkone svojich práv.8. V súvislosti s otázkou náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva, t.j. zriadenie zákonného
vecného bremena, sa súd zaoberal ako predbežnou otázkou, otázkou premlčania tohto nároku, nakoľko

túto námietku vzniesli žalovaní a dospel k záveru, že táto námietka je dôvodná. Je nepochybné, že právo
na zaplatenie finančnej náhrady za zriadenie vecného bremena je právom majetkovým, ktoré podlieha
premlčaniu v zmysle § 100 a násl. OZ, pričom keďže v tomto prípade nie je stanovená osobitná úprava
ohľadom dĺžky premlčacej doby, platí všeobecná premlčacia doba v trvaní 3 rokov, ktorá plynie odo dňa,
keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Jedná sa o objektívne vymedzený začiatok plynutia premlčacej

doby odvodený od slova „mohlo“ a nie od slova „mohol“, čo značí, že táto premlčacia doba začína plynúť
prvým dňom, keď sa toto právo mohlo vykonať po prvý raz. Predmetné právo sa mohlo po prvý raz
vykonať v deň účinnosti zákona č. 182/1993 Z.z., na základe ktorého bolo toto vecné bremeno zriadené,
pričom tento zákon nadobudol účinnosť dňom 1.9.1993 a trojročná všeobecná premlčacia doba teda
uplynula dňa 1.9.1996, pričom návrh na začatie konania bol podaný po jej márnom uplynutí až dňa
23.9.2009. Súd taktiež poukazuje na to, že v prejednávanej veci nie je relevantnou skutočnosťou to,

že žalobca nadobudol vlastnícke právo k predmetnému pozemku až v roku 2007, nakoľko na plynutie
premlčacej doby nemá vplyv zmena v osobe veriteľa alebo dlžníka (§111 OZ). Podľa názoru súdu
veriteľom v tomto vzťahu, teda vo vzťahu medzi vlastníkom pozemku a vlastníkmi bytového domu, je
vlastník pozemku a dlžníkom sú vlastníci bytového domu. Do postavenia veriteľa sa dostal žalobca
nadobudnutím vlastníckeho práva k predmetnému pozemku, pričom táto skutočnosť nemá vplyv na

plynutie premlčacej doby, čo znamená, že ju ani neprerušuje, ani nezastavuje. Táto premlčacia doba
začala plynúť účinnosťou už citovaného zákona, bez ohľadu na skutočnosť, že žalobca sa až neskôr stal
vlastníkom predmetného pozemku a uplynula k 01.09.1996. Čo sa týka námietky vznesenej žalobcom
ohľadom skutočnosti, že predmetný nárok nie je premlčaný, súd prvej inštancie opätovne zdôraznil, že
vyplatenie finančnej náhrady za zriadenie vecného bremena je nepochybne majetkovým právom, ktoré

sa premlčuje, preto súd rozhodol tak, že žalobu zamietol a už sa ani nezaoberal posudzovaním ďalších
okolností dôvodnosti nároku žalobcu.

9. Následne sa súd prvej inštancie zaoberal nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky IV.
ÚS 70/2011 - 46 zo dňa 23.06.2011. Tomuto rozhodnutiu sa podrobne venoval a konštatoval, že

v ňom ide o iné skutočnosti ako v prejednávanej právnej veci. Pre úplnosť zároveň uviedol, že na
uvedené nadväzuje uznesenie Ústavného súdu III. ÚS 583/2014-16 zo dňa 01.10.2014, kde bola
12. decembra 2013 Ústavnému súdu doručená sťažnosť sťažovateľa pre namietané porušenie jeho
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods.
1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a

podľa čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) ku, ktorým
malo dôjsť opäť rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1Co/21/2013
z 25. septembra 2013. Sťažovateľ uviedol, že predložená sťažnosť súvisí s vecou vedenou ústavným

súdom pod sp. zn. IV. ÚS 70/2011, a z uvedeného nálezu vyplynulo, že Okresný súd Prešov vec
opätovne prejednal a rozsudkom sp. zn. 29C/316/2007 zo 16.11.2012 žalobu sťažovateľa opätovne
zamietol. Krajský súd v Prešove sťažnosťou napadnutým rozsudkom sp. zn. 1Co/21/2013 z 25.09.2013
potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 29C/316/2007 zo 16.11.2012 vo výroku o zamietnutí
žaloby do sumy 16.434,73 Eur a v prevyšujúcej časti, vo výroku o zamietnutí žaloby, t. j. nad sumu

16.434,73 Eur rozsudok zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu na ďalšie konanie. Ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní veci dospel k názoru, že sťažnosť sťažovateľa je takéhoto charakteru,
pričom z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu na spochybnenie právneho záveru krajského
súdu vyjadreného v napadnutom rozhodnutí. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na to, že
rozhodnutia okresných súdov a krajských súdov, ktoré boli žalobcom predkladané sa týkali práve náhrad

súvisiacich so zákonom č. 66/2009 Z.z. načo dáva odpoveď práve citácia odôvodnenia rozhodnutia
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1Co/21/2013 zo dňa 25.09.2013, ktoré bolo ústavným súdom
hodnotené, že z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu na spochybnenie právneho záveru
krajského súdu. Aplikovateľný je teda záver Ústavného súdu citovaný v rozhodnutí II. ÚS 506/2011-21 zo
dňa 3. novembra 2011, kde zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ (žalobca v tejto právnej veci) sa domáhal

vysporiadaniaprávkneoprávnenejstavbebytovéhodomu,ktoréhospoluvlastníkmisúžalovaníaktorýje
postavený na pozemku vlastnícky patriacom sťažovateľovi. Sťažovateľ sa opieral o ustanovenie § 135c
ods. 3 Občianskeho zákonníka a žiadal, aby boli žalovaní zaviazaní zaplatiť mu spoločne a nerozdielne
sumu 996.302,17 Sk (33.071,17 Eur) ako všeobecnú hodnotu vecného bremena vyčíslenú na základeznaleckého posudku. Rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 11C 97/07-82
zo 14. novembra 2007 bola žaloba sťažovateľa po prvýkrát zamietnutá. Rozsudkom krajského súdu
č. k. 5Co/6/2008-153 z 25. septembra 2008 bol potvrdený rozsudok okresného súdu, pokiaľ ním bola

zamietnutá časť žaloby týkajúca sa zriadenia vecného bremena, a vo zvyšku bol rozsudok zrušený a vec
vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Ďalším rozsudkom okresného súdu č. k. 11C/97/2007-217
zo 4. februára 2009 bola žaloba opäť zamietnutá, a to vo vzťahu k požadovanej finančnej náhrade
za zriadenie vecného bremena. Uznesením krajského súdu č. k. 5Co/81/2009-252 z 24. septembra
2009 bol rozsudok okresného súdu zrušený a vec opätovne vrátená na ďalšie konanie. V odôvodnení

uznesenia krajský súd okrem iného uviedol, že je potrebné prisvedčiť všetkým odvolacím argumentom
sťažovateľa, keďže sú dôvodné. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 11C/97/2007 z 30. júna 2010 bola
žaloba znova zamietnutá. Napokon rozsudkom krajského súdu sp. zn. 17Co/104/2010 z 18. augusta
2011 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.

10. Ďalej súd prvej inštancie poukázal na totožné rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky I.

ÚS 474/2013-20 zo dňa 7. augusta 2013, ktorým bola riešená sťažnosť sťažovateľa k osobe totožnej ako
žalobca v tejto právnej veci, naviac v žalobe podanej v rovnaký deň na Okresnom súde v Prešove, ako
v tejto právnej veci vedenej pod sp. zn. 15C/51/2009, jednalo sa však o parcelu KN C č. XXXX, pričom
v tejto právnej veci ide o parcelu a bytový dom stojaci na parcele XXXX. Aj z toho rozhodnutia vyplýva,
že finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová a teda nemá charakter

opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého
pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno. Tento nárok je teda len jeden
a podľa názoru súdu má ho len ten vlastník zaťaženého pozemku, ktorý túto nehnuteľnosť vlastnil v
čase vzniku vecného bremena. V danom prípade v čase účinnosti zákona č. 182/1993 Z.z. Ďalší vlastník
zaťaženej nehnuteľnosti v danom prípade žalobca už nadobudol pozemok aj s vecným bremenom.

11. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd, ktorý rozsudok potvrdil. Ústavný súd uzavrel,
že z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého
odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené. Pretože namietané rozhodnutie krajského
súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových

postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať
(podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho
názoru krajského súdu. Uviedol, že sťažovateľ sa na ústavný súd obrátil už viackrát, pričom rozsudky
krajského súdu, proti ktorým sťažnosť smerovala, boli založené v podstate na rovnakom právnom
názore, aký vyslovil krajský súd v napadnutom rozsudku. Všetky sťažnosti boli odmietnuté ako zjavne

neopodstatnené, a to uzneseniami sp. zn. I. ÚS 1/2012, sp. zn. II. ÚS 506/2011 a sp. zn. III. ÚS 13/2010,
na ktoré okresný súd aj krajský súd vo svojich rozsudkoch odkázali a na ktoré odkázal aj ústavný súd.

12. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie ust.§ 142 ods.1 O.s.p. a priznal náhradu trov
konania úspešným žalovaným. Tieto trovy predstavujú trovy právneho zastúpenia v zmysle vyhlášky č.

655/2004 Z.z., keď žalovaní boli v predmetnom konaní v postavení samostatných spoločníkov. V danej
právnej veci došlo k vyčísleniu trov konania právnym zástupcom žalovaných v zákonom stanovenej
lehote a to dňa 01.12.2014, teda ešte pred vyhlásením rozhodnutia. Súd prvej inštancie aplikoval §
10 ods.1, § 13 ods.2 a § 16 ods.3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. a to § 13 ods.2 v znení účinnom do
31..05.2010 a od 01.06.2010. Trovy konania u žalovaného v 1.rade vypočítal na sumu 585,21 Eur a u

žalovaného v 2.rade tiež na 585,21 Eur. Náhradu trov konania pôvodne žalovaného J. W., ktorý zomrel
dňa XX.XX.XXXX a jeho jedinou dedičkou je žalovaná v 3.rade vypočítal na 254,60 Eur a žalovanej
v 3.rade na 625,87 Eur. U žalovaného v 4.rade vypočítal trovy konania na 585,21 Eur, žalovaného v
5.rade na 585,21 Eur, v 6.rade na 585,21 Eur, teda celkom 3.806,52 Eur a k tomu pripočítal DPH 20
% vo výške 761,30 Eur, spolu 4.567,82 Eur. Čo sa týka režijného paušálu, vychádzal z rozhodnutia

Najvyššieho súdu SR z 31.08.2010 sp.zn. 5Sžo/205/2010 v tom zmysle, že režijný paušál v zmysle §
16 ods.3 vyhlášky č. 655/20047 Z.z. patrí za jednotlivé úkony právnej služby bez ohľadu na to koľko
klientov advokát zastupuje, nakoľko pri zastupovaní viacerých osôb v zmysle § 13 ods.3 vyhlášky, ide o
spoločné úkony, a preto náhrada režijného paušálu sa nenásobí počtom klientov a ani znižuje o 20 %,
resp. od 01.06.2010 o 50 %. Preto priznal režijný paušál jednotlivo, len jedenkrát za každý úkon právnej

služby, to znamená 4 x 6,95 Eur = 27,80 Eur. Túto sumu vydelil 7 (počtom úspešných žalovaných) a 1/7
zo sumy režijného paušál 3,97 Eur, 1 x 7,21 Eur a 4 x 7,41 Eur a 2 x 7,81 Eur a 2 x 8,04 Eur, spolu 68,54
Eur. Túto sumu vydelil 6, lebo je 6 účastníkov, t.j. 11,47 Eur. Spolu teda tvoria režijný paušál 3,97 Eur a
11,42 Eur, spolu 15,39 Eur. Túto sumu vydelil súd 7, teda počtom úspešných žalovaných a 1/7 zo sumyrežijného paušálu, t.j. 13,76 Eur a prirátal k náhradám za jednotlivé úkony právnej služby u každého
žalovaného jednotlivo. Tak sa u každého z týchto žalovaných dostal k základu pre výpočet DPH.

13. Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalobca. Poukázal na zrušujúce uznesenie Krajského
súdu v Prešove sp.zn. 6Co/226/2012 zo dňa 11.06.2013, z ktorého vyplýva, že odvolací súd sa
nestotožňuje s názorom, že vlastníkovi trpiaceho priľahlého pozemku nepatrí náhrada len preto, že sa
ním stal po vzniku vecného bremena. Z uvedeného je zrejmé, že súd nečíta rozhodnutia odvolacieho
súdu, ktorý zrušuje ním vydané rozhodnutia. Súd prvej inštancie neuviedol právnu normu, o ktorú

by svoj názor o jednorázovosti náhrady za vecné bremeno, ktorú má iba ten vlastník pozemku kto
tento pozemok vlastnil k 01.01.1993, ktorý nárok v tomto konaní ani nebol zo strany žalobcu mohol
oprieť. V tejto súvislosti poukázal na svoje vyjadrenie zo dňa 07.03.2011, kedy žalobca poukázal na
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Cdo/89/2008 z 21.12.2009, ktorý v totožnej
právnej veci určenia náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva formou opakujúceho sa plnenia
za konkrétne vymedzenú dobu uviedol, že pre posúdenie uplatneného nároku bolo rozhodujúce, či

právna úprava jeho priznanie v žalovanej forme umožňuje. Zároveň poukázal na správnu aplikáciu a
interpretáciu ust.§ 128 Občianskeho zákonníka. Aj v prípade zriadenia vecného bremena v zmysle ust.§
23 ods.5 bytového zákona nemôže súd prvej inštancie tvrdiť, že nárok na náhradu za obmedzenie
vlastníckeho práva vecným bremenom zriadeným zákonom podľa § 23 ods.5 sa premlčiava, že náhrada
za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom podľa § 23 ods.5 môže byť iba jednorázová a

premlčacia doba v danomprípade začala plynúť od okamihu účinnosti bytového zákona (zrejme zákon č.
182/1993 Z.z.). Žalobca uviedol, že toto tvrdenie nemá absolútne žiadnu oporu v zákone. O tom svedčí
nakoniec to, že toto tvrdenie súd prvej inštancie neodôvodnil citáciou žiadneho zákona alebo iného
ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu. Žalobca poukázal na judikatúru Najvyššieho
súdu Českej republiky, ktorej správnosť nebola vyvrátená, podľa ktorej platí, že nárok na náhradu

za obmedzenie vlastníckeho práva zriadením vecného bremena vzniká až právoplatným rozhodnutím
súdu o jeho výške, ktoré rozhodnutie má konštitutívne účinky. Náhrada môže mať formu jednorazovú,
ale aj formu opakujúceho sa - pravidelného plnenia (renty). Náhrada za vecné bremeno je náhrada
za obmedzenia vlastníka nehnuteľnosti, za obmedzenie jeho vlastníckych práv. Vecné bremeno poľa
ust. § 23 ods.5 Bytového zákona však nepredstavuje jednorazové obmedzenie vlastníka pozemku, ale

trvajúci (kontinuálny) stav. Logicky potom vlastník má právo žiadať náhradu za každý deň, po ktorý
obmedzenie jeho vlastníckeho práva existuje. Ak nie je nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho
práva vecným bremenom uplatnený inak (rozhodnutím alebo zákonom) právo dotknutého vlastníka
obmedzeného vecným bremenom na náhradu sa nemôže premlčať úplne, ak vecné bremeno trvá.
Premlčať sa môžu jedine jednotlivé čiastkové nároky za konkrétne dni kedy boli jeho vlastnícke práva

obmedzené. Nakoľko zákon neupravuje nárok za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom
ani vo forme jednorazovej náhrady, ani vo forme renty, je potom na vlastníkovi pozemku obmedzeného
vecným bremenom, či sa bude domáhať rozhodnutia o jednorazovej náhrade alebo o pravidelnej rente,
ak oprávnený z vecného bremena náhradu dobrovoľne neplatí. Uplatní sa režim článku 2 ods.3 Ústavy
Slovenskej republiky, podľa ktorého každý môže konať čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno

nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Z uvedeného vyplýva, že nárok žalobcu - náhrada za nútené
obmedzenie vlastníckeho práva za vymedzené časové obdobie - premlčaný nie je, a preto súd prvej
inštancie v žiadnom prípade nemohol žalobu zamietnuť z dôvodu premlčania s poukazom na to, že
posudzoval jednorazovú náhradu a nie žalobcom uplatnený nárok za vymedzené časové obdobie. Súd
prvej inštancie neakceptoval, že článok 1 dodatkového Dohovoru č.1 k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd má na základe článku 7 ods.5 Ústavy SR prednosť pred zákonom č. 182/1993
Z.z. Súd opäť nedal odpoveď na kľúčové námietky žalobcu a to, že nárok na náhradu za obmedzenie
vlastníckeho práva zriadeným vecným bremenom sa nemôže premlčať úplne, ak vecné bremeno trvá,
premlčať sa môžu jedine jednotlivé čiastkové náhrady za konkrétne dni a rozhodnutie súdu prvej
inštancie je v rozpore so zjednocujúcim stanoviskom Krajského súdu v Prešove zo dňa 10.01.2013.

Zároveň uviedol rozhodnutia, ktorých záver je potrebné na danú vec aplikovať. Žalobca zdôraznil, že
ani v jednom rozhodnutí Okresného súdu Bratislava 1, Bratislava 2, Banskej Bystrice, Krajského súdu v
Trnave a Krajského súdu v Bratislave, ktorými súdy priznali žalobcom nimi uplatnené nároky za náhradu
zanútenéobmedzenievlastníckehoprávazákonnýmvecnýmbremenomzavymedzenéčasovéobdobia
súdy neuviedli, že náhrada je jednorazová, čo by znamenalo náhradu za 20 rokov obmedzenia, ale vo

všetkých týchto rozhodnutiach priznali žalobcom nimi uplatnené nároky za vymedzené časové obdobia
v 3-ročnej premlčacej lehote. Žalobca má za to, že ním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, keďže ani zo žalobcom napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie nevyplýva, že súd rozhodoval o námietkach žalobcu (o opakovaných platbách primeranejnáhrady) a jeho právne odôvodnenie je nedostačujúce. Ani v napadnutom rozsudku nezaujal žiadny
záver k otázke, či naopak existuje nejaké ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré
by bránilo považovať náhradu za obmedzenie vlastníckych práv zákonným vecným bremenom podľa §

23 ods.5 zákona č. 182/1993 Z.z. vo forme opakujúceho sa plnenia. Z uvedeného je preto podľa žalobcu
zrejmé, že odvolaním napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné. Preto navrhol, aby odvolací súd
rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

14. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrili žalovaní. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považujú za vecne

správne a vyhlásené na základe úplne zisteného skutkového stavu v prejednávanej veci podľa stranami
navrhnutých dôkazov a správne aplikovaných súvisiacich právnych predpisov, vrátane naplnenia
pokynov súdu vyššej inštancie. Odkázali na odôvodnenie samotného rozsudku i už na právoplatné
rozhodnutia týkajúce sa takmer totožných vecí, kde ten istý žalobca viedol súdne konania voči ním
a ich susedom zo štvrte Pod skalkou v Prešove. Mali za to, že ani jeden z odvolacích dôvodov
uvedených v odvolaní žalobcu s poukazom na vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie a na

obsah odôvodnenia neobstojí. Odvolateľ definoval svoje odvolanie v úvode bodu III. na strane 8 svojho
26-stranového podania označeného ako odvolanie tak, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam a samotné rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V
odvolaní uvádza, že je tvrdenie súdu prvej inštancie dokonca nepravdivé, zavádzajúce a irelevantné.
Technicky však len odvolateľ zopakoval svoje doterajšie prednesy a písomné podania, pričom akoby

vôbec nezobral do úvahy obsah rozhodnutia súdu prvej inštancie a jemu predchádzajúceho zrušujúceho
uznesenia súdu vyššej inštancie. Sám žalobca sa pritom na pojednávaní v roku 2014 vyjadril tak,
že rozhodnutie súdu prvej inštancie a rozhodnutie odvolacieho súdu bolo odvolacím súdom zrušené
nie z hmotnoprávnych, ale procesnoprávnych dôvodov. Súd prvej inštancie zaujal právny názor, že
náhradu za zriadenie vecného bremena podľa Zákona o vlastníctve bytov treba považovať za náhradu

jednorazovú. Žalovaní majú za to, že i z odvolateľov nastolených odvolacích dôvodov vyplýva, že ani
nie sú splnené podmienky na zrušenie a vrátenie vecí súdu prvej inštancie, či na zmenu rozhodnutia
odvolacím súdom a je potrebné v odvolacom konaní o veci rozhodnúť a rozsudok ako vecne správny
potvrdiť. Právny názor o jednorázovosti odplaty za zákonné vecné bremeno zriadené v zmysle ust.§
23 ods.5 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov vyplýva nielen z rozhodovacej praxe odvolacieho

súdu, ale zreteľne vyplynulo aj zo súvisiacich rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu
SR. Žalovaní poukázali na samotné odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, najmä od strany
9 až 18, kde súd jasne, zrozumiteľne a určito odôvodnil prečo žalobu zamietol a prečo akceptoval
vznesenú námietku premlčania uplatneného nároku. Podobne tak jasne, zrozumiteľne a určito s
poukazom na rozhodovaciu prax súdov vyšších stupňov uviedol prečo považuje podobne ako iné tam

spomenuté súdy aj súd prvej inštancie odplatu za zákonom zriadené vecné bremeno za jednorazovú.
Žalovaní poukázali na právoplatne skončené veci vedené na Okresnom súde v Prešove pod sp.zn.
25C/196/2007 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Prešove 3Co/165/2008, 10C/97/2007 v
spojenísrozhodnutím14Co/30/2009,13C/52/2009vspojenísrozhodnutím20Co/1/2011,12C/208/2011
v spojení s 1Co/114/2012, 14C/97/2007 v spojení s 13Co/12/2011, 16C/333/2008 v spojení s

15Co/47,48/2011, 15C/51/2009 v spojení s 16Co/122/2012, 13C/13/2010 v spojení s 17Co/131/2010 a
ďalšie. Žalovaní si uplatnili i náhradu trov odvolacieho konania.

15. Po doručení vyjadrenia predložil žalobca do spisu odvolacieho súdu jednak vyjadrenie, ale aj listiny a
touznesenieNajvyššiehosúduSRsp.zn.4Mcdo/2/2014z23.04.2015.Vovyjadrení(zrejmekodvolaniu)

vo vzťahu k uplatnenému nároku, ale aj na podporu tvrdení uvedených v odvolaní zo dňa 11.02.2015
proti rozsudku poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v totožnej právnej veci, kde Krajský súd
v Banskej Bystrici zrušil rozsudok Okresného súdu Zvolen z 08.11.2012 č.k. 13C/152/2011-142 a vec
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Ide o rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo
dňa 12.03.2013 sp.zn. 13Co/56/2013. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení 4MCdo/2/2014 z

23.04.2015 uviedol, že potom ako zákon č. 66/2009 Z.z. nedáva vlastníkovi pozemku žiadnu možnosť
domáhať sa usporiadania vlastníckych práv k pozemkom zaťaženým zákonným vecným bremenom a
ponecháva ich usporiadanie výlučne na dobrej vôli užívateľovi pozemku, záver o neexistencii právo
vlastníkov pozemku na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva na dobu vopred neurčiteľnú
nemôže byť v súlade nielen s citovanými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, Listinou základných

práv a slobôd, ale ani s Ústavou Slovenskej republiky. Žalobca poukázal aj na to, že v prípade
obmedzenia vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom podľa zákona č. 66/2009 Z.z. patrí
vlastníkovi zaťaženého pozemku, aj keď s odstupom času náhradný pozemok, resp. finančná náhrada.
Avšak v prípade obmedzenia vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom podľa zákona č.182/1993 Z.z., zákon vlastníkovi zaťaženého pozemku neposkytuje žiadnu náhradu. Vyjadrenie bolo
zaslané právnemu zástupcovi žalovaných dňa 25.06.2015.

16. Podaním zo dňa 08.10.2015, ktoré bolo odvolaciemu súdu doručené dňa 21.10.2015 žiadal žalobca
konanie prerušiť v odvolacom konaní z dôvodu, že na Krajskom súdu v Prešove je vedené konanie
pod sp. zn. 8Co/165/2014 vo veci skutkovo a právne totožnej a to náhrady za užívanie nehnuteľnosti -
obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu zákonným vecným bremenom k pozemku, ktorý je zastavaný
stavbou bytového domu. Krajský súd v Prešove v uvedenej veci uznesením zo dňa 27.08.2015 konanie

prerušil s tým, že po právoplatnosti rozhodnutia o prerušení konania bude podaný návrh na Ústavný súd
SR na posúdenie súladu ust. § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Zb. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov
s Ústavou SR. Podľa žalobcu rozhodnutie Ústavného súdu SR o súlade uvedeného ustanovenia zákona
s Ústavou má zásadný význam pre rozhodnutie o predmete sporu v tomto konaní, preto jeho návrh
na prerušenie konania je dôvodný. Navrhol, aby Krajský súd v Prešove predmetné konanie prerušil do
právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o návrhu Krajského súdu v Prešove o súlade ust. § 23

ods. 5 zák. č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov s Ústavou SR.

17. Odvolací súd zistil, že Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. 8Co/165/2014 zo dňa 27.08.2015
prerušil konanie s tým, že po právoplatnosti rozhodnutia o prerušení konania bude podaný návrh na
Ústavný súd SR na posúdenie súladu ust. § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a

nebytových priestorov s Ústavou SR. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 10.09.2015.

18. Preto odvolací uznesením č.k. 23Co/12/2015-164 zo dňa 30.05.2016 konanie prerušil.

19. Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol vo veci 8Co/168/2014 tak, že návrh Krajského súdu v

Prešove odmietol a to rozhodnutím sp.zn. ÚS 14/2016 zo dňa 07.12.2016.

20. Následne dňa 08.02.2017 doručil Krajskému súdu v Prešove žalobca podanie, ktoré tiež označil
ako vyjadrenie, v ktorom tiež poukázal na to, že Ústavný súd SR o návrhu Krajského súdu v Prešove
rozhodol uznesením sp.zn. PL ÚS 14/2016 zo dňa 07.12.2016, pričom dňa 03.02.2017 Ústavný súd

SR zverejnil na svojej internetovej stránke plenárny nález sp.zn. PL. Ú7S 42/2015 zo dňa 12.10.2016,
ktorým Ústavný súd o návrhu skupiny 47 poslancov Národnej rady SR na začatie konania o súlade
niektorých ustanoveniach zákona č. 657/2004 Z.z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov
okrem iného rozhodol tak, že ust.§ 10 ods.5 druhá, tretia a štvrtá veta, § 10 ods. 9, § 10 ods. 10 prvá
a tretia veta a § 10 ods. 12 prvá, druhá a štvrtá veta zákona č. 657/2004 Z.z. o tepelnej energetike v

znení neskorších predpisov v rozsahu, v akom sa v týchto ustanoveniach používa slovo „jednorazová“
v slovnom spojení „primeraná jednorazová náhrada“ nie sú v súlade s čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Zároveň citoval z tohto plenárneho nálezu body 37, 38, 45, 46, 56, 57, 62, 63, 64, 65, 66, 68, 70, 71,
73, 74, 76, 77, 80, 81, 82, 83, 84, 87, 88 a 89. S poukazom na právny názor Ústavného súdu SR,

že jednorazová náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva nie je v súlade s čl. 20 ods. 4 Ústavy a
to z dôvodu, že nezohľadňuje povahu a dĺžku trvania núteného obmedzenia vlastníkov povinnosťou
strpieť stavbu rozvodov tepla na svojom pozemku, má žalobca za to, že ani v predmetnej právnej veci
neobstojí argumentácia žalovaných a ani súdu prvej inštancie. Keďže právny názor Ústavného súdu SR
na meritórnu otázku ústavnosti (bod 77) - o jednorazovosti náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva,

je všeobecne záväzný (bod 68), má žalobca za to, že ním uplatnený nárok na náhradu za obmedzenie
vlastníckeho práva z dôvodu nemožnosti užívať pozemok č. XXXX, na ktorom stojí stavba bytového
domu vo vlastníctve žalovaných za obdobie od 23.02.2007 do 20.02.2009 za dva roky spätne odo dňa
podania žaloby, vo výške ročného úžitku, ktorý sa viaže k pozemku č. XXXX (bod 84), premlčaný nie je.
Preto s poukazom na ust. § 390 zákona č. 160/2015 Z.z. žalobca žiadal, aby odvolací súd vo veci sám

meritórne rozhodol a priznal žalobcovi ním uplatnený nárok.

21. Podanie žalobcu, ktoré obsahovalo aj zmenu odvolacieho petitu doručil odvolací súd žalovaným
prostredníctvom ich právneho zástupcu. Títo sa k podaniu vyjadrili dňa 20.02.2017. Žiadali, aby odvolací
súd pokračoval v konaní, ktoré prerušil uznesením zo dňa 30.05.2016 a následne rozhodol vo veci samej

rozsudkom. Podanie vecne odôvodnili tým, že v takmer totožnej veci žalobcu súd pokračoval v konaní a
to vo veci vedenej pod sp. zn. 6Co/214/2013, kde už dokonca rozsudkom zo dňa 01.12.2016 rozhodol
a to potvrdil ako vecne správne rozhodnutie súdu prvej inštancie. Zároveň súd aj pokračoval v konaní
vo veci vedenej pod sp. zn.: lCo/6/2015 a 8Co/2/20l7, pričom z predmetného rozhodnutia odvolaciehosúdu vyplýva, že pominuli dôvody prerušenia. Trvali na stanovisku v odvolacom konaní z dôvodov,
ktoré uviedli v písomnom vyjadrení zo dňa 02.03.2015 k odvolaniu žalobcu, a teda zhodne so žalobcom
navrhli postupom podľa ust. § 390 Civilného sporového poriadku rozhodnúť, v prípade žalovaných

potvrdiť rozhodnutie súdu prvej inštancie a uplatnili si trovy konania. S poukazom na vznesenú námietku
premlčania žalobou uplatneného nároku, poukázali žalovaní nielen na odôvodnenie rozsudku súdu prvej
inštancie, ale aj na žalobcom citovaný bod 57 nálezu, ktorý uviedol na strane 7 svojho vyjadrenia zo dňa
08.02.2017. Ďalej poukázali na bod 64 zo strany 7 vyjadrenia žalobcu, ktorým ústavný súd akcentuje
právo pokojne užívať majetok pri zachovaní spravodlivej rovnováhy medzi potrebami verejného záujmu

na obmedzení vlastníctva a požiadavkami ochrany základného práva jednotlivca vlastniť majetok a
čerpať z neho majetkový prospech. Daná časť súdneho odôvodnenia zreteľne ukazuje nemožnosť
zhodnej aplikácie „primeranej jednorazovej náhrady“ tzv. energetického zákona na tzv. bytový zákon,
ako sa toho dožaduje žalobca. Stret vzájomne rovnocenných práv v tomto konaní navyše nespočíva
v potrebe verejného záujmu, ale v ochrane totožných základných práv jednotlivcov na naplnení práva
na pokojné užívanie majetku strán sporu žalobca vlastník pozemku pod bytovým domom a žalovaní

vlastníci bytov v bytovom dome postavenom v 70. rokoch minulého storočia na pozemku, ktorý kúpou
nadobudol žalobca v roku 2006. Navyše u žalovaných s Ústavou garantovanými sociálnymi právami,
najmä právom na bývanie. Subjekty vstupujúce do vzájomných právnych vzťahov podľa zákona o
tepelnej energetike, čo posudzoval v žalobcom označenom prípade Ústavný súd SR realizujú zjavne
iné Ústavou garantované práva, ako je to v prípade tejto žaloby. Súdy v danej „sérii“ konaní vedených

na základe žalôb žalobcu opakovane skonštatovali právo žalobcu na náhradu, podobne tak súd prvej
inštancie v rozsudku napadnutom odvolaním žalobcu. Žalobu žalobcu však v tomto prípade zamietol
z iného dôvodu a to vznesenej námietky premlčania, keďže žalobu žalobca podal a nárok si uplatnil
až v roku 2009, pričom jeho právni predchodcovia mohli dané právo uplatniť prvýkrát už v septembri
1993. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia opakovane jasne a zreteľne uviedol, že právo

na náhradu za vzniknuté právo žalovaných podľa ust. § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z. z. - právo
zodpovedajúceho vecného bremena podľa článku 20 Ústavy SR patrí, no žalobu zamietol na základe
dôvodu, že žalovanými od roku 2009 došlo opakovane v konaní k vznesenej námietke premlčania.
Následne žalovaní popísali znova skutkový stav s tým, že poukázali, že aj keď rešpektujú voľnosť cien
a podnikateľskú šikovnosť kupujúceho - žalobcu, pri zjednávaní kúpnej ceny od pôvodnej vlastníčky,

predávajúcim navrhovaná cena zjavne prevýšila cenu určenú stále platným zákonom podľa ust.§ 18a
zákona č. 182/1993 Z.z., a k prevodu vlastníckeho práva tak spôsobom zákonom predpokladaným
dosiaľ z dôvodu na strane predávajúceho - žalobcu nedošlo. Nedochádza tak teda v súvislosti s konaním
žalovaných, ale žalobcu, ktorý skôr zasahuje do práv žalovaných, keď logickým zámerom zákonodarcu,
ktorého naplnenie dôvodne očakávali žalovaní pri odkúpení bytov z majetku samosprávy Mesta Prešov

bolo dosiahnuť právny stav, v ktorom sa vlastníci bytov stanú aj podielovými spoluvlastníkmi pozemkov
pod bytovým domom a pozemku priľahlému, pričom právo podľa ust.§ 23 ods.5 citovaného zákona tak
naplní svoj dočasný účel. Toto uviedli aj s poukazom na ust.§ 3 Občianskeho zákonníka. Prípadné
obmedzenie vlastníckych a majetkových práv právnych predchodcov žalobcu po roku 1989 riešili
tzv.reštitučné zákony. Nemôže v konaní dôjsť k situácií, že súd v roku 2017 krivdu spôsobenú, či

pôvodne právne založenú, či vychádzajúci a trvajúcu z činnosti predchádzajúceho nedemokratického
socialistického režimu panujúce v tomto priestore v rokoch 1948 - 1989 umožní preniesť právnymi
úkonmi žalobcu kúpou „zaťažených“ pozemkov a následnou súkromnoprávnou žalobou na žalovaných.

22. Vyjadrenie žalovaných bolo zaslané na vedomie žalobcovi s možnosťou sa vyjadriť.

23. Odvolací súd pre zrozumiteľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu najskôr musí konštatovať, že pokiaľ
súd prvej inštancie (okresný súd) správne rozhodoval podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
(zák. č. 99/1963 Z. z. v znení zmien a doplnkov účinného do 30. 06. 2016), tak odvolací súd musel
postupovať a vec posudzovať už podľa nových civilných procesných kódexov, a to zákona č. 160/2015

Z. z. - Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), ktorý nadobudol účinnosť dňom 01. 07. 2016, pričom
aplikoval ustanovenia § 470 ods. 1 C.s.p., s tým, že účinky procesných úkonov súdu prvej inštancie
(okresného súdu) ostali zachované (§ 470 ods. 2 C.s.p.).

24. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané v

zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.) proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 357 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti, ako aj
konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia
pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnejtabuli súdu aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 11.04.2017 a zároveň upovedomil
právneho zástupcu žalobcu i právneho zástupcu žalovaných elektronicky o termíne vyhlásenia rozsudku
tiež dňa 11.04.2017 a zistil, že odvolanie žalobcu čo do veci samej nie je dôvodné. Dôvodné je iba

čo do trov konania.

25. Dňa 26.04.2017 bolo doručené Krajskému súdu v Prešove podanie, teda návrh na prerušenie
konania a predloženie listín. Žalobca žiadal o prerušenie konania z dôvodu, že predsedníčke Krajského
súdu v Prešove bol podaný návrh na zjednotenie rozhodovacej činnosti dňa 18.04.2017, týkajúci sa

konaní o náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva k pozemkom, na ktorých v zmysle § 23 ods.
5 zákona 182/1993 Z.z. viazne vecné bremeno. Odvolací súd tento návrh zamietol, pretože takáto
skutočnosť podľa ustanovení Civilného sporového poriadku nie je dôvodom na prerušenie konania.
Dôvody,prektoréjemožnékonanieprerušiťsúvymedzenév§162, §163a§164CSP,pričomžalobcom
uvádzaná skutočnosť nie je dôvodom na prerušenie konania podľa žiadneho z týchto ustanovení.

26. Toto podanie bolo prítomnému právnemu zástupcovi žalovaných predložené pred vyhlásením
rozsudku.

27. Podľa ust.§ 387 ods.1,2 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody.

28. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci v dostatočnom rozsahu
zistil skutkový stav, na základe uvedeného dospel k správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne

právne posúdil. Z dôvodov uvedených v rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva vzťah medzi skutkovými
zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.
Súd prvej inštancie neporušil právo strán na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení
neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Súd prvej inštancie náležitým spôsobom
posúdil súhrne v celom rozsahu všetky dôkazy, ktoré boli v konaní predložené, zároveň sa riadne

vyporiadal i s ustálenou rozhodovacou praxou tak odvolacieho, ako i Najvyššieho súdu SR a Ústavného
súdu SR. Závery súdu prvej inštancie zodpovedajú zásadám formálnej logiky.

29. Podľa názoru odvolacieho súdu je rozsudok súdu prvej inštancie čo do veci samej presvedčivý.
Rozhodnutie Ústavného súdu SR PL ÚS 42/2015 z 12.10.2016 nie je podľa názoru odvolacieho súdu v

tomto prípade aplikovateľné, pretože ÚS SR rozhodoval o protiústavnosti iných právnych predpisov, nie
zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Z rozhodnutia naviac vyplýva, že nie je vylúčené,
aby odplata za vzniknuté vecné bremeno bola len jednorazová (ako tomu podľa názoru odvolacieho
súdu je v tejto veci).

30. Tak ako to vyplýva z obsahu spisu, ako to odvolací súd konštatoval i vyššie, v konaní nebolo sporné,
že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti zapísaných na LV č. XXXXX, k.ú. U., parc. KN XXXX
- zastavané plochy a nádvoria, k.ú. Prešov, o výmere 215 m2. Tieto nehnuteľnosti nadobudol okrem
iných na základe kúpnej zmluvy, ktorej vklad bol povolený vkladovým konaním č. V XXX/XXXX, čo
mal súd preukázané z výpisu listu vlastníctva č. XXXXX.

31. Na parcele KN č. XXXX sa nachádza bytový dom súpisné číslo XXXX, v ktorom žalovaní vlastnia
jednotlivé bytové jednotky a v spoluvlastníctve spoločné časti a zariadenia domu, ako to vyplýva z výpisu
LV č. XXXX. Žalovaní v 1. až 4. rade nadobudli vlastnícke právo k bytom a spoluvlastníctvo k spoločným
častiam a zariadeniam domu na základe zmlúv o prevode vlastníctva k družstevnému bytu s Bytovým

družstvom. Žalovaní v 5. a 6. rade od predchádzajúceho vlastníka kúpnou zmluvou zo dňa 15. decembra
2005.

32. Na pozemku žalobcu viazne vecné bremeno, ktoré vzniklo podľa ust. § 23 ods. 5 zákona 182/1993
Z.z., z čoho vyplýva, že žalovaní neužívajú vlastníctvo žalobcu bezdôvodne, ale na základe tohto

vecného bremena. Pokiaľ sa žalobca domáha odplaty za zriadené vecné bremeno, odvolací súd sa
stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že toto jeho právo je premlčané. Rovnaký záver vyplýva
aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR publikovaného v Zbierke stanovísk NS a súdov SR č. 8/2016,
a to rozsudok Najvyššieho súdu SR zo 14.04.2016 sp. zn. 3 Cdo 49/2014. Podľa tohto rozhodnutiaprávo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. vzniklo
ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti zákona, teda k
01.09.1993. Z predmetného ustanovenia nevyplýva ďalšiemu vlastníkovi zaťaženého pozemku právo

na náhradu za pretrvávajúce obmedzenie jeho vlastníckych práv. Z rozhodnutia vyplýva, že právo na
vydanie bezdôvodného obohatenia sa premlčiava, a to od nadobudnutia účinnosti zákona. Vychádzajúc
z toho právneho záveru odvolací súd považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne.
Odvolací súd považuje námietku premlčania vznesenú žalovanými za využitie práva, ktoré im zo zákona
vyplýva na odstránenie právnej neistoty.

33. K námietke žalobcu o aplikácií rozhodnutia Ústavného súdu SR PL ÚS 42/2015 zo dňa 12.10.2016
odvolací súd uvádza, že uvedené rozhodnutie podľa jeho názoru nie je aplikovateľné na danú vec,
pretože Ústavný súd SR rozhodoval o protiústavnosti iných právnych predpisov, nie zákona o vlastníctve
bytovanebytovýchpriestorov.Zrozhodnutianaviacvyplýva,ženiejevylúčené,abyodplatazavzniknuté
vecné bremeno bola len jednorazová (ako tomu podľa názoru odvolacieho súdu je v tejto veci).

34. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie zodpovedal na všetky relevantné argumenty žalobcu a
zaoberalsavšetkýmipodstatnýmiskutočnosťami.Súdakceptovalvlastníckeprávožalobcuajjehonárok
nanáhraduzaobmedzenievlastníckehopráva.Žalobuvšakzamietolprepremlčanie.Otázkapremlčania
je teda kľúčovým bodom rozhodnutia, a táto otázka bola vyriešená správne, v súlade s publikovanou

judikatúrou NS SR. Vo veciach sa rozhodovalo o náhrade za zásah do vlastníctva vecným bremenom.
Z dôvodu deficitu právnej úpravy mohol vlastník o takúto náhradu požiadať už od účinnosti zákona,
ktorý vecné bremeno zriadil. Preto prvým dňom na uplatnenie náhrady za takýto zásah bol deň účinnosti
zákona, ktorý je zároveň podľa Občianskeho zákonníka dňom, kedy sa právo mohlo na súde uplatniť
po prvýkrát (§ 101 Občianskeho zákonníka). Právo sa teda dalo uplatniť hneď v prvý deň účinnosti

zákona, a teda aj po prvej hodine, či minúte jeho účinnosti a to nielen za nejakú časť, ale za úplný
a konkrétny zásah do vlastníctva, ktorý sa aj podľa oceňovacích predpisov v aplikačnej časti súdov
bežne vypočítava (oceňuje) jednou sumou (Vyhláška č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty
majetku, príloha č. 3, časť F2 písm. a/ - výpočet všeobecnej hodnoty vecného bremena sa vykoná tak,
že práva spojené s nehnuteľnosťou sa odhadnú tak, že sa zistí výhoda, ktorú tieto práva prinášajú

oprávnenému (vlastníkovi) v období jedného roka a hodnota tejto výhody sa násobí pri právach časovo
neobmedzených dvadsiatimi; pri právach časovo obmedzených počtom rokov, počas ktorých má právo
ešte trvať, najviac však dvadsiatimi).

35. Súd prvej inštancie správne rozhodol i čo do zamietnutia návrhu na prerušenie konania podľa ust.§

109 ods.2 písm.c/ O.s.p. Podanie dovolania v inej právnej veci skutočne nie je dôvodom na prerušenie
konania.

36. Preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny okrem výroku o trovách konania potvrdil postupom
podľa ust.§ 387 ods.1 C.s.p.

37. Uvedené sa však netýka rozhodnutie o trovách konania. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri
ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácií práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Čo do výroku o trovách konania súd prvej
inštancie konštatoval, že rozhodol podľa ust.§ 142 ods.1 O.s.p. S použitím tohto ustanovenia ktorého
ekvivalent v súčasnosti predstavuje ust.§ 255 ods.1 C.s.p. odvolací súd v plnom rozsahu súhlasí.
Nesúhlasí však s konštatovaním súdu prvej inštancie, že žalovaní boli v predmetnom konaní v postavení

samostatných spoločníkov. Žalobca žiadal od žalovaných v 1.a 2.rade spoločne a nerozdielne sumu
1.726,26 Eur s úrokom, od žalovaných v 3. a 4.rade (v priebehu konania žalovaný v 3.rade zomrel)
tiež sumu 1.726,26 Eur s úrokom z omeškania spoločne a nerozdielne, od žalovaného v 5.rade sumu
1.768,85 Eur s úrokom samostatne a od žalovaných v 6.a 7.rade tiež zaplatiť sumu 1.768,85 s úrokom
spoločne a nerozdielne.

38. Aplikujúc ust. § 13 ods.2 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení účinnom od 01.06.2010 by zrejme čo
do vyčíslenia trov konania nebol veľký problém, pretože základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži
o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb. Inak je to však čo doaplikácie vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení účinnom do 31.05.2010 - § 13 ods.2, kde základná sadzba
tarifnej odmeny sa znižovala o 20 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých
osôb. Pri samostatnom spoločenstve, predtým podľa ust.§ 91 ods.1 O.s.p., teraz podľa ust.§ 76 C.s.p.,

ide o samostatné práva a povinností a každý koná sám za seba. Súd rozhoduje o každom nároku a
povinnosti samostatne. Táto vzájomná samostatnosť sa prejavuje tak, že každý, či už na strane žalobcu
alebo žalovaného, môže uplatniť námietky, ktoré uznáva za vhodné a procesné úkony jedného nie sú na
prospech alebo na ujmu ostatných. Každého sa rozhodnutie týka osobitne a môže vyznieť voči každému
inak. V danom prípade sa však záväzok vo vzťahu k žalovaným v 1.a 2.rade týka oboch spoločne a

nerozdielne, pretože ide o jednu sumu, tak je to aj v prípade žalovaných v 3.a 4.rade (aspoň do času
smrti J. W., právneho predchodcu žalovaného v 4.rade) a z obsahu spisu sa javí, že v čase rozhodovania
súdu prvej inštancie i žalovaní v 5.a 6.rade (žalovaného v 7.rade už niet) by mali byť zaviazaní spoločne
a nerozdielne. Uvedené sa však z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie nedá zistiť. Súd iba
konštatuje, že žalovaní boli v predmetnom konaní v postavení samostatných spoločníkov. Prečo tak
tomu bolo, súd prvej inštancie nevysvetlil aj napriek tomu čo uviedol odvolací súd vyššie.

39. Pri nerozlučnom spoločenstve platia úkony jedného zo spoločníkov aj pre ostatných spoločníkov
(§ 91 ods.2 prvá veta O.s.p.). Podľa terajšieho znenia ust.§ 77 C.s.p. ods.1 nerozlučné spoločenstvo
i procesné spoločenstvo, v ktorom ide o také spoločné práva alebo povinnosti, že sa rozsudok musí
vzťahovaťnakaždéhoktovystupujeakožalobcaalebožalovaný;procesnýúkonjednéhoznichplatíipre

ostatných. Teda vo vzťahu k tým žalovaným, od ktorých je žiadaná určitá suma spoločne a nerozdielne
(nie delená na polovicu alebo inak) sa rozhoduje v jednom výroku, ktorý vyznieva voči týmto žalovaným
nerozlučnýmspoločníkomrovnakopriaznivoalebonepriaznivo.Tentohmotnoprávnynárokneumožňuje,
aby bol prejednaný a rozhodnutý samostatne voči každému spoločníkovi, lebo žalobca žiada spoločne
a nerozdielne konkrétne sumu od žalovaných v 1.a 2.rade, žalovaných v 3.a 4.rade (teraz sa tým treba

samostatne zaoberať po smrti J. W.) a tak sa javí aj nárok vo vzťahu k žalovaným v 5.a 6.rade (tiež
sa tým je potrebné zaoberať, keďže žalovaného v 7.rade už niet). Teda z hľadiska účinkov úkonov
právnej služby realizovanej právnym zástupcom žalovaných je potrebné dôsledne sa zaoberať, či a ktorý
žalovaní vystupovali v nerozlučnom spoločenstve a teda že advokát robil určitý úkon v mene týchto
žalovaných stále iba ako jeden úkon a nie úkon spoločný.

40. Z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, ale aj všeobecných súdov vyplýva, že súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods.1 Ústavy je aj právo na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takémuto uplatneniu. Súd prvej inštancie však čo do priznaných trov konania jasne nevysvetlil
z čoho vychádzal, že žalovaní sú v predmetnom konaní v postavení samostatných spoločníkov aj
vzhľadom na to, čo odvolací súd prezentoval vyššie. Preto odvolací súd postupom podľa ust.§ 389 ods.1
písm.b/ C.s.p. rozsudok vo výroku o trovách konania zrušil a postupom podľa ust.§ 391 ods.1 C.s.p.
vrátil vec v tejto časti, teda v rozsahu zrušenia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

41. Úlohou súdu prvej inštancie bude znova sa zaoberať trovami konania vo vzťahu žalobcu a
žalovaných s tým, že súd prvej inštancie riadne vysvetlí prečo a v akej výške trovy konania jednotlivým
žalovaným prizná, tak aby bolo jeho rozhodnutie vo výroku o trovách konania preskúmateľné. V novom
rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie i o náhrade trov odvolacieho konania podľa ust.§ 396 C.s.p.

42. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerov hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej

opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a

iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické

vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.