Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. február 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/53/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5713200482
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5713200482.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v spore žalobcu:
SIBAMAC, a.s., so sídlom Bojnická 20, 831 04 Bratislava, IČO: 31 321 275, právne zastúpeného
Advokátska kancelária AK Hrabovská s.r.o., so sídlom Jakubovo námestie 9, 811 09 Bratislava - Staré
mesto, IČO: 47 251 476, proti žalovanému: AM GROUP SK, s.r.o., so sídlom Petrovanská 284, 080 05
Prešov, IČO: 36 690 325, v konaní o zaplatenie 80.000,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/70/2013-574 zo dňa 06.05.2015 v spojení s opravným
uznesením Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/70/2013-663 zo dňa 22.10.2015 a v spojení s opravným

uznesením Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/70/2013-695 zo dňa 04.03.2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/70/2013-574 zo dňa 06.05.2015 v spojení s uznesením
(opravným) Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/70/2013-663 zo dňa 22.10.2015, v spojení s uznesením
(opravným) Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/70/2013-695 zo dňa 04.03.2016 v napadnutom výroku
o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 80.000,- Eur s príslušenstvom a vo výroku o povinnosti
žalovaného zaplatiť súdny poplatok za návrh v rozsahu 2.030,50 Eur, do troch dní od právoplatnosti,
p o t v r d z u j e .

Rozsudok Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/70/2013-574 zo dňa 06.05.2015 v spojení s uznesením
(opravným) Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/70/2013-663 zo dňa 22.10.2015, v spojení s uznesením
(opravným) Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/70/2013-695 zo dňa 04.03.2016 v napadnutom výroku
o trovách prvoinštančného konania z r u š u j e a v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd v spojení s opravnými uzneseniami uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 80.000,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 80.000,-

Eur od 01.06.2010 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovanému uložil povinnosť
nahradiť žalobcovi trovy konania titulom zaplateného súdneho poplatku vo výške 2.769,50 Eur a titulom
trov právneho zastúpenia vo výške 9.306,28 Eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovanému
uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za návrh v rozsahu 2.030,50 Eur do troch dní od právoplatnosti
rozsudku.

2. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 114 ods. 1 písm. f) zák. č. 7/2005

Z.z. zákona o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej aj len „ZKR"), § 113 ods. 3 ZKR, § 536 ods.
1 Obchodného zákonníka zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej aj len „OBZ"), § 358 OBZ, § 580 zák. č.
40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj len „OZ"), § 581 ods. 3 OZ, okresný súd žalobe vyhovel.
V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že uznesením č.k. 18Cb/70/2013-366 zo dňa 3.6.2014pripustil zmenu žaloby v zmysle návrhu žalobcu zo dňa 28.5.2014 podľa § 95 OSP, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 9.6.2014. Žalobca faktúrou č. 2311900169 (č.l. 13 spisu) zo dňa 30.3.2010, splatnou
30.5.2010, vyúčtoval žalovanému sumu 287.423,08 Eur za stavebné práce na základe objednávky

č. 10AG031 podľa priloženého súpisu vykonaných prác. Zádržné kolaudačné je -12.076,60 Eur a
zádržné záručné -12.076,60 Eur, k úhrade 263.269,88 Eur. Faktúra je opatrená pečiatkou žalobcu a
podpisom, pečiatkou žalovaného s podpisom. V dobropise č. 231190076 z 3.5.2010 (č.l. 14 spisu)
žalobca vyúčtoval mínusovú položku 9.933,79 Eur za stavebné práce k faktúre č. 231190069 so
splatnosťou 31.5.2010. Výzvou na zaplatenie zo dňa 28.9.2012 (č.l. 15 spisu) žalobca žiadal žalovaného

zaplatiť pohľadávku 277.489,29 Eur z titulu dodávky stavebných prác podľa objednávky 10AG031,
vyúčtované faktúrou č. 231190069 zo dňa 30.3.2010 v spojení s dobropisom č. 2311900176 zo dňa
3.5.2010, v termíne do 20.10.2012. Žalovaný prevzal výzvu (č.l. 16 spisu) dňa 3.10.2012. Právna
zástupkyňa žalobcu mailom zo dňa 31.7.2012 vyzvala žalovaného na predloženie podkladov v súvislosti
s tvrdením žalovaného, že pohľadávka bola vysporiadaná (č.l. 18 spisu). „V zápočte so vzájomnými
pohľadávkami a záväzkami zo dňa 20.5.2010 (č.l. 32) sú uvedené pohľadávky žalovaného podľa č.

dokladu, dátumu vyhotovenia, splatnosti, vyúčtovanej sumy, neuhradenej sumy a započítanej sumy,
fa ako sú uvedené aj v odpore proti platobnému rozkazu: 10AG024, 10AG003, 10AG032, 10AG036,
10AG037, 10AG039, 10AG040, 10AG001, 10AG007, 10AG010, 10AG017, 10AG018, 10AG019 a
10AG020 (č.l. 36 a nasl.), ktoré vystavil žalovaný žalobcovi. Ďalej sú uvedené fa, ktoré vystavil žalobca
žalovanému: č. 600100056, 2311900169, 2311900176 z 3.5.2010. Je uvedené, že zápočet vzájomných

pohľadávok bude prevedený k 20.5.2010, čím žalovaný považuje vzájomné pohľadávky so žalobcom
za vysporiadané v tam uvedených čiastkach. Je podpísaný Miroslav Zemánek, konateľ spoločnosti a
pripojená pečiatka žalovaného."

3. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že dňa 27.7.2009 bola uzatvorená

Zmluva o dielo č. 8/2009/SUB/4310 (č.l. 53 a nasl. spisu), pričom objednávateľ bol žalobca, zhotoviteľ
žalovaný. Predmetom zmluvy boli zemné práce pre stavbu Bytový dom Karpatia Bratislava, cena
diela 249.808,44 Eur bez DPH. V Dodatku č. 1 zmluvné strany dohodli v čl. IV. navýšenie ceny
diela (č.l. 73-75 spisu). Dňa 30.4.2010 účastníci uzatvorili Dohodu o skončení platnosti a účinnosti
Zmluvy o dielo č. 8/2009/SUB/4310 ku dňu 30.4.2010. V zmluve sa dohodli, že zhotoviteľ vyčísli

úroky z omeškania z faktúry vystavených zhotoviteľom (žalovaným) č. 09AG024, 09AG036, 09AG037,
09AG039, 09AG040, 10AG001, 10AG007 a 10AG010 a jednostranne si ich započíta voči faktúram
vystavených objednávateľom č. 2311900169 a pre prípad, ak by v budúcnosti vznikli akékoľvek nároky
voči druhej zmluvnej strane, tieto sa zaväzujú vzájomne neuplatňovať ani nepostúpiť na tretie osoby.
Dňa 1.3.2010 účastníci podpísali objednávku na stavebné práce na stavbu KARPATIA - Bytový dom

pri Kríži podľa cenovej ponuky (č.l. 82 spisu), objednávateľ (žalovaný) si vyhradzuje právo, pokiaľ
zhotoviteľ nebude stíhať termíny, odobrať časť objednávky a zadať inému zhotoviteľovi a všetky náklady
spojené s náhradou nového zhotoviteľa mu preúčtovať v plnej výške. Pri uhradení odsúhlasenej faktúry
pred termínom splatnosti si objednávateľ vyhradzuje na skonto vo výške 6 % z fakturovanej sumy.
Objednávateľ má právo si započítať akékoľvek svoje pohľadávky aj s príslušenstvom voči zhotoviteľovi

na sumy, ktoré je povinný alebo bude povinný uhradiť zhotoviteľovi podľa tejto objednávky, a to aj pred
uplynutím lehoty ich splatnosti. Toto ustanovenie predstavovalo dohodu zmluvných strán o započítaní
v zmysle § 364 OBZ, ďalej je v objednávke dohoda o zádržnom a zmluvnej pokute. „OS Bratislava I.
uznesením sp.zn. 6Er/2/2010 zo dňa 27.10.2010 rozhodol o začatí reštrukturalizačného konania voči
dlžníkovi SIBAMAC, a.s. IČO: 31 321 275 (č.l. 190), zverejnené v Obchodnom vestníku dňa 3.11.2010,

vydanie 211/2010 (č.l. 206)."

4. Na základe vykonaného dokazovania mal okresný súd preukázané, že medzi účastníkmi konania bola
uzatvorená písomná Zmluva o dielo podľa § 536 a nasl. OBZ, v zmysle písomnej objednávky zo dňa
1.3.2010 (č.l. 82 spisu). Túto podpísali žalobca ako objednávateľ, za ktorého pri vzniku zmluvy konal

Ing. K. na základe podnikového zmocnenia podľa § 15 ods. 1 OBZ, čo bolo preukázané výpoveďou p.
K. ako svedka v konaní a za žalovaného ako zhotoviteľa konal konateľ žalovaného p. Zemánek. Dielom
boli stavebné práce na stavbe „KARPATIA - bytový dom pri Kríži". Výpoveďou svedka K. na pojednávaní
dňa 6.5.2015 mal okresný súd preukázané, že stavebné práce sa mali konkretizovať priebežne. Bolo
nesporné medzi účastníkmi konania, že zmluvné strany pri vzniku zmluvy prejavili vôľu uzatvoriť zmluvu

o dielo bez určenia ceny, zmluva bola platne uzatvorená v zmysle § 536 ods. 3 OBZ, podľa ktorého
cena musí byť v zmluve dohodnutá alebo v nej musí byť aspoň určený spôsob jej určenia, ibaže
strany v zmluve prejavia vôľu uzavrieť zmluvu aj bez tohto určenia. Zhodnými vyjadreniami účastníkov,
výsluchom svedkov K. a Skubáka mal okresný súd preukázané, že investorom stavby „KARPATIA -bytový dom pri Kríži", bola spol. PLAZA CAPITAL, s.r.o. IČO: 43 975 275. Investor mal uzatvorenú
zmluvu o dielo ako objednávateľ so žalobcom ako zhotoviteľom a žalovaný subdodávateľsky na základe
zmluvy o dielo so žalobcom vykonával stavebné práce na stavbe „KARPATIA - bytový dom pri Kríži".

Rovnakým spôsobom bolo preukázané, že žalobca svoje záväzky voči žalovanému (subdodávateľovi
vo vzťahu k investorovi) riadne neplnil, preto sa investor so žalobcom dohodli na obmedzení rozsahu
diela (§ 549 ods. 1 OBZ) a na túto časť diela uzatvoril investor ako objednávateľ zmluvu o dielo
so žalovaným ako zhotoviteľom. Tieto stavebné práce pre investora dodal na základe zmluvy o dielo
so žalovaným (objednávka z 1.3.2010) subdodávateľsky žalobca. Účastníci ako aj svedkovia zhodne

vypovedali, že úmyslom zmluvných strán bolo, že žalovaný svoje pohľadávky, ktoré mu vznikli voči
žalobcovi, započíta s pohľadávkami žalobcu voči žalovanému, ktoré vzniknú žalobcovi zo zmluvy o dielo
v zmysle objednávky zo dňa 1.3.2010. Vyplýva to aj z textu listiny - objednávky z 1.3.2010: „Objednávateľ
má právo si započítať akékoľvek svoje pohľadávky aj s príslušenstvom voči zhotoviteľovi na sumy, ktoré
je povinný alebo bude povinný uhradiť zhotoviteľovi podľa tejto objednávky a to aj pred uplynutím lehoty
ich splatnosti. Toto ustanovenie predstavuje dohodu zmluvných strán o započítaní v zmysle § 364 OBZ.".

Vychádzajúc z uvedeného textu a z výpovede svedka K. na pojednávaní dňa 6.5.2015 mal okresný súd
preukázané, že v čase vzniku zmluvy o dielo v zmysle objednávky zo dňa 1.3.2010 medzi zmluvnými
stranami ešte neexistovali vzájomné pohľadávky, ktoré mali byť predmetom započítania (len pohľadávky
žalovaného voči žalobcovi), avšak v čase vzniku dohody o tom, že „Objednávateľ má právo si započítať
akékoľvek svoje pohľadávky..." tieto pohľadávky žalovaného neboli konkretizované. Podľa výpovede

svedka K. predmetom započítania mali byť pohľadávky žalobcu voči žalovanému, ktoré žalobcovi
vzniknú na základe tejto objednávky, v čase vzniku dohody však nebola známa výška pohľadávky, ani
faktúra, ktorou budú vyúčtované. Svedok K. na pojednávaní 6.5.2015 vypovedal, že pri vzniku zmluvy
(objednávky z 1.3.2010) neriešil, aká suma pohľadávok a záväzkov bude vzájomne započítavaná.
Svedok pri podpise tejto zmluvy (objednávky) riešil otázku realizácie prác, t.j. realizácie diela. Výslovne

uviedol, že v čase vzniku tejto objednávky neboli určené konkrétne faktúry ako pohľadávky alebo
záväzky, ktoré by si vzájomne odsúhlasili k tomuto momentu, vzniku zmluvy o dielo/objednávky, pretože
vtedy nevedeli, aký objem prác bude vykonaný, aké faktúry zo strany žalovaného budú vystavené.
Potom aj keď sa v texte objednávky z 1.3.2010 uvádza, že toto ustanovenie predstavuje dohodu
zmluvných strán o započítaní, tak túto nemožno vyhodnotiť ako dohodu v zmysle § 581 ods. 3 OZ,

podľa ktorého dohodou účastníkov možno započítaním vyrovnať aj pohľadávky inak nezapočítateľné
v zmysle § 581 ods. 1, 2 OZ. V prípade započítania dohodou (§ 581 ods. 3 OZ) zákon dovoľuje, aby
účastnícizáväzkovéhovzťahudohodlizapočítanieajnadrámecpodmienok,ktoréinakustanovujezákon
pre započítanie jednostranným právnym úkonom. Dohodu v objednávke zo dňa 1.3.2010 nemožno
vyhodnotiť v zmysle § 581 ods. 3 OZ, nakoľko aj v prípade dohody o započítaní je potrebné konkretizovať

pohľadávky a záväzky, ktoré zanikajú dohodou o započítaní. Platnosť dohody o započítaní vzájomných
pohľadávok treba tiež posudzovať podľa všeobecných ustanovení OZ o náležitostiach a o platnosti
právnych úkonov, teda aj dohoda o započítaní vzájomných pohľadávok musí byť určitá. V objednávke
z 1.3.2010 absentuje určitosť čo do konkretizácie vzájomných pohľadávok medzi účastníkmi tohto
právneho úkonu, ktorú vyžaduje pre platnosť právneho úkonu § 37 ods. 1 OZ, podľa ktorého právny úkon

sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný. Prejav je neurčitý, ak sa jeho
neurčitosť nedá odstrániť ani výkladom v zmysle § 35 ods. 2 a 3 OZ. Nesporne z obsahu objednávky
z 1.3.2010 treba vychádzať z obsahu tejto listiny, na ktorej je zaznamenaný právny úkon dohody o
započítaní a z tejto dohody nie je možné ani výkladom určiť, ktoré vzájomné pohľadávky účastníkov
konania majú byť dohodou zmluvných strán započítané. Vychádzajúc aj z vyjadrení účastníkov konania

a svedka K., v čase vzniku tohto právneho úkonu dňa 1.3.2010 nebolo účastníkom zmluvy známe,
v akom rozsahu budú práce skutočne realizované, t.j. v akej výške vznikne žalovanému pohľadávka
voči žalobcovi. Bolo nesporné medzi účastníkmi, že žalobca na základe objednávky z 1.3.2010 vykonal
stavebné práce a ich cenu vyúčtoval vo faktúre č. 231900169 (č.l. 13 spisu) až dňa 30.3.2010 so
splatnosťou 30.5.2010. Žalobca z ceny diela vyúčtovanej v tejto faktúre žalobným návrhom uplatňuje

nárok na zaplatenie sumy 80.000,- Eur. Práce vyúčtované v tejto faktúre a uplatnené v rozsahu 80.000,-
Eur nesporne žalobca pre žalovaného vykonal, v uplatnenom rozsahu nebola medzi účastníkmi sporná
dôvodnosť ceny diela. Pokiaľ žalovaný rozporoval vykonanie prác v rozsahu vyúčtovania v jeho faktúre
vystavenej žalobcovi, faktúre č. 10AG020 na sumu 64.498,- Eur z dôvodu, že časť zmluvy o dielo, ktorú
mal uzatvorenú ako objednávateľ so žalobcom ako zhotoviteľom, musel dať vykonať tretiemu subjektu,

tak okresný súd nevykonal dokazovanie v zmysle dôvodnosti vyúčtovania vo faktúre č. 10AG020,
vychádzajúc z predmetu konania - uplatneného nároku na zaplatenie ceny diela z vyúčtovania vo faktúre
č. 2311900169 do sumy 80.000,- Eur, v uvedenom rozsahu práce podľa priloženého súpisu vykonaných
prác (č.l. 444 a nasl. spisu), vyúčtované v tejto faktúre neboli sporné medzi účastníkmi konania.5. Okresný súd uviedol, že žalovaný v priebehu súdneho konania argumentoval, že pohľadávka žalobcu
voči žalovanému vyúčtovaná vo faktúre č. 2311900169 zanikla započítaním na základe jednostranného

právneho úkonu žalovaného - zápočtu zo dňa 20.5.2010 (č.l. 32 spisu), v ktorom žalovaný svoje
pohľadávky voči žalobcovi, vyúčtované vo faktúre č. „09AG0024 a ďalej koncové č. 30, 32, 36, 37,
39, 40, 10AG001 a ďalej koncové č. 07, 10, 17, 18, 19 a 20 započítal s pohľadávkami žalobcu
voči žalovanému, vyúčtované vo fa č. 60010056, 2311900169 a 2311900176." Zákon pripúšťa zánik
záväzku jednostranným započítaním, ak sú zároveň splnené zákonné podmienky. Z § 580 a § 581 OZ

vyplývajú nasledovné zákonné podmienky započítania jednostranným právnym úkonom: 1/ vzájomnosť
pohľadávok; 2/ pohľadávky sú rovnakého druhu; 3/ prejav smerujúci k započítaniu; 4/ pohľadávky musia
byťspôsobilénazapočítanie.Vkonaníbolomedziúčastníkmispornédoručeniejednostrannéhozápočtu
žalovaného zo dňa 20.5.2010 do začatia reštrukturalizačného konania uznesením Okresného súdu
Bratislava I., sp.zn. 6R/2/2010 zo dňa 27.10.2010 (č.l. 190 spisu), zverejnené v Obchodnom vestníku
dňa 3.11.2010 (č.l. 206 spisu). Reštrukturalizačné konanie začína momentom zverejnenia uznesenia o

začatí reštrukturalizačného konania v Obchodnom vestníku. Z praktického hľadiska ide o prvý okamih
dňa, ktorý nasleduje po faktickom zverejnení uvedeného uznesenia v Obchodnom vestníku, tzn. dňom
4.11.2010 nastali účinky začatého reštrukturalizačného konania. V zmysle § 114 ods. 1 písm. f) ZKR,
začatie reštrukturalizačného konania má aj účinky - pohľadávku, ktorá sa v reštrukturalizácii uplatňuje
prihláškou, nemožno voči dlžníkovi započítať. Z uvedeného vyplývalo, že po termíne 4.11.2010, kedy

nastúpili účinky reštrukturalizačného konania na základe uznesenia Okresného súdu Bratislava I., sp.
zn. 6R/2/2010 zo dňa 27.10.2010, nebolo možné pohľadávky žalovaného voči žalobcovi, nakoľko
išlo o pohľadávky, ktoré sa v reštrukturalizácii uplatňujú prihláškou, započítať. Žalovaný v konaní
nepreukázalsplneniezákonnejpodmienkyprezapočítacíprejavvzmyslelistinyzodňa20.5.2010(č.l.32
spisu), že bol doručený žalobcovi pred nadobudnutím účinkov začatia reštrukturalizačného konania voči

žalobcovi. Nepreukázal svoje tvrdenie, že prejav smerujúci k započítaniu - zápočet medzi vzájomnými
pohľadávkami a záväzkami zo dňa 20.5.2010 (č.l. 32 spisu) doručil žalobcovi. Jednostranný právny
úkon smerujúci k započítaniu nadobúda účinnosť ako náhle dôjde k adresátovi. Uvedené žalovaný
nepreukázal.

6. Pokiaľ žalovaný trval na tom, že zápočet z 20.5.2010 bol doručený žalobcovi v zmysle údajov, ako
vyplývajú z tabuľky na č.l. 150 spisu, t.j. dňa 24.5.2010, tak podľa okresného súdu táto tabuľka bez
ďalšieho nepreukazuje doručenie predmetného zápočtu žalobcovi dňa 24.5.2010. Uvedené tvrdenie
žalovaného vyvrátil dôkaz, a to práve zásielka doručená žalobcovi od žalovaného dňa 24.5.2010 (č.l.
225 spisu), ako vyplýva z prezenčnej pečiatky na obálke - došlo: 24.5.2010. Obsahom tejto zásielky sú

vážne lístky, čo korešponduje s textom tabuľky predloženej žalovaným na č.l. 150 spisu (rukou dopísaný
text „vážne lístky" pri zásielke s dátumom prijatia 24.5.2010) a obsah zásielky v zmysle prílohovej
obálky (č.l. 225 spisu) s touto poznámkou korešponduje, ako aj s tvrdením žalobcu v priebehu celého
súdneho konania, že dňa 24.5.2010 boli doručené žalobcovi vážne lístky na základe reklamácie žalobcu
z 5.5.2010, keď skutočne obsahom zásielky doručenej žalobcovi dňa 24.5.2010 je aj reklamácia žalobcu

z 5.5.2010, a to reklamácia faktúry č. 10010, že k faktúre chýbajú vážne lístky a na túto reklamáciu
reaguje nedatovaným listom žalovaný - doplnenie chýbajúcich vážnych lístkov k faktúre č. 10010, z
ktorého textu vyplýva, že v prílohe žalovaný zasiela chýbajúce vážne lístky podľa sumáru vážení, tiež
vážne lístky, odosielateľom je W. R., podpísaný za žalovaného pri „razítku žalovaného, súčasťou je aj
fa č. 10AG01 prijatá u žalobcu v Trnave podľa pečiatky dňa 28.4.2010. Obsah zásielky na č.l. 225

prijatej u žalobcu práve dňa 24.5.2010 korešponduje aj s registratúrnym denníkom žalobcu (č.l. 180)
a internou komunikáciou pracovníkov žalobcu v zmysle č.l. 184 a podľa knihy došlej pošty len jedna
zásielka od žalovaného bola u žalobcu dňa 24.5.2010 prijatá. Podľa opísaných časových súvislostí a
obsahu obálky prijatej u žalobcu dňa 24.5.2010 (č.l. 225) súd mal preukázané, že dňa 24.5.2010 boli
žalobcovi doručené od žalovaného vážne lístky, nebol doručený jednostranný zápočet z 20.5.2010.

Ďalšie vykonané dokazovanie nepreukázalo opak."

7. Pri hodnotení svedeckej výpovede svedka p. R., ktorý vypovedal na pojednávaní dňa 15.11.2013,
okresnýsúdvychádzalzprvejčastijehovýpovede,keďsvedoknebolpodľaokresnéhosúdu ovplyvnený

kladenými otázkami hlavne žalovaným a ešte nezaujato vypovedal o tom, že zásielku (č.l. 225 spisu)
spracovával sám, že „...tu sa jednalo iba o vážne lístky" a nešlo o zásielku, ktorú zobral od účtovníčky
niekedy na jeseň 2010 a zaniesol na poštu, že na „obálke je jeho pečiatka, ktorú identifikoval podľa
č. 2 na tejto pečiatke, že vec riešil bezprostredne, ako to dostal (v máji 2010 - pozn. súdu). Výpoveďsvedka, ktorá nasledovala po otázkach účastníkov konania a po konfrontácií so svedkyňou Q. M.,
nebola dôveryhodná, svedok si rozporoval vo výpovediach, napr. v prvej časti vypovedal, že zásielku
s vážnymi lístkami vybavil bezprostredne, tj. v máji 2010, neskôr tvrdil, že obálku v zmysle č. l. 225

mohla prichystať svedkyňa M., účtovníčka žalovaného a dala mu ju zaniesť na poštu a mohlo byť
v obálke aj niečo iné, avšak pred tým vypovedal, že obálku bral od účtovníčky iba raz a to bolo na
jeseň. Nedôveryhodne pôsobila aj neskoršia výpoveď, že on sám s vážnymi lístkami zabalil aj faktúry a
zápočet - v kontexte ďalšieho vykonaného dokazovania súd nadobudol dojem, že svedok v tejto časti
svojej svedeckej výpovede vypovedal aj o skutočnostiach, o ktorých nebol sám presvedčený, že sa v

skutočnosti stali, napr. aj, že p. M. nevypisovala obálku ani nedávala pečiatku na túto obálku, že pečiatka
bola svedka, že všetko urobil sám, potom že p. M. mu musela dať zápočty a fa a svedok to priložil k
svojej pošte, k vážnym lístkom, keď pred tým vypovedal inak. Svedok si najskôr nevedel dostatočne
jasne spomenúť na časové súvislosti a po tom, ako mu boli kladené otázky, si bol na 100 % istý, že
vložil k svojej obálke s vážnymi lístkami zápočet z 20.5.2015, ktorý prevzal od svedkyne - účtovníčky
žalovaného". Tomuto tvrdeniu svedka p. R. odporujú ďalšie dôkazy, predovšetkým je to obsah zásielky

doručený žalobcovi dňa 24.5.2010, ktorý korešponduje s jeho výpoveďou v jeho prvej časti výsluchu,
t.j. že malo ísť v tomto období o zaslanie vážnych lístkov, výpoveď svedkyne p. M., že predmetný
zápočet robila na jeseň, pamätala si to preto, lebo koncom roka od žalovaného odchádzala a chceli dať
všetky veci na poriadok, aj svedok p. R. na začiatku svojej výpovede uviedol, že obálku od svedkyne
- účtovníčky žalovaného prevzal na jeseň. Svedkyňa pri konfrontácii so svedkom p. R. vypovedala,

že sama vážne lístky nikdy nevybavovala, sama dávala do obálky iba zápočet a faktúry samostatne,
vážne lístky určite nie, určite vypísala adresu na obálku a dala razítko, obálku v zmysle č.l. 225 spisu
nevypisovala - tomuto korešpondovala aj výpoveď svedka p. R., že „razítko" na obálke v zmysle č.l.
225 spisu je jeho „razítkom", nakoľko bolo identifikované číslom 2. Tiež vypovedala, že svedkovi p. R.
dala obálku zalepenú a obaja svedkovia zhodne vypovedali, že iba raz svedkyňa M. posielala poštu

prostredníctvom svedka p. R. a tento vypovedal rovnako ako svedkyňa p. M., že to bolo na jeseň. Potom
obsah zásielky doručenej žalobcovi dňa 24.5.2010 s obsahom: faktúry č. 10AG010, list žalovaného
- doplnenie chýbajúcich vážnych lístkov ku faktúre č. 10010, reklamácia faktúry zo dňa 5.5.2010 a
vážne lístky preukazuje doručenie uvedených listín a nepreukazuje doručenie zápočtu z 20.5.2010
žalobcovi dňa 24.5.2010, keď podľa svedeckých výpovedí svedkyne p. M. a p. R. zápočet mal byť

expedovaný na jeseň r. 2010. V spojení s uvedeným dokazovaním potom aj svedecká výpoveď svedka
E. na pojednávaní dňa 3.10.2013 (č.l. 221 spisu) vyvracala tvrdenie žalovaného o „doručení zápočtu
24.5.2010, keď svedok vypovedal, že robili „spätne účtovníctvo", lebo začali pracovať až od októbra -
novembra a zápočet bol niekedy približne z mája 2010. Žalovaný nevysvetlil, prečo nebol zaúčtovaný v
máji 2010 účtovníčkou M., ktorá odišla až na jeseň 2010, ale podľa svedka E. robili v októbri/novembri

2010 spätné účtovníctvo. Vychádzajúc z výpovede svedkyne M., ktorá robila účtovníčku žalovanému a
odchádzalaodžalovanéhonajeseňr.2010,potomvýpoveďsvedkaQ.E.otom,žesavoktóbri/novembri
robilo spätné účtovníctvo a že zápočet bol približne z mája 2010 nepreukazuje tvrdenie žalovaného o
doručení zápočtu žalobcovi dňa 24.5.2010."

8. Doručenie zápočtu z 20.5.2010 žalobcovi dňa 24.5.2010 nepreukazovala ani výpoveď svedka p.
Skubáka na pojednávaní dňa 11.2.2015. Vyplynulo z jeho svedeckej výpovede, že sám nebol svedkom
doručenia, iba sprostredkovane mal informáciu od konateľa žalovaného p. Zemánka a p. K., že zápočty
v zmysle „trojdohody" boli realizované. Svedok K. však na pojednávaní dňa 6.5.2015 poprel, že takúto
informáciu svedkovi p. Skubákovi, zástupcovi investora PLAZA CAPITAL s.r.o. poskytol. Svedok p.

K. poprel aj doručenie zápočtu žalobcovi, pričom svedok v rozhodnom období sám preberal poštu
adresovanú žalobcovi, čo potvrdil aj svedok Ing. N.. Pre vierohodnosť výpovede svedka p. K. bolo
rozhodné, že v čase svedeckej výpovede už nebol v pracovnom pomere so žalobcom a na otázku
právnej zástupkyne žalovaného vypovedal, že spoločnosť, u ktorej je t.č. zamestnaný, nemá objednávky
od žalobcu, teda ani iné okolnosti nemali vplyv na vierohodnosť jeho svedeckej výpovede. Svedok

p. Ing. N. bol aj v čase podania svedeckej výpovede účtovníkom žalobcu, čo môže mať vplyv „na
vierohodnosť jeho svedeckej výpovede, súd napriek tomu vychádzal aj z tejto svedeckej výpovede,
že v účtovníctve žalobcu zápočet z 20.5.2010 nie je zaúčtovaný. Žalovaný argumentoval predmetným
zápočtom aj pred týmto súdnym konaním, čo vyplýva tiež z mailovej komunikácie účastníkov, svedok
vypovedal, že v účtovníctve z r. 2010 predmetný zápočet nenašli; takéto vysvetlenie reálnej skutočnosti

v účtovníctve žalobcu z rozhodného obdobia súd akceptoval, zvlášť, keď mohla byť preverená
predložením účtovníctva žalobcu, čo však účastníci nenavrhli; v zmysle ust. § 120 ods. 1 OSP povinnosť
navrhnúť alebo označiť dôkazné prostriedky je povinnosťou účastníkov konania. Svedok bol poučený o
trestných následkoch krivej výpovede v zmysle ust. § 126 ods. 2 OSP."9. S ohľadom na skutočnosť, že žalovaný v konaní nepreukázal doručenie jednostranného právneho
úkonu, prejavu smerujúceho k započítaniu - zápočet medzi vzájomnými pohľadávkami a záväzkami

zo dňa 20.5.2010 žalobcovi do termínu 4.11.2010, nebola splnená jedna zo zákonných podmienok
započítania v zmysle § 580 OZ jednostranným právnym úkonom, a to prejav smerujúci k započítaniu,
nakoľko tento prejav nadobúda účinnosť až doručením jeho adresátovi, v tomto prípade žalobcovi.
Pokiaľ nebolo preukázané doručenie prejavu smerujúceho k započítaniu žalobcovi, nenastali účinky,
ktoré zákon s takýmto úkonom spája a teda zánik vzájomných pohľadávok započítaním. Na doručenie

tohto prejavu smerujúceho k započítaniu - zápočet medzi vzájomnými pohľadávkami a záväzkami zo
dňa 20.5.2010 preukázateľne prvýkrát až v rámci súdneho konania žalobcovi spolu s odporom proti
platobnému rozkazu dňa 10.5.2013 (doručenka č.l. 103 rub spisu) už nebolo možné prihliadať s ohľadom
na účinky § 114 ZKR. Okresný súd uviedol, že počas reštrukturalizačného konania je dlžník chránený
pred započítaním od druhej strany, jeho dlžníci nemôžu svoje peňažné záväzky uhradiť tým, že by si na
tieto záväzky započítali vzájomné pohľadávky, ktoré sa v reštrukturalizácii uplatňujú prihláškou. Účinky

reštrukturalizačného konania v zmysle § 114 ZKR nastupujú ex lege, t.j. priamo zo zákona, tzn., že aj
keď sa dotknutá osoba o nástupe takéhoto účinku nedozvie, tento účinok voči nej pôsobí. V konaní
bolo preukázané výpoveďou žalovaného, že žalovaný svoje pohľadávky, ktoré špecifikoval v listine
zápočet medzi vzájomnými pohľadávkami a záväzkami zo dňa 20.5.2010, si počas reštrukturalizácie
neprihlásil. V zmysle § 120 ods. 1 ZKR, ak tento zákon neustanovuje inak, právo uplatňovať svoje nároky

počas reštrukturalizácie majú len veritelia, ktorí spôsobom ustanoveným týmto zákonom prihlásili svoje
pohľadávky. Ak sa tieto nároky v reštrukturalizácii riadne a včas neuplatnia prihláškou, právo vymáhať
tieto nároky voči dlžníkovi v prípade potvrdenia reštrukturalizačného plánu súdom zaniká. Okresný súd
konštatoval, že nemal v konaní preukázané, že pohľadávka žalobcu voči žalovanému titulom ceny diela
vyúčtovaná vo faktúre č. 2311900169 vo výške 287.423,08 Eur a ktorú si žalobca v konaní uplatnil

vo výške 80.000,- Eur, zanikla zápočtom v zmysle tvrdenia žalovaného, preto zaviazal žalovaného na
zaplatenie ceny diela v uvedenom rozsahu, nakoľko v konaní bol tento nárok preukázaný ako dôvodný.

10. Okresný súd zaviazal žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania v zmysle § 142 ods. 1 OSP.
„Žalobca, ktorý mal v konaní plný úspech, si uplatnil náhradu trov konania titulom zaplateného súdneho

poplatku za návrh z pôvodne uplatneného nároku na zaplatenie 33.000,- Eur vo výške 1.980,- Eur a
v súvislosti s rozšírením návrhu na sumu 80.000,- Eur vo výške 789,50 Eur. Titulom trov právneho
zastúpeniapodľaVyhláškyMSSRč.655/2004Z.z.oodmenáchanáhradáchadvokátovzaposkytovanie
právnych služieb, v roku 2003 za 8 úkonov právnych služieb á 486,34 Eur plus režijný paušál vo výške
7,81 Eur, 1 úkon právnej služby vrátane paušálu 494,15 Eur x 8 úkonov právnej služby, tj. 3.953,20 Eur, k

tom 20 % DPH je 4.743,84 Eur, náhrada cestovných výdavkov za cestu na pojednávanie z Bratislavy do
Martina a späť v dňoch 12.6.2013, 11.7.2013, 3.10.2013 a 15.11.2013, spolu uplatnená náhrada 386,40
Eur, náhrada za stratu času za cestu z Bratislavy do Martina a späť uplatnená za tri cesty, spolu 30
polhodín, 1 polhodina 13,01 Eur, spolu 390,30 Eur.
V roku 2014 trovy právneho zastúpenia za tri úkony právnej služby - účasť na

pojednávaní dňa 13.2.2014, písomné podanie na súd - rozšírenie návrhu zo dňa 28.5.2014 a účasť na
pojednávaní 8.10.2014, 1 úkon do dátumu rozhodnutia o rozšírení návrhu vo výške 486,34 Eur a režijný
paušál 8,04 Eur, spolu 494,38 Eur, hodnota jedného úkonu od dátumu rozhodnutia o rozšírení návrhu
vo výške 585,89 Eur plus režijný paušál 8,04 Eur, spolu 593,93 Eur, spolu za tri úkony právnej služby
1.681,58 Eur, náhrada cestovných výdavkov za cestu z Bratislavy do Martina a späť na pojednávanie

dňa 13.2.2014 a 8.10.2014, uplatnená náhrada len za jednu cestu, nakoľko jednu cestu PZ žalobcu
neabsolvoval vlastným autom, tj. vo výške 128,80 Eur, náhradu za stratu času 4 hodiny 46 min x 2 cesty,
tj. 20 polhodín, jedna polhodina 13,40 Eur, spolu 268,- Eur.
V roku 2015 trovy právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby - účasť na pojednávaní dňa
11.2.2015 a 6.5.201, dňa 6.5.2015 úkon trvajúci viac ako dve hodiny (§ 13a ods. 1 písm. d/ Vyhlášky),

jeden úkon 585,89 Eur a režijný paušál 8,39 Eur, jeden úkon vrátane paušálu 594,28 Eur, za dva úkony
právnych služieb 1.188,56 Eur (žalobca vyčíslil za tri úkony právnych služieb 1.782,84 Eur avšak tretí
úkon v roku 2015 nebol ani špecifikovaný v podaní žalobcu prostredníctvom jeho PZ, ktorým vyčíslil
trovy konania a ani preukázaný), náhrada cestovných výdavkov za cestu z Bratislavy do Martina a späť
na pojednávania dňa 11.2.2015 a 6.5.2015 vo výške 239,20 Eur, náhrada za stratu času 4 hodiny 46

min x 2 cesty, tj. 20 polhodín, spolu 279,60 Eur.
ŽalovanýjepovinnýnahradiťtrovykonanianaúčetPZžalobcuč.účtu:XXXXXXXXXX/XXXX(voformáte
IBAN: SKXX XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX).
Súd zaviazal žalovaného na zaplatenie súdneho poplatku v zmysle § 2 ods. 2 Zákona č. 71/1992 Zb.."11. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. „Už primárna myšlienka výmeny
pozíciížalobcuažalovanéhonastavbe„KARPATIA"spočívalavponíženídlhužalobcuvočižalovanému,

a v tomto duchu boli uskutočnené aj zmluvy a dohody, ktoré boli medzi žalobcom, žalovaným a
hlavným investorom spoločnosti PLAZA CAPITAL, s.r.o. uzavreté." Napriek tomu, že medzi žalobcom
a žalovaným existovala dohoda o vzájomnom započítavaní pohľadávok, ktorá bola v texte objednávky
č. 2010/AG/031/ZE a ktorej podstata spočívala práve v objednaní prác, ktoré mal žalobca vyhotoviť
pre investora, ale vzhľadom na výmenu pozícií došlo k tomu, že žalovaný si tieto práce objednal u

žalobcu. Zároveň duplicitne v rámci právnej istoty bolo zaslané aj započítanie vzájomných pohľadávok
žalovaným žalobcovi. Žalovaný vzhľadom na to, že mu bola odobratá presne stanovená časť diela,
mal vedomosť o tom, akú časť diela bude vyhotovovať pre žalovaného ako objednávateľa, keďže
presne túto istú časť mal vyhotoviť priamo pre investora. „Následne v súdnom konaní sa prioritou stalo
preukázanie doručenia zápočtu žalovaným žalobcovi (napriek tomu, že existovala dohoda o vzájomnom
započítaní), kde doručenie spochybňoval žalobca. V konaní bolo nesporné preukázané, že žalobca

obdržal zásielku od žalovaného dňa 20.05.2010. Avšak sporný ostal obsah tejto zásielky. Žalobca pritom
tvrdil, že obsahom zásielky boli iba vážne lístky a žalovaný tvrdil, že obsahom zásielky bol okrem
vážnych lístkov aj zápočet pohľadávok." Bolo podľa žalovaného nevyhnutné si uvedomiť, že priznanie
k obsahu obálky zo strany žalobcu by bolo v neprospech jeho samotného, keďže predmetom súdneho
konania je nemalý finančný „obnos". Získaním peňazí, hoci nekalým spôsobom, by pomohlo k jeho

nepriaznivému stavu. Bolo potom nelogické, prečo by mal žalobca potvrdiť doručenie zápočtu, ktorý by
bol v jeho neprospech. „Žalovaný nepochybne odoslal zásielku žalobcovi, ktorý potvrdil jej doručenie.
Vykonané dokazovanie vyhodnotil v tomto smere prvostupňový súd v neprospech žalovaného, hoci na
takýto záver neexistuje presvedčivý dôkaz. Vzhľadom na snahu, ktorú žalovaný vynaložil na to, aby
dlh žalobcu voči žalovanému bol uhradený, je potom v rozpore so zdravým rozumom, aby žalovaný

nemal snahu doručiť zápočet žalobcovi. To, že zásielka doručená žalobcovi dňa 20.05.2010 obsahovala
zápočet svedčí výpoveď svedkyne pani M., ktorá pripravovala predmetný zápočet a tento zápočet
odovzdala W. R., ktorý okrem toho poslal v jednej obálke aj vážne lístky, o ktoré žalobca žiadal. Ak
svedkovia uviedli nejaké nejasnosti, treba brať na zreteľ, že ich výpoveď bola cca po troch rokoch
ako bola zásielka odoslaná. Je nemožné, aby po takej dobe presne vedeli opísať postup odosielania

predmetnej zásielky." Podstatné bolo, že pani M. vyhotovila zápočet, ktorý dala odoslať W. R.. „Nič
nemení na tom, že uviedla, že to mohlo byť zrejme na jeseň roku 2010, keďže sa jedná o staršiu pani,
je pochopiteľné ak uvedie nejakú nejasnosť. Okrem toho, na jeseň toho roku, t. i. roku 2010 žalobca
neobdržal žiadnu zásielku od žalovaného, kde túto skutočnosť nemal vyvrátenú ani samotný súd. Ak
totiž vyhodnotil výpoveď prvostupňový súd, že svedkyňa mala odoslať zásielku až na jeseň, nie na

jar roku 2010, mal za týmto účelom vykonať zvláštnej iniciatívy dokazovanie, ktoré by vyvrátilo alebo
potvrdilo tento fakt. Vzhľadom na to. že nebolo preukázané, že by žalobca mal doručenú zásielku od
žalovaného na jeseň roku 2010, ako nebolo preukázané, že by žalovaný na jeseň roku 2010 odosielal
akúkoľvek zásielku žalobcovi, je potom vyhodnotenie tohto dôkazu nesprávne a hlavne nepreukázané."
Ak by svedkyňa p. M. zápočet vyhotovovala až na jeseň, potom aj dátum na zápočte by bol celkom

iný, a taktiež by tento zápočet nefiguroval v účtovníctve žalovaného v danom období ale až na jeseň
roku 2010. Je nemožné podľa žalovaného, aby vyhotovila zápočet na jeseň a spätne ho zaúčtovala do
účtovníctva. Z toho vyplýva, že predmetný zápočet musel byť vyhotovený v mesiaci máj roku 2010 a
nie neskoršie. Tieto podstatné a významné skutočnosti prvostupňový súd opomenul. Ak by bola pravda,
že mala pani M. vyhotovovať zápočet až na jeseň, potom by zápočet pohľadávok v účtovníctve nebol

prevedený k máju roku 2010, a taktiež by zápočet bol vystavený s iným dňom akým bol. To sa však
žiadnym spôsobom nepodarilo vyvrátiť. Taktiež prvostupňový súd si zrejme nevšimol pri vyhodnocovaní
dôkazov, že zásielka nebola odoslaná na centrálu ale na pobočku žalobcu. Teda svedok Ing. K. nemal
možnosť ani sa s ňou oboznámiť, keďže podľa jeho vyjadrenia ten preberal zásielky iba na centrále. Z
toho vyplýva, že nevedomosť o takomto doručení u Ing. K. je pochopiteľná, vyplývajúca z vykonaného

dokazovania. A hlavne v tomto smere bezpredmetná, keďže nemal žiadny bezprostredný kontakt s touto
zásielkou po jej doručení.

12. V odvolaní žalovaný uviedol, že prvostupňový súd opomenul, že samotný žalobca predložil výpis
z jeho pošty, v ktorom je uvedené, že dňa „20.05.2010 mali doručenú zásielku 1. triedy, ktorá bola

neotvorená !!! Neotvorená znamená, že nemali vedomosť o obsahu zásielky, že bola stále zalepená a
o obsahu nemali vedomosť. Napriek tomu, súd vyhodnotil, že zápočet nebol doručený." Žalovaný nevie
ako sa dá iným spôsobom preukázať, že zásielka obsahovala zápočet, keďže v spise sa nachádza
potvrdenie o prevzatí zásielky, svedok W. R. potvrdil odoslanie zásielky, kde okrem vážnych lístkov sanachádzal aj zápočet vyhotovený pani M.. Žalovaný by určite neposielal vážne lístky 1. triedou, kde ani
v minulosti neboli zo strany žalovaného posielané zásielky 1. triedou. Keďže sa jednalo o mimoriadne
dôležitú zásielku, tá bola odoslaná 1. triedou, a to v rámci vzniku akejkoľvek pochybnosti o jej doručení.

Tvrdenie žalobcu, že zásielka neobsahovala zápočet je pochopiteľné, keďže priznaním, že zápočet bol
doručený, žalobca by stratil možnosť vysokú značnú pohľadávku voči žalovanému, čo vzhľadom na jeho
finančnú situáciu by nebolo práve vhodné. Ak bolo preukázané, že zásielka, ktorá obsahovala zápočet
bola doručená žalobcovi, potom niet dôvodu, aby okresný súd nevzal na vedomie doručenie zápočtu a
vysporiadal sa následne s inými skutočnosťami. „Je predsa na vôli príjemcu zásielky, či prizná obsah

alebo nie, podstatné je to, že zápočet bol odoslaný a bolo preukázané doručenie obálky, v ktorom bol."

13. V odvolaní žalovaný uviedol, že zo záverov okresného súdu vyplývalo, že každý prijímateľ zásielky
môže spochybniť obsah zásielky, hoci je preukázané, že zásielka bola doručená. To znamená, že každý
prijímateľ „zásielky môže uviesť, že v tejto zásielke sa nachádzal zdrap papiera, a to, že tam bolo niečo
iné nie je možné preukázať, keďže dispozícia so zásielkou sa deje iba za prítomnosti prijímateľa bez

nestrannej osoby, ktorá by potvrdila obsah zásielky. Jedinú poslednú zásielku, ktorú pani M. dala odoslať
žalobcovi bol zápočet pohľadávok. Z jej strany iné zásielky neboli odosielané." V prípade ak by nedošlo
zo strany žalovaného k odoslaniu zápočtu, je pochopiteľné, že svoju pohľadávku voči žalobcovi by
uplatnil v reštrukturalizačnom konaní, kde k uplatneniu tejto pohľadávky nič nebránilo. Keďže k tomuto
zápočtudošlo,neboldôvodzostranyžalovaného,abyuplatnilpohľadávkuvreštrukturalizačnomkonaní.

„Taktiež ak by reštrukturalizačný správca evidoval nezaplatenú pohľadávku je „nad slnko jasné", že by
takúto pohľadávku v rámci tohto konania uplatnil. Inakšie by to bol asi prvý prípad kedy by dlžník, ktorý
ma finančné problémy vedome neuplatnil pohľadávky pohybujúcu v rádovo státisícoch." V neposlednom
rade, hoci svedok pán Skubák nebol priamym svedkom doručenia zásielky, tento ako konateľ hlavného
investora spoločnosti CAPITAL PLAZA, s.r.o. bol prítomný pri rokovaniach, uzatváraní zmlúv, odobratí

časti zákazky žalobcovi a iných úkonoch s tým súvisiacimi, potvrdil, že mal vedomosť o zápočte, resp.
o vysporiadaní vzájomných záväzkov, keďže to bolo účelom rokovaní a výmeny pozícií.

14. Žalovaný ďalej namietal, že prvostupňový súd nesprávne právne posúdil aj vzájomnú dohodu
o započítaní pohľadávok v zmysle § 364 OBZ. Dohoda o vzájomnom započítaní pohľadávok bola

obsiahnutá v objednávke, na základe ktorej si žalovaný objednal práce u žalobcu. Ako bolo už vyššie
spomenuté, objednávka vznikla z dôvodu, že žalobca mal finančné problémy s platením jeho záväzkov
a tak došlo k výmene pozícií. Keďže hlavným účelom výmeny týchto pozícií bolo splatenie dlhu, potom
za tým účelom bola vyhotovená aj objednávka. Teda obidve strany prejavili záujem započítať vzájomné
pohľadávky, ktoré majú a budú mať voči sebe, práve pri vyhotovení stavby KARPATIA. Obidve strany za

týmtoúčelomsizakotviliustanovenieovzájomnomzápočtevzmysle§364OBZ.Tátoskutočnosťnebola
namietaná ani samotným žalobcom, keďže o tejto skutočnosti niet pochýb, ako niet pochýb, za akým
účelom bola zahrnutá do objednávky. „Jedine prvostupňový súd a bez námietky žalobcu jednostranne
a v neprospech žalovaného vyhodnotil ustanovenie § 364 ObZ v objednávke ako absolútne neplatné.
To aj napriek tomu, že obidve strany mali záujem o vyrovnaní vzájomných pohľadávok, čomu svedčí

už viac krát spomínaný účel výmeny pozícií." V danom prípade prvostupňový súd nad rámec toho čo
bolo v konaní namietané sa zaoberal skutočnosťami, ktoré bezpochyby neboli v konaní sporné. Zároveň
prísne formalistický odôvodnil absolútnu neplatnosť § 364 OBZ v objednávke, hoci obidve zmluvné
strany vedeli, aké následky a k čomu toto ustanovenie smeruje. Žalovaný poukázal na Nález Ústavného
súdu SR z 1. apríla 2015, sp. zn. I. ÚS 640/2014. V zmysle § 364 OBZ, na základe dohody strán možno

započítať akékoľvek vzájomné pohľadávky. Zmluvné strany mali vedomosť o pohľadávkach, ktoré
medzi nimi boli, sú a budú. Potom úlohou prvostupňového súdu bolo skúmať, či uplatnené pohľadávky
žalovaného nie sú v rozpore s danou dohodou. A až v prípade dokázania, že započítané pohľadávky
zmluvných strán sú v rozpore s dohodou, mal prvostupňový súd vysloviť záver, že konkrétne pohľadávky
nie je možné započítať, keďže zmluvné strany nemali a nemohli mať o nich vedomosť. Avšak ako z

dokazovania doposiaľ vyplynulo, všetky pohľadávky uplatnené žalovaným boli v súlade s predloženými
zmluvami. V zmysle § 359 OBZ, proti splatnej pohľadávke nemožno započítať nesplatnú pohľadávku,
ibaže ide o pohľadávku voči dlžníkovi, ktorý nie je schopný plniť svoje peňažné záväzky. V konaní bolo
nesporné preukázané, že žalobca mal finančné problémy, nesplácal svoje záväzky riadne a včas, čo
v konečnom dôsledku viedlo k zmene pozícií a jeho reštrukturalizácii. „Poukázanie prvostupňového

súdu na ustanovenie § 581 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ"), je nesprávne a
právne irelevantné. Ustanovenie § 581 OZ uvádza, dohodou účastníkov možno započítaním vyrovnať
aj pohľadávky uvedené v odsekoch 1 a 2. Ustanovenie nič nehovorí o konkretizácií, hovorí o možnosti
zápočtu pohľadávok v ods. 1 a ods. 2. Kde v týchto odsekoch sú uvedené pohľadávky netýkajúce sadaného sporu a okrem toho ObZ upravujú osobitnú úpravu pri pohľadávkach ešte nesplatných." A na
podporu svojich tvrdení citoval z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 4Obo 20/2007
zo dňa 29. januára 2008.

15. V odvolaní žalovaný ďalej namietal, že v konaní došlo k viacerým pochybeniam, najmä k nepresným
a špekulatívnym, ba až „prekvapivým záverom" prvostupňového súdu. „Okrem toho je potrebné
opätovne rozhodnúť o trovách konania, keďže rozhodnutie prvostupňového súdu je nejasné a zmätočné.
V prvom rade žalovaný nevie k akým presne úkonom malo dôjsť v roku 2003, keďže tie nie sú

špecifikované a dokonca konanie začalo až v roku 2013. Napriek tomu prvostupňový súd priznal
žalobcovi v tejto časti trovy konania za osem nešpecifikovaných úkon. Žalovaný tak nemá ani možnosť
sa voči ním odvolať. V roku 2014 súd neoprávnené priznal trovy za úkon - rozšírenie návrhu na začatie
konania, kde žalobca svoj návrh mohol uplatniť už pri prvom podaní a nemusel takto kúskovať podania,
čím nedôvodné zvyšoval trovy konania." Žiadal, aby Krajský súd v Žiline napadnutý rozsudok zrušil a
vec vrátil na doplnenie dokazovania a opätovné rozhodnutie, a to z dôvodu v zmysle § 205 ods. 2 písm.

a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. h), § 205 ods. 2 písm. c), d) a f) OSP.

16. K doručenému odvolaniu sa písomne vyjadril žalobca v podaní právneho zástupcu, ktorý uviedol,
že trvá na tom, že k zániku pohľadávok nedošlo a ani nemohlo dôjsť, nakoľko zápočet z 20.05.2010,
na ktorý žalovaný poukazuje, žalobca neeviduje, t.j. neeviduje, že by ho obdržal či už poštou alebo

iným spôsobom a žalovaný v priebehu konania nepreukázal, že by tento zápočet žalobcovi doručil.
Tvrdenia žalovaného v odvolaní považoval žalobca za nepravdivé, skreslené a ničím nepodložené.
Pravdou je iba tá skutočnosť, že žalobca vykonal časť uvedenej zákazky ako dodávateľ žalovaného,
t.j. PLAZA CAPITAL s.r.o. zaplatila uvedenú cenu zákazky žalovanému (cena zákazky sa rovnala
sume 263 269,88 Eur bez sumy zádržného) a túto sumu mal žalovaný uhradiť žalobcovi, na základe

žalovanej faktúry, avšak k tejto úhrade nedošlo. Žalovaný inkasoval financie od PLAZA CAPITAL s.r.o.
(čo na pojednávaní priznal), ale tieto už neuhradil žalobcovi. Zmluva o dielo č. 8/2009/SUB/4310 a
Dohoda o skončení platnosti a účinnosti Zmluvy o dielo č. 8/2009/SUB/4310 nemala žiaden súvis s
uplatňovanou pohľadávkou. V Dohode o skončení platnosti a účinnosti Zmluvy o dielo bola priamo
dojednaná možnosť jednostranného zápočtu voči faktúre žalobcu č. 2311900169 (t.j. faktúre uplatnenej

v žalobnom návrhu) iba vo vzťahu k úrokom z omeškania z už vystavených faktúr tam uvedených a
vôbec nepojednávala o možnosti jednostranných zápočtov iných pohľadávok, nakoľko je v nej výslovne
dohodnuté, že „v prípade, ak by v budúcnosti vznikli akékoľvek nároky voči druhej zmluvnej strane,
tieto sa zaväzujú voči druhej zmluvnej strane si neuplatňovať a ani nepostúpiť tieto nároky (práva)
na tretie osoby." Žalobca tiež popieral pravosť ako aj dôvodnosť faktúr vystavených pod č. 10AG018,

10AG019 a 10AG020, spolu na sumu 102 739,21 Eur. Faktúra č. 10AG018 mala byť vystavená na úroky
z omeškania v sume celkom 23 749.29 Eur, pričom vôbec nešpecifikuje dobu omeškania, výšku úrokovej
sadzby atď. Faktúra tak ani nie je relevantným účtovným a daňovým dokladom, pretože neobsahuje
špecifikáciu úrokov. Žalovaný v priebehu konania na opakovanú výzvu žalobcu, aby špecifikoval, ako
dospel k danej sume, predložil tabuľku, z ktorej vôbec nebolo zrejmé, či bola prílohou danej faktúry a

z ktorej vyplýva, že úroky z omeškania boli vyčíslené k 29.05.2010 (výpočet úrokov z omeškania sedí
k 29.05.2010), pričom faktúra mala byť vystavená už k 05.05.2010 a samotný zápočet tejto faktúry mal
byť vykonaný k 20.05.2010. Z uvedeného bolo zrejmé, že faktúra bola vystavená účelovo, jej príloha
takisto a nemá žiaden právny dôvod. Faktúra č. 10AG019 má byť vystavená na dohodnuté 6% skonto
zo žalovanej faktúry č. 2311900169. Podľa objednávky č. 2010/AG/031/ZE je skonto 6% dojednané

iba v prípade úhrady faktúry pred termínom splatnosti, nie pre iný prípad zániku, teda ani pre prípad
zániku pohľadávky započítaním, skonto je jednoznačne dojednané ako kvázi výhoda, že faktúra bude
uhradená skôr. K úhrade faktúry nikdy nedošlo, takže nemôže existovať ani dôvod na 6% skonto.
Poukázal na nezrovnalosť vo výpočte skonta, nakoľko fakturovaná suma 6% v sume vyčíslená ako
14.491,92 Eur, predstavovala 6% zo sumy 241.532 Eur, čo je suma faktúry 2311900169 pred uplatnením

dobropisu, ktorý bol vystavený 03.05.2010 na sumu 9.933,79 Eur a o túto čiastku bola fakturovaná
suma i na zrazení. Ak by teda aj 20.05.2010 (t.j. po vystavení dobropisu) žalovaný reálne vystavoval
zápočet (kde dobropis je uvedený) a v ten deň reálne vystavoval i uvedenú faktúru, uplatňoval by si
skonto zo sumy znížené o 9.933,79 Eur. Z uvedeného vyplývalo, že uvedené skonto bolo vystavené
dodatočne a účelovo, iba za cieľom nedôvodného zníženia záväzku žalovaného. Faktúra č. 10AG020

má byť vystavená na sumu 64 498 Eur, ako fakturácia údajných nákladov, ktoré mal žalovaný preúčtovať
žalobcovi za údajné vykonanie časti zákazky iným subjektom. Žalobca poukázal na to, že rovnako
ako v prípade úrokov z omeškania žiadal o špecifikáciu fakturovanej sumy, ktorá špecifikácia bola
neskôr žalovaným predložená vo forme rozpočtu k Dohode o zmene obsahu záväzku uzatvorenejmedzi žalovaným a PLAZA CAPITAL, pričom daný rozpočet je na sumu 46.159,34 Eur bez DPH,
pričom faktúra 10AG020 má byť na sumu 54.200 Eur bez DPH. Faktúra sama o sebe opäť neobsahuje
žiadnu špecifikáciu nákladov, tie neboli ani priložené, pričom ak má ísť o prefakturáciu nákladov, musí

faktúra obsahovať ich špecifikáciu a i priloženie dokladov preukazujúcich vynaloženie týchto nákladov.
Faktúra tak nie je ani relevantným účtovným a daňovým dokladom, pretože neobsahuje špecifikáciu
fakturovaného plnenia. Zároveň rozpočet k Dohode o zmene záväzku, totiž obsahuje položky, ktoré
vôbec žalobca nefakturoval žalovanému.

17. Žalobca vo vyjadrení poukázal na to, že dňa 30.04.2010 bola uzatvorená Dohoda o skončení
platnosti a účinnosti Zmluvy o dielo č. 8/2009/SUB/4310 medzi žalobcom a žalovaným, v ktorej si strany
výslovne dohodli celkové vysporiadanie neurovnaných nárokov a to tak, že žalovaný mohol fakturovať
úroky z omeškania na určené faktúry. Rozpočet predložený žalovaným k Dohode o zmene obsahu
záväzku uzatvorenej medzi žalovaným a PLAZA CAPITAL bol prílohou zmluvy zo dňa 30.04.2010
(podpísanej oboma zmluvnými stranami 29.04.2010), teda žalovaný v deň urovnávania vzťahov so

žalobcom musel vedieť o tom, že musí PLAZA CAPITAL s.r.o. dobropisovať sumu 46.159,34 Eur „bez
DPH za údajne nevykonané práce navrhovateľom, ale neuplatnil si, aby tento nárok bol zohľadnený aj
v Dohode o skončení platnosti a účinnosti Zmluvy o dielo č. 8/2009/SUB/4310, ktorú s ním uzatváral,
ale „čakal" až do uplatnenia údajného zápočtu. Je preto zrejmé, že podklady k faktúram odporcu
s koncovým č. 18,19, 20, ktoré navrhovateľ spochybňuje boli vyhotovovane dodatočne a účelovo."

Žalovaný v konaní doručenie zápočtu nepreukázal, nepredložil ani podací lístok z 20.05.2010, o ktorom
sám tvrdil, že aspoň ten predloží okresnému súdu. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
Okresného súdu Martin, sp.zn. 18Cb/70/2013 zo dňa 06.05.2015 v celom rozsahu potvrdil ako vecne
správny, nakoľko prvostupňový súd vykonal rozsiahle dokazovanie zamerané na preukázanie momentu
tvrdeného zápočtu pohľadávok, pričom z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplývalo, že k zápočtu

nedošlo a teda, že pohľadávka žalobcu bola dôvodná.

18. Krajský v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach podľa § 379 zák. č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok („CSP") v spojení s § 380 ods. 1 CSP, za rešpektovania § 219
ods. 1, 3 CSP verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom bol napadnutý rozsudok okresného súdu

v spojení s opravnými uzneseniami ako vecne správne rozhodnutie potvrdený podľa § 387 ods. 1, 2
CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

19. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia
ústneho pojednávania sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/53/2016-722

zo dňa 15.02.2017 s tým, že podľa § 219 ods. 1, 3 CSP bolo miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku oznámené na úradnej tabuli krajského súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením a
na webovej stránke tohto súdu v zmysle uvedeného uznesenia krajského súdu, na základe čoho boli
splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline v spojení s § 378 ods.
1 CSP.

20. Primárne v procesnej rovine krajský súd uvádza, že aj keď odvolacie konanie začalo podaním
odvolania dňa 02.07.2015 (č.l. 596 spisu), doručené okresnému súdu dňa 06.07.2015, zásielka bola
odoslaná na poštovú prepravu dňa 03.07.2015, krajský súd v odvolacom konaní bol povinný postupovať
a konať od 01.07.2016 podľa zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP"), a to

v zmysle § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. V súvislosti s odvolacími dôvodmi žalovaného sa
poukazuje na § 470 ods. 2 veta prvá CSP, podľa ktorého právne účinky, ktoré v konaní nastali predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

21. Podľa § 379 v spojení s § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi odvolania viazaný.

22. Za viazanosti vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami bol napadnutý rozsudok okresného súdu
preskúmavaný v medziach odvolacích dôvodov žalovaného obsiahnutých v písomne podanom odvolaní
(č.l. 596 spisu) za viazanosti odvolacieho súdu skutkovým stavom v zmysle § 383 CSP tak, ako ho zistil

súd prvej inštancie, keďže z obsahu zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 06.05.2015 (č.l. 538 spisu)
vyplynulo poučenie pre účastníkov konania v zmysle § 120 ods. 4 OSP v znení platnom a účinnom k
momentu jej vykonania.23. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

24.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

25. V súvislosti s odvolacími dôvodmi žalovaného krajský súd poukazuje na § 387 ods. 2 CSP,

ktorý je základom rozhodnutia odvolacieho súdu, keďže sa krajský súd stotožňuje so skutkovými ako
aj právnymi závermi obsiahnutými v napadnutom rozsudku okresného súdu. Práve z titulu aplikácie §
387 ods. 2 CSP nebolo podľa krajského súdu potrebné, aby podrobné skutočnosti tak skutkového ako aj
právneho záveru, ktoré boli uvedené v odôvodnení rozsudku okresného súdu boli opätovne uvádzané v
dôvodochtohtorozhodnutiakrajskéhosúdu,pretože §387ods.2CSPumožňuje,abysakrajskýsúdako
súd odvolací v odôvodnení obmedzil na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia

okresného súdu, ktorý postup je v súlade aj s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn.
IV. ÚS 350/09 zo dňa 8. októbra 2009, podľa ktorého ..„odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu
a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z
hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II.ÚS 78/05, III.ÚS 264/08, IV.ÚS 372/08). Tento právny
názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak

prvostupňového súdu ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v
priebehu príslušného súdneho konania."

26. Z vyššie uvedeného vyplýva, že pokiaľ rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu tvoria jeden
celok, potom k požiadavke riadneho odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu ako súdu odvolacieho, je

postačujúce odkázať na závery rozsudku okresného súdu, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje, a len vo
vzťahukodvolacímdôvodomžalovanéhozvýrazniťadoplniťnazdôrazneniesprávnostiprvostupňového
rozhodnutia ďalšie dôvody tak, ako to vyplýva z § 387 ods. 2 CSP, čo je v zhode aj s judikatúrou
Ústavného súdu Slovenskej republiky.

27. Vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia krajského súdu sa uvádza, že reagoval len na argumentáciu
žalovaného v odvolaní majúcu pre vec podstatný význam, ktorý postup je v súlade s uznesením
ÚstavnéhosúduSRII.ÚS78/05zodňa16.marca2005,podľaktorého...„súčasťouzákladnéhoprávana
súdnu ochranu v občianskosúdnom konaní podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo
na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

Táto norma sa uplatňuje v odvolacom konaní (§ 211 Občianskeho súdneho poriadku). Odôvodnenie
súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní,
zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa
preskúmava v odvolacom konaní". Zo znenia uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

IV. ÚS 115/03 zo dňa 3. júla 2003 vyplýva, že ...„všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, príp. dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového
ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na

záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces".

28. Odvolací súd v súvislosti s odvolaním žalovaného k zvýrazneniu vecnej správnosti napadnutého
rozsudku okresného súdu, a to k odvolacím dôvodom nedostatočne a nesprávne zisteného skutkového
stavu, nesprávne zhodnotenie dôkazov a nesprávneho právneho posúdenia veci, že konanie malo vady

uvádza po vykonaní odvolacieho prieskumu, že tieto odvolacie dôvody neboli relevantné.

29.Žalovanývodvolanížiadal,abyodvolacísúd„zrušilavecvrátilnadoplneniedokazovaniaaopätovné
rozhodnutieatozdôvoduvzmysle§205ods.2písm.a)vspojenísustanovením§221ods.1písm.h),§
205 ods. 2 písm. c), d) a f)" a namietal, že v konaní pred súdom prvého stupňa došlo k vadám, ktoré mohli

mať za následok nesprávne rozhodnutie veci, súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že
nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav veci, neúplne zistil
skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností
a že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.30. Krajský súd uvádza, že za skutkové vady je potrebné považovať aj také pochybenie súdu, ktoré
spočíva v tom, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam. Predovšetkým takým dôvodom nesprávneho skutkového zistenia môže byť nesprávne
hodnotenie dôkazných prostriedkov, t.j. porušenie niektorého z § 132-135 OSP (účinné k momentu
rozhodovania okresného súdu). Pri námietke nesprávneho právneho posúdenia veci je zrejmé, že
pod vecou treba rozumieť predmet konania a s ním súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym
právnym posúdením veci treba rozumieť pochybenie súdu, spočívajúce v tom, že na zistený skutkový

stav neaplikoval príslušnú právnu normu, alebo aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo aplikoval síce
správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne, alebo právnu normu síce interpretoval
správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval.

31. Z obsahu podaného odvolania bolo zrejmé, že žalovaný nesúhlasil so závermi súdu prvého stupňa,
mal za to, že takéto rozhodnutie bolo voči nemu nespravodlivé. Vo vzťahu k okresným súdom zistenému

skutkovému stavu, vykonanému dokazovaniu a jeho právnemu zhodnoteniu, odvolací súd konštatuje, že
pred okresným súdom bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre posúdenie
sporovej právnej veci, z ktorého vychádzal aj krajský súd za aplikácie § 383 CSP. Zvýrazňuje sa,
že dokazovanie je procesný postup súdu, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných
prostriedkov súdom a ich následnom hodnotení. Jeho význam spočíva v získavaní dôležitých poznatkov,

na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci, z ktorého potom vychádza a
aplikuje naň konkrétnu právnu normu, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne
zodpovedá stavu veci, je jednou z najdôležitejších činností súdu v rámci občianskeho súdneho konania,
pretože je základným predpokladom pre rozhodnutie súdu vôbec. Dôkazmi overený skutkový stav je
významný aj z hľadiska posúdenia pravdivosti tvrdení účastníkov a unesenia dôkazného bremena,

ktoré je predpokladom ich úspešnosti, obzvlášť v sporovom konaní (rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 4 Cdo 256/2012). V tejto súvislosti k zhodnoteniu vykonaného dokazovania
prvostupňovým súdom poukazuje odvolací súd na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp.zn. IV. ÚS 252/04 zo dňa 31. augusta 2004, podľa ktorého ...„právo na spravodlivý proces je naplnené
tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem

rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné, alebo že boli prijaté v
zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do
práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov".

32. V spôsobe vykonaného dokazovania a hodnotenia dôkazov okresným súdom, krajský súd
konštatuje, že nedošlo k vadnosti postupu konania okresným súdom. Okresný súd v dostatočnom
rozsahu vykonal dokazovanie potrebné pre spoľahlivé vyvodenie skutkového záveru. Odvolací súd
poukazuje na to, že racionálna úvaha konajúceho okresného súdu vychádzala z priebehu konania a
stavu dokazovania.

33. V odvolaní žalovaný zdôraznil, že „V konaní bolo nesporné preukázané, že žalobca obdržal zásielku
od žalovaného dňa 20.05.2010. Avšak sporný ostal obsah tejto zásielky. Žalobca pritom tvrdil, že
obsahom zásielky boli iba vážne lístky a žalovaný tvrdil, že obsahom zásielky bol okrem vážnych lístkov
aj zápočet pohľadávok" (č.l. 597 spisu). V súvislosti s touto argumentáciou žalovaného v odvolaní sa

krajský súd oboznámil s obsahom spisového materiálu, dôsledne s rozsahom vykonaného dokazovania
súdom prvého stupňa, ako aj so závermi, ktoré súd prvého stupňa v tejto rovine prijal. Nesporným
v konaní zostali závery súdu prvého stupňa, že „medzi účastníkmi konania bola uzatvorená písomná
Zmluva o dielo podľa ust. § 536 a nasl. OBZ, v zmysle písomnej objednávky zo dňa 1.3.2010 (č.l.
82). Túto podpísali žalobca ako objednávateľ, za ktorého pri vzniku zmluvy konal Ing. K. na základe

podnikového zmocnenia podľa ust. § 15 ods. 1 OBZ, čo bolo preukázané výpoveďou p. K. ako
svedka v konaní a za žalovaného ako zhotoviteľa konal konateľ žalovaného p. Zemánek. Dielom boli
stavebné práce na stavbe „KARPATIA - bytový dom pri Kríži". Výpoveďou svedka K. na pojednávaní
dňa 6.5.2015 mal súd preukázané, že stavebné práce sa mali konkretizovať priebežne. Bolo nesporné
medzi účastníkmi konania, že zmluvné strany pri vzniku zmluvy prejavili vôľu uzatvoriť zmluvu o dielo

bez určenia ceny, zmluva bola platne uzatvorená v zmysle ust. § 536 ods. 3 OBZ, podľa ktorého
cena musí byť v zmluve dohodnutá alebo v nej musí byť aspoň určený spôsob jej určenia, ibaže
strany v zmluve prejavia vôľu uzavrieť zmluvu aj bez tohto určenia. Zhodnými vyjadreniami účastníkov,
výsluchom svedkov K. a Skubáka mal súd preukázané, že investorom stavby „KARPATIA - bytový dompri Kríži", bola spol. PLAZA CAPITAL, s.r.o. IČO: 43 975 275. Investor mal uzatvorenú zmluvu o dielo ako
objednávateľ so žalobcom ako zhotoviteľom a žalovaný subdodávateľsky na základe zmluvy o dielo so
žalobcom vykonával stavebné práce na stavbe „KARPATIA - bytový dom pri Kríži". Rovnakým spôsobom

bolo preukázané, že žalobca svoje záväzky voči žalovanému (subdodávateľovi vo vzťahu k investorovi)
riadneneplnil,pretoinvestorsasožalobcomdohodlinaobmedzenírozsahudiela(§549ods.1OBZ)ana
túto časť diela uzatvoril investor ako objednávateľ zmluvu o dielo so žalovaným ako zhotoviteľom. Tieto
stavebné práce pre investora dodal na základe zmluvy o dielo so žalovaným (objednávka z 1.3.2010)
subdodávateľsky žalobca. Účastníci ako aj svedkovia zhodne vypovedali, že úmyslom zmluvných strán

bolo, že žalovaný svoje pohľadávky, ktoré mu vznikli voči žalobcovi, započíta s pohľadávkami žalobcu
voči žalovanému, ktoré vzniknú žalobcovi zo zmluvy o dielo v zmysle objednávky zo dňa 1.3.2010.
Vyplýva to aj z textu listiny - objednávky z 1.3.2010: „Objednávateľ má právo si započítať akékoľvek
svoje pohľadávky aj s príslušenstvom voči zhotoviteľovi na sumy, ktoré je povinný alebo bude povinný
uhradiť zhotoviteľovi podľa tejto objednávky a to aj pred uplynutím lehoty ich splatnosti. Toto ustanovenie
predstavuje dohodu zmluvných strán o započítaní v zmysle § 364 OBZ." Okresný súd ustálil, že sporným

nebolo, že v čase objednávky zo dňa 01.03.2010 medzi zmluvnými stranami neexistovali vzájomné
pohľadávky, ktoré by boli predmetom započítania.

34. V súvislosti s argumentáciou žalovaného v odvolaní považuje krajský súd za podstatné poukázať
na závery súdu prvého stupňa, v zmysle ktorých bolo nesporné, že k doručeniu zásielky od žalovaného

dňa 20.05.2010 skutočne došlo a tak ako tvrdil žalovaný, zostal sporný obsah tejto zásielky. Žalobca
v konaní tvrdil, že obsahom tejto zásielky boli iba vážne lístky a žalovaný tvrdil, že obsahom bol aj
zápočet pohľadávok. V tomto smere bolo zo strany okresného súdu vykonané podrobné dokazovanie,
v rámci produkovanej obrany žalovaného, ktorý tvrdil, že žalobcovi zaslal zápočet, z ktorého dôvodu
uplatnená pohľadávka žalobcu žalobou už zanikla. Je teda zrejmé, z obrany žalovaného, že nosným

bolo tvrdenie o zániku pohľadávky žalobcu uplatnenej žalobou, na základe jednostranného zápočtu
zo dňa 20.05.2010 (č.l. 32 spisu), v ktorom žalovaný svoje pohľadávky voči žalobcovi vyúčtované vo
faktúrach č. 09AG0024 a ďalej koncové č. 30, 32, 36, 37, 39, 40, 10AG001 a ďalej koncové č. 07, 10,
17, 18, 19 a 20 mal započítať s pohľadávkami žalobcu voči žalovanému, vyúčtované vo faktúrach č.
60010056, 2311900169 a 2311900176. Vzhľadom na uvedené okresný súd vyhodnocoval podmienky

pre jednostranné započítanie, pri ktorom v zmysle § 580 a § 581 Občianskeho zákonníka vyplýva jednak
vzájomnosť pohľadávok, pohľadávky rovnakého druhu, prejav smerujúci k započítaniu a pohľadávky
musia byť spôsobilé na započítanie. Okresný súd potom sústredil pozornosť na prejav smerujúci k
započítaniu, avšak vyhodnotenie okresného súdu vyvolalo v tejto rovine nesúhlas žalovaného. Pokiaľ
ide o vyhodnocovanie doručovania zásielky a obsahu zásielky, tak tvrdenia žalovaného v odvolaní

neboli spôsobilé vytvoriť priestor na odklon od záverov súdu prvého stupňa. Krajský súd v tomto smere
poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorým sa krajský súd cez úpravu
v § 387 ods. 2 CSP stotožnil ako s vecne správnym.

35. Pokiaľ v rámci podaného odvolania žalovaný v rovine vyhodnotenia obsahu zásielky ku

konštatovaniu o neodoslaní zápočtu žalovaným uviedol, že „Taktiež ak by reštrukturalizačný správca
evidoval nezaplatenú pohľadávku je „nad slnko jasné", že by takúto pohľadávku v rámci tohto konania
uplatnil", tak ani táto argumentácia žalovaného, vzhľadom na obsah spisového materiálu, vykonané
dôkazy v konaní pred súdom prvého stupňa, ako i závery súdu prvého stupňa, s ktorými sa odvolací
súd cez úpravu v § 387 ods. 2 CSP stotožnil, nebola spôsobilá relevantne preukázať žalovaným tvrdené

doručenie predmetného zápočtu v rozhodnom období žalobcovi.

36. V odvolaní žalovaný ďalej namietal, že súd prvého stupňa formalisticky vyhodnotil zmluvné
dojednanie s poukazom na podporu svojich tvrdení na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
z 01. apríla 2015, sp.zn. I. ÚS 640/2014. Krajský súd na základe odvolacích dôvodov žalovaného v

tejto rovine mal za to, že ak okresný súd pri vyhodnotení objednávky zo dňa 01.03.2010 v časti, ktorá
sa týkala započítania, vyhodnotil ako absolútne neplatnú, tak krajský súd vzhľadom na odôvodnenie
napadnutého rozsudku okresného súdu v tejto časti mal za to, že namietaný postup okresného
súdu nebol formalistický, keďže postupoval v súlade so zákonnou úpravou a odvolací súd odkazuje
na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. K namietanému postupu okresného súdu

odvolací súd poukazuje na len primerane a podporne i na závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 M Cdo 15/2010 z 3.9.2011 v zmysle ktorých „....Ak však za konania
vyjdú najavo také skutočnosti, ktoré spôsobujú absolútnu neplatnosť právneho úkonu, súd musí na
ne vždy prihliadnuť bez ohľadu na to, ktorá z obligatórnych náležitostí právneho úkonu je dôvodomneplatnosti postihnutá. K vadám právneho úkonu, ak vyšli v priebehu konania najavo, je teda súd
povinný bez návrhu prihliadnuť aj vtedy, ak vada má za následok, že účastníci uzavreli právny úkon v
rozpore s objektívnym právom". Zvýrazňuje sa potom záver okresného súdu, že prejav nie je určitý, ak

sa jeho neurčitosť nedá odstrániť ani výkladom v zmysle § 35 ods. 2 a 3 OZ. Bolo na mieste, podľa
odvolacieho súdu vychádzať primárne z obsahu objednávky z 01.03.2010, tak ako správne uviedol
okresný súd, na ktorej je zaznamenaný právny úkon dohody o započítaní a z tejto dohody nebolo
možné ani výkladom určiť, ktoré vzájomné pohľadávky účastníkov konania majú byť dohodou zmluvných
strán započítané. Okresný súd pri tomto svojom závere vychádzal aj z vyjadrení účastníkov konania aj

svedka p. K. v čase vzniku tohto právneho úkonu 01.03.2010, kedy nebolo účastníkom zmluvy známe, v
akom rozsahu budú práce skutočne realizované, t.j. v akej výške vznikne žalovanému pohľadávka voči
žalobcovi. Bolo nesporné medzi účastníkmi, že žalobca na základe pohľadávky z 01.03.2010 vykonal
stavebné práce a tieto vyúčtoval faktúrou č. 231900169 až dňa 30.03.2010 so splatnosťou 30.05.2010.
Žalobca z ceny diela vyúčtovanej v tejto faktúre žalobou uplatnil nárok na zaplatenie sumy 80.000,- Eur.
Práce vyúčtované v tejto faktúre a uplatnené v rozsahu 80.000,- Eur žalobca pre žalovaného vykonal v

uplatnenomrozsahu,nebolamedziúčastníkmispornádôvodnosťcenydiela.Pokiaľžalovanýrozporoval
vykonanie prác v rozsahu vyúčtovania faktúry vystavenej žalobcovi č. 10AG020 na sumu 64.498,- Eur z
dôvodu, že časť zmluvy o dielo, ktorú mal uzatvorenú ako objednávateľ so žalobcom alebo zhotoviteľom,
musel dať vykonať tretiemu subjektu, tak okresný súd nevykonal dokazovanie v zmysle dôvodnosti
vyúčtovania vo faktúre č. 10AG020, vychádzajúc z predmetu konania uplatneného nároku na zaplatenie

ceny diela. Z vyúčtovania vo faktúre č. 2311900169 do sumy 80.000,- Eur v uvedenom rozsahu práce
podľa priloženého súpisu vykonaných prác (č.l. 444 a nasl. spisu), neboli sporné medzi účastníkmi
konania. Ak namietal žalovaný závery okresného súdu o vyslovení absolútnej neplatnosti právneho
úkonu, tak krajský súd sa so žalovaným nemohol stotožniť. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie
napadnutého rozsudku okresného súdu v tomto smere je dostatočné, v rovine svojich záverov po

vykonaní odvolacieho prieskumu poukazuje primerane a podporne na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp.zn. 5Cdo 208/2010 z 30. júla 2012, v zmysle ktorého: „Absolútna neplatnosť
právnehoúkonunastávabezďalšiehozozákonaahľadísanaň,akokebynebolurobený,tátoneplatnosť
nemôže byť zhojená dodatočným schválením a nemôže sa konvalidovať ani dodatočným odpadnutím
dôvodu neplatnosti. Absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, že na

jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Pri
posudzovaní dôvodov neplatnosti zmluvy je potrebné rozlišovať medzi dôvodmi neplatnosti, ktoré musia
byť účastníkom tvrdené (napr. nedostatok slobody, vážnosti, rozpor s dobrými mravmi, prípadne omyl)
a ostatnými, ku ktorým súd prihliada z úradnej povinnosti (nedostatok formy, neurčitosť, nespôsobilosť
subjektu zmluvu uzavrieť, rozpor so zákonom a pod.)". Ak teda žalovaný namietal, že okresný súd

vyhodnocoval základné náležitosti uvedenej dohody, tak ako krajský súd už v tomto rozhodnutí uviedol,
sa s takýmto postupom stotožnil a nepovažoval ho za príliš formalistický. Išlo o konanie ex offo, keďže
z úradnej povinnosti teda bol povinný okresný súd vyhodnotiť toto zmluvné dojednanie. Pokiaľ žalovaný
v rámci konania uvádzal, že zmluvné strany nemali v úmysle obísť zákon, konať v rozpore so zákonom,
tak zo strany okresného súdu a následne ani odvolacieho súdu nebola predsa konštatovaná neplatnosť

cez úmysel obísť zákon alebo cez konanie v rozpore so zákonom, ale práve cez neurčitosť predmetného
zmluvného dojednania.

37. Ak v rámci podaného odvolania žalovaný vyčítal okresnému súdu, že došlo k nepresným
špekulatívnym ba až prekvapivým záverom súdu prvého stupňa, tak s takýmto záverom žalovaného

sa nemohol odvolací súd stotožniť, vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a dôvody, pre ktoré došlo
k potvrdeniu napadnutého rozsudku okresného súdu. Podľa zistení odvolacieho súdu okresný súd
postupoval v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, pričom „...Zásada voľného hodnotenia
dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností
vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia

a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré boli účastníkmi tvrdené a ktoré
boli predmetom dokazovania musí sudca už od začiatku dokazovania rozlíšiť tie, ktoré sú vôbec pre
spor rozhodné. Z týchto rozhodných skutočností potom môže vylúčiť tie, o ktorých medzi účastníkmi
nebol spor. Podstatou zistenia skutkového stavu veci je teda úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných a
sporných skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z nich bude považovať za preukázané poznatkami získanými

vykonaním jednotlivých dôkazov. Zákon nepredpisuje a ani dobre nemôže predpisovať pravidlá,
z ktorých by malo vychádzať ako hodnotenie jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej
súvislosti. Je tomu tak preto, že hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou
sú jednak čiastkové, jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonanímdôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti účastníkmi tvrdené má súd za
preukázané a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav" (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 6M Cdo 1/2010 z 28.2.2011) .

38. K úplnosti vecnej správnosti rozhodnutia okresného súdu poukazuje krajský súd i na Nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. I. ÚS 75/96, podľa ktorého „...z obsahu základného práva
čl.48ods.2ÚstavySRnevyplývaprevšeobecnýsúdústavnápovinnosťvykonávaťdôkazy,ktoréoznačil
účastník konania".

39. Odvolací súd konštatuje, že okresný súd prijal skutkové a právne závery, ktorým predchádzala
racionálnaúvahaokresnéhosúduvychádzajúcazpriebehukonaniaastavudokazovania,nezistildôvod,
pre ktorý by sa mal odchýliť od vecne správnych, skutkových a právnych zhodnotení vykonaných
okresným súdom, a tým neboli dané dôvody na zmenu, ani na zrušenie rozsudku okresného súdu,
v dôsledku čoho bol napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie

podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, pričom v podrobnostiach sa odkazuje na zdôvodnenie rozsudku súdu prvého
stupňa, s ktorým sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje.

40. Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil

so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval
správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

41. Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné

akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne
relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné
v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie
práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických

osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia
činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie,
pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m.
PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v
ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by

ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu
protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného
účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III.
ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).

42. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP, §
262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalobca, preto krajský súd rozhodol
tak, že má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške
náhrady rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.

Podľa § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné
podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.

Podľa § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie dovolania.

Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade
uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto
vada.

Podľa § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva

v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred

súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa§434CSPdovolaciedôvodymožnomeniťadopĺňaťlendouplynutialehotynapodaniedovolania.

Podľa § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky

procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.