Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. máj 2014

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 28C/51/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8109203224
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Farkašová

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2014:8109203224.12

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

OkresnýsúdPrešovsudkyňouJUDr.EvouFarkašovouvprávnejvecinavrhovateľaJ.E.,nar.X.X.XXXX,

bytom G. XX, J., právne zastúpený JUDr. Ladislavom Lukáčom, advokátom so sídlom v Prešove, Hlavná
19, proti odporcom 1. A.. H. D., nar. XX.X.XXXX, bytom Ľ. Š. X, R., 2. Ľ. F., nar. X.X.XXXX, bytom J. R.
XX, J., 3. F. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. R. XX, J., 4. H.. G. P., nar. X.X.XXXX, bytom F. XX, J., 5a. A..
U. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom J., J. R. XX, 5b. D. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom J., Š. XX, 5c. J. F., nar.
XX.XX.XXXX, bytom J., S. XX,6. A.. H. P., nar. X.X.XXXX, bytom Z. XXXX/X, J., všetci právne zastúpení
PALŠA A PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA spol. s r.o., so sídlom v Prešove, ul. Masarykova
13, v konaní o náhradu za užívanie nehnuteľnosti takto

r o z h o d o l :

návrh zamieta,

o trovách konania rozhodne súd osobitným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo
veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa svojim návrhom zo dňa 23.2.2009 domáhal, aby súd určil náhradu za užívanie
nehnuteľnosti, na ktorých je postavený obytný dom, ktorého jednotlivými vlastníkmi bytov sú odporcovia
v 1. až 6. rade a to za obdobie od 23.2.2007 do 31.12.2007 a od 1.1.2008 do 20.2.2009 vo výške
jednotlivých spoluvlastníckych podielov.

Navrhovateľ dňa 9.3.2009 žiadal, aby súd pripustil zmenu žalobného návrhu, čo súd uznesením zo dňa
27.7.2009 aj urobil, žalobný návrh znel:
„Odporca v 1. rade je povinný zaplatiť navrhovateľovi 1 366,52 Eur spolu so 6% ročným úrokom z
omeškania od 23.2.2009 do zaplatenia,
odporca v 2. rade je povinný zaplatiť navrhovateľovi 1 747,55 Eur spolu so 6% ročným úrokom z
omeškania od 23.2.2009 do zaplatenia,

odporca v 3. rade a odporca v 4. rade sú povinní zaplatiť navrhovateľovi spoločne a nerozdielne 1 747,55
Eur spolu so 6% ročným úrokom z omeškania od 23.2.2009 do zaplatenia,
odporca v 5. rade je povinný zaplatiť navrhovateľovi 1 747,55 Eur spolu so 6% ročným úrokom z
omeškania od 23.2.2009 do zaplatenia,
odporca v 6. rade je povinný zaplatiť navrhovateľovi 381,04 Eur spolu so 6% ročným úrokom z
omeškania od 23.2.2009 do zaplatenia, to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Odporcovia v 1. - 6. rade sú povinní zaplatiť navrhovateľovi spoločne a nerozdielne trovy konania a to

všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.“

Odporcovia s návrhom nesúhlasili.Súd svojim rozsudkom zo dňa 21.5.2012 návrh navrhovateľa zamietol. Voči rozsudku podal odvolanie
navrhovateľ a krajský súd svojim uznesením zo dňa 14.10.2013 zrušil rozsudok a vrátil vec súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.

Krajský súd vo svojom uznesení uviedol:

Z obsahu žaloby ako aj vyjadrení navrhovateľa v priebehu konania (č.l. 231 súdneho spisu) nepochybne
vyplýva, že sa navrhovateľ domáha náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva za vymedzené

časové obdobie.

Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie založil na závere, že nárok navrhovateľa nie je bezdôvodným
obohatením a preto mu ho nemožno priznať.

Odvolací súd už vo svojom skoršom rozhodnutí poukázal na to, že odôvodnenie zamietnutia žaloby

obsahujúcej vecnú argumentáciu navrhovateľa je nedostatočne vysvetlené len s poukazom na
ustanovenie § 23 Zákona o vlastníctve bytov bez náležitého objasnenia nároku navrhovateľa na náhradu
za obmedzenie vlastníckeho práva vlastníka pozemku, zriadeným zákonným vecným bremenom, ktorá
má nepochybne aj ústavnú relevanciu (čl. 20 ods. 4 Ústavy, porovnaj IV ÚS 70/2011-46).

Trebaprisvedčiťodvolateľovi,žesúdprvéhostupňasaopätovnežiadnymspôsobomnevyporiadalsjeho
argumentáciou, že sa domáha náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva a to za vymedzené
časové obdobie.

Keďže súd prvého stupňa sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevyporiadal s podstatnými tvrdeniami

navrhovateľa uplatnenými v návrhu, ako aj v priebehu konania (právo na náhradu za nútené obmedzenie
vlastníckeho práva za vymedzené časové obdobie, s tým súvisiacou argumentáciou a poukazom na
rozhodovaciu prax NS SR a ÚS SR) je toto rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

V ňom bude úlohou súdu prvého stupňa opätovne posúdiť dôvodnosť žaloby vo vzťahu k všetkým

tvrdeniam navrhovateľa, vo veci rozhodnúť a svoje rozhodnutie odôvodniť tak, aby štruktúra
odôvodnenia rozhodnutia zodpovedala zásadám vyplývajúcom z ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p..

Odporcovia trvali na tom, že žalobu je nutné zamietnuť a to s poukazom na to, že zákonom 182/93 došlo
k vyporiadaniu daného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, resp. právnymi predchodcami žalobcu zo

zákona, teda zákonným spôsobom a duplicitne riešiť predmetné vyporiadanie súdnym rozhodnutím, ako
toto žiada žalobca, už nie je potrebné. Keďže bolo zákonom zriadené vecné bremeno, nie je užívanie
pozemku pod bytovým domom zásahom do práv navrhovateľa a v rozpore s Ústavou alebo Listinou
základných práv a slobôd. Zároveň právny zástupca odporcov poukazoval už na právoplatné skončenia
obdobných vecí susedných parciel pod bytovými domami J. R. Y. J..

Navrhovateľ zotrvával na podanom návrhu a argumentoch, ktoré v konaní dal, ako aj na skutočnosť,
že voči právoplatným skončeným veciam uvádzaných zo strany odporcu podával žalobu na Európsky
súd pre ľudské práva.

Súd nariadil a vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, listinnými dôkazmi, predloženými
znaleckými posudkami, ostatným spisovým materiálom a zistil tento skutkový stav:

Navrhovateľ je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti zapísaných na LV č. XXXXX, okrem iného aj parcely
KN M. XXXX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 215 m2. Na tejto nehnuteľnosti sa nachádza

bytový dom, súpisné č. XXXX, zapísaný na LV č. XXXX, ktorého spoluvlastníkmi sú odporcovia v 1. až
5. rade, odporca v 6. rade odpredal byt odporcovi v 1. rade. Vklad bol povolený 22.8.2007. Odporcovia
v 2. až 6. rade nadobudli vlastníctvo k bytom a k spoločným častiam na zariadení bytového domu na
základe zmlúv o prevode vlastníctva družstevného bytu s Bytovým družstvom v J..

Navrhovateľ na pojednávaní uviedol, že odporcovia užívajú jeho nehnuteľnosť bez primeranej náhrady.
Poukázal na svoje písomné vyjadrenia vo veci a na to, že sa opiera o článok 1, dodatkového protokolu
číslo 1, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a že týmto dodatkom je viazaná aj
Slovenská republika. Podľa jeho názoru zákon o vlastníctve bytov č. 182/93 Z.z. je v rozpore s týmtočlánkom 1 dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, podľa ktorého
každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť
jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné

zásady medzinárodného práva. Navrhovateľ má za to, že síce na základe zákona č. 182/93 Z.z. vzniklo
vlastníkom bytov vecné bremeno k predmetnej nehnuteľnosti, myslí si však, že je to v rozpore práve
s týmto dodatkom.

Navrhovateľ uviedol, že vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti je od roku 2007, nadobudol ju v súlade

so zákonom. Je pravdou, že vedel, že na tejto nehnuteľnosti stojí obytný dom a kupoval predmetnú
nehnuteľnosť s tým, že sa bude perspektívne s vlastníkmi súdiť, ale na druhej strane podotkol, že aj
odporcovia vedeli, keď si kupovali tieto byty, že je tam nevysporiadaný pozemok pod bytovým domom, a
že nie sú vlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti. Čo sa týka nájomného za užívanie nehnuteľnosti, resp.
bezdôvodnéobohatenie,vypočítalsihonazákladepriloženéhoznaleckéhoposudkuznalcovA..E.O.C.
A.. H. Y.. Následne na základe jednotlivých podielov vlastníkov vypočítal alikvotné nájomné. Vychádzal

zo základnej výmery 215 m2, čo je zastavaná plocha obytného domu. Úrok z omeškania si uplatňuje
od podania žaloby. Navrhovateľ poukázal na to, že vlastníkom ponúkal odkúpenie tejto nehnuteľnosti
listami, ale ani jeden z nich na túto ponuku nereflektoval.

Odporca v 1. rade A.. H. D. uviedol, že nesúhlasí so žalobou a poukazoval na vyjadrenie ich právneho

zástupcu. Je vlastníkom bytu v bytovom dome od roku 2007. Keď tento byt kupoval, vedel, že pozemok
nie je vysporiadaný, ale keďže bral na kúpu bytu hypotekárny úver a pre banku to nebol problém, keďže
je tam zriadené vecné bremeno k pozemku, nebral to ako príťaž. Je pravdou, že navrhovateľ ho oslovil
listom o odpredaji pozemku, ale nereflektoval na to. Poukázal na to, ako boli tieto pozemky kúpené, že
pán E. vedel, keď si tieto pozemky kupoval, že tam stojí bytový dom a poukazoval na to, že jediný v

tomto bytovom dome byt kúpil. Ostatní sú tam pôvodní vlastníci, ktorým boli byty pridelené ešte za čias
socializmu, keď sa tieto problémy neriešili.

Odporca v 2. rade H.. Ľ. F. uviedol, že tam býva od roku 1973, kedy bol jeho rodičom pridelený byt. V
roku 2005 rodičia darovacou zmluvou previedli byt na jeho osobu. Vedel o zriadení vecného bremena a

o tom, že sú tam nevyporiadané pozemky, ale nevidel v tom problém. Keď pozemky získal navrhovateľ,
oslovil ich a teda aj jeho listom, aby pozemok odkúpil, ale vzhľadom na cenu nereflektoval túto ponuku.
Nepamätá si presne aká to bola cena, ale bola neprimeraná. Poukazoval na to, že navrhovateľ vedel,
keď kupoval nehnuteľnosť, že je tam zriadené vecné bremeno v prospech vlastníkov bytov.

Odporca v 5. rade A.. H. F. uviedol, že v byte býva od roku 1972. So žalobou nesúhlasí, oni neporušili
žiaden zákon a bývajú tam legálne.

Právny zástupca navrhovateľa trval na svojich argumentoch v písomných podaniach. Navrhovateľ
nadobudol nehnuteľnosť, ktorú užívajú odporcovia v súlade so zákonom a tí ju užívajú bez primeranej

náhrady. Poukazoval jednak na článok 1 dodatku a protokolu č. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
slobôd, listinu základných práv, Ústavu Slovenskej republiky, a že zriadením vecného bremena nedošlo
podľa § 23 ods. 5 zák. č. 182/93 Z.z. k vyrovnaniu vzťahov medzi vlastníkom neoprávnenej stavby -
odporcami a vlastníkom pozemku - navrhovateľom. Poukazoval na to, že funkcia vlastniť majetok a
jeho ochrana spočíva v tom, aby sa vlastníkovi poskytla súčasne aj trvalá, garantovaná právna istota,

že vlastnícke právo k veci, ktoré nadobudol, súhlasí s platnými zákonmi, nemôže obmedziť alebo
využiť bez právneho dôvodu. Poukazoval na to, že navrhovateľ je neoprávnenou stavbou bytového
domu obmedzený proti svojej vôli. Navrhovateľ nemôže užívať jemu patriaci pozemok, pretože ten slúži
výlučne odporcom, keďže na ňom stojí bytový dom.

Právny zástupca odporcu považoval žalobu za nedôvodnú a poukazoval na to, že výkon práv a
povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do
práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Poukazoval na to,
že nedochádza k bezdôvodnému obohateniu na úkor navrhovateľa. Pozemok o výmere 215 m2, na
ktorom je postavený bytový dom užívajú odporcovia v súlade so zákonom a nie bez právneho dôvodu.

K úvahám navrhovateľa poukázal na to, že ide o prinajmenšom rovnocenné práva, teda vlastnícke
právo navrhovateľa k pozemku a vlastnícke právo odporcov k ich bytom, pričom odporcovia majú za
to, že vlastnícke právo navrhovateľa k pozemku nemôže byť preferované pred vlastníckym právom
vlastníkov bytov. Listina základných práv a slobôd platí pre všetkých rovnako, všetci majú rovnaképráva a povinnosti a poskytuje sa im rovnaká ochrana. Zákonodarca zriadil špeciálnou právnou normou
zákonné vecné bremeno v prospech pozemkov nachádzajúcich sa pod bytovým domom, ako aj k
priľahlýmasúvisiacimpozemkom.Pretojepotrebnéposudzovaťprávnevzťahypodľašpeciálnejprávnej

úpravy - zákon o vlastníctve bytov, ktorý chráni vlastníka bytu v nerušenom užívaní bytu. Z dôvodu
právnej istoty vzniesli aj námietku premlčania, keďže vecné bremeno bolo zriadené zo zákona v roku
1993 a tento nárok mohol byť odvtedy uplatnený.

Na parcele KN C XXXX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 215 m2 je postavený rodinný dom

súpisné č. XXXX, ktorého vlastníkmi sú odporcovia. Tento bytový dom bol postavený začiatkom 70-tych
rokov Bytovým družstvom v J.. Stavebné povolenie bolo vydané MsNV odborom výstavby v J..

Navrhovateľ predložil súdu znalecké posudky. Zo znaleckého posudku A.. H. Y. Č.. XXX/XXXX vyplýva
všeobecná hodnota nehnuteľnosti a následne vypočítané nájomné za rok 2007 vo výške 12,08 Eur za
m2. Navrhovateľ predložil aj znalecký posudok č. XXX/XXXX A.. E. O. zo dňa 2.10.2008, v ktorom znalec

stanovil všeobecnú hodnotu nehnuteľnosti a vypočítal výšku nájomného za rok 2008 14,77 Eur na m2.

Navrhovateľ po zrušujúcom uznesení krajského súdu trval na podanom návrhu a podporne predložil
napríklad nájomné zmluvy na základe ktorých Technické služby Mesta J. prenajímajú pozemky
nachádzajúce sa na L. XX, pričom ich cena prenájmu je podstatne vyššia ako uplatňovaná cena

navrhovateľom voči odporcom v tomto konaní, pričom pozemky na L. sú podľa navrhovateľa ako
pozemky J. R.. Poukazoval aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 8/2009 o užívaní cudzej
veci bez právneho dôvodu, kde Najvyšší súd poukázal na to, že užívateľ cudzej veci bez právneho
dôvodu je povinný vydať bezdôvodné obohatenie peňažnou formou rozsah ktorého plnenia je vyjadrený
peňažnou čiastkou, ktorú by obvykle bolo nevyhnuté vynaložiť v danom mieste a čase za porovnateľné

užívanie prenajatej veci. K argumentom odporcu, že k vyporiadaniu právnych vzťahov došlo zo zákona
182/93 navrhovateľ uviedol, že tento zákon hovorí len o tom, že navrhovateľ sa nemôže domáhať
odstránenia stavieb stojacich na pozemkoch v jeho vlastníctve, to však neznamená, že odporcovia
majú právo užívať pozemok vo vlastníctve navrhovateľa bezodplatne a poukazoval pritom na dodatkový
protokol k Dohovoru o ochrane ľudských právd a slobôd. Taktiež vo svojich vyjadreniach poukazoval aj

na nálezy Ústavného súdu SR.

Opätovne po druhom zrušení krajským súdom právny zástupca odporcov podal vyjadrenie, na ktorom
zotrvával. V podaní z decembra 2013 uviedol, že je nepochybné, že vzťah medzi vlastníkom pozemku
a vlastníkov bytového domu je usporiadaný zákonom č. 182/1993 Zb. a teda nie je dôvod na ďalšiu

úpravu vzťahov v zmysle ustanovení § 135c Občianskeho zákonníka. Uplatnený nárok navrhovateľ
odôvodniltým,žezriadenímvecnéhobremenanedošlokuvyrovnaniuvzťahovmedzivlastníkmistavbya
vlastníkmipozemkuatedamánárokzanútenéobmedzenievlastníckehopráva.Navrhovateľsinávrhom
z februára 2009 uplatnil voči odporcom vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľnosti
za obdobie od 23.2.2007 do 31.12.2007. Následne uviedol, že sa domáha vydania náhrady za nútené

obmedzenie vlastníckeho práva vo výške priemerného nájomného za uvedené obdobie z dôvodu, že
na pozemok, ktorý je vo vlastníctve navrhovateľa, stojí bytový dom vo vlastníctve odporcov.

Právny zástupca odporcov poukazoval na to, že ak bol navrhovateľ obmedzený vo svojich právach, stalo
sa tak legitímnym zákonným spôsobom. Nie odporcovia ho na jeho právach obmedzili. K obmedzeniu

jeho práv došlo na základe aktu zákonodarcu a to prijatím zákona č. 182/1993 Zb., avšak odporca ani
nebol na svojich právach obmedzený, keďže nehnuteľnosť, ktorá je predmetom sporu, nadobudol až v
roku 2007, teda po niekoľkoročnej platnosti a účinnosti tohto zákona o vlastníctve bytov z roku 1993.

Právny zástupca navrhovateľa ďalej poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/196/2009, ktoré

uvádza:

Občianske súdne konanie je ovládané zásadou iura novit curia. Účastníci konania nie sú povinní
uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je výhradne
vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo

obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod
hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie,
prípadneurčiť,čisatužalobcompožadovanýprávnyvzťahaleboprávojealeboniejealebopotvrdiťtaké
skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Ak účastník uvedie rozhodujúce skutočnosti,z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája
nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom účastníka a je povinný posúdiť vec
podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú (uznesenie

Najvyššieho súdu zo dňa 22.9.2010, sp. zn. 5Cdo/196/2009).

Právny zástupca odporcu poukazoval, že nárok navrhovateľa je uplatnený z titulu bezdôvodného
obohatenia bez ohľadu na to, ako uvedený nárok navrhovateľ sám pomenuje. V tomto prípade
náhradou za nútené obmedzenie vlastníckeho práva vo forme primeraného nájomného je uplatnením

bezdôvodného obohatenia (rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 16Co/122/2012). Odkazom na
uvedenú právnu kvalifikáciu nároku, tento finančný nárok navrhovateľa nie je možné priznať, keďže
pre úspešné uplatnenie takéhoto nároku je nevyhnutné, aby bola vec užívaná bez právneho dôvodu.
Odporcovia majú právny dôvod a to práve vznikom zákonného vecného bremena, preto sa nemôže
jednať o nárok z titulu bezdôvodného obohatenia. Ak by však súd posudzoval toto právo z titulu práva
vlastníka pozemku za náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva, je nepochybné, že toto právo

je majetkovej povahy a podlieha premlčaniu. Preto právny zástupca vzniesol námietku premlčania a má
za to, že takýto nárok navrhovateľa je premlčaný. Náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva podľa
§ 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Zb. je nepochybne náhradou jednorázovou (IV.US 227/2012). Úvaha
o tom, že finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorázová a nemá charakter
opakujúceho sa plnenia vyplýva aj zo spôsobu jej výpočtu upraveného vo vyhláške 492/2004, v zmysle

ktorej sa výpočet všeobecnej hodnoty vecného bremena vykoná tak, že práva spojené s nehnuteľnosťou
sa odhadnú zistením výhody, ktorú tieto práva prinášajú oprávnenému v období jedného roka a
hodnota tejto výhody sa násobí pri právach časovo neobmedzený dvadsiatimi a pri právach časovo
neobmedzených počto rokov, počas ktorých má právo ešte trvať, najviac však dvadsiatimi. Na tento
nároksapodľaprávnehozástupcuodporcovvzťahujevšeobecnátrojročnápremlčaciadoba,ktoráplynie

odo dňa, kedy sa mohlo právo prvýkrát vykonať. Keď toto právo je právom majetkovej povahy, ktorá sa
ako celok premlčuje v trojročnej všeobecnej premlčacej lehote podľa § 101 Občianskeho zákonníka a
uvedený nárok nemožno právne kvalifikovať ako nárok z bezdôvodného obohatenia. Premlčacia doba
v tomto prípade začala plynúť okamžikom účinnosti zákona č. 183/1993 Zb. od 1.9.1993.

Právny zástupca navrhovateľa vo svojom vyjadrení z decembra 2013 poukazoval na to, že zákonné
vecné bremeno zriadené bez poskytnutia náhrady má povinný nárok na poskytnutie náhrady s
poukazom na článok 20 ods. 4 Ústavy. Preto si navrhovateľ uplatňuje svoj nárok v predmetnom konaní -
poskytnutie náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva v zmysle titulu základných práv garantovaných
Ústavou SR. Poukazoval pritom aj na judikatúru, že ak je vlastník pozemku pod stavbou povinný strpieť

výkon práva zodpovedajúci vecnému bremenu do vykonania pozemkových úprav, toto ustanovenie
nemožno chápať tak, že by vlastníkovi pozemku do pridelenia náhradného pozemku, resp. do vykonania
pozemkových úprav nevzniklo právo na poskytnutie náhrady za vecné bremeno, ktorým je jeho pozemok
zaťažený zo zákona. Bolo by to v rozpore so zásadou ochrany vlastníckeho práva, ak by vlastníkovi
pozemku neprislúchala náhrada so zákonom zriadené vecné bremeno zaťažujúce jeho pozemok.

Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 182/1993 Zb. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších
predpisov, tento zákon upravuje spôsob a podmienky nadobudnutia vlastníctva bytov a nebytových
priestorov v bytovom dome, práva a povinností vlastníkov týchto bytových domov, práva a povinností
vlastníkov bytov a nebytových priestor, ich vzájomné vzťahy a práva k pozemku.

Podľa § 23 ods. l Zákona č. 182/93 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších
predpisov, prvá veta citovaného zákona, s vlastníctvom bytu alebo nebytového priestoru v dome
je nerozlučne spojené aj spoluvlastníctvo alebo iné spoločné právo k pozemku, na ktorom je dom
postavený a k priľahlému pozemku.

Podľa § 23 ods. 5 citovaného zákona, ak vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, vzniká k pozemku
právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré sa zapíše do katastra nehnuteľností.

Podľa § 151o ods. 1, prvá veta Občianskeho zákonníka, vecné bremená vznikajú písomnou zmluvou, na

základe závetu v spojení s výsledkami konania o dedičstve, schválenou dohodou dedičov, rozhodnutím
príslušného orgánu alebo zo zákona.Podľa § 151n ods. 1 Občianskeho zákonníka, vecné bremená obmedzujú vlastníka nehnuteľnej veci v
prospech niekoho iného tak, že je povinný niečo strpieť, niečoho sa zdržať, alebo niečo konať. Práva
zodpovedajúce vecným bremenám sú buď spojené s vlastníctvom určitých nehnuteľností, alebo patria

určitej osobe.

Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone
ustanovenej. Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka, premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou
vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr než
zabezpečená pohľadávka.

Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia

doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo prvýkrát vykonať.

Podľa § 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, vyvlastnenie, alebo nútené obmedzenie vlastníckeho
práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme a to na základe zákona a za primeranú
náhradu.

Podľa § 221 Občianskeho zákonníka účinného do 31.12.1991, ak zriadi na pozemku stavbu občan,
ktorý nie je oprávnený pozemok užívať, alebo ktorý je oprávnený užívať k inému účelu, súd na
návrh národného výboru alebo organizácie, ktoré majú pozemok v správe alebo organizácie, ktorá je
vlastníkompozemku,alebonanávrhtoho,ktomákpozemkuzriadenéprávoosobnéhoužívania,prikáže

stavbu za náhradu navrhovateľovi, iba ak by tomu bránili dôvody hodné osobitného zreteľa, najmä že
stavebník bol v dobrej viere, že stavbu zriaďuje oprávnene.

Podľa § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho

dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako
aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

Navrhovateľ sa v predmetnom konaní domáhal alebo vydania bezdôvodného obohatenia za užívanie
parcely pod predmetným bytovým domom za obdobie od 24.2.2007 do 24.2.2009, alebo náhrady za

nútené obmedzenie vlastníckeho práva zriadeným vecným bremenom v prospech odporcov, na základe
ktorého je obmedzený v užívaní parcely a to za obdobie od 24.2.2007 do 24.2.2009. Navrhovateľ
tvrdil, že sa nedomáha jednorázovej náhrady za zriadenie vecného bremena, ale náhrady za nútené
obmedzenie vlastníckeho práva, alebo vydania bezdôvodného obohatenia.

Na základe vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že predmetná parcela KN C XXXX
o výmere 215 m2 je vo vlastníctve navrhovateľa na základe kúpnej zmluvy z roku 2007. Súd mal
preukázané, že na tejto parcele je postavený bytový dom, ktorý bol v 70-tych rokoch postavený
Bytovým družstvom J. a v tomto prípade sa v zmysle citovaného zákonného ustanovenia § 221 ods. 1
Občianskeho zákonníka platného do 31.12.1991 nemohlo jednať o neoprávnenú stavbu, keďže tú mohol

pred rokom 1992 zriadiť len občan. Keďže v tomto prípade stavbu organizovala organizácia Bytové
družstvo J., nejde o neoprávnenú stavbu, preto nie je možné vyporiadať vzťahy medzi vlastníkom stavby
a pozemku ako pri neoprávnenej stavbe podľa aktuálneho znenia Občianskeho zákonníka § 135c.

Odporcovia na základe kúpnych zmlúv s bytovým družstvom nadobudli do svojho vlastníctva byty,

spoločné priestory nachádzajúce sa v bytovom dome súpisné č. XXXX tak, ako sú uvedené v súčasnosti
na LV č. XXXX kat. úz. J.. Súd chce poukázať na ust. § 23 ods. 5 zák. č. 182/93 Z.z., že pokiaľ vlastník
bytového domu nebol aj vlastníkom pozemku, vzniklo k pozemkom právo zodpovedajúce vecnému
bremenu. Toto právo vzniklo zo zákona a je zapísané v katastri nehnuteľnosti. V tomto prípade sa
teda nemôže jednať podľa názoru súdu o neoprávnené užívanie nehnuteľnosti zo strany odporcov. Na

užívanie ich oprávňuje vecné bremeno, ktoré vzniklo zo zákona.

Navrhovateľ podľa názoru súdu jasne vo svojich podaniach uplatnil tento nárok z titulu buď
bezdôvodného obohatenia, alebo náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva. Vyplýva to zjeho podaní, ako aj podaného odvolania proti poslednému rozsudku. Avšak navrhovateľ v tomto smere
neuniesol dôkazné bremeno, pretože nepreukázal, že by odporcovia sa nejakým spôsobom obohatili
bez právneho dôvodu, plnením z neplatných právnych úkonov, alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý

odpadol. Súd tu plne poukazuje na tú skutočnosť, že odporcom vzniklo vecné bremeno zo zákona
tak, ako už bolo niekoľkokrát v tomto konaní ale aj v iných konaniach uvedené. Titul bezdôvodného
obohatenia teda neobstojí.

Krajský súd vo svojom zrušujúcom uznesení vytýkal okresnému súdu, že sa nevyporiadal s

argumentáciou, že sa navrhovateľ domáha náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva za
vymedzené časové obdobie. Súd k argumentácii navrhovateľa v tomto smere uvádza nasledovné:

Tak ako správne právny zástupca navrhovateľa v mnohých svojich podaniach citoval Ústavu SR treba
prisvedčiť podľa článku 144 ods. 1 Ústavy SR, že sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a
pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavnými zákonmi, medzinárodnou zmluvou a zákonom. Správne

citoval právny zástupca navrhovateľa článok 20 ods. 4 Ústavy SR, že vyvlastnenie, alebo nútené
obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme a to na základe
zákona a za primeranú náhradu.

Ak článok 20 Ústavy SR hovorí o nútenom obmedzení vlastníckeho práva iba na základe zákona, súd

chce navrhovateľovi dať do pozornosti práve zákon č. 182/1993 Zb., ktorý zo zákona zriadil vecné
bremeno k nehnuteľnosti navrhovateľa ako aj náhradu na jeho zriadenie. Ak sa navrhovateľ v tomto
konanídomáhalnáhradyzanútenéobmedzenievlastníckehopráva,takútoformuláciuzákonSlovenskej
republiky nepozná a ani sám navrhovateľ ho nepodložil žiadnym zákonným ustanovením. Keďže súd
je viazaný zákonom, upriamuje navrhovateľovi do pozornosti práve zákon č. 182/1993 Zb., ktorý rieši

túto situáciu. Náhrada za nútené obmedzenie vlastníckeho práva v tomto prípade je podľa názoru súdu
iba inak formulovanou náhradou v zmysle zákona č. 182/1993 Zb., pretože to je osobitný predpis, ktorý
stanovil, že sa zriaďuje právo zodpovedajúce vecnému bremenu zo zákona, a preto podľa názoru súdu
nie je možný postup podľa § 135c, keďže osobitný predpis stanovil, že sa zriaďuje právo zodpovedajúce
vecnému bremenu zo zákona. Preto podľa názoru súdu je možné v tomto prípade uplatniť iba zákon

č. 182/1993 Zb., pretože takýto postup je práve postupom v zmysle článku 20 ods. 4 Ústavy SR a
súd nemôže vytvárať nové právne inštitúty „ako náhrada za nútené obmedzenie vlastníckeho práva za
vymedzenéčasovéobdobie“.TakýtopostupsúdubybolnarušenímprávnejistotyvSlovenskejrepublike.

Majetkovým právom v tomto prípade je finančná náhrada za zriadenie vecného bremena a vzťahuje sa

na vlastníka pozemku zaťaženého stavbou, ale vznik tohto nároku nie je možné posudzovať samostatne
u každého nového vlastníka zaťaženého pozemku a podľa názoru súdu sa toto vzťahuje len na pôvodnú
vlastníčku predmetných nehnuteľnosti. Za rozpor s dobrými mravmi súd považuje aj to, že nový majiteľ
zaťaženého pozemku by získal na nižšej kúpnej cene pre vecné bremeno na príslušnom pozemku a
zároveň by mal nárok aj na finančnú náhradu za toto vecné bremeno a táto skutočnosť by bola podľa

názoru súdu v rozpore s dobrými mravmi.

Ak navrhovateľ poukazuje vo svojich podaniach na Dohovor o ochrane ľudských práv a základných
slobôd vrátane dodatkového protokolu č. 1, treba poukázať na to, že je nesporné, že vyvlastnenie, alebo
nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme a to

na základe zákona a za primeranú náhradu. Je nesporné, že k vzniku zákonného bremena vo vzťahu k
nehnuteľnosti došlo, avšak nie v čase vlastníctva navrhovateľa, ale v čase jeho právnej predchodkyne,
keďže navrhovateľ nadobudol vlastnícke právo v roku 2007 a zákon, ktorý zriadil toto vecné bremeno je
z roku 1993. Nie je preto v rukách navrhovateľa domáhať sa takejto ochrany, pretože podľa názoru súdu
vyvlastnenie, alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva na základe Dohovoru o ochrane ľudských

práv a slobôd, alebo Ústavy Slovenskej republiky, je aktuálne ak by bol vlastníkom navrhovateľ v čase
daného zriadenia vecného bremena a teda obmedzenia vlastníckeho práva, čo ale v tomto prípade
nie je. Je však potrebné zdôrazniť s poukazom práve na Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd a
Ústavu Slovenskej republiky, že nie len navrhovateľ má právo domáhať sa ochrany na súde, ale je tu
dôležitosť rovnováhy Ústavou garantovaných práv ochrany vlastníckeho práva, ktoré majú aj odporcovia

ako fyzické osoby, preto súd nepovažoval za relevantné poukazovať na tieto citované ústavné zákony.

Spoukazomnatietoskutočnostiavznesenúnámietkupremlčaniazostranyodporcov,súdkonštatuje,že
tento nárok je premlčaný, pretože právo na zaplatenie finančnej náhrady za zriadenie vecného bremenaje majetkovým právom, ktoré podlieha premlčaniu v zmysle § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka, platí
všeobecná premlčacia doba v trvaní troch rokov, ktorá plynie odo dňa, kedy sa právo mohlo po prvýkrát
vykonať. Keďže zákon nadobudol účinnosť 1.9.1993, trojročná premlčacia lehota uplynula 1.9.1996.

Návrh na začatie konania bol podaný v roku 2009. Nie je právne relevantné, že navrhovateľ nadobudol
vlastnícke právo k predmetnému pozemku až v roku 2007, nakoľko na plynutie premlčacej doby nemá
vplyv zmena v osobe veriteľa alebo dlžníka (v tomto prípade vlastníka pozemku). Ak navrhovateľ na túto
argumentáciu v konaní namietal, že právo na zriadenie vecného bremena sa nepremlčuje, s tým musí
súd súhlasiť, no v tomto konaní nešlo o právo na zriadenie vecného bremena. Navrhovateľ to koncipoval

akonáhraduzaobmedzenievlastníckehopráva,aletakakosúduvádzalvyššie,totovprávnomporiadku
neexistuje a vyplatenie finančnej náhrady za toto zriadenie nie je právo na zriadenie vecného bremena
v zmysle zákona.

Súd má za to, že v tomto konaní sa vyporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa a podporne
poukazuje aj na obdobné rozhodnutia v iných konaniach tunajšieho okresného súdu, ako aj potvrdzujúce

rozhodnutia krajských súdov, ktoré sa v spise nachádzajú a boli doložené stranami v konaní.

O trovách konania rozhodne súd podľa § 151 ods. 3 O.s.p. po právoplatnosti vo veci samej.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu

na Krajský súd v Prešove.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda
a dôvody odvolania, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné
rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.