Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. máj 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 43CoSr/3/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6616210136
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Jamrišková, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6616210136.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie

Jamriškovej PhD., členiek senátu JUDr. Drahomíry Dibdiakovej a JUDr. Evy Kmeťovej v právnej veci
žalobcu N. H., narodená XX.XX.XXXX, bytom K. XX/X, XXX XX V., právne zast. JUDr. Elena Matulová,
advokátka so sídlom Železničná 7, 987 01 Poltár proti žalovanému EOS KSI Slovensko, s.r.o. so sídlom
Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom
Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o
odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 5Csr/1/2016-143 zo dňa 2. februára
2017 takto

r o z h o d o l :

Rozhodnutie Okresného súdu Lučenec č. k. 5Csr/1/2016-143 zo dňa 2. februára 2017 potvrdzuje.

Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd napadnutým rozhodnutím zrušil rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
pri Asociácii pre arbitráž so sídlom Vansovej 2, Bratislava, spisová značka SRSAspA 01869/16 zo
dňa 10.05.2016, priznal žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu a žalovaného zaviazal na
zaplatenie súdneho poplatku vo výške 331,50 Eur na účet Okresného súdu Lučenec.
2. Okresný súd v odôvodnení uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zrušenia

rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Asociácii pre arbitráž so sídlom
Bratislava, Vansovej 2, spisová značka SRSAspA01869/16 zo dňa 10.05.2016 (ďalej len Rozhodcovský
rozsudok), ktorý mu bol doručený dňa 01.06.2016 z dôvodov, uvedených v § 45 ods. 1 písm. e/, g/, j/ a l/
zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní (ďalej len ZSRK). Žalobca v konaní
poprel platnosť rozhodcovskej zmluvy, namietol porušenie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského
konania a porušenie všeobecných predpisov na ochranu práv spotrebiteľa. Rozhodcovský rozsudok
napadol tiež z dôvodu, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

3. Žalobca v konaní uviedol, že Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe návrhu na začatie
konania, ktorým sa spoločnosť EOS KSI Slovensko, s.r.o. domáhala zaplatenia sumy 895,68 Eur, úroku
z omeškania vo výške 256,01 Eur a úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 792,79 Eur
od 22.10.2015 do zaplatenia. Uplatnený nárok vznikol zo Zmluvy č. XXXXXXXXX zo dňa 11.10.2004,
na základe ktorej právny predchodca žalovaného, Slovenská sporiteľňa, a.s. Tomášikova č. 48,
Bratislava, IČO: 00151653 poskytla žalobcovi finančné prostriedky. Uvedenú zmluvu označil žalobca

za spotrebiteľskú, pretože právny predchodca žalovaného konal v rámci predmetu svojej obchodnej
činnosti a žalobca nekonal v rámci svojej obchodnej činnosti. Medzi účastníkmi vznikol vzťah na
základe formulárovej zmluvy, ktorej obsah žalobca ako spotrebiteľ nemohol ovplyvniť. Keďže došlo k
porušeniu dohodnutých podmienok splácania úveru, Slovenská sporiteľňa, a.s. vyzvala žalovaného navrátenie úveru. Následne Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 27.06.2012 Slovenská sporiteľňa,
a.s. postúpila pohľadávku žalovanému vo výške 1.010,68 Eur, ktorá bola vyčíslená ku dňu postúpenia.
Ku dňu postúpenia pohľadávky (ku dňu 28.06.2012) bol žalobca v omeškaní so splácaním úveru 1304

dní, čo činí 3,5 roka, takže žalobca vzniesol námietku premlčania, pretože už v čase postúpenia bola
pohľadávka premlčaná.

4. Žalobca namietol, že z predložených dôkazov nie je preukázané, že pôvodný veriteľ Slovenská
sporiteľňa, a.s. vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru. V zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z.

o bankách spôsobilým predmetom postúpenia môže byť iba pohľadávka, alebo jej časť, ktoré sú už
splatnými a to za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy po tom, čo bol klient banky nepretržite
dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Žalovaný nijakým spôsobom nepreukázal, že Slovenská
sporiteľňa, a.s., doručila žalovanému výzvu na úhradu nezaplateného splatného záväzku v zmysle
ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách, čo je základným predpokladom pre postúpenie pohľadávky
na žalovaného. Pokiaľ teda Slovenská sporiteľňa, a.s. postúpila Zmluvou zo dňa 27.06.2012 predmetnú

pohľadávku z úveru v celom rozsahu postupníkovi, postupovala v rozpore s § 92 ods. 8 zákona č.
483/2001 Z. z. Keďže ku dňu postúpenia pohľadávky nedošlo k vyhláseniu jeho mimoriadnej splatnosti,
Slovenská sporiteľňa, a.s., nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku z úveru, vrátane úrokov z neho
v celosti inému subjektu. Zmluva o postúpení pohľadávok z 27.06.2012 je preto neplatným právnym
úkonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ). Žalobca preto dospel k záveru, že

žalovanému tak chýbala aktívna vecná legitimácia na podanie žaloby na rozhodcovský súd, pričom
poukázal na Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 23Co/110/2016 zo dňa 16.05.2016.

5. Žalobca uviedol, že dňa 02.10.2014 v Málinci uzavrel so žalovaným Dohodu o uznaní záväzku a
o úhrade pohľadávky v splátkach, v ktorej záväzok voči žalovanému uznal čo do právneho dôvodu a

výšky. Žalobca uznal dlh v čase, keď dlh bol už premlčaný, no dohoda túto skutočnosť neobsahuje. K
uznaniuzáväzkudošlonavopredpripravenomtlačive,názov,formulácieaobsahktoréhomôžubežného
spotrebiteľa zmiasť do tej miery, že si ani neuvedomuje právne následky tohto úkonu. Dňa 02.10.2014
bola uzavretá aj rozhodcovská zmluva. Dohoda má v názve "uznanie záväzku". Nejde ale o uznanie
dlhu, pričom § 558 OZ vyžaduje, aby uznanie dlhu v písomnej forme malo také textové vyjadrenie,

ktoré nevyvoláva pochybnosti o tom, že dlžník vie o premlčaní záväzku. Žalobca dospel k záveru, že
v uvedenom prípade pri uzatváraní predmetnej dohody došlo k nekalej obchodnej praktike zo strany
žalovaného, nakoľko boli naplnené znaky nekalosti obchodnej praktiky v zmysle § 7 ods. 2 zák. č.
250/2007 Z. z., takže ide o dohodu priečiacu sa zákonu (§ 7 ods. 1 zák. č. 250/2007 Z. z. "Nekalé
obchodné praktiky sú zakázané."), ako aj priečiacu sa dobrým mravom (použitie nekalej obchodnej

praktiky nemôže byť nikdy v súlade s dobrými mravmi), a preto v zmysle § 39 OZ za neplatnú, a teda
nespôsobujúcu žiadne právne účinky. Nemožno poskytnúť ochranu uplatnenému právu žalovaného,
ktoré je výsledkom použitia nekalej obchodnej praktiky, pretože výkon práv nesmie byť v rozpore s
dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ). K rovnakému záveru dospel aj Okresný súd Trnava v rozhodnutí
sp. zn. 11C/109/2014 zo dňa 27. 10. 2015. Žalobca uviedol, že Dohodu podpísal z dôvodu využitia

možnosti dlh splácať, nie z dôvodu jeho uznania. Predmetná dohoda mu bola zaslaná poštou, žalobca ju
podpísal, no údaje nedopisoval. Žalobcovi nebolo vysvetlené, či sa jedná o premlčanú pohľadávku alebo
nie. Predložený formulár podpísal v dobrej viere bez vedomosti o tom, čo znamená pojem premlčanie,
bez vedomosti o uplynutí premlčacej doby a dôsledkoch uznania dlhu. Vzhľadom k uvedenému označil
uznanie dlhu zo dňa 02.10.2014 za právne neúčinné, Dohodu o splácaní dlhu za neplatnú a dlh za

premlčaný. Poukázal pritom na Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6Co 466/2015 zo dňa
17.05.2016.

6. K rozhodcovskej zmluve žalobca uviedol, že je na prvý pohľad zrejmé, že ide o typickú formulárovú
zmluvu, ktorá obsahuje predtlačené údaje a do ktorej sa len dopisujú údaje o účastníkoch konania.

Nie je tam žiaden priestor na vyjednávanie. Zmluvná strana - dlžník mal len zmluvu podpísať, meniť
nemohol nič. Na túto rozhodcovskú zmluvu je potrebné aplikovať ex offo ustanovenia zákonov, ktoré
majú za cieľ ochranu spotrebiteľa. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že rozhodcovská zmluva výslovne
neurčuje ako jediný orgán právomoc riešiť spory z úverovej zmluvy rozhodcovský súd, ale dáva
možnosť výberu medzi rozhodcovským orgánom a príslušným všeobecným súdom SR. Je zrejmé,

že takouto formuláciou chcel žalovaný, ktorý bol samotný tvorca obsahu rozhodcovskej zmluvy, ktorej
obsahnemalispotrebiteľmožnosťovplyvniť,zamedziťtomu,abyrozhodcovskázmluvabolapovažovaná
za neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 odst.4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, avšak pri faktickom
naplnení tejto neprijateľnej podmienky. Len formálne zakotvenie alternatívneho spôsobu riešenia sporovvšeobecnými súdmi nepredstavuje aj faktickú - skutočnú možnosť spotrebiteľa vybrať si aj iný spôsob
riešenia sporov ako v rozhodcovskom konaní. Totiž v prípade ak riešenie sporu zo zmluvy iniciuje
dodávateľ, čo je pravdepodobné v 99 % sporov vzniknutých z obdobných úverových zmlúv a dodávateľ

podá návrh na rozhodcovskom súde, spotrebiteľ už nemá nijakú možnosť tento proces zvrátiť a
žiadať, aby spor zo zmluvy neriešil tento orgán, ale všeobecný súd. Fakticky sa tak dostane do takého
istého postavenia ako keby v rozhodcovskej zmluve bola dohodnuté výlučne len riešenie sporov
v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva tak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Na základe uvedeného označil žalobca

rozhodcovskú zmluvu, ktorá mala založiť právomoc Stáleho rozhodcovského súdu na riešenie sporov z
úverovej zmluvy, za neprijateľnú a za neplatnú podľa § 53 ods. 5 OZ s poukazom aj na § 3 a § 39 OZ.

7. Žalovaný v konaní uviedol, že dňa 11.10.2004 uzatvoril právny predchodca žalovaného so žalobcom
Zmluvu o vydaní a používaní bankovej platobnej karty v znení jej Dodatkov č. 1, 2 (ďalej len Zmluva),
predmetom ktorej bolo poskytnutie kartového rámca vo výške 10 000 Sk, ktorý bol Dodatkom číslo 2 zo

dňa 08.03.2005 navýšený na sumu 20 000 Sk. V zmysle uzavretej Zmluvy sa veriteľ zaviazal realizovať
príkazy dlžníka na prevod a výbery finančných prostriedkov z platobnej karty, ktorú mu veriteľ vydal na
základe Zmluvy a to až do výšky úverového rámca.

8. K Dohode o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach žalovaný uviedol, že dňa 02.10.2014

uzavrel so žalobcom Dohodu, na základe ktorej tento uznal záväzok vzniknutý zo Zmluvy čo do dôvodu
aj výšky a zaviazal sa ho splatiť. Predmetná Dohoda spĺňa všetky náležitosti, ktoré zákon vyžaduje
pre platnosť uznania dlhu zo strany dlžníka, teda má písomnú formu, vyplýva z nej dôvod vzniku
pohľadávky,výškapohľadávkyaprístupdlžníkatentodlhzaplatiť.Žalobcanavyšeurčitéobdobiedohodu
dodržiaval a nepravidelne uhradil viacero mesačných splátok, čo potvrdzuje jeho vedomosť o danom

dlhu ako i záver uznanú pohľadávku splatiť. Žalovaný mal za to, že pre posúdenie premlčania je na daný
vzťah nutné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže ide o absolútny obchodno-záväzkový
vzťah, aj napriek tomu, že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ. Podriadenie zmluvného vzťahu pod
jurisdikciu Obchodného zákonníka bolo priamo upravené aj v článku 2 Zmluvy. Obsahom Dohody je
teda uznanie záväzku zo strany žalobcu ako právny inštitút zakotvený v Obchodnom zákonníku, pričom

právnymnásledkomuznaniapráva,ktorýnastávapriamozákonajeprerušenieplynutiapremlčacejdoby.
To znamená, že doba, ktorá dovtedy uplynula sa stáva právne bezvýznamnou a začne plynúť nová
štvorročná premlčacia doba a to priamo zo zákona. Žalobca uznal záväzok v súlade s ustanovením §
323 Obchodného zákonníka (ďalej len ObZ) čo do dôvodu a výšky. Aj v prípade, ak by sa súd nestotožnil
s aplikáciou Obchodného zákonníka na daný vzťah, je nutné poukázať na to, že aby nastali právne

účinky spojené s uznaním práva podľa § 110 ods. 1 druhá veta OZ, zákon nevyžaduje, aby dlžník mal v
čase uznania vedomosť o premlčaní dlhu. Uznanie práva podľa § 110 ods. 1 druhá veta OZ, nemožno
stotožňovať s inštitútom uznania dlhu podľa § 558 OZ, čo potvrdzujú aj odlišné právne dôsledky, ktoré
s nimi zákon spája. Z uvedeného je zrejmé, že ak by aj žalobca v čase uznania dlhu nevedel o jeho
premlčaní, právny účinok spojený s uznaním práva, ktorý predpokladá § 110 ods. 1 druhá veta OZ, t.

j. prerušenie plynutia pôvodnej premlčacej doby a začiatok plynutia novej desaťročnej premlčacej doby
v takomto prípade nastupuje.

9. Žalovaný k Rozhodcovskej zmluve uviedol, že právomoc rozhodcovského súdu na rozhodovanie
v tejto veci bola daná Rozhodcovskou zmluvou zo dňa 02.10.2014. V zmysle bodu 3 sa žalobca so

žalovaným dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto Dohody vrátane sporov o jej platnosť, výklad
alebo zánik, budú riešené: a/ pred stálym rozhodcovským súdom, b/ pred príslušným súdom Slovenskej
republiky. Žalobkyňa sa slobodne rozhodla uzavrieť so žalovaným Rozhodcovskú zmluvu, ktorá bola
samostatným dokumentom a nebola súčasťou Dohody, ani jej platnosť nejako nepodmieňovala.
Žalovaný uviedol, že predmetná rozhodcovská zmluva neobsahuje žiadne zložité ani zavádzajúce

právne formulácie, pričom jej obsah nie je tak rozsiahly, aby sa s ním žalobca nemal možnosť oboznámiť.
Nie je možné rozhodcovskú zmluvu považovať ani za neprijateľnú podmienku podľa Smernice Rady
93/13/EHS, ktorej cieľom nebolo zakázať rozhodcovské doložky, analogické a rozhodcovské zmluvy
uzavreté so spotrebiteľmi. Za neprípustné považuje len tie ustanovenia, ktoré nútia spotrebiteľov
domáhaťsasvojichnárokovvočidodávateľovivýlučnevrozhodcovskomkonaníneupravenomprávnymi

predpismi.

10. Žalovaný k otázke platnosti postúpenia pohľadávky poukázal na to, že relevantné oznámenie
postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka navymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z tohto oznámenia vychádzať bez toho,
aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Aktívna legitimácia
žalobcu teda v konaní bola preukázaná oznámením postupcu o postúpení pohľadávky. Uviedol, že

zo znenia ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách nevyplýva, že predmetom postúpenia môže
byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už splatná. Pokiaľ by sa predmetné ustanovenie malo
týkať postúpenia len časti peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní, bolo by to v ňom
výslovne uvedené. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica
sp. zn. 15Co/511/2015, Krajského súdu Žilina sp. zn. 7Co/540/2015, Krajského súdu Trenčín sp. zn.

19C/34/2012. Čo sa týka vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru, právny predchodca žalovaného toto
svoje oprávnenie nevyužil a mimoriadnu splatnosť vyhlásil až žalovaný a to podaním zo dňa 16.07.2012
označeným ako "Výzva k úhrade". Má za to, že banka môže postúpiť peňažný záväzok ako celok,
vrátane jeho príslušenstva a vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru postupcom nie je podmienkou
pre platné postúpenie pohľadávky. Ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách nemožno spájať s
aktívnou legitimáciou žalovaného v rozhodcovskom konaní ako postupníka pohľadávky. Žalobca ku dňu

postúpenia pohľadávky bol v omeškaní po dobu 1301 dní, teda súčet všetkých omeškaní žalobcu so
splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok. Vzhľadom k dikcii
ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách, s poukazom na to, že omeškania žalobcu trvalo nepochybne
viac ako rok zastáva názor, že právny predchodca žalovaného by konal v súlade s ustanovením § 92
ods.8 Zákona o bankách, aj v takom prípade, ak by písomnú výzvu žalobcovi nezasielal.

11. K otázke rovnosti účastníkov konania žalovaný uviedol, že porušenie zásady rovnosti účastníkov
konania je považované za osobitný dôvod na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku
súdom. Za porušenie tejto zásady právna prax považuje najmä situácie, ak druhá strana nedostala
návrh na začatie konania, ak sa jej odňala možnosť konať pred rozhodcovským súdom alebo sa

jej odňalo právo vyjadrenia, či podania vzájomného návrhu a podobne. Ako konštatoval vo svojom
rozhodnutí aj rozhodcovský súd, do vydania rozsudku sa nepodarilo obdržať žalobnú odpoveď.
Žalobkyňa navyše nepreukázala odoslanie žalobnej odpovede, preto námietku porušenia rovnosti
účastníkov rozhodcovského konania považuje za neopodstatnenú.

12. Okresný súd odôvodnil rozhodnutie tým, že z predložených dôkazov nie je preukázané, že pôvodný
veriteľ Slovenská sporiteľňa, a.s. vyhlásila mimoriadnu splatnosť úveru. Uviedol, že v zmysle § 92 ods.
8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, spôsobilým predmetom postúpenia môže byť iba pohľadávka,
alebo jej časť, ktoré sú už splatnými a to za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy po tom, čo bol
klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Tieto predpoklady sú zákonnými

predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky banky inej osobe a to aj osobe, ktorá nie je bankou.
Tieto predpoklady musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Žalovaný nijakým spôsobom
nepreukázal, že Slovenská sporiteľňa, a.s., doručila žalovanému výzvu na úhradu nezaplateného
splatného záväzku v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách, čo je základným predpokladom
pre postúpenie pohľadávky na žalovaného. Pokiaľ teda Slovenská sporiteľňa, a.s. postúpila Zmluvou zo

dňa 27.06.2012 predmetnú pohľadávku z úveru v celom rozsahu postupníkovi, postupovala v rozpore
s § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. Keďže ku dňu postúpenia pohľadávky nedošlo k vyhláseniu
jeho mimoriadnej splatnosti, Slovenská sporiteľňa, a.s., nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku
z úveru, vrátane úrokov z neho v celosti inému subjektu. Zmluva o postúpení pohľadávok z 27.06.2012
je preto neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka rovnako ako aj ďalšie

zmluvy o postúpení pohľadávky. Z ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách vyplýva, že banka môže postúpiť
inému subjektu iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto
ustanoveniu (pôvodne išlo o § 92 ods. 7) doslova uvádza: "V ods. 7 sa upravuje možnosť použiť
inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu a to aj osobe, ktorá nie je
bankou." Pokiaľ teda banka postúpila predmetnú pohľadávku z úveru v celom rozsahu navrhovateľovi,

postupovala v rozpore s § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách. Totiž keďže ku dňu postúpenia
pohľadávky nebol splatným celý úver (nedošlo k platnému vyhláseniu mimoriadnej splatnosti), banka
nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku z úveru, vrátane úrokov z neho v celosti inému subjektu.
Zmluva o postúpení pohľadávok z 27. 9. 2012 je preto neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 OZ.
Poukázal pritom na rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 23Co/110/2016 zo dňa 16.05.2016.

13. Dohodu o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach okresný súd vyhodnotil ako uznanie
dlhu v zmysle § 558 OZ a nie ako uznanie práva podľa § 110 ods. 1 druhá veta OZ. Uviedol, že uznaný
môže byť aj premlčaný dlh, avšak takéto uznanie zakladá právnu domnienku existenciu dlhu v čase jehouznania iba vtedy, ak dlžník, ktorý dlh uznal vedel o jeho premlčaní. Ak dlžník nevedel o jeho premlčaní,
či už pre omyl skutkový alebo právny, nemá jeho uznanie uvedené právne účinky. V uvedenom prípade
pri uzatváraní predmetnej dohody došlo k nekalej obchodnej praktike zo strany žalovaného, nakoľko boli

naplnené znaky nekalosti obchodnej praktiky v zmysle § 7 ods. 2 zák. č. 250/2007 Z. z.. Z uvedeného
dôvodu súd vyhodnotil dohodu za priečiacu sa zákonu (§ 7 ods. 1 zák. č. 250/2007 Z. z. "Nekalé
obchodné praktiky sú zakázané."), ako aj priečiacu sa dobrým mravom (použitie nekalej obchodnej
praktiky nemôže byť nikdy v súlade s dobrými mravmi), a preto v zmysle § 39 OZ za neplatnú, a teda
nespôsobujúcu žiadne právne účinky. Nemožno poskytnúť ochranu uplatnenému právu žalovaného,

ktoré je výsledkom použitia nekalej obchodnej praktiky, pretože výkon práv nesmie byť v rozpore s
dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ). Žalobca pri uzatváraní vyššie uvedenej dohody konal v rozpore s
dobrými mravmi s poukazom na ust. § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v
znení neskorších predpisov, keď pod zámienkou uzavretia dohody o splátkach (ponuky splátok) vynútil
na žalovanom uznanie záväzku, čím zhoršil jeho postavenie v dôsledku predĺženia premlčacej doby.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti okresný súd skonštatoval, že úmyslom žalobcu bolo pod

zámienkou ponuky splátok dosiahnuť predĺženie premlčacej doby. Takéto konanie bolo v rozpore s
dobrými mravmi, a preto nemôže požívať súdnu ochranu podľa § 3 ods. 1 OZ. S poukazom na vyššie
uvedené je dojednanie o uznaní dlhu neplatné, preto nemalo za následok začatie plynutia novej 10-
ročnej premlčacej doby v zmysle ust. § 110 ods. 1 OZ. Poukázal pritom tiež na rozhodnutia Okresného
súdu Trnava sp. zn. 11C/109/2014 zo dňa 27.10.2015 a Krajského súdu Košice sp. zn. 6Co/466/2015

zo dňa 17.05.2016.

14. Okresný súd vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že je daný dôvod na zrušenie Rozhodcovského
rozsudku v zmysle § 45 ods. 1 písm. g/, i/, j/, l/, nakoľko rozhodcovský súd sa nezaoberal aktívnou
legitimáciou žalovaného na podanie žaloby na rozhodcovský súd, nezaoberal sa ani premlčaním

uplatneného práva, pričom keďže ide o spotrebiteľskú zmluvu, na premlčanie mal prihliadnuť ex offo v
zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, čím nesprávne právne posúdil vec. Taktiež
je zrejmé, že na základe konštatovania súdu nebol správne zistený skutkový stav, bolo rozhodnuté v
rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa, a to
zákona č. 250/2007 Z. z., a toto porušenie malo vplyv na výsledok sporu. Rozhodcovský súd by po

správnezistenomskutkovomstavedošielkzáveru,žepriznalplnenie,ktoréjeprávomnedovolenéalebo
odporuje dobrým mravom.

15. K námietke žalobcu, že Rozhodcovská zmluva je neplatná okresný súd uviedol, že preskúmaním
uvedenej rozhodcovskej zmluvy nezistil skutočnosti, pre ktoré by mala byť neplatná, nakoľko bola

uzatvorená v súlade s § 3 zákona č. 335/2014 Z. z., a preto ju nemožno považovať za neprijateľnú
podmienku spotrebiteľskej zmluvy, nakoľko nebola ani uzatvorená v rámci spotrebiteľskej zmluvy,
ktorá bola medzi stranami sporu uzatvorená dňa 11.10.2004. V bode 3.3 rozhodcovskej zmluvy bol
žalobca poučený, že má právo odstúpiť od tejto zmluvy aj bez uvedenia dôvodu, a to najneskôr v
deň predchádzajúci dňu podania žaloby na Stálom rozhodcovskom súde, ale žalobca túto možnosť

nevyužil. Okresný súd nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že došlo k narušeniu rovnováhy zmluvných
strán tým, že žalovaný ako veriteľ mal právo podať žalobu na rozhodcovský súd. Tak žalobca ako aj
žalovaný mali právo voľby na riešenie sporov medzi Stálym rozhodcovským súdom alebo príslušným
súdom Slovenskej republiky. Miestom konania spotrebiteľ nebol znevýhodnený, nakoľko takéto konanie
je písomné, pričom žalobcovi bola riadne doručená žaloba s výzvou na podanie žalobnej odpovede.

Žalobca súdu nepreukázal, že by žalobnú odpoveď bol riadne podal a doručil žalovanému, tak ako na to
poukázal v konaní. Okresný súd dospel k záveru, že rozhodcovská zmluva nespôsobuje nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Naopak, žalobca bol nečinný,
nedoručil rozhodcovskému súdu žalobnú odpoveď a neoznačil Stály rozhodcovský súd v zmysle § 73
ods. 8 zákona č. 335/2014 Z. z., hoci list od žalovaného prevzal dňa 16.09.2015.

16. Proti rozhodnutiu okresného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný z dôvodu,
že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s námietkami žalovaného a jeho rozhodnutie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie okresného súdu zmenil a
žalobu zamietol, alebo aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. K aplikácii

§ 92 ods. 8 Zákona o bankách uviedol, že z neho nevyplýva, že predmetom postúpenia môže byť
iba pohľadávka, alebo jej časť, ktorá je už splatná. Zmyslom citovaného ustanovenia je vyjadrenie
podmienky, že ak dlžník uhradil banke tú časť záväzku, s plnením ktorej bol v omeškaní, a to v čase
pred postúpením pohľadávky, právo banky postúpiť celú pohľadávku, najmä jej nezaplatený zostatok,zaniká. Predmetné ustanovenie je potrebné vyložiť tak, že pokiaľ je dlžník v omeškaní zo splnením
čo len časti svojho peňažného záväzku, môže banka postúpiť pohľadávku zodpovedajúcu celej výške
peňažného záväzku, nie len časť, s ktorou je dlžník v omeškaní. Pokiaľ by zákonodarca mienil upraviť

oprávnenie banky postúpiť na inú osobu len peňažný záväzok, ktorý je už splatný, a s ktorým je dlžník v
omeškaní, potom by druhá veta ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách bola v praxi neaplikovateľná
a nadbytočná, pretože v prípade, ak by dlžník pred postúpením pohľadávke uhradil banke omeškaný
peňažný záväzok v celom rozsahu, vrátane príslušenstva, tak by už banka nemala čo postupovať.
Poukázal pritom na uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/511/2015, Krajského

súdu v Žiline sp. zn. 7Co/540/2015 a Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19Co/34/2012, z ktorých
vyplýva, že zosplatnenie celého úveru nie je podmienkou postúpenia pohľadávky banky. Uviedol, že
právo vyhlásiť zosplatnenie celého úveru využil žalovaný ako právny nástupca banky. Zosplatnenie
dlhu veriteľom znamená, že dlžník ho už nemôže platiť v splátkach a dlh sa stal splatným celý dňom
vyhlásenia jeho zosplatnenia. Táto skutočnosť nemá žiaden vplyv na existenciu alebo výšku dlhu, týka
sa výlučne spôsobu zaplatenia dlhu. Poukázal pritom na uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

8Co/163/2015, z ktorého vyplýva, že v súvislosti s postúpením pohľadávky prešli na postupníka všetky
práv veriteľa vyplývajúce z úverového vzťahu, vrátane práva vyhlásiť mimoriadnu splatnosť celého úveru
v prípade jeho nesplácania.

17. Žalovaný nad rámec uvedeného upozornil, že § 92 ods. 8 Zákona o bankách nemožno spájať s

aktívnou legitimáciou žalovaného v rozhodcovskom konaní. Zo systematického zaradenia citovaného
ustanovenia je zrejmé, že jeho účelom je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nie podmienok
platnosti postúpenia pohľadávok. Aj podľa dôvodovej správy je hlavným účelom tohto ustanovenia
prelomenie bankového tajomstva a nie obmedzenie možnosti postúpiť pohľadávku.

18. K platnosti Dohody o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach uviedol, že pre posúdenie
premlčania je na vzťah so žalovaným nutné aplikovať ustanovenie Obchodného zákonníka, keďže ide
o obchodno - záväzkový vzťah, i keď jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ. Podriadenie zmluvného
vzťahu pod Obchodný zákonník bolo priamo uvedené v čl. 2 Zmluvy. Poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo/3/2011 a 6MCdo/4/2012 ktoré opätovne potvrdili správnosť

aplikácie ustanovení Obchodného zákonníka na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere. Žalovaný zotrval
na stanovisku, že žalobca uznal záväzok v súlade s ustanovením § 323 ObZ čo do dôvodu a výšky, v
dôsledku čoho odo dňa uznania záväzku začala plynúť nová 4 ročná premlčacia lehota. Aj pre prípad,
že by sa súd nestotožnil s aplikáciou Obchodného zákonníka na daný vzťah, žalovaný uviedol, že na
to, aby nastali právne účinky spojené s uznaním práva podľa § 110 ods. 1 OZ zákon nevyžaduje, aby

dlžník mal v čase uznania vedomosť o premlčaní dlhu. Uznanie práva podľa § 110 ods. 1 OZ nemožno
stotožňovať s inštitútom uznania dlhu podľa § 558 OZ, čo potvrdzujú aj odlišné právne dôsledky, ktoré
s nimi zákon spája. V zmysle § 110 ods. 1 OZ nie je uznanie premlčaného práva viazané na vedomosť
dlžníka o premlčaní práva. Ak by aj žalobca v čase uznania dlhu nevedel o jeho premlčaní, právny účinok
spojený s uznaním práva, ktorý predpokladá § 110 ods. 1 OZ v takom prípade nastupuje a žalobca

sa nemôže brániť námietkou premlčania. Poukázal pritom na vybrané rozhodnutia Najvyššieho súdu
Českej republiky, napr. sp. zn. 3Cz/6/68, 33Cdo/155/2007, 33Odo/934/2005.

19. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu zopakoval argumenty, ktoré uviedol v konaní. Zotrval na
stanovisku, že vzťah medzi žalobcom a právnym predchodcom veriteľa bol vzťahom spotrebiteľským a

že súd je povinný prihliadnuť na § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v súvislosti s ust. §
52 ods. 2 OZ. Obe ustanovenia nadobudli účinnosť 01.05.2014 a právne predpisy, ktorých sú súčasťou
nemajú prechodné ustanovenia, takže sa vzťahujú aj na právne vzťahy vzniknuté pred ich účinnosťou.
Žalobca zotrval na stanovisku, že žalovaný nemal v rozhodcovskom konaní aktívnu vecnú legitimáciu,
pretože zmluva o postúpení pohľadávky na žalovaného nie je platná. Poukázal pritom na rozhodnutia

Krajského súdu Prešov sp. zn. 17Co/48/2016 a 19Co/150/2016.

20. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací prejednal vec podľa ustanovení § 379 a § 380
ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia
§ 385 ods. 1 CSP, pretože nie je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané súdom prvej

inštancie a nevyžaduje to ani dôležitý verejný záujem. Rozsudok bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods.
1 CSP odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo v zmysle § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej
tabuli krajského súdu.21. Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že žalobca a právny predchodca žalovaného Slovenská
sporiteľňa, a. s., Bratislava, Suché Mýto 4, IČO: 00 151 653 uzatvorili dňa 11.10.2004 Zmluvu o vydaní a
používaníbankovejplatobnejkartykčísluúčtu:XXXXXXXXX/XXXX,slimitomplatobnejkarty10000Sk.

Dňa 11.10.2004 bol uzatvorený Dodatok číslo 1 k Zmluve o vydaní a používaní bankovej platobnej karty,
obsahom ktorého bola výška kartového rámca 10 000 Sk s úrokovou sadzbou premenlivou 17,50 %
ročne, so splatnosťou úrokov mesačne k poslednému dňu v mesiaci, s konečnou splatnosťou kartového
rámca 10.10.2005, s poplatkom za správu kartového rámca 0,25 % z kartového rámca mesačne. Dňa
08.03.2005 bol uzatvorený Dodatok číslo 2 k Zmluve o vydaní a používaní bankovej platobnej karty,

predmetom ktorého bola zmena zmluvy s názvom Záverečné ustanovenia bod 1 v článku I, kde sa výška
kartového rámca mení na 20.000 Sk.

22. Slovenská sporiteľňa, a. s., Bratislava, Suché Mýto 4, IČO: 00 151 653 listom zo dňa 15.04.2009
vyzvala žalovaného na úhradu sumy 711,66 Eur do 10 dní od doručenia výzvy, pričom ho upozornila, že
so splácaním predmetnej pohľadávky je v omeškaní ku dňu 31.03.2009 a v prípade neuhradenia dlžnej

sumy pristúpi k zvereniu vymáhania predmetnej pohľadávky do mandátnej správy tretej osobe.

23. Slovenská sporiteľňa, a. s., Bratislava, Suché Mýto 4, IČO: 00 151 653 listom zo dňa 16.07.2012
oznámila žalobcovi postúpenie pohľadávky na žalovaného a rovnako listom s rovnakým dátumom
žalovaný oznámil žalobcovi, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávky uzatvorený so Slovenskou

sporiteľňou, a. s. pristupuje k vymáhaniu pohľadávky.

24. Žalovaný listom zo dňa 02.12.2015 vyzval žalobkyňu vo forme pokusu o zmier o zaplatenie sumy
1.309,70 Eur v lehote do 09.12.2015.

25. Žalobca a žalovaný uzavreli dňa 02.10.2014 Dohodu o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v
splátkach, v ktorej podľa § 110 ods. 1 OZ uznal záväzok voči veriteľovi, ktorý vznikol na základe Zmluvy
č. XXXXXXXXX zo dňa 11.10.2004 s pôvodným veriteľom Slovenská sporiteľňa, a. s. čo do právneho
dôvodu a výšky. Podľa Dohody dlžná suma pozostáva z istiny 847,79 Eur, z ostatného príslušenstva
vo výške 102,89 Eur, z úroku z omeškania 9 % ročne zo sumy 907,79 Eur za dobu od 27.06.2012 do

dňa splatnosti poslednej splátky podľa Dohody. Žalovaný sa zaviazal splniť svoj záväzok voči veriteľovi
v mesačných splátkach 10 Eur s dátumom splatnosti 25.-ty deň v mesiaci a s dátumom prvej splátky
25.10.2014.

26. Dňa 02.10.2014 bola uzatvorená Rozhodcovská zmluva medzi žalovaným a žalobcom.

27. Žalovaný listom zo dňa 16.09.2015, ktorý žalobca prevzal dňa 21.09.2015 vyzval žalobcu na
označenie stáleho rozhodcovského súdu v zmysle § 73 ods. 8 zákona č. 335/2014 Z. z. Listom zo
dňa 02.12.2015 žalovaný oznámil žalobcovi výber stáleho rozhodcovského súdu v zmysle § 73 ods. 8
zákona č. 335/2014 Z. z., ktorým je Stály rozhodcovský súd zriadený pri Asociácii pre arbitráž so sídlom

Vansovej 2, Bratislava, IČO: 45 744 971.

28. Žalovaný dňa 21.01.2016 podal na Stály rozhodcovský súd zriadený pri Asociácii pre arbitráž návrh
na začatie konania voči žalobcovi o zaplatenie sumy 895,68 Eur s príslušenstvom. Dňa 03.02.2016 bolo
Stálym rozhodcovským súdom vydané uznesenie - výzva na žalobnú odpoveď, kde rozhodcovský súd

rozhodol tak, že nariaďuje písomné konanie vo veci a žalobcovi, ktorý mal v rozhodcovskom konaní
postavenie žalovaného, zaslal žalobu spolu s prílohami a zároveň ho vyzval, aby v lehote do 30 dní
od doručenia tohto uznesenia predložil Stálemu rozhodcovskému súdu písomnú žalobnú odpoveď.
Žalobca prevzal uznesenie dňa 31.03.2016. Rozhodcovský súd vydal dňa 10.05.2016 rozhodcovský
rozsudok, ktorým žalobcu zaviazal na zaplatenie sumy 895,68 Eur, úroku z omeškania vo výške 256,01

Eur, úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 792,79 Eur od 22.10.2015 do zaplatenia a
nahradenie trov rozhodcovského konania. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 15.09.2016. Žalobca
prevzal rozhodcovský rozsudok dňa 01.06.2016 a žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku podal
na Okresnom súde Lučenec dňa 05.08.2016.

29. Podľa § 45 ods. 1 písm. c/, e/, g/, i/, j/, l/, zákona č. 335/2014, Účastník spotrebiteľského
rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou proti druhému účastníkovi na súde domáhať
zrušenia rozhodcovského rozsudku, akc) rozhodcovským rozsudkom sa rozhodol spor, ktorý spotrebiteľská rozhodcovská zmluva
nepredvídala, alebo sa ním rozhodlo o veci, ktorá je podľa tohto zákona vylúčená zo spotrebiteľského
rozhodcovského konania,

e)spotrebiteľskározhodcovskázmluvaneobsahujenáležitostipodľa§3alebojetuinýdôvodneplatnosti
spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy,
g) v konaní nebol správne zistený skutkový stav tým, že stály rozhodcovský súd nesprávne vyhodnotil
predložené dôkazy, nevykonal navrhované dôkazy alebo neumožnil spotrebiteľovi predložiť dôkazy, a
toto pochybenie mohlo mať vplyv na výsledok sporu,

i)stályrozhodcovskýsúdrozhodolvrozporesustanoveniamivšeobecnezáväznýchprávnychpredpisov
na ochranu práv spotrebiteľa, a toto porušenie mohlo mať vplyv na výsledok sporu,
j) rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka spotrebiteľského rozhodcovského konania na plnenie,
ktoré je svojou povahou objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom,
k) výkon rozhodcovského rozsudku by bol v rozpore s verejným poriadkom Slovenskej republiky
l) rozhodcovský rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci

30. Podľa § 45 ods. 3 zákona č. 335/2014, súd v konaní o žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku
vždy preskúma, či sú dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa odseku 1 písm. c), e) a
i) až l). Ak sa dôvod zrušenia rozhodnutia vzťahuje len na časť rozhodcovského rozsudku, súd zruší
rozhodcovský rozsudok len v dotknutej časti, ak je dotknutú časť možné oddeliť od nedotknutej časti

výroku rozhodcovského rozsudku.

31. Podľa § 46 ods. 1 zákona č. 335/2014, žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku možno podať
v lehote troch mesiacov odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku účastníkovi spotrebiteľského
rozhodcovského konania. Ak účastník spotrebiteľského rozhodcovského konania požiadal o opravu

rozhodcovského rozsudku a rozhodcovský rozsudok bol opravený podľa § 42, lehota začína plynúť od
doručenia rozhodnutia o oprave rozhodcovského rozsudku.

32. Podľa § 47 ods. 1, 2, 3 zákona č. 335/2014, ak súd zruší rozhodcovský rozsudok z dôvodu
neplatnosti spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy, nemožnosti riešiť predmet sporu v spotrebiteľskom

rozhodcovskom konaní alebo z dôvodu, že sa rozhodol spor, ktorý spotrebiteľská rozhodcovská zmluva
nepredvídala, pokračuje súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia na návrh niektorého z účastníkov
spotrebiteľského rozhodcovského konania v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo
v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Ak súd zruší rozhodcovský rozsudok z iného dôvodu,
ako je uvedený v odseku 1, spotrebiteľská rozhodcovská zmluva zostáva v platnosti a vo veci

rozhodne opätovne stály rozhodcovský súd. Rozhodca, ktorý vydal zrušený rozhodcovský rozsudok, je
z nového prerokovania a rozhodnutia veci vylúčený a vo veci sa ustanoví nový rozhodca. Ak súd zruší
rozhodcovský rozsudok z toho dôvodu, že stály rozhodcovský súd rozhodol na základe neprijateľnej
zmluvnej podmienky alebo porušil všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa,
17) a ak konanie pokračuje pred stálym rozhodcovským súdom podľa odseku 2, je stály rozhodcovský

súd v ďalšom konaní viazaný právnym názorom súdu o neprijateľnosti zmluvnej podmienky alebo o inom
porušení všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa.

33. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky
zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo

len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo
pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť
písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez
súhlasu klienta; týmto nie sú dotknuté pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom
úvere podľa osobitného predpisu ani pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o úveroch na

bývanie podľa osobitného predpisu. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže
uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky
omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých
omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke
zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej

banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe
vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť
informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky
a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.34. Podľa § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), neplatný je právny
úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým

mravom.

35. Podľa § 52 ods. 2 OZ, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia
upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech
zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom

alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by
sa inak mali použiť normy obchodného práva.

36. Podľa § 558 OZ, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky,
predpokladása,žedlhvčaseuznaniatrval.Pripremlčanomdlhumátakéuznanietentoprávnynásledok,

len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.

37. Podľa § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007, predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi;
ustanovenia § 7 až 9 tým nie sú dotknuté. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto
zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné

znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní
služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a
praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej
slobody.

38. Podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa orgán rozhodujúci o nárokoch zo
spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku
predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo
zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by
inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

39. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov (ďalej len ZSpÚ), spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie
peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej
platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.

40. Žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku je právnym nástrojom, ktorého cieľom je zabezpečiť,
aby proces poskytnutia právnej ochrany účastníkom konania pred rozhodcovskými súdmi mal rovnaké
atribúty ako poskytovanie ochrany všeobecnými súdmi a zároveň zabezpečiť kontrolu nad zákonnosťou
a spravodlivosťou rozhodnutí rozhodcovských súdov. Na rozdiel od konania na všeobecnom súde

rozhodcovské konanie spravidla nepodlieha preskúmaniu odvolacou inštanciou. V zmysle zákona
č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní (ďalej len ZSRK) tak bola okresným
súdom zverená kompetencia preskúmať v zmysle § 45 ods. 1 ZSKR rozhodnutie rozhodcovských
súdov z procesnej aj hmotnej stránky. Zo zákona sú povinné preskúmať okrem preverenia právomoci
rozhodcovského súdu najmä to, či rozhodcovský súd vec správne právne posúdil, či účastník

rozhodcovského konania nebol zaviazaný na plnenie, ktoré je v rozpore so zákonom alebo s dobrými
mravmi, alebo či rozhodcovský súd nerozhodol v rozpore s ustanoveniami na ochranu spotrebiteľa.

41. Okresný súd preto postupoval správne, keď v zmysle zákona o Spotrebiteľskom rozhodcovskom
konanípreverildôvody,prektorésažalobcadomáhalzrušeniarozhodcovskéhorozsudku,akoajostatné

dôvody uvedené v § 45 ods. 1 písm. i) až l) ZSRK.

42. Odvolací súd sa stotožnil so záverom okresného súdu v tom, že rozhodcovská zmluva uzavretá
medzi žalobcom a žalovaným neobsahuje neprijateľné podmienky. Rozhodcovská zmluva bola so
žalobcom uzavretá individuálne, na samostatnej listine, pričom žalobcovi aj žalovanému bolo zachované

právo výberu, či prípadné súdne spory, ktoré vzniknú z ich právneho vzťahu budú riešené pred
všeobecným súdom Slovenskej republiky, alebo pred rozhodcovským súdom. Žalobca mal právo od
Rozhodcovskej zmluvy odstúpiť a toto právo nevyužil. Okresný súd tiež správne uviedol, že spotrebiteľnebol znevýhodnený ani miestom konania rozhodcovského súdu, pretože konanie bolo písomné,
spotrebiteľovi bola žaloba riadne doručená a mal možnosť sa k nej písomne vyjadriť.

43. Pokiaľ ide o vyhodnotenie platnosti Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.06.2012 s poukazom
na ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, všeobecné súdy zaujali k uvedenej otázke rôzne stanovisko.
Žalobca poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 23 Co/110/2016, za ktorého vyplýva,
že za podobnej právnej situácie bola zmluva o postúpení pohľadávok vyhodnotená ako neplatná, naproti
tomu žalovaný poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/511/2015,

Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7Co/540/2015 a Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19C/34/2012,
ktoré dospeli k opačnému záveru. Odvolací súd sa v danej veci stotožnil s argumentáciou žalovaného
a dospel k záveru, že ani zo systematického zaradenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách, ani z jeho
gramatického výkladu a výkladu podľa zmyslu a účelu zákona nevyplýva, že by banka bola oprávnená
postúpiť svoju pohľadávku z úverového vzťahu, iba ak by najneskôr ku dňu postúpenia pohľadávky
došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru, ako to uviedol okresný súd. Primárne žalovaný

správne upozornil na skutočnosť, že ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách súvisí s problematikou
obchodného bankového tajomstva a s podmienkami, za akých je možné napriek existencii obchodného
tajomstva postúpiť pohľadávku banky na tretiu osobu. Z hľadiska predpokladov uzavretia zmluvy o
postúpení pohľadávky citované ustanovenie nerozširuje podmienky, ktoré pre postúpenie pohľadávky
vyžaduje Občiansky zákonník. Z textu § 92 ods. 8 Zákona o bankách vyplýva, že banka môže

postúpiť svoju pohľadávku zodpovedajúcu záväzku klienta tretej osobe, pričom zákon nešpecifikuje,
či ide o pohľadávku splatnú alebo nesplatnú. Postúpeniu nesplatnej pohľadávky uvedené ustanovenie
nebráni. V súlade s rozhodnutiami všeobecných súdov, citovanými žalovaným tak odvolací súd dospel
k záveru, že zosplatnenie úveru Slovenskou sporiteľňou a.s. nebolo právnym predpokladom postúpenia
pohľadávky na žalovaného. Iný dôvod neplatnosti Zmluvy o postúpení pohľadávky žalobca nenamietal.

Na rozdiel od okresného súdu preto odvolací súd dospel k záveru, že zmluva o postúpení pohľadávok
medzi právnym predchodcom žalobcu a žalobcom bola platná a že žalovaný bol v rozhodcovskom
konaní aktívne legitimovaný.

44. Odvolací súd v zmysle právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa následne preskúmal Dohodu

o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach (ďalej len Dohodu) a stotožnil sa so záverom
aj dôvodmi okresného súdu, ktorý uvedenú dohodu posúdil ako neplatnú. Pre vyhodnotenie platnosti
Dohody bolo nutné primárne ustáliť, či vzťah medzi žalobcom a žalovaným je obchodnoprávny alebo
spotrebiteľský a rozhodnúť, či Dohoda je uznaním dlhu podľa § 558 OZ (ako uviedol okresný súd), alebo
uznaním práva podľa § 110 ods. 1 OZ, resp. uznaním záväzku podľa § 323 ods. 1 ObZ (ako uviedol

žalovaný), pretože právna kvalifikácia dohody má vplyv na posúdenie premlčania pohľadávky žalobcu.

45. Žalovaný v odvolaní namietol, že vzťah medzi ním a žalobcom je obchodnoprávny, Dohodu
vyhodnotil ako uznanie záväzku podľa § 323 ods. 1 ObZ, podľa ktorého účinky písomného uznania
záväzku nastávajú aj v prípade, ak pohľadávka veriteľa už bola premlčaná, bez ohľadu na to, či si

dlžník bol tejto skutočnosti vedomý. V tejto súvislosti treba upozorniť na skutočnosť, že Zmluva o
vydaní karty bola uzavretá dňa 11.04.2010, kedy oblasť spotrebiteľských úverov upravoval zákon č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, účinný
od 02.04.2010. Citovaný zákon vymedzuje pojem spotrebiteľského úveru v § 1 ods. 2 ako dočasné
poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky,

úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. Právny
predchodca žalovaného Slovenská sporiteľňa a.s. tak so žalobcom uzavrela zmluvu o spotrebiteľskom
úvere, nie zmluvu o úvere podľa Obchodného zákonníka. Zmluva o spotrebiteľskom úvere je druhom
zmluvy o úvere, preto jej širší režim, neupravený v zákone o spotrebiteľských úveroch sa bude riadiť
Obchodným zákonníkom. Avšak v prípade spotrebiteľov v zmysle čl. XIV zákona č. 102/2014 Z.z. čl. II

bod. 1 je od 01.04.2015 účinná novela Občianskeho zákonníka v § 52 ods. 2 OZ, podľa ktorej na všetky
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho
zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Počnúc týmto dňom je aj v prípade
zmluvy o úvere, ktorej účastníkom je spotrebiteľ, nutné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka,
pokiaľ upravujú právne vzťahy odchylne od Obchodného zákonníka. Keďže v prípade citovanej novely

§52 ods. 2 OZ absentovali prechodné ustanovenia, aplikuje sa aj na právne vzťahy ktoré vznikli pred
jej účinnosťou (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 3MCdo/9/2014). Z uvedeného vyplýva, že právny
vzťah medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je právnym nástupcom banky poskytujúcej spotrebiteľský
úver, je vzťahom spotrebiteľským, na ktorý sa aplikujú ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch,zákona o ochrane spotrebiteľa a Občianskeho zákonníka a už ho nie je možné vymedziť ako vzťah
obchodnoprávny.

46. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ spotrebiteľ svojim prejavom vôle uznal dlh podľa čl. 2 Dohody, tento
úkon je nutné posúdiť podľa Občianskeho zákonníka. Účelom Dohody pritom zrejme nebolo uznanie
existencie práva v zmysle § 110 ods. 1 OZ, pretože právo na vrátenie poskytnutého úveru vyplývalo z
písomne uzavretej Zmluvy o úvere a skutočnosť, že takáto zmluva bola uzavretá a že z nej veriteľovi
takéto právo vyplýva, nebola od počiatku medzi stranami sporná. Uznanie práva, ktorým možno posilniť

procesné postavenie veriteľa v prípade, ak je existencia práva sporná, preto v tomto prípade nebolo
možné využiť, pretože právo veriteľa na vrátenie poskytnutých prostriedkov sporné nebolo. Sporným
ostalo vrátenie premlčaného dlhu, ktorý dlžníkovi vznikol zo Zmluvy o (spotrebiteľskom) úvere.

47. Dohoda o uznaní dlhu podľa § 558 OZ na rozdiel od uznania práva podľa § 110 ods. 1 smeruje
k uznaniu, že dlžník svoj dlh (zodpovedajúci právu, ktorého existencia nie je sporná) uznáva čo do

dôvodu a výšky. Formulácia Dohody v čl. 2, ktorá priamo odkazuje na zmluvu z ktorej dlh vznikol („... na
základe zmluvy číslo/číslo zákazníka 341225240 zo dňa 11.1.2004...“) a v ktorej následne dlžník uznal
záväzok čo do výšky aj dôvodu potvrdzuje, že dlžník v nej vyjadril uznanie svojho dlhu podľa § 558 OZ.
Pri premlčanom dlhu však právne účinky takéhoto uznania dlhu môžu nastať iba za predpokladu, že
ten, kto dlh uznal o jeho premlčaní vedel. Z dokazovania vykonaného okresným súdom vyplynulo, že

žalobca(spotrebiteľ)nebolinformovanýotom,žedlhjeužvčasejehouznaniapremlčaný.Pretonemohli
nastať právne účinky uznania dlhu a premlčacia lehota nemohla začať opäť plynúť. Rozhodcovský súd
tak o nároku uplatnenom v rozhodcovskom konaní rozhodoval v čase, kedy bol záväzok dlžníka vrátiť
poskytnuté finančné prostriedky už premlčaný.

48. Dohoda o uznaní dlhu je právnym úkonom, pri ktorom súd v spotrebiteľskom vzťahu z úradnej
povinnosti skúma jeho platnosť, najmä v zmysle § 39 OZ preskúmava, či právny úkon urobený
spotrebiteľom svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo sa prieči dobrým mravom. Zákon o
ochrane spotrebiteľa demonštratívne vymedzuje konanie v rozpore s dobrými mravmi ako konanie, ktoré
je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel

morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri
nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú
nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. Z kontextu uzavretia Dohody je zrejmé,
že kým žalobca ako spotrebiteľ považoval za účel Dohody stanovenia najnižšej možnej sumy, ktorú bol
schopný mesačne poskytovať na splatenie úveru, zo strany žalovaného bolo účelom uzavretia Dohody

docieliť, aby záväzku žalobcu začala opäť plynúť premlčacia doba. Žalovaný tak využil nevedomosť
spotrebiteľa, ktorý uzavretím Dohody výrazne zhoršil svoje procesné postavenie ohľadom vymáhania
uznaného dlhu. Pokiaľ by tak spotrebiteľ urobil vedome, takýto prejav vôle by súd musel rešpektovať.
Avšak uzavretím Dohody sa spotrebiteľ domnieval, že mu žalovaný vyšiel v ústrety povolením najnižšej
možnej splátky, avšak nevedel, že sa zaväzuje na splácanie pohľadávky už premlčanej. Preto je takáto

Dohoda zároveň v rozpore s dobrými mravmi a ako taká je absolútne neplatná podľa § 39 OZ.

49. Rozhodcovský súd ako orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy bol v zmysle § 5b
zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa povinný prihliadnuť aj bez návrhu na oslabenie nároku
žalobcu voči spotrebiteľovi, vrátane premlčania. Bol povinný aplikovať príslušné ustanovenia predpisov

na ochranu spotrebiteľa a vyhodnotiť Dohodu o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach z
pohľadu jej platnosti. Na základe zistenia, že uvedená Dohoda je neplatná, mal následne prihliadnuť
na premlčanie uplatneného nároku, čo však Rozhodcovský súd v konaní neurobil. Postupoval preto v
rozpore s právnymi predpismi na ochranu spotrebiteľa, pričom toto porušenie malo vplyv na výsledok
sporu. Zároveň pokiaľ Rozhodcovský súd dospel k záveru, že v danom prípade uznanie premlčaného

dlhu zakladá plynutie novej premlčacej doby bez ohľadu na to, či dlžník o premlčaní vedel, vychádzal
z nesprávneho právneho posúdenia veci.

50. Vzhľadom na vyššie uvedené okresný súd správne rozhodol, ak napadnutým rozhodnutím
Rozhodcovský rozsudok zrušil, pretože bol daný dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle

ust. § 45 ods. 1 písm. i), j), l) ZSRK.

51. Žalovaný v odvolaní navrhol, aby odvolací súd zrušil aj tretiu výrokovú vetu rozhodnutia, ktorou
okresný súd rozhodol, že žalobcovi vznikol nárok na náhradu trov konania v rozsahu 5%. Žalovanýuvedenú námietku žiadnym spôsobom neodôvodnil. Okresný súd pri určení pomeru úspešnosti strán v
zmysle § 255 ods. 2 CSP správne vychádzal z pomeru úspešnosti strán, preto bol jeho postup správny.

52. Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie okresného súdu je v
napadnutej časti vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

53. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1
CSP tak, že nárok na ich náhradu priznal žalobcovi voči žalovanému, ktorý nebol v odvolacom konaní

úspešný. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 CSP súd prvej
inštancie.

54. Rozhodnutie bolo odvolacím senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).