Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. marec 2017

Súd: Okresný súd Malacky
Spisová značka: 1T/22/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1616010052

Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Tomus

ECLI: ECLI:SK:OSMA:2017:1616010052.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Malacky samosudcom JUDr. Erikom Tomusom v trestnej veci obžalovaného D. N., pre
prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona, na hlavnom
pojednávaní konanom dňa 29. marca 2017, takto

r o z h o d o l :

Obžalovaný:

D. N. narodený XX. T. XXXX v Q., trvale bytom U. XXXX/X, XXX XX Q., prechodne K. XX, XXX XX P.,

sa uznáva vinným, že

dňa 23.11.2015 v čase o 15.30 h v Stupave na Lipovskej ulici po miestnej komunikácii viedol osobné

motorové vozidlo zn. J. D. XXX, ev. č. Q pričom bol zastavený a kontrolovaný hliadkou OO PZ Stupava,
keďže táto mala podozrenie, že má uložený zákaz činnosti viesť motorové vozidlá, ktorá skutočnosť bola
následne potvrdená aj vykonanou lustráciou a bolo zistené, že rozhodnutím Okresného dopravného
inšpektorátu v Malackách sp. zn. ORP-P-247/MA-ODI2-2015 zo dňa 13.07.2015, právoplatným dňa
04.08.2015, mu bol uložený zákaz činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov na dobu 10 mesiacov
a súčasne trestným rozkazom Okresného súdu Malacky sp. zn. 0T/72/2015 zo dňa 22.09.2015,
právoplatným dňa 22.09.2015, mu bol uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkých
druhov na dobu 18 mesiacov a doby výkonu uloženej sankcie a uloženého trestu v čase posudzovaného

skutku neuplynuli,

teda

maril výkon rozhodnutia súdu a iného orgánu verejnej moci tým, že vykonával činnosť, na ktorú sa
vzťahovalo rozhodnutie súdu a iného štátneho orgánu o zákaze činnosti,

čím spáchal

prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona.

Za to sa
odsudzujePodľa § 348 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 36 písm. l) Trestného zákona, § 38 ods. 3
Trestného zákona, s poukazom na § 56 ods. 2 Trestného zákona na peňažný trest vo výške 1.200,-

(jedentisícdvesto) eur.

Podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona, pre prípad, že výkon peňažného trestu bude úmyselne zmarený,
sa ustanovuje náhradný trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) mesiacov.

Podľa § 61 ods. 2 Trestného zákona sa mu ukladá trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel
všetkých druhov na dobu 3 (tri) roky.

o d ô v o d n e n i e :

Prokurátorka Okresnej prokuratúry Malacky podala dňa 08. februára 2016 Okresnému súdu Malacky
obžalobu z 08. februára 2016, č. 2 Pv 422/15, na obžalovaného D. N. pre prečin marenia výkonu
úradného rozhodnutia podľa 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona, na tom skutkovom základe, ako je

to uvedené vo výrokovej časti rozsudku.

Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 29. marca 2017 obžalovaný po poučení o svojich právach a
povinnostiachurobilvyhláseniepodľa§257ods.1písm.b)zákonač.301/2005Z.z.Trestnéhoporiadku,
vzneníneskoršíchpredpisov(ďalejlenTrestnýporiadok),žejevinnýzospáchaniaskutkuuvedenéhovo

výroku tohto rozsudku. Vzhľadom na vyhlásenie obžalovaného súd postupoval primerane podľa § 333
ods. 3, písm. c), d), f), g) a h) Trestného poriadku a vo vzťahu k tomuto skutku zisťoval, či obžalovaný:

c) rozumie, čo tvorí podstatu skutkov, ktoré sa mu kladú za vinu, na čo obžalovaný odpovedal: Áno.

d) bol ako obžalovaný poučený o svojich právach, najmä o práve na obhajobu, či mu bola daná možnosť
na slobodnú voľbu obhajcu a či sa s obhajcom mohol radiť o spôsobe obhajoby, na čo obžalovaný
odpovedal: Áno.

f) rozumie právnej kvalifikácii skutkov, ako trestného činu, na čo obžalovaný odpovedal: Áno.

g) bol oboznámený s trestnými sadzbami, ktoré zákon ustanovuje za trestné činy mu kladené za vinu,
na čo obžalovaný odpovedal: Áno.

h) sa dobrovoľne priznal a uznal vinu za spáchané skutky, ktoré sa v obžalobe kvalifikujú ako určitý

trestný čin, na čo obžalovaný odpovedal: Áno.

Súd na základe vyhlásenia obžalovaného o uznaní viny a jeho kladných odpovedí na otázky uvedené v
§ 333 ods. 3 písm. c), d), f), g) a h) Trestného poriadku, prijal toto vyhlásenie obžalovaného o uznaní viny
zo skutku uvedeného vo výroku tohto rozsudku a zároveň vyhlásil, že dokazovanie v rozsahu, v akom

obžalovaný priznal spáchanie skutku, sa nevykoná. Súd preto uznal obžalovaného za vinného z prečinu
marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona, na skutkovom
základe uvedenom vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Súd vzhľadom na prijatie vyhlásenia obžalovaného podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku

vykonal dokazovanie len ohľadne trestu, a to výsluchom obžalovaného, odpisom z registra trestov na
obžalovaného, výpisom z evidencie priestupkov, evidenčnou kartou obžalovaného, listinnými podkladmi
predloženými obhajobou preukazujúcimi vedenie riadneho života obžalovaného [zmluva o nájme bytu,
zmluvaoúverenazariadeniebytu,potvrdenieozamestnaníapracovnýposudok,potvrdenieoodhlásení
osobného motorového vozidla, potvrdenie o štúdiu partnerky (čoskoro manželky obžalovaného),

lekárske potvrdenie o predpokladanej gravidite partnerky obžalovaného].

Súdpriukladanítrestuobžalovanémuvychádzalzozávažnostiprečinu,zktoréhobolobžalovanýuznaný
vinným a ktorú určuje už zákonodarca stanovením rozpätia trestnej sadzby, pričom v danom prípade je
výška trestnej sadzby stanovená zákonom (§ 348 ods. 1 Trestného zákona) v rozpätí až na dva roky.Súd zistil u obžalovaného poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 písm. l) Trestného zákona, nakoľko sa k
spáchaniu trestného činu priznal a trestný čin oľutoval. Pokiaľ ide o priťažujúce okolnosti, tak súd nezistil
žiadnu.

Priurčovanídruhuavýmerytrestuuobžalovanéhosúdnáslednepovinne(§38ods.2Trestnéhozákona)
prihliadol na pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností s tým, že prevažuje pomer poľahčujúcich
okolností a preto súd upravil trestnú sadzbu tak, že znížil hornú hranicu zákonom ustanovenej trestnej
sadzby o jednu tretinu (§ 38 ods. 3 Trestného zákona).

Po tejto úprave bola trestná sadzba u obžalovaného v rozpätí až na šestnásť mesiacov.

Pri určovaní druhu trestu súd primárne vychádzal z § 34 ods. 6 Trestného zákona, podľa ktorého za
trestný čin, ktorého horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody ustanovená v osobitnej časti
Trestného zákona prevyšuje päť rokov, musí súd uložiť trest odňatia slobody. Z uvedeného ustanovenia

možno vyvodiť, že ak súd odsudzuje páchateľa za trestný čin, ktorého horná hranica trestnej sadzby
neprevyšuje päť rokov, čo je aj prípad prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa 348 ods. 1
písm. d) Trestného zákona, nemusí mu uložiť vôbec trest odňatia slobody (§ 34 ods. 6 Trestného zákona
argumentum a contrario). V takomto prípade teda môže súd uložiť aj samostatné alternatívne tresty,
prípadne aj viac z nich medzi sebou kombinovať.

Zo zistenia, že obžalovaný sa dopustil skutku v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia pre inú
jeho trestnú činnosť, pre súd vyplýva, že obžalovanému nie je možné uložiť trest odňatia slobody s
podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu, pretože to vyslovene zakazuje § 49 ods. 2
Trestného zákona a § 51 ods. 1 Trestného zákona. Uvedené ustanovenia však vôbec neprikazujú, aby

v prípadoch, keď sa páchateľ dopustí úmyselného trestného činu, bolo nutné mu uložiť nepodmienečný
trest odňatia slobody. Tieto ustanovenia len upravujú, kedy nie je možné uložiť trest odňatia slobody
s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu, avšak z nich vôbec nie je možné vyvodiť
príkaz na uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody, prípadne to, že by nebolo možné uložiť,
napríklad samostatný peňažný trest, v prípadoch, keď neprichádza do úvahy aplikácia § 34 ods. 6

Trestného zákona, nakoľko nejde o trestný čin s hornou hranicou trestnej sadzby prevyšujúcej päť rokov.

Súd je toho názoru, že pre nápravu obžalovaného postačí aj uloženie alternatívneho (peňažného)
trestu, ktorý nie je spojený s odňatím slobody, pričom súd vychádzal aj z toho, že obžalovaný je
zamestnaný a teda bude schopný tento trest uhradiť. Obžalovaný sa síce v minulosti dopustil násilnej

trestnej činnosti (podmienečne odsúdený pred siedmymi rokmi), avšak v súvislosti s týmto odsúdením
došlo k odpusteniu trestu amnestiou prezidenta Slovenskej republiky, s tým, že na páchateľa sa hľadí,
akoby nebol odsúdený. Posledné odsúdenie je zákonným znakom skutkovej podstaty prejednávaného
prečinu. V osobe obžalovaného ide pritom o osobu, ktorá je v súčasnosti riadne zamestnaná, pracovne
hodnotený je výhradne pozitívne, má slušný a stabilný príjem, žije usporiadaným životom s partnerkou,

s ktorou sa mieni vziať a podľa predbežného lekárskeho vyšetrenia čoskoro budú mať dieťa. V prípade
uloženia nepodmienečného trestu odňatia slobody, by obžalovaný celkom určite prišiel o prácu a tým
aj o schopnosť postarať sa o partnerku a dieťa a štát by tak zbytočne necitlivým spôsobom zasahoval
do života človeka, ktorý už svojím správaním po spáchaní skutku preukázal určitú nápravu. Uvedené
by bolo v rozpore s o zásadami ukladania trestov vyjadrenými predovšetkým v § 34 ods. 1 Trestného

zákona (podľa ktorého trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni
v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny
život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie
páchateľa spoločnosťou) a § 34 ods. 3 Trestného zákona (trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol
zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby). Okrem represívnej a výchovnej

funkcie trestu sa teda kladie dôraz na zásadu humanity, z ktorej vyplýva zákaz neprimeranej sankcie vo
vzťahu ku konkrétnym okolnostiam prípadu a pomerom páchateľa. Druhé ustanovenie upravuje zásadu
personality, podľa ktorej trest by mal zásadne postihovať len páchateľa a vplyv na jeho okolie by mal byť
minimalizovaný. Zásada sa uplatňuje aj pri peňažnom treste, kde ujma na právach sa nedotýka až v tak
výraznej miere jeho sociálnych a ekonomických väzieb, a teda neznamená ani ujmu na príslušníkoch

jeho rodiny, príp. blízkych osobách.

Preto obžalovanému súd uložil peňažný trest vo výške 1.200,- eur, nakoľko má za to, že sú splnené
všetky podmienky vyžadované ustanovením § 56 ods. 2 Trestného zákona a pre prípad, že by bol výkonpeňažného trestu úmyselne zmarený stanovil súd náhradný trest odňatia slobody v trvaní päť mesiacov.
Súd pri ukladaní peňažného trestu vychádzal aj z toho, že obžalovaný ho bude môcť uhradiť, nakoľko
je zamestnaný a má pravidelne sa opakujúci príjem, pričom výška trestu sa odvíjala aj od okolnosti

spočívajúcej v opakovanom marení výkonu úradného rozhodnutia v rozpätí dvoch mesiacov.

Súd uloženie peňažného trestu kombinoval s uložením aj trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá,
pretože prečin bol spáchaný práve v súvislosti tak s porušením uloženej sankcie zákazu činnosti viesť
motorovévozidlá,akoajuloženéhotrestuzákazučinnosti,pričomvýškutohtotrestusúdstanovilstálepri

dolnej hranici sadzby (tri roky, zo sadzby jeden rok až desať rokov), pričom aj v tomto prípade je potrebné
poukázať na okolnosť opakovaného marenia výkonu úradného rozhodnutia v rozpätí dvoch mesiacov.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodol súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od oznámenia rozsudku cestou podpísaného

súdu na Krajský súd v Bratislave, pokiaľ sa oprávnené osoby nevzdali odvolania po vyhlásení tohto
rozsudku. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť.
Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku (§ 309
ods. 1 Trestného poriadku). Odvolanie má odkladný účinok. V písomne podanom odvolaní je potrebné
uviesť voči ktorým výrokom rozsudku odvolanie smeruje a či smeruje aj proti konaniu, ktoré rozsudku

predchádzalo.