Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. november 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 5CoE/136/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6615206560
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Babjak
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6615206560.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja
Babjaka a členov senátu JUDr. Petra Chovanka a JUDr. Jána Deáka, v exekučnej veci oprávneného:
PRO CIVITAS, s.r.o., so sídlom Vajnorská č. 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 45 869 464, právne
zastúpeného JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD., advokátkou so sídlom v Bratislave, Martinčekova
č.13, proti povinnému: K. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX F. č. X, o vymoženie pohľadávky

oprávneného v sume 62,40 eur a príslušenstva, vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Ing. Jánom
Gasperom, PhD., so sídlom Exekútorského úradu Kálmana Mikszatha 268, 979 01 Rimavská Sobota,
pod spisovou značkou EX 3055/2015, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Lučenec č.k. 13Er/360/2015-28 zo dňa 29.10.2015, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením okresný súd podľa ust. § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) zamietol žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že oprávnený sa domáha vedenia exekučného konania
na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu,

zriadeného pri obchodnej spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ, a.s. so sídlom
Sienkiewiczova č. 4, 811 09 Bratislava, IČO: 35 862 882 (ďalej len „Rozhodcovský súd“) pod spis.
značkou PC-A/0913/0585 zo dňa 14.11.2014. Predmetom rozhodcovského konania bolo uplatnenie
nároku žalobcu zo Zmluvy o osobnom účte č. 00551302, uzavretej medzi právnym predchodcom
oprávneného a povinným dňa 12.12.2008 (ďalej len „zmluva“), na základe ktorej právny predchodca
oprávneného poskytol povinnému služby spojené s vedením bežného účtu a poskytnutím úveru vo

forme prečerpania na účte a povinný sa zaviazal na plnenie povinností vyplývajúcich z tejto zmluvy
a jej neoddeliteľných súčastí. Rozhodcovský súd svoju právomoc prejednať nárok oprávneného a vo
veci rozhodnúť odvodil od rozhodcovskej doložky upravenej v čl. 10.2.2. Všeobecných obchodných
podmienok, ktoré sú integrálnou súčasťou zmluvy.

3. Okresný súd podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúmal žiadosť súdneho exekútora o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul ex offo z
hľadiska ich súladnosti so zákonom. Pre posúdenie otázky, či bola exekúcia nariadená na základe
exekučného titulu vykonateľného po stránke formálnej a materiálnej skúmal rozhodcovskú doložku,
od ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc podľa kritérií, na ktorých je založený inštitút
neprijateľnej zmluvnej podmienky, a teda, či rozhodcovská doložka v rámci podmienok štandardnej
zmluvy nespôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods.

1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka). Pritom vychádzal zo záveru, že zmluva uzavretá
medzi právnym predchodcom oprávneného ako veriteľom a povinným ako dlžníkom, na základe ktorejoprávnený uplatnil na rozhodcovskom súde svoj nárok voči povinnému, je zmluvou spotrebiteľskou s
ohľadom na ustanovenia § 2, písm. b/ a § 3 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch v znení platnom a účinnom v čase uzavretia zmluvy, preto na daný právny vzťah aplikoval normy

spotrebiteľského práva, predovšetkým ustanovenia V. hlavy 1. časti zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“).

4. S poukazom na citované zákonné ustanovenia, normy európskeho práva, predovšetkým Smernicu
Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 a judikatúru Európskeho súdneho dvora konštatoval, že

rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul, nie je dohodnutá individuálne,
čo zjavne vyplýva z jej zaradenia formulárovej zmluvy a jej súčastí. Návrh zmluvy predložený právnym
predchodcom oprávneného nebol dojednaný individuálne, povinný ako spotrebiteľ nemal možnosť
podstatným spôsobom ovplyvniť navrhované znenie zmluvy, vrátane jej neoddeliteľných súčastí,
okrem iného aj Všeobecných obchodných podmienok, v ktorých si zmluvné strany dohodli spôsob
riešenia vzájomných sporov. Zmluvu mohol len ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým

zmluvným dojednaniam, teda aj rozhodcovskému konaniu. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka
koncipovaná, formálne napĺňa podmienku uvedenú v citovanom písm. q/ bodu 1 Prílohy ku smernici
v tom význame, že rozhodcovské konanie nebolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov
zo zmluvy. Vychádzajúc z povahy uzavretej zmluvy je však zrejmé, že subjektom, ktorý bude
maž v konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským a civilným súdom bude takmer vždy

veriteľ, nakoľko miera jeho práv voči druhej zmluvnej strane v súvislosti s mierou povinností dlžníka,
zabezpečuje takmer úplnú dominanciu v tomto zmluvnom vzťahu a minimalizuje dôvody na podanie
žaloby zo strany dlžníka. Takto koncipovanou rozhodcovskou doložkou napriek jej formálnemu zneniu
reálnedochádzaknarušeniusmernicousledovanejrovnováhyvneprospechspotrebiteľa.Tenvzhľadom
na svoje majetkové a zárobkové pomery nemali možnosť relevantne sa proti návrhu zo strany veriteľa

brániť, resp. zúčastniť sa konania či už pred rozhodcovským súdom alebo v občianskom súdnom konaní.
Neprijateľnosť rozhodcovskej doložky spočíva už aj v samotnej skutočnosti, že v prípade, ak veriteľ podá
žalobu na rozhodcovskom súde nie spotrebiteľovi nie je umožnené uskutočniť konanie na súde v mieste
jeho bydliska tak, ako tomu je v občianskom súdnom konaní. Uzatvorením rozhodcovskej doložky sa tak
spotrebiteľeštepredvznikomsporureálnevzdávaprávanaúčinnúprocesnúobranučiužznevedomosti

alebo nemožnosti ovplyvniť obsah zmluvy, čo je v demokratickom zriadení a v podmienkach právneho
štátu neprijateľným javom.

5. Na základe vyššie uvedených skutočností mal súd za to, že rozhodcovská doložka upravená
vo Všeobecných obchodných podmienkach bola v čase jej uzatvorenia neprijateľnou podmienkou

a ako taká bola už od počiatku neplatnou v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka (správne
malo byť uvedené v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka) účinného v čase uzatvárania
zmluvy. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul, sa uskutočnilo bez riadneho
zmocnenia zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v tomto konaní nemôže byť
riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie. V dôsledku toho považoval súd exekučný titul za

materiálne nevykonateľný a absenciu tejto jeho vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku brániacu vo
výkone exekúcie. Na základe toho súd prvej inštancie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

6. Proti tomuto rozhodnutiu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie s návrhom, aby

ho odvolací súd zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
vyhovie alebo aby napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie
konanie. Ako dôvody podania odvolania uviedol ustanovenia § 205 ods. 2, písm. a/, d/, f/, e/ v spojení s
§ 221 ods. 1, písm. d/, f/, h/ O.s.p., a že oprávnený nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p..

7. V odvolaní namietal, že súd prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorý mu vyplýva z
Exekučného poriadku v nadväznosti na zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Domnieval
sa, že podľa ust. § 44 ods. 2 je súd oprávnený skúmať výlučne žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, nemá však zákonné oprávnenie
skúmať a hodnotiť iné listiny, napr. zmluvu o úvere a rozhodcovskú doložku v nej obsiahnutú. O platnosti

rozhodcovskej doložky rozhodoval rozhodcovský súd, preto prekážka rozsúdenej veci bráni tomu, aby
bola súdom opätovne posúdená. Exekučný súd sa tak mal v rámci materiálneho prieskumu obmedziť
len na preskúmanie rozhodcovského rozsudku z dôvodov podľa ust. § 45 ods. 1 a 2 zák. č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní a zdržať sa konania mimo svojej právomoci v zmysle posudzovaniajeho vecnej správnosti. V danom prípade bol exekučný titul vydaný na základe dohody zmluvných
strán oprávneným orgánom, a to Stálym rozhodcovským súdom v konaní upravenom zákonom č.
244/2002 Z. z.. Poukázal na to, že v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom

rozhoduje vždy trojčlenný senát, pričom jedného člena senátu si priamo vyberá každá strana sporu a
takto sa podieľa i na výbere predsedajúceho člena senátu. Rozhodcami sú pritom výhradne odborne
spôsobilé a bezúhonné fyzické osoby s právnickým vzdelaním pochádzajúce z geograficky rôznych
oblastí Slovenskej republiky, čo zabezpečuje prinajmenšom rovnakú úroveň ochrany práv sporových
strán, dlžníka ako spotrebiteľa nevynímajúc. V tomto smere, ako aj v ďalších súvislostiach sa stotožnil

s odôvodnením nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 499/2012.

8. Namietal, že súd konštruoval nový skutkový stav bez účasti oprávneného a odňal mu možnosť
vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a skutkovému stavu. Zároveň nesprávne aplikoval právne predpisy,
predovšetkým § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, keď nijako neskúmal vôľu povinného, že nebol
preukázaný jej nedostatok pri uzatváraní rozhodcovskej doložky, čím došlo k porušeniu princípu

zmluvnej slobody. Taktiež sa exekučný súd nevysporiadal s odlišným právnym názorom, ktorý majú súdy
toho istého stupňa, dokonca samotný exekučný súd. S odkazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR
sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19.04.2001 uviedol, že aj právna úprava po 01.01.2008, podľa ktorej sa prezumuje,
že podmienka nebola dohodnutá individuálne, nič nemení na aktuálnosti uvedených záverov, keďže
práve možnosť oprávneného vyjadriť sa k doteraz vykonaným dôkazom, ktoré podľa exekučného súdu

určujú neprijateľnosť rozhodcovskej doložky, je nevyhnutným predpokladom na označenie dôkazných
prostriedkov pre prípadný dôkaz opaku domnienky individuálneho nedojednania zmluvnej podmienky.
Ďalej poukázal na skutočnosť, že pokiaľ povinnému ako klientovi banky bola ponúknutá rozhodcovská
doložka, postupoval v súlade s § 93b ods. 1 zákona o bankách, podľa ktorého banka má povinnosť
ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým, že klient má možnosť zákonom stanovenú

ponuku neprijať. Podľa jeho názoru medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným došlo k
platnému dojednaniu rozhodcovskej doložky písomnou formou podľa § 4 zákona o rozhodcovskom
konaní, ktorá týmto zakladá legitimitu exekučnému titulu. Pokiaľ teda exekučný súd zamietnutím žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia neumožnil oprávnenému uplatniť právo priznané exekučným
titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku, dochádza tým k

porušeniu právnej istoty a legitímnych očakávaní.

9. S poukazom na závery Ústavného súdu SR v uznesení III. ÚS 23/2013 konštatoval, že v exekučnom
konaní, v rámci ktorého dochádza k nútenému vymoženiu povinnosti z právneho vzťahu, ktorého
obsah je už právoplatne a vykonateľne judikovaný je bez právneho významu tá skutočnosť, že povinný

bol v základnom nachádzacom konaní charakterizovaný ako spotrebiteľ. V tomto smere dochádza k
neprimeranému zvýhodňovaniu povinného pred exekučným súdom, a tým k porušeniu zásady rovnosti
účastníkov konania. Exekučný súd nahrádza pasivitu povinného svojim konaním a svojou vôľou bez
toho, aby povinný urobil akýkoľvek úkon. Súdy tak motivujú účastníkov právnych vzťahov k pasivite.

10. Oprávnený nesúhlasil s postupom súdu, ktorý v danej veci aplikoval smernicu Rady č. 93/13/
EHS a judikatúru Európskeho súdneho dvora. Smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je
určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva
vnútroštátnym orgánom. Rozhodnutie je záväzné v celom rozsahu. Rozhodnutie, ktoré označuje tých,
ktorým je určené, je záväzné len pre nich. Pokiaľ by aj súd považoval rozhodcovskú doložku za

neprijateľnú podmienku, nie je možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť o smernicu Rady
č. 93/13/EHS, nakoľko ide o akt výlučne sekundárnej povahy, ktorého priamy normatívny význam pre
výklad národného zákona je výlučne indikatívny, a v žiadnom prípade nie interpretačný. Taktiež pri úvahe
o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky nie je možné brať do úvahy judikatúru ESD, nakoľko judikatúra
ESDvzťahujúcasanarozhodcovskédoložkyvšeobecnealeborozhodcovskédoložkyvspotrebiteľských

zmluvách nie je voči jednotlivcom, a teda ani voči účastníkom tohto konania, bezprostredne záväzná.

11. Vyjadrenie k odvolaniu oprávneného podané nebolo.

12. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, prejednal vec podľa § 379, § 380 ods. 1 a § 385 ods.

1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) v rozsahu podaného odvolania,
bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.13. Zo spisového materiálu je zrejmé, že oprávnený sa domáha vykonania exekúcie na základe
exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Rozhodcovského súdu pod spis. značkou PC-
A/0913/0585 zo dňa 14.11.2014. Oprávnený uplatnil svoj nárok na rozhodcovskom súde na základe

zmluvy zo dňa 12.12.2008 medzi právnym predchodcom oprávneného ako veriteľom a povinným ako
dlžníkom.

14. V čl. 5 bode 5.2 zmluvy sa zmluvné strany okrem iného dohodli aj na tom, že právne vzťahy
neupravené touto zmluvou sa riadia Všeobecnými obchodnými podmienkami (ďalej len „VOP“), pričom

povinný ako klient banky podpisom na zmluve potvrdil, že sa s VOP oboznámil, súhlasí s nimi a zaväzuje
sa ich dodržiavať.

15. Podľa čl. 10.2.2 VOP sa zmluvné strany dohodli na riešení vzájomných sporov, ktoré medzi
nimi vzniknú z právnych vzťahov vzniknutých pri poskytovaní služieb, bankových produktov a/alebo
vykonávaní bankových obchodov, vrátane sporov o platnosť, výklad alebo zánik príslušnej zmluvy v

nasledovnom znení:

a) pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom banka, predloží tento spor na prerokovanie a rozhodnutie
Rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho štatútu a rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase
začatia rozhodcovského konania;

b) pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom klient, je oprávnený predložiť tento spor na prerokovanie a
rozhodnutie Rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho štatútu a rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a
účinné v čase začatia rozhodcovského konania alebo všeobecnému súdu.

Zmluvné strany sa ďalej podľa čl. 10 bodu 10.2.3 VOP dohodli, že ak klient, najneskôr pri uzavretí

bankového obchodu a/alebo zmluvy nedoručí banke písomné oznámenie, že s rozhodcovskou doložkou
nesúhlasí, má sa za to, že ju prijal.

16. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona
sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.

17. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

18. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia

účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

19. Oprávnený podal odvolanie proti napadnutému uzneseniu súdu prvej inštancie ešte za účinnosti
zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol zrušený k 30.06.2016. Odvolací súd
o tomto odvolaní rozhoduje podľa zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku účinného
od 01.07.2016, ktorý sa v zmysle vyššie uvedených prechodných a záverečných ustanovení, ako aj v
zmysle § 9a ods. 1 Exekučného poriadku použije aj v tomto exekučnom konaní, pričom podľa § 470 ods.

2 CSP zostávajú právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti
zachované.

20. V zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúmava exekučný titul aj ex offo. Pokiaľ
je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, prirodzenou súčasťou preskúmavania tohto exekučného

titulu je zisťovanie toho, či bola medzi zmluvnými stranami platne uzavretá rozhodcovská zmluva, a to
či už formou osobitnej zmluvy alebo formou rozhodcovskej doložky v zmluve podľa § 3 a § 4 zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Povinnosť skúmať platnosť rozhodcovskej doložky pre
exekučný súd vyplýva priamo zo zákona, nie je potrebné ju osobitne odôvodňovať. Ak sa súd prvej
inštancie zaoberal otázkou, či v tomto konaní bola daná právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať

a rozhodnúť, zo strany súdu sa nejednalo o posudzovanie vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského
súdu a jeho postup nesmeroval k zrušeniu tohto rozhodnutia.21. Súd môže v rozsahu svojej zákonnej prieskumnej povinnosti skúmať exekučný titul počas celého
exekučného konania, nielen pri rozhodovaní o udelení poverenia exekútorovi, a to na návrh účastníka
konania alebo aj bez návrhu. Spôsobilý exekučný titul je jednou zo základných podmienok exekučného

konania, nedostatok ktorej je neodstrániteľný a je dôvodom na zastavenie exekučného konania. Pokiaľ
teda súd zistí, že exekučný titul, predložený oprávneným nespĺňa formálne alebo obsahové náležitosti,
môže exekúciu zastaviť. Z uvedených dôvodov odvolací súd považuje odvolaciu námietku oprávneného,
podľa ktorej mal exekučný súd prekročiť rámec svojej preskúmavacej právomoci, keď posudzoval
súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom, za nedôvodnú. V tejto súvislosti

odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 456/2011-19
zo dňa 23. novembra 2011, v ktorom Ústavný súd uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj
povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a
nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie
dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti
na uvedené poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí

sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R
58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po
stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek
tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.

22. Po preskúmaní spisového materiálu odvolací súd dospel k záveru, že zmluva uzavretá dňa
12.12.2008 medzi právnym predchodcom oprávneného ako veriteľom a povinným ako dlžníkom je
spotrebiteľskou zmluvou s poukazom na ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom v
čase podpísania zmluvy, keďže z predloženej zmluvy nevyplýva, že by povinný pri uzatváraní zmluvy
bol konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, pričom právny

predchodcaoprávnenéhoprijejuzatváraníkonalvrámcisvojejobchodnejčinnosti.Zuvedenéhodôvodu
možno uvedený právny vzťah považovať za spotrebiteľský vzťah medzi spotrebiteľom a dodávateľom
v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie preto postupoval správne, keď na
právne vzťahy vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy aplikoval ustanovenia spotrebiteľského práva a
posudzoval rozhodcovskú doložku ako zmluvnú podmienku z hľadiska, či nevyvoláva nerovnováhu v

právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom.

23. Odvolací súd súhlasí aj s hodnotením súdu prvej inštancie, že rozhodcovskú doložku, ktorá
mala založiť legitimitu pre exekučný titul je potrebné považovať za neprijateľnú podmienku, pretože
spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech

spotrebiteľa. Odvolací súd zastáva názor, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v
znevýhodnenom postavení z hľadiska jeho vyjednávacej sily, ako aj z hľadiska úrovne informovanosti
a táto situácia ho núti, aby pristúpil na vopred pripravené podmienky dodávateľom bez toho,
aby podstatným spôsobom mohol ovplyvniť ich obsah. Rozhodcovská doložka nebola individuálne
dohodnutá a jej obsah bol vopred pripravený, teda z tohto pohľadu spotrebiteľ nemohol dojednanie

rozhodcovskej doložky akýmkoľvek spôsobom zmeniť, mohol len zmluvu odmietnuť alebo ju prijať
a podrobiť sa tak všetkým podmienkam zmluvy, teda aj rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovská
doložka - zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá určuje, že spory zo zmluvy
budú v prípade, že žalobcom bude dodávateľ riešené výlučne rozhodcovským súdom, je neprijateľná.
Dodávateľ, ktorý vo väčšine prípadov podáva žaloby z obdobných zmlúv nadobudol voči spotrebiteľovi

neprimeranú výhodu v tom, že v podstate v dopredu naformulovanej zmluve určil, kto s konečnou
platnosťou vzájomný spor rozhodne a vylúčil tak ochranu práv spotrebiteľa všeobecným súdom. Takto
koncipovaná rozhodcovská doložka ako zmluvná podmienka je v rozpore s požiadavkou ochrany
spotrebiteľa, pretože spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na
základe zmluvy, a to práve ku škode spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka, od ktorej rozhodcovský súd

odvodil svoju právomoc v tomto prípade je neprijateľná, a preto je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho
zákonníka účinného v čase uzatvorenia zmluvy neplatná.

24. K námietke oprávneného o splnení povinnosti banky vyplývajúcej s ust. § 93b ods. 1 zákona o
bankách odvolací súd uvádza, že zo zákona o bankách síce vyplýva povinnosť banky ponúknuť klientovi

návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, avšak z neho nevyplýva povinnosť zakotviť rozhodcovskú
doložku priamo vo formulárovej zmluve, vo všeobecných obchodných podmienkach, resp. obdobne
nazvaných obchodných podmienkach, ktorých obsah klient nemôže ovplyvniť. Návrh na uzavretie
rozhodcovskej doložky môže banka predložiť aj ako samostatný návrh, ktorý by umožňoval v danomprípade spotrebiteľovi dojednať rozhodcovskú doložku individuálne. Spotrebiteľ (klient) svojim podpisom
na formulárovej zmluve, ktorej súčasťou sú aj VOP upravujúce rozhodcovskú doložku, vyjadruje súhlas
tak so samotnou zmluvou, ako aj s VOP, a tým aj s rozhodcovskou doložkou v nich obsiahnutou, a preto

reálne nemá možnosť neprijať návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky bez toho, aby tým nezmaril
uzavretie zmluvy.

25. V súvislosti s námietkou oprávneného o porušení jeho práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - sp. zn. 6

ECdo 232/2013 zo dňa 30.09.2014, v ktorom Najvyšší súd konštatoval, že „ak by za porušenie zásady
kontradiktórnosti mal byť považovaný aj procesný postup exekučného súdu spočívajúci v tom, že po
vyžiadaní si úverovej zmluvy od oprávneného, neoboznámil tohto účastníka exekučného konania so
svojím stanoviskom o neplatnosti rozhodcovskej doložky obsiahnutej v tejto zmluve, potom podľa názoru
dovolacieho súdu, za situácie, že platné právo pripúšťa proti rozhodnutiu exekučného súdu o zastavení
exekúcie, alebo zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podanie odvolania,

treba tento nedostatok považovať za zhojený možnosťou oprávneného vyjadriť svoje námietky ku
skutkovým zisteniam exekučného súdu vyvodeným z ním predloženého listinného dôkazu a k právnym
záverom z toho vyplývajúcim v podanom odvolaní. Iný názor, vychádzajúci z nemožnosti zhojenia
uvedenéhonedostatkuinaknežzrušenímrozhodnutíodvolaciehoaexekučnéhosúduavrátenímvecina
opätovné rozhodnutie, by odporoval zásade efektivity konania, pretože zrušenie rozhodnutí by zbytočne

zvyšovalo náklady účastníkov konania ako aj náklady na výkon súdnictva, a tým by bolo aj v rozpore s
jedným zo základných princípov právneho štátu, ktorým je princíp racionality“.

26. Taktiež argument oprávneného poukazujúci na aplikáciu Smernice Rady ES 93/13/EHS zo dňa 5.
apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a judikatúry Európskeho súdneho

dvora odvolací súd nepovažoval za dôvodný, nakoľko súd prvej inštancie v rozhodnutí aplikoval v prvom
rade vnútroštátnu právnu úpravu týkajúcu sa spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa.

27. Námietkami oprávneného, ktoré sa týkali aplikácie ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní sa
odvolací súd podrobnejšie nezaoberal z dôvodu, že súd prvej inštancie na prejednávanú vec neaplikoval

uvedené ustanovenie a aplikovať ani nemohol, keďže od 1. januára 2015 je platná a účinná novela
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, vykonaná zákonom č. 336/2014 Z. z., ktorá zrušila
ustanovenie § 45 tohto zákona, v dôsledku čoho považoval tieto námietky za irelevantné. V tejto
súvislosti odvolací súd považoval za potrebné dodať, že ak sa súd prvej inštancie zaoberal otázkou, či
v tomto konaní bola daná právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, zo strany súdu

sa nejednalo o posudzovanie vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, ale o posúdenie, či
rozhodcovská doložka, na základe ktorej bol rozhodcovský rozsudok vydaný, bola platne dojednaná.

28. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti preto odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie
dospel k záveru, že v danom prípade nie sú splnené zákonné podmienky pre začatie (vedenie) exekúcie,

preto napadnuté uznesenie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

29. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie
sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť
v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané
advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).