Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 11. máj 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/59/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8516202166
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8516202166.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Karola Krochtu, v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., IČO:
31 575 951, Hodžova 11, 010 11 Žilina, proti žalovanému O. V., nar. XX.XX.XXXX, O. XXXX/XXX, A. E.,
o zaplatenie 4.534,23 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa,
č. k. 1C/71/2016-73 zo dňa 13.02.2017 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a náhradu trov konania žalovanému

nepriznal.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 52, § 54 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1 a 2, § 2 písm. a),
b), d), g), h), § 7 ods. 1, § 9 ods. 1 a 2 písm. f) a j), § 11 ods. 1 písm. b), § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch

3. Vychádzal zo zistenia, že žalobca so žalovaným uzavreli dňa 19.06.2014 úverovú zmluvu č.

XXXXXXXXXXXXXXXX, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 4.900,- eur.
Nakoľko žalovaný sa dostal do omeškania so splátkami úveru, žalobca dňa 28.01.2016 rozhodol o
predčasnej splatnosti úveru. Uvedená zmluva je zmluvou spotrebiteľskou, ktorá sa riadi ust. zákona
č. 129/2010 Z. z.. Citovaný zákon presne definuje obligatórne náležitosti zmluvy, ktoré však táto
neobsahovala, v dôsledku čoho je poskytnutý úver bezúročný a bez poplatkov. V zmysle uvedeného
bol žalovaný povinný žalobcovi vrátiť len istinu. Súd prvej inštancie mal preukázané, že žalovaný
doposiaľ uhradil 1.481,14 eur zo sumy 4.900,- eur pri dohodnutom počte 120 splátok tak pripadá

na vrátenie v rámci jednej splátky z tejto istiny suma 40,83 eur. Z uvedeného bolo zrejmé, že
žalovaný sa doposiaľ ani nedostal do omeškania s plnením jeho jediného dlhu podľa Zmluvy, pretože
podľa predloženého prehľadu splácania do predčasného zosplatnenia, so zohľadnením zrejmého
bezodkladného inkasovania i sumy 245,- eur žalobcom po poskytnutí úveru, bolo nepochybné, že ku
dňu 17.12.2015 celkovo už uhradenou sumou 1.481,14 eur mal žalovaný zaplatených vopred 36 celých
splátok po 40,83 eur a časť 37. splátky, ktorej splatnosť iba nastane. Súd prvej inštancie v súlade s
vykonaným dokazovaním ustálil, že žalovaný sa nedostal do omeškania so zaplatením žiadnej čiastky

vyššie špecifikovaného dlhu (žiadnej splátky istiny úveru, ktorú ako jedinú je v kontexte uvedeného,
žalovaný povinný žalobcovi vrátiť), ani v čase od uzavretia zmluvy do podania žaloby. Na základe
uvedeného, súd prvej inštancie žalobu zamietol. Výrok o trovách odôvodnil podľa § 255 odsek 1 a § 257
CSP tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal.4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý namietal, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby

odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil a vyhovel žalobe v plnom rozsahu. Uviedol, že doba trvania
zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXXXXXXXX vyplýva z bodu 1.1 tejto zmluvy, kde je uvedená výška splátky,
periodicita, termín splatnosti 1. anuitnej splátky, počet anuitných splátok a splatnosť úveru. Výška, počet
a termíny splátok istiny a úrokov sú uvedené v samotnom texte zmluvy nasledovne: výška anuitnej
splátky - 75,70 Eur; termín splatnosti 1. anuitnej splátky - 25.06.2014; počet anuitných splátok - 120;

periodicita a termín splatnosti anuitnej splátky - mesačne, v 25. deň kalendárneho mesiaca, splatnosť
úveru - 27.05.2024. Nakoľko poistné nebolo podmienkou pre uzatvorenie úverovej zmluvy, (bolo len
dobrovoľnou službou), poistné v celkovej čiastke, ktorú musí žalovaný zaplatiť, nemuselo byť zahrnuté.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, žalobca mal za to, že jeho odvolanie je dôvodné, nakoľko je daný
odvolací dôvod v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP.

5. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.

6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v
zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej
stránke Krajského súdu v Prešove dňa 18.04.2017 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je
nedôvodné.

7. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o

odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

8. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. júla 2011, sp. zn. 7
Cdo 7/2010).

9. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne zhodnotil, že uzatvorená zmluva o úvere je
zmluvou spotrebiteľskou vychádzajúc z postavenia žalovaného ako dlžníka z úverovej zmluvy a správne

dospel k záveru, že je namieste aplikovať zákon o spotrebiteľských úveroch. Správne preto preskúmal,
či zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje všetky obligatórne náležitosti podľa § 9 ods. 2 tohto zákona.

10. Zákon o spotrebiteľských úveroch v § 9 ods. 2 presne definuje, aké náležitosti, okrem všeobecných
(§ 43 Občianskeho zákonníka), musí spotrebiteľská zmluva obsahovať.

11. V zmysle ustanovenia § 9 odsek 2 písm. f/ ZoSÚ účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere, zmluva
o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať
dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

12. V zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. j/ ZoSÚ účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere, zmluva o
spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať
ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.

13. Podľa ustanovenia § 11 odsek 1 písm. b/ ZoSÚ, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za
bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods.
2 písm. a) až k), r) a y).14. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že predmetná zmluva o úvere neobsahuje všetky
obligatórne náležitosti, vyplývajúce priamo z dikcie zákona.

15. Za daného stavu odvolací súd konštatuje, že záver súdu prvej inštancie o bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úveru z dôvodu absencie obligatórnych náležitostí zmluvy v zmysle ustanovenia § 9
ods. 2 v spojení s § 11 ods. 1 ZoSÚ bol správny.

16. Súdu prvej inštancie teda nemožno nič vytknúť, pokiaľ dôvod bezúročnosti a bezpoplatkovosti, ktorý
predpokladá ust. § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch videl v absencii predpokladov
použitých na výpočet RPMN (§ 9 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch). K uvedenému
odvolací súd zdôrazňuje, že ide o jeden z najdôležitejších údajov pre spotrebiteľa, pretože zohľadňuje
všetky náklady, ktoré musí spotrebiteľ za úver uhradiť, a preto je najlepším indikátorom posúdenia
výhodnosti či nevýhodnosti úveru. Pri údaji o RPMN sa musia uviesť všetky predpoklady použité

na jeho výpočet, teda nestačí len uvedenie jeho výšky. Zákonodarca jasne stanovil, že nepostačuje
uvedenie len výšky RPMN, ale v zmluve je potrebné uviesť aj všetky predpoklady, ktoré boli použité
pre výpočet RPMN. Je nepochybné, že v predmetnej úverovej zmluve tento údaj chýba, nie je uvedené
aké predpoklady boli použité pre výpočet RPMN, a preto správne skonštatoval súd prvej inštancie, že
je potrebné považovať úver za bezúročný a bez poplatkov (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove

sp. zn. 3Co 124/2016 z 03.11.2016). Pokiaľ žalobca namieta formalistický výklad súdu, tak odvolací
súd dáva do pozornosti, že obligatórnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere je uvedenie
predpokladov použitých pre výpočet RPMN aj podľa transponovanej smernice Európskeho parlamentu
a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008, a to v článku 10 ods. 2 písm. g/ cit.: „Zmluva o úvere zrozumiteľne a
stručne uvádza: ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť,

vypočítané v čase uzavretia zmluvy o úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto
miery;“

17. Odvolací súd rešpektujúc výklad Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, v zmysle ktorého
článok 10 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách

o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m)
tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že: zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená
ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice musia
byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči, poznamenáva, že aj napriek tejto skutočnosti
musí byť zachovaná požiadavka dobrej viery v záväzkovoprávnom vzťahu. Žalobca tvrdí, že niektoré

náležitosti (poplatky) nie sú uvedené v zmluve, ale VOP, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy,
odkazujú na ďalší dokument, a to Sadzobník poplatkov a tieto je banka, ako je uvedené vo VOP,
oprávnená zmeniť z dôvodov tam uvedených. V tomto smere odvolací súd pripomína závery Ústavného
súdu Českej republiky vo veci sp. zn. I ÚS 3512/11 cit.: „Je třeba zdůraznit, že obchodní podmínky
ve spotřebitelských smlouvách na rozdíl třeba od obchodních smluv mají sloužit především k tomu,

aby nebylo nezbytné do každé smlouvy přepisovat ujednání technického a vysvětlujícího charakteru.
Naopak nesmějí sloužit k tomu, aby do nich v často nepřehledné, složitě formulované a malým písmem
psané formě skryl dodavatel ujednání, která jsou pro spotřebitele nevýhodná a o kterých předpokládá, že
pozornosti spotřebitele nejspíše uniknou (například rozhodčí doložka nebo ujednání o smluvní pokutě).
Pokud tak i přesto dodavatel učiní, nepočíná si v právním vztahu poctivě a takovému jednání nelze

přiznat právní ochranu.“ Nepochybil preto súd prvej inštancie, ak uviedol, že predmetná zmluva o úvere
neobsahuje aj ďalšiu obligatórnu náležitosť.

18. Nad rámec uvedeného právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie odvolací súd poznamenáva,
žeKrajskýsúdvPrešovejudikovalvoveci18Co109/2011cit.,,ženeprijateľnouzmluvnoupodmienkouje

podmienka, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany, hrubú nerovnováhu.
Znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen podmienka, ktorá je neprimeraná (napr.
neprimeraná sankcia za porušenie záväzku spotrebiteľa), ale aj podmienka, ktorá je neurčitá alebo je v
rozpore s „ratio legis“ zákonného ustanovenia, podľa ktorého bola dojednaná (napr. úroky z omeškania
nad limit podľa nar. vl. 87/1995 Z. z.). Za neprijateľnú považuje odvolací súd aj zmluvnú podmienku,

ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané
a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného plnenia spomínaná najčastejšie v
súvislosti s poplatkami v spotrebiteľských úverových vzťahoch)“. V prípade poplatku za upomienku sa
umožňuje (objektívne) získať na strane dodávateľa vyššiu čiastku, ako sú skutočné náklady vynaloženéza upomienku. Nie je rozhodujúce, že v predmetnej veci sú poplatky nižšie ako skutočné výdavky
žalobcu ale rozhodujúce je, že objektívne tieto poplatky sú spôsobilé získať od spotrebiteľa čiastku
prevyšujúcuskutočnénáklady.Rovnakoideorozportýchtopoplatkovs§121ods.3OZ,,príslušenstvom

pohľadávky sú inter alia náklady spojené s jej uplatnením, rozumej skutočné náklady. Odvolací súd
si osvojuje v tomto smere nemeckú názorovú líniu, podľa ktorej či už administratívna agenda alebo
posúdenie bonity predstavujú plnenia, ktoré nie sú v záujme spotrebiteľa, a preto s poplatkami za takéto
plnenia sa spája záver o ich neprijateľnosti. Rozhodnutie Vrchného krajinského súdu v Brandenburgu
(Brandenburgisches Oberlandesgericht) z 21. júna 2006 č. k. 7 U 17/06: Poplatky za vydanie náhradnej

kreditnej karty, vystavenie kvitancie v predpísanej pozemkovo-knižnej forme, skúmanie a preverovanie
pomerov a upomienky sú neprijateľné. Sporiteľni bol súdom uložený zákaz používať zmluvné podmienky
a prijímať plnenia z poplatkov za vydanie náhradnej kreditnej karty, vystavenie kvitancie v predpísanej
pozemkovo-knižnej forme, skúmanie a preverovanie pomerov spotrebiteľa a upomienky. Vrchný
krajinský súd s poukazom na Občiansky zákonník rozhodol, že neprimerané znevýhodnenie spotrebiteľa
je dané nielen vtedy, ak je zmluvná podmienka nejasná a nezrozumiteľná, ale aj v prípade, ak je zmluvná

podmienka nezlučiteľná s podstatnými princípmi (ratio legis) právnej úpravy, od ktorej sa odchyľuje
alebo ak podstatné práva a povinnosti vychádzajúce z povahy zmluvy obmedzuje tak, že je ohrozené
dosiahnutie účelu spotrebiteľskej zmluvy. Pri skúmaní neprijateľnej povahy zmluvných podmienok súd
v súlade s rozhodovacou líniou Spolkového súdneho dvora (BGH) potvrdil, že je potrebné vychádzať
z najneprijateľnejšieho výkladu, aký pri posudzovaných zmluvných podmienkach vôbec prichádza do

úvahy. Aplikáciou najneprijateľnejšieho výkladu posudzovanej zmluvnej podmienky súd dospel k záveru,
že poplatok za vydanie náhradnej platobnej karty (15 eur) je neprijateľný, keďže zmluvná podmienka
je nejasná a nevylučuje vyrubenie poplatku spotrebiteľovi aj vtedy, keď dôvody vyrubenia nastanú na
strane sporiteľne. Poplatok za vystavenie kvitancie v predpísanej pozemkovo-knižnej forme je v rozpore
s ratio legis právnej úpravy, keďže spotrebiteľ by mal znášať iba skutočné náklady za kvitanciu a nie

aj poplatok za jej vystavenie. Na poplatok za vystavenie kvitancie, navyše v paušálne odstupňovanej
výške (1 ‰ z hodnoty zapísaného práva) s minimálnou a maximálnou výškou, nemá sporiteľňa nárok,
keďže poplatok je pokrytý už v zmluvne dojednanom úroku (odplate) za úver. Súd k uvedenému poplatku
poznamenal, že poplatok za výkony spojené s vystavením kvitancie v predpísanej pozemkovo-knižnej
forme sleduje v prevažnej miere overenie predpokladov pre jej vydanie, ktorých preverenie nie je v

záujme spotrebiteľa, ale práve naopak sporiteľne. Poplatok tak nemá ani rozumný ekonomický základ,
ktorý by opodstatňoval jeho znášanie spotrebiteľom. Pri aplikácii najneprijateľnejšieho výkladu nemôže
v teste prijateľnosti zmluvných podmienok obstáť ani poplatok za skúmanie a preverovanie pomerov
spotrebiteľa (10 eur), keďže tento pokrýva aktivity sporiteľne napríklad pri preverovaní pohybov na účte
v súvislosti so vznesenými požiadavkami spotrebiteľa na vrátenie neoprávnene zrazených poplatkov a

ani podľa zákona za takéto úkony sporiteľni odplata nepatrí. Súd posúdil ako neprijateľné aj poplatky
za upomienku zasielanú spotrebiteľovi (13 eur), na ktoré niet zákonného nároku, a ktoré sporiteľni
nemôžu patriť v prípade, keď si táto uplatňuje paušálnu náhradu ujmy za omeškanie. Vrchný krajinský
súd sa vysporiadal aj s preukázaním hrozby uplatňovania neprijateľných zmluvných podmienok, ktorej
nedostatok vytýkala sporiteľňa. Súd judikoval, že ani sporiteľňou, po predchádzajúcej výzve spolku

na ochranu spotrebiteľa, e-mailom avizovaná zmena sporných zmluvných podmienok, nič nemení
na pretrvávaní hrozby opakovaného použitia neprijateľných zmluvných klauzúl. Hrozba opakovaného
použitia neprijateľných zmluvných klauzúl nemôže byť spochybnená ani z dôvodu, že sporiteľňa je
verejnoprávnou úverovou inštitúciou.

19. Podľa bodov 25-29 rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-168/05 Mostaza Claro cit.: „Systém
ochrany zavedený smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo
dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Océano Grupo

Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s. I-4941, bod 25).
Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byt kompenzovaný iba
pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy (rozsudok Océano Grupo
Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 27).
Na základe týchto zásad Súdny dvor rozhodol, že možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu

podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku
6 smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a
na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mat
odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretýchso spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky Océano Grupo Editorial a Salvat
Editores, už citovaný, bod 28, ako aj z 21. novembra 2002, Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32).
Táto možnosť priznaná súdu bola posúdená ako nevyhnutná pre to, aby bola pre spotrebiteľa

zabezpečená účinná ochrana, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo toho, že tento
spotrebiteľ o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením (rozsudky Océano Grupo
Editorial a Salvat Editores už citovaný, bod 26, ako aj Cofidis, už citovaný, bod 33).
Ochrana, ktorú smernica priznáva spotrebiteľom, sa tak vzťahuje na prípady, v ktorých sa spotrebiteľ,
ktorý s predajcom alebo dodávateľom uzavrel zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, zdrží namietania

nekalej povahy tejto podmienky z dôvodu, že buď o svojich právach nevie, alebo preto, že je odradený
od ich uplatňovania z dôvodov nákladov, ktoré by malo za následok súdne konanie (rozsudok Cofidis,
už citovaný, bod 34).“

20. V oblasti ochrany spotrebiteľa je potrebné mať na zreteli zásadu poctivosti a to vo forme tzv. princípu
dôvery v oblasti ochrany spotrebiteľa.

21. Ústavný súd Českej republiky v nálezoch II.ÚS 3/06 zo 06.11.2007 a I.ÚS 3512/11 z 11.11.2013
uviedol, že uplatňovanie princípu dôvery v úkony ďalších osôb v sociálnom styku je základným
predpokladom pre fungovanie komplexnej spoločnosti. Dôveru je potrebné pokladať za elementárnu
kategóriu sociálneho života. V praxi sa zásada poctivosti prejavuje okrem iného v tom, že text

spotrebiteľskej zmluvy, osobitne vtedy, keď sa jedná o formulárovú zmluvu, má byť pre priemerného
spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný a logicky usporiadaný.
22. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie v predmetnej veci v dostatočnom rozsahu zistil
skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver, svoje rozhodnutie odôvodnil
riadne a v rozhodnutí sa vysporiadal s podstatnými argumentmi. Preto sa ani v priebehu odvolacieho

konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a
presvedčivéodôvodnenierozhodnutiasúduprvejinštancie,sktorýmsaplnestotožňuje,aktorépovažuje
za správne, zodpovedajúce zásadám spravodlivého konania pred súdom.
23. Vychádzajúc z dôvodov, ktoré uviedol vyššie, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie,
ako rozsudok vo výroku vecne správny, podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

24. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách
konania, ktorý odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP, stotožňujúc sa s dôvodmi v
rozhodnutí o trovách konania, potvrdil.

25. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.
1 CSP tak, že úspešnému žalovanému bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči
neúspešnému žalobcovi v plnom rozsahu.

26. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd

rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.