Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. jún 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/326/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3811206973
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3811206973.2

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v právnej veci navrhovateľa: R. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XXX/XX, S. D.,
zastúpený advokátom JUDr. S. K., so sídlom H. XXXX, XXX XX U. proti odporcovi: G. M., v mene ktorej
koná: 1/ K. C. G. M., D. 2, XXX XX H. a 2/ I. D. G. M., C. 2, XXX XX H., o náhradu škody a náhradu
nemajetkovej ujmy, na odvolanie K. C. G. M. a I. D. G. republiky proti rozsudku Okresného súdu Prievidza
zo dňa 25. novembra 2013 č. k. 17C/74/2011-175, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd po predchádzajúcom zrušení rozhodnutia odvolacím súdom
rozhodol o návrhu navrhovateľa na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy tak, že zaviazal
odporcu zaplatiť navrhovateľovi 2.835,26 eur, s tým, že 1.393,59 eur zaplatí navrhovateľovi I. D. G.
republiky a 1.441,67 eur zaplatí navrhovateľovi K. C. G. republiky, do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. V prevyšujúcej časti návrh zamietol. Odporcu zaviazal nahradiť navrhovateľovi trovy konania
vo výške 1.068,34 eur s tým, že časť vo výške 525,10 eur zaplatí I. D. G. republiky a časť vo výške
543,24 eur zaplatí K. C. G. republiky, ktoré sú povinní zaplatiť advokátovi navrhovateľa do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. Vo svojom rozhodnutí súd prvého stupňa zopakoval priebeh dovtedajšieho
dokazovania a uzavrel, že v danej veci bolo následkom nesprávneho postupu pri doručovaní uznesenia
o vydaní motorového vozidla S. W. spôsobené to, že navrhovateľ nemohol od februára 2008 do
06.10.2009 vykonávať svoje právo držať a užívať svoje motorové vozidlo. Týmto protiprávnym konaním
- nesprávnym úradným postupom bol spôsobený podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. zásah
do majetkového práva navrhovateľa spočívajúci v odňatí užívania motorového vozidla. Užívanie
motorového vozidla je majetkové právo, ktorého výška je závislá od toho, akým spôsobom sa zníži
hodnota motorového vozidla za obdobie, v ktorom bolo odňaté užívanie motorového vozidla oprávnenej
osobe. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že hodnota motorového vozidla navrhovateľa
predstavovala vo februári 2008, kedy mohlo byť vozidlo, v prípade využitia zákonných možností štátu
vrátené štátom navrhovateľovi, čiastku 5.910,74 eur a dňa 06.10.2009, keď bolo motorové vozidlo
navrhovateľovi skutočne vydané čiastku 4.075,48 eur. Za škodu potom považoval rozdiel medzi týmito
hodnotami, čo je 1.835,26 eur. Okrem skutočnej škody priznal navrhovateľovi aj náhradu nemajetkovej
ujmy spočívajúcej v tom, že v čase odňatia užívania motorového vozidla motorové vozidlo nevyhnutne
potreboval na zabezpečenie dochádzania za zdravotnou starostlivosťou svojej manželky, pričom bol
odkázaný na pomoc tretích osôb, ktoré mu bez nároku na odplatu poskytovali svoje motorové vozidlá,
keďže navrhovateľ si z dôvodu svojej majetkovej situácie nemohol dovoliť kúpu iného motorového
vozidla. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že v čase od februára 2008 do vydania motorového
vozidla štátom musela manželka navrhovateľa najmenej 50 krát v súvislosti s onkologickým ochorením
vyhľadať zdravotnú starostlivosť na rôznych miestach mimo miesta svojho bydliska, kedy si navrhovateľ
motorové vozidlo vypožičiaval od svojich známych. Odňatie možnosti užívania motorového vozidla sa
teda prejavilo aj iným ako majetkovým zásahom, tým, že navrhovateľ musel zabezpečovať základnú
potrebu svojej manželky prostredníctvom tretích osôb v pretrvávajúcej neistote o tom, kedy mu bude

vráteného jeho motorové vozidlo. Vzhľadom na tieto zásahy samotné konštatovanie porušenia práva
navrhovateľa nepovažoval za dostatočne zadosťučinenie, preto súd priznal navrhovateľovi aj náhradu
nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 2 Zák. č. 514/2003 Z. z. v celom rozsahu uplatnených 1.000 eur. Ďalej
konštatoval, že vychádzajúc z právneho názoru odvolacieho súdu musel vo svojom novom rozhodnutí
rozhodnúť, ktorý zo subjektov, ktoré konajú v mene odporcu, je povinný zaplatiť navrhovateľovi priznanú
čiastku. Zo zisteného skutkového stavu vyplynulo, že škoda navrhovateľovi bola spôsobená v trestnom
konaní. V trestnom konaní konal vyšetrovateľ podľa ustanovení trestného poriadku, pričom jeho činnosť
podliehala dozoru prokurátora podľa § 230 Tr. por.. Z toho je zrejmé, že nesprávny úradný postup
spočíval od februára 2008 v tom, že pri doručovaní zásielky vyšetrovateľ ako štátny orgán neurobil
úkony predpokladané zákonom na to, aby vo vzťahu k doručeniu uznesenia S. W. nastala fikcia
doručenia potrebná na to, aby uplynula lehota na podanie sťažnosti a následná právoplatnosť uznesenia
o vydaní veci navrhovateľovi, pričom od 14.11.2008 bolo povinnosťou prokurátora po tom, ako si na
podnet navrhovateľa vyžiadal vyšetrovací spis, odstrániť tento nedostatok postupom podľa § 230 Tr.
por.. Následok nesprávneho úradného postupu vyšetrovateľa a prokurátora trval celkom 594 dní od
19.02.2008 do 06.10.2009, pričom následok spôsobený nesprávnym úradným postupom vyšetrovateľa
trval celkom 268 dní od 19.02.2008 do 14.11.2008 a následok spôsobený nesprávnym úradným
postupom prokurátora trval celkom 326 dní od 15.11.2008 do 16.10.2009. Preto okresný súd rozhodol
tak, že škodu a náhradu nemajetkovej ujmy zaviazal zaplatiť I. D. SR a K. C. SR podľa pomeru týchto
dní. Uviedol pritom, že pri tomto rozdelení vychádzal z právnych záverov obsiahnutých v rozhodnutí
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/194/2010, v ktorom je obsiahnutý záver, podľa ktorého je na určenie
subjektu, ktorý má konať v mene odporcu G. republiky v prípade škody spôsobenej trestným stíhaním
rozhodné pre určenie toho, či má konať K. C. alebo I. D. to, kam bola podaná žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku. Na rozdiel od skutkového stavu, z ktorého vychádzal Najvyšší súd SR v uvedenom
rozhodnutí v tomto konaní bolo zistené, že žiadosť bola podaná na K. C. SR, no tento subjekt žiadosť
čiastočne postúpil na I. D. SR, preto zaplatenie navrhovateľovi priznanej čiastky rozdelil medzi tieto
subjekty.

Proti rozsudku prvostupňového súdu okrem výroku, ktorým súd v prevyšujúcej časti návrh zamietol,
podala v zákonnej lehote odvolanie K. C. SR aj I. D. SR, ktorí žiadali, aby odvolací súd rozsudok
prvostupňového súdu v tejto časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alebo aby rozsudok
prvostupňového súdu zmenil tak, že návrh navrhovateľa zamietne.

K. C. SR ako odvolací dôvod uviedla ustanovenie § 205 ods. 2 písm. a/, b/, d/ a f/ O.s.p..
Namietala predovšetkým, že okresný súd sa neriadil právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v
predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí, kde odvolací súd jednoznačne vyslovil názor, že súd prvého
stupňa musí označiť, či orgánom konajúcim v mene štátu je v danom prípade I. D. SR alebo K. C.
SR. Súd si mal teda z týchto dvoch ústredných orgánov vybrať a už v čase vytýčenia pojednávania
samotné pojednávanie viesť voči riadne označenému odporcovi, t. j. odporcovi zastúpenému len jedným
ústredným orgánom verejnej moci. Súd však pojednával s odporcom zastúpeným súčasne dvoma
ústrednými orgánmi verejnej moci a vo svojom rozsudku dokonca aj jednotlivých zástupcov štátu
zaviazal priamo plniť v prospech navrhovateľa. Takéto rozhodnutie nemá oporu v platnej právnej úprave,
keď zástupcovia odporcu nemali procesné postavenie účastníka konania, a preto nie je možné ich
rozsudkom k čomukoľvek zaväzovať. Súd pritom vo svojom rozsudku nevysvetlil, prečo sa odchýlil
od právneho názoru odvolacieho súdu, čo zakladá arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť jeho rozsudku.
Výroky rozsudku ďalej nesú tie isté pochybenia, ktoré poznačovali už predchádzajúci prvostupňový
rozsudok, a to predovšetkým nesúlad medzi právnym titulom uplatneným navrhovateľom (nevydanie
vozidla) v návrhu a právnym titulom tvoriacim podklad rozhodnutia súdu (rozhodnutie vyšetrovateľa
č. k. ČVS:ORP-1343/OVK-PD-2007 a nesprávny úradný postup pri jeho doručovaní) za súčasnej
absencie relevantnej úpravy petitu zo strany navrhovateľa a absenciu príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Osobitne je pritom potrebné zaoberať sa najmä
problematikou vzniku nemajetkovej ujmy na strane navrhovateľa, keď súd pri jej existencii vychádzal
len z nepreukázaných tvrdení navrhovateľa, ktorý ani žiadne dôkazy v tomto smere nenavrhol, z čoho
vyplýva, že neuniesol dôkazné bremeno. Súd pri priznaní nároku na jej náhradu vychádzal len z
neoverených predpokladov. Rovnako neoverené predpoklady tvoria podklad úvahy súdu o existencii
údajného nesprávneho úradného postupu, pričom pre existenciu nesprávneho úradného postupu nebol
daný zákonný podklad v zmysle § 9 ods. 3 Zák. č. 514/2003 Z. z. a jeho absenciu súd svojou úvahou
nahradiť nemohol.

Ministerstvo vnútra SR v odvolaní uplatnilo odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v nadväznosti
na § 221 ods. 1 písm. a/, c/, f/, h/ a § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p.. Predovšetkým namietalo, že
súd sa v konaní zaoberal otázkami, ktoré nepatria do právomoci civilných súdov, keď urobil výklad
trestnoprávnych noriem a tiež sa zaoberal otázkou zákonnosti postupu orgánov činných v trestnom
konaní, pričom ani jedna z týchto otázok nepatrí pod preskúmavaciu právomoc civilných súdov. Malo za
to, že výkladom trestného kódexu a preskúmavaním zákonnosti postupu a rozhodnutia orgánov činných
v trestnom konaní došlo k vadám v zmysle § 221 ods. 1 písm. a/ O.s.p., čo je takou vadou v konaní,
ktorá je dôvodom pre zrušenie rozhodnutia. V tejto súvislosti poukázal aj na ustanovenie § 9 ods. 3
Zák. č. 514/2003 Z. z., v zmysle ktorého pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu vyšetrovateľa
policajného zboru, povereného príslušníka policajného zboru vyšetrovateľa finančnej správy alebo
povereného pracovníka finančnej správy spočívajúceho v porušení povinností urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci, alebo zbytočných
prieťahov v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia žiadosti o preskúmaní postupu u
týchto osôb prokurátorom. Mal ďalej za to, že prvostupňový súd konal s účastníkmi konania, ktorí v
tomto prípade nie sú pasívne vecne legitimovanými subjektmi, vzhľadom ku skutočnosti, že pasívne
legitimovanou by mala byť osoba, ktorá mala neoprávnene získať od syna navrhovateľa predmetné
motorové vozidlo, ktoré bolo následne po podaní trestného oznámenia synom navrhovateľa zaistené
v zmysle trestného poriadku, teda ten subjekt, z konania ktorého (resp. v dôsledku ktorého) bolo
potrebné motorové vozidlo zaistiť pre účely trestného konania. Citoval ďalej ustanovenie § 21 ods. 4
veta prvá O.s.p., podľa ktorého za štát pred súdom koná štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej
osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu, ktorej
ustanovenie kogentne upravuje, kto vystupuje v konaní za štát. V predmetnej veci okresný súd
konal s jedným účastníkom konania, avšak zastúpeného dvoma ústrednými orgánmi štátnej správy,
čo je v rozpore so súdnou praxou ako aj s vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu. Ďalej
prvostupňovému súdu vytýkal, že účastníkom konania na strane odporcu je štát, ale súd vo svojom
rozhodnutí nezaviazal k povinnosti štát, teda Slovenskú republiku, ale samotné ústredné orgány štátnej
správy, ktoré nie sú účastníkmi konania, čo je tiež vadou konania v zmysle § 221 ods. 1 O.s.p.. K
veci samej namietal, že v danej veci neboli splnené hmotnoprávne predpoklady zodpovednosti pre
vznik škody, keď amortizácia vozidla nemôže byť ustálená ako škoda na majetku navrhovateľa, pretože
hodnota každého vozidla v dôsledku plynutia času sa znižuje. Súdom prvého stupňa vypočítaná škoda
je fikciou, pretože hodnota vozidla by sa bola znížila aj v prípade, ak by navrhovateľ vozidlo naďalej
používal a nedošlo k zaisteniu vozidla pre účely trestného konania. Rovnako tu absentuje priama
príčinná súvislosť medzi vznikom fiktívnej škody a údajným nesprávnym úradným postupom štátu.
Rovnako absentuje riadne odôvodnenie súdu prvého stupňa, na základe akých skutkových zistení
považoval za opodstatnené priznať navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy, keď v odôvodnení
rozsudku chýba logické zdôvodnenie opreté o hodnoverné dôkazy.

Navrhovateľ prostredníctvom právneho zástupcu v písomnom vyjadrení k odvolaniam žiadal rozsudok
okresného súdu ako vecne správny potvrdiť.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. a zistil, že rozsudok okresného
súdu je potrebné podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušiť a vec podľa ods. 2 cit. zákonného ustanovenia
vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 214
ods. 2 O.s.p., podľa ktorého nie je potrebné nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len
skutočnosťami uvedenými v § 205 ods. 2 písm. a/ až f/ O.s.p..

V prejednávanej veci K. C. SR uplatňuje odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/, b/, d/ a f/ O.s.p. a
I. D. SR uplatňuje odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ (v nadväznosti na § 221 ods. 1 písm. a/,
c/, f/ a h/), § 205 ods. 2 písm. d/ a § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p..

Odvolanie proti rozsudku možno v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. odôvodniť tým, že
v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.. Medzi tieto vady podľa § 221 ods. 1 písm.
a/ O.s.p. patrí, že sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, podľa písm. c/, že účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, podľa písm. f/, že účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, podľa písm. h/, že súd prvého stupňa nesprávne vec

právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenia právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový
stav.

V preskúmavanej veci odvolací súd zistil opodstatnenosť tohto uplatneného odvolacieho dôvodu, pokiaľ
sa jednalo o námietky odvolateľov, že okresný súd pochybil, pokiaľ pojednával a vo veci rozhodol s
odporcom, G. republikou, zastúpenou súčasne dvoma ústrednými orgánmi verejnej moci a vo svojom
rozsudku dokonca jednotlivých zástupcov štátu zaviazal priamo plniť v prospech navrhovateľa, hoci títo
neboli účastníci konania.

K tejto otázke sa odvolací súd vyslovil už vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí zo dňa
24.09.2013, č. k. 17Co/212/2012-159, v ktorom uviedol, že za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, okrem iného aj nesprávnym úradným postupom zodpovedá štát ako taký a že zákon v ustanovení
§ 4 Zák. č. 514/2003 Z. z. výslovne stanovuje, ktorý orgán koná v mene štátu vo veci náhrady škody
spôsobenej orgánom verejnej moci. Poukázal zároveň aj na judikatúru Najvyššieho súdu SR (rozsudok
NS SR 3Cdo/194/2010 z 30.03.2011), ktorý sa výslovne zaoberá riešením otázky, ktorý orgán koná v
mene štátu v tom úseku trestného konania, kde vykonáva svoju pôsobnosť tak vyšetrovateľ policajného
zboru, ako aj prokurátor. Z rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, že za štát môže konať len jeden
z týchto orgánov, pričom z citovaného rozhodnutia NS SR je zrejmé, že v takomto prípade je orgánom
konajúcim v mene štátu ten z nich, na ktorom z nich bola podaná žiadosť o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody a ak žiadosť bola podaná na oboch uvedených orgánoch, je príslušný ten z
nich, ktorý vo veci začal konať ako prvý.

Napriek tomuto vyslovenému právnemu názoru odvolacieho súdu však okresný súd ďalej takto
nepostupoval, keď nielenže naďalej konal s jediným subjektom práva (G. republikou), dvakrát, ale
dokonca konal s orgánmi, ktoré len konajú v mene štátu, ako s účastníkmi konania, keď týchto výslovne
zaviazal zaplatiť navrhovateľovi ním ustálenú škodu a náhradu nemajetkovej ujmy.

V tomto nesprávnom postupe okresného súdu odvolací súd videl opodstatnenosť odvolacích námietok
odvolateľov a zásadné pochybenie okresného súdu a zároveň aj opodstatnenosť ďaľšieho uplatneného
odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktorý spočíva v inej vade konania, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keďže súd prvého stupňa sa neriadil vysloveným
právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý je pre neho záväzný (§ 226 O.s.p.).

Za nedôvodnú však považoval námietku I. D. SR v tom smere, že opodstatnenosť uplatneného
odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. mala spočívať aj v skutočnosti, že okresný súd
konal vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov. Touto námietkou sa okresný súd zaoberal, keďže ju
odvolateľ vzniesol už v konaní pred okresným súdom a ten vo svojom rozhodnutí vysvetlil, prečo túto
námietku I. D. SR nemožno akceptovať. Odvolací súd sa s dôvodmi, ktoré k tomuto uviedol okresný v
odôvodnení svojho rozhodnutia stotožnil a v podrobnostiach na ne v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2
O.s.p. odkazuje.

Pokiaľ ide o ďalšie uplatnené odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p., dôvod na odvolanie
podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. (rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci) je daný v prípade mylnej aplikácie právnej normy na zistený skutkový stav alebo použitie
právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. spočíva v nesprávnom postupe súdu prvého stupňa pri
hodnotení výsledkov dokazovania. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní
sa rozumie taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z
ustanovenia § 132 O.s.p..

Preskúmaním odvolací súd zistil opodstatnenosť aj týchto uplatnených odvolacích dôvodov.

Odvolací súd sa predovšetkým stotožnil s námietkami odvolateľa, že pokiaľ ide o vec samú, v danej veci
nebola dostatočne preukázaná existencia zákonných predpokladov pre zodpovednosť štátu za škodu.

Podľa § 17 ods. 1 Zák. č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Zákon č. 514/2003 Z.z. O zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov bližšie nedefinuje pojem škody. Preto treba v tomto smere aplikovať príslušné
ustanovenia všeobecnej úpravy Občianskeho zákonníka a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu,
ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná
poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za
škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú
je náhrada požadovaná.

V danej veci okresný súd za škodu považoval zásah do majetkového práva navrhovateľa spočívajúceho
v odňatí možnosti užívania jeho motorového vozidla, keď konštatoval, že užívanie motorového vozidla
je majetkové právo, ktorého výška je závislá od toho, akým spôsobom sa zníži hodnota motorového
vozidla za obdobie, v ktorom bolo odňaté užívanie motorového vozidla oprávnenej osobe. Keď mal
z vykonaného dokazovania zistené, že hodnota motorového vozidla navrhovateľa predstavovala vo
februári 2008, kedy bolo vozidlo navrhovateľovi odňaté čiastku 5.910,74 eur a dňa 06.10.2009, keď mu
bolo motorové vozidlo skutočne vydané, čiastku 4.075,48 eur, za škodu považoval rozdiel medzi týmito
hodnotami, čo je 1.835,26 eur.

Takéto úvahy okresného súdu považoval odvolací súd za nesprávne. Nestotožnil sa s právnym názorom
okresného súdu, že v danej veci škoda predstavuje zníženie hodnoty motorového vozidla navrhovateľa
za obdobie, kedy nemohol toto vozidlo požívať. Bol toto názoru, že k zníženiu hodnoty motorového
vozidla navrhovateľa by došlo aj jeho používaním, t. j. okolnosťami, ktoré neboli závislé na odňatí
motorového vozidla navrhovateľovi, resp. skutočnosti, že navrhovateľ nemohol toto motorové vozidlo
za daný čas užívať. Za takúto škodu by bolo možné podľa názoru odvolacieho súdu považovať iba
skutočnú škodu v zmysle ust. § 17 ods. 1 zák.č. 214/2003 Z.z., ktorá by mohla spočívať napr. v tom,
že by si navrhovateľ prenajímal na daný čas iné motorové vozidlo za odplatu, kedy by škoda spočívala
v skutočnom zmenšení jeho majetku v peniazoch, vynaložených navrhovateľom na úhradu takto
prenajatého vozidla. V prejednávanej veci však z vykonaného dokazovania vyplynulo, že navrhovateľ si
síce motorové vozidlá požičiaval od svojich priateľov, avšak za tieto neplatil žiadne finančné prostriedky,
teda požičiaval sa ich bezodplatne. Nedošlo teda k žiadnemu zmenšeniu jeho majetku, ktoré by bolo
možné považovať za skutočnú škodu. Nebol tak splnený základný predpoklad vznik zodpovednosti štátu
za škodu, a to preukázanie vzniku škody.

Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy, podľa § 17 ods. 2 Zák. č. 514/2003 Z. z. v prípade,
ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na
ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Základné kritériá pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch v prípade, pokiaľ je daný predpoklad
pre jej priznanie vymedzený v ods. 2 cit. zákonného ustanovenia sú vymedzené v ods. 3 tak, že sa
prihliada na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť
vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému
v súkromnom živote a závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

S prihliadnutím na tieto kritériá súd potom túto výšku určuje úvahou v zmysle ustanovenia § 136 O.s.p..
Pri stanovení výšky takéhoto nároku podľa úvahy súdu sa opiera o vykonané dôkazy, ktoré vyhodnotil
ako pravdivé. Záver vyvodený z takýchto dôkazov sa približuje istote tak, že je nevyhnutné považovať
ho za pravdepodobný.

V danej veci súd prvého stupňa na okolnosti, od ktorých odvodzoval priznanie nemajetkovej ujmy
navrhovateľovi, okrem výsluchu navrhovateľovej manželky, nevykonal žiadne dokazovanie. Spoľahol sa
iba na vyjadrenie navrhovateľa a jeho manželky, nepodložené žiadnymi dôkazmi, že v čase od februára
2008 do vydania motorového vozidla štátom musela manželka navrhovateľa najmenej 50 krát v súvislosti
s onkologickým ochorením vyhľadať zdravotnú starostlivosť na rôznych miestach mimo miesta svojho
bydliska a že za týmto účelom si navrhovateľ musel vypožičiavať vozidlo od svojich známych, keďže
na kúpu iného motorového vozidla nemal dostatok finančných prostriedkov. Pre takéto skutkové závery
však súd prvého stupňa nemal oporu vo vykonanom dokazovaní a možno iba prisvedčiť odvolateľom,
že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa v tomto smere je nedostatočné a nepresvedčivé a nie

je z neho zrejmé, na základe akých vykonaných dôkazov k takýmto záverom súd dospel. Odôvodneniu
rozhodnutia prvostupňového súdu tak chýbajú atribúty riadneho odôvodnenia rozhodnutia vyžadované
ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p..

Odvolacie námietky odvolateľov tak boli v prevažnej miere opodstatnené, preto odvolací súd musel
rozsudok prvostupňového súdu opätovne zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Odvolací súd zrušil rozsudok prvostupňového súdu v celom rozsahu, t. j. aj v nenapadnutej časti výroku,
ktorým bol vo zvyšnej časti nárok navrhovateľ zamietnutý, z dôvodu, že súd prvého stupňa rozhodol o
veci, o ktorej už bolo právoplatne rozhodnuté (§ 221 ods. 1 písm. d/ O.s.p.), pretože v tejto zamietajúcej
časti už predchádzajúci rozsudok okresného súdu nadobudol právoplatnosť.

V ďalšom konaní súd prvého stupňa predovšetkým ustáli, ktorý orgán je oprávnený konať v mene štátu
a s týmto orgánom bude ďalej pokračovať v konaní. Vykoná navrhnuté dôkazy a o nároku navrhovateľa
opätovne rozhodne, pričom je povinný riadiť sa vysloveným právnym, názorom odvolacieho súdu.

Podľa § 224 ods. 3 O.s.p. v ďalšom konaní rozhodne aj o trovách odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .