Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 10. december 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/424/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244425
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 12. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1111244425.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov
senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a JUDr. Dariny Kriváňovej v právnej veci navrhovateľa: W. L. T. W.
F. Ň. Á. N. , narodený dňa XX.X.XXXX, bytom Z., B. Č.. X, zastúpený spoločnosťou: FUTEJ & Partners,
s.r.o., Bratislava, Radlinského č. 2, IČO: 35 955 341, za ktorú koná konateľ JUDr. Daniel Futej, CSc.,
proti odporcovi: Slovenská republika v jej mene Národná banka Slovenska, Bratislava, Imricha Karvaša

č. 1, o náhradu škody v sume 4.768,72 €, s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 28. januára 2014, č. k. 8 C 179/2011-214, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 28. januára 2014, č. k. 8
C 179/2011-214, vo výroku, ktorým zamietol návrh navrhovateľa na zaplatenie istiny 4.768,72 €, spolu
s príslušenstvom, p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa 28.1.2014, č.k. 8 C 179/2011-214, zamietol návrh
navrhovateľa, ktorým sa domáhal zaplatenia sumy 4.768,72 € s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od
19.4.2011 do zaplatenia podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov titulom náhrady škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska. Súčasne napadnutým rozsudkom zamietol
návrh navrhovateľa na podanie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie. Svoje rozhodnutie

vo výroku, ktorým zamietol návrh na zaplatenie istiny 4.768,72 € spolu s príslušenstvom odôvodnil
tým, že navrhovateľ v konaní nepreukázal vznik škody a nesprávny úradný postup štátneho orgánu,
ako ani príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Rozhodol tak po tom,
ako mal v konaní preukázané, že Úrad pre finančný trh rozhodnutím zo dňa 21.3.2002 schválil
PODIELOVÉMU DRUŽSTVU SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej "Družstvo") Prospekt investície, pri
ktorom Družstvo požiadalo o schválenie jeho dodatku spolu s prílohou,
a to zápisnicou z riadnej členskej schôdze Družstva zo dňa 9.1.2003, podľa ktorej mal Úrad pre

finančný trh schválením Prospektu investície odobriť projekt družstiev. Úrad pre finančný trh upozornil
Družstvo, že nie je povinný preverovať pravdivosť alebo hodnovernosť údajov uvedených v Prospekte
investície s výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a
oprávnenosti osôb podpisujúcich, pretože vykonáva dohľad nad činnosťou vyhlasovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt, ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva. Poukázal na to, že
dňa 2.6.2008 uzavrelo Družstvo s obchodnou spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s., Poľná č.

1, Bratislava, IČO: 35 828 749 (ďalej "obchodník s cennými papiermi"), Zmluvu o
riadení portfólia, podľa ktorej sa obchodník s cennými papiermi, ako obhospodarovateľ, zaviazal riadiť
portfólio Družstva ako jeho klienta v súlade so schváleným Prospektom investície a jeho dodatkami, čo vsebe zahŕňalo hospodárenie s portfóliom klienta na základe rozhodnutia obhospodarovateľa, sledovanie
a vyhodnocovanie spravovaného portfólia, obstarávanie predaja cenných papierov z portfólia klienta,
uschovávanie a správu cenných papierov, optimalizáciu portfólia, poskytovanie konzultácií a finančných

analýz; zaviazal sa zabezpečiť mieru zhodnotenia portfólia klienta vo výške 8 % ročne. Národná banka
Slovenska rozhodnutím zo dňa 8.1.2008, č. OPK-9750/3/2007, na základe vykonanej kontroly uložila
obchodníkovi s cennými papiermi pokutu v sume 500.000,-- Sk (16.596,96 €) za porušenie v rozhodnutí
špecifikovaných ustanovení zákona č. 566/2001 Z.z., ktoré však bolo v konaní o rozklade Bankovou
radou Národnej banky Slovenska rozhodnutím zo dňa 7.5.2008, č. GUV-841/2008, zrušené a vec

vrátená na ďalšie konanie. Následne Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 20.8.2008,
č. OPK-9750-5/2007, uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu v sume 300.000,--
Sk (9.958,18 €) za porušenie ustanovenia § 54 ods. 2, § 73 ods. 1 písm. a/, § 74 ods. 1, ods. 7
písm. b/ zákona č. 566/2001 Z. z. a rozhodnutím zo dňa 22.4.2008, č. OPK-2744-5/2007-PLP, zmenila
obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb a povolila mu, okrem
iného, poskytovanie investičnej služby podľa ustanovenia § 6 ods. 1 písm. d/ v spojení s § 5 ods.

1 písm. a/, b/, c/ zákona č. 566/2001 Z.z., s obmedzením podľa § 59 ods. 3 tohto
zákona a poskytovanie investičných služieb, investičných činností a vedľajších služieb podľa § 6 ods.
1 a 2 v spojení s § 5 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z.z. v špecifikovanom rozsahu. Po obdržaní výpovede
obchodníka s cennými papiermi zo Zmluvy o riadení portfólia Družstvo požiadalo listom zo
dňa 15.4.2010 Národnú banku Slovenska o preskúmanie postupu obchodníka s cennými papiermi a o

výkon dohľadu na mieste dôvodiac tým, že výpoveďou zmluvy sa dostalo do zložitej situácie, pretože
obchodník s cennými papiermi zabezpečoval pre Družstvo odbyt výrobkov a iné činnosti.
Listom zo dňa 23.4.2010 požiadalo Družstvo Národnú banku Slovenska o zjednanie
nápravy v činnosti obchodníka s cennými papiermi, pretože tento si neplnil voči nemu svoje základné
povinnosti spočívajúce v zabezpečení zhodnotenia finančných prostriedkov jemu zverených do správy.

Súd prvého stupňa tiež poukázal na to, že Národná banka Slovenska rozhodnutím o predbežnom
opatrení zo dňa 12.7.2010, č. ODT-8305/2010, podľa § 25 ods. 1 písm. a/ zákona č. 747/2004 Z.z.
uložila obchodníkovi s cennými papiermi povinnosť zdržať sa nakladania s majetkom klientov, ktorý mu
bol zverený, bez písomného súhlasu Národnej banky Slovenska, keďže najmä na základe oznámenia
Družstva vzniklo dôvodné podozrenie z možného poškodenia klientov obchodníka s cennými papiermi.

Rozhodnutím zo dňa 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, potvrdeným Bankovou radou Národnej banky
Slovenska rozhodnutím zo dňa 1.3.2011, č. GUV-274/2011, odobrala obchodníkovi s cennými papiermi
povolenie na poskytovanie investičných služieb z dôvodov podľa § 156 ods. 2 písm. a/, § 55 ods. 7, ods.
9, § 85 ods. 2 v spojení s ustanovením § 84 ods. 1 písm. b/, § 76 ods. 2 a § 77 ods. 7 zákona č. 566/2001
Z.z., o čom informovala na svojej webovej stránke. Následne Národná banka Slovenska rozhodnutím

zo dňa 26.8.2010, č. OPK-5664/1-5/2010, zastavila konanie o schválenie dodatku k Prospektu
investície, nakoľko žiadosť neobsahovala náležitosti stanovené zákonom, čo potvrdila Banková rada
NárodnejbankySlovenskarozhodnutímzodňa7.12.2010,č.GUV-1744/2010.NapokonNárodnábanka
Slovenskarozhodnutímzodňa30.5.2011,č.ODT-10890-4/2010,právoplatnýmdňa18.7.2011,zakázala
Družstvu, ako vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, predaj majetkových hodnôt, keďže

zmenou skutočností uvedených v Prospekte investície Družstvo tento Prospekt investície nedodržiavalo
a neurobilo žiadne kroky smerujúce k tomu, aby stav Družstva uviedlo do súladu s údajmi v Prospekte
investície, pričom túto skutočnosť taktiež zverejnila na svojej webovej stránke. Vykonaným dokazovaním
mal súd prvého stupňa preukázané, že majetok vložený do investičných nástrojov Družstva je tvorený
podielmi v družstvách EDSI, KPDSI a DDSI a na 98,85 % podielom zmenkami emitenta CI

HOLDING, a.s., a nakoľko v zmysle prijatej investičnej stratégie v Prospekte investície by angažovanosť
voči jednému emitentovi nemala prekročiť 30 % podielu na celkových aktívach vyhlasovateľa verejnej
ponuky a podiel emitenta CI HOLDING, a. s., na celkových aktívach predstavoval 91,45 %, Prospekt
investície nebol zo strany Družstva dodržaný a Národná banka Slovenska preto považovala za vhodné
umiestniť finančné nástroje v aktívach družstva aj iných subjektov ako subjektov nachádzajúcich sa v

skupineCIHOLDING,a.s.,zdôvodurozloženiainvestičnéhorizika.Vovzťahukobchodníkoviscennými
papiermi mal prvostupňový súd preukázané, že Družstvo po obdržaní vyúčtovania k zmluve o riadení
portfólia zo dňa 8.1.2010 upozorňovalo obchodníka s cennými papiermi na závažný nesúlad skutočnej
finančnej kondície ním riadeného portfólia a listom zo dňa 12.4.2010 obchodníka vyzvalo na predloženie
správy o zhodnotení finančných prostriedkov za štvrtý štvrťrok 2009 a prvý štvrťrok 2010. Následne

Družstvo listom zo dňa 16.4.2010 oznámilo obchodníkovi s cennými papiermi predbežnú stratu v sume
24.764.991,-- € a nakoľko to považovalo za závažné porušenie jeho zmluvných povinností,
ako aj povinností stanovených právnymi predpismi, vyzvalo ho na náhradu vzniknutej straty. Napokon
listom zo dňa 18.5.2010 Družstvo vyzvalo obchodníka s cennými papiermi na vrátenie neoprávnenevyplatenej odmeny v sume 228.954,-- € a doplatenie rozdielu zhodnotenia portfólia za IV. kvartál 2009
a I. kvartál 2010, keďže portfólio nebolo zhodnotené o zmluvne dohodnutých 8 %, ale bolo vo výraznej
strate. Okresný súd Bratislava I. uznesením zo dňa 11.4.2011, č.k. 3 K

95/2010-21, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 5.5.2011, vyhlásil konkurz na majetok Družstva ako
úpadcu a do funkcie správcu ustanovil W.. W. Y.; správca konkurznej podstaty dôvodil, že v záujme
úpadcu je vedených približne 200 súdnych sporov a konkurzné konanie nie je ukončené. Navrhovateľ
bol členom Družstva, pričom si do konkurzu voči nemu prihlásil pohľadávku vo výške
žalovanejsumy,ktorábolasprávcomkonkurznejpodstatyvcelomrozsahupopretá;neskôrvšaksprávca

konkurznejpodstatyúpadcuuznaljednuprihlásenúpohľadávkunavrhovateľavsume1.839,95€.Ztohto
dôvodu navrhovateľ podal na Okresný súd Bratislava I. incidenčnú žalobu, konanie o ktorej sa vedie
pod sp. zn. 4 Cbi 98/2011, ktoré nie je právoplatne skončené. Súd prvého stupňa dôvodil, že nárok na
náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. môže byť v občianskom súdnom konaní uplatnený voči
štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi iným titulom, napr.
titulom vydania bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho vydať. Ak

má navrhovateľ pohľadávku voči subjektu, ktorý ju získal ako prospech a má povinnosť tento prospech
vydať, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, nie je daný
základný predpoklad zodpovednosti štátu - existencia škody. Navrhovateľ ako bývalý člen Družstva bol
v právnom vzťahu s Družstvom, z tohto vzťahu mu vzniklo právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu, a
preto sa musí domáhať zaplatenia svojej pohľadávky voči Družstvu, ktoré je vo vzťahu k nemu v pozícii

dlžníka, resp. osoby, ktorá je povinná navrhovateľovi vydať získaný prospech v podobe vyrovnacieho
podielu; predmetnú pohľadávku si uplatnil aj v konkurznom konaní vyhlásenom na jeho majetok. Dospel
preto k záveru, že v čase rozhodovania súdu prvého stupňa navrhovateľ nepreukázal bezúspešnosť
uplatňovania svojich práv voči Družstvu, keďže oprávnenosť jeho nároku uplatneného v konkurznom
konaní voči Družstvu je predmetom incidenčného konania, ktoré nie je právoplatne skončené. Toho

času nie je možné ustáliť majetok úpadcu - Družstva, z ktorého majetku by mal byť navrhovateľ ako
veriteľ uspokojený. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že v čase rozhodovania o uplatnenom
nároku neexistuje škoda a navrhovateľ svoj nárok uplatnil predčasne. V nadväznosti na argumentáciu
navrhovateľa rozhodnutím Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29 Cdo 4968/2009 uviedol, že
dané rozhodnutie nemožno vo veci aplikovať, nakoľko konkurzné konanie doposiaľ nie je skončené a

vzhľadom na jeho stav nemožno vylúčiť uspokojenie pohľadávky navrhovateľa v rozsahu, v akom sa
v danej veci domáha náhrady škody. Avšak aj za predpokladu preukázania škody navrhovateľom by
jeho návrhu nebolo možné vyhovieť z dôvodu nepreukázania tvrdeného nesprávneho úradného postupu
Národnej banky Slovenska, pri posudzovaní ktorého sa súd prvého stupňa stotožnil s tvrdeniami a
argumentáciou odporcu. Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup spočívajúci v oneskorenom

zistení neaktuálnosti údajov zahrnutých do Prospektu investície, a tým neplatnosti Prospektu investície
a následnom oneskorení zákazu činnosti Družstva, súd prvého stupňa uviedol, že dohľad Národnej
banky Slovenska nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt bol
regulovaný zákonom č. 566/2001 Z.z. v obmedzenom, resp. vymedzenom rozsahu, spočívajúcom v
kontrole povinností uložených vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt zákonom. K takým

povinnostiam patrila od 1.1.2009 i povinnosť aktualizácie Prospektu investície podľa ustanovenia §
125c ods. 1 v spojení s ustanovením § 127 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z., od 1.6.2010 povinnosť
dodržiavania Prospektu investície podľa ustanovenia § 129 ods. 3 zákona č. 566/2001 Z.z. V
prípade novej významnej skutočnosti, vecnej chyby alebo nepresnosti týkajúcej sa údajov zahrnutých do
Prospektu investície, ktorá by mohla ovplyvniť správne hodnotenie majetkových hodnôt, malo Družstvo

tieto uviesť v dodatku Prospektu investície. Povinnosť aktualizácie Prospektu investície sa vzťahovala
primárne na Družstvo, ktoré malo v takom prípade vypracovať dodatok Prospektu investície a predložiť
ho na schválenie Národnej banke Slovenska, ktorá mohla tieto skutočnosti zistiť až s určitým časovým
odstupom, najmä pri plnení zákonom uloženej periodickej informačnej povinnosti Družstva. V tejto
súvislosti zdôraznil, že nie je možné opomenúť, že štatutárny orgán Družstva počas celej doby verejnej

ponuky zodpovedal za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície, pričom schválenie Prospektu
investície nemalo za následok aj schválenie Zmluvy o riadení portfólia. Národná banka Slovenska
nemala právomoc vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, keďže Družstvo až do 15.4.2010
Národnej banke Slovenska zhoršenie jeho finančnej situácie, príp. nedostatky v činnosti obchodníka s
cennými papiermi, nesignalizovalo. Až pri výkone dohľadu na mieste samom, od 20.4.2010 do 6.5.2010,

Národná banka Slovenska zistila zmeny v údajoch v Prospekte investície, ktoré by mohli ovplyvniť
hodnotenie majetkových hodnôt, s následkom neaktuálnosti Prospektu investície, nie však
jeho neplatnosti, pretože zo žiadnych ustanovení zákona č. 566/2001 Z.z. nevyplýva
neplatnosť Prospektu investície pre neaktuálnosť jeho údajov. V tejto súvislosti mal preukázané, žeNárodná banka Slovenska vyzvala Družstvo na predloženie žiadosti o schválenie dodatku Prospektu
investície, ktorú síce predložilo, táto však neobsahovala všetky náležitosti podľa zákona č. 747/2004
Z.z., pričom rovnaké nedostatky mal aj dodatok Prospektu investície v zmysle zákona č. 566/2001 Z.

z. Súd prvého stupňa preto v postupe Národnej banky Slovenska, ktorá konala iba v rámci svojich
oprávnení stanovených zákonom, nezistil namietaný nesprávny úradný postup. Vo
vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcom v prijatí nedostatočných opatrení na nápravu
protiprávneho stavu sa taktiež nestotožnil s argumentáciou navrhovateľa z dôvodu absencie príčinnej
súvislosti s tvrdenou škodou a tiež z dôvodu, že z listinných dôkazov, najmä z rozhodnutí Národnej

banky Slovenska o uložení pokuty v sume 500.000,-- Sk (16.596,96 €) a v sume 300.000,-- Sk (9.958,18
€) mal preukázané, že Národná banka Slovenska činnosť obchodníka s cennými papiermi sledovala.
Nebolo jej povinnosťou informovať Družstvo o výsledných zisteniach, nakoľko dohľad nad dohliadanými
subjektmi, ako aj konanie vo veciach dohľadu, sú neverejné a účastníkom konania v konaní o uložení
pokuty alebo inej sankcie alebo opatrenia na nápravu, je len dohliadaný subjekt alebo iná osoba, ktorej
sa má pokuta, prípadne sankcia, uložiť. V tejto súvislosti prvostupňový súd konštatoval, že vzhľadom na

záväzkový vzťah medzi obchodníkom s cennými papiermi a Družstvom založený primárne zmluvou o
riadení portfólia bolo primárne povinnosťou Družstva, ktoré malo všetky dostupné informácie o činnosti
obchodníka s cennými papiermi, zabezpečiť priamu kontrolu plnenia jeho povinností a dohľad nad jeho
činnosťou voči Družstvu. Nemožno opomenúť ani povinnosti navrhovateľa, ktorý sa ako člen Družstva
mal aktívne a včas zaujímať o svoje práva, vykonávať ich voči Družstvu a jeho orgánom, zamedziť tak

znehodnocovaniu, príp. nevymožiteľnosti svojich majetkových a iných práv súvisiacich s Družstvom.

Rozhodnutie vo výroku, ktorým zamietol návrh navrhovateľa zo dňa 10.1.2014 na podanie prejudiciálnej
otázky Súdnemu dvoru Európskej únie odôvodnil vecne tým, že nie je povinný predložiť prejudiciálnu
otázku formulovanú navrhovateľom Súdnemu dvoru Európskej únie, keďže rozhoduje ako súd prvého

stupňa a navrhovateľ nežiadal o posúdenie platnosti ustanovenie práva Únie, ale výlučne o otázku
výkladu práva Európskej únie, resp. jeho porušenia. Zároveň dospel k záveru, že nie je dôvod na
navrhovateľom navrhovaný postup, nakoľko odpovede na ním položené otázky (1. Je porušením práva
Európskej únie, ak členský štát zavedie do vnútroštátneho poriadku inštitút verejnej ponuky majetkových
hodnôt, ktorý je zjavne totožný s inštitútom verejnej ponuky cenných papierov predpokladaným v

Smernici 2003/71/ES Európskeho parlamentu a Rady zo dňa 4.11.2003 a na tento inštitút verejnej
ponuky majetkových hodnôt sa štát následne odvoláva vo vnútroštátnom konaní o
zodpovednosti za škodu štátu spôsobenú Národnou bankou Slovenska spotrebiteľom na finančnom trhu
nedostatočným výkonom dohľadu nad subjektmi prevádzkujúcimi verejnú ponuku majetkových hodnôt
tým spôsobom, že štát argumentuje, že inštitút verejnej ponuky majetkových hodnôt je osobitosťou

národnej legislatívy, na ktorú sa právo Európskej únie nevzťahuje? 2. V prípade kladnej odpovede na
túto otázku, je porušením článku 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v spojení s
článkom 29 Smernice 2003/71/ES Európskeho parlamentu a Rady zo dňa 4.11.2003 o prospekte, ktorý
sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov alebo ich prijatí na obchodovanie, a o zmene a
doplnení Smernice 2001/34/ES, ak členský štát v rozpore s povinnosťami uloženými štátu v článku 21

ods. 3 písm. d/ a f/ Smernice 2003/71/ES poukazuje vo vnútroštátnom konaní o zodpovednosti za
škodu štátu spôsobenú Národnou bankou Slovenska spotrebiteľom na finančnom trhu nedostatočným
výkonom dohľadu nad subjektmi prevádzkujúcimi verejnú ponuku majetkových hodnôt, že Národná
banka Slovenska nemala v zmysle vnútroštátnej legislatívy po implementácii Smernice 2003/71/ES
dostatočné kontrolné a sankčné kompetencie na včasné zakázanie nezákonne vykonávanej verejnej

ponuky majetkových hodnôt subjektmi, nad ktorými mala v zmysle vnútroštátnej legislatívy povinnosť
vykonávať dohľad na finančnom trhu?) nemajú bezprostredný súvis s prebiehajúcim konaním v tom
zmysle, že by ho determinovala po právnej stránke. Poukázal pritom na predmet konania, ktorým
je náhrada škody spôsobenej údajným nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu, ktorý mal
spočívať okrem iného v tom, že nevykonal riadne a odborne dohľad nad Družstvom ako vyhlasovateľom

verejnej ponuky majetkových hodnôt a neprijal vhodné opatrenia, aby zabránil škode navrhovateľa
na majetku. Nestotožnil sa s názorom navrhovateľa, že inštitút verejnej ponuky majetkových hodnôt
je zjavne totožný s inštitútom verejnej ponuky cenných papierov s poukazom na ich úpravu rôznymi
predpismi Európskej únie a sú upravené a zadefinované aj v rôznych ustanoveniach právneho
poriadku Slovenskej republiky, pričom úprava verejnej ponuky majetkových hodnôt bola zavedená

do právneho poriadku Slovenskej republiky preto, aby upravila podmienky činnosti už existujúcich
podnikateľských subjektov, na ktoré sa verejná ponuka cenných papierov nevzťahovala ani nevzťahuje
z dôvodu ich rozdielneho zadefinovania, ktoré zohľadňuje i rozdielne investičné stratégie a metódy
podnikania pri verejnej ponuke majetkových hodnôt v porovnaní s podnikaním pri verejnej ponukecenných papierov na základe prospektu cenných papierov. Právne dôvodil ustanoveniami § 3 ods. 1, 2,
§ 9 ods. 1 veta prvá a druhá veta pred bodkočiarkou, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a vo vzťahu

k zamietnutiu návrhu navrhovateľa na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej
únie ustanovením § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Rozhodnutie
o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p., avšak úspešnému odporcovi náhradu
trov konania nepriznal, nakoľko si ich náhradu neuplatnil a v konaní mu ani žiadne nevznikli.

Proti tomuto rozsudku vo výroku, ktorým súd prvého stupňa návrh navrhovateľa na zaplatenie istiny v
sume 4.768,72 € s príslušenstvom zamietol, podal navrhovateľ včas odvolanie dôvodiac tým, že konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/
O. s. p.), súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), súd prvého stupňa dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.)

a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2
písm. f/ O. s. p.). Rozsudok súdu prvého stupňa navrhol v napadnutom výroku zmeniť a jeho návrhu
vyhovieť, prípadne rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň
žiadal priznať náhradu trov konania. Vo svojom odvolaní navrhovateľ namietal, že súd prvého stupňa
nezohľadnil, že Národná banka Slovenska nepostupovala v súlade s princípom

právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným atribútom je istota subjektov
práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú vo vzťahu k nim
postupovaťvsúladesústavouaplatnýmiprávnymipredpismi,t.j.žeichpostupbudezostranysubjektov
práva predvídateľný. Uviedol, že sa spoliehal na riadny výkon dohľadu zo strany Národnej banky
Slovenska, pretože nemohol predpokladať, že dohľad nad Prospektom investície je podľa Národnej

banky Slovenska len formálny, resp. že takýto je jeho obsah podľa výkladu odporcu, pretože zákon o
dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad Prospektom investícií nedefinoval a postup Národnej
banky Slovenska bol preto svojvoľný v neprospech každého, ktorý sa na odporcu z hľadiska stability
a ochrany investície spoľahol. Argument odporcu, že upozornil Družstvo, že vykonáva dohľad nad
činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa ustanovenia § 135

ods. 1 zákona č. 566/2001 Z.z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, označil za úplne
irelevantný, nakoľko nemohol mať o takto zúženom dohľade orgánu vedomosť. Nesúhlasil so záverom
súdu prvého stupňa, že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou a porušením zákonných povinností
Národnou bankou Slovenska spočívajúcom v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zákon
č. 566/2001 Z.z. Za obzvlášť nepochopiteľný navrhovateľ považoval záver súdu prvého stupňa, že

sa mal viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady "právo patrí bdelým", nakoľko ku škode došlo
v rámci porušenia zákonnej povinnosti banky vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu a
nie v dôsledku toho, že nebol "bdelý", keď mu nepatrili ani zákonom stanovené právomoci dohľadu
nad činnosťou Družstva, ani obchodníka s cennými papiermi, ktorými mohol zabezpečiť dodržiavanie
zákona o cenných papieroch, resp. sankciami, k dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt donútiť. Tým,

že súd návrh zamietol aj z dôvodu nedostatku príčinnej súvislosti, resp. z dôvodu, že k nezákonnému
postupu zo strany odporcu nedošlo, odobril podľa jeho názoru výklad zákona č. 566/2001 Z.z., ktorý
úplne popiera zmysel právnej úpravy dohľadu, nakoľko takýto výklad umožňuje, aby aj v budúcnosti
dochádzalo k porušovaniu zákona na úkor občanov, ktorí ako vhodné a
zákonom chránené zhodnotenie ich finančných prostriedkov zvolia ich investovanie v rámci subjektov

dohliadaných odporcom, čím je takéto investovanie dané na úroveň investovania do nebankových
spoločností, pretože nepožívajú ochranu zákona, ktorý ich má chrániť aj prostredníctvom odporcu.
Dôvodil, že povinnosťou Národnej banky Slovenska podľa ustanovenia § 137 ods. 2 zákona o cenných
papieroch je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré
sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činností, pričom podľa ustanovenia § 135 ods. 1 zákona o

cenných papieroch, ktorý platí v tomto znení už od 1.5.2007, Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky
majetkových hodnôt, ako aj obchodník s cennými papiermi, patrili a patria k povinne dohliadaným
subjektom zo strany Národnej banky Slovenska, napriek tomu, že odporca v priebehu celého konania
tvrdil opak, a preto mala Národná banka Slovenska zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní,
resp. nedodržiavaní, povolení na činnosť vydaných Národnou bankou Slovenska Družstvu (Prospekt

investície vydaný vtedajším Úradom pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný Národnou
bankou Slovenska) a obchodníkovi s cennými papiermi, pričom povinný zákonný dohľad zo strany
Národnej banky Slovenska bol dokonca koncipovaný tak široko, že má zisťovať informácie a podklady aj
o iných rizikách, ako tých, ktoré vyplývajú z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavenédohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou obchodníka s cennými papiermi, ako i vrátane
rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda aj navrhovateľa.
Poukázal na to, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I. pod sp.zn. 7 C 206/2011 bolo

výpoveďou svedka R.. E. V., H.., preukázané, že Národná banka Slovenska už v roku 2007 pri
kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené portfólio, ktoré
bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, a. s., ktorá v tom
čase akcionársky vlastnila obchodníka s cennými papiermi. Z toho vyplýva, že Družstvo
malo všetky peňažné prostriedky od neho získané, investované v subjekte personálne a

majetkovo prepojenom s obchodníkom s cennými papiermi a Družstvom a Národná
banka Slovenska sa po zistení o rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že
toto portfólio bolo po tomto vytknutí zo strany banky rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to
zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING a. s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production
s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a.s.
Vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše, či už členom predstavenstva alebo konateľom, R.. Y. Č.,

vtedajší predseda predstavenstva obchodníka s cennými papiermi. Národná banka Slovenska naďalej
akceptovala stav, že celé portfólio Družstva je rozložené a investované do prepojených subjektov s CI
HOLDING, a.s., a obchodníkom s cennými papiermi a napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné
rozhodnutie voči obchodníkovi s cennými papiermi, v ktorom konštatovala, že obchodník s
cennými papiermi vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo, porušil

zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch, ani po vydaní tohto rozhodnutia, okrem
udelenej pokuty v sume cca 10.000,-- €, nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o
cenných papierov a neprijala žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (predbežne
alebo celkom zakázať činnosť obchodníkovi s cennými papiermi alebo Družstvu, resp. zrušiť povolenie
na činnosť obchodníkovi s cennými papiermi alebo udeliť sankcie priamo členom predstavenstva alebo

obchodníka s cennými papiermi). Následné podcenenie situácie a umožnenie ďalšej činnosti Družstva
aj obchodníka s cennými papiermi podľa navrhovateľa vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti ním
vloženýchprostriedkovdoDružstva,pričombankasvojounečinnosťouaľahostajnýmprístupomksvojim
kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohol rozpoznať riziko svojej investície, resp. že túto investíciu
mu banka svojím zanedbateľným dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila. Poukázal tiež

na to, že Národná banka Slovenska tým, že dňa 4.3.2011 obchodníkovi s cennými papiermi odňala
licenciu na činnosť a Družstvu zakázala činnosť v roku 2011, potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o
cenných papieroch, z čoho vyplýva jej tolerovanie porušovania právnych predpisov minimálne od
roku 2008 do roku 2011. V odvolaní ďalej uviedol, že Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa
30.5.2011, č. ODT-10890-4/2010, právoplatným dňa 18.7.2011, zakázala Družstvu predaj majetkových

hodnôt z dôvodu neaktuálnosti Prospektu investície, pričom ustálila trvanie neaktuálnosti Prospektu
investície až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu investície boli v skutočnosti
neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, spätne k 31.12.2006, kedy došlo v sídle Národnej
banky Slovenska dňa 27.8.2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva
Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti a

údaje o subjektoch, s ktorými je Družstvo majetkovo prepojené, boli neaktuálne minimálne od 1.10.2009.
Údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých
na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt, základné strategické zámery podnikateľskej činnosti
Družstva boli neaktuálne už k 31.12.2006, z čoho vyplýva, že Družstvo svojím konaním porušovalo
ustanovenie § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b/, c/ a h/ a § 125c ods. 1 v spojení

s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od 31.12.2006, avšak Národná banka Slovenska voči
Družstvu úradne zasiahla až v máji 2011, kedy činnosť Družstva zakázala. Navrhovateľ ďalej dôvodil, že
existujúce konkurzné konanie samo osebe nevylučuje možnosť podať veriteľom, ktorý si prihlásil svoju
pohľadávku do konkurzu, návrh na náhradu škody proti štátu a nerobí takýto návrh predčasným, nakoľko
je povinnosťou súdu v konaní o náhradu škody skúmať, či aktuálny stav konkurzného konania

objektívne vylučuje možnosť uspokojenia navrhovateľa ako veriteľa v konkurznom konaní, prípadne v
akomrozsahu,pričomsúdpritomtohodnotenídokoncanemáčakaťažnakonečnérozvrhovéuznesenie
konkurzného súdu (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 11.4.2012, sp. zn. 29
Cdo 4968/2009), ale je povinný zohľadniť už napr. správy ustanoveného správcu konkurznej podstaty
o stave daného konkurzu. Žiadna platná právna norma preto podľa navrhovateľa neumožňuje vysloviť

záver o predčasnosti podania návrhu, a to ani vtedy, ak navrhovateľ doposiaľ nemal možnosť vymôcť
plnenie od subjektu, ktorý jediný je podľa názoru odporcu a prvostupňového súdu povinný mu dané
plnenie vrátiť s tým, že ani zákon č. 514/2003 Z.z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie
súkromnoprávnychvzťahov,naopak,pripúšťaregresnúnáhradu.Akbyprebiehajúcekonkurznékonanievylučovalo podanie občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu škody, potom by zákon o konkurze
a reštrukturalizácii fakticky suspendoval Občiansky zákonník, zákon o zodpovednosti za škodu, ako
i Trestný zákon v platnom znení, a to až do doby právoplatného skončenia konkurzného konania a

súčasne by to znamenalo, že občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť štátu, či trestnoprávna
zodpovednosť, je subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze. Poukázal na to, že
z písomného vyjadrenia správcu konkurznej podstaty o stave konkurzného konania zo dňa 20.8.2013
vyplýva, že v konkurznej podstate nie sú žiadne prostriedky, celý majetok je tvorený hypotetickými
pohľadávkami z neukončených súdnych sporov proti Národnej banke Slovenska, Garančnému fondu

investícií, či poisťovni Chartis Europe a iným odporcom, a preto aktuálny stav konkurzného konania
vylučuje jeho možnosť svoju pohľadávku z konkurzu uspokojiť. Taktiež namietal, že zo zápisníc o
pojednávaní pred prvostupňovým súdom vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom,
resp. predložené účastníkmi konania, neboli riadne vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 O.s.p.,
s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.1.2012, sp. zn. 6 MCdo
11/2010.

Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa navrhol rozsudok súdu prvého stupňa v
napadnutej časti ako vecne a právne správny potvrdiť. Poukázal na to, že prvostupňový súd vo veci
postupoval maximálne zodpovedne, vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého zistenia
skutkového stavu veci, riadne zabezpečil listinné dôkazy aj z iných súdnych konaní v

skutkovo a právne identických veciach, mal k dispozícii aj 11 právoplatných rozhodnutí Národnej banky
Slovenska, z ktorých jej úradný postup podrobne vyplýva. Z jeho činnosti mu boli známe aj iné dôležité
skutočnosti z dôvodu prebiehajúcich konaní v skutkovo a právne analogických veciach na súde prvého
stupňa. Na základe správneho zistenia a posúdenia skutkového i právneho stavu veci potom dospel k
správnemu, logickému a riadne odôvodnenému rozhodnutiu. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľa, že je

povinnosťou všeobecného súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, keď aj
podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky všeobecný súd musí dať odpoveď na
tie otázky nastolené účastníkom konania, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/2003, III. ÚS 209/2004, I. ÚS
241/2007, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4 Cdo 58/2012). Dôvodil, že podstatou
práva na spravodlivé súdne konanie nie je právo na úspech v konaní, a teda právo na rozhodnutie
zodpovedajúce názorom a predstavám navrhovateľa. Jeho tvrdenie, že rozsudok súdu prvého stupňa

v napadnutej časti považuje za denegatio iustitiae, označil za účelové. Zároveň uviedol, že navrhovateľ
sa účelovo snaží dodatočne navrhovať vykonanie ďalších právne irelevantných dôkazov, ktoré iba
odďaľujú vydanie rozhodnutia vo veci a zároveň sa snaží vyfabulovať fiktívnu existenciu jeho údajného
nesprávneho postupu a tiež fikciu, kedy sa tak stalo, pretože údajný nesprávny úradný postup nebol
preukázaný a neexistuje a navrhovateľ nevyužil všetky možnosti na uplatnenie

a vymoženie svojho nároku, pretože nepodal žiadny návrh proti členom predstavenstva ani členom
kontrolnej komisie Družstva, ktorí boli zodpovední za jeho riadenie, za hospodárenie a nakladanie s
jeho majetkom. Poukázal na to, že kompetencie Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu
nad dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi a ich medze vyplývajú aj z Ústavy
Slovenskej republiky a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej moci môžu

konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom
je vylúčený extenzívny výklad (interpretácia) týchto ústavných princípov vyplývajúcich z čl. 2 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky. Konštatoval, že Národná banka Slovenska postupovala v súlade s Ústavou
Slovenskej republiky a platnými právnymi predpismi, nebola nečinná, nespôsobila žiadne prieťahy a pri
svojom postupe voči Družstvu a aj obchodníkovi s cennými papiermi dodržiavala zákonné

pravidlá, zakotvené v ustanoveniach zákona o dohľade nad finančným trhom a
zákona o cenných papieroch. Navrhovateľ mohol požiadať Národnú banku Slovenska o vysvetlenie jej
zákonom zverených kompetencií v oblasti dohľadu nad finančným trhom a muselo mu byť známe, že
s investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov s
tým, že Národná banka Slovenska môže ukladať sankcie dohliadanému subjektu len za také porušenie

a neplnenie povinností, ktoré sú dohliadanému subjektu uložené zákonom a ktoré zároveň patria do
pôsobnosti a kompetencií orgánu dohľadu. Až od účinnosti novelizovaného ustanovenia § 129 ods.
3 zákona o cenných papieroch, teda až od 1.6.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôtmalo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície, a teda až odvtedy
mohla Národná banka Slovenska dohliadať na to, či Družstvo schválený Prospekt investície dodržiava.
Uviedol, že povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola na základe novelizovaného ustanovenia §

127 ods. 4 zákona o cenných papieroch v znení zákona č. 558/2008 Z.z. stanovená vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 1.1.2009 a počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky
majetkových hodnôt štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite
zodpovedal a zodpovedá investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície
a informácie. Podklady, ktoré má Národná banka Slovenska zisťovať v rámci predmetu dohľadu, sa

vždy vzťahujú výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu so zohľadnením jeho zákonom
uložených povinností, pričom žiaden zákon neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových
hodnôt, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík
ani krytia, a preto reálne neexistujúce povinnosti Družstva nemohla Národná banka Slovenska
kontrolovať, nakoľko vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt mal v súvislosti s
rizikom iba jednu informačnú povinnosť podľa ustanovenia § 129 ods. 1 písm. b/ zákona o

cenných papieroch spočívajúcu v tom, že zverejnené alebo hromadne používané oznámenie o
verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo obsahovať taktiež upozornenie, z ktorého vyplývalo, že
s touto investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich
výnosov. Preto za dodržiavanie Prospektu investície Družstva bolo aj voči členom družstva vždy
zodpovedné predstavenstvo ako štatutárny orgán, a to bez ohľadu na to, či vyhlasovateľovi verejnej

ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo nebola osobitne zákonom uložená. Národná
banka Slovenska mohla kontrolovať len to, či si Družstvo plní informačné povinnosti o verejných
ponukách majetkových hodnôt podľa § 126 až § 130 zákona o cenných papieroch, či informácie
zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti predpísané zákonom a či Družstvo ako vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje finančné správy v zmysle bývalého ustanovenia § 130

zákona o cenných papieroch, pričom tieto informácie Národná banka Slovenska nepotvrdzovala a ani
nemohla potvrdzovať, pretože mohla postupovať len v súlade s bývalými ustanoveniami § 129 a §
130 zákona o cenných papieroch a nemohla potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov Družstva.
Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľa, že vo vzťahu k Družstvu bola Národná banka Slovenska nečinná,
nakoľko vydala relevantné rozhodnutia, nedopustila sa žiadnych prieťahov v konaní a postupovala v

rámci jej oprávnení a v súlade so zákonom o cenných papieroch, zákonom č. 747/2004 Z.z. o dohľade
nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako aj
Ústavou Slovenskej republiky. Vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky,
sp. zn. 29 Cdo 4968/2009, na ktorý poukázal navrhovateľ, odporca uviedol, že tento primárne rieši
problematiku zodpovednosti iných subjektov ako štátu a iba sekundárne a marginálne sa zaoberá

zodpovednosťou za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci, pričom z jeho odôvodnenia zároveň
vyplýva, že nie je možné zmiešavať posúdenie otázky vzniku škody pri zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú výkonom verejnej moci s otázkou zodpovednostných nárokov osôb uvedených v ustanovení
§ 3 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní. V prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa
posúdenie nevymáhateľnosti pohľadávky poškodeného ako predpokladu vzniku škody štátom odvíja

odo dňa, keď poškodený dostal plnenie na základe právoplatného rozvrhového uznesenia súdu bez
ohľadu na to, že nebolo vydané rozhodnutie o zrušení konkurzu. Zodpovednosť štátu v prípade, ak
existuje iný dlžník, je teda zodpovednosť subsidiárna a tiež objektívna, ktorej sa štát nemôže zbaviť s
tým,žemusiabyťnajskôrvyužitévšetkyzákonnémožnostiveriteľavočiinýmdlžníkomanáslednemusia
byť jednoznačne a nespochybniteľne súčasne preukázané všetky tri predpoklady tejto zodpovednosti

za škodu. Navrhovateľovi doposiaľ nevznikla žiadna škoda a nemožno ani odhadnúť, v akej výške a
kedy mu škoda v budúcnosti eventuálne vznikne, pretože vznik škody a jej výška závisí na výsledku
konkurzného konania, prípadne likvidácie Družstva. Škoda môže vzniknúť až vtedy, ak sa právo veriteľa
(navrhovateľa) voči dlžníkovi stane fakticky nevymáhateľným. K námietke navrhovateľa, že v konkurze
na majetok Družstva a v súvisiacich incidenčných súdnych konaniach ani jeden a

pol roka od vyhlásenia konkurzu nemajú veritelia ani len zistené pohľadávky, poukázal na písomné
vyjadrenie správcu konkurznej podstaty Družstva zo dňa 14.9.2011, v ktorom správca konkurznej
podstaty konštatuje katastrofálny stav účtovníctva úpadcu, ktoré bolo vedené len do júla 2010 a po tomto
dátume sa v účtovníctve nenachádzajú žiadne účtovné záznamy, účtovné doklady sú v neporiadku,
mnohé z nich chýbajú a veľká časť finančných operácií úpadcu bola realizovaná v hotovosti bez riadneho

zaznamenania v účtovníctve, pričom pohľadávky neboli popreté z dôvodu, že by boli nedostatočne
zdokladované, ale v dôsledku veľmi podozrivého hospodárenia úpadcu v období pred konkurzom. K
námietkam navrhovateľa, ktorý vytýkal prvostupňovému súdu nevykonanie listinných dôkazov v súlade
s ustanovením § 129 ods. 1 O.s.p. uviedol, že v zápisnici o pojednávaní síce nie je osobitne uvedené,že na tomto pojednávaní boli prečítané určité listiny alebo ich presne označené časti, ale z nej jasne
vyplýva, že súd prvého stupňa jednotlivé dôkazy nachádzajúce sa doteraz v súdnom spise oboznámil
(vykonal), pričom presne špecifikoval, o aké doklady išlo. Pokiaľ aj v zápisnici výslovne neuviedol, že

prečítal určité listiny alebo ich časti, tak súdu, ako aj procesným stranám, bol obsah všetkých listinných
dôkazov dobre známy z inej činnosti prvostupňového súdu, pretože na Okresnom súde Bratislava I.
je podľa dostupných informácií podaných cca 800 žalôb na rovnakom skutkovom a právnom základe.
Navyše poukázal na to, že v súlade s ustanovením § 121 O.s.p. netreba dokazovať skutočnosti
všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti, keď z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 27.2.2008, sp. zn. 1 Obo 283/2006, vyplýva, že dôkazy, na ktoré účastník
dodatočne poukazuje, sú súdu všeobecne známe, pretože účastník viedol desiatky sporov na rovnakom
skutkovom a právnom základe voči rôznym dlžníkom, takže dokazovanie v tomto smere nebolo potrebné
vykonať. Odporcovi je známe, že na Okresnom súde Bratislava I. sú proti nemu vedené stovky sporov na
rovnakomskutkovomaprávnomzákladeavovšetkýchsporochmajúnavrhovateliarovnakéhoprávneho
zástupcu. Vo vzťahu k uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 M Cdo 11/2010, na

ktorý sa navrhovateľ v tejto súvislosti odvolával, poukázal na vyňatie jej argumentácie z
kontextu citovaného rozhodnutia, pričom poukázal na jeho inú časť a skutočnosť, že zo zápisnice
prvostupňovéhosúdujednoznačnevyplýva,žesúdoboznámil(vykonal)jednotlivédôkazynachádzajúce
sa v súdnom spise.

Navrhovateľ sa k vyjadreniu odporcu k jeho odvolaniu proti rozsudku súdu prvého stupňa už nevyjadril.

Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods.
l, § 206 ods. 2 veta prvá O.s.p. v znení účinnom od 1.7.2014, ďalej len O.s.p.; § 355 O.s.p.),
túto prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď pre nariadenie pojednávania

podľa ustanovenia § 214 ods. l O.s.p. neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť
resp. zopakovať dokazovanie, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania,
nevyžaduje to dôležitý verejný záujem, súd prvého stupňa nerozhodol podľa ustanovenia § 115a bez
nariadenia pojednávania a nie je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie) a dospel k záveru,
že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 10. decembra 2014 (§ 211

ods. 2 O.s.p., § 156 ods. 3 O.s.p.). O termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci, právny
zástupca navrhovateľa, upovedomení zákonným spôsobom.

Odvolacísúdrozsudoksúduprvéhostupňavovýroku,ktorýmzamietolnávrhnavrhovateľanazaplatenie
sumy 4.768,72 € spolu s príslušenstvom potvrdil, pretože je vecne správny a keďže sa v celom

rozsahu stotožňuje s dôvodmi rozsudku, ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody
neobsahuje (§ 219 ods. l, 2 O.s.p.). Pre správnosť dôvodov napadnutého rozsudku odvolací súd
považuje za potrebné zdôrazniť nasledovné.

Súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie správnym smerom, z neho vyvodil správne skutkové

závery, vec rozhodol správne aj po právnej stránke. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z
ustanovenia§157ods.2O.s.p.Vňomdalsúdprvéhostupňajasnúapresvedčivúodpoveďnapodstatnú
otázku, prečo návrhu navrhovateľa na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nevyhovel. Dôkazy
hodnotil v súlade s ustanovením § 132 O.s.p. jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti, pričom
prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo.

Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje
rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj
právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná.
Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva

účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný
dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo
sa nepochybne v prejednávanej veci stalo [porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské

práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/08), nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008]. Právo na spravodlivý súdny proces
je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnychnoriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v
zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do
práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho

právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (II. ÚS 252/2004), ani právo na
to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho
požiadavkami (I. ÚS 50/2004 ).

Je nepochybné, že navrhovateľ sa svojím návrhom domáha uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť mu

škodu v sume 4.768,72 € spolu s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 19.4.2011 do zaplatenia
podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene niektorých zákonov, ktorá mu vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom
Národnej banky Slovenska špecifikovaným v podanom návrhu na začatie konania,
ktorý mal spočívať v tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu
investície Družstva, keď Družstvo porušovalo ustanovenie § 129 ods. 3 v spojení s ustanovením §

128 ods. 1 písm. b/, c/, h/ a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona č.
566/2001 Z.z. o cenných papieroch. Národná banka Slovenska zasiahla až v máji 2011, kedy vydaním
rozhodnutia o zákaze činnosti zakázala Družstvu činnosť, hoci neaktuálnosť Prospektu investície bola
už od 31.12.2006 evidentná, v prijatí nedostatočných opatrení zo strany Národnej banky Slovenska po
24.8.2007, kedy pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má portfólio nedostatočne

rozložené, t. j. že Družstvo malo všetky získané peňažné prostriedky investované v subjekte personálne
a majetkovo prepojenom s obchodníkom s cennými papiermi, pričom rizikovosť rozloženia portfólia je
jedným z najdôležitejších ukazovateľov, ktoré Národná banka Slovenska pri výkone dohľadu sleduje a
másledovať.NárodnábankaSlovenskaprijalaod20.8.2008do4.3.2011,kedynadobudloprávoplatnosť
rozhodnutie oodobratípovolenia,nedostatočnéopatreniaazapríčinila,ženavrhovateľnemohol

rozpoznaťrizikosvojejinvestícieužskôr,najmäpozisteniach,žeobchodníkscennýmipapiermiposkytol
Družstvu investičnú službu, ktorú mu poskytovať nemohol.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ bol členom PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ
INVESTÍCIE, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 784 717, toho času v konkurze vyhlásenom uznesením

Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 11.4.2011, č.k. 3 K 95/2010-21, právoplatným dňa 5.5.2011.
Družstvo dňa 4.12.2010 vystavilo na meno navrhovateľa zmenku na zmenkovú sumu 1.800,-- €
splatnú na videnie, ktorá nebola veriteľovi (navrhovateľovi) vyplatená z dôvodu nedostatku finančných
prostriedkov. Členstvo navrhovateľa v Družstve zaniklo dňa 10.12.2010 a vzniklo mu právo na vyplatenie
vyrovnacieho podielu v sume 2.928,77 €; zvyšok predstavuje príslušenstvo pohľadávky. V konaní nebolo

sporné ani to, že správca konkurznej podstaty uznal pohľadávku navrhovateľa len v sume 1.839,95 €,
že na zvyšok navrhovateľ proti správcovi konkurznej podstaty úpadcu podal incidenčnú žalobu; konanie
nie je doposiaľ právoplatne skončené (na Okresnom súde Bratislava I. pod sp. zn. 4 Cbi 98/2011).

Z obsahu spisu je ďalej nepochybné, že dňa 2.6.2008 bola medzi Družstvom ako klientom a

obchodnou spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s., Bratislava, Poľná č. 1, IČO: 35 828 749, ako
obhospodarovateľom uzavretá Zmluva o riadení portfólia podľa ustanovenia § 43 zákona č. 566/2001
Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, predmetom ktorej (čl. I. bod 2 Zmluvy) bol záväzok obchodníka s cennými papiermi hospodáriť
s portfóliom Družstva, pravidelne sledovať a vyhodnocovať spravované portfólio, obstarávať predaj

cenných papierov z portfólia, nákup cenných papierov a prvé nadobudnutie cenných
papierov od emitenta do portfólia Družstva, v súlade so schválenými prospektami investícií,
uschovávať a spravovať cenné papiere nachádzajúce sa v portfóliu Družstva,
uskutočňovaťoptimalizáciuataktickézmenyvportfóliuDružstvaaposkytovaťmukonzultácieafinančné
analýzy, pričom podľa Prílohy č. 2 k Zmluve sa obchodník s cennými papiermi zaviazal zabezpečiť mieru

zhodnotenia Družstva vo výške 8 % ročne.

Medzi účastníkmi konania nebolo sporným, že po výpovedi Zmluvy zo dňa 30.3.2010 zo strany
obchodníka s cennými papiermi Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 21.12.2010, č.
ODT-8305-5/2010, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1.3.2011,

č. GUV-274/2011, odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných
služieb a rozhodnutím zo dňa 30.5.2011, č. ODT-10890-4/2010, zakázala Družstvu predaj
majetkových hodnôt podľa ustanovenia § 144 ods. 4 písm. c/ zákona č. 566/2001 Z.z. zdôvodu porušenia § 129 ods. 3 v spojení s ustanovením § 128 ods. 1 písm. b/, c/, h/ zákona č. 566/2001
Z.z. a ustanovenia § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z.

Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva navrhovateľa na náhradu škody je ustanovenie § 9
zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej

zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch
podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody.

Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z.z. v ustanovení §

9 bližšie definuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaníaleboinýnezákonnýzásahdo
práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností toho
- ktorého prípadu môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho

orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismiprekonanieštátnehoorgánualebokporušeniuporiadku,ktorývyplývazpovahy,funkciealebo
cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do najmenších
podrobností, a preto je potrebné správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu,
k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj

nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných
lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu
alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na
prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou
zákon č 514/2003 Z.z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov
(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.
Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka

príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v
konkrétnych súvislostiach. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam
otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve
vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak
je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať

zovšeobecnýchsúvislostíaskúmať,ktorápríčinajuvyvolala.Pritomniejerozhodujúcečasovéhľadisko,
alevecnásúvislosťpríčinyanásledku;časovásúvislosťalenapomáhapriposudzovanívecnejsúvislosti.
V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou
spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na
neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny na následok,

pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku
musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri
zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich
do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.

Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.
Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a
vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie
bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúce jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.

Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo
všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také
konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test
conditio sine qua non spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivýnásledok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa
teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej
povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne

však musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala. Existenciu príčinnej súvislosti
zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie
je. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou
(ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre
posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda

(majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.

Škoda ako kategória občianskeho práva sa chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére
poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch, t. j. všeobecným ekvivalentom a je napraviteľná
poskytnutímmajetkovéhoplnenia,tedaposkytnutímpredovšetkýmpeňazí.Skutočnouškodou(damnum
emergens) sa rozumie ujma, ktorá musí spočívať v zmenšení majetkového stavu poškodeného oproti

stavu pred škodnou udalosťou. Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Ušlý zisk je v podstate ušlým
majetkovým prospechom a spočíva v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného,
ktoré by bolo možné dôvodne očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí, nebyť škodnej udalosti.
Poškodený je povinný vznik škody preukázať, v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno
o tom, že škoda vznikla.

Nevyhnutným predpokladom pre záver o tom, či postup Národnej banky Slovenska v
preskúmavanej veci bol nesprávny, je vymedzenie "správneho úradného postupu" a zistenie, že
Národná banka Slovenska tento postup nezachovala, keď v danej veci mal nesprávny úradný postup
spočívať aj v tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investície

Družstva a na zistené nedostatky riadne a včas nereagovala. V tejto súvislosti je potrebné uviesť,
že ak v posudzovanej veci úradným postupom je postup Národnej banky Slovenska ako orgánu
štátu súvisiaci s výkonom štátnej (verejnej) moci, ktorý sa dotýka navrhovateľa, predovšetkým jeho
individuálnych práv a povinností, tak neobstojí jeho námietka spočívajúca v tvrdení, že povinnosťou
Národnej banky Slovenska bolo dohliadať na aktualizáciu Prospektu investície. Povinnosť aktualizovať

Prospekt investície bola Družstvu uložená s účinnosťou až od 1.1.2009, na základe novelizovaného
ustanovenia § 127 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch v spojení s ustanovením §
125c ods. 1. zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch, a preto sa na Národnú banku Slovenska
nemohla vzťahovať povinnosť dohliadať na aktuálnosť Prospektu investície realizovanú pred týmto
dátumom, t. j. pred 1.1.2009. Z toho potom vyplýva, že v rozhodnom období, t. j. do

novelizácie zákona č. 566/2001 Z.z. vykonanej zákonom č. 558/2008 Z.z. neexistovala povinnosť
Družstva aktualizovať Prospekt investície. Z povahy veci je v tomto smere vylúčený aj dohľad zo
strany Národnej banky Slovenska, keďže nebolo možné kontrolovať povinnosť, ktorá v rozhodnom čase
neexistovala. Zároveň je potrebné uviesť, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových
hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície až od 1.6.2010, kedy

boli novelou ustanovenia § 129 ods. 3 zákona č. 566/2001 Z.z. vykonanej zákonom č. 129/2010 Z.z.
rozšírené povinnosti družstva, a preto pokiaľ Družstvo od 31.12.2006 do 1.6.2010 zo zákona takúto
povinnosť nemalo, nemohla Národná banka Slovenska túto povinnosť skúmať ani prostredníctvom
výkonu dohľadu, keď Družstvo samo osebe nebolo povinné Prospekt investície dodržiavať.

Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou navrhovateľa o povinnosti Národnej banky Slovenska v
oblastiskúmaniarizikovostiportfóliaDružstva,nakoľkozákonč.566/2001Z.z.neukladalvyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti, a preto ani Národnej banke
Slovenskaznehonevyplývalapovinnosť,ktorábyjejakopovinnémusubjektutakútopovinnosťukladala.
Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu

zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv subjektu, avšak
na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej
(škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností Národnej banky
Slovenska. Nemohol by sa preto zbaviť zodpovednosti za postup Národnej banky Slovenska v prípade,
ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv navrhovateľa, ktorý však nemôže

vychádzať z toho, ako takýto postup navrhovateľ vyhodnotil, ale musí vychádzať výlučne z toho, že
nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov viac povinností ako tie, ktoré jej
konkrétnymspôsobomvyplývajúzozákona,čojeproporcionálnestým,ženemožnoposkytovaťochranu
štátnemu orgánu, ktorý si prisvojí pri aplikácii zákona viac práv.Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej
podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných

finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia Družstva, čo v praxi znamenalo,
že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo
samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu, dávalo pokyny na nákup, či predaj toho-
ktorého finančného nástroja (čl. III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5 zákona č. 566/2001
Z.z.). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient obchodníka s cennými papiermi využívalo

na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií nie je zaručená. Navrhovateľ si pritom
ako člen Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio, musel byť vedomý, že vývoj
na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť, čo je podstatným znakom obchodov
vykonávaných prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi. Až do rozhodnutia Národnej banky
Slovenska zo dňa 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi
povolenie na poskytovanie investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej

banky Slovenska zo dňa 1.3.2011, č. GUV-274/2011, vykonával obchodník s
cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou bankou Slovenska a činnosť Družstva, ktorého
bol navrhovateľ v rozhodnom čase členom, spĺňala znaky investovania s finančnými prostriedkami,
disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma nakladania s vlastným majetkom je spôsob
zhodnocovania na vlastné riziko, teda riziko v zmysle neistého výnosu z realizovaného finančného

investovania. Zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka s
cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči navrhovateľovi.

Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou navrhovateľa o nedostatočných opatreniach Národnej
banky Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s

cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu, nakoľko odhliadnuc od aktívneho prístupu Národnej banky
Slovenska k obchodníkovi s cennými papiermi, preukázaného jej rozhodnutím zo dňa 8.1.2008, č.
OPK-9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu v sume 500.000,-- Sk
(16.596,96 €), kedy po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou Národnej banky
Slovenska rozhodnutím zo dňa 20.8.2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila obchodníkovi s cennými

papiermi pokutu v sume 300.000,-- Sk (9.958,18 €) a následne rozhodnutím zo dňa 21.12.2010,
č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie
investičných služieb, odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť nasledovné.

Navrhovateľ sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý

má spočívať v takom pochybení v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týka hmotnoprávneho
posúdenia veci, keď takéto hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť v obsahu rozhodnutí
Národnej banky Slovenska, nakoľko nie je možné za nesprávny úradný postup považovať výklad
zákona, právne posúdenie veci, či aplikáciu zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu,
odlišný od subjektívneho očakávania účastníka, ktorého práv, či právom chránených záujmov sa má

rozhodnutie dotýkať.

Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa, že
Národná banka Slovenska svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci
postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom rozhodovaní

žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských
slobôd, a preto jej postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny úradný postup v zmysle zákona č.
514/2003 Z.z.

Odvolací súd považuje za potrebné osobitne poukázať na to, že postup Národnej banky Slovenska bol v

súladesčl.2ods.2ÚstavySlovenskejrepubliky,podľaktoréhoštátneorgánymôžukonaťibanazáklade
Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Pokiaľ Národná banka Slovenska
zisťovala podmienky a predpoklady pre vydanie vyššie uvedených rozhodnutí, za týmto účelom
nepochybne zhromažďovala podklady (dôkazy), hodnotila zistené skutočnosti, tieto právne posúdila a
iné opatrenia, ktoré od Národnej banky Slovenska navrhovateľ očakával a namietal ich nedostatočnosť,

nemôžu byť na ujmu odporcovi. V daných prípadoch išlo o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu
rozhodnutí a prípadné nesprávnosti a vady pri tomto zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom
prejavia práve v obsahu rozhodnutia. Z hľadiska zodpovednosti štátu môžu takéto rozhodnutia zakladať
(za splnenia zákonných podmienok) zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie, avšak navrhovateľ vpriebehu celého konania pred súdom prvého stupňa vytýkal len nesprávny úradný postup Národnej
banky Slovenska. V tejto súvislosti je zároveň potrebné zdôrazniť, že všetky uvedené rozhodnutia
boli vydané v súlade so zákonom, neboli zrušené a majú povahu tzv. zákonného rozhodnutia s tým,

že subjektívne presvedčenie navrhovateľa o tvrdenej, avšak v konaní nepreukázanej, nesprávnosti
úradného postupu a nedostatočnosti opatrení prijatých Národnou bankou Slovenska, ktorá
nemá oporu v zákone, sa nemusí vždy legitímne zhodovať s objektívnou realitou.

V súvislosti s vyhlásením konkurzu uznesením Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 11.4.2011, č. k.

3 K 95/2010-21, právoplatným dňa 5.5.2011, na majetok Družstva ako úpadcu, odvolací súd uvádza,
že nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom voči odporcovi môže byť v
občianskom súdom konaní uplatnený až vtedy, ak navrhovateľ nemohol dosiahnuť uspokojenie
svojej pohľadávky v konkurznom konaní. Nakoľko si však navrhovateľ pohľadávku, ktorá je predmetom
tohto sporu, uplatnil v konkurznom konaní, škoda mu ešte nevznikla. Nárok na náhradu
škody od štátu by mohol navrhovateľ uplatniť iba vtedy, ak by preukázal, že sa bezúspešne domáhal jej

vydania v konkurznom konaní, keďže existencia pohľadávky uplatnenej v konkurznom konaní
vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy, a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu
s právnou úpravou konkurzu. V prejednávanej veci preto nie je daný ani ďalší predpoklad zodpovednosti
štátu za škodu, a to existencia samotnej škody (analogicky rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 31.5.2006, sp. zn. 4 Cdo199/2005).

Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou navrhovateľa v odvolaní týkajúcou sa procesného
pochybenia súdu prvého stupňa, ktorý na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými dôkazmi
predpísaným spôsobom, nakoľko z obsahu zápisnice o pojednávaní pred prvostupňovým súdom
vyplýva, že súd účastníkov riadne oboznámil s obsahom listinných dôkazov založených v predmetnom

spise, ako aj v opakujúcich sa dôkazov, spoločných pre všetky konania o náhrade škody vedených proti
odporcovi.

Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p., § 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.

S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi
konania na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho
súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; účastníci, predovšetkým
odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.

rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos
VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

Odporcovi úspešnému aj v odvolacom konaní odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal,

keďže ich náhradu nežiadal (§ 224 ods. 1, § 142 ods. l, § 151 ods. l O.s.p.).

V súlade so zákonom č. 659/2007 Z.z. o zavedení meny euro na území Slovenskej republiky s
účinnosťou od 1.1.2009 peňažné údaje v slovenskej mene sa odo dňa zavedenia eura považujú za
peňažné údaje v eurách, a to v prepočte a so zaokrúhlením podľa konverzného kurzu, tohto zákona a

ďalších pravidiel pre prechod na euro (§ 9 ods. 2 citovaného zákona).

Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.