Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 25. november 2013

Súd: Okresný súd Prievidza
Spisová značka: 17C/74/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3811206973
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Robert Šorl PhD.
ECLI: ECLI:SK:OSPD:2013:3811206973.11

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prievidza samosudcom JUDr. Robertom Šorlom, PhD. v právnej veci navrhovateľa: R.
Y., narodený XX.X.XXXX, bytom Y. XXX/XX, S. D., zastúpený advokátom JUDr. Denisom Glajchom so
sídlom Bernolákova 2476, 955 01 Topoľčany proti odporcovi: Slovenská republika, v mene ktorej koná:
1/ Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Štúrova 2, 812 85 Bratislava a 2/ Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky, Pribinova 2, 812 72 Bratislava o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy takto

r o z h o d o l :

Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi 2.835,26 eur, s tým, že 1.393,59 eur zaplatí
navrhovateľoviMinisterstvovnútraSlovenskejrepublikya1.441,67eurzaplatínavrhovateľoviGenerálna
prokuratúra Slovenskej republiky, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
V prevyšujúcej časti sa návrh z a m i e t a.
Odporca je p o v i n n ý nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 1.068,34 eur s tým, že časť
vo výške 525,10 eur zaplatí Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a časť vo výške 543,24 eur zaplatí
Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ktoré je povinný zaplatiť advokátovi navrhovateľa, a to do

troch dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa prostredníctvom advokáta návrhom doručeným súdu dňa 5.5.2011 domáhal proti
odporcovi zaplatenia 4.200,- eur a náhrady trov konania. Návrh zdôvodnil tým, že jeho motorové vozidlo,
ktoré mu bolo odcudzené, bolo dňa 31.12.2007 zaistené na účely trestného konania, pričom tým, že
mu vozidlo nebolo vydané dňa 19.2.2008, keď bol vydané uznesenie o vydaní motorového vozidla a
bolo mu vydané až 6.10.2009, mu vznikla škoda spojená so znížením ceny motorového vozidla vo

výške 3.200,- eur a nemajetková ujma vo výške 1.000,- eur. Navrhovateľ sa ešte pred začatím konania
dňa 18.2.2011 prostredníctvom svojho advokáta so svojím nárokom obrátil na Generálnu prokuratúru
Slovenskej republiky, pričom táto mu dňa 13.4.2011 uviedla, že nesprávny úradný postup Okresnej
prokuratúry Prievidza bol len článkom reťazca príčin, pre ktoré nebolo navrhovateľovi vydané motorové
vozidlo, a preto nie sú dôvody pre zodpovednosť Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky.
Odporca Slovenská republika sa prostredníctvom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky k návrhu
vyjadrila tak, že návrh žiada zamietnuť, vychádzajúc z toho, že navrhovateľ označil za nesprávny

úradný postup obsah vybavenia svojho podnetu Okresnou prokuratúrou Prievidza, pričom tento štátny
orgán jeho podnet vybavil riadne v zákonom stanovenej lehote a rovnako bol jeho podnet riadne
vybavený aj Krajskou prokuratúrou v Trenčíne, pričom spôsob vybavenia podnetu prokuratúrou nemôže
preskúmavať občianskoprávny súd. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky poukázala na to, že
nemôže zodpovedať za konanie policajta, za konanie ktorého zodpovedá Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky. Nakoniec Generálna prokuratúra Slovenskej republiky uviedla, že súd v občianskoprávnom

konaní nie je príslušný a spôsobilý preskúmavať zásahy urobené orgánmi činnými v trestnom konaní,
keďže tieto môže preskúmavať len prokurátor, lebo tým by mohli občianskoprávne súdy preskúmavať
aj to, či bol alebo nebol spáchaný trestný čin, resp. či malo byť začaté trestné stíhanie a pod.Vzhľadom na to, že navrhovateľ protiprávne konanie odporcu vymedzil aj konaním policajta, súd ako
s osobou oprávnenou konať v mene odporcu, konal aj s Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky,
ktoré sa k návrhu vyjadrilo tak, že postup policajta bol správny a tento postup môže preskúmavať len

prokurátor a nie súd.
Súd vo veci rozhodol rozsudkom 16.4.2013, ktorým zaviazal odporcu, aby navrhovateľovi zaplatil
2.835,26 eur a v prevyšujúcej časti návrh zamietol. Proti tomuto rozsudku podal odporca odvolanie,
pričom odvolací súd rozhodol o odvolaní tak, že rozsudok okresného súdu sa v napadnutej časti zrušuje
a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, a to podľa § 221 ods. 1 písm. h) Občianskeho

súdneho poriadku, podľa ktorého súd rozhodnutie zruší, len ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne
posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. V
odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uviedol, že z ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov vyplýva, že za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, okrem iného aj nesprávnym
úradným postupom zodpovedá štát ako taký, a v tomto treba považovať názor vyslovený súdom prvého

stupňa v odôvodnení jeho rozhodnutia za správny. Zákon však zároveň výslovne stanovuje, ktorý orgán
koná v mene štátu vo veci náhrady škody, spôsobenej orgánom verejnej moci, pričom konaním v mene
štátu nemožno rozumieť len procesné zastúpenie v konaní, ale aj uspokojenie samotného nároku na
náhradu škody. Skutočnosť, že v takomto druhu sporu je potrebné vyriešiť, ktorý orgán koná v mene
štátu, vyplýva aj z používanej judikatúry Najvyššieho súdu SR (viď rozhodnutie 3 Cdo 194/2010),

v ktorom sa Najvyšší súd Slovenskej republiky zaoberal riešením otázky, ktorý orgán je orgánom
konajúcim v mene štátu. Súd prvého stupňa mal vo svojom rozhodnutí určiť orgán, konajúci v mene
štátu v predmetnej veci, a pokiaľ tak súd prvého stupňa neurobil, je jeho rozhodnutie nevykonateľné.
Súd prvého stupňa má vo svojom rozhodnutí označiť, či orgánom, konajúcim v mene štátu, je v danom
prípade Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky alebo Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, a

svoje rozhodnutie v tomto smere aj riadne odôvodniť.
Súd vykonal dokazovanie všetkými účastníkmi navrhnutými dôkazmi, a to: spisom Okresného
riaditeľstva PZ v Prievidzi ČVS:ORP-1343/OVK-PD-2007, potvrdením (čl. 6), uznesením (čl. 7),
upovedomením (čl. 8), listom Okresnej prokuratúry Prievidza (čl. 9 - 10), listom Krajskej prokuratúry
Trenčín (čl. 11 - 13), potvrdeniami autobazárov (čl. 14 - 15), kúpnou zmluvou (čl. 16), dokladom o

zaplatení poistky (čl. 17), výzvou na predbežné prerokovanie (čl. 18 - 21), oznámením prokuratúry (čl.
22 - 25), potvrdením o zaplatení poistiek (čl. 49), znaleckým posudkom znalca Ing. C. Mikuška (čl. 80
- 107), výsluchom navrhovateľa a svedkyne N. Y., manželky navrhovateľa. Z vykonaného dokazovania
mal súd preukázaný nasledovný skutkový stav:
Syn navrhovateľa dňa 30.11.2007 podal trestné oznámenie na osobu S. W., pričom tvrdil, že tento mu

dňa 26.11.2007 v Pardubiciach v Českej republike odcudzil motorové vozidlo jeho otca Opel Astra Combi
EČ: PD XXX CM. O odcudzení motorového vozidla urobil syn navrhovateľa trestné oznámenie aj dňa
26.11.2007 na polícií v Českej republike.
Dňa 30.12.2007 bol políciou v Slovenskej republike kontrolovaný S. W., ktorému v súvislosti s tým, že
viedol motorové vozidlo navrhovateľa, bola podľa § 85 ods. 2 Trestného poriadku obmedzená osobná

sloboda. Dňa 31.12.2007 S. W. podľa § 89 ods. 1 Trestného poriadku toto motorové vozidlo vydal
Okresnému riaditeľstvu PZ v Prievidzi. S. W. bol následne vypočutý ako svedok pričom to, že držal
motorové vozidlo navrhovateľa odôvodnil tým, že synovi navrhovateľa požičal 20.000,- Kč s dohodou,
že on mu vráti 30.000,- Kč, a súčasťou ich dohody bolo aj to, že bude môcť užívať motorové vozidlo
navrhovateľa ako záruku za vrátenie pôžičky. S. W. ako adresu na doručovanie uviedol adresu svojho

prechodného pobytu. Toho istého dňa bolo motorové vozidlo ohliadnuté, boli zistené jeho poškodenia,
pričom v motorovom vozidle boli zaistené stopy. Na list Okresného riaditeľstva PZ v Prievidzi polícia
Českej republiky dňa 16.1.2008 oznámila, že motorové vozidlo na trestné konanie nepotrebuje a súhlasí
s jeho vydaním vlastníkovi.
Uznesením zo dňa 19.2.2008 vyšetrovateľ OR PZ Prievidza podľa § 97 ods. 1 Trestného poriadku

rozhodol tak, že navrhovateľovi vracia jeho motorové vozidlo, čo odôvodnil tým, že toto motorové
vozidlo už nie je potrebné pre ďalšie konanie. Uvedené uznesenie bolo doručené navrhovateľovi dňa
27.2.2008. Dňa 20.2.2008 bolo uznesenie doručované prostredníctvom OO PZ Partizánske na adresu
na doručovania uvedenú S. W., pričom OO PZ Partizánske dňa 27.3.2008 oznámilo, že S. W. sa na
uvedenej adrese nezdržiava. Dňa 22.2.2008 bolo uznesenie doručované poštou S. W. na adresu jeho

trvalého pobytu, pričom z tejto adresy sa zásielka s poznámkou adresát neznámy vrátila ako nedoručená
a deň vrátenia odosielateľovi nebol vyznačený. Následne bola zásielka s uznesením doručovaná S.
W. poštou dňa 14.4.2008 na adresu, ktorú označil ako adresu na doručovanie, pričom z tejto adresy
sa zásielka s uznesením vyšetrovateľovi vrátila ako nedoručená s poznámkou adresát neznámy. Dňa20.3.2008bolouzneseniedoručovanéprostredníctvomOOPZKremnica,ktorédňa27.3.2008oznámilo,
že S. W. sa na uvedenej adrese nezdržiava. Neboli úspešné ani ďalšie pokusy o doručenie uznesenia
S. W. na rôzne domnelé adresy.

Navrhovateľovi Okresná prokuratúra Prievidza dňa 14.11.2008 na jeho žiadosť o vydanie motorového
vozidla uviedla, že si vyžiadala vyšetrovací spis, preskúmala ho a dospela k záveru, že postup
vyšetrovateľa je správny a uznesenie o vydaní veci je potrebné doručiť S. Navrhovateľovi Krajská
prokuratúra Trenčín dňa 4.9.2009 uviedla, že uznesenie nie je potrebné doručiť S. stačí jeho doručenie
navrhovateľovi,apretomumožnovydaťmotorovévozidlo.Dňa6.10.2009bolomotorovévozidlovrátené

Okresným riaditeľstvom PZ v Prievidzi navrhovateľovi, pričom bolo poškodené a navrhovateľ ho chcel
po oprave predať. Najprv ho ponúkal za 3.500,- eur, no následne ho až za približne pol roka predal za
2.700,- eur. Až po predaji tohto motorového vozidla si navrhovateľ mohol kúpiť iné ojazdené motorové
vozidlo za 6.500,- eur.
Podľa vyjadrenia autobazáru cena typu motorového vozidla navrhovateľa predstavovala v roku 2007
čiastku 6.000,- eur a v roku 2010 čiastku 3.000,- až 2.500,- eur (čl. 14). Podľa vyjadrenie ďalšieho

autobazáru predstavovala hodnota typu motorového vozidla navrhovateľa v roku 2007 čiastku približne
6.200,- eur a v roku 2010 čiastku približne 3.000,- eur až 3.500,- eur. Navrhovateľ motorové vozidlo
predal v apríli 2010 za 2.700,- eur. Zo znaleckého posudku znalca vyplynulo, že hodnota motorového
vozidla navrhovateľa predstavovala k 26.11.2007 6.060,58 eur, k 31.12.2007 čiastku 6.018,99 eur, k
19.2.2008 5.910,74 eur, k 14.11.2008 4.968,33 eur a k 6.10.2009 4.075,48 eur.

Navrhovateľ si motorové vozidlo, ktoré mu bolo odcudzené, kúpil ako ojazdené v priebehu roka 2007,
aby mohol dochádzať za svojou zdravotne postihnutou dcérou z miesta svojho bydliska do Prešova
a aby mohol dochádzať so svojou manželkou na jej rôzne lekárske vyšetrenia. Potom ako bolo jeho
synovi motorové vozidlo odcudzené, navrhovateľ nemal dostatok prostriedkov na zakúpenie nového
motorového vozidla, keďže už pri kúpe motorového vozidla, ktoré mu bolo odcudzené, sa zadĺžil. Keďže

motorové vozidlo potreboval na dochádzanie za svojou dcérou, ako aj na to, aby mohol doviesť svoju
ťažko, onkologicky, chorú manželku na pravidelné lekárske kontroly, motorové vozidlo si požičiaval od
svojich známych, ktorým za požičanie motorového vozidla neplatil, no snažil sa im odvďačiť tým, že
nechal v nádrži viac benzínu. Takto požičané motorové vozidlá využíval predovšetkým na dochádzanie
za častými lekárskymi kontrolami svojej manželky, ktorá musela v tomto období najmenej 50 krát

cestovať za rôznou zdravotnou starostlivosťou. Navrhovateľ sa doteraz osobám, ktoré mu vypožičiavali
motorové vozidlá, cíti zaviazaný tak, že im nemôže odmietnuť pomoc.
Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“)
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi

verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.
Podľa § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom

konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo poverený orgán Policajného zboru.
Podľa § 4 ods. 1 písm. e) zákona č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu
spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo
správnom konaní.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.
Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak.
Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa
určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije
a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov,ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v
spoločenskom uplatnení.
Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že S. v čase, keď bol v trestnej veci v postavení svedka, mal pri

sebe vec dôležitú pre trestné konanie, a túto vec - motorové vozidlo navrhovateľa podľa § 89 ods. 1
Trestného poriadku na vyzvanie vydal policajtovi. V priebehu trestného konania bolo zistené, že táto vec
už pre trestné konanie nie je potrebná. Preto bol splnený predpoklad na to, aby policajt alebo prokurátor
postupoval podľa § 97 ods. 1 Trestného poriadku. Vzhľadom na to, že vyšetrovateľ zo zabezpečených
dôkazov dospel k záveru, že právo navrhovateľa na vec je nepochybné, rozhodol podľa § 97 ods. 1

Trestného poriadku tak, že vec sa vydá navrhovateľovi. Tento postup vyšetrovateľa treba považovať za
správny.Rovnakozasprávnytrebapovažovaťpostupvyšetrovateľaspočívajúcivtom,žetotouznesenie
doručoval nielen navrhovateľovi, ale aj S. W., ktorý toto motorové vozidlo policajtovi vydal.
Nesprávny je výklad, podľa ktorého uvedené uznesenie nebolo treba doručovať S. W.. Trestný poriadok
explicitne nerieši otázku, komu treba doručovať uznesenie o vydaní veci podľa § 97 ods. 1 Trestného
poriadku. Zásadne však platí, že rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní treba doručovať

účastníkom konania, teda tým, osobám, o ktorých právach sa koná. Vydaním veci S. W. bolo zasiahnuté
do jeho práva držať motorové vozidlo, pričom S. W. držbu tohto motorového vozidla odôvodňoval aj
svojimi tvrdeniami v priebehu trestného konania. Aj keď bolo v trestnom konaní zistené, že vlastníkom
motorového vozidla je navrhovateľ, nemohlo toto zistenie viesť k tomu záveru, že uznesenie bolo
treba doručovať len navrhovateľovi a nie S. W.. Vydaním veci S. W. vyšetrovateľovi a zistením toho,

že navrhovateľ je vlastníkom veci, ktorý si uplatňuje právo túto veci držať, vznikol medzi S. W.,
navrhovateľom a štátom trestnoprocesný vzťah, ktorého predmetom bolo právo držať motorové vozidlo,
ktorého vlastníkom je navrhovateľ a ktorého držby sa vo vzťahu k štátnemu orgánu dobrovoľne vzdal S.
W.. Preto právoplatným rozhodnutím o vydaní veci navrhovateľovi sa zasahovalo do domnelých práv S.
W.. Preto bolo potrebné tejto osobe uznesenie o vydaní veci podľa § 97 ods. 1 a 4 Trestného poriadku

doručiť a bol správny postup vyšetrovateľa, keď rozhodnutie o vydaní veci doručoval podľa § 66 ods.
1 písm. b) Trestného poriadku do vlastných rúk aj S. W. ako osobe oprávnenej podať sťažnosť proti
uzneseniu.
Z obsahu vyšetrovacieho spisu bolo zistené, že S. W. pri svojom výsluchu ako svedok bezprostredne
potom, ako vydal motorové vozidlo uviedol svoju adresu na doručovanie, pričom vyšetrovateľ postupoval

tak, že uznesenie na túto adresu doručoval dňa 20.2.2008 podľa § 65 ods. 2 Trestného poriadku, podľa
ktorého v prípade potreby, najmä pri nariadenom predvedení, pri neúspešnosti pokusu doručiť iným
spôsobom do vlastných rúk adresátovi zásielku, alebo pri nebezpečenstve, že prieťahom v doručovaní
sa pojednávanie zmarí, možno o doručenie požiadať útvar Policajného zboru alebo obec, pričom na
doručenie uznesenia vyzval OO PZ Partizánske, ktoré mu dňa 27.3.2008 oznámilo, že S. W. sa na

adrese,ktorúuviedolakoadresunadoručovanie,nezdržiava.Následnesavyšetrovateľpokúšalzisťovať
pobyt S. W. tak, aby mu bolo uznesenie doručené do vlastných rúk. Tento postup vyšetrovateľa bol
nesprávny, keďže podľa § 66 ods. 3 Trestného poriadku platí že, ak nebol adresát zásielky, ktorú treba
doručiť do vlastných rúk, zastihnutý na adrese, ktorú na tieto účely uviedol, zásielka sa uloží u orgánu,
ktorý zásielku doručuje, a adresát sa vhodným spôsobom upovedomí, že mu zásielku príde doručiť

znovu v určitý deň a hodinu. Ak zostane i nový pokus o doručenie bezvýsledný, uloží sa písomnosť na
pošte alebo orgáne obce a adresát sa vhodným spôsobom upovedomí, kde a kedy si môže zásielku
vyzdvihnúť. Ak si adresát zásielku nevyzdvihne do troch pracovných dní od uloženia, považuje sa
posledný deň tejto lehoty za deň doručenia, aj keď sa adresát o uložení nedozvedel; toto neplatí, ak ide
o doručenie trestného rozkazu.

Z § 66 ods. 3 Trestného poriadku je zrejmé, že Trestný poriadok v prípade ak osoba, ktorej sa doručuje,
označila adresu na doručovanie, vytvára fikciu doručenia, ktorú treba aplikovať bez ohľadu zistenie
toho, či sa táto osoba na ňou uvedenej adrese na doručovanie zdržuje alebo nie. Preto malo OO PZ
Partizánske pri doručovaní zásielky postupovať tak, aby boli vytvorené podmienky na vznik tejto fikcie,
teda S. W. na ním uvedenej adrese, na ktorej nebol zastihnutý oznámiť, že mu zásielku doručia znovu v

určitý deň a hodinu a v prípade nového neúspešného pokusu o doručenie zásielky túto uložiť na orgáne
obce. Ak by si S. W. zásielku nevyzdvihol do troch pracovných dní od uloženia, bolo treba považovať
posledný deň tejto lehoty za deň doručenia, aj keby sa S. W. ako adresát o uložení nedozvedel. Ak by
bol tento postup OO PZ Partizánske dodržaný, resp. vyšetrovateľ by sa pokúsil o opätovné doručenie
zásielky týmto spôsobom, bolo by možné dosiahnuť doručenie uznesenia S. W. ešte pred dňom jeho

doručenia navrhovateľovi. Preto nebolo správne ani ďalšie doručovanie uznesenia S. W. na rôzne
domnelé adresy. Takýto postup vyšetrovateľa OO PZ Prievidza treba posúdiť podľa § 9 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z.z. ako nesprávny úradný postup, keďže pri doručovaní zásielky vyšetrovateľ ako štátny
orgán neurobil úkony predpokladané zákonom na to, aby vo vzťahu k doručeniu uznesenia S. W. nastalafikcia doručenia potrebná na to, aby uplynula lehota na podanie sťažnosti a následná právoplatnosť
uznesenia o vydaní veci navrhovateľovi. Tým bolo zasiahnuté vyšetrovateľom do práva navrhovateľa na
vydanie veci podľa vydaného uznesenia. Okrem toho bolo povinnosťou Okresnej prokuratúry Prievidza

najneskôr dňa 14.11.2008 potom, ako si na podnet navrhovateľa vyžiadala vyšetrovací spis, odstrániť
tento nedostatok postupom podľa § 230 Trestného poriadku.
Vychádzajúc z toho, že nemožno predpokladať, že by S. W. podal dôvodnú sťažnosť proti uzneseniu
o vydaní motorového vozidla navrhovateľovi v prípade doručenia uznesenia fikciou podľa § 66 ods. 3
Trestného poriadku, bolo následkom nesprávneho postupu pri doručovaní uznesenia S. W. spôsobené

to, že navrhovateľ nemohol od februára 2008 do 6.10.2009 vykonávať svoje právo držať a užívať svoje
motorové vozidlo. Týmto protiprávnym konaním - nesprávnym úradným postupom bol spôsobený podľa
§ 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. zásah do majetkového práva navrhovateľa spočívajúceho v odňatí
užívania motorového vozidla Opel Astra X. EČ: C Užívanie motorového vozidla je majetkové právo, ktoré
výška je závislá od toho, akým spôsobom sa zníži hodnota motorového vozidla za obdobie, v ktorom
bolo odňaté užívanie motorového vozidla oprávnenej osobe. Z vykonaného dokazovania vyplynulo,

že hodnota motorového vozidla navrhovateľa predstavovala vo februári 2008, keď mohlo byť vozidlo,
v prípade využitia zákonných možností štátu vrátené štátom navrhovateľovi, čiastku 5.910,74 eur a
dňa 6.10.2009, keď bolo motorové vozidlo navrhovateľovi skutočne vydané, čiastku 4.075,48 eur. Za
škodu preto treba považovať rozdiel medzi týmito hodnotami, čo je 1.835,26 eur. Preto súd návrhu
o zaplatenie náhrady skutočnej škody vo výške 3.200,- eur vyhovel len v časti o zaplatenie 1.835,26

eur a v prevyšujúcej časti o zaplatenie 1.364,74 eur návrh zamietol. Nebolo dôvodné, aby súd pri
určení výšky skutočnej škody vychádzal z navrhovateľom tvrdených skutočností, ktorých podstatou
bolo to, že motorové vozidlo navrhovateľa sa v roku 2007 predávalo za 6.000,- eur a v apríli 2010 za
3.500,- eur až 2.500,- eur. Uvedené skutkové tvrdenia navrhovateľa nebolo možné zobrať za základ
škody navrhovateľa, keďže štát môže zodpovedať len za obdobie, v ktorom bolo navrhovateľovi odňaté

užívanie motorového vozidla v dôsledku nesprávneho úradného postupu a nie v dôsledku odcudzenia
motorového vozidla, resp. v dôsledku neúspešných pokusov navrhovateľa o predaj vozidla.
Okrem skutočnej škody sa navrhovateľ proti odporcovi domáhal aj náhrady nemajetkovej ujmy
spočívajúcej v tom, že v čase odňatia užívania motorového vozidla, motorové vozidlo nevyhnutne
potreboval na zabezpečenie dochádzania za zdravotnou starostlivosťou svojej manželky, pričom bol

odkázaný na pomoc tretích osôb, ktoré mu bez nároku na odplatu poskytovali svoje motorové vozidlá,
keďže on si z dôvodu svojej majetkovej situácie nemohol dovoliť kúpu iného motorového vozidla.
Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že v čase od februára 2008 do vydania motorového vozidla
štátom,muselamanželkanavrhovateľanajmenej50krátvsúvislostisonkologickýmochorenímvyhľadať
zdravotnú starostlivosť na rôznych miestach mimo miesta svojho bydliska. Navrhovateľ si motorové

vozidlo vypožičiaval od svojich známych, keďže na kúpu iného motorového vozidla nemal dostatok
finančných prostriedkov. Z uvedeného je zrejmé, že odňatie možnosti užívania motorového vozidla
navrhovateľa sa na jeho strane prejavilo aj iným ako majetkovým zásahom spočívajúcim v znížení
hodnoty motorového vozidla, a to tým, že navrhovateľ musel zabezpečovať základnú potrebu svojej
manželky prostredníctvom tretích osôb v pretrvávajúcej neistote o tom, kedy mu bude vrátené jeho

motorové vozidlo, ktoré nepotreboval odporca, ktorého užívania sa nedomáhala žiadna tretia osoba,
a ktoré nevyhnutne potreboval on sám na zabezpečenie svojich potrieb. Vzhľadom na tieto zásahy
do nemajetkovej sféry navrhovateľa nemožno samé konštatovanie porušenia práva navrhovateľa
považovať za dostatočné zadosťučinenie. Preto súd návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 17
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. vyhovel v celom rozsahu uplatnených 1.000,- eur, keďže odňatie užívania

motorového vozidla domácnosti, ktoré motorové vozidlo nevyhnutne potrebuje na účely zdravotnej
starostlivosti, a ktorá si kúpu iného motorového vozidla dovoliť nemôže, predstavuje vážny zásah do
nemajetkovej sféry navrhovateľa.
Vychádzajúc z právneho názoru odvolacieho súdu, z ktorého je zrejmé, že rozsudok, ktorým je
Slovenská republika zaviazaná a zaplatenie určitej peňažnej čiastky je nevykonateľný, musel súd v

novom rozhodnutí vo veci samej rozhodnúť, ktorý zo subjektov, ktoré konajú v mene odporcu je povinný
zaplatiťnavrhovateľovipriznanúčiastku.Z§4ods.1zákonač.514/2003Z.z.vyplýva,ževovecináhrady
škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo poverený orgán
Policajného zboru a generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa

osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní. Zo
zisteného skutkového stavu vyplýva, že škoda navrhovateľovi bola spôsobená v trestnom konaní,
pričom v tomto trestnom konaní konal vyšetrovateľ podľa ustanovení Trestného poriadku, pričom
jeho činnosť podliehala dozoru prokurátora podľa § 230 Trestného poriadku. Z vyššie uvedeného jezrejmé, že nesprávny úradný postup spočíval od februára 2008 v tom, že pri doručovaní zásielky
vyšetrovateľ ako štátny orgán neurobil úkony predpokladané zákonom na to, aby vo vzťahu k doručeniu
uznesenia S. W. nastala fikcia doručenia potrebná na to, aby uplynula lehota na podanie sťažnosti a

následnáprávoplatnosťuzneseniaovydanívecinavrhovateľovi,pričomod14.11.2008bolopovinnosťou
prokurátora potom, ako si na podnet navrhovateľa vyžiadal vyšetrovací spis, odstrániť tento nedostatok
postupom podľa § 230 Trestného poriadku. Z uvedeného je zrejmé, že za časť škody spôsobenej štátom
navrhovateľovi odňatím užívania jeho motorového vozidla za obdobie od 19.2.2008 do 14.11.2008, teda
za 268 dní zodpovedá Slovenská republika, v ktorej mene koná Ministerstvo vnútra a za obdobie od

14.11.2008 do 6.10.2009 zodpovedá Slovenská republika, v ktorej mene koná Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky. Vychádzajúc z uvedeného záveru, skutkového zistenia, podľa ktorého hodnota
motorového vozidla navrhovateľa predstavovala k 19.2.2008 5.910,74 eur, k 14.11.2008 4.968,33 eur
a k 6.10.2009 4.075,48 eur a záveru, že za škodu treba považovať rozdiel medzi hodnotou vozidla
navrhovateľa k 19.2.2008 a 6.10.2009, pričom hodnota motorového vozidla predstavovala k 14.11.2008
4.968,33 eur, súd rozhodol tak, že časť z škody 1.835,26 eur vo výške 942,41 eur je povinný zaplatiť

odporca, v ktorého mene koná Ministerstvo vnútra a vo výške 892,85 eur je povinný zaplatiť odporca,
v ktorého mene koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Čo sa týka navrhovateľovi priznanej
náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 1.000,- eur, súd rozhodol tak, že časť tejto náhrady vo výške
451,18 eur (1000,- eur x 268 dní / 594 dní) zaplatí navrhovateľovi odporca, v ktorého mene koná
Ministerstvo vnútra a vo výške 548,82 eur (1000,- eur x 326 dní / 594 dní) zaplatí odporca, v ktorého

mene koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Pri rozdelení tejto náhrady súd vychádzal z
toho, že následok nesprávneho úradného postupu vyšetrovateľa a prokurátora trval celkom 594 dní od
19.2.2008 do 6.10.2009, pričom následok spôsobený nesprávnym úradným postupom vyšetrovateľa
trvalcelkom268dníod19.2.2008do14.11.2008anásledokspôsobenýnesprávnymúradnýmpostupom
prokurátora trval celkom 326 dní od 15.11.2008 do 16.10.2009. Pri tomto rozdelení súd vychádzal z

právnych záverov obsiahnutých v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3 Cdo 194/2010,
v ktorom je obsiahnutý záver, podľa ktorého je na určenie subjektu, ktorý má konať v mene odporcu
Slovenskej republiky v prípade škody spôsobenej trestným stíhaním rozhodné pre určenie toho, či
má konať Generálna prokuratúra alebo Ministerstvo vnútra to, kam bola podaná žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku. Na rozdiel od skutkového stavu, z ktorého vychádzal Najvyšší súd v uvedenom

rozhodnutí v tomto konaní bolo zistené, že žiadosť bola podaná na Generálnu prokuratúru, no tento
subjekt žiadosť čiastočne postúpil na Ministerstvo vnútra. Preto súd zaplatenie navrhovateľovi priznanej
čiastky rozdelil medzi tieto subjekty, keďže vykonané dokazovanie a postupy týchto subjektov pri
predbežnom prerokovaní návrhu umožnili takýto postup.
Voči uplatnenému nároku navrhovateľa neboli dôvodné námietky odporcu vyjadrované, či už v mene

odporcu konajúcej Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky alebo v mene odporcu konajúceho
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. GP SR tvrdila, že postup Okresnej prokuratúry Prievidza bol
len jedným z článkov príčin vzniku škody navrhovateľa. Túto námietku nemožno považovať za dôvodnú,
keďže súd v tomto konaní nekonal o zodpovednosti prokuratúry, ale konal o zodpovednosti štátu.
Postavenie GP SR v tomto konaní vyplynulo len z toho, že je oprávnená konať v mene štátu vo veciach

náhrady škody spôsobenej činnosťou prokurátora v trestnom konaní. Preto súd jej postavenie riešil len
s ohľadom na vyriešenie toho, kto má konať v mene štátu, a nie s ohľadom na vyriešenie toho, za
čo a v akom rozsahu štát navrhovateľovi zodpovedá. Nemožno súhlasiť ani s námietkou postavenou
na interpretácii, podľa ktorej si navrhovateľ uplatnil nárok za nesprávny úradný postup len v rozsahu
prokuratúrou vybavovaného podnetu. Toto tvrdenie je v rozpore s obsahom návrhu navrhovateľa, keďže

navrhovateľ si uplatnil svoj nárok v súvislosti s činnosťou orgánov činných v trestnom konaní, ktoré
mali za následok to, že mu nebolo vydané jeho motorové vozidlo, pričom činnosťou prokurátora v
trestnom konaní nie je primárne vybavovanie podnetov účastníkov trestného konania, ale predovšetkým
dozor nad dodržiavaním zákonnosti v prípravnom konaní podľa § 230 Trestného poriadku. Rovnako
nedôvodné boli námietky v mene odporcu konajúceho Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ktorého

námietky, rovnako ako námietky Generálnej prokuratúry boli postavené nie na odmietaní zodpovednosti
odporcu, ale na poukazovaní na zodpovednosť prokuratúry.
Nemožno súhlasiť ani s tvrdením odporcu, podľa ktorého súd rozhodol vo veci na základe skutočností,
ktoré navrhovateľom neboli tvrdené. Tento záver vôbec neobstojí, keďže návrh navrhovateľa obsahoval
jasné vymedzenie konania štátnych orgánov, ktoré mali za následok to, že mu bolo odňaté motorové

vozidlo. Skutočnosť, že navrhovateľ toto konanie interpretoval ako konanie Okresnej prokuratúry
Prievidza, hoci z návrhu a jeho príloh bolo zrejmé, že čiastočne ide aj o konanie vyšetrovateľa, nemožno
posudzovať tak, že v návrhu absentovali skutkové tvrdenia navrhovateľa, ale tak, že ide o nesprávne
právne posúdenie z návrhu jasne zrejmých skutočností.Celkom nezmyselné je tvrdenie odporcu, podľa ktorého súd v rozhodovaní podľa zákona č. 514/2003
Z.z.niejejoprávnenýposudzovaťnesprávnyúradnýpostuporgánovčinnýchvtrestomkonanítvrdiac,že
to jasne vyplýva z čl. 142 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého súdy preskúmavajú aj zákonnosť

rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov
verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Z uvedenej normy zásadne vyplýva, že v Slovenskej republike
treba zriadiť správne súdnictvo a určite z nej i možno vyvodiť to, že súd v občianskoprávnom konaní
podľa zákona č. 514/2003 Z.z. môže posudzovať správnosť akýkoľvek postupov orgánov verejnej moci,
teda aj orgánov činných v trestnom konaní, ak tak ustanoví zákon. Zákon č. 514/2013 Z.z. vo svojich

ustanoveniach (§ 4 ods. 1 písm. b) a § 4 ods. 1 písm. e)) jasne stanovuje, že i postup orgánov činných
v trestnom konaní podlieha zodpovednosti podľa tohto zákona. Tejto zodpovednosti podlieha nielen
postup vyšetrovateľa, ale aj postup prokurátora, dokonca aj postup odvolacieho súdu v trestnom konaní,
keďže aj nesprávny postup takéhoto orgánu môže spôsobiť škodu podľa zákona č. 514/2013 Z.z. Pritom
nejde o absurdný záver ako uvádza odporca, ale o záver jasne vyplývajúci zo zákona č. 514/2013 Z.z.
Absurdný by bol práve opačný, odporcom podsúvaný, záver o tom, že orgány činné v trestnom konaní a

predovšetkým zložky prokuratúry by v právnom štáte v mene tohto štátu konali voči občanom bez toho,
aby z ich nesprávneho konania nebolo možné vyvodiť zodpovednosť štátu podľa zákona č. 514/2013
Z.z. V tejto súvislosti je zrejmá aj úplná nesprávnosť záveru odporcu, v ktorého mene koná Generálna
prokuratúra, podľa ktorého postup Okresnej prokuratúry Prievidza nebol príčinou škody na strane
navrhovateľa. Práve naopak, z vykonaného dokazovania vyplynulo, že prokurátor Okresnej prokuratúry

Prievidza dňa 14.11.2008 konal ako dozorujúci orgán v trestnom konaní vo vzťahu k vyšetrovateľovi
tak, že ho utvrdil v jeho nesprávnom úradnom postupe, tento nesprávny úradný postup nezmenil, hoci
mohol, čo malo za následok to, že takmer o rok dlhšie navrhovateľ nemohol užívať svoje motorové
vozidlo. V tom je zrejmá príčinná súvislosť medzi nezodpovedným a nesprávnym postupom prokurátora
a vzniknutou škodou, pričom sa možno dôvodne domnievať, že ak by prokurátor postupoval správne,

navrhovateľ by vysoko pravdepodobne nepostupoval tak, že by si vôbec uplatňoval svoje nároky voči
štátu za nesprávny úradný postup vyšetrovateľa. Táto otázka však už nie je otázkou zodpovednosti
navrhovateľa a odporcu, ale otázkou zodpovednosti prokurátora a Slovenskej republiky, pričom práve
absurdné argumenty prokuratúry vedú k absurdnému a celkom neprijateľnému záveru, že prokurátor
za výkon svojich právomocí v trestnom konaní nezodpovedá nielen účastníkovi tohto konania, ale ani

Slovenskej republike.
Celkom nepresvedčivý bol argument odporcu v mene ktorého konala Generálna prokuratúra, podľa
ktorého nebola preukázaná nemajetková ujma na strane navrhovateľa. Z vykonaného dokazovania
vyplynuli skutočnosti o závažných následkoch zadržiavania motorového vozidla navrhovateľa odporcom
v inej ako majetkovej sfére života navrhovateľa.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého
aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak
mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého
posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta
z výšky súdom priznaného plnenia. V uvedenom prípade bolo zistenie výšky nároku navrhovateľa v

prípade škody závislé od znaleckého posudku a v prípade náhrady nemajetkovej ujmy od úvahy súdu v
dôsledku relatívne neurčitej sankcie obsiahnutej v § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. Navrhovateľovi
vznikli trovy konania jeho právnym zastúpením určené podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“) spolu vo výške 1.068,34 eur a to (i) tarifná odmena za úkon právnej služby - príprava a

prevzatie zastúpenia podľa § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky vo výške 111,21 eur a náhrada podľa § 16 ods.
3 vyhlášky vo výške 7,41 eur; (ii) tarifná odmena za úkon právnej služby písomné podanie vo veci samej
- návrh podľa § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky vo výške 111,21 eur a náhrada podľa § 16 ods. 3 vyhlášky vo
výške 7,41 eur; (iii) tarifná odmena za úkon účasť na pojednávaní dňa 1.8.2011 podľa § 14 ods. 1 písm.
c) vyhlášky vo výške 111,21 eur a náhrada podľa § 16 ods. 3 vyhlášky vo výške 7,41 eur, náhrada za

stratu času podľa § 17 ods. 1 vyhlášky za dve začaté polhodiny strávené cestou motorovým vozidlom
z Topoľčian do Prievidze a späť vo výške 2 x 12,35 eur, čo je 24,70 eur, náhrada za cestu motorovým
vozidlom z Topoľčian do Prievidze a späť vo výške 33,49 eur (náhrada za použitie motorového vozidla:
0,183 eur x 100 km = 18,30 eur a náhrada za pohonné hmoty pri priemernej spotrebe benzínu 10,70 l
x 100km/100km x priemerná cena benzínu vo výške 1,42 eur = 15,19 eur); (iv) tarifná odmena za úkon

účasť na pojednávaní dňa 9.11.2011 podľa § 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky vo výške 111,21 eur a náhrada
podľa § 16 ods. 3 vyhlášky vo výške 7,41 eur, náhrada za stratu času podľa § 17 ods. 1 vyhlášky za
dve začaté polhodiny strávené cestou motorovým vozidlom z Topoľčian do Prievidze a späť vo výške 2
x 12,35 eur, čo je 24,70 eur, náhrada za cestu motorovým vozidlom z Topoľčian do Prievidze a späť vovýške 33,49 eur (náhrada za použitie motorového vozidla: 0,183 eur x 100 km = 18,30 eur a náhrada za
pohonné hmoty pri priemernej spotrebe benzínu 10,70 l x 100km/100km x priemerná cena benzínu vo
výške 1,42 eur = 15,19 eur); (v) tarifná odmena za úkon účasť na pojednávaní dňa 26.3.2012 podľa § 14

ods. 1 písm. c) vo výške 111,21 eur a náhrada podľa § 16 ods. 3 vyhlášky vo výške 7,63 eur, náhrada za
stratu času podľa § 17 ods. 1 vyhlášky za dve začaté polhodiny strávené cestou motorovým vozidlom
z Topoľčian do Prievidze a späť vo výške 2 x 12,71 eur, čo je 25,42 eur, náhrada za cestu motorovým
vozidlom z Topoľčian do Prievidze a späť vo výške 34,78 eur (náhrada za použitie motorového vozidla:
0,183 eur x 100 km = 18,30 eur a náhrada za pohonné hmoty pri priemernej spotrebe benzínu 10,70

l x 100km/100km x priemerná cena benzínu vo výške 1,54 eur = 16,48 eur); (vi) tarifná odmena za
úkon právnej služby písomné podanie vo veci samej - vyjadrenie k odvolaniu podľa § 14 ods. 1 písm.
b) vyhlášky vo výške 111,21 eur a náhrada podľa § 16 ods. 3 vyhlášky vo výške 7,63 eur a (vii) tarifná
odmena za úkon účasť na pojednávaní dňa 25.11.2013 podľa § 14 ods. 1 písm. c) vo výške 111,21 eur a
náhrada podľa § 16 ods. 3 vyhlášky vo výške 7,81 eur, náhrada za stratu času podľa § 17 ods. 1 vyhlášky
za dve začaté polhodiny strávené cestou motorovým vozidlom z Topoľčian do Prievidze a späť vo výške

2 x 13,01 eur, čo je 26,02 eur, náhrada za cestu motorovým vozidlom z Topoľčian do Prievidze a späť vo
výške 34,56 eur (náhrada za použitie motorového vozidla: 0,183 eur x 100 km = 18,30 eur a náhrada za
pohonné hmoty pri priemernej spotrebe benzínu 10,70 l x 100km/100km x priemerná cena benzínu vo
výške 1,52 eur = 16,36 eur). Náhradu trov konania je odporca povinný zaplatiť advokátovi navrhovateľa,
a to podľa § 149 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, pričom z dôvodu vykonateľnosti rozsudku v

tejto časti súd rozhodol, že časť trov v pomere 49,15 % vo výške 525,10 eur zaplatí Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky a časť trov v pomere 50,85 % vo výške 543,24 eur zaplatí Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky. Pomer uvedených inštitúcii na zaplatení náhrady trov konania súd určil v pomere, v
ktorom ich zaviazal na zaplatenie navrhovateľovi priznanej a týmto inštitúciám na ich zaplatenie určenej
čiastky.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Okresnom súde Prievidza do 15 dní odo dňa jeho
doručenia písomne v dvoch vyhotoveniach.
Podľa § 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach
(§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto

rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Ak odporca dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže navrhovateľ podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.