Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 21. január 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/491/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217236
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lýdia Gálisová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4312217236.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a sudkýň JUDr.

Dagmar Podhorcovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci navrhovateľky: POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
so sídlom Bratislava I., Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, v mene ktorej koná Doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD.,
advokát a konateľ, proti odporkyni: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR,
Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaniach
navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 3. júna 2014 pod č. k. 7C/344/2012-72 a
uzneseniu zo dňa 6. augusta 2014 pod č.k. 7C/344/2012-96 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odvolací súd napadnuté uznesenie p o t v r d z u j e .

Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd zamietol žalobu, ktorou sa navrhovateľka domáhala od
odporkyne zaplatenia škody v sume 4.248,54 eura a nemajetkovej ujmy v sume 849,71 eura z
dôvodu, že Okresný súd Levice o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nerozhodol v

zákonnej lehote 15 dní od jej podania. V dôvodoch svojho písomného rozhodnutia poukázal na výsledky
vykonaného dokazovania najmä na obsah spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 16Er/769/2010, z
ktorého zistil, že žiadosť o udelenie poverenia bola podaná dňa 23.09.2010. Oprávnená spísala návrh
na vykonanie exekúcie u exekútora do zápisnice 19.07.2010. Dňa 29.10.2010 súd uznesením pod č.k.
16Er/769/2010 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia a odvolací súd uznesením zo
dňa 28.01.2011 pod č.k. 6CoE/82/2010-29 odvolacie konanie zastavil. Následne exekučný súd svojim
uznesením zo dňa 21.12.2011 pod č.k. 16Er/769/2010-33 exekúciu zastavil. Preto prvostupňový súd

podrobil preskúmaniu 15 dňovú lehotu na vydanie poverenia a dospel k záveru, že s účinnosťou zákona
č. 144/2010 Z.z. od 01.06.2010 neexistovala lehota na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie,
keď bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, pretože rozhodcovské rozsudky boli exekučnými
titulmi podľa § 41 ods. 2 písm. d/ EP. Preto neexistovala ani lehota na zamietnutie žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor, u ktorého bol spísaný návrh
na vykonanie exekúcie dňa 19.07.2010 doručil žiadosť o udelenie poverenia na súd až 23.09.2010
a exekučný súd o nej rozhodol v lehote 23 dní tak, že ju zamietol. Ďalej poukázal na ustanovenie

§ 44 ods. 2 EP, z ktorého vyplýva oprávnenie a povinnosť exekučného súdu skúmať exekučný titul
po formálnej a materiálnej stránke. V prípade exekučného titulu rozhodcovského rozsudku skúmať, či
bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie, či bola platne uzavretá rozhodcovská doložka.
Preto nezistil nesprávny úradný postup exekučného súdu pri skúmaní exekučného titulu so zákonom.Nebolo preukázané tvrdenie navrhovateľky, že rozhodnutie bolo vydané po 195 dňoch. K tvrdeniu
navrhovateľky, že súd postupoval so zbytočnými prieťahmi v konaní uviedol, že prípadné nedodržanie
zákonom stanovenej lehoty automaticky neznamená postup so zbytočnými prieťahmi. Všeobecný

súd nie je oprávnený skúmať v konaní o náhradu škody prieťahy v konaní. To môže len Ústavný
súd SR na odklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy v
konaní. K časti uplatnenej nemajetkovej ujmy vzhľadom na nezistenie nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu a vznik škody sa nezaoberal týmto nárokom navrhovateľky, pretože pre rozhodnutie o
priznaní práva na nemajetkovú ujmu je základným predpokladom vznik ujmy spôsobenej nezákonným

rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Preto v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.
nevznikol nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods.
1 OSP tak, že odporkyni nepriznal náhradu trov konania, pretože si žiadne neuplatnila.

Navrhovateľka podala v zákonnej lehote odvolanie proti rozsudku. Odvolanie zdôvodnila ust. § 221 ods.
1 OSP s poukazom na ust. § 205 ods. 2 písm. a/ a § 221 ods. 1 písm. f/ OSP tým, že v konaní došlo k

vadám, a to k vade - odňatie možnosti konať účastníkovi, v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.
1 OSP, keď súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec tým, že nepoužil správne ustanovenie
právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s ust. §
221 ods. 1 písm. h/ OSP) a neúplne zisteným skutkovým stavom, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ OSP), nesprávneho rozhodnutia

súdu prvého stupňa, pretože vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f/ OSP).

V prvom bode svoje odvolanie navrhovateľka zdôvodnila ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. a uviedla,
že zásadne namieta skutočnosť, keď súd rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie
novou právnou úpravou, obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.. Podľa jej názoru, súd

bol jednoznačne pri svojom rozhodnutí viazaný ust. § 9 ods. 1 citovaného zákona v znení účinnom pred
prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2 zák.
č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom zák. č. 412/2012 Z. z. Svojim rozhodnutím de iure a de facto aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Ďalej uviedla, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej
jej nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy je anulovaný značnou nedôveryhodnosťou.

Uviedla,žesúdnemôžezaložiťodôvodnenieozánikunárokunanáhraduškodyspôsobenejnesprávnym
úradnýmpostupomnanedôveryhodnostiúdajov.Nemalakdispozíciiexekučnýspisatak mohlaniektoré
skutočnosti len usudzovať. Preto označila ako dôkaz exekučný spis. Samotná nedôveryhodnosť údajov
nemôže nič zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu a
to preto, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. K otázke trvania stavu právnej

neistoty uviedla, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej
neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom
prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty.
Právna istota ohľadne riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského
súdu, ale len súd exekučného. V závere uviedla, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie

dĺžky konania zákonnými lehotami. Má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda
sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Poukázala
na stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, z ktorej vyplýva, že
zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania
ovplyvňujú mimosúdne faktory, napr. nárast ekonomickej trestnej činnosti, rozsah nevybavenej súdnej

agendy a pod. Ďalej uviedla, že štrasburský súd uviedol, že Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby
organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1,
zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Súd, ale ani samotný štát neprijal žiadne
opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie. Nedostatok takýchto opatrení nemôže byť dávaný
za vinu jej a to vo forme tej, že nepresadzovala vydanie poverenia zákonnými možnosťami. Je to

predovšetkým štát, ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k prerokovaniu veci v primeranej
lehote. Ona takýto záväzok nemá. V závere namietala, že súd vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s
predmetomkonaniavôbecnesúviseli,rozporexekučnéhotitulusozákonom.Namietalaprocesnýpostup
súdu v nevykonaní dostatočného dokazovania oboznámením znaleckých posudkov na rozsah škody
a nemajetkovej a nerozhodnutí o prerušení konania pred rozhodnutím vo veci samej. Z uvedených

dôvodov a vzhľadom na vytknuté procesné chyby žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého
stupňa zrušil a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporkyňa sa k odvolaniu navrhovateľky nevyjadrila.Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie bolo podané účastníkom
konania a v zákonom stanovenej lehote (§ 201, § 204 ods. 1 OSP) a zistení, že odvolanie spĺňa

náležitosti§205anasl.OSP,preskúmalnapadnutýrozsudoksúduprvéhostupňa,byťviazanýrozsahom
a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa,
pretože odvolací súd nezistil výnimky v ust. § 213 ods. 2 - 7 (§ 213 ods. 1 OSP) bez nariadenia
odvolacieho pojednávania a s verejným vyhlásením rozsudku (§ 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3
OSP) dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné. Prvostupňový súd správne zistil

skutkový stav a vec správne posúdil po právnej stránke, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 OSP potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ustanovením § 219 ods. 2 OSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodneniarozhodnutia.Možnosťvypracovaniatakéhotoodôvodneniajepodmienenátým,žeodvolací

súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa a to po skutkovej ako
aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do
úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu
prvého stupňa, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho
iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa.

Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.

Navrhovateľka zdôvodnila svoje odvolanie ust. § 205 ods. 2 písm. a/ OSP tým, že mala za to, že v konaní

došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP a to k vade konania, spočívajúcej v odňatí možnosti
účastníkovikonaťpredsúdom (§221ods.1písm.f/OSP).Odňatímmožnostikonaťvzmysleuvedeného
ustanovenia sa rozumie taký procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho
procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov. Predmetom dôvodu odvolania sú tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti konať

pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť
konaťpredsúdomsaodňalaúčastníkovikonania.Vzhľadomktejskutočnosti,žezákonbližšievžiadnom
zo svojich ustanovení pojem odňatia možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti
konaťpredsúdomjepotrebnévovšeobecnostirozumieťtakýpostupsúdu,ktorýznemožňujeúčastníkovi
konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov priznaných mu Občianskym súdnym

poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. Navrhovateľka v dôvodoch svojho
odvolania namietala nevykonanie dokazovania znaleckými posudkami. Odvolací súd preto podrobil
preskúmaniu odvolací dôvod navrhovateľky a dospel k záveru, že prvostupňový súd sa v priebehu
konanianedopustilžiadnejvadynamietanejnavrhovateľkouvdôvodochsvojhoodvolania.Prvostupňový
súd svoje rozhodnutie založil na tom, že navrhovateľka nepreukázala základné podmienky pre priznania

nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Z toho dôvodu dokazovanie smerujúce k výške škody a
nemajetkovej ujmy bolo nadbytočné a o tom, ktorý z navrhovaných dôkazov bude vykonaný, rozhoduje
súd ( § 120 ods. 1 veta prvá OSP). Vzhľadom k tomu, že odvolací súd nezistil vady konania, pre
ktoré by musel zrušiť rozhodnutie prvostupňového súdu, podrobil rozhodnutie súdu prvého stupňa
meritórnemu preskúmaniu a zaoberal sa ďalšími dôvodmi odvolania navrhovateľky, spočívajúcimi v tom,

že prvostupňový súd nesprávne zistil skutkový stav a následne vec nesprávne právne posúdil.

Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý podal na Okresný
súd Levice žiadosť o udelenie poverenia 23.09.2010. Návrh na vykonanie exekúcie spísala oprávnená
do zápisnice u exekútora 19.07.2010. Následne prvostupňový súd uznesením zo dňa 29.10.2010

pod č. k. 16Er/769/2010-9 žiadosť o udelenie poverenia zamietol. Oprávnená podala odvolanie, ktoré
vzala späť a Krajský súd v Nitre odvolacie konanie zastavil uznesením zo dňa 28.01.2011. Uznesenie
nadobudlo právoplatnosť 07.03.2011. Exekučný súd exekučné konanie zastavil uznesením zo dňa
21.05.2011 pod č.k. 16Er/769/201-33 a toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 10.08.2011.Navrhovateľkasadomáhalasvojhonárokutitulom,ženebolovydanérozhodnutievzákonomstanovenej
lehote. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie založil na tom, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia

ustanovená v § 44 ods. 2 zák. č. 233/2005 Z. z. neplatí od 01.06.2010, a preto neexistovala ani lehota
na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia. Odvolací súd sa jeho názorom stotožnil v časti, že lehota
na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia neexistovala, preto rozsudok ako vecne správny potvrdil,
ale sa nestotožnil s jeho posúdením existencie lehoty na vydanie poverenia.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (platného od 01.06.2010), súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor
v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti poverí exekútora, aby vykonal exekúciu.
Táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor v žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Prvostupňový súd svoje rozhodnutie založil na tom, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia
ustanovená v § 44 ods. 2 zák. č. 233/2005 Z. z. neplatí od 01.06.2010, pretože rozhodcovský rozsudok
bol exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. d/ a novela zák. č. 144/2010 Z. z. sa vzťahuje aj na

konania začaté pred účinnosťou tohto zákona. K vydávaniu poverení na základe exekučného rozsudku
dochádzalo a dochádza podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku. Odvolací súd sa s takýmto
názorom prvostupňového súdu nestotožnil. Z ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku platného
do 31.05.2011 vyplýva, že podľa tohto zákona možno vykonať exekúcie aj na podklade vykonateľných
rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených a podľa písm. i/ iných vykonateľných

rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa zákon. Od 01.06.2011 bolo novelizované
citované znenie tak, že do písm. d/ bolo zakotvené: vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov
a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, písm. i/ citovaného ustanovenia zo stalo bez
zmeny. Predtým však zákonodarca zmenil ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Do 31.05.2010
ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku uvádzalo, že súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor v žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu.
Ak súd zistí rozpor v žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Novelou uskutočnenou zákonom č. 144/2010 Z. z. s účinnosťou od 01.06.2010 zákonodarca upravil
citovanéustanovenietak,žedoplnilzazneniedo15dníoddoručeniažiadostipísomnepoveríexekútora,
aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/.
Z uvedeného postupu zákonodarcu vyplýva, že od 01.06.2010 zrušil lehotu na vydanie poverenia v
prípade, ak je exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Až následne v roku 2011 upravil ust. § 41

ods. 12 písm. d/ tak, že za exekučné tituly sa považujú vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov
a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Z uvedeného dôvodu má odvolací súd za to, že
až do novely do 31.05.2011 boli exekučnými titulmi rozhodcovské rozsudky aj podľa § 41 ods. 2 písm.
i/ Exekučného poriadku.

Podľa názoru odvolacieho súdu tretiu vetu ust. § 44 ods. 2 EP upravujúceho zamietnutie žiadosti o
udelenie poverenie nie je možné vykladať extenzívne. Upravuje totiž 15-dňovú lehotu len na vydanie
poverenia. Tejto jednoznačnosti výkladu nasvedčuje tretia veta, do ktorej zákonodarca samostatne
upravil zamietnutie poverenia. Ak by bolo úmyslom zákonodarcu upraviť lehotu na zamietnutie návrhu
na vydanie poverenia, upravil by ju v druhej vete citovaného ustanovenia a nie samostatne v tretej

vete. Pri výklade § 44 ods. 2 Exekučného poriadku treba vychádzať a zohľadniť, že tento právny
predpisjeprocesnounormou,tedanormouverejnéhoprávaupravujúcoupostupsúdnehoexekútora ako
štátomurčenejosoby,navykonanienútenéhovýkonurozhodnutia.Prevýkladaaplikáciutohtoprávneho
predpisu platí článok 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorej štátne orgány môžu konať len na základe
ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví zákon. To, že zákonodarca neupravil lehotu

na zamietnutie návrhu na vydanie poverenia vyplýva z doslovného jazykového výkladu citovaného
ustanovenia, podľa ktorého sa 15-dňová lehota vzťahovala len na vydanie poverenia. Pokiaľ by mal
zákonodarca úmysel, aby sa 15-dňová lehota na vydanie poverenia upravená v druhej vete § 44 ods.
2 Exekučného poriadku vzťahovala aj na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia, bol by to výslovnestanovil v druhej vete a nie tretej vete citovaného ustanovenia tak, ako to explicitne zakotvil v niektorých
ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku, napr. v ust. § 44 ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku,
v ktorých uložil exekučnému súdu rozhodnúť či už pozitívne alebo negatívne v tam stanovenej lehote.

Žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Vzhľadom na záver prijatý odvolacím súdom, že 15-
dňová lehota na zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia neexistovala a bola zamietnutá po 36 dňoch
od podania žiadosti súdnym exekútorom, nedošlo tak zo strany exekučného súdu k porušeniu jeho
povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Tým nebol splnený základný predpoklad

pre náhradu škody a nemajetkovej ujmy, z ktorého navrhovateľka svoj nárok uplatňovala.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( 212 ods.1 OSP) k jednotlivým odvolacím
dôvodom navrhovateľky udáva:

Odvolací súd sa nestotožnil s dôvodmi odvolania navrhovateľky v časti týkajúcej sa aplikácie novej

právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. uskutočnenej zák. č. 412/2012 Z. z. Prvostupňový súd
v dôvodoch svojho písomného rozhodnutia na strane 4 uviedol, že na danú vec aplikoval ustanovenie
zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom v čase podania návrhu. Preto odvolací dôvod tvrdený
navrhovateľkou nie je daný.

Čo sa týka ďalších odvolacích dôvodov navrhovateľky, týkajúcich sa otázky trvania stavu právnej
neistoty, k úvahám o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou, odvolací súd uvádza, že súd prvého
stupňa svoje rozhodnutie na takýchto dôvodoch nezaložil, preto takéto odvolacie dôvody sú z pohľadu
odvolacieho súdu irelevantné. Zrejme ide len o nesústredenú činnosť navrhovateľky, keď podáva
paušálne odvolania v radovo tisícoch obdobných vecí bez konkrétnej znalosti každého jednotlivého

prípadu. Nasvedčuje tomu posledný odvolací dôvod neprerušenie konania na návrh navrhovateľky. Je
zrejmé, že samotná navrhovateľka pri uvádzaní tohto dôvodu nemala vedomosť, či podala návrh na
prerušenie konania, čo vyplýva z jej prvej vety „ak bol súdu doručený....“. Žiadny návrh na prerušenie
konania navrhovateľka v priebehu konania nepodala, preto aj tento odvolací dôvod nie je daný.

Prvostupňový súd zaviazal navrhovateľku uznesením zo 06.06.2014 pod č.k. 7C/ 344/2012-96 na
zaplatenie súdneho poplatku v sume 20 eur za odvolanie s poukazom na položku 7 a/ sadzobníka
súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb.

Navrhovateľka podala odvolanie proti uzneseniu. Namietala nedostatočné zdôvodnenie rozhodnutia a

aplikáciu položky 7a zákona o súdnych poplatkov. Uviedla, že z uvedenej položky vyplýva, že súdny
poplatok sa vyrubuje za žalobu na náhradu škody alebo nesprávnym úradným postupom. Spoplatneniu
podlieha iba žaloba a nie ďalšie úkony vo veci samej. Ďalej poukázala na ustanovenie § 18ca Zákona
o súdnych poplatkoch, z ktorého vyplýva, že z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do
30.septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa

stanú splatnými po 30. septembri 2012. Návrh bol podaný pred 01.10.2012, preto je potrebné aplikovať
stav platný do 30.09.2012.

Odvolací súd sa s právnym názorom navrhovateľky nestotožnil, preto napadnuté uznesenie ako
vecne správne podľa § 219 OSP potvrdil. Nestotožnil sa s dôvodmi odvolania v časti nedostatočného

zdôvodnenie rozhodnutia. Súčasťou základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu
a s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy a čl. 6 ods.
1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je nielen garancia a poskytnutia ochrany
ohrozenýchaleboporušenýchprávzostranysúdu,aleajposkytnutiesúdnejochranyvurčitomrozsahua
predovšetkým kvalite. K určujúcim znakom práva na spravodlivé súdne konanie patria aj právo na riadne

a vyčerpávajúce odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ktoré dáva odpoveď nielen na skutkové a právne
otázky daného prípadu, ale i na rozhodujúce (relevantné argumenty) v jednotlivých strán. Požiadavka
riadnehoodôvodneniasúdnehorozhodnutiavyplývanielenzpotrebyúčastníkovmaťmožnosťdozvedieť
sa o dôvodoch a príčinách, pre ktoré súd rozhodol určitým spôsobom, ale aj z prípadnej potreby skutkovo
a právne argumentovať proti vydanému rozhodnutiu súdu v rámci využitia riadnych a mimoriadnych

opravných prostriedkov. V tejto súvislosti už Ústavný súd SR vyslovil, že všeobecný súd nemusí v
odôvodnení rozhodnutia dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, príp. dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi (IV. ÚS 115/03, I. ÚS 241).V danom prípade stručné odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej povinnosti spočívajúcej len v
citácie aplikovanej právnej úpravy zákona o súdnych poplatkoch vyhovuje požiadavke dostatočného

odôvodnenia rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 OSP a nenapĺňa intenzitu
odňatia možnosti konať pred súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia.
V danom prípade je predmetom rozhodovania len deklarovanie vzniku poplatkovej povinnosti za
navrhovateľkou podané odvolanie, čo z obsahu zákonných ustanovení, zákona o súdnych poplatkoch,
ktoré boli v napadnutom uznesení vymenované (t. j. ustanovenie o vzniku poplatkovej povinnosti

podaným odvolania o sadzbe poplatku v odvolacom konaní, o poplatníkovi v odvolacom konaní,
o konkrétnej položke zo sadzobníka súdnych poplatkov) vyplýva v plnej miere a bez akejkoľvek
pochybnosti. V žiadnom prípade sa nemožno stotožniť s tvrdením, že dôvody rozhodnutia možno
hádať, ako z obsahu odvolania vyplýva. Nie je podstatné, či rozhodnutie súdu obsahuje ucelenú časť s
výslovným uvedeným nadpisu „odôvodnenie“ alebo odôvodnenie nasleduje bezprostredne po výrokovej
časti ako je to v predmetnom prípade. Podstatou súdneho rozhodovania je totiž poskytovanie materiálnej

právnej ochrany dotknutých práv, nie prepiaty formalizmus pri koncipovaný súdneho rozhodnutia.

K tvrdeniu navrhovateľky, že spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody, avšak
spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, odvolací súd dodáva, že
tento výklad navrhovateľa ignoruje ustanovenie zákona o súdnych poplatkoch a to § 2 ods. 4 tohto

zákona, podľa ktorého poplatníkom je ten, kto podal odvolanie, § 5 ods. 1 písm. a/, podľa ktorého
poplatková povinnosť vzniká podaním odvolania a § 6 ods. 2, podľa ktorého sa poplatok podľa rovnakej
sadzby vyberá aj v odvolacom konaní vo veci samej. Takýto výklad navrhovateľky je účelový v rozpore
so zákonom i zámerom zákonodarcu a viedol by k záveru, že v podstate žiadne odvolacie konanie
by nepodliehalo súdnemu poplatku, keďže poplatková povinnosť za odvolania voči žiadnej žalobe v

sadzobníku súdnych poplatkov uvedená nie je. Je zjavné, že navrhovateľkou prezentovaný výklad je
tendenčný. Ani z dôvodovej správy, na ktorú odkazuje nemožno žiadnym spôsobom vyčítať zámer
zákonodarcu oslobodiť predmetný druh konania od súdneho poplatku za odvolanie. Zavádzajúca je aj
citácia rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/39/2007, ktorý hovorí len to, že iné súdne konania
(nie odvolacie konania) než ktoré sú uvedené v prílohe zákona o súdnych poplatkoch nemôžu byť

analogicky spoplatnené. Záver o vylúčený analógie v poplatkových veciach je ustálený a nesporný,
nemá však žiadnu vecnú súvislosť so súdeným prípadom (poplatková povinnosť nebola stanovená
analogicky).

Nesprávnym je aj stanovisko odvolateľky k aplikácii ust. § 18ca zákona o súdnych poplatkoch riešiaceho

určovanie poplatkovej povinnosti v konaniach začatých do 30.09.2012 (ako je tomu i v predmetnom
prípade). Predmetné prechodné ustanovenia s cieľom predísť nežiaducej retroaktivite ustanovuje, že z
úkonov navrhnutých alebo za konanie začaté (pričom, ak je sadzby poplatku ustanovená za konanie,
rozumie sa tým konanie na jednom stupni - § 6 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch) do 30.09.2012
sa vyberú poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012 (kedy bolo konanie o náhradu škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom oslobodené od platenia súdnych poplatkov) a to i keď sa
stanú splatnými po 30.09.2012.

V danom prípade však úkon - odvolanie bol navrhnutý 11.07.2014, preto správne okresný súd pristúpil
k aplikácii právnej úpravy poplatkového zákona účinného v čase vzniku poplatkovej povinnosti. Keďže

v danej veci ide o súdny poplatok (odvolacie konanie), pričom bolo podané po 30.09.2012 nešlo ani o
úkon a o konanie začaté do 30.09.2012, preto ak súd prvého stupňa vyrubil navrhovateľovi za podané
odvolanie súdny poplatok podľa položky 7 písm. a/ sadzobníka súdnych poplatkov jeho rozhodnutie je
vecne správne. Z uvedených dôvodov odvolací súd aj napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa
§ 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1, 2 a § 151 ods. 1 veta
prvá OSP tak, že odporkyni nepriznal náhradu trov konania, pretože takýto nárok v priebehu konania
neuplatnila.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.