Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 9. apríl 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/17/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216758
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Kálmánová, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4312216758.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD. a

členov senátu JUDr. Jarmily Pogranovej a JUDr. Vladimíra Novotného, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika a v jej mene konajúce
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 16. septembra
2014, č. k. 25C/75/2013-74, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Odporcovi n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým
sa voči odporcovi domáhal zaplatenia sumy 125,00 eura ako náhrady škody a sumy 319,00 eura ako
nemajetkovejujmypodľazák.č.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnej
moci, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Levice v exekučnom konaní
vedenom pod sp. zn. 16Er/1089/2008. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie právne oprel o ust. § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, §

17 ods. 1-3 a § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, ako i ust. § 41 ods. 1, 2 a § 44 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov účinného v čase začatia exekučného
konania (ďalej len "Exekučný poriadok"). Z hľadiska skutkového stavu mal za preukázané, že exekučný
súd nevydal poverenie na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní, ale poverenie bolo vydané 81 dní od
doručenia žiadosti súdneho exekútora. K omeškaniu teda nedošlo v rozsahu viac ako 6 mesiacov, ako
navrhovateľ uviedol v návrhu. Súd v tomto prípade neskúmal, či prišlo k prieťahom v konaní. Zisťoval,

či došlo k nedodržaniu zákonnej resp. primeranej lehoty, z akého dôvodu a či je to dôvod na náhradu
škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla. Nárok na náhradu škody si navrhovateľ uplatňoval podľa §
9 zákona č. 514/2003 Z. z., keď podľa neho príslušný súd svojim postupom porušil povinnosti orgánu
verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných
prieťahov v konaní. Súd mal však za to, že súd rozhodol po zákonom stanovenej lehote nie z dôvodu,
že by nepristupoval zodpovedne k plneniu svojich zákonných povinností, ale z objektívne daného stavu
a neúmerného množstva práce. Účastníkom exekučného konania nerozhodnutím v zákonnej lehote

nevznikol stav právnej neistoty. Navrhovateľom tvrdená majetková škoda nebola nijako preukázaná,
navrhovateľ nepreukázal žiadnym spôsobom zníženie svojho majetku. Určenie výšky škody nie je
dôkazom o vzniknutej škode. Nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu
škody. Súd ďalej dôvodil, že škoda nemôže byť uplatnená v nejakej paušálnej čiastke, ale musí byťpreukázané,žepráveprenesprávnyúradnýpostupdošlokvýškeškody,ktorámusíbyťvyčíslenápresne
a musí byť preukázaná aj príčinná súvislosť, čo však navrhovateľ nepreukázal a ku škode neprodukoval
ani žiadne dôkazy. Nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej

lehoty, ale aj od okolností, ktoré sú v tejto veci konštatované a na základe, ktorých súd nevidel dôvod pre
finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ sa snaží predmetným podaním eliminovať
po finančnej stránke svoje nesprávne obchodnoprávne rozhodnutia vo svojej podnikateľskej aktivite.
Súd zamietol návrh na doplnenie dokazovania oboznámením sa so znaleckým posudkom, ktorý si dal
navrhovateľ vypracovať, nakoľko znalecký posudok sa zaoberá výškou škody, súd mal však za to, že

v tomto prípade navrhovateľovi žiadna škoda nevznikla. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142
ods. 1 OSP tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci úspech, nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne
nešpecifikoval v zákonom stanovenej lehote a z obsahu spisu je zrejmé, že mu žiadne trovy nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa neúplne zistil

skutkovýstavveci,pretoženevykonalnavrhnutédôkazypotrebnénazistenierozhodujúcichskutočností,
jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a postupom súdu účastníkovi
konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal, že súd prvého stupňa založil svoje
rozhodnutie na základe a s použitím novej právnej úpravy obsiahnutej v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z., ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a teda po tom, čo

už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, hoci pri svojom rozhodovaní bol viazaný
ust. § 9 ods. 1 v znení zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z.
Svojim rozhodnutím de iure a de facto tak aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.
Súd nemôže založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom na nedôveryhodnosti údajov. Poukázal tiež na to, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil

svoj názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, i napriek tomu, že zákonodarca vytvoril
legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty a za situácie, že exekučný
súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska
ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len

súdu exekučného. Namietal zamietnutie znaleckého dokazovania zo strany súdu. Súd nevykonal
dostatočnédokazovanieoboznámenímsaspredloženýmznaleckýmposudkom.Ďalejargumentoval,že
súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou
je aplikovať platné právo a naviac jeho úvahy negujú stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva, podľa ktorej zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú

náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy,
nárast ekonomickej trestnej činnosti atď. Rovnako tak Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali
svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na
rozhodnutie veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na
riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže byť dávaný za vinu. Za prejav

nesústredenej činnosti súdu prvého stupňa označil jeho presvedčenie o rozpore exekučného titulu so
zákonom v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom
konania nesúviseli. Navrhovateľ nesúhlasil s tým, ako súd vyhodnotil vznesenú námietku premlčania
a zároveň uviedol dôvody, pre ktoré nedošlo k premlčaniu práva. Ak bol súdu doručený pred súdnym
pojednávaním návrh na prerušenie konania, súd bol povinný rozhodnúť o návrhu pred rozhodnutím vo

veci samej.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal vec bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia pri splnení si
povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je
dôvodné.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy

125,00 eura z titulu náhrady škody a sumy 319,00 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zák. č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniknutých mu v
dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom
na označenom súde pod sp. zn. 16Er/1089/2008. Nesprávny úradný postup navrhovateľ vzhliadol vnevydaní rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
zákonom stanovenej 15-dňovej lehote a v prieťahoch v konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože k vydaniu rozhodnutia došlo s

omeškaním viac ako 6 mesiacov. Súd prvého stupňa vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 25C/75/2013-42
zo dňa 23.07.2013, ktorým návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol o odporcovi nepriznal náhradu
trov konania. Uvedený rozsudok bol na základe odvolania navrhovateľa, uznesením Krajského súdu v
Nitre č. k. 25Co/299/2013-61 zo dňa 11.06.2014 zrušený a vec bola vrátená súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti a nedostatočne zisteného skutkového stavu, keď

súd prvého stupňa vychádzal zo skutkových záverov, ktoré nemali oporu vo vykonanom dokazovaní.
Následne súd prvého stupňa opätovne vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení účinnom do 01. 01. 2013 (ďalej len "zák. č. 514/2003 Z. z."), ktorý na danú vec dopadá,
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi

verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených

záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).

Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis

neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak.

Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom

živote a d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (§ 17 ods. 3 zák.
č. 514/2003 Z. z.).
Úvodom je potrebné poznamenať, že v nadväznosti na čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a čl. 36 ods. 3, 4 Listiny
základných práv a slobôd (zák. č. 23/1991 Zb.), je zák. č. 514/2003 Z. z. osobitným zákonom, ktorý
upravuje podmienky a spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát

zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky
zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda
bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov
v zákone špecifikovaným, druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou
podmienkou je, aby medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama

príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený
a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu
za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci, má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na
zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy
zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a §

6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9). Zároveň je samostatne
upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej
slobody (§ 7), a tiež za rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe (§ 8). I keď zákon
explicitne nedefinuje pojem "nesprávny úradný postup", vo všeobecnosti za takýto možno považovaťporušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti
súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného
konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003/Z. z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj

porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní, ako aj iný nezákonný zásah do práv a
právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a
vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o

objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí.
Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla
následkom škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody
vo vzťahu príčiny a následku.
V súdenej veci vo svetle týchto záverov preto bolo potrebné posudzovať existenciu predpokladov
zodpovednosti odporcu za škodu uplatňovanú navrhovateľom v tomto konaní, čo učinil i súd prvého

stupňa a v tomto smere v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav veci. Niet totiž sporu o tom, ako to
vyplýva z obsahu spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 16Er/1089/2008, že exekučnému súdu bola
dňa 01. 12. 2008 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnému Q. S., o vymoženie
sumy 581,56 eura s príslušenstvom na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho

rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., Bratislava zo dňa 05.
08. 2008 sp. zn. SR 07428/08. Súd vydal súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému poverenie
na vykonanie exekúcie dňa 20.02.2009. Podľa navrhovateľa postup exekučného súdu vykazuje znaky
nesprávneho úradného postupu, keď k vydaniu poverenia na vykonanie exekúcie došlo po uplynutí
zákonnej 15-dňovej lehoty a s takým časovým oneskorením (viac ako 6 mesiacov), ktoré je potrebné s

ohľadom na právnu zložitosť veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v
konaní. Z dôvodu takéhoto nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si preto uplatnil náhradu
škody predstavujúcu ním účelne vynaložené náklady spojené so správou a vymáhaním pohľadávky v
období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
a rozhodnutím exekučného súdu. Tieto pozostávali zo sumy 70 eur vynaloženej na správu pohľadávky

prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, zo sumy 40 eur
na udržiavanie a správu informačného systému a zo sumy 15 eur na administratívne spracovanie textov
urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, na
poštové a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde,
t.j. celkovo škoda predstavuje sumu 125,00 eur. Zároveň si navrhovateľ uplatnil i náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch vo výške 319,00 eura za bezdôvodnú nečinnosť exekučného súdu, keď márnym
uplynutím uvedeného času boli reálne ohrozené jeho legitímne očakávania, že správnym postupom
súdu dôjde k vymoženiu pohľadávky a tiež došlo k vyvolaniu rizík a to k zániku povinného, k zmareniu
účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a k insolvencii povinného. Odpoveď, či došlo k vydaniu,
resp. nevydaniu rozhodnutia exekučného súdu v zákonom stanovenej lehote, poskytuje ust. § 44 ods.

2 zák. č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom do 31. 05. 2010 a teda v čase začatia exekučného konania
(ďalej len "Exekučný poriadok").

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd zastáva názor, že z prejavu vôle normotvorcu obsiahnutom v zhora citovanom ustanovení
plynie záver, podľa ktorého 15-dňová lehota od doručenia žiadosti exekútora pre exekučný súd sa
vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Prejav vôle vyjadrený v právnej norme je
totiž potrebné ozrejmiť výkladovými metódami, ktoré zachovávajú autenticitu sledovaného zámeru, čo
umožňuje výklad doslovný, gramatický a systematický, pričom niet dôvodu pre použitie analógie. V tejto

súvislosti je zvlášť významné, že úmyslom zákonodarcu bolo práve zefektívnenie exekučného konania
v snahe dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného
súdu a tak prispieť k lepšej vymožiteľnosti práva. Táto požiadavka však stráca svoj základný význam
a opodstatnenosť v prípade, že niet exekučného titulu pre jeho rozpor so zákonom ako materiálnehopredpokladu každej exekúcie. Neznamená to však, že i vtedy exekučné konanie nemusí naplniť právo
účastníka na prejednanie veci v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov vyplývajúce z čl. 48 ods.
2 ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru, aby sa tak odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu.

V sporom dotknutom exekučnom konaní neboli preukázané navrhovateľom avizované zbytočné
prieťahy, ktoré tvrdenie podliehalo prieskumnej činnosti súdu z hľadiska platnej právnej úpravy § 9 ods.
1 zák. č. 514/2003 Z. z. v čase vzniku zodpovednostného vzťahu. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, každý má

právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, aby sa mohol
vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Právo každého na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý
rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného
obvinenia proti nemu, zakotvuje i čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru. V tomto smere rozsiahla rozhodovacia
prax ústavného súdu ustálila, že pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní, sa zohľadňujú tri

kritéria, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania
a spôsob, akým súd v konaní postupoval. Pojem "zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je
pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone, ale s
ohľadomnakonkrétneokolnostivecisaajvtýchtoprípadochpostupdotknutéhoštátnehoorgánunemusí
vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.

Ustanovenie § 9 zákona treba na vec aplikovať v takom znení, v akom platil v čase namietaného
nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci a nie je teda možné toto zákonné ustanovenie
vykladať v zmysle jeho znenia po novele od 1.1.2013 (zákonom č. 412/2012 Z. z.), z čoho potom
vyplýva, že postup exekučného súdu bolo nevyhnutné posúdiť aj z hľadiska „zbytočných prieťahov“ a
to súdom samostatne, bez potreby existencie rozhodnutia alebo konania iného orgánu v zmysle znenia

ustanovenia § 9 ods. 2 po novelizácii od 1.1.2013. Hodnotiac postup exekučného súdu z hľadiska týchto
kritérií je významné, ako už bolo uvedené, že žiadosť súdneho exekútora bola doručená exekučnému
súdu dňa 01. 12. 2008 a exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok zaväzujúci povinného na plnenie
z titulu spotrebiteľskej úverovej zmluvy. V postupe exekučného súdu, ktorý rozhodol po 80 dňoch od
doručenia žiadosti (nie 6 mesiacov, ako v návrhu zavádzajúco uviedol navrhovateľ) nemožno s ohľadom

na okolnosti danej veci vzhliadnuť zbytočné prieťahy.

Za daných okolností, tak i podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľ nepreukázal, že zo strany
exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z.,
čím nebol naplnený základný predpoklad pre zodpovednosť odporcu za navrhovateľom v tomto konaní

požadovanú náhradu škody a nemajetkovú ujmu.

Záverom odvolací súd konštatuje, že hoci navrhovateľ ani nekonkretizoval svoj odvolací dôvod a
postup prvostupňového súdu v konaní, ktorým malo dôjsť k odňatiu mu možnosti konať pred súdom,
odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, takúto vadu konania podľa §

221 ods. 1 písm. f) OSP nezistil. I ďalšie skutočnosti vytýkané navrhovateľom v jeho odvolaní sú bez
právneho významu, keď tvrdenie v súvislosti s vierohodnosťou údajov sa preskúmavaného rozsudku
vôbec netýka a otázka znaleckého dokazovania výšky škody by prípadne prichádzala do úvahy len po
zistení existencie zodpovednostného vzťahu odporcu k uplatňovaným nárokom. Vo vzťahu k premlčaniu
odvolací súd konštatuje, že ani v tomto smere odvolanie navrhovateľa nekorešponduje s napadnutým

rozhodnutím, nakoľko súd prvého stupňa vo svojom odôvodnení nekonštatuje, že by nárok navrhovateľa
bol premlčaný. Súd prvého stupňa mal pri rozhodovaní k dispozícii exekučný spis, z ktorého údajov
pri svojom rozhodovaní aj vychádzal, pričom z obsahu tohto spisu ako aj z obsahu rozhodnutia súdu
prvého stupňa vyplýva, že zo strany exekučného súdu nedošlo k naplneniu základného predpokladu
potrebného pre úspešnosť žaloby, preto s ohľadom na zásadu hospodárnosti konania nebolo potrebné

vykonávať ďalšie dokazovanie. Exekučný súd rozhodol správne podľa platných právnych predpisov a v
primeranom čase v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva neporušiac tým ani právo
na spravodlivý súdny proces a právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods.

1 OSP ako vecne správne potvrdil.O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a
§ 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.