Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. november 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/75/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412222175
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Vargová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4412222175.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej a členiek

senátu JUDr. Marty Molnárovej a JUDr. Evy Šiškovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o.,
Grösslingova4,Bratislava,protižalovanému:Slovenskárepublika,vjejmeneMinisterstvospravodlivosti
Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,
o odvolaní žalobcu zo dňa 27. 01. 2015 proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 16. 12. 2014
č. k. 7C/217/2012-56, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému sa p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu, ktorým sa voči žalovanému
domáhal zaplatenia majetkovej škody v sume 175,- eur a nemajetkovej ujmy v sume 331,92 eur,
ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Nové Zámky v exekučnom konaní
vedenompodčíslomEX1896/2003,ktorýnerozhodolonávrhunazmenusúdnehoexekútoravzákonom
stanovenom čase, teda do 30 dní od doručenia návrhu na zmenu exekútora. Tvrdený nesprávny úradný
postup exekučného súdu mal byť v rozpore s ust. § 44 ods. 7 Exekučného poriadku v znení účinnom od

01. 09. 2005, resp. v rozpore s ust. § 44 ods. 8 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 12. 2006.

2. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ust. § 3 ods. 1, písm. d/ , ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a/
bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 5, zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,
v znení účinnom do 31. 12. 2012 ako i ust. § 44 ods. 1, 2, 8, 9, § 46 ods. 1, 2 , § 47, § 238 ods. 1, 2, §
240 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a

o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len "Exekučný poriadok").

3. Z hľadiska skutkového stavu mal za preukázané, že v exekučnom konaní vedenom na Okresnom
súdeNovéZámkypodsp.zn.9Er/403/2003exekučnýsúdvydalpovereniepresúdnehoexekútoraJUDr.
Ľubomíra Pekára na vykonanie exekúcie. Dňa 22. 11. 2010 doručil oprávnený súdu prvej inštancie návrh
na zmenu exekútora. Súd prvej inštancie vyzval pôvodného exekútora ako i žalobcu - oprávneného dňa
21. 12. 2010, aby sa k návrhu vyjadrili z dôvodu, že návrh na zmenu exekútora sa spravuje Exekučným

poriadkom účinným do 31. 08. 2003. Oprávnený doručil súdu vyjadrenie zo dňa 23. 02. 2011. Súdny
exekútor JUDr. Pekár doručil súdu dňa 19. 04. 2011 vyjadrenie, v ktorom súhlasil so zmenou exekútora a
zároveň zaslal i rozpis vzniknutých trov exekúcie. Exekučný súd uznesením zo dňa 20. 05. 2011 vyhovelnávrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora. Uznesenie sa však nepodarilo doručiť povinnému
a po aktuálnom mieste jeho pobytu exekučný súd vykonáva šetrenie.

4. Súd prvej inštancie uviedol, že predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
orgánmi verejnej moci nesprávnym úradným postupom je popri nesprávnom úradnom postupe i
vznik škody a príčinná súvislosť medzi nimi. Uvedené podmienky zodpovednosti musia byť splnené
kumulatívne.

5. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že Okresnému súdu Nové Zámky bol dňa 22.
11. 2010 doručený návrh žalobcu, v procesnom postavení oprávneného, na zmenu súdneho exekútora
v zmysle § 44 ods. 8 Exekučného poriadku. Predmetné exekučné konanie začalo doručením návrhu
na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi ešte pred 01. 09.2005. S poukazom na ust. § 238 ods. 1,
2 Exekučného poriadku s účinnosťou od 01. 09. 2005, konania začaté pred 01. 09. 2005 sa dokončia
podľa práva platného do 31. 08. 2005. Právna úprava obsiahnutá v § 44 ods. 6 Exekučného poriadku v

znení účinnom do 31. 08. 2005 neurčovala lehotu, v ktorej je exekučný súd povinný rozhodnúť o návrhu
oprávneného na zmenu súdneho exekútora. K určeniu lehoty na rozhodnutie súdu o zmene súdneho
exekútora došlo až s účinnosťou od 01. 09. 2005, pričom táto zmenená úprava nedopadá na konania
začaté pred 01. 09. 2005. Tieto konania sa s poukazom na ust. § 238 ods. 1, 2 Exekučného poriadku
dokončiapodľaprávaplatnéhodo31.08.2005.Úpravaobsiahnutávustanovení§44ods.8Exekučného

poriadku, účinného od 01. 12. 2006 sa nevzťahuje na konania, ktoré začali pred 01. 12. 2006, ako to
vplýva z ustanovenia § 240 ods. 1, 2 Exekučného poriadku.

6. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal ani nesprávny úradný
postup exekučného súdu, ani vznik skutočnej škody zmenšením svojho majetku o tvrdených, ale

nepreukázaných 175,- eur a nepreukázal ani existenciu príčinnej súvislosti medzi tvrdeným nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu a prípadným zmenšením jeho majetku. Keďže podmienky vzniku
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sú určené kumulatívne,
nesplnenie čo i len jednej z nich vylučuje zodpovednosť štátu podľa zák. č. 514/2003 Z. z. Vzhľadom na
uvedené súd návrh žalobcu v časti náhrady materiálnej škody zamietol.

7. Prípadný nesprávny úradný postup exekučného súdu bez ďalšieho nemá za následok vznik práva na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. Žalobca svoj návrh
na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil tým, že márnym uplynutím času boli reálne ohrozené jeho
legitímne očakávania, že správnym postupom súdu dôjde k zmene súdneho exekútora, čo bude viesť

k efektívnemu a účinnému vymoženiu jeho pohľadávky. Rovnako ako pri vzniku škody je poškodený
povinný nielen tvrdiť, ale aj preukázať vznik nemajetkovej ujmy, resp. uviesť skutočnosti, na ktorých
základe bude možné podľa zákonom určených kritérií posúdiť vznik a rozsah ujmy. Pokiaľ žalobca v
danom prípade tvrdí, že zmenu exekútora navrhol v exekučnom konaní, v ktorom bolo vydané poverenie
vyše sedem rokov pred doručením návrhu na zmenu exekútora, doba, ktorá uplynula od doručenia

uvedeného návrhu na zmenu súdneho exekútora do vydania uznesenia o zmene súdneho exekútora
nemohla nijako negatívne zasiahnuť žalobcu, nemohla v ňom vyvolať neistotu ako morálnu ujmu, ani
ovplyvniť jeho plánovanie a rozhodovanie a nemohla vyvolať ani riziko ohrozujúce konečné vymoženie
pohľadávky.

7. S poukazom na uvedené závery súdu a ich vzájomné súvislosti, žalobcovi nevznikol ani nárok
na náhradu škody podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2012, ani
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 17 ods. 2 citovaného zákona. Súd preto
nepovažoval na hospodárne vykonať vo veci dôkaz oboznámením sa s obsahom a rozsahom žiadosti
žalobcu o predbežné prerokovanie návrhu, ktoré Ministerstvu spravodlivosti SR, ako ústrednému orgánu

konajúcemuvmeneštátu,doručilžalobcadňa30.05.2012.Súdnávrhžalobcuvcelomrozsahuzamietol
ako nedôvodný.

8. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 OSP (účinného do 30. 06. 2016) a
žalovanému,ktorýbolvkonaníúspešný,náhradutrovkonanianepriznal,pretožesižiadnetrovyvkonaní

nevyčíslil a ani zo spisu nevyplýva, že by mu nejaké trovy konania vznikli.

9. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že
ako účastníkovi konania mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, súd prvej inštancienesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, nedostatočne
zistil skutkový stav a zároveň súdu prvej inštancie vytkol neúplne zistený skutkový stav veci, pretože súd
nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež bol toho názoru, že

rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

10. K dôvodom odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite
veci na základe "inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v

znení neskorších predpisov. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je podľa
názoru odporcu možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti
a založenie zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou
právnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostného
právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa
nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie

musíbyťzrušené.Súdboljednoznačneprisvojomrozhodovaníviazanýust.§9ods.1 vyššiecitovaného
zákona v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie
prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojím
rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

11. Žalobca zároveň namietal, že súd prvej inštancie vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na
čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý bol z hľadiska ochrany

základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného.

12. V ďalšej časti svojho odvolania žalobca vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti
limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek
úvahydelegeferendabolineprípustnýmsúdnymaktivizmom,naktoromnebolomožnézaložiťmeritórne
rozhodnutie. Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných

práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v
primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní
vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú "mimosúdne" faktory. Tento
súd tiež uviedol, že "dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým
spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v

primeranej lehote".

13. Žalobca uviedol, že nechápe, aký vplyv na výsledok konania má skutočnosť, že súd vyjadril svoje
presvedčenieorozporeexekučnéhotitulusozákonom.Podľanázoružalobcuideoprejavnesústredenej
činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval i také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli.

14. V ďalšej časti svojho odvolania žalobca uviedol, že ako dôkaz o vzniku škody predložil znalecký
posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave a týmto
posudkom je jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad
a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku v posudku určenej výške. Pokiaľ súd v odôvodnení svojho

rozsudku tvrdil, že žalobca nepreukázal, že mu postupom exekučného súdu vznikla akákoľvek škoda, je
zrejmé, že nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom, z
ktorého vyplýva, aké konkrétne náklady žalobca vynaložil v súvislosti so správou a vedením pohľadávky.
Žalobca požiadal o vypracovanie znaleckého posudku ešte dňa 01. 03. 2013 a jeho vypracovanie je tak
dôkladné a vzhľadom na množstvo spracovaných podkladov bolo tak zložité, že trvalo viac ako rok. Táto

skutočnosť je objektívna, ktorú žalobca nemohol ovplyvniť a vzhľadom na plynutie premlčacích lehôt bol
nútený svoje nároky uplatniť včas, a to i v situácii, kedy vedel výšku škody určiť len odhadom, nakoľko
nebol priestor na získanie znaleckého posudku. Žalobca bol toho názoru, že v konaní boli preukázanévšetky zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu škody, a to vznik škody, existencia nesprávneho
úradného postupu a príčinná súvislosť medzi škodovou udalosťou a škodou.

15. K návrhu na prerušenie konania žalobca uviedol, že ak bol tento doručený súdu v čase
predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu a bol podaný z dôvodu, že prebieha konanie
o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva
na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol súd povinný pred
samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. Na podporu tohto svojho

tvrdenia žalobca poukázal na judikatúru krajských súdov (rozsudok Krajského súdu v Žiline v konaní
pod sp. zn. 9Co/174/2014).

16. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žalobca žiadal, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

17. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žalobca žiadal,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.

18. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

19. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (ust. § 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok - ďalej
len "CSP"), viazaný rozsahom odvolaní žalobcu, odvolacími dôvodmi ako i zisteným skutkovým stavom
(ust. § 379, § 380 ods. 1, 2, § 383 CSP) a po zistení, že odvolanie žalobcu je prípustné, bolo podané
oprávneným subjektom v zákonom stanovenej lehote, spĺňa zákonom stanovené náležitosti a obsahuje

zákonom stanovené odvolacie dôvody (ust. § 355 ods. 1, 2, § 359, § 362 ods. 1, § 363, § 365 ods.
1 CSP s použitím ust. § 470 ods. 1, 2 CSP), prejednal podané odvolanie bez nariadenia odvolacieho
pojednávania a vo veci rozhodol rozsudkom (ust. § 385 ods. 1, § 392 CSP), ktorý verejne vyhlásil, a to
pri dodržaní ust. § 219 ods. 3 CSP). Odvolací súd preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu
prvej inštancie ako i konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu

proti rozsudku zo dňa 16. 12. 2014 nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako
vo výroku vecne správne podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil, nakoľko súd prvej inštancie správne zistil
skutkový stav veci, vec aj správne právne posúdil a správne rozhodol.

20. Podľa § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31. 12. 2012, štát zodpovedá
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda.

21. Podľa § 44 ods. 6 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov účinnom do 31. 08.

2005, ak oprávnený požiada súd o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného
vyhovie, vykonaním exekúcie poverí súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený , a vec mu písomne
postúpi. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena
pôvodného exekútora sa však vypočíta tak, ako keby došlo k zataveniu exekúcie.
Podľa § 238 ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona v znení účinnom v čase rozhodovania súdu prvého

stupňavspojenýchveciach,konaniazačatépred1.septembrom2005sadokončiapodľaprávaplatného
do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.
Ustanovenia § 34 ods. 1 až 3, § 37 ods. 4 a 5, § 46 ods. 3, § 47 ods. 3, § 58 ods. 5, § 134 ods. 2, § 136
ods. 3 a 4, § 145 ods. 1 sa použijú aj na konania začaté pred 1. septembrom 2005.

22. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho
súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný rozsahom odvolania, odvolacímidôvodmi (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania) a súdom
prvej inštancie zisteným skutkovým stavom. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným
úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie

§ 379 CSP vymedzuje prípady, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide
o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom odvolacími dôvodmi je odvolací súd
viazaný vždy s tým, že na vady konania pred súdom prvej inštancie týkajúce sa procesných podmienok,
odvolací súd prihliadne, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. To znamená, že pokiaľ sa v
konaní pred súdom prvej inštancie síce vyskytli vady, ale tieto sa netýkajú procesných podmienok, potom

odvolací súd na tieto vady neprihliadne.

23. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkového stavu vyvodil i správny právny záver a svoje rozhodnutie vo veci samej náležite a správne
odôvodnil. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vo veci samej v
tom smere, že žalobca v predmetnej veci nepreukázal splnenie zákonom stanovených podmienok

na priznanie uplatneného nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy (predovšetkým nepreukázal
samotný vznik škody a nemajetkovej ujmy), a preto s poukazom na ust. § 387 ods. 2, 3 CSP sa
v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia a zároveň sa vysporiadal s podstatnými tvrdeniami žalobcu v odvolaní proti rozsudku súdu
prvej inštancie.

24. Na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie odvolací
súd uvádza, že žalobca sa v predmetnom konaní domáhal náhrady majetkovej škody 175,- eur a
nemajetkovej ujmy 331,92 eur z dôvodu ním tvrdeného nesprávneho úradného postupu exekučného
súdu v exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 9Er/403/2003. Majetková

škoda 175,- eur podľa tvrdenia žalobcu predstavovala náhradu účelne vynaložených nákladov
spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období,
ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o
ňom. Tieto náklady pozostávali podľa žalobcu zo sumy 70,- eur vynaloženej na správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, zo sumy 40,-

eur vynaloženej na udržiavanie a správu informačného systému a zo sumy 50,- eur vynaloženej na
administráciu listín a komunikáciu s vodným súdnym exekútorom a zo sumy 15,- eur vynaloženej na
administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje
spojené s vyhotovovaním urgencií adresovaných exekučnému súdu a na poštovné a telekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde. Žalobca v podanom návrhu

tvrdil, že táto suma by ho nezaťažila, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o zmene
súdneho exekútora by dodržal zákonom stanovenú lehotu. Odvolací súd k tomu uvádza, že exekučné
konanievpredmetnejveci,t.j.vovecivedenejnaOkresnomsúdeNovéZámkypodsp.zn.9Er/403/2003
sa začalo dňa 11. 06. 2003 podaním návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi,
kedy ust. § 44 ods. 6 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov platnom v tom čase
neupravovalo lehotu na rozhodnutie súdu o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora. Lehota
30 dní na rozhodnutie súdu o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora bola zavedená do ust.
§ 44 ods. 7 vyššie citovaného zákona až od 01. 09. 2005, pričom v zmysle ust. § 238 ods. 1 tohto zákona
sa konania začaté pred 1. septembrom 2005 dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005,

ak odsek 2 neustanovuje inak. Ustanovenie § 238 ods. 2 vyššie citovaného zákona sa však netýkalo
ust. § 44 tohto zákona, v ktorom bola okrem iného upravená i možnosť oprávneného podať návrh na
zmenu súdneho exekútora. Uvedené znamená, že zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov platom pred 01. 09. 2005 neustanovoval povinnosť súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na

zmenu súdneho exekútora do 30 dní od doručenia tohto návrhu. Lehota na vydanie rozhodnutia súdu
o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora teda do 31. 08. 2005 nebola zákonom stanovená
v konaniach, ktoré sa začali do 01. 09. 2005 a bolo potom potrebné posúdiť, či exekučný súd nekonal
o podanom návrhu zo dňa 18. 11. 2010, ktorý mu bol doručený dňa 22. 11. 2010 neprimerane dlho a
či rozhodol v primeranej lehote.

25. Je nepochybné, že exekučný súd rozhodol o podanom návrhu dňa 20. 05. 2011, ale z tejto
skutočnosti ešte nemožno vyvodiť vznik škody a nemajetkovej ujmy na strane navrhovateľa v tom
zmysle, ako ju má na zreteli ust. § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenúpri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Rozhodnutiu
súdu o zmene súdneho exekútora predchádzalo zaslanie návrhu oprávneného zo dňa 18. 11. 2010
pôvodnému súdnemu exekútorovi s výzvou, aby sa k návrhu vyjadril a vyčíslil trovy exekúcie. V podaní

zo dňa 15. 04. 2011 pôvodný súdy exekútor s návrhom oprávneného na zmenu súdneho exekútora
súhlasil a zároveň špecifikoval trovy exekúcie, ktoré mu vznikli jej vykonávaním a zaslal exekútorský
spis, ktorý bol súdu doručený 19. 04. 2011. Exekučný súd uznesením zo dňa 20. 05. 2011, ktoré vydal
vyšší súdny úradník, návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora vyhovel. Z vyššie uvedeného
potom vyplýva, že exekučný súd od podania návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora (22.

11. 2010) až do rozhodnutia o ňom nebol nečinný, ale vykonával potrebné úkony v záujme toho, aby
mohol o podanom návrhu rozhodnúť.

26. Zároveň je však potrebné zdôrazniť, že majetkovú škodu v sume 175,- eur vyčíslenú žalobcom
nemožno považovať za skutočnú škodu, nakoľko žalobca vznik škody v tejto sume žiadnym spôsobom
nepreukázal. Žalobcom vyčíslená výška škody je spochybnená i s poukazom na obsah spisu Okresného

súdu Nové Zámky sp. zn. 9Er/403/2003, v ktorom sa nachádza len jedna žiadosť oprávneného zo dňa
18. 11. 2010 o vydanie rozhodnutia o jeho návrhu na zmenu exekútora, a jej doplnenie zo dňa 23.
02. 2011, v ktorom na výzvu súdu zdôvodnil svoj návrh na zmenu exekútora, čo znamená, že žalobca
žiadnym spôsobom nepreukázal vynaloženie ním tvrdených nákladov spojených s administratívnym
spracovaním textov urgencií, vyhotovovaním urgencií a nákladov spojených s urgovaním a kontrolou

stavu konania na exekučnom súde. Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom je nevyhnutné súčasné splnenie troch podmienok (nesprávny úradný postup, vznik škody
a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody) a v prípade, ak chýba
čo len jedna z týchto podmienok, náhradu škody nie je možné priznať, pričom dôkazné bremeno
spočívanapoškodenom,tedananavrhovateľovi.Odvolacísúdpoukazujenakonštatovaniesúduprvého

stupňa, že na to, aby exekučný súd mohol rozhodnúť o podanom návrhu oprávneného na zmenu
súdneho exekútora, bolo potrebné vyzvať pôvodného exekútora na predloženie spisu a vyúčtovanie
trov, čo exekučný súd i urobil. V zmysle právnej úpravy, v prípade podania návrhu oprávneného na
zmenu súdneho exekútora účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú
zachované, preto nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody, ani nemateriálnej ujmy žalobcovi

a exekúciu bol povinný vykonávať pôvodný súdny exekútor. So zreteľom na ustálenú rozhodovaciu
činnosť Ústavného súdu SR (II.ÚS 471/2012, I.ÚS 86/02, I.ÚS 70/02, I.ÚS 16/02, I.ÚS 63/00) ani
samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty (ktorá ale v tomto prípade nebola ani stanovená)
nemožno automaticky vyhodnotiť ako porušenie základného práva účastníka konania (na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov). Samotné nedodržanie zákonnej lehoty (ak by bola stanovená) nemožno

totiž vnímať izolovane, oddelene od ostatných okolností, ktoré objektívne majú vplyv na jej plynutie a
významnou mierou sa podieľajú na jej predĺžení. Preto bolo nevyhnutné prihliadať na všetky podstatné
okolnosti prípadu, tak ako to správne učinil v tomto konaní aj okresný súd.

27. K žalobcom uplatnenej nemajetkovej ujme v sume 331,92 eur za 183 dní (t. j. 660,- eur ročne : 12

mesiacov = 55,32 eur za každý mesiac omeškania žalobcom tvrdenej nečinnosti exekučného súdu,
pričom podľa jeho tvrdenia vychádzal z judikatúry Ústavného súdu SR, ktorý za primerané finančné
zadosťučinenie a satisfakciu považuje sumu 660,- eur ročne) odvolací súd na doplnenie dôvodov
uvedených v rozsudku súdu prvej inštancie uvádza, že všetky nálezy Ústavného súdu SR (senátu III.
ÚS), na ktoré žalobca poukazoval v podanom návrhu sa týkajú fyzických osôb, ktorým bolo priznané

finančné zadosťučinenie za zbytočné prieťahy v konaní. Taktiež ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov je (okrem písm. b/) formulované tak, že výška nemajetkovej ujmy v
peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä na doterajší život poškodeného a prostredie, v ktorom žije
a pracuje, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a v spoločenskom

uplatnení, z čoho je teda zrejmé, že tieto okolnosti sa týkajú fyzickej osoby. Nemajetkovú ujmu v
peniazoch však za určitých okolností možno priznať i právnickej osobe, a to s poukazom na závažnosť
vzniknutej ujmy a so zreteľom na konkrétne okolnosti, za ktorých k nej došlo. I v prípade nedodržania
zákonom stanovenej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora (pričom v predmetnej
exekučnej veci nebola stanovená žiadna lehota na rozhodnutie) však automaticky nevzniká nárok na

náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobca žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy odôvodňoval vyvolaním
rizík (zánik povinného zmarenie účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, insolvencia povinného)
ako i neexistenciou vnútroštátneho účinného prostriedku nápravy vzniknutej situácie, zásahom do jeho
nárokov a práv, vyvolaním frustrácie, úzkosti, nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, zánikomjeho už vytvorených podnikateľských aktivít a neistotou v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol
prijať. Odvolací súd v predmetnej veci opätovne poukazuje na tú skutočnosť, že návrh oprávneného
na zmenu súdneho exekútora v exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn.

9Er/403/2003 bola doručená exekučnému súdu dňa 22. 11. 2010 a súd návrhu vyhovel uznesením
zo dňa 20. 05. 2011, čomu predchádzalo podanie adresované pôvodnému súdnemu exekútorovi na
vyjadrenie sa k návrhu a vyčíslenie trov exekučného konania a na predloženie exekučného spisu,
teda v primeranej lehote na rozhodnutie o takomto návrhu, a nebol nečinný viac ako 183 dní, ako to
tvrdí žalobca a túto okolnosť je tiež potrebné vziať do úvahy pri rozhodovaní o uplatnenom nároku

žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy. V predmetnej exekučnej veci neboli konštatované prieťahy v
konaní a nejedná sa ani o dlhotrvajúcu neistotu žalobcu, ktorá by mu prípadne mohla spôsobiť značné
ťažkosti a ovplyvniť jeho podnikateľské aktivity (naďalej poskytuje úvery), resp. ovplyvniť správanie jeho
štatutárnych zástupcov, pričom neboli preukázané ani riziká, na ktoré žalobca poukazoval. Naviac je
potrebné konštatovať, že pokiaľ súd nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora,
bolo povinnosťou pôvodného súdneho exekútora vykonávať exekúciu na základe vydaného poverenia a

v tomto období žalobcovi ako oprávnenému v exekučnom konaní nemohla vznikať tvrdená nemajetková
ujma a cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy (ktorú ale
žalobca nepreukázal), nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

28.Vyššieuvedenépovažovalodvolacísúdpotrebnéuviesťnadoplneniesprávnostidôvodovodvolaním

napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

29. Pri posudzovaní danej veci sa odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, ďalej zaoberal
len námietkami žalobcu uvedenými v podanom odvolaní, a to najmä žalobcom namietanou vadou
konania, spočívajúcou v odňatí možnosti konať pred súdom.

30. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi
konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vzhľadom na to, že žiadny
právny predpis nešpecifikuje pojem "odňatie možnosti konať pred súdom", vo všeobecnosti ním treba
rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom v znení platnom a účinnom v čase
konaniasúduprvejinštancienazabezpečeniesvojichprávaoprávnenýchzáujmov.Postupsúdu,ktorým
sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom zakladá porušenie práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (porovnaj napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04,

II. ÚS 174/04).

31. Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, zmyslom a účelom základného
práva na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (aj čl. 6 ods. 1 vyššie citovaného Dohovoru)
je zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať

a rozhodnúť (napr. I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by
došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej alebo právnickej
osoby (napr. I. ÚS 35/98).

32.Konanímsúdusarozumiejehoprocesnýpostup.Konaniesúduvsúladesozákonommusívykazovať
určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie,
ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho
priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s
dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo

vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza
oporu v zákone, je preto treba považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na
súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu
(účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na
ochranu ich práv a oprávnených záujmov v civilnom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že procesný

úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie možno považovať
za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia tohto procesného
úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku nesprávneho postupusúdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavnú právo na súdnu ochranu a
spravodlivý proces.

33. Žalobca žiadnym spôsobom nešpecifikoval postup súdu, ktorým mu mala byť odňatá možnosť
konať pred súdom a odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie a konania, ktoré mu
predchádzalo, žiadny takýto dôvod nezistil, v dôsledku čoho potom v tejto časti považoval odvolanie
žalobcu za nedôvodné. Súd prvej inštancie nariadil vo veci pojednávanie na deň 16. 12. 2014, na ktoré
predvolal i právneho zástupcu žalobcu, ktorý mal doručenie predvolania vykázané dňom 28. 11. 2014.

Žalobca ani jeho právny zástupca sa pojednávania na súde prvej inštancie konaného dňa 16. 12.
2014 nezúčastnili. Mailové ospravedlnenie neúčasti právneho zástupcu žalobcu zo dňa 15. 12. 2014
(odoslané súdu dňa 15. 12. 2014 ) na pojednávaní konanom dňa 16. 12. 2014 a dôvody v ňom uvedené
(iné pojednávania vo veci žalobcu na Okresnom súde Trenčín dňa 16. 12. 2014 a nesúhlas žalobcu
so substitučným zastúpením na pojednávaní) súd prvej inštancie správne posúdil a vec prejednal v
neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu s poukazom na tú skutočnosť, že predvolanie na

pojednávanie bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu dňa 28. 11. 2014. Žalobca ani jeho právny
zástupca dôvod na odročenie pojednávania súdu neoznámili bez zbytočného odkladu, nepredložili
doklad o predvolaní na pojednávanie vo veci prejednávanej pred iným súdom a návrh na odročenie
pojednávania neobsahoval údaje vyplývajúce z ust. § 119 ods. 2 OSP, (účinného v čase rozhodovania
súdu) t. j. dôvod, pre ktorý sa navrhuje odročenie pojednávania, najmä deň, keď sa účastník o dôvode

pre odročenie pojednávania dozvedel. Pokiaľ právny zástupca žalobcu prevzal právne zastúpenie v
rôznych právnych veciach týkajúcich sa žalobcu, ktoré sa vedú na súdoch v rámci Slovenskej republiky,
musel si byť vedomý skutočnosti, že budú vytyčované pojednávania na rôznych súdoch, pričom to môže
byť i v rovnakom čase a za danej situácie vzbudzuje pochybnosti tvrdenie, že žalobca so substitúciou
nesúhlasí. Odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie pri vyššie opísanom procesnom postupe splnil a

mal dňa 16. 12. 2014 splnené všetky procesné povinnosti a podmienky na prejednanie a rozhodnutie
veci na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov konania.

34. K aplikácii ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov odvolací súd uvádza,

že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku správne citoval toto ustanovenie v znení účinnom
v čase začatia exekučného konania a podania žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
súd, pričom toto ustanovenie bolo rovnaké aj v čase začatia tohto konania, a preto je táto námietka
žalobcu nedôvodná a princíp priamej retroaktivity nebol aplikovaný. Súd prvej inštancie po vykonaní
dokazovania oboznámením sa s exekučným spisom Okresného súdu Nové Zámky vedeným pod sp.

zn. 9Er/403/2003 zistil, že tvrdenie žalobcu o omeškaní exekučného súdu v trvaní viac ako 183 dní
sa nezakladá na pravde a k žalobcom tvrdenému omeškaniu exekučného súdu nedošlo. Odvolací súd
na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie dodáva, že návrh na zmenu exekútora bol
súdu dourčený dňa 22. 11. 2010, pričom exekučný súd rozhodol uznesením zo dňa 20. 05. 2011 tak,
že návrhu oprávneného vyhovel. Exekučný súd správne aplikoval na uvedenú exekučnú vec znenie

Exekučného poriadku v znení do 31. 08. 2005, kedy nebola na rozhodnutie exekučného súdu stanovená
žiadna lehota. Naviac, so zreteľom na ustálenú rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR (II. ÚS 471/2012,
I. ÚS 86/02, I. ÚS 70/02, I. ÚS 16/02, I. ÚS 63/00) ani samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty
nemožno automaticky vyhodnotiť ako porušenie základného práva účastníka konania (na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov). Samotné nedodržanie zákonnej lehoty nemožno totiž vnímať izolovane,

oddelene od ostatných okolností, ktoré objektívne majú vplyv na jej plynutie a významnou mierou sa
podieľajú na jej predĺžení. Preto bolo nevyhnutné prihliadať na všetky podstatné okolnosti prípadu tak,
ako to správne učinil v tomto konaní aj okresný súd.

35. Z uvedeného potom vyplýva, že exekučný súd nekonal so zbytočnými prieťahmi a po veľmi dlhej

dobe a nemohol byť a ani nebol v omeškaní viac ako 183 dní ako to tvrdil právny zástupca žalobcu v
podanej žalobe. Zároveň je potrebné uviesť, že v exekučnom spise vedenom na Okresnom súde Nové
Zámky pod sp. zn. 9Er/403/2003 sa nenachádza ani jedna žiadosť o pokračovanie v konaní, resp.
sťažnosť na prieťahy v konaní alebo iná urgencia žalobcu a nezodpovedá potom skutočnosti tvrdenie
žalobcu v podanej žalobe na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, že mal náklady na spracovanie textov

urgencií adresovaných exekučnému súdu, resp. náklady spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania
na exekučnom súde.36. Pokiaľ žalobca namietal nedostatočne zistený skutkový stav, toto svoje tvrdenie žiadnym spôsobom
nešpecifikoval a neuviedol, v čom by malo spočívať nedostatočné zistenie skutkového stavu. Odvolací
súd k tomu uvádza, že súd prvej inštancie v tomto smere postupoval správne, nakoľko pokiaľ v

konaní nemal preukázanú existenciu škody na strane žalobcu a ani taký nesprávny úradný postup v
dôsledku ktorého by žalobcovi vznikla majetková škoda, bolo nadbytočné a nehospodárne vykonávať
dokazovanie na preukazovanie výšky žalobcom tvrdenej škody. Súd prvej inštancie sa v konaní zaoberal
i znaleckým posudkom č. 1/2014 ohľadne stanovenia majetkovej škody.

37. V ďalšej časti odvolania žalobca vytýkal súdu prvej inštancie, že nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom konania nevznikol stav právnej neistoty. Takáto argumentácia súdu sa však v odôvodnení
odvolaním napadnutého rozsudku nenachádza a taktiež súd ani nepolemizoval o vhodnosti limitácie
dĺžky konania zákonnými lehotami.

38. Ďalšie námietky žalobcu v podanom odvolaní, považoval odvolací súd za nedôvodné. Je potrebné

uviesť, že súd v danej veci správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva, v súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na
prerokovanie veci v primeranom čase.

39. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1 CSP s použitím ust.

§ 396 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech priznal nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí a ktoré vydá
súdny úradník.

40. Odvolací súd takto rozhodol pomerom hlasov 3 : 0 (ust. § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (ust. § 420 - ust. §
423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa podáva
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na
súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu
od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri

všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí,
ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má

vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže
dovolateľrozšíriťlendouplynutialehotynapodaniedovolania.Dovolaciedôvodymožnomeniťadopĺňať
len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.