Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 31. máj 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19CoE/52/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3213203433
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3213203433.2

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a
sudcov JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD., v exekučnej veci oprávneného:
U., zastúpeného advokátskou kanceláriou Q., proti povinnému: H., o vymoženie 520,72 Eur s
príslušenstvom, o odvolaní povinného proti uzneseniu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č. k.
3Er/210/2013-108 zo dňa 04. novembra 2016 a proti uzneseniu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou

č. k. 3Er/210/2013-132 zo dňa 08. februára 2017, takto

r o z h o d o l :

Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie č. k. 3Er/210/2013-132 a uznesenie súdu prvej inštancie č.
k. 3Er/210/2013-108 v časti, ktorou bol zamietnutý návrh povinného na zastavenie exekúcie, z r u š u
j e a vec v tejto časti vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Uznesením č. k. 3Er/210/2013-108 súd prvej inštancie vyhovel námietkam povinného proti ďalším

trovám exekúcie a súčasne zamietol návrh povinného na zastavenie exekúcie. Zamietnutie návrhu
povinného na zastavenie exekúcie zdôvodnil tým, že oprávnený podal dňa 25.06.2013 u súdneho
exekútora návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému na podklade exekučného titulu, ktorým je
rozsudok Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č. k. 3C/162/2011-69 zo dňa 11.01.2012, ktorý
nadobudol právoplatnosť dňa 09.04.2013 a vykonateľnosť dňa 13.04.2013 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17Co/117/2012-115 zo dňa 06.03.2013. Podľa § 41 ods. 1 Exekučného

poriadku je exekučný súd povinný skúmať formálne a materiálne predpoklady vykonateľnosti
exekučného titulu. Exekučný súd nie je oprávnený preskúmavať vecnú správnosť exekučného titulu,
teda zaoberať sa správnosťou skutkových a právnych záverov orgánu, ktorý exekučný titul vydal. Taktiež
povinným predkladané listinné dôkazy, týkajúce sa údajných nedostatkov základného konania, súd
v exekučnom konaní nie je oprávnený vyhodnocovať, nakoľko súvisia s vecou samou, o ktorej bolo
právoplatne rozhodnuté v exekučným titulom - rozsudkom a vec je právoplatne ukončená. K námietke

povinného, že mu nebol doručený návrh na vykonanie exekúcie a že doklady pred udelením poverenia
mutaktiežnebolidoručené,súdprvejinštancievysvetlilpostuppodľa§36ods.1,ods.2,§44ods.1,ods.
2 Exekučného poriadku s tým, že až po udelení poverenia na vykonanie exekúcie exekútor upovedomí
povinného i oprávneného o začatí exekúcie, až týmto okamihom sa povinný dozvedá o tom, že sa
voči nemu vedie exekúcia a má možnosť sa voči prebiehajúcej exekúcii brániť podaním námietok proti
exekúcii podľa § 50 ods. 1 Exekučného poriadku. Právne ďalej súd prvej inštancie zdôvodnil zamietnutie

návrhu povinného na zastavenie exekúcie ustanoveniami § 57 ods. 1, ods. 2 a § 58 ods. 1 Exekučného
poriadku.

2. Uvedené uznesenie súdu prvej inštancie č. k. 3Er/210/2013-108 vydal vyšší súdny úradník Okresného
súdu Bánovce nad Bebravou a v poučení o opravnom prostriedku bolo uvedené, že proti tomuto
uzneseniu nie je prípustné odvolanie a že proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym

úradníkom je prípustná sťažnosť, ktorú je potrebné podať v lehote 15 dní od doručenia uznesenia.
V súlade s týmto poučením povinný podal včas sťažnosť proti výroku uvedeného uznesenia, ktorýmsúd jeho návrh na zastavenie exekúcie zamietol. V sťažnosti povinný v podstate zopakoval svoju
argumentáciu z návrhu na zastavenie exekúcie, týkajúcu sa predmetu konania vo veci samej a tvrdil, že
došlo k zániku vymáhaného nároku, keďže predmet sporu prevzal oprávnený späť v záručnej dobe.

3. Sudca súdu prvej inštancie uznesením č. k. 3Er/210/2013-132 sťažnosť povinného proti uzneseniu
č. k. 3Er/210/2013-108 zamietol.

4. Proti uzneseniu č. k. 3Er/210/2013-132 (napriek tomu, že v poučení o opravnom prostriedku bolo

uvedené, že proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné) podal povinný v zákonnej 15-dňovej
lehote odvolanie a súd prvej inštancie predložil toto odvolanie odvolaciemu súdu.
5. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu rozhodnutie o tom, že návrh povinného na zastavenie
exekúcie sa zamieta, je rozhodnutím, proti ktorému zákon pripúšťa odvolanie. Ustanovenie § 58 ods.
5 Exekučného poriadku (v znení účinnom do 31.03.2017) totiž uvádza, že odvolanie je prípustné proti
„rozhodnutiam podľa § 57 ods. 1 písm. a/, b/, f/ až h/, k/ až m/“. Aj keď uvádzacia veta § 57 znie „Exekúciu

súd zastaví, ak...“ , neznamená to, že odvolanie je prípustné len vtedy, ak exekučný súd exekúciu
zastavil, kým proti rozhodnutiu, ktorým exekúciu nezastavil (zamietol návrh na zastavenie exekúcie) by
odvolanie prípustné nebolo. Ak by zákonodarca chcel takto diferencovať prípustnosť odvolania podľa
toho, či exekučný súd rozhodol v prospech alebo v neprospech povinného, bol by v ustanovení § 58
ods. 5 Exekučného poriadku výslovne uviedol, že odvolanie je prípustné proti rozhodnutiam o zastavení

exekúcie (podobne ako napríklad v ustanoveniach § 44 ods. 2 posledná veta, § 50 ods. 4, § 56 ods.
8 Exekučného poriadku). Pokiaľ ustanovenie § 58 ods. 5 Exekučného poriadku obsahuje všeobecný
odkaz na rozhodnutia podľa § 57 ods. 1 písm. a/, b/, f/ až h/, k/ až m/, má sa tým na mysli akékoľvek
rozhodnutie súdu, v ktorom posudzoval, či sú alebo nie sú dané dôvody na zastavenie exekúcie podľa
uvedených písmen §-u 57 ods. 1. Teda odvolanie je potrebné považovať za prípustné tak v prípade,

ak súd prvej inštancie podľa niektorého z uvedených písmen exekúciu zastaví, ako aj v prípade, ak
zamietne návrh na zastavenie exekúcie, v ktorom bola namietaná existencia dôvodu na zastavenie
exekúcie podľa niektorého z uvedených písmen.

6. Vyššie uvedený právny názor je totožný s viacerými rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 1

Cdo 308/2006, 1 Cdo 27/2012, 3 Cdo 306/2008, 3 Cdo 130/2009, 3 ECdo 139/2013, 4 Cdo 207/2012,
5 Cdo 327/2009). Odvolací súd si je vedomý aj existencie protichodného rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR (6 Cdo 171/2012), považuje ho však za menšinový názor. Odvolací súd má za to, že v
prípade pochybnosti o výklade zákonného ustanovenia je potrebné aplikovať taký jeho výklad, ktorý je
výhodnejší pre účastníka konania, v tomto prípade teda výklad, podľa ktorého je odvolanie prípustné

aj proti rozhodnutiu, ktorým bol zamietnutý návrh povinného na zastavenie exekúcie, v ktorom povinný
tvrdil existenciu niektorého z dôvodov podľa § 57 ods. 1 písm. a/, b/, f/ až h/, k/ až m/. Okrem toho
v predmetnej veci už odvolací súd raz rozhodoval o odvolaní povinného proti uzneseniu súdu prvej
inštancie, ktorým bol zamietnutý návrh povinného na zastavenie exekúcie (uznesenie Krajského súdu
v Trenčíne č. k. 8CoE/96/2014-67), pričom odvolanie neodmietol, ale sa vecne zaoberal dôvodmi, ktoré

uvádzal povinný v návrhu na zastavenie exekúcie a v odvolaní, teda už vtedy krajský súd implicitne
predpokladal, že odvolanie je prípustné. Keďže medzitým nedošlo k podstatnej zmene právnej úpravy,
nie je dôvod odchýliť sa od tohto právneho názoru.

7. V predmetnej veci povinný v návrhu na zastavenie exekúcie namietal nedostatky základného konania,

pre ktoré označil exekúciu za nezákonnú. Namietal tiež údajné nedostatky exekučného konania (že mu
nebolo doručené poverenie pre exekútora, že toto poverenie nebolo zdôvodnené a pod.). Povinný v
návrhu na zastavenie exekúcie výslovne právne nekvalifikoval, ktorý z dôvodov zastavenia exekúcie
podľa § 57 ods. 1, prípadne § 57 ods. 2 Exekučného poriadku uplatňuje, z obsahu jeho podania však
vyplýva, že považuje exekučné konanie za neprípustné podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku.

Proti rozhodnutiu podľa uvedeného písmena je odvolanie prípustné (§ 58 ods. 5 Exekučného poriadku).

8.Ajkeďprotiuzneseniu,ktorýmsudcasúduprvejinštancierozhodolosťažnostistranyprotirozhodnutiu
súdneho úradníka, nie je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 2 v spojení s § 357 Civilného sporového
poriadku), odvolací súd nemohol nechať nepovšimnutú skutočnosť, že (v zmysle vyššie uvedeného

právneho názoru) v tomto prípade o návrhu povinného na zastavenie exekúcie rozhodoval vyšší súdny
úradník napriek tomu, že išlo o rozhodnutie, proti ktorému bolo prípustné odvolanie, a preto toto
rozhodnutie nemal vydať vyšší súdny úradník, ale sudca súdu prvej inštancie (§ 5 ods. 2 zákona č.
549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch v znení neskorších predpisov). Civilný sporový poriadok priamoneupravuje postup odvolacieho súdu v takomto prípade, preto s prihliadnutím na princípy všeobecnej
spravodlivosti (čl. 4 ods. 2 základných princípov Civilného sporového poriadku) a v zmysle zásady, že
úkony strán sa majú posudzovať podľa obsahu (čl. 11 ods. 1 základných princípov Civilného sporového

poriadku), odvolací súd považoval obe podania povinného, t. j. podanie doručené súdu prvej inštancie
dňa 25.11.2016, označené ako „sťažnosť na uznesenie č. k. 3Er/210/2013-108“, a podanie doručené
súdu prvej inštancie dňa 09.03.2017, označené ako „odvolanie proti uzneseniu č. k. 3Er/210/2013-132“,
v ich súhrne za odvolanie proti rozhodnutiu, ktorým súd prvej inštancie zamietol návrh povinného na
zastavenie exekúcie, pričom za také rozhodnutie treba považovať obidve uvedené uznesenia spoločne

(uznesenie č. k. 3Er/210/2013-108 a uznesenie č. k. 3Er/210/2013-132).

9. Krajský súd preskúmal vec v napadnutom rozsahu podľa § 379 a § 380 Civilného sporového poriadku
(zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej len „CSP“ ) bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP
a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie č. k. 3Er/210/2013-108 je v napadnutej časti
potrebné zrušiť podľa § 389 ods. 1 písm. b/ v spojení s § 365 ods. 1 písm. c/ CSP, keďže rozhodoval

nesprávne obsadený súd - namiesto sudcu rozhodol vyšší súdny úradník súdu prvej inštancie v rozpore
s ustanovením § 5 ods. 2 zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch v znení neskorších predpisov.
Tentonedostatoknebolomožnénapraviťvodvolacomkonaní(akbyodvolacísúdsámrozhodol,uprelby
účastníkom exekučného konania prístup k dvojinštančnému rozhodovaniu správne obsadených súdov
vo veci, v ktorej zákon dvojinštančnosť ustanovuje), preto odvolací súd zrušil uvedené rozhodnutie súdu

prvej inštancie v časti, ktorou bol zamietnutý návrh povinného na zastavenie exekúcie, a vec mu v tejto
časti vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

10. Pokiaľ ide o odvolanie povinného proti uzneseniu súdu prvej inštancie č. k. 3Er/210/2013-132,
po zrušení vyššie uvedenej časti uznesenia č. k. 3Er/210/2013-108 stratilo uznesenie č. k.

3Er/210/2013-132 vecné opodstatnenie. Preto bolo potrebné zrušiť aj toto uznesenie, a to napriek
všeobecnej neprípustnosti odvolania proti uzneseniu sudcu o sťažnosti proti uzneseniu vydanému
súdnym úradníkom.

11. Odvolací súd zdôrazňuje, že obe uznesenia súdu prvej inštancie zrušil len z dôvodu, že rozhodoval

nesprávne obsadený súd, pričom odvolací súd sa nezaoberal vecnou stránkou návrhu povinného na
zastavenie exekúcie. V ďalšom konaní rozhodne o návrhu povinného na zastavenie exekúcie sudca
súdu prvej inštancie.

12. Toto rozhodnutie bolo senátom odvolacieho súdu prijaté jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).