Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. jún 2015

Súd: Okresný súd Zvolen
Spisová značka: 10Er/107/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6715203433
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Radovan Beňo
ECLI: ECLI:SK:OSZV:2015:6715203433.2

Uznesenie
Okresný súd Zvolen vo veci exekúcie oprávneného PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35 792 752,
so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, zastúpený Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o.,
IČO: 47 233 516, so sídlom v Bratislave, Kubániho 16, proti povinnému U. Š., A.. XX.XX.XXXX, W. Q.
N., Ľ.. C. XXXX/XX, vedenej pod spisovou značkou EX 418/15 súdnym exekútorom JUDr. Patriciusom
Baďurom, Exekútorský úrad so sídlom v Bratislave, Štefana Rosívala 2, na uspokojenie pohľadávky
oprávneného vo výške 897,47 Eur s príslušenstvom a zmluvnou pokutou, o podaní povinného zo dňa
20.04.2015, takto

r o z h o d o l :

Súd námietky povinného proti exekúcii z a m i e t a .

Súd návrh povinného na zastavenie exekúcie z a m i e t a .

Súd námietky povinného proti trovám exekúcie z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Zvolen poverením sp. zn. 10Er/107/2015 zo dňa 24.03.2015 poveril súdneho exekútora
JUDr. Patriciusa Baďuru vykonaním exekúcie voči povinnému na uspokojenie pohľadávky oprávneného
vo výške 897,47 Eur s príslušenstvom a zmluvnou pokutou na základe právoplatného a vykonateľného
rozhodcovského rozsudku Victoria rozhodcovského súdu v Žiline, so sídlom Vojtecha Tvrdého 793/21,
Žilina, sp. zn. RK-PC 910/13-LP zo dňa 08.12.2014.

Súdny exekútor vydal dňa 13.04.2015 upovedomenie o začatí exekúcie, ktoré bolo povinnému
doručené dňa 17.04.2015. Dňa 22.04.2015 bolo exekučnému súdu doručené podanie povinného zo
dňa 20.04.2015, označené ako „Námietky proti exekúcii a návrh na zastavenie exekúcie podľa § 57
ods. 1 písm. g) a l) Exekučného poriadku“. Totožné podanie bolo doručené dňa 22.04.2015 aj súdnemu
exekútorovi, ktorý ho následne dňa 27.04.2015 doručil tunajšiemu súdu na rozhodnutie.
Povinný v podaní uviedol, že podáva námietky proti exekúcii a žiada exekúciu ako neprípustnú
a nezákonnú v celosti zastaviť. Zastavenie exekúcie žiada z dôvodu neprijateľnej rozhodcovskej
doložky/zmluvy (§ 53 ods. 1 a 4 písm. r) OZ), na základe ktorej bol vydaný rozhodcovský rozsudok,
ktorý ho súčasne zaväzuje na hrubo nemorálne plnenie v rozpore s dobrými mravmi (§ 45 ods. 1
písm. c) zákona č. 244/2002 Z.z.). Uviedol, že jeho prípad je podobný ako viaceré iné, ktoré boli
riešené pred súdmi Slovenskej republiky, pričom poukázal na rozhodnutia Okresného súdu Zvolen
č.k. 21Er/1390/2009-7, Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10CoE/326/2010, KS v Prešove sp. zn.
19CoE/99/2010, KS v Prešove sp. zn. 6CoE/59/2010, KS v Prešove sp. zn. 20CoE/24/2011, Ústavného
súdu SR č.k. IV. ÚS 55/2011-19 a ÚS SR č.k. IV. ÚS 60/2011-13. Povinný uviedol, že si tiež osobitne
nevyjednal rozhodcu, rozhodcovská zmluva bola vopred naformulovaná v štandardnej zmluve. Miesto
rozhodcovského konania jednostranne stanovil dodávateľ a vzhľadom na vzdialenosť je pre neho
neprijateľné a odradzujúce. Ak rozhodcovské konanie vyvolá dodávateľ, povinný sa mu musí nezvratne
podrobiť a riešiť spor pred rozhodcom, ktorý je pre neho nepredvídateľný a má vážne pochybnosti o

objektívnosti a nestrannosti rozhodcovského procesu. Uviedol, že spotrebiteľská vec je nearbitrabilná,
pričom poukázal na neprijateľnosť rozhodcovskej doložky v rakúskom práve, ktorá bola zohľadnená
v uznesení KS v Prešove sp. zn. 3CoE/29/2010. Rozhodcovská doložka spôsobuje, že o právach a
právom chránených záujmoch rozhoduje súkromná osoba, ktorá nemá delegovanú verejnú moc, ale
je viac-menej založená na aspektoch ako zisk a podnikanie rozhodcu. Arbitráž je vo svojej podstate
inštitútom určeným pre podnikateľské prostredie, typické vyššou mierou vyváženosti vzájomných
pozícií. Tiež poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora (ES) C 40/08 - Asturcom, z ktorého vyplýva,
že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon rozhodcovského nálezu, musí aj bez
návrhu posúdiť neprijateľnosť rozhodcovskej doložky. Cieľom smernice Rady 93/13 EHS je postarať
sa o to, aby spotrebiteľa nezaväzovali nekalé podmienky v zmluvách, pričom vo svetle znenia a účelu
smernice je vnútroštátny súd povinný vykladať svoje národné právo. Neprijateľná zmluvná podmienka
spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa a prieči sa dobrým
mravom. Ak rozhodcovské konanie prebehlo na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, tak aj nový
kvalifikovaný záväzok, ktorý mal vzísť z takéhoto vadného súkromnoprávneho procesu, nie je súladný s
imperatívom dobrých mravov. Poukázal aj na rozhodnutie OS Bratislava V sp. zn. 37Er/7273/2010, kedy
súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku
z dôvodu, že tento zaväzoval spotrebiteľa na plnenie právom nedovolené a odporujúce dobrým mravom,
keď v spotrebiteľskej zmluve predformulovaný rozhodcovský súd priznal nebankovej spoločnosti nároky
vyplývajúce z vyplnenej blankozmenky, okrem iného aj nárok na zmenkový úrok vo výške 91,25 %
ročne. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 vyplýva, že rozhodcovský rozsudok
vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či
už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc
rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Povinný tiež vzniesol
námietky proti trovám súdneho exekútora.
K svojmu podaniu povinný priložil Kartu klienta, obsahujúcu identifikačné údaje zmluvy o úvere a
splátkový kalendár, pričom z jej obsahu vyplýva, že sa netýka zmluvy o úvere č. 8500006815 zo dňa
12.09.2011, o záväzkoch z ktorej bolo rozhodované v rozhodcovskom rozsudku, ktorý je exekučným
titulom, ale inej zmluvy o úvere č. 8500008550 zo dňa 23.11.2011.

Dňa 25.05.2015 súdny exekútor doručil súdu vyjadrenie oprávneného zo dňa 05.05.2015 k námietkam
a návrhu povinného na zastavenie exekúcie. Oprávnený vo vyjadrení uviedol, že postup uzatvárania
akejkoľvek zmluvy primárne vyplýva z právnej úpravy mechanizmu uzatvárania zmlúv v zmysle § 43a a
nasl. Občianskeho zákonníka. Návrh zmluvy predkladá jedna strana a druhá ho buď akceptuje alebo nie.
Povinný sa rozhodol rozhodcovskú zmluvu uzavrieť, hoci z nej jednoznačne vyplýva - a to priamo z jej
úvodných ustanovení, že jej uzatvorenie nie je podmienkou uzatvorenia zmluvy o úvere. Oprávnenému
nie je potom zrejmé, aké by malo byť znenie rozhodcovskej zmluvy bez dohody zmluvných strán o tom,
ktorý rozhodcovský súd bude spory zo zmluvy o úvere riešiť, s dodržaním ustanovení Občianskeho
zákonníka o určitosti a zrozumiteľnosti právneho úkonu. Predmetná rozhodcovská zmluva obsahuje
ustanovenia, ktoré umožňujú spotrebiteľovi rozhodcovskú zmluvu odmietnuť, resp. následným úkonom
túto jednostranne zrušiť. Rozhodcovské konanie poskytuje spotrebiteľovi minimálne rovnaký a v
niektorých prípadoch oveľa širší rozsah ochrany a možnosti uplatnenia práv, ako je tomu v konaní
pred súdom. Aj rozhodca musí aplikovať normy spotrebiteľského práva a na rozdiel od všeobecného
súdnictva môže spotrebiteľ po právoplatnosti rozhodcovského rozsudku podať žalobu o jeho zrušenie.
Rozhodcovské konanie je pritom ex lege v zásade písomné, pričom táto forma neznamená žiadny zásah
do práv účastníka, nakoľko svoje argumenty môže vždy uplatniť písomne. Ani v konaní pred všeobecným
súdom sa pritom nevychádza striktne z princípu dostupnosti súdu z hľadiska miestnej príslušnosti.
Tvrdenie povinného, že si osobitne nevyjednal rozhodcu, je zavádzajúce, nakoľko podľa rozhodcovskej
zmluvy mal možnosť navrhnúť osobu rozhodcu zapísanú v zozname rozhodcov rozhodcovského súdu
podľa svojho uváženia, pričom napriek výzve rozhodcovského súdu toto svoje právo nevyužil.
Rozhodcovská zmluva č. 8500006815 je samostatným právnym úkonom, ktorého existencia nebola
podmienkou uzavretia úverovej zmluvy. Toto výslovne vyplýva aj z jej bodu 2, pričom z jej bodu
7 vyplýva, že dlžník môže odstúpiť od rozhodcovskej zmluvy v lehote 14 kalendárnych dní od jej
uzavretia. Pri takomto odstúpení by bez ohľadu na stanovisko veriteľa došlo k zániku rozhodcovskej
zmluvy, a to bez vplyvu na ďalšie trvanie samotnej zmluvy o úvere. Rozhodcovská zmluva obsahuje
poučenie o možnosti, ale nie povinnosti ju uzavrieť, o dôsledkoch a význame rozhodcovského
konania a o možnosti jednostranne rozhodcovskú zmluvu ukončiť. Povinný mal pritom možnosť túto
zmluvu ukončiť jednostranným právnym úkonom aj po obdržaní peňažných prostriedkov, ktoré mu
boli vyplatené v deň uzavretia zmluvy o úvere. Pojem spotrebiteľ je chápaný ako osoba, ktorá je

v rozumnej miere dobre informovaná, vnímavá a obozretná, pričom ani európske právo nepribližuje
chápanie tohto pojmu na úroveň subjektu zbaveného či obmedzeného v spôsobilosti na právne úkony,
nespôsobilého a neschopného chápať význam a dôsledky vlastného konania. Oprávnený uviedol, že
presne rovnakú rozhodcovskú zmluvu považovali súdy za platne uzavretú, napr. KS v Žiline v rozhodnutí
sp. zn. 8CoE/4/2014 alebo KS v Banskej Bystrici v rozhodnutí sp. zn. 1CoE/328/2013. Má za to, že
rozhodcovská zmluva bola s povinným platne uzavretá a povinný mal možnosť od nej odstúpiť v lehote
14 kalendárnych dní. Tiež uviedol, že na prospech spotrebiteľa nemôže byť jeho vlastné zanedbanie a
nevyužitie možnosti oboznámiť sa s pravidlami rozhodcovského konania, ktoré sú zverejnené v štátom
určenej forme v Obchodnom vestníku. Z formulácie rozhodcovskej zmluvy tiež vyplýva, že spory zo
zmluvy o úvere môžu byť riešené buď v konaní pred všeobecným súdom alebo pred rozhodcovským
súdom. Rozhodcovské konanie je teda len alternatívne a spotrebiteľ ani dodávateľ nie sú nijako
limitovaní pri podaní žaloby.
Oprávnený poukázal na to, že povinný vôbec neuviedol v čom vidí neprijateľnosť obsahu v uzatvorených
zmluvných dokumentoch, pričom neuviedol v čom boli porušené jeho spotrebiteľské práva. Uzavretie
rozhodcovskej zmluvy a samotné rozhodcovské konanie nie je v rozpore so slovenským ani unijným
právom, čo potvrdzuje aj prijatie zákona č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní,
účinného od 01.01.2015. Oprávnený navrhol, aby exekučný súd návrh povinného ako v celom rozsahu
nedôvodný zamietol.

Z obsahu spisu tunajšieho súdu sp. zn. 10Er/107/2015 súd zistil že účastníci konania dňa 12.09.2011
uzavreli zmluvu o revolvingovom úvere (čl. 14 - 15), na základe ktorej oprávnený ako veriteľ poskytol
povinnému ako dlžníkovi úver vo výške 720,- Eur.

Ďalej súd z obsahu spisu zistil, že účastníci exekučného konania uzavreli dňa 12.09.2011 rozhodcovskú
zmluvu, z ktorej čl. 2 vyplýva, že „Veriteľ vyhlasuje, že uzatvorenie tejto rozhodcovskej zmluvy nie je
podmienkou uzatvorenia a vykonávania zmluvy o revolvingovom úvere medzi veriteľom a dlžníkom.
Dlžník nie je povinný prijať návrh tejto rozhodcovskej zmluvy zo strany veriteľa, pričom vyhlasuje,
že o tejto skutočnosti bol zo strany veriteľa jasne a zrozumiteľne informovaný.“ Z čl. 3 rozhodcovskej
zmluvy vyplýva, že „Veriteľ pred uzatvorením tejto rozhodcovskej zmluvy poučil Dlžníka o dôsledkoch
jej uzatvorenia a nasledovne: Dôsledkom uzatvorenia tejto rozhodcovskej zmluvy je možnosť riešenia
sporov vyplývajúcich alebo súvisiacich s ustanoveniami zmluvy o revolvingovom úvere s číslom zmluvy
totožným ako je číslo tejto rozhodcovskej zmluvy (ďalej len Zmluva o RÚ), ktorú veriteľ a dlžník uzatvoria,
s porušením, ukončením či neplatnosťou Zmluvy o RÚ v rozhodcovskom konaní. Spory môžu byť
riešené aj v súdnom konaní. Výber jednej z alternatív riešenia sporov spočíva na žalobcovi.“ Podľa čl. 7
predmetnej rozhodcovskej zmluvy „Dlžník je oprávnený od tejto zmluvy odstúpiť aj bez uvedenia dôvodu
do štrnástich kalendárnych dní od uzavretia zmluvy. Oznámenie o odstúpení od zmluvy je dlžník povinný
vykonať v písomnej forme. Lehota na odstúpenie od zmluvy sa považuje za dodržanú, ak je oznámenie
o odstúpení od zmluvy zaslané na adresu sídla veriteľa najneskôr v posledný deň lehoty.“

Podľa § 50 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok), povinný môže vzniesť u exekútora povereného vykonaním exekúcie do 14 dní od doručenia
upovedomenia o začatí exekúcie námietky proti exekúcii, ak po vzniku exekučného titulu nastali
okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti, alebo ak sú tu
iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. To isté platí, ak sa namieta, že oprávnený alebo povinný
nie sú právnymi nástupcami osoby uvedenej v exekučnom titule. Námietky musia byť odôvodnené a
na dodatočne uvedené dôvody sa neprihliadne. Ak po podaní námietok exekútor upustil od vykonania
exekúcie (§ 46), o námietkach netreba rozhodnúť.
Podľa § 53 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), spotrebiteľské zmluvy
nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o
zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné
podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne
dojednané.
Podľa § 53 ods. 4 písm. r) OZ v znení účinnom do 31.12.2014, za neprijateľné podmienky
uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej
rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
Podľa čl. 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách (ďalej len „smernica 93/13/EHS“), zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá

sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.
Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“), rozhodcovská
zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.

Súd pri svojom rozhodovaní o námietkach povinného proti exekúcii vychádzal z citovaných ustanovení
právnych predpisov. Predmetom námietok proti exekúcii môžu byť skutočnosti procesného i hmotného
práva. Ich spoločným znakom je, že tieto skutočnosti nastali až po vzniku exekučného titulu. Ak by
jestvovali pred vznikom exekučného titulu, zásadne ich nemožno uplatniť, pretože ich relevancia sa
skončila vydaním vykonateľného rozhodnutia, ktoré sa stalo podkladom na exekúciu.

Podstatným obsahom námietok povinného sú tvrdenia, že rozhodcovský rozsudok, ktorý je v predmetnej
veci podkladom pre vykonanie exekúcie, je neplatný, nakoľko rozhodcovské konanie podľa povinného
prebiehalo na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, ktorá predstavuje neprijateľnú podmienku v
zmysle § 53 ods. 1 OZ, resp. § 53 ods. 4 písm. r) OZ, pretože ide o zmluvnú podmienku v štandardnej
formulárovej zmluve, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a núti spotrebiteľa, aby sa
podrobil rozhodcovskému konaniu týkajúceho sa sporu z uzavretej spotrebiteľskej zmluvy.

K uvedenej časti námietok povinného súd uvádza, že z obsahu spisu tunajšieho súdu sp. zn.
10Er/107/2015 mal bez pochybností preukázané, že medzi účastníkmi došlo k uzavretiu zmluvy o
revolvingovom úvere, ktorá napĺňa definičné znaky spotrebiteľskej zmluvy, pričom spor z tejto zmluvy
bol riešený v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom.

Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže
naprávať chyby a nedostatky exekučného titulu. Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva
medzi iným v tom, že jeho právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy.
Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Iba
platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu určitú vec prejednať
a rozhodnúť.

V danej súvislosti súd prihliadol na tvrdenia povinného v podaných námietkach proti exekúcii a skúmal,
či rozhodcovský súd mal v danej veci právomoc konať a rozhodnúť, odvodenú z platne uzavretej
rozhodcovskej zmluvy. Súd sa oboznámil s rozhodcovskou zmluvu zo dňa 12.09.2011 (č.l. 13 spisu), z
ktorej zistil, že táto zmluva bola z hľadiska formy uzavretá na samostatnej listine a nie je ani súčasťou
zmluvy o revolvingovom úvere a ani všeobecných obchodných podmienok k nej prislúchajúcich.
Zároveň z obsahu predmetnej rozhodcovskej zmluvy vyplýva, že oprávnený povinného o dôsledkoch
uzavretia tejto zmluvy poučil, tiež z jej obsahu vyplýva, že uzavretie rozhodcovskej zmluvy nie je
podmienkou uzatvorenia a vykonávania zmluvy o revolvingovom úvere, o čom mal podľa obsahu
rozhodcovskej zmluvy veriteľ povinného taktiež informovať. Zároveň mal súd z obsahu rozhodcovskej
zmluvy preukázané, že povinný mohol po jej uzavretí od nej do 14 dní odstúpiť.

Povinný teda v podaných námietkach dostatočne nerozlíšil, že rozhodcovskú zmluvu možno v zmysle
§ 4 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní uzavrieť buď vo forme osobitnej zmluvy alebo vo forme
rozhodcovskej doložky k zmluve, v danom prípade zmluve o revolvingovom úvere. V predmetnej veci
rozhodcovský súd neodvodzoval svoju právomoc rozhodnúť od rozhodcovskej zmluvy vo forme doložky,
ale odvodil ju od samostatne uzavretej rozhodcovskej zmluvy. V súvislosti s tým exekučný súd dáva do
pozornosti, že aj súdne rozhodnutia, na ktoré povinný v podaných námietkach proti exekúcii poukázal,
sa týkajú skutkového stavu, keď predmetom posúdenia neprijateľnosti bola rozhodcovská doložka, ale
nie osobitná rozhodcovská zmluva.

Ďalej je potrebné uviesť, že tak v zmysle § 53 OZ, ako aj v zmysle čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/
EHS nie je neprijateľnou, resp. nekalou taká podmienka, ktorá bola individuálne dojednaná. Nakoľko v
predmetnej veci bola rozhodcovská zmluva uzavretá vo forme osobitnej zmluvy a spotrebiteľ mal od nej
možnosť odstúpiť, exekučný súd ju vyhodnotil ako individuálne dojednanú medzi účastníkmi konania a
nemožno ju preto považovať za neprijateľnú podmienku. Exekučný súd poukazuje aj na to, že obdobný
názor na rozhodcovskú zmluvu uzavretú spotrebiteľom na samostatnej listine zaujal aj Krajský súd v
Banskej Bystrici v rozhodnutiach sp. zn. 16CoE/35/2014 zo dňa 23.10.2014 a sp. zn. 14CoE/37/2014
zo dňa 30.04.2014. Na základe uvedeného súd vyhodnotil námietky povinného proti exekúcii, v ktorých

namietal, že rozhodcovská zmluva predstavuje neprijateľnú podmienku a na základe toho je neplatná,
za nedôvodné.

Súd nemal z podania povinného zo dňa 20.04.2015 ani z priložených písomných dôkazov preukázanú
žiadnu skutočnosť, ktorá by spôsobila zánik vymáhaného nároku alebo by bránila jeho vymáhateľnosti
a nezistil ani iné dôvody, pre ktoré by exekúcia bola neprípustná. Súd preto námietky povinného proti
exekúcii ako nedôvodné zamietol.

Podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak
a) sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným,
b) rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa
stalo neúčinným,
c) zastavenie exekúcie navrhol ten, kto navrhol jej vykonanie,
d) exekúcia postihuje veci alebo práva, ktoré sú vylúčené z exekúcie alebo nepodliehajú exekúcii podľa
tohto zákona alebo podľa osobitného zákona,
e) bolo právoplatne rozhodnuté, že exekúcia postihuje vec, na ktorú má niekto právo nepripúšťajúce
exekúciu (§ 55),
f) po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané,
g) exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať,
h) majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie,
i) oprávnený nezaplatí súdny poplatok za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie,
j) pri exekúcii predajom zálohu zaniklo záložné právo a oprávnený bol záložným veriteľom,
k) rozhodol, že majetok štátu podľa § 61c ods. 2 je nevyhnutne potrebný na plnenie úloh štátu alebo
na plnenie verejnoprospešného účelu alebo že majetok Exportno-importnej banky Slovenskej republiky
podľa § 61c ods. 2 je nevyhnutne potrebný na vykonávanie jej činností a plnenie jej úloh,
l) je výkon exekučného titulu v rozpore s verejným poriadkom.
Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení
tohto alebo osobitného zákona.
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
Podľa § 45 ods. 1 ZoRK, v znení účinnom do 31.12.2014, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na
exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon
rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Podľa § 45 ods. 2 ZoRK, v znení účinnom do 31.12.2014, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo
na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v
rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).
Podľa § 53b ods. 1 OZ, ak je predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov
spotrebiteľovi za odplatu, sankcie za omeškanie s plnením záväzku spotrebiteľa spolu nesmú byť vyššie,
ako ustanoví vykonávací predpis.
Podľa § 3a ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka (ďalej len „nariadenie vlády“), ak je predmetom spotrebiteľskej zmluvy
poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi, sankcie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním
peňažných prostriedkov nesmú spolu prevýšiť priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov
naposledy zverejnenú podľa osobitného predpisu pred vznikom omeškania o viac ako 10 percentuálnych
bodov ročne a súčasne nesmú prevýšiť trojnásobok úrokov z omeškania podľa tohto nariadenia vlády; za
rozhodujúcu sa považuje ročná percentuálna miera nákladov pre obdobný typ spotrebiteľského úveru.
Podľa § 3a ods. 2 nariadenia vlády, za sankcie podľa odseku 1 sa považujú úroky z omeškania, zmluvné
pokuty a akékoľvek iné plnenia za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov.
Podľa § 3a ods. 3 nariadenia vlády, ak sankcie podľa odseku 1 dosiahnu výšku poskytnutých peňažných
prostriedkov, následné sankcie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov nesmú
prevýšiť úroky z omeškania podľa tohto nariadenia vlády.

Povinný vo svojom podaní zo dňa 20.04.2015 navrhol zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1
Exekučného poriadku, a to podľa písm. g), teda z dôvodu neprípustnosti exekúcie, a podľa písm. l),
teda z dôvodu, že výkon exekučného titulu by mal byť v rozpore s verejným poriadkom. Taktiež povinný

poukázal na ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c) a ods. 2 ZoRK, teda že rozhodcovský rozsudok by ho mal
zaväzovať na plnenie objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom, čo
predstavuje dôvod na zastavenie exekúcie.

Rozhodcovský rozsudok, ktorý je podkladom pre vykonanie exekúcie, ukladá povinnému povinnosť
zaplatiť oprávnenému sumu 957,47 Eur so zmluvnou pokutou vo výške 0,065 % denne a úrokom z
omeškania vo výške 2,525 % ročne z nezaplatených splátok úveru a následne z postupne dlžných
súm úveru po jeho zosplatnení, a to až do dňa, kedy táto zmluvná pokuta spolu s týmto úrokom z
omeškania dosiahnu celkovo sumu 720,- Eur, pričom odo dňa nasledujúceho po dni dosiahnutia tejto
sumy je povinný povinný platiť oprávnenému iba úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy
957,47 Eur do zaplatenia.

Exekučný súd teda skúmal, či táto výška sankcií s ohľadom na to, že vo veci samej išlo o spor zo
spotrebiteľskej zmluvy, zodpovedá právnej úprave vyplývajúcej z ust. § 53b ods. 1 OZ v spojení s
citovaným § 3a nariadenia vlády.

Z obsahu rozhodcovského rozsudku vyplýva, že povinný sa dostal do omeškania s plnením svojich
záväzkov už dňa 24.12.2011, pričom k zosplatneniu úveru došlo ku dňu 02.01.2013. K uvedenému
dňu bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky vo výške 0,75 %, čo po navýšení o 8
percentuálnych bodov predstavuje zákonnú sadzbu úrokov z omeškania 8,75 % ročne.

Zo zmluvy o úvere vyplýva, že oprávnený poskytol povinnému úver vo výške 720,- Eur, ktorý sa zaviazal
povinný splatiť v 42 mesačných splátkach. Priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov
naposledy zverejnená pred vznikom omeškania (t.j. za 3. štvrťrok 2012) podľa § 21 ods. 2 zákona č.
129/2010 Z.z. pre spotrebiteľské úvery bez zabezpečenia do výšky do 1.500,- Eur so splatnosťou od 1
do 5 rokov bola vo výške 46,35 %.

Rozhodcovským rozsudkom bol povinný zaviazaný na plnenie zmluvnej pokuty v sadzbe 0,065 %
denne, čo predstavuje sadzbu zmluvnej pokuty 23,725 % ročne, a zároveň bol povinný zaviazaný aj na
úrok z omeškania 2,525 % ročne. Súhrnne bol teda zaviazaný na plnenie sankcií, ktorých výška spolu
predstavuje sadzbu 26,25 % ročne. Táto výška priznaných sankcií neprekračuje ani priemernú hodnotu
ročnej percentuálnej miery nákladov naposledy zverejnenú podľa osobitného predpisu pred vznikom
omeškania o viac ako 10 percentuálnych bodov ročne (čo predstavuje hranicu 56,35 % ročne), a rovnako
neprevyšuje ani trojnásobok úrokov z omeškania podľa nariadenia vlády (čo predstavuje hranicu 26,25
% ročne).

Na základe uvedeného mal exekučný súd preukázané, že rozhodcovský rozsudok zaviazal povinného
na plnenie sankcií v súlade s ust. § 53b ods. 1 OZ v spojení s § 3a nariadenia vlády, teda vo výške, ktorú
predmetné normy pripúšťajú. Exekučnému súdu neprislúcha hodnotiť efektívnosť zákonodarcom takto
nastavených ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa,
avšak ak bola výška sankcií priznaná v súlade s týmito ustanoveniami, súd vyhodnotil, že v danom
prípade rozsudok rozhodcovského súdu nezaväzuje povinného na plnenie v rozpore s dobrými mravmi.

Povinný tiež navrhol zastavenie exekúcie z dôvodu, že výkon exekučného titulu by mal byť v rozpore
s verejným poriadkom. Výhrada verejného poriadku je kategória, ktorá sa uplatňuje predovšetkým
pri rozhodovaní o právnych vzťahoch s medzinárodným prvkom, pričom jej úlohou je chrániť právny
poriadok štátu konajúceho súdu a významné záujmy ním chránené. Z tohto pohľadu je verejný poriadok
definovaný v ust. § 34 zákona č. 97/1963 Zb. ako také zásady spoločenského a štátneho zriadenia
Slovenskej republiky a jej právneho poriadku, na ktorých je potrebné bez výhrady trvať. V širšom poňatí
možno za súčasť verejného poriadku považovať také právne normy a princípy, ktorých dodržiavanie
pokladá štát za rozhodujúce pre ochranu svojich verejných záujmov, ako je politické, sociálne alebo
hospodárske zriadenie, až do takej miery, že vyžaduje ich uplatnenie v každej situácii. Môžu sem
patriť normy verejnoprávne, slúžiace podstatným a odôvodneným záujmom spoločnosti, ale môžu byť
aj normami súkromnoprávnymi, ktorých cieľom je ochrana určitého podstatného záujmu. Definovanie
obsahu verejného poriadku a prípadnej rozpornosti určitej situácie s ním je úlohou súdu s prihliadnutím
na okolnosti konkrétnej veci. Ustanovenie § 57 ods. 1 písm. l) Exekučného poriadku je potrebné
vykladať v tom zmysle, že v ňom uvedený dôvod na zastavenie exekúcie je daný len za splnenia
celkom výnimočných okolností, kedy v zásade nemožno nájsť žiadny iný dôvod na jej zastavenie,

ktorý by vyplýval z platného právneho poriadku, a súčasne by ďalšie trvanie exekúcie bolo nutné
objektívne pokladať za neprijateľné z hľadiska hodnôt, morálnych a právnych noriem, ktoré sú ustálené
v spoločnosti v rámci Slovenskej republiky a ktorých zachovanie a presadzovanie je nevyhnutné pre
ďalšie trvanie a zdravý vývoj tejto spoločnosti.

Exekučný súd pripúšťa, že za súčasť verejného poriadku Slovenskej republiky ako členskej krajiny
Európskej únie je možné v zásade považovať aj princíp ochrany spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany
pred nekalým konaním dodávateľov, vrátane poskytovateľov finančných služieb, ako napr. poskytovanie
úverov, resp. pôžičiek za odplatu hraničiacu s úžerou, neprimerane vysoké kumulované sankcie spojené
s omeškaním ich splácania a pod. Ako však už súd uviedol vyššie, sankcie, na platenie ktorých
zaviazal povinného rozhodcovský súd, nepresahujú najvyššie prípustné hodnoty stanovené predpismi
občianskeho práva. Rovnako s odkazom na predchádzajúce časti odôvodnenia tohto uznesenia
exekučný súd vyhodnotil rozhodcovskú zmluvu, uzavretú medzi účastníkmi konania, za platnú. Povinný
vo svojom podaní neuviedol ďalšie okolnosti, ktoré by boli spôsobilé založiť neprípustnosť prebiehajúcej
exekúcie, resp. ktoré by dokonca dosahovali takú intenzitu, že by bolo potrebné ďalší výkon exekučného
titulu považovať za rozporný s verejným poriadkom. Pokiaľ povinný argumentoval nearbitrabilitou
spotrebiteľských sporov, exekučný súd musí konštatovať, že slovenský zákonodarca tento názor
nezdieľa, o čom svedčí aj prijatie zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní č. 335/2014 Z.z. s
účinnosťou od 01.01.2015.

S prihliadnutím na citovanú právnu úpravu a okolnosti prejednávanej veci súd uzavrel, že nie je daný
žiadny z povinným tvrdených dôvodov na zastavenie exekúcie a súd sám (§ 58 ods. 1 Exekučného
poriadku) žiadny iný takýto dôvod v doterajšom priebehu exekučného konania nezistil. Z uvedených
dôvodov súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia a návrh povinného na
zastavenie exekúcie zamietol.

Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku, trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových
výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok
na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku. Povinný má nárok na náhradu trov, ktoré mu
vznikli v súvislosti so vznesenými námietkami proti exekúcii, ak sa námietkam vyhovelo (§ 50).
Podľa § 201 ods. 1 Exekučného poriadku, predbežné trovy exekúcie určuje exekútor podľa osobitného
právneho predpisu v upovedomení o začatí exekúcie. V rámci predbežných trov exekúcie exekútor
vyčísli odmenu najviac v rozsahu ako pri upustení od exekúcie; náhradu výdavkov a náhradu za stratu
času vyčísli len v rozsahu ich skutočnej výšky v čase vydania upovedomenia o začatí exekúcie. Zároveň
povinného upozorní, že ak dlh nesplní, tak trovy exekúcie môžu byť vyššie, a predbežne vyčísli ich výšku.
Podľa § 201 ods. 2 Exekučného poriadku, účastník konania môže vzniesť u exekútora do 14 dní od
doručenia upovedomenia o začatí exekúcie námietky proti trovám exekúcie. O námietkach rozhoduje
súd (§ 45). Proti rozhodnutiu súdu o námietkach proti trovám exekúcie nie je prípustné odvolanie.

Vzhľadom k tomu, že povinný svojím podaním zo dňa 20.04.2015 vzniesol aj námietky proti trovám
exekúcie, súd preskúmal vyčíslenie trov exekúcie v upovedomení, pričom svoju pozornosť zameral na
to, či trovy exekúcie súdny exekútor vyčíslil v súlade s ust. § 201 ods. 1 Exekučného poriadku. Zo
znenia uvedeného ustanovenia je zrejmé, že súdny exekútor má povinnosť v upovedomení o začatí
exekúcie vyčísliť trovy exekúcie nasledovne: 1./ predbežne odmenu najviac v rozsahu ako pri upustení
od exekúcie a náhradu výdavkov a náhradu za stratu času vyčísliť len v rozsahu ich skutočnej výšky
v čase vydania upovedomenia o začatí exekúcie a 2./ má povinnosť povinného upozorniť, že ak dlh
nesplní, tak trovy exekúcie môžu byť vyššie, a predbežne vyčísliť ich výšku.

Pokiaľ ide o druhú časť vyčíslenia predbežných trov exekúcie v predmetnom upovedomení (v zmysle §
201 ods. 1 veta tretia Exekučného poriadku), tieto súdny exekútor v upovedomení vyčíslil sumou 359,-
Eur ako odmenu exekútora, sumu 350,- Eur ako predbežnú náhradu hotových výdavkov a 10,- Eur ako
predbežnú náhradu za stratu času. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ustanovenie § 201 ods. 1 veta
tretia Exekučného poriadku pri predbežnom vyčíslení trov exekúcie na účely upozornenia povinného
nestanovuje, pokiaľ ide o ich vyčíslenie, žiadne kritériá ani obmedzenia, z čoho možno vyvodiť záver, že
tieto môže súdny exekútor vyčísliť aj na základe svojich skúseností z exekučnej činnosti v obdobných
veciach. Preto pokiaľ ide o vyčíslenie predbežných trov exekúcie, ktoré budú vymáhané v prípade, ak
povinný neuhradí svoj dlh do uplynutia lehoty na podanie námietok, k pochybeniu súdneho exekútora
nedošlo.

Pokiaľ ide o vyčíslenie predbežných trov exekúcie podľa § 201 ods. 1 veta druhá Exekučného poriadku,
súdny exekútor postupoval v súlade s týmto zákonným ustanovením, ako aj s príslušnými ustanoveniami
vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (ďalej len „vyhláška“).
Výšku odmeny ako pri upustení od exekúcie súdny exekútor vyčíslil v súlade s ust. § 5 ods. 1 a 2
vyhlášky správne na sumu 179,50 Eur, teda vo výške 10 % vymáhanej pohľadávky, ktorá ku dňu vydania
upovedomenia o začatí exekúcie (13.04.2015) predstavovala sumu 1.794,38 Eur. Pokiaľ ide o náhradu
hotových výdavkov, tieto vyčíslil súdny exekútor vo výške 16,60 Eur. Je potrebné zohľadniť skutočnosť,
že súdny exekútor je povinný aj v prípade, že zo strany povinného dôjde k úhrade celej vymáhanej
sumy do 14 dní od doručenia upovedomenia, vykonať úkony súvisiace s ukončením danej exekúcie, a
to vrátiť súdu poverenie a zaslať účastníkom v zmysle § 60 ods. 2 Exekučného poriadku vyúčtovanie
trov exekúcie, či doručiť príkazy bankám na odblokovanie účtov, s čím sú vždy spojené hotové výdavky,
ktoré musí exekútor vynaložiť. Súd preskúmal exekútorom predložený exekučný spis a zistil, že exekútor
už zasielal viacerým orgánom a subjektom žiadosti o poskytnutie súčinnosti za účelom zisťovania
majetkových pomerov povinného, tiež vypracoval a zaslal príkazy na začatie exekúcie. Vzhľadom na
uvedené exekučný súd vyčíslenie hotových výdavkov v rámci predbežných trov exekúcie vo výške 16,60
Eur považoval za primerané. Rovnako správne v rámci predbežných trov exekúcie exekútor vyčíslil aj
20 % DPH vo výške 39,22 Eur.

Súd teda nezistil pochybenie súdneho exekútora pri vyčíslení predbežných trov exekúcie v upovedomení
o začatí exekúcie, keďže tieto boli vyčíslené v súlade s príslušnými právnymi predpismi. Na základe
uvedeného súd námietky povinného proti trovám exekúcie ako nedôvodné zamietol.

Pokiaľ si oprávnený uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia za vyjadrenie k podaniu povinného,
o týchto trovách súd nerozhodoval, nakoľko príslušný procesný postup v prípade vzniku ďalších trov
exekúcie počas vykonávania exekúcie je upravený v ust. § 202 Exekučného poriadku.

Poučenie:

: Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie do 15-tich dní odo dňa jeho doručenia na tunajšom
súde, a to písomne v troch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.). Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu
nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci
sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom
rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden
rovnopis s prílohami, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd
vyhotoví kópie na jeho trovy.