Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 17. máj 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5To/27/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8715010181
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 05. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Rešatková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8715010181.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Evy Rešatkovej a sudcov Mgr. Iva
Maruščáka a JUDr. Evy Pirkovskej na verejnom zasadnutí konanom dňa 17.05.2017 v Prešove, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolania obžalovaného F. D. a okresného prokurátora proti
rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn. 4T/50/2015 zo dňa 10.05.2016.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. 4T/50/2015 zo dňa 10.05.2016 bol obžalovaný F. D. uznaný
vinným zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona na tom skutkovom
základe, že

dňa 17.11.2014 v čase okolo 11.00 hod. v chodbe 2-izbového bytu nachádzajúceho sa na 6. poschodí
na adrese W., V. XXXX/XX, ktorého je spoluvlastníkom so svojou družkou F. R., po predchádzajúcich

vzájomných slovných urážkach s poškodeným M. R., ktorý vošiel do bytu na základe pozvania svojej
dcéry F. R., pristúpil v chodbe uvedeného bytu k poškodenému a oboma rukami ho sotil zozadu do
chrbtavčaseakopoškodenývrukáchpredsebouniesolkonferenčnýstolík,následkomčohopoškodený
neudržal rovnováhu a spadol na stolík, ktorý sa pod ním polámal, kde ľavá ruka poškodeného vkĺzla pod
stolík, ktorú následne poškodený so stolíkom priľahol a ľavým ramenom sa poškodený udrel o drevenú
hranu stolíka, čím poškodenému M. R. ublížil na zdraví a spôsobil mu zranenia a to pomliaždenie

ľavého ramena a pomliaždenie III. prsta ľavej ruky spojené s poranením nechta III. prsta ľavej ruky
a jeho následným odstránením s dobou liečenia a práceneschopnosťou od 17.11.2014 do 7.12.2014
a s obmedzením na obvyklom spôsobe života počas liečenia, po dobu 10 až 14 dní spočívajúcom v
tom, že po dobu 14 dní mal naloženú fixáciu ľavej hornej končatiny - Dessaultov obväz, nemohol preto
vykonávať samoobslužné činnosti, všetky telesné, hygienické, osobné a spoločenské úkony vykonával
aj s pomocou rodiny a zároveň trpel bolesťami, v dôsledku ktorých po dobu 5 až 6 dní musel užívať

lieky s protibolestivým účinkom,

za čo mu bol uložený podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona, § 36 písm. j/, § 38 ods. 2, 3, § 56 ods. 1, 2 Tr.
zákona peňažný trest vo výmere 400,-- (štyristo) eur.

Podľa § 57 ods. 3 Tr. zákona pre prípad, že by výkon peňažného trestu bol úmyselne zmarený, mu uložil

náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dvoch) mesiacov.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. poriadku bola obžalovanému uložená povinnosť zaplatiť M. a. s., V. XX, A., škodu
vo výške 92,07 eur, B. W., XX. P. X a XX, A.kodu vo výške 15,70 eur a M. R., nar. XX. X. XXXX, bytom
B. C., W. XXX, škodu vo výške 405,- eur.

Podľa § 288 ods. 2 Tr. poriadku poškodený M. R., nar. XX. X. XXXX, bytom B. C., W. XXX, bol so
zvyškom nároku na náhradu škody odkázaný na občianske súdne konanie.Proti tomuto rozsudku, ktorý bol vyhlásený v prítomnosti obžalovaného, jeho obhajcu, prokurátora,
ako aj poškodeného, podal priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní odvolanie obžalovaný, čo do

výroku o vine a treste, ktoré aj písomne odôvodnil. V zákonnom stanovenej lehote písomne odôvodnené
odvolanie podal aj prokurátor.

V písomne odôvodnenom odvolaní obžalovaný uviedol, že jednak z prípravného konania, ako aj z
konania pred súdom bolo dokázané jedine to, že mal s poškodeným p. M. R. nejaký konflikt. Nepopiera,

že mali aj fyzický konflikt, ale ako to uviedol vo výpovedi, trvá na tom, že predtým, ako mu poškodený
roztrhal tričko, si všimol, že mal už predtým poranený - sčernený prst, preto mu aj zakrvavil jeho tričko.
To znamená, že nemôže byť pravdivé tvrdenie p. M. R., ktoré si osvojil aj prvostupňový súd vo svojom
rozsudku, že on ho zozadu sotil a poškodený spadol s konferenčným stolíkom a jeho ľavá ruka vkĺzla
pod tento stolík, čím mu mal spôsobiť zranenia - pomliaždenie ľavého ramena a pomliaždenie III. prsta
ľavej ruky spojené s poranením ľavého nechta III. prsta ľavej ruky. Na hlavnom pojednávaní konanom

dňa 10.11.2015 potom na otázku poškodenému M. R., či po vzniku zranenia prsta prišiel do kontaktu s
obžalovaným, p. M. R. uviedol, že nie. Aj vzhľadom na toto tvrdenie p. M. R. dal prvostupňovému súdu
návrh na vykonanie dôkazu zo dňa 19.11.2015, ktorým chcel preukázať, že poškodený klame, pretože
jediný konflikt, ktorý medzi sebou mali, bol hneď na začiatku jeho príchodu do bytu. Vtedy mu predmetné
tričko roztrhal a tak isto mu ho zakrvavil jeho krvou z už predtým poraneného prsta. To tričko má k

dispozícii a predložil ho aj na prvostupňovom súde aj v prípravnom konaní policajtovi. Ďalší rozpor vo
výpovedi poškodeného vidí v tom, že v rámci svojho výsluchu tvrdil, že obžalovaný mal byt' do pol pása
vyzlečený, avšak svedok V. B. tvrdí, že mal na sebe tričko, ktoré mu poškodený M. R. potrhal. Pokiaľ
by tieto zranenia poškodenému spôsobil, tak by p. M. R. na základe týchto zranení nemohol dokončiť
sťahovanie nábytku z predmetného bytu. Tak isto poukázal aj na to, že poškodený p. M. R. podal trestné

oznámenie až po 11 dňoch, odkedy mu boli spôsobené zranenia. V danom prípade absentuje úmysel (či
užpriamyalebonepriamy)zostranyobžalovanéhoublížiťinémunazdravíatakistoajobjektívnastránka
trestného činu. Má za to, že tento úmysel ani v priebehu konania nebol preukázaný. Preukázaný bol iba
vzájomný konflikt medzi ním a p. M. R.. In dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech obvineného) je
zásadou, resp. pravidlom trestného konania, známou už z čias rímskeho práva a vyplýva z ustanovenia

§ 2 ods. 4 Tr. poriadku. Prichádza do úvahy vtedy, ak pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní o
dokazovanej skutočnosti, trvajú aj po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov, ktoré môžu
reálne prispieť k náležitému zisteniu skutkového stavu, a to v rozsahu nevyhnutnom na objektívne, stavu
veci a
zákonu zodpovedajúce spravodlivé rozhodnutie. Táto zásada sa týka skutkových zistení. Jednou zo

základných zásad trestného konania je aj zásada prezumpcie neviny. Prezumpcia neviny znamená,
že nedokázaná vina ma rovnaký dôsledok a význam ako dokázaná nevina a obvinený nie je povinný
svoju nevinu dokazovať. Zo zásady prezumpcie neviny pri dokazovaní vyplýva pravidlo, že ak zostanú
dôvodné pochybnosti o skutkovej otázke, ktoré nemožno odstrániť vykonaním ďalších dostupných
dôkazov, treba rozhodnúť v prospech obvineného - in dubio pro reo a pravidlo, že obvinenému musí byť

vina preukázaná a tento nie je povinný dokazovať žiadnu skutočnosť, a to ani skutočnosť svedčiacu v
jeho prospech. Odsudzujúci rozsudok môže byť pritom vydaný len v prípade, ak nie sú žiadne dôvodné
pochybnosti o vine obvineného, a v prípade, ak vina obvineného nie je preukázaná, musí byť obvinený
oslobodený spod obžaloby podľa § 285 Trestného poriadku. Nemôže byť predsa odsúdený za niečo, čo
nespravil, resp. nezavinil. Na tomto základe navrhol, aby odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu

uvedenom v § 317 ods. l Tr. por. zrušil podľa § 321 ods. 1 písm. a/, b/ a c/ Tr. poriadku napadnutý
rozsudok vo výroku o vine a v dôsledku toho aj vo výroku o treste.

Z písomne odôvodneného odvolania prokurátora zase vyplýva, že tento napáda nesprávnu právnu
kvalifikáciu konania obžalovaného, lebo vykonaným dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že

poškodený M. R. bol v čase spáchania trestného činu vo veku nad 60 rokov a teda bol chránenou
osobou v zmysle § 139 ods. 1 písm. e/ Trestného zákona ako osoba vyššieho veku, teda staršia ako
šesťdesiat rokov. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že obžalovaný bol druhom F. R. - dcéry
poškodeného a to od roku 1997 až do júna 2014, kedy po ich rozchode dcéra poškodeného opustila
spoločnú domácnosť. Obžalovaný sa teda skutku dopustil voči poškodenému, hoci vzhľadom na vzťah,

ktorý mal s dcérou poškodeného, mal a mohol mať pri útoku na neho vedomosť o jeho veku a to,
že sa jedná o osobu staršiu ako šesťdesiat rokov. V tejto súvislosti má za to, že pri posudzovaní
konania obžalovaného nebolo podstatné to, že poškodený svojím výzorom nepôsobil ako osoba, ktorá
sa nedokázala brániť pred aktívnym konaním obžalovaného, resp. že by obžalovaný tak konal aj vovzťahu k inej osobe a to bez ohľadu na možnosti a schopnosti obete brániť sa, ale rozhodujúcou bola
práve tá skutočnosť, že obžalovaný sa skutku dopustil voči poškodenému aj napriek znalosti ohľadom
jeho veku. Na základe vyššie uvedených skutočností má prokurátor za to, že konanie obžalovaného

malo byť správne právne kvalifikované ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm.
a/ Tr. zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e/ Tr. zákona. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti
navrhol,abyKrajskýsúdvPrešovevzmysle§321ods.1písm.b/Tr.poriadkuzrušilrozsudokOkresného
súdu Poprad sp. zn. 4T/50/2015 zo dňa 10.05.2016 vo výroku o vine ako aj o treste a podľa § 322 ods.
1 Tr. poriadku vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Na podklade takto riadne a včas podaných odvolaní obžalovaným a prokurátorom ako osobami
na to oprávnenými krajský súd, nezistiac dôvody na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316
ods. 3 Tr. poriadku, v zmysle § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť
výrokov napadnutého rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj správnosť postupu
konania, ktoré predchádzalo výrokom napadnutého rozsudku, prihliadajúc pritom i na chyby odvolaním

nevytýkané, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 a zistil, že odvolania
obžalovaného ako aj prokurátora nie sú dôvodné.

Po preskúmaní procesného postupu, ktorý predchádzal vyhláseniu napadnutého rozsudku, odvolací súd
konštatuje, že konajúci súd dodržal pravidlá stanovené v Trestnom poriadku pri vykonávaní dôkazov,

obžalovaný mal možnosť vyjadriť sa ku skutku, ako aj k vykonávaným dôkazom, a navrhovať vykonanie
dôkazov, o ktorých súd rozhodol, a tiež mal možnosť predniesť argumenty svedčiace o jeho nevine v
rámci záverečnej reči a posledného slova. Počas celého dokazovania na hlavnom pojednávaní bol tiež
zastúpený zvoleným obhajcom, preto svoje práva mohol uplatňovať aj prostredníctvom neho. Z tohto
postupu konajúceho súdu je zrejmé, že právo na obhajobu obžalovaného dodržané bolo.

Dôkazy, o ktoré opieral konajúci súd svoje skutkové zistenia, tvoria podklad pre rozhodnutie súdu, keďže
sú procesne spôsobilé. Ustálený skutkový stav uvedený vo výroku o vine napadnutého rozsudku je
založený na skutočnostiach plynúcich z výsledkov vykonaného dokazovania, ktorého obsah a rozsah je
rozvedený v odôvodnení napadnutého rozsudku. S ním sa odvolací súd stotožnil v celom rozsahu, ako

aj s hodnotením dokazovania a z nich plynúcich úvah o preukázaní jednotlivých skutočností.

V nadväznosti na uvedené preto odvolací súd iba v stručnosti poukazuje na výpovede svedka
poškodeného M. R., ale predovšetkým očitých svedkov napadnutia poškodeného obžalovaným, F. R.
a V. B..

Tieto výpovede poškodeného a svedkov sa navzájom v podstatných skutočnostiach rozhodných
pre ustálenie skutkových zistení dopĺňajú. Z nich je zrejmé, za akých okolností, z akého dôvodu
a aké zranenia boli spôsobené poškodenému M. R., ktoré potom boli riadne diagnostikované a
v rámci lekárskych správ popísané. Objektívne zistené poranenia následne boli podkladom pre

znalecké posúdenie znalcom z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie traumatológie, V.. V. R., ktorý
mechanizmus vzniku poranení u poškodeného vyhodnotil v zhode s jeho popisom priebehu rozhodnej
časti incidentu, kedy po sotení obžalovaným padol poškodený na pevnú prekážku, pričom došlo k
uplatneniu obranných mechanizmov a následnému poškodeniu tretieho prsta ľavej ruky a poraneniu
ľavého ramena.

V nadväznosti na takto vykonané dokazovanie a z neho plynúce skutkové zistenia je potom možné
vyhodnotiť obranu obžalovaného ako účelovú, v snahe zbaviť sa trestnej zodpovednosti za svoje
konanie. Podstata jeho odvolacích námietok spočívala totiž len v inom hodnotení dôkazov, z jeho
pohľadu a v jeho prospech.

O účelovosti tvrdení obžalovaného svedčí to, že rozpory vo svojich výpovediach vo vzťahu k rozsahu a
početnosti jeho útokov voči poškodenému tak, ako ich mali možnosť vnímať a následne aj popísali vo
svojich výpovediach očití svedkovia prítomní v byte v čase incidentu, zrozumiteľne nevysvetlil. Napokon
aj tvrdenie obžalovaného, že poškodený s poraneným prstom už do bytu prišiel, neboli v rámci jeho

obrany podporené žiadnym dôkazom. Sám obžalovaný vo svojej výpovedi priznal, že sa s poškodeným
sácal aj pri jeho vstupe do bytu, aj počas odnášania nábytku, kedy sa ho mal poškodený údajne pokúsil
kopnúťa on sa mal pritom brániť. Ustálené skutkové zistenie, že k poraneniu prsta poškodeného došlo v
úvode sťahovania, logicky opodstatňuje následné zašpinenie trička obžalovaného krvou poškodeného
po vzniku tohto zranenia, keďže aj v ďalšej fáze konfliktu boli obžalovaný a poškodený vo fyzickom

kontakte. Skutočnosť, že išlo o čerstvé poranenia, plynie z popisu poranení a subjektívnych ťažkostí
poškodeného v čase vyšetrenia. Objektívne totiž u poškodeného bol zistený opuch ľavého ramena a
hlavne v oblasti spojenia kľúčnej kosti a lopatky, čo nasvedčuje tomu, že k vzniku poranení došlo v
krátkej dobe pred ošetrením poškodeného. Okrem toho opis zakrvácania trička obžalovaným nemá svoj
logický základ, pretože pokiaľ nešlo o čerstvé poranenie prsta, nebol dôvod na krvácanie rany ani pri

roztrhnutí trička. V tejto súvislosti odvolací súd považuje postup konajúceho súdu, ktorý zamietol návrh
obžalovaného na vykonanie dokazovania vo vzťahu k zisteniu pôvodu DNA na tričku, ktoré mal na
sebe v čase incidentu, za odôvodnený, pretože obsah dôkazu by nebol spôsobilý objasniť rozhodnú
skutkovú okolnosť a to útok obžalovaného na poškodeného, v dôsledku ktorého poškodený spadol a
utrpel poranenia.

Konajúci súd konanie obžalovaného kvalifikoval ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1
Tr. zákona. Podľa názoru odvolacieho súdu právne posúdenie skutku zodpovedá zákonu, pretože
obžalovaný svojím konaním, keď do poškodeného prudko sotil v čase, kedy niesol v rukách
konferenčný stolík, v dôsledku čoho poškodený stratil rovnováhu a spadol, pričom si spôsobil objektívne
zistené poranenia, naplnil znaky skutkovej podstaty uvedeného prečinu. Obžalovaný totiž vedel, že

poškodenému týmto konaním môže spôsobiť zranenia, teda ublížiť mu na zdraví, a pre prípad, že sa
tak stane, bol s tým uzrozumený, čím sa dopustil úmyselného konania vo forme nepriameho úmyslu
podľa § 15 písm. b/ Tr. zákona.

Prokurátor sa odvolaním domáhal prísnejšej právnej kvalifikácie skutku a to so zreteľom na naplnenie

kvalifikačnéhomomentu-nachránenejosobepodľa§139ods.1písm.e/Tr.zákonaakoosobevyššieho
veku, teda staršej ako 60 rokov v zmysle § 127 ods. 3 Tr. zákona. S uplatňovanou odvolacou námietkou
sa odvolací súd nestotožnil, pretože aj podľa jeho názoru pre aplikáciu navrhovaného kvalifikačného
momentu zákonom predpokladané podmienky splnené neboli.

Konajúci súd v odôvodnení napadnutého rozsudku sa zákonným spôsobom vysporiadal s návrhom
prokurátora o použití prísnejšej právnej kvalifikácie a logicky a zrozumiteľne vysvetlil dôvody, pre ktoré
navrhovanú právnu kvalifikáciu nepoužil. Vzhľadom na vyčerpávajúci spôsob odôvodnenia odvolací
súd len v stručnosti dopĺňa, že vo vzťahu ku skutkovej okolnosti, že obžalovaný vedel, že poškodený
v čase jeho útoku bol už vo veku nad 60 rokov, neboli produkované žiadne dôkazy a preto tvrdenie

prokurátora je ničím nepodložené. Ostatne, ani skutkové tvrdenia uvedené v obžalobe neobsahujú
žiadnu okolnosť, ktorá by poukazovala na spáchanie skutku obžalovaným práve v príčinnej súvislosti
s vekom poškodeného, ktorý v mesiaci august predtým dovŕšil vek 60 rokov. Nebolo totiž dokázané,
aby obžalovaný útočil na poškodeného v súvislosti s touto okolnosťou a subjektívne ju spájal s
možným menším odporom alebo slabšou odvetou poškodeného umocnením účinku trestného činu voči

poškodenémualeboinouokolnosťou,ktorázakladáalebopodporujerozhodnutieobžalovanéhospáchať
trestný čin (pozri primerane R 117/2014).

S ohľadom na doposiaľ rozvedené odvolací súd považuje výrok o vine za zákonu zodpovedajúci.

Správnemu právnemu posúdeniu ustálených skutkových zistení potom zodpovedá aj správne určený
druh a výmera trestu.

Účel trestu, ktorý sa ukladá za trestný čin, je vymedzený v § 34 ods. 1 Tr. zákona a tento má
zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti

a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od
páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Súčasne
je potrebné prihliadať pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu v zmysle § 34 ods. 4 Tr. zákona najmä
na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce
okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

V posudzovanom prípade konajúci súd ako poľahčujúcu okolnosť vyhodnotil zistenia, že obžalovaný
F. D. pred spáchaním trestného činu viedol riadny život, čo zodpovedá ustanoveniu § 36 písm. j/ Tr.
zákona, pričom priťažujúce okolnosti tak, ako sú stanovené v § 37 Tr. zákona nezistil. S týmto záveromsa stotožnil aj odvolací súd, keďže z výsledkov vykonaného dokazovania plynie, že obžalovaný doposiaľ
nebol súdne trestaný a súčasne ani nebol riešený v priestupkovom konaní.

Pokiaľ ide o okolnosti spáchania skutku za akých došlo k napadnutiu poškodeného obžalovaným, podľa
názoru odvolacieho súdu sa nevymykajú okolnostiam obdobnej trestnej činnosti a preto tieto nezvyšujú
mieru závažnosti konania obžalovaného do takej miery, aby bolo v danom prípade na mieste ukladanie
iného druhu trestu ako trestu, ktorý bol uložený konajúcim súdom, a to trestu peňažného ako trestu
samostatnému. Uloženie peňažného trestu pri dolnej hranici zákonnej sadzby vo výmere 400,- eur

aj podľa názoru odvolacieho súdu je dostatočnou sankciou za prečin, ktorého závažnosť je nižšia s
prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, na následok, ako aj na pomery obžalovaného a možnosti
jeho nápravy. Tento trest považuje odvolací súd z hľadiska generálnej ako aj individuálnej prevencie za
primeraný.

Zákonným je aj výrok o ustanovení náhradného trestu odňatia slobody podľa § 57 ods. 3 Tr. zákona

vo výmere dvoch mesiacov, ktorý sa ukladá obligatórne pre prípad, ak by obžalovaný chcel úmyselne
zmariť výkon peňažného trestu.

Napokon krajský súd nezistil žiadne pochybenie konajúceho súdu ani vo vzťahu k výroku o náhrade
škody, pretože poškodení si v prípravnom konaní riadne uplatnili nárok na náhradu škody tak, ako to

vyžaduje postup podľa procesného predpisu, a tieto svoje nároky preukázali.

To boli podstatné dôvody, pre ktoré odvolací súd odvolania obžalovaného a prokurátora ako nedôvodné
podľa § 319 Tr. poriadku zamietol.
jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.