Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 31. máj 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Sžso/150/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5014200434
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Judita Kokolevská

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:5014200434.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Judity Kokolevskej

a členiek senátu JUDr. Viery Nevedelovej a Mgr. Viliama Pohančeníka v právnej veci žalobcu: B. S.
Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XXX/XX, XXX XX D., Poľská republika, právne zastúpený advokátskou
kanceláriou V4 Legal, s. r. o., so sídlom Tvrdého 4, Žilina, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa - ústredie,
so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, za účasti pribratého účastníka konania: WEBUNG, s. r.
o., so sídlom Palárikova 76, Čadca, IČO: 47 237 201, právne zastúpený advokátskou kanceláriou V4
Legal, s. r. o., so sídlom Tvrdého 4, Žilina, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č.k. 14869-2/2014-BA zo dňa 27.01.2014, o odvolaní žalobcu a pribratého účastníka proti rozsudku

Krajského súdu v Žiline z 20. mája 2015 č.k. 21Scud/50/2014-90, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline z 20. mája 2015 č.k.
21Scud/50/2014-90, m e n í tak, že rozhodnutie žalovanej č. 14869-2/2014-BA z r u š u j e a vec sa
v r a c i a žalovanej na ďalšie konanie.

Odvolanie pribratého účastníka o d m i e t a.

Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania pozostávajúcu z náhrady trov
právneho zastúpenia vo výške 139,32 eur na účet právneho zástupcu V4 Legal, s.r.o., so sídlom
Tvrdého 4, 010 01 Žilina, do tridsiatich dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Žiline rozsudkom z 20. mája 2015 č.k. 21Scud/50/2014-90 zamietol žalobu, ktorou sa
žalobca domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia žalovanej č. 14869-2/2014. Týmto
rozhodnutím žalovaná zamietla odvolanie žalobcu a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne - pobočka
Čadca, č. 45641-1/2013-CA z 25. septembra 2013, ktorým bolo rozhodnuté, že žalobcovi nevzniklo
povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti

ako zamestnancovi WEBUNG, s.r.o. od 01. novembra 2012 podľa slovenskej legislatívy.

Prvostupňový rozsudok odôvodnil krajský súd tým, že žalobca v danom prípade nepreukázal
reálny výkon činnosti zamestnanca u označeného zamestnávateľa. Bol v konaní povinný uniesť
bremeno tvrdení a dôkazné bremeno a preukázať, aký konkrétny rozsah akej pracovnej činnosti pre
zamestnávateľa reálne vykonával, čo sa však nestalo. Ani listiny z knihy dochádzok nepreukazujú,
že žalobca bol v konkrétnych dňoch na konkrétnom mieste, kde mal vykonávať konkrétnu činnosť.

Neuniesol teda bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno. Žalobca tvrdí, že má vykonávať prácu promotéra
služieb a produktov poskytovaných zamestnávateľom alebo klientmi zamestnávateľa, podľa pracovnej
zmluvyjehonáplňouprácejekontaktspotenciálnymiklientmi,najmävšakdistribúciareklamnýchletákov
na území SR. Prvostupňový súd vymedzuje promotéra ako osobu, ktorej úlohou je zviditeľniť určitýprodukt, jeho úlohou nemôže byť len fyzické odovzdávanie vizitiek, resp. letákov rôznych spoločností
bez ďalšieho. Odôvodnenie rozsudku sa odvoláva tiež na výsledky kontroly z 05. novembra 2013.
Krajský súd ďalej ustálil, že aplikovať nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004

z 29.04.2004 (ďalej len „základné nariadenie") a jeho čl. 11 (1) vo väzbe na čl. 13 ods. 3 ako aj
nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „vykonávacie
nariadenie") a čl. 14 - 16 je možné iba v prípade, keď osoba vykonáva činnosť zamestnanca ako aj
činnosť SZČO v dvoch členských štátoch. V posudzovanej veci žalobca vykonáva SZČO v Poľskej
republike, (čo nebolo v konaní sporné), avšak z vykonaného dokazovania v správnom konaní nebolo

preukázané, že by fakticky vykonával činnosť zamestnanca na území SR. Neboli teda splnené zákonné
predpoklady pre aplikáciu základného nariadenia - čl. 13 (3), nakoľko nebol preukázaný reálny súbeh
činností žalobcu ako SZČO na území Poľskej republiky a zamestnanca na území SR. V konaní totiž
nebolo preukázané, že žalobca vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne
zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch tak, ako predpokladá čl. 13 (3) základného
nariadenia. Uvedené ustanovenia základného nariadenia predpokladajú skutočný, existujúci súbeh

dvoch činností (zamestnanie a SZČO vykonávané v odlišných členských štátoch), len táto skutočnosť
môže zakladať postup podľa základného nariadenia (čl. 13 (3)) a aplikáciu uplatniteľných právnych
predpisov príslušného členského štátu (hlava II čl. 16 vykonávacieho nariadenia). Ako nedôvodnú
posúdil krajský súd tiež námietku nedostatočného odôvodnenia napadnutého správneho rozhodnutia a
námietku diskriminačného zaobchádzania so žalobcom.

Proti tomuto rozsudku sa v zákonnej lehote odvolali žalobca a pribratý účastník. Spoločne podaným
odvolaním namietajú, že v prvostupňovom rozhodnutí organizačná zložka žalovaného odôvodňuje
svoj záver len na základe výsledkov kontroly za obdobie od 01. februára 2012 do 26. februára 2013
vykonanej u pribratého účastníka dňa 26. februára 2013. Žalovaná v napadnutom rozhodnutí pojednáva

o skutočnostiach, ktoré neboli predmetom dokazovania v prvostupňovom konaní a neboli súčasťou
zisteného skutkového stavu. V tomto zmysle malo byť žalobcovi a pribratému účastníkovi odňaté ich
subjektívne právo brániť sa proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, ktorým sa rozhodlo o ich právach
a povinnostiach de facto po prvýkrát - na podklade nových, resp. inak vyhodnotených skutočností a
dôvodov a bez možnosti vyjadriť sa k nim. Týmito novými dôvodmi a skutočnosťami boli predovšetkým

argumenty žalovanej o registrovanom sídle pribratého účastníka ako aj informácia o kontrole vykonanej
05. novembra 2013. Záver, že na základe výsledkov kontroly nebolo preukázané, že žalobca na území
Slovenskej republiky reálne vykonáva činnosť ako zamestnanec je predčasný a neobstojí, nakoľko
vyplýva z nedostatočne zisteného skutkového stavu. Z predloženého administratívneho spisu nie je
zistiteľné, akým spôsobom bolo preukázané, že žalobca reálne činnosť zamestnanca nevykonával.

Pribratý účastník tiež namieta, že prvostupňovému správnemu orgánu predložil všetky potrebné
doklady preukazujúce reálny výkon činnosti zamestnancov, ktoré si kontrolóri vyžiadali. Žalovaná však
nepristúpila k doplneniu dokazovania, nevyžiadala si od pribratého účastníka žiadne ďalšie doklady,
nepristúpila k osobnému výsluchu žalobcu ani k inému spôsobu preverenia tvrdení žalobcu a zotrvala
na svojich záveroch. Žalovaná v odôvodnení rozhodnutia neuviedla, ako v súvislosti so záverom o

nepreukázaní reálneho výkonu práve žalobcom vyhodnotil dôkazy predložené pribratým účastníkom.
Na základe uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací súd prvostupňový rozsudok Krajského súdu Žilina
zmenil tak, že zruší rozhodnutie žalovanej z 27. januára 2014 a vráti vec žalovanej na ďalšie konanie.
Vo vyjadrení k odvolaniu žalovaná uviedla, že pred vydaním prvostupňového rozhodnutia vykonala dňa
26. februára 2013 kontrolu v sídle zamestnávateľa, zameranú na preverenie reálneho výkonu činnosti

zamestnancov zamestnávateľa WEBUNG, s.r.o. na území Slovenskej republiky. Podľa vyjadrenia
konateľa tejto spoločnosti všetci zamestnanci roznášajú letáky na požiadanie poľských firiem po rôznych
mestách na území Slovenskej republiky, pričom prácu im zadáva zamestnávateľ telefonicky, e-mailom
alebo poštou, a teda podľa názoru žalovanej je zrejmé, že činnosť spoločnosti zamestnávateľ neriadi
bezprostredne zo sídla spoločnosti tak, ako je to stanovené v podmienkach pre registrované sídlo. Počet

hodín, ktoré majú zamestnanci odrobiť a k tomu prislúchajúca mzda za vykonanú prácu vzbudzujú
odôvodnené pochybnosti o rentabilnosti, keďže zamestnanci dochádzajú z Poľskej republiky na územie
Slovenskej republiky individuálne. Doklady preukazujúce reálny výkon práce zamestnanca na určenom
mieste v určený deň, napr. vyúčtovanie cestovných nákladov, predložené neboli. Sociálna poisťovňa
teda určila, že príslušný zamestnávateľ v zmysle kritérií stanovených na určenie registrovaného sídla

alebo miesta podnikania zamestnávateľa nevykazuje znaky registrovaného sídla podľa Praktickej
príručky o uplatniteľných právnych predpisoch. Kontrolou takisto nebol preukázaný reálny výkon činnosti
zamestnancov na Slovensku. Zamestnanci vykonávajúci kontrolu sa so žiadnymi zamestnancami
zamestnávateľa osobne nestretli. Žalovaná ďalej poukazuje na skutočnosť, že v prípade žalobcupoľská ZUS v Chorzowie listom z 27. decembra 2013 určila, že žalobca podlieha poľskej legislatíve
od 01. februára 2013. Žalovaná túto skutočnosť nenamietala, čím sa určenie poľskej legislatívy stalo
definitívnym. Žalovaná ďalej poukazuje na list č. 369682/2013-BA zo dňa 25. júla 2013 adresovaný

poľskej inštitúcii ZUS, z ktorého vyplýva, že zamestnanci WEBUNG s.r.o. reálne nevykonávajú činnosť
na území Slovenskej republiky. Poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava listom č.
992900/205/32/2013 zo dňa 10. októbra 2013 tieto skutočnosti akceptovala. V tejto súvislosti potom
žalovaná poukazuje na čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia s tým, že dohoda medzi poľskou
inštitúciou ZUS a Sociálnou poisťovňou nemusí mať písomnú formu. Vzhľadom na uvedené potom

žalovaná navrhuje, aby odvolací súd prvostupňový rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.

Z obsahu administratívneho spisu bolo zistené, že Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca vykonávala v
spoločnosti WEBUNG, s.r.o., Palárikova 76, Čadca od 26. februára 2013 do 07. marca 2013 kontrolu
so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky
za kontrolované obdobie od 01. februára 2012 do 06. februára 2013, z ktorej vyplynulo, že spoločnosť

nemá samostatnú kanceláriu, doklady spoločnosti sa nachádzajú na adrese sídla a pracovné zmluvy
so zamestnancami sú uzatvorené na 10 hodín mesačne. Podľa vyjadrenia konateľa všetci zamestnanci
spoločnosti roznášajú letáky na požiadanie poľských firiem po rôznych mestách na území Slovenskej
republiky. Prácu zamestnávateľ zadáva zamestnancom takým spôsobom, že im telefonicky, e-mailom
alebo poštou oznámia , kde a kedy sa majú dostaviť. Zamestnanci sa na miesto stretnutia dopravia

individuálne.

Podľa registračného listu FO bol žalobca prihlásený do sociálneho poistenia v Slovenskej republike 01.
novembra 2012.

Ďalšia kontrola bola Sociálnou poisťovňou, pobočka Čadca vykonaná dňa 05. novembra 2013, pričom v
uvedený deň sa na adrese sídla spoločnosti nenachádzal žiaden zamestnanec ani konateľ spoločnosti,
preto z kontroly nevyplynuli žiadne zistenia.

V administratívnom spise sa nachádza podanie Sociálnej poisťovne adresované poľskej inštitúcii

sociálneho zabezpečenia ZUS, označené ako „oznámenie týkajúce sa spoločností, ktoré na území
Slovenskej republiky vykonávajú činnosť ako tzv. schránkové firmy", podľa ktorého u zamestnancov
žalobcu,ktorýmSociálnapoisťovňa,ústredieužvystavilaformuláreE101SK,t.j.zamestnancipodliehajú
slovenským právnym predpisom a tieto boli doručené, nebudú spätne rušené. Ak po skončení platnosti
formulára E101SK/PD A1 poistný vzťah u zamestnávateľa ďalej trvá, príslušná pobočka Sociálnej

poisťovne vydá rozhodnutie o zániku poistenia dňom, ktorým skončila platnosť formulára E101SK/PD
A1. U zamestnancov, u ktorých doteraz nebolo rozhodnuté, akým právnym predpisom podliehajú, vydá
rozhodnutie o nevzniku poistenia, t.j., že nepodliehajú slovenským právnym predpisom.

Ďalej sa v spise žalovanej nachádza prípis poľskej inštitúcie ZUS adresovaný Sociálnej poisťovni z

10. októbra 2013, z ktorého vyplýva, že poľská inštitúcia zaslala list Sociálnej poisťovne na jednotlivé
pobočky, ktoré informáciu z neho vyplývajúcu zoberú do úvahy. Pobočky ZUS budú písomne informovať
o určenom zákonodarstve Sociálnu poisťovňu. V spise sa nachádza tiež originál podania z 27.
decembra 213, ktorého preklad je súčasťou súdneho spisu na č.l. 54 a z ktorého vyplýva, že žalobca
podlieha poľskému zákonodarstvu v oblasti sociálneho zabezpečenia podľa čl. 11 ods. 3 písm. a)

základnéhonariadenia.Totourčeniemádočasnýcharakteranadobudnekonečnúplatnosť,akdodvoch
mesiacov slovenská Sociálna poisťovňa nebude mať podstatné výhrady, čo do rozhodnutia o príslušnom
zákonodarstve. Ak žalobca nesúhlasí s určením príslušného zákonodarstva, môže požiadať o vydanie
administratívneho rozhodnutia príslušnou pobočkou ZUS.

Rozhodnutím č. 45641-1/2013-CA z 25. septembra 2013 Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca, rozhodla,
že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné
poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi WEBUNG, s.r.o. od 01. novembra 2012 podľa
slovenskej legislatívy. Prvostupňové správne rozhodnutie bolo odôvodnené kontrolou vykonanou dňa
26. februára 2013. Proti tomuto rozhodnutiu sa žalobca v zákonnej lehote odvolal, pričom rozhodnutím

Sociálnej poisťovne, ústredie č. 14869-2/2014-BA z 27. januára 2014 bolo žalobcovo odvolanie
zamietnuté a potvrdené prvostupňové správne rozhodnutie. Z odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia
potom vyplynulo, že sídlo zamestnávateľa uvedené vo výpise z obchodného registra, nespĺňa kritériá
na určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania.Podľa § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP") odvolacie
konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti

tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Keďže v prejednávanej veci začalo odvolacie konanie pred nadobudnutím účinnosti SSP, odvolací súd
koná podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.").

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 O.s.p., napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo preskúmal bez pojednávania v súlade s § 250ja
ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu bolo podané dôvodne a prvostupňový rozsudok
Krajského súdu v Žiline 20. mája 2015 č.k. 21Scud/50/2014-90, je potrebné zmeniť tak, že rozhodnutie
žalovanejč.14869-2/2014-BAz27.januára2014sazrušuje avecsavraciažalovanejnaďalšiekonanie.

Podľa čl. 11 ods. 1 základného nariadenia osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú
právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.

Podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná
osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha

právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva
takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s
odsekom 1.

Podľa čl. 1 základného nariadenia „bydlisko" znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.

Podľačl.16ods.1vykonávaciehonariadenia osoba,ktorávykonávačinnostivdvochalebovoviacerých
členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu
bydliska.

Podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne
určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13
základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné.
Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého
členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.

Podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov,
ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie
určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak
už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna

dotknutáinštitúcianeinformovalainštitúciuurčenúpríslušnýmúradomčlenskéhoštátubydliskadokonca
tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné
stanovisko.

Podľačl.16ods.4vykonávaciehonariadeniaakexistujeneistotavoveciurčeniauplatniteľnýchprávnych

predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských
štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských
štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na
dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné
ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady nemajú

vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami a uplatní
sa článok 6 vykonávacieho nariadenia.

Podľa čl. 16 ods. 5 vykonávacieho nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne
predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej

osobe.

Podľa čl. 16 ods. 6 vykonávacieho nariadenia ak dotknutá osoba neposkytne informácie podľa odseku
1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na podnet inštitúcie určenej príslušným úradom členskéhoštátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby informovaná, napríklad aj prostredníctvom inej dotknutej
inštitúcie.

Podľa bodu 1 rozhodnutia č. A1 z 12. júna 2009 Správnej komisie pre koordináciu systémov
sociálneho zabezpečenia o zavedení postupu dialógu a zmierovacieho postupu týkajúceho sa platnosti
dokumentov, určenia uplatniteľných právnych predpisov a poskytovania dávok podľa nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 (ďalej len „rozhodnutie č. A1) toto rozhodnutie
stanovuje pravidlá na uplatňovanie postupu dialógu a zmierovacieho postupu, ktoré sa môžu použiť v

týchto prípadoch:

a) prípady, keď existujú pochybnosti o platnosti dokumentu alebo o správnosti podporných dokladov,
ktoré uvádzajú situáciu osoby na účely uplatňovania nariadenia (ES) č. 883/2004 alebo nariadenia (ES)
č. 987/2009, alebo
b) prípady, keď existuje rozdiel v stanoviskách medzi členskými štátmi vo veci určenia uplatniteľných

právnych predpisov.

Podľa bodu 5 rozhodnutia č. A1 inštitúcia alebo orgán, ktorý vyjadrí pochybnosti o platnosti dokumentu,
ktorývydalainštitúciaaleboorgándruhéhočlenskéhoštátu,aleboktorýnesúhlasís(dočasným)určením
uplatniteľných právnych predpisov, sa týmto nazýva žiadajúcou inštitúciou. Inštitúcia druhého členského

štátu sa týmto nazýva dožiadanou inštitúciou.

Podľa bodu 6 rozhodnutia č. A1 ak dôjde k jednej zo situácií uvedených v bode 1, žiadajúca inštitúcia
sa obráti na dožiadanú inštitúciu, aby požiadala o potrebné objasnenie jej rozhodnutia a v prípade
potreby zrušila príslušný dokument alebo ho vyhlásila za neplatný, alebo preskúmala alebo zrušila svoje

rozhodnutie.

Podľa bodu 7 rozhodnutia A1 žiadajúca inštitúcia zdôvodní svoju žiadosť, pričom uvedie, že sa uplatňuje
toto rozhodnutie, a poskytne príslušné podporné doklady, ktoré boli dôvodom žiadosti. Uvedie, kto bude
jej kontaktnou osobou počas prvej fázy postupu dialógu.

Podľa bodu 9 rozhodnutia A1 dožiadaná inštitúcia čo najskôr informuje žiadajúcu inštitúciu o výsledku
svojho prešetrovania, ale najneskôr do troch mesiacov od doručenia žiadosti.

Podľa bodu 10 rozhodnutia A1 ak sa pôvodné rozhodnutie potvrdí, zruší a/alebo ak sa dokument zruší

alebo vyhlási za neplatný, dožiadaná inštitúcia o tom informuje žiadajúcu inštitúciu. O svojom rozhodnutí
informuje aj dotknutú osobu a prípadne aj jej zamestnávateľa a oznámi im tiež, akými postupmi môžu
toto rozhodnutie napadnúť v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo,

dospelodvolacísúdkzáveru,žetentorozsudokjepotrebnézmeniťtak,žesúdzrušísprávnerozhodnutia
oboch stupňov a vec vráti žalovanej na ďalšie konanie. Nie je totiž možné stotožniť sa s argumentáciou
o nesplnení predpokladov pre aplikáciu základného nariadenia ani vykonávacieho nariadenia, nakoľko
nebol preukázaný reálny súbeh činností žalobcu ako SZČO na území Poľskej republiky a zamestnanca
na území SR.

V zmysle čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodný čl. 249 Zmluvy o Európskom
spoločenstve) je nariadenie právnym aktom únie, majúcim všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej
celistvosti a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Rovnako rozhodnutie je záväzné
v celom rozsahu. Nariadenie je teda nástrojom unifikácie európskeho práva a rozhodnutím orgánu

členského štátu, vrátane vnútroštátneho súdu, nie je možné vylúčiť jeho použitie pre konkrétny prípad.

Otázka, či žalobca spĺňa predpoklady pre aplikáciu čl.13 ods. 3 základného nariadenia, a teda či je
osobou, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo
činná osoba v odlišných členských štátoch, je predmetom hmotnoprávneho posúdenia, na vykonanie

ktorého je však príslušná inštitúcia určená vykonávacím nariadením. Inštitúcia príslušná na vykonávanie
sociálneho poistenia v inom členskom štáte než určuje nariadenie na takéto posúdenie príslušná nie
je. Akýkoľvek iný postup by totiž viedol k popretiu cieľa nariadení, ktorým je o.i. aby osoby, ktoré sa
pohybujú v rámci spoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členskéhoštátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a
komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť (bod 15 preambuly základného nariadenia). Pokiaľ by
o skutočnosti, či konkrétna osoba spĺňa podmienky uplatnenia čl. 13 ods. 3 základného nariadenia

rozhodovali inštitúcie sociálneho poistenia, resp. súdy jednotlivých štátov samostatne, mohlo by tak
dôjsť k situácii, že rozhodnú rôzne, následkom čoho táto osoba by podliehala systému sociálneho
zabezpečenia viacerých štátov alebo nepodliehala systému sociálneho zabezpečenia žiadneho zo
štátov. Práve na vylúčenie vzniku takýchto situácii európsky normotvorca prijal základné a vykonávacie
nariadene, pričom vykonávacie nariadenie v čl. 16 v spojení prípadne s rozhodnutím č. A 1 stanovuje

postup určovania uplatniteľnej legislatívy.

Z ustanovenia čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy určí
inštitúcia členského štátu bydliska osoby (pri porovnaní jazykových znení nariadenia : institution of
the place of residence, instituce místa bydliště, der Träger des Wohnorts) , ktorá má podliehať čl. 13
základného nariadenia. V prejednávanej veci nebolo sporné, že žalobca má bydlisko v Poľskej republike,

a teda na určenie uplatniteľnej legislatívy pre žalobcu je príslušná poľská inštitúcia ZUS.

Žalovaná teda bola povinná vyčkať na určenie uplatniteľnej legislatívy poľskou inštitúciou ZUS.
Takéto určenie bolo vykonané prípisom ZUS Chorzów zn. 060000/400/117UE/2013/8171015676/
UBS/AS z 27. decembra 2013. Z tohto prípisu vyplýva, že žalobca predbežne podlieha poľskému

zákonodarstvu, pričom predbežné určenie nadobudne konečnú platnosť za súčasného splnenia dvoch
podmienok, a síce, že Sociálna poisťovňa nevznesie v lehote dvoch mesiacov výhrady a zároveň, že
žalobca nepožiada o vydanie administratívneho rozhodnutia príslušnou pobočkou ZUS. Žalovaná v
prejednávanom prípade nevzniesla námietky proti určeniu uplatniteľnej legislatívy, z administratívneho
spisu žalovanej však nie je zrejmé, či bola naplnená tiež druhá podmienka, a síce, či žalobca nepožiadal

o vydanie správneho rozhodnutia vo veci, s akým výsledkom, prípadne či využil prípustné opravné
prostriedky alebo možnosť preskúmania rozhodnutia správnym súdom. Pre konanie žalovanej bolo
potrebné objasniť túto skutočnosť, prípadne vyžiadať od poľskej inštitúcie odpis rozhodnutia o určení
uplatniteľnej legislatívy s vyznačenou právoplatnosťou a vykonateľnosťou. Pokiaľ sa totiž určenie
poľskej legislatívy stalo konečným (či už z dôvodu nekonania žalobcu alebo z dôvodu právoplatnosti

administratívneho rozhodnutia o určení uplatniteľnej legislatívy), nemá Sociálna poisťovňa právomoc
vôbec konať a rozhodovať, čo je skutočnosť vyplývajúca jednak z účelu nariadení ako aj zo slovenského
právneho poriadku. Ako už súd vyššie uviedol, práve predchádzanie mnohosti uplatniteľných systémov
sociálneho zabezpečenia a príslušných orgánov bolo dôvodom prijatia nariadení. Osoby, na ktoré sa
základné a vykonávacie nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského

štátu, a teda tiež právomoc na vykonávanie sociálneho poistenia a akýchkoľvek konaní a rozhodovaní
s ním spojených má inštitúcia sociálneho zabezpečenia iba jedného členského štátu. K rovnakým
záverom súd dospel aplikáciou slovenského právneho poriadku. Sociálna poisťovňa ako štátny orgán
môže konať iba v rozsahu a spôsobom, aký je určený zákonom, v tomto prípade zákonom o sociálnom
poistení. Zákon o sociálnom poistení vymedzuje právomoc žalovanej vykonávať sociálne poistenie ako

aj jeho rozsah, pričom tiež určuje jej špeciálne oprávnenia vo vzťahu k inštitúciám členských štátov
Európskej únie, avšak aplikáciu legislatívy iného členského štátu v prípade jej určenia zákon medzi
právomoci Sociálnej poisťovne nezaradil. Ak teda bola právoplatne určená legislatíva Poľskej republiky,
iba inštitúcia ZUS mala právomoc konať vo veci žalobcovho sociálneho poistenia a povinnosťou
Sociálnej poisťovne bolo podanie - prihlášku, ktorým sa začalo konanie, zaslať poľskej inštitúcií.

Pokiaľ žalovaná poukazuje na čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia a na skutočnosť, že dohoda
medzi ZUS a Sociálnou poisťovňou nemusí mať podľa vykonávacieho nariadenia písomnú formu,
odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v každom prípade musí byť existencia takejto dohody
(aj keď nariadenie explicitne nevyžaduje písomnú formu) žalovanou preukázaná a zároveň musí

spĺňať podmienky preskúmateľnosti, keďže určenie uplatniteľnej legislatívy nesmie byť arbitrárne a
prispôsobenie faktov alebo udalostí, ku ktorým dochádza v jednom členskom štáte, nemôže v žiadnom
prípade viesť k tomu, aby sa iný členský štát stal príslušným alebo jeho právne predpisy uplatniteľnými
(bod č. 11 preambuly vykonávacieho nariadenia). Tieto podmienky však v prejednávanom prípade
žalovanou splnené neboli a z administratívneho spisu žalovanej nevyplýva existencia dohody podľa

čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia. Zároveň odvolací súd poukazuje na povinnosť žalovanej v
odôvodnení rozhodnutia podľa § 209 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení uviesť, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri
použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala. Žalovaná ani pobočka Sociálnej poisťovne,ktorá rozhodovala v prvom stupni však v odôvodnení rozhodnutia neuviedla, žeby dohoda medzi ňou a
poľskou inštitúciou ZUS bola podkladom na vydanie rozhodnutia.

Vzhľadom na uvedené argumenty odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie správneho orgánu
vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, ktorým bolo hmotnoprávne posudzovanie
splnenia kritérií čl. 13 ods. 3 základného nariadenia a zároveň rozhodnutie je nepreskúmateľné pre
neúplnosť spisov správneho orgánu, keď súčasťou administratívneho spisu nebolo definitívne určenie
uplatniteľnej legislatívy, čo je dôvod na zrušenie správneho rozhodnutia ex offo, bez ohľadu na žalobné

námietky, keďže z nedostatočného administratívneho spisu nikdy nebude možné zistiť zákonnosť
preskúmavaného rozhodnutia. Preto rozsudok Krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 O.s.p. zmenil a
podľa §250j ods. 2 písm. a) a e) a § 250j ods. 3) O.s.p. rozhodnutie žalovanej ako aj prvostupňového
orgánu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní žalovaná bude postupovať v naznačenom smere tak, aby odstránila vyššie uvedené

pochybenia, pričom je viazaná právnym názorom odvolacieho súdu. Žalovaná vyčká na definitívne
určenie uplatniteľnej legislatívy podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia a bude viesť spis riadnym
spôsobom. Pod pojmom spisy žalovaného správneho orgánu podľa § 250d ods. 1 O. s. p. sa rozumie
úplný, žurnalizovaný a originálny spisový materiál správneho orgánu v danej veci, vrátane originálu
dokladov o doručení rozhodnutí (R 66/1998).

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 250 ods. 1 O.s.p. účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný. Súd aj bez návrhu uznesením

priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením
správneho rozhodnutia dotknuté.

Podľa § 246c ods. 1 O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú
primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný prostriedok je prípustný, len

ak je to ustanovené v tejto časti.

Podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané niekým, kto na
odvolanie nie je oprávnený.

Podľa § 201 ods. 1 O.s.p. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to
zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom
a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie aj vedľajší účastník.

Podľa § 206 ods. 1 O.s.p. ak podá ten, kto je na to oprávnený, včas odvolanie, nenadobúda rozhodnutie

právoplatnosť, dokiaľ o odvolaní právoplatne nerozhodne odvolací súd.

Pokiaľ ide o odvolanie pribratého účastníka, Najvyšší súd pri skúmaní podmienok konania riešil otázku,
či odvolanie bolo podané oprávnenou osobou.

Spoločnosť WEBUNG, s.r.o., so sídlom Palárikova 76, 022 01 Čadca, bola do konania pribratá
uznesením Krajského súdu v Žiline č.k. 21 Scud/103/2014-37 09. októbra 2014 podľa §250 ods. 1 O.s.p.
Pribratý účastník podľa § 250 ods. 1 veta druhá O.s.p. nemá postavenie vedľajšieho účastníka konania
podľa § 92 a nasl. O.s.p.

Keďže odvolateľ bol v konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku pribratým
účastníkom konania, nie je osobou oprávnenou podať odvolanie. Odvolací súd preto podľa § 246 ods.1
písm. c/ a § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p. odvolanie podané pribratým účastníkom konania odmietol.

O náhrade trov celého konania odvolací súd rozhodol v súlade s § 246c ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1

a § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania za úkony, ktoré účelne
vynaložili na uplatnenie práva. Priznaná náhrada trov konania pozostáva z trov právneho zastúpenia za
štyri úkony právnej služby, a to:- prevzatie a príprava zastúpenia (r. 2014)...............134,- eur (§ 11 ods. 4 v spojení s§ 13a písm.
a) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za

poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška")
- režijný paušál.......................................................... 8,04 eur
- podanie žaloby 07.04. 2014.................................. 134,- eur (§ 11 ods. 4 v spojení s § 13a písm. c)
vyhlášky)
režijný paušál............................................................ 8,04 eur

- účasť na pojednávaní 20.05. 2015...................... 139, 83 eur (§ 11 ods. 4 v spojení s § 13a písm. d)
vyhlášky)
režijný paušál............................................................. 8,39 eur
-podanie odvolania .................................................. 139,83 eur (§ 11 ods. 4 v spojení s § 13a písm. c)
vyhlášky)
režijný paušál............................................................. 8,39 eur

DPH 20%................................................................... 116,10 eur
Spolu...........................................................................696,62 eur

Súd žalobcovi nepriznal náhradu za jeden vyčíslený úkon, a to za odpoveď na výzvu súdu z 03. februára

2015. V tomto prípade išlo o doplnenie dôkazného materiálu, nie o podanie vo veci samej.

Podľa § 250k ods. 1 veta prvá a tretia O. s. p. ak mal žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti
žalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania a môže tiež rozhodnúť, že sa
náhrada trov celkom alebo sčasti neprizná, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.

Odvolací súd považoval za vhodné využitie možnosti, ktorú mu poskytla tretia veta § 250k ods. 1 O.s.p.,
pričom za dôvody hodné osobitného zreteľa považoval najmä skutočnosť, že v prejednávanej veci
ide o jedno z opakujúcich sa konaní (ďalšie napr. ďalšie napr. . 9Sžso/142/2015, 9Sžso/225/2015,
9Sžso/228/2015, 9Sžso/164/2015, 9Sžso/4/2016), ktoré sú skutkovo veľmi obdobné s totožnou

právnou otázkou, týkajúcou sa uplatnenia práv žalobcov v predchádzajúcom správnom konaní. Tomu
zodpovedali aj jednotlivé podania úspešných žalobcov, čo do rozsahu aj ich obsahu vrátane ich
vyjadrení. Na druhej strane pri svojom rozhodovaní o výške náhrady trov odvolacieho konania prihliadol
aj na povinnosť právneho zástupcu riadne plniť procesné povinnosti žalobcu, a to najmä pri dodržiavaní
lehôt a pokynov konajúcich súdov.

Po zvážení oboch uvedených hľadísk znížil Najvyšší súd Slovenskej republiky požadovanú náhradu
trov konania a priznal žalobcovi náhradu trov konania vo výške 1/5 z celkovej sumy 696,62 eur, čo
zodpovedá sume 139,32 eur.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.