Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 1. jún 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 2To/95/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3813010768
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 06. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tóth
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3813010768.2

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tótha a sudcov JUDr. Jozefa
Janíka a JUDr. Rastislava Vranku, v trestnej veci proti obžalovanej M. C., nar. XX. XX. XXXX v K., okres
O., trvale bytom G., A. XXX/XX, okres O., pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa §
208 ods.1 písm.a), ods.2 písm.d) Tr.zák. v spojení s § 138 písm.b) Tr.zák., o odvolaní obžalovanej proti
rozsudku Okresného súdu v Prievidzi sp. zn. 2T/224/2013 zo dňa 25.4.2016, na verejnom zasadnutí

konanom dňa 1. júna 2017 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr.por. sa odvolanie obžalovanej M. C. z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu v Prievidzi sp. zn. 2T/224/2013 zo dňa 25.4.2016, bola obžalovaná M. C.
uznaná vinnou zo zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), ods. 2
písm. d) Tr. zák. v spojení s § 138 písm. b) Tr. zák. v znení zákona č.224/2010 Z.z. na tom skutkovom

základe, že v presne nezistenom čase minimálne od začiatku roku 2002 do roku 2005 v O., v bytoch
na W. ulici XX/X a R. ceste XXXX/XXX opakovane, spočiatku sporadicky, neskôr takmer denne alebo
niekoľkokrát denne fackala, bila rukami, remeňom, doskou na krájanie a varechou svoju dcéru A. Z.,
nar. XX.XX.XXXX, táto musela kľačať v kúte, ťahala ju za vlasy, kopala ju na zemi do celého tela, od
09.01.2006 do 10.10.2006 v O. K. v byte na ulici A. opakovane fackala svoju dcéru A. Z. a udierala
jej hlavu o skriňu, jedenkrát ju zhodila na zem, kde ju kopala a taktiež ju sotila do zrkadla, ktoré sa

rozbilo a poškodená sa porezala na lakti a od 10.10.2006 najneskôr do 27.10.2010 v P., v dome na C.
ulici XXX/XX svoju dcéru A. Z., nar. XX.XX.XXXX opakovane, spočiatku približne trikrát do mesiaca,
neskôr približne trikrát do týždňa bila rukami, varechou a remeňom po celom tele, čím jej spôsobila
modriny a jazvy na nohách, dávala jej facky, kričala po nej, nadávala jej, jedenkrát hodila po nej teplú
žehličku, v dôsledku čoho má jazvu na predlaktí, pričom toto konanie u A. Z. vyvolalo psychické utrpenie
s duševnými bolesťami vo forme pocitov strachu, úzkosti, ochudobnenia bežných emócií, stratou pocitu

bezpečia a istoty a približne od 08.12.2010 došlo u A. Z. pod vplyvom strachu, že by ju úrady zverili do
starostlivosti matky, k spusteniu syndrómov posttraumatickej stresovej poruchy.

Za to bola odsúdená podľa § 208 ods. 2, § 42 ods. 2, § 41 ods. 2, § 38 ods. 2 Tr. zák. k súhrnnému
trestu odňatia slobody v trvaní 7 (sedem) rokov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. bola na výkon
trestu zaradená do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 42 ods. 2 Tr. zák.

súd zároveň zrušil výrok o treste, ktorý bol obžalovanej M. C. uložený trestným rozkazom Okresného
súdu Žilina sp.zn. 28T 149/2011 zo dňa 6.2.2012, právoplatný dňa 3.12.2012 v spojení s uznesením
Okresného súdu Prievidza sp.zn. 2Nt 4/2013 zo dňa 30.6.2015, v spojení s uznesením Krajského súdu v
Trenčíne sp.zn. 23Tos 103/2015 zo dňa 22.10.2015 a trestným rozkazom Okresného súdu Žilina sp.zn.
3T 147/2013 zo dňa 9.9.2013, právoplatný dňa 4.4.2014, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok
obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením stratili podklad. Podľa §

288 ods. 1 Trestného poriadku bola poškodená strana Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Prievidza,Odbor sociálnych vecí a rodiny, Šumperská 1, Prievidza s nárokom na náhradu škody odkázaná na
občiansko-súdne konanie.

Citovaný rozsudok nenadobudol právoplatnosť, pretože bol ihneď po vyhlásení napadnutý odvolaním
obžalovanej proti výroku o vine aj treste. V odôvodnení odvolania prostredníctvom obhajcu namietala
najmä hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa, ktorý sa nevysporiadal s rozpormi, na ktoré
poukazovala, ako ani so svedeckými výpoveďami ďalších svedkov. Pokiaľ ide o obdobie rokov 2002
až do roku 2005, kedy mala byť mal. A. týraná v bytoch na ul. W. XX/X a R. ceste XXXX/XXX v O.,

v tomto období jednoducho dieťa v jej veku nemôže interpretovať prežité udalosti spôsobom ako sú
uvedené v jej výpovedi. I napriek tvrdeniu znalkyne PhDr. M., ktorá čiastočne potvrdila vierohodnosť
výpovede poškodenej A. i v tomto období, s takýmto záverom sa nemôže stotožniť. Znalkyňa pripustila,
že dieťa v takomto veku si dokáže zapamätať prežité udalosti útržkovite, dokáže si zapamätať silnejšie
zážitky, ale nedokáže ich presne popisovať. V tomto smere potom jej výpoveď nemožno považovať za
vierohodnú. Aj v ďalšej časti jej výpovede, kedy spolu bývali v O. K. a následne v P. sú vo výpovedi

mal. A. rozpory, najmä v súvislosti s údajným fyzickým napadnutím v čase ich bývania v O. K., kde
podľa tvrdení A. mala túto fyzicky napadnúť tak, že jej mala udierať hlavu o skriňu, kopať ju a sotiť do
zrkadla v kúpeľni, ktoré sa rozbilo a maloletá sa mala porezať na lakti. Toto tvrdenie bolo vyvrátené i
výpoveďou svedka M., ktorý v tom čase žil s obžalovanou v uvedenom byte v O. K. a tento sa vyjadril tak,
že zrkadlo v kúpeľni bolo umiestnené vysoko a nalepené na stenu do obkladu, takže mal. A. vzhľadom

na svoju výšku do toho zrkadla ani nevidela, zrkadlo v kúpeľni nebolo nikdy rozbité a pokiaľ jej ošetroval
lakeť, tak jemu priamo uviedla mal. A., že spadla na korčuliach. Z výpovede svedka M. tiež vyplynulo,
že počas ich spoločného života poznal A. ako živé dieťa, táto bola niekedy tvrdohlavá, niekedy dostala
aj výchovné facky od obžalovanej, pričom počas ich života v P. bola oveľa priečnejšia, vyhrážala sa,
že odíde k otcovi. V nadväznosti na tvrdenie o údajnom týraní v období rokov 2002 až do roku 2005

obžalovaná uviedla, že aj samotná výpoveď jej bývalého manžela poukazuje na to, že nebola zlou
matkou, o deti starala, riadne varila a prala. Je nemysliteľné, že pokiaľ by sa v tomto období mala správať
spôsobom popísaným v svedeckej výpovedi poškodenej mal. A., aby takéto skutočnosti aspoň čiastočne
sa nedostali do vedomia svedkyne K. Z., starej matky maloletej. V kontexte dokazovania sa súd vôbec
nevysporiadal s výpoveďou mal. A., kde tvrdila, že počas života so mnou v P. mala podrobne popísať ako

bola fyzicky napádaná mnou učiteľovi náboženstva, svedkovi B., ako aj samotnej triednej učiteľke. Ani
jeden z týchto svedkov nepotvrdil, že by počas vzdelávacieho procesu zistil takéto závažné skutočnosti
a pritom svedkovi B. mala povedať všetko. Nesprávne podľa obžalovanej súd vyhodnotil tiež výpoveď jej
syna M. R. z hlavného pojednávania ako výpoveď nevierohodnú a zároveň v plnom rozsahu uznal jeho
výpoveď z prípravného konania. Podľa môjho názoru súd mal vyhodnocovať túto výpoveď z hlavného

pojednávania, z ktorej vyplýva, že až do obdobia, kedy sa rozhodol odísť k otcovi, čo bolo ovplyvnené
tým, že nechcel ísť do P., resp. do O. K., bol život s obžalovanou úplne normálny a taktiež vyvrátil, že
by mala jeho a mal. A. týrať, biť ich opaskom s kovovou prackou, alebo nechať ich kľačať. Potvrdil, že
bola vo výchove k nim i niekedy prísnejšia.

Ani svedkovia V. a V. nepotvrdili žiadne týranie z jej strany. Sami nechali svoje deti v jej starostlivosti,
pričom vyslovili názor, že výpoveď mal. A. musí byť ovplyvnená a naučená. V čase rozvodu jej
manželstva s bývalým manželom J. Z. v roku 2007 boli šetrené pomery a bol vykonaný pohovor s mal.
A., pričom v rámci pohovoru neboli zistené žiadne výchovné problémy na strane matky a dieťa bolo na
čas po rozvode zverené do jej starostlivosti. V kontexte všetkých týchto vyššie uvádzaných dôkazov je

potom zrejmé, že medzi obžalovanou a mal. A. vznikali problémy práve v období tesne pred ukončením
spolužitia v P., pričom niekedy dala mal. A. aj facku a bola k nej prísnejšia, tak ako to popísala vo
svojej výpovedi priamo na hlavnom pojednávaní ako aj v prípravnom konaní, no aj napriek záverom
znaleckého dokazovania, výpovede znalkyne na hlavnom pojednávaní ako aj ostatných dôkazov, ktoré
boli produkované v jej neprospech, nemožno jednoznačne ustáliť, že by týrala mal. A. tak, ako je to

uvedené v skutkovej vete. Pokiaľ by malo dôjsť z jej strany k väčšiemu násiliu, ktoré mohlo vyvolať prvky
týrania, tak bolo to v období tesne pred ukončením spolužitia v P. v súvislosti so zmenou správania
sa mal. A. a sama uznala, že jej správanie práve v tomto období nebolo adekvátne. Ak by sa však
súd dôslednejšie zaoberal vyššie uvádzanými dôkazmi, nemohol podľa názoru obžalovanej rozhodnúť
o tom, že mala A. týrať po dlhšiu dobu. Ak z jej strany došlo k týraniu mal. A., tak by prichádzala do

úvahy maximálne právna kvalifikácia podľa § 208 ods. 1 písm. a) Tr. zák. a nie tak, ako to kvalifikoval
okresný súd. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhujem preto, aby Krajský súd v Trenčíne
rozsudok Okresného súdu v Prievidzi v zmysle § 321 ods. 1 písm. b) a c) Tr. poriadku zrušil a na základe
vykonaného dokazovania prvostupňovým súdom vo veci sám rozhodol pri zmene právnej kvalifikácie.Na verejnom zasadnutí o odvolaní, konanom za splnenia zákonných podmienok v neprítomnosti
obžalovanej M. C., ktorá požiadala jeho vykonanie v jej neprítomnosti, prokurátorka krajskej prokuratúry

navrhla odvolanie obžalovanej ako nedôvodné zamietnuť.

Obhajca uviedol, že sa pridržiava písomných dôvodov odvolania s tým, že podľa jeho názoru nebol
naplnený znak dlhodobosti a preto kvalifikácia skutku súdom prvého stupňa nie je správna. Poukázal v
tej súvislosti na znalecký posudok a dodatok znalkyne, ktorá uviedla, že udalosti z rokov 2002-2005 a

potom v roku 2006 poškodená popisovala z pohľadu neskoršieho, keď už vlastne vo veci bolo konané
šetrenie. Z uvedeného pohľadu ak by súd dospel k záveru, že konanie obžalovanej v období 2006-2010
je tak intenzívne, že napĺňa znaky trestného činu, navrhol toto konanie kvalifikovať len podľa § 208 ods.1
písm.a) Tr.zák.

Podľa § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 Tr.por. alebo

nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Tr. por., preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu
predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr.por.

Odvolací súd preskúmal z podnetu podaného odvolania napadnutý rozsudok v intenciách § 317 Tr.por.,
pričom zistil, že odvolanie obžalovanej, ktoré vo svojej podstate smeruje proti skutkovým zisteniam
súdu prvého stupňa a hodnoteniu vykonaných dôkazov, nie je dôvodné. Odvolací súd uvádza, že vo
vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného zločinu je napadnutý rozsudok výsledkom
konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám,

ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci. Skutkové zistenia prvostupňového súdu,
tak ako sú vyjadrené v napadnutom rozsudku, sú správne a úplné, pretože zodpovedajú výsledkom
dokazovania vykonávaného na hlavnom pojednávaní, pričom odvolací súd v otázke skutkových zistení
odkazuje na podrobne rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu
aj stotožnil. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a vyvodil

z neho správne skutkové, ale i právne závery, pričom sa súčasne riadne vysporiadal s obhajobnými
skutkovými a právnymi námietkami obžalovanej a pri hodnotení dôkazov postupoval dôsledne podľa
§ 2 ods. 12 Tr. por.,
teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých
okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam. Vo

svojom rozhodnutí zdôvodnil na základe akých skutočností a dôkazov vyhodnotil výpoveď poškodenej
za pravdivú, rovnako zdôvodnil, prečo výpoveď syna obžalovanej z hlavného pojednávania v kontexte s
ďalšími dôkazmi považoval za nepravdivú a naopak ako pravdivú vyhodnotil jeho výpoveď z prípravného
konania. K argumentácii obhajoby výpoveďou svedka M. je potrebné uviesť, že tento svedok síce
vypovedal skutočnosti tak, ako na ne poukazuje obhajoba, no tento dôkaz musel okresný súd hodnotiť

spolu s ďalšími dôkazmi, ktoré potvrdzovali pravdivosť tvrdení poškodenej. Naviac svedok nemusel
byť prítomný pri takomto konaní obžalovanej a mať vedomosť o rozbití zrkadla. Pritom dôvod, prečo
mu poškodená nepovedala o takomto správaní obžalovanej ani pri ošetrení zranenia, je zrejmý jednak
z výpovede samotnej poškodenej, ktorá uvádzala, že sa bála a obžalovaná jej výslovne zakazovala
o tom hovoriť. Až neskôr sa o uvedených udalostiach, ako aj o zákaze obžalovanej o takomto jej

správaní hovoriť, zdôverila ďalším svedkom. Napokon ani skutočnosť, že svedkovia V., svedok B., ako
aj triedna učiteľka nemali vedomosť o nejakom týraní poškodenej, resp. resp. nezistili nejaké skutočnosti
tomu nasvedčujúce, nevylučuje, že skutok sa stal. Preto pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovanej
k hodnoteniu dôkazov a skutkovým záverom, tieto odvolací súd nepovažoval za dôvodné, pričom tieto
sú v podstatnej časti len opakovaním argumentácie uvádzanej už pred súdom prvého stupňa, s ktorou

sa okresný súd vysporiadal. Skutočnosť, že sa obžalovaná nestotožňuje so skutkovými a právnymi
závermi súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, nemôže sama o sebe viesť odvolací súd k
záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa, ktorý
v rozhodnutí podrobne rozviedol dôkazy, usvedčujúce obžalovanú zo spáchania žalovaného skutku,
precíznym spôsobom vyhodnotil i prípravné konanie, ktoré predchádzalo podaniu obžaloby a jeho

správne skutkové a právne závery vo vzťahu k uznanej vine majú dostatočný skutkový základ v riadne
vykonanom dokazovaní. Svoje závery napokon v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. aj podrobne
a vecne správne v napadnutom rozsudku odôvodnil. Ani odvolací súd nemôže súdu prvého stupňa
nariaďovať, ako má vyhodnotiť dôkazy a nemožno sa odvolaním domáhať iného rozhodnutia len napodkladetoho,žeodvolateľhodnotídôkazyinakakosúd,ktorýtakurobilvsúladesustanovením§2ods.
12 Trestného poriadku. Napokon aj vo vzťahu k právnemu posúdeniu konania obžalovanej prvostupňový
súd postupoval správne. Obžalovaná nepochybne konaním popísaným v skutkovej vete napadnutého

rozsudku naplnila znaky zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a),
ods. 2 písm. d) Trestného zákona v spojení s § 138 písm. a) Trestného zákona, platného v čase
činu, pretože týrala blízku osobu spôsobujúc jej psychické utrpenie bitím, kopaním, údermi, vyvolávaním
strachu a stresu a čin spáchala závažnejším spôsobom konania, pretože ho páchala po dlhší čas.
Vzhľadom na vyššie uvedené potom odvolací súd odvolanie obžalovanej vo vzťahu k hodnoteniu

dôkazov, skutkovým záverom, ako i právnej kvalifikácii nepovažoval za dôvodné, pričom v plnom
rozsahu odkazuje v tomto smere na podrobné odôvodnenie napadnutého rozsudku, s ktorým sa v plnej
miere stotožnil. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní
rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu a preto je nadbytočné, aby odvolací súd
opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa, ktoré považuje
za vecne správne, náležite a presvedčivo odôvodnené.

Napokon pri ukladaní trestu okresný súd správne prihliadol na všetky skutočnosti a zásady podľa §
34 ods. 1 až 4 Tr. zák. dôležité z hľadiska jeho ukladania, najmä na spôsob spáchania činu a jeho
následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, osobu obžalovanej, jej pomery
a možnosti nápravy. O osobe obžalovanej bolo zistené, že už stála trikrát pred súdom, pričom v

prvom prípade sa na ňu hľadí akoby nebola odsúdená. Následne bola trestným rozkazom Okresného
súdu Žilina sp.zn. 28T 149/2011 zo dňa 06.02.2012, právoplatným dňa 03.12.2012 uznaná vinnou
pre spáchanie prečinu podľa § 221 ods.1 Tr.zák. a bol jej uložený trest povinnej práce 200 hodín.
Ďalším trestný rozkazom Okresného súdu Žilina 3T 147/2013 zo dňa 09.09.2013, právoplatným dňa
04.01.2014 bola opäť uznaná vinnou z prečinu podľa § 221 ods.1 Tr.zák., pričom súd upustil od uloženia

súhrnného trestu vzhľadom na predchádzajúce odsúdenie trestným rozkazom Okresného súdu Žilina
sp.zn. 28T 149/2011. Uznesením Okresného súdu Prievidza sp.zn. 2 Nt 4/2013 zo dňa 30. 06. 2015 v
spojení s uznesením Krajského súdu Trenčín číslo 23 Tos 103/2015 zo dňa 22.10.2015 bol obžalovanej
nevykonaný zvyšok trestu povinnej práce v trvaní 115 hodín, ktorý jej bol uložený trestným rozkazom
Okresného súdu Žilina číslo 28T 149/2011 zo dňa 06. 02. 2012 vo výmere 200 hodín, premenený na

nepodmienečný trest odňatia slobody 57 dní a 12 hodín. Z výkonu tohto trestu bola prepustená dňa
21.01.2016. Keďže obžalovaná spáchala prejednávanú trestnú činnosť skôr ako boli vyhlásené citované
odsudzujúce trestné rozkazy Okresného súdu Žilina, okresný súd potom ukladal správne obžalovanej
súhrnný trest za všetky zbiehajúce sa trestné činy v rámci trestnej sadzby ustanovenia § 208 ods.2
Tr.zák. upravenej za použitia ustanovenia § 42 ods. 2, § 41 ods. 2, § 38 ods. 2 Trestného zákona,

pričom uložený trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov, je na dolnej hranici trestnej sadzby. Na výkon
uloženého trestu obžalovanú zaradil podľa § 48 ods.2 písm. a) Tr.zák. do ústavu na výkon trestu s
minimálnym stupňom stráženia, keďže v posledných desiatich rokoch pred spáchaním prejednávanej
trestnej činnosti nebola vo výkone trestu za inú úmyselnú trestnú činnosť. Súčasne boli správne podľa §
42ods.2TrestnéhozákonazrušenévýrokyotrestochztrestnýchrozkazovOkresnéhosúduŽilinasp.zn.

28T 149/2011 a sp.zn. 3T 147/2013, ako aj ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce,
tak ako sú uvedené vo výroku napadnutého rozsudku. Odvolací súd uvádza, že takto uložený trest spolu
so zaradením je zákonný, pričom preskúmaním výroku o treste z podnetu odvolania obžalovanej nezistil
žiadne pochybenie odôvodňujúce jeho zrušenie alebo zmenu.

Napokon správny a zákonný je i výrok, ktorým okresný súd podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku
odkázal poškodenú stranu Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Prievidza, odbor sociálnych vecí a
rodiny, Šumperská 1, Prievidza s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie, nakoľko
uplatnenú škodu nevyčíslil.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd odvolanie obžalovanej M. C. ako nedôvodné podľa § 319
Tr. por. zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.