Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 20. január 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/231/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2107210944
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 01. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lea Stovičková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2107210944.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ley Stovičkovej a sudkýň JUDr.

Ivety Jankovičovej a JUDr. Andrey Dudášovej v právnej veci navrhovateľa S. D., nar. X.X.XXXX, bytom
H., S. XX, zastúpeného JUDr. Tiborom Sanákom, advokátom, Trnava, Nám. SNP 2, proti odporcovi
Saint - Gobain Construction Products, s. r. o., so sídlom Bratislava, Stará Vajnorská 139, IČO: 31 389
139, zastúpeného VRANOVIČ/HALADA, s. r. o., advokátska kancelária Trnava, Hlavná 25, za účasti
vedľajšej účastníčky Sociálnej poisťovne so sídlom Bratislava, Bratislava, 29. augusta 8-10, o náhradu
škody z pracovného úrazu, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 3. apríla
2012 č. k. 16C/46/2007-357 a o odvolaní navrhovateľa proti opravnému uzneseniu Okresného súdu

Trnava z 11. mája 2012 č. k. 16C/46/2007-367, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku vo veci samej p o t v r d z u j e a vo zvyšných výrokoch r
u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Uznesenie súdu prvého stupňa r u š í.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom napadnutým odvolaním zamietol návrh a o trovách konania rozhodol tak,
že navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť trovy konania štátu vo výške 530,58 eur a odporcovi náhradu
trov konania vo výške 8 567,72 eur. Opravným uznesením súd prvého stupňa upravil odsek 3 výroku

rozsudku tak, že vypustil text „a zástupcovi odporcu trovy právneho zastúpenia 5 619,87 eur“.

Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 7 ods. 2 a 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. a nedôvodnosťou návrhu.
Vychádzal z toho, že podľa lekárskeho ohodnotenia z 12.5.2006 bolestné navrhovateľa bolo ohodnotené
na 375 bodov, bolo navrhnuté jeho zvýšenie o 50 % a Soc. poisťovňa vyplatila navrhovateľovi náhradu
vo výške 562,50 bodov = 33 750 SK a z toho, že znalec v konaní vyčíslil bolestné vo výške 36
966 SK, t. j. v nepatrnom rozdiely, pričom navrhovateľ sa domáhal navýšenia o 937 %. Pri úvahe o

možnom zvýšení bolestného skúmal, či priebeh liečby a následky úrazu boli obzvlášť bolestivými, či
boli spojené s útrapami pri obdobných zraneniach, t.j. či ide o prípad hodný osobitného zreteľa. Vzal
do úvahy aj skutočnosť, že pri odškodňovaní bolesti došlo k zvýšeniu s prihliadnutím na poškodenie
zdravia, priebeh liečenia a bolesti navrhovateľa. Sťaženie spoločenského uplatnenia navrhovateľa
bolo stanovené posudkom z 12.5.2006 na 225 bodov a navrhnuté zvýšenie na dvojnásobok, pričom
navrhovateľ sa domáha 40-násobku. Soc. poisťovňa poskytla plnenie za 225 bodov vo výške 13 500 SK,
znalec v tomto konaní vyčíslil uvedený nárok vo výške 16 800 SK. Skúmal obmedzenia poškodeného

navrhovateľa, resp. vylúčenie z uspokojovania jeho rôznych potrieb oproti stavu pred úrazom, t. j. jeho
účasťnaosobnom,rodinnom,spoločenskom,politickom,kultúrnom,športovomaprofesionálnomživote.
Zohľadnil aj skutočnosť, že pôvodné ohodnotenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia
navrhovateľ nenamietal a súd ho považoval za dostačujúce, keďže zo znaleckého posudku MUDr.Zbořila ide vyplýva takmer totožné ohodnotenie s minimálnymi rozdielmi. Navrhovateľ nepochybne má
trvalé následky v dôsledku úrazu z 24.9.2013, ktorý utrpel v objekte firmy RIGIPS SLOVAKIA, s. r.
o. (právneho predchodcu odporcu). Ani táto skutočnosť mu však nezabránila v tom, aby bol naďalej

zapojený v pracovnom procese a nepoberá ani čiastočný invalidný dôchodok. Bolesť, ktorú vytrpel v
súvislosti s úrazom a zákrokmi, vrátane operácií, nebola mimoriadnou oproti obdobným úrazom. Dospel
k záveru, že navrhovateľ nie je vyradený z pracovnej činnosti, naviac, keď znalec pripustil prípadné
zlepšenie jeho zdravotného stavu. Pracovné obmedzenie a zaradenie navrhovateľa s prihliadnutím na
to, že nedošlo k poklesu jeho príjmu, nepovažoval daným. V ostatných oblastiach života vyhodnotil

aktivity navrhovateľa bežným životom, nakoľko sa nevenoval aktívne mimoriadnym spôsobom športovej
činnosti, spoločenskému a kultúrnemu životu, resp. iným činnostiam, ktorých vykonávanie by bolo po
úraze výrazným spôsobom obmedzované. Navrhovateľ sa zúčastňoval príležitostných zábav, v ktorých
nie je žiadnym spôsobom obmedzovaný, nakoľko úraz utrpel na ruke, aktívne sa nevenoval športu,
chodil len so synom na futbal, navštevoval sa s priateľmi, v čom mu následky úrazu nebránia. Strata
libida z psychologického hľadiska môže byť druhotným následkom úrazu, nakoľko k poškodeniu v tomto

smere u navrhovateľa neprišlo a pokiaľ bol narušený sexuálny život navrhovateľa, tak ako uviedla jeho
manželka, dospel k záveru, že uvedený nedostatok je možné odstrániť odbornou lekárskou pomocou. Z
uvedeného vyvodil nepreukázanie dôvodov hodných osobitného zreteľa zvýšenia odškodnenia titulom
bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, nakoľko bolesť navrhovateľa nebola mimoriadna
a v ďalších životných aktivitách nie je podstatným spôsobom obmedzovaný. Dospel k záveru, že

výraznejšie následky úrazu sa prejavili na psychike navrhovateľa a jeho problémy v rodinnom, prípadne
spoločenskom živote sú odvodené práve od jeho psychického stavu (druhotné). Poukázal na vyjadrenie
znalkyne, ktorá uviedla, že s odbornou pomocou psychoterapeuta dôjde k minimalizácií následkov a
možnosti zaradenia do bežného života. Navrhovateľ však odbornú pomoc psychológa nevyhľadal. Za
uvedeného stavu dospel k záveru, že ani navýšenie odškodnenia neodstráni navrhovateľove psychické

následky, k čomu je potrebná skutočná odborná pomoc. O trovách konania štátu rozhodol podľa § 148
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a neúspešnému navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť trovy
konania štátu titulom znalečného, keď od celkovej sumy znalečného odrátal zálohu zloženú odporcom,
ktorú je navrhovateľ povinný uhradiť odporcovi. O trovách konania účastníkov rozhodol podľa § 142 ods.
1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) a úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu trov

konania - preddavok znalečného a trovy právneho zastúpenia. Nemožnosť aplikácie ust. § 142 ods. 3 O.
s. p. odôvodnil tým, že uvedený postup by prichádzal do úvahy len v prípade posúdenia výšky nároku,
ktorý však nebol priznaný, resp. návrh bol zamietnutý ako nedôvodný.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie navrhovateľ, ktorý navrhol jeho zmenu tak, aby mu

súdpriznalmimoriadnezvýšeniebolestnéhoasťaženiaspoločenskéhouplatneniavzmyslejehonávrhu,
resp. zmenil tak, že uloží odporcovi povinnosť zaplatiť mu doplatok základného bodového ohodnotenia
bolestného vo výške 106,75 eur a sťaženia spoločenského uplatnenia 109,54 eur. Odvolanie odôvodnil
tým, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, ale dopustil sa viacerých
zásadných chýb. Prvostupňový súd mal všetky úkony, ktoré vykonal s právne neexistujúcim subjektom

- odporcom od 1.1.2008 až do 17.3.2011 opakovať. Poukázal na opätovnú chybu vnímania ho ako
úspešného účastníka. Argumentoval tým, že znalec skonštatoval, že jeho ruka je významným spôsobom
trvalo poškodená a tiež, že súd nepochybí, ak sťaženie spoločenského uplatnenia zvýši o 100 %,
vzhľadom na trvalé funkčné postihnutie pravej ruky prejavujúce sa najmä sťažením pracovného
uplatnenia. Namietal nesprávne posúdenie súdom prvého stupňa rozdielu v obodovaní bolestného a

sťaženia spoločenského uplatnenia, ktorý mu nepriznal, zrejme len z dôvodov nepatrnosti. Podľa jeho
názoru, súd prvého stupňa mu mal priznať uvedený rozdiel. Znalkyňa Mgr. Jolana Múdra v znaleckom
posudku z 25.6.2010 č. 7/2010 potvrdila psychické následky úrazu a poukázala na obrovskú zmenu v
kvalite každodenného života, vrátane rodinného života. K odvolaniu priložil lekársku správu MUDr. O.
Z. z 11.5.2012, z ktorej vyplýva zhoršenie zdravotného stavu, nakoľko bola u neho zistená hypertenzia.

Uviedol, že po úraze už nemôže pomáhať svojim známym pri stavbe rodinných domov a využívať svoju
predchádzajúcu manuálnu zručnosť. Nie je pravdou, že by pracoval ako strojný zámočník a že neprišlo k
poklesu jeho príjmu. Uviedol, že pracuje za cenu zvýšeného pracovného úsilia, prekonávajúc sústavné
bolesti v inom pracovnom zaradení ako administratívny pracovník a nie ako strojný zámočník. Psychické
problémy nie je možné odstrániť liečením, nakoľko podstata problému, ktorý ho vyvoláva, znefunkčnená

pravá ruka, existuje i naďalej. Namietal tiež, že súd prvého stupňa pri náhrade trov konania mal aplikovať
ust. § 150 ods. 1 O. s. p. a odporcovi náhradu trov konania nepriznať z dôvodov hodných osobitného
zreteľa, keďže výsledok konania výlučne závisel od úvahy súdu. Namietal tiež nepreskúmateľnosť
odôvodnenia výrokov o trovách konania.Navrhovateľ podal odvolanie aj proti opravnému uzneseniu, keď namietal, že súd nepostupoval podľa
§ 164 O. s. p., ale hrubo zasiahol do výrokovej časti rozsudku nakoľko neopravil zrejmú nesprávnosť

rozsudku, ale sa snažil opraviť nesprávne rozhodnutie neprípustným spôsobom.

Odporca vo svojom vyjadrení navrhol rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodu vecnej správnosti potvrdiť,
keď poukázal na skutočnosť, že súčasný odporca je právnym nástupcom, ktorý prevzal všetky práva
a povinnosti zaniknutej obchodnej spoločnosti, t. j. prišlo k univerzálnej sukcesii v zmysle § 107 ods. 4

O. s. p.. Predpokladom primeraného zvýšenia základného počtu bodov zisteného lekármi je existencia
skutočností umožňujúcich záver, že obmedzenie poškodeného nie je možné vyjadriť iba základným
odškodnením za bolesť alebo sťaženie spoločenského uplatnenia, ktoré samo už predstavuje náhradu
za preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre životné úkony poškodeného a pre uspokojovanie i plnenie
jeho životných a spoločenských potrieb. Navrhovateľ bol po úraze u iného zamestnávateľa zamestnaný
na obdobnej pozícii ako pred úrazom, ktorá skutočnosť vyplýva z pracovnej zmluvy. Na zmene

druhu vykonávanej práce referenta skladového hospodárstva sa s novým zamestnávateľom dohodol.
Znaleckým dokazovaním neboli preukázané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce
mimoriadne zvýšenie odškodnenia súdom. Poukázal na poučenie navrhovateľa súdom v zmysle § 120
ods. 4 O. s. p. a na nesplnenie podmienok podľa § 205 a ods. 1 O. s. p., preto sa navrhovateľ nemôže
odvolávať na nové dôkazy priložené k odvolaniu. Znalec v nepatrnej výške obodoval odškodnenie vo

vyššej sume než bolo navrhovateľovi priznané a vyplatené po pracovnom úraze, avšak stále ide iba o
základné odškodnenie navrhovateľa, ktoré zakladá náhradu za následky navrhovateľovho pracovného
úrazu, ktorý si mohol uplatniť navrhovateľ v správnom konaní, nie však v konaní o mimoriadne zvýšenie
náhrady škody. Uviedol, že aplikácia ust. § 150 ods. 1 O. s. p. na trovy konania nie je možnou, nakoľko
navrhovateľ dôvody hodné osobitného zreteľa nepreukázal. Nie je možnou ani aplikácia ust. § 142

ods. 3 O. s. p., pretože znalecké posudky boli vypracované z dôvodu zistenia, či vôbec existuje základ
uplatňovaného nároku navrhovateľa.

Vedľajšia účastníčka navrhla rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť z dôvodu vecnej správnosti.
Poukázala na skutočnosť, že súd nemá právomoc rozhodovať o dávkach soc. poistenia, len o

mimoriadnom zvýšení odškodnenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia podľa § 16 zákona
a § 177 č. 461/2003 Z. z. od 1.1.2004. Ide o konanie vo veciach dávkových podľa § 172 ods. 3 písm.
a) citovaného zákona.

Odporca navrhol opravné uznesenie súdu prvého stupňa potvrdiť z dôvodu vecnej správnosti.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podala včas
oprávnená osoba - účastník konania (§ 201 a § 204 O. s. p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento
opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O. s. p.), na nariadenom odvolacom pojednávaní (§ 214
ods. 1 O. s. p.) preskúmal rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom

a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné
a rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej je vecne správny.

Predmetom konania je mimoriadne zvýšenie náhrady škody titulom sťaženia spoločenského uplatnenia.

Vzhľadom k námietke absencie právomoci odvolací súd sa zaoberal existenciou právomoci v danej veci,
ktorú súd prvého stupňa považoval danou, keďže vo veci o nároku navrhovateľa meritórne rozhodol, i
keď sa ňou výslovne v rozsudku nezaoberal.

V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú

z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa
zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1 O. s. p.). Iné veci prejednávajú
a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní , len ak to ustanovuje osobitný zákon (§ 7 ods. 3 O.
s. p.). Ak vec nespadá do právomoci súdov alebo ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi vec
po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu (§ 104 ods. 1 druhá veta pred

bodkočiarkou O. s. p. ).

Nároky zamestnanca vyplývajúce zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú pracovným
úrazom alebo chorobou z povolania (pokiaľ boli medzi účastníkmi pracovnoprávneho vzťahu sporné)prejednávali a rozhodovali o nich súdy ako o spore, ktorý vyplýva z pracovného vzťahu (§ 7 ods. 1 O. s.
p.). Išlo o nároky na náhradu za stratu na zárobku alebo stratu na dôchodku (počas práceneschopnosti
a po skončení práceneschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity), za bolesť a

sťaženie spoločenského uplatnenia, účelne vynaložené náklady spojené s liečením a vecnú škodu (§
198 ods. 1 písm. a/ až d/ Zákonníka práce č 311/2001 v znení účinnom do 1. januára 2004).

Zákon o sociálnom poistení však priniesol rozličné zmeny, ktoré vo svojej podstate zasiahli aj do
právomoci súdu v týchto veciach. Z bodu 27 ustanovenia § 294 citovaného zákona je zrejmé, že (okrem

iného) bolo zrušené ustanovenie § 198 ods. 1 písm., a/ až c/ Zákonníka práce (zák. č. 311/2001 Z. z.
a tiež aj jeho ustanovenia § 199 až 213), takže jediným nárokom upraveným v Zákonníku práce z titulu
pracovného úrazu alebo choroby z povolania zostala len vecná škoda a ostatné nároky sú upravené v
Zákone o sociálnom poistení, pričom nároku za stratu na zárobku alebo stratu na dôchodku zodpovedajú
nároky na úrazový príplatok (§ 85 a nasl. Zákona o sociálnom poistení) resp. nárok na úrazovú rentu
(88 a nasl. Zákona o sociálnom poistení), nároku na náhradu nákladov na výživu pozostalých (§ 204

ods. 1 písm. c/ Zák. práce v znení účinnom do 1. 1. 2004) zase zodpovedná nárok na pozostalostnú
úrazovú rentu (§ 92 a nasl. Zákona o sociálnom poistení) a podobne.

Od účinnosti novej právnej úpravy, t. j. od 1. januára 2004 o uvedených nárokoch (ako aj o ďalších
úrazových dávkach uvedených vo štvrtej hlave Zákona o sociálnom poistení rozhoduje Sociálna

poisťovňa; jej príslušnosť na prejednanie a rozhodovanie v týchto veciach jednoznačne vyplýva z
ustanovenia § 177 Zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého na konanie vo veciach sociálneho
poistenia sú vecne príslušné organizačné zložky Sociálnej poisťovne. Ide o konanie vo veciach
dávkových v zmysle ustanovenia § 172 ods. 3 písm. a) Zákona o sociálnom poistení.

Právomoc Sociálnej poisťovne však nie je daná vo veciach nárokov na zvýšenie bodového hodnotenia
sťaženia spoločenského uplatnenia v zmysle zákona č. 437/2004 Z. z., lebo z tejto osobitnej právnej
úpravy vyplýva, že o týchto nárokoch rozhoduje súd (§ 5 ods. 5 citovaného zákona). V ostatných
prípadoch práve naopak je daná právomoc Sociálnej poisťovne, preto nie je možné navrhovateľovi
súdom priznať rozdiel v základných bodových ohodnoteniach bolestného a sťaženia spoločenského

uplatnenia.

Predovšetkýmjepotrebnéuviesť,žeodškodneniezasťaženiespoločenskéhouplatneniasamovosvojej
podstate v základnej výmere predstavuje náhradu za preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre životné
úkony poškodeného a pre uspokojovanie jeho životných i spoločenských potrieb. Priznanie základného

odškodnenia samotného teda predpokladá, že dovtedajšie možnosti poškodeného uplatniť sa v života
a v spoločnosti sú v dôsledku úrazu objektívne obmedzené. Zvýšenie náhrady podľa ustanovenia §
7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. predpokladá existenciu ďalších skutočností umožňujúcich záver, že
obmedzenia poškodeného nemožno vyjadriť len základným odškodnením. Postup podľa ustanovenia §
7 ods. 3 vyhlášky potom prichádza do úvahy len v skutočne výnimočných prípadoch hodných osobitného

zreteľa, kedy ani zvýšenie základného odškodnenia dostatočne nevyjadruje následky, ktoré sú do
budúcna v dôsledku poškodenia trvale obmedzené alebo stratené.

Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa oba nároky posúdil správne, keď dospel k záveru,
že nie sú danými. Správne dospel k záveru, že niet dôvodu osobitného zreteľa hodného na mimoriadne

zvýšenie bolestného, nakoľko priebeh liečby a vytrpené bolesti navrhovateľa v dôsledku ním utrpeného
pracovného úrazu 24.9.2003 nie sú závažnejšie, bolestivejšie, než u obdobných svojou intenzitou
úrazov. Uvedený záver vyplýva aj zo znaleckého posudku znalca MUDr. Milana Zbořila č. 61/2009
z 10.5.2009. Správnym je i záver súdu prvého stupňa, že niet dôvodov hodných osobitného zreteľa
pre priznanie mimoriadneho zvýšenia spoločenského uplatnenia navrhovateľa, nakoľko porovnaním

jeho životných činností pred pracovný úrazom a po ňom, možno dospieť k záveru, že životné aktivity
navrhovateľa neboli výnimočné pred úrazom a ani v aktivitách ním vykonávaných pred pracovným
úrazom a v súčasnosti nie je obmedzovaným, resp. úplne strateným. Príležitostné návštevy zábav,
priateľov a chodenie so synom na futbal môže vykonávať aj po pracovnom úraze. I keď spomínaný
znalec uviedol v znaleckom posudku, že súd nepochybí, ak mimoriadne zvýši náhradu škody titulom

mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia, ide o odporučenie nemajúce právnu
relevanciu a navyše neobsahujúce dôvody tohto zvýšenia. Správne preto súd prvého stupňa naň
neprihliadol. Odvolací súd doplnil dokazovanie v potrebnom rozsahu o navrhovateľom uvádzanú aktivitu
športovústreľbu,oktorejnavrhovateľuviedol,žesajejvenovaldoroku1989vrámcibývaléhoZväzarmu.Z uvedeného vyplýva záver, že na ukončenie tejto aktivity pracovný úraz z roku 2003 nemohol mať
žiaden vplyv. Rovnako aj založenie živnosti, ktorému mal zabrániť pracovný úraz a jeho následky,
vyhodnotil súd prvého stupňa správne, že ide o hypotetické tvrdenie, ktoré navrhovateľ žiadnym

spôsobom nepreukázal.

Odvolací súd dospel k záveru o správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa a postupujúc podľa § 219
ods. 1 O. s. p. rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil z dôvodu vecnej správnosti a v
závislých výrokoch o trovách konania štátu a o trovách konania účastníkov rozsudok súdu prvého stupňa

v zmysle § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p..

Podľa § 224 ods. 1 O. s. p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre
odvolacie konanie.

Podľa§142ods.1O.s.p.účastníkovi,ktorýmalvoveciplnýúspech,súdpriznánáhradutrovpotrebných

na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 142 ods. 3 O. s. p., aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať
plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške
plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba

tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia.

Podľa § 150 ods. 1 O. s. p., ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu
trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa
priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí,

ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Súd prvého stupňa uložil povinnosť zaplatiť trovy konania odporcu navrhovateľovi, ktorého považoval
úspešným účastníkom, ktorému záveru ale nekorešponduje výrok rozsudku. V ďalšom vysvetlil
nemožnosť aplikácie ustanovenia § 142 ods. 3 O. s. p. na daný prípad, z dôvodu, že postup podľa

citovaného ustanovenia je možným len v prípade posúdenia výšky nároku, nie však existencie nároku
samotného. Možnosťou použitia ustanovenia § 150 ods. 1 O. s. p. sa však nezaoberal. V danom
prípade však je rozhodnutie súdu prvého stupňa o trovách konania nepreskúmateľné, nezodpovedajúce
požiadavkám kladeným na rozhodnutie o trovách konania v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. a § 167 ods.
2 O. s. p., z ktorého dôvodu odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa ním odňal možnosť

konať pred súdom, nakoľko znemožnil účastníkom argumentovať proti dôvodom rozhodnutia o trovách
konania účastníkov a znemožnil tiež odvolací prieskum rozhodnutia o trovách konania účastníkov.

Odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p., podľa ktorého súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, zrušil rozsudok súdu prvého stupňa vo

výroku o trovách konania účastníkom a v závislom výroku o trovách konania štátu a podľa odseku 2
citovaného ustanovenia vec vrátil v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň,
keďže opravné uznesenie sa týka rušeného výroku o trovách konania a samo osebe nemôže obstáť,
odvolací súd zrušil aj opravné uznesenie.

Po vrátení veci súd prvého stupňa opätovne rozhodne o trovách konania účastníkov a o trovách konania
štátu zohľadniac aj postup podľa § 151 ods. 1 O. s. p.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.