Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. máj 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Sžf/119/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013201908
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 05. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivan Rumana
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:1013201908.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana Rumanu a z členov
senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Soni Langovej v právnej veci žalobcu: LOJECT 4, s.r.o., so
sídlom Šoltésovej 2, 811 02 Bratislava, IČO: 45 476 691, zastúpený: JUDr. Milan Škultéty, advokát,
so sídlom ul. 29. augusta 5, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky,
so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného

č. 1100302/1/425024/2013/1042 zo dňa 04.09.2013, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského
súdu v Bratislave č. k. 5S/252/2013-103 zo dňa 19.05.2015 v spojitosti s opravným uznesením č. k.
5S/252/2013-131 zo dňa 12.10.2015, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/252/2013-103 zo dňa
19.05.2014vspojitostisopravnýmuznesenímč.k.5S/252/2013-131zodňa12.10.2015 potvrdzuje.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania, spočívajúce v trovách

právneho zastúpenia vo výške 158,84 € k rukám jeho právneho zástupcu do 30 dní od právoplatnosti
rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave zrušil rozhodnutie žalovaného č.
1100302/1/422854/2013/1042 zo dňa 04.09.2013 podľa ust. § 250j ods. 2 písm. a) a d) O.s.p. a vec

vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Predmetným rozhodnutím žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového
úradu Bratislava I č. 9104403/5/2646601/13/Nád zo dňa 10.06.2013, ktorým správca dane nepriznal
žalobcovi nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie máj 2011 v sume 403.518,02 € a určil vlastnú
daňovú povinnosť 700,21 €. Nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie máj 2011 v sume 700,21 € bol
vrátený do 10 dní od skončenia kontroly.

Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca ako odberateľ uzavrel dňa 29.03.2011 so

zahraničným dodávateľom, spoločnosťou Solarhybrid AG, An der Schatbahn 18, Markranstadt, Zmluvu
o výstavbe solárnej elektrárne v Dolnom Badíne. Pri uzavretí zmluvy si zmluvné strany dohodli odmenu
za dodané stavebné dielo, vrátane DPH. Zahraničný dodávateľ sa dňa 06.04.2011 registroval pre daň
z pridanej hodnoty na Daňovom úrade Bratislava 1, podľa § 5 zákona o DPH. Nadväzne dodávateľ
fakturoval dohodnutú cenu s DPH a odberateľ si uplatnil nárok na nadmerný odpočet DPH z prijatých
faktúr.

V prípade žalobcu bolo sporné, či sa jedná o dodávku stavby alebo o dodávku tovaru s montážou. Od
posúdenia tejto otázky závisí posúdenie miesta zdaniteľného plnenia a v konečnom dôsledku určenieosoby povinnej platiť daň podľa § 69 zákona o DPH. Sporným je predovšetkým výklad pojmu „stavba",
ktorý nebol predmetom rozsudku Súdneho dvora EÚ č. C - 111/05 a výklad tohto pojmu nie je definovaný
ani v Šiestej smernici, ktorá nedefinuje ani pojem „stavebné práce".

Bolo povinnosťou správcu dane a žalovaného svoje závery o aplikovateľnosti predmetného rozsudku
na posudzovaný prípad náležite odôvodniť a najmä sa vysporiadať s otázkou, prečo na dodanie stavby
fotovoltaickej elektrárne na základe zmluvy nemožno aplikovať § 8 ods. 1 písm. b), zo znenia ktorého
jednoznačne vyplýva, že dodaním tovaru je dodanie stavby alebo jej časti na základe zmluvy o dielo

alebo inej obdobnej zmluvy, ale dodanie stavby je potrebné posúdiť podľa rozsudku Súdneho dvora EU.
Lenodkaznapredmetnýrozsudokniejedostatočnýmodôvodnenímbeználežitejprávnejargumentácie.

V tejto súvislosti krajský súd argumentoval zásadou právnej istoty, ktorá je súčasťou právneho poriadku
spoločenstva, na ustálenú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky vo vzťahu k rozdielnym
stanoviskám Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky na danú problematiku.

Z uvedených dôvodov sa prvostupňovému súdu javilo napadnuté rozhodnutie žalovaného ako
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, ktorým boli zároveň porušené základné princípy
spravodlivého konania pred orgánom verejnej správy. Napadnuté rozhodnutie žalovaného preto zrušil
a žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania.

II.

Protitomutorozsudkupodalžalovanývzákonnejlehoteodvolanie.Namietal, žeKrajskýsúdvBratislave
pri hodnotení skutkového stavu v danej veci pravdepodobne vychádzal z iného administratívneho

spisu, ktorý bol súčasťou daňového subjektu LOJECT 6 s.r.o., pretože ním uvedené dokumenty
(na strane 8) nesúvisia s administratívnym spisom žalobcu. Žalovaný sa nestotožnil s tvrdením
súdu, že dodatočný platobný výmer pod nadpisom „odôvodnenie“, doslovne cituje obsah protokolu z
kontroly, pretože v danom prípade žalovaný dodatočný platobný výmer číslo 9102403 /1/188511/12/
Nád zo dňa 21. 02. 2012 preskúmal a na základe zisteného skutkového stavu ho rozhodnutím č.

1100302/1/82256/2013/1042 zo dňa 19.02.2013 zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Správca dane v rámci ďalšieho postupu konal v súlade s právnym názorom druhostupňového orgánu a
dňa 10.06.2013 vydal rozhodnutie, číslo 9104403/5/2646601/13Nád, ktorým znížil platiteľovi uplatnený
nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie máj 2011 o sumu 402 817, 81 € zo sumy 403 518,02 € na
sumu 700,21 €. Je teda zrejmé, že správca dane v danom prípade necitoval obsah protokolu z kontroly,

pretože pri hodnotení získaných dôkazov v danom prípade postupoval so zásadou, aby pri rozhodovaní
v skutkovo zhodných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely (týka sa subjektov LOJECT 1 s.r.o.,
LOJECT 2 s.r.o., LOJECT 3 s.r.o., LOJECT 3 s.r.o., LOJECT 4 s.r.o., LOJECT 5 s.r.o., LOJECT 6 s.r.o.).

Žalovaný nesúhlasil s právnym názorom súdu, že daňové orgány vec po právnej stránke nesprávne

posúdili z dôvodu nesprávnej aplikácie príslušného právneho predpisu a nesprávneho výkladu
príslušných noriem. Z vydaných rozhodnutí je zrejmé, že daňové orgány aplikovali príslušné predpisy
implementované v zákone číslo 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov
(ďalej len zákon o DPH), čím dodržali všeobecný záväzný právny predpis vzťahujúci sa na posúdenie
charakteru dodávky, ktorá bola vyhodnotená ako dodanie tovaru s montážou alebo inštaláciou, pri

ktorom sa od 1. 1. 2011 prenáša daňová povinnosť na prijímateľa, v danom prípade na žalobcu aj v
prípade, ak má zahraničný dodávateľ slovenské identifikačné číslo ako platiteľ DPH. Dôvody uvedené v
rozhodnutí teda nenesú znaky nesúladu medzi právnymi závermi a skutkovými zisteniami, rozhodnutie
je preskúmateľné a zlučiteľné so zásadou spravodlivého konania, pretože sa v ňom daňové orgány
vysporiadali so všetkými skutkovými a právnymi otázkami a uviedli ustanovenia, na základe ktorých

dospeli k správnemu právnemu záveru.

V danom prípade nedošlo k porušeniu zásady daňovej neutrality, právnej istoty ani k žiadnemu
nezákonnému zásahu do dobromyseľného práva daňového subjektu na vrátenie nadmerného odpočtu
a nebolo porušené ústavné právo daňového subjektu na inú právnu ochranu. Odôvodnenia vydaných

rozhodnutí zrozumiteľne dávajú odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s
predmetom konania, keď dodanie fotovoltaickej elektrárne zahraničnou osobou posúdili ako dodanie
tovaru s inštaláciou alebo montážou, pri ktorom sa miesto dodania posúdi podľa § 13 ods. 1 písm. b)
zákona o DPH. Došlo taktiež k správnej aplikácii § 69 ods. 2, § 16 ods. 1 až 4, 10 a 11 predmetnéhozákona. Je nesporné, že v prípade, či sa jedná o prevod práva nakladať s tovarom ako vlastník (vrátane
tovaru dodaného s jeho inštaláciou a montážou) alebo o dodanie stavby, vždy sa plnenie v zmysle
zákona o DPH posúdi ako dodanie tovaru. Z vystavených faktúr jednoznačne vyplýva, že boli vystavené

za dodanie solárnych panelov, vrátane ich dopravy, montáž týchto modulov a vykonanie stavebno -
konštrukčných prác s tým súvisiacich. Žalovaný svoje tvrdenie, že fotovoltaická elektráreň je tovar s
inštaláciou,oprelovšeobecneznámuskutočnosť,žefotovoltaickáelektráreňjevpodstate„solárnepole"
- sústava slnečných kolektorov (panelov, modulov). Už z predložených faktúr bolo zrejmé, že miesto
dodania v uvedenom prípade nebolo možné určiť tak, ako to urobil žalobca podľa § 13 ods. 1 písm.

c) zákona o DPH (dodanie tovaru bez prepravy), ale podľa § 13 ods. 1 písm. b) zákona o DPH, podľa
ktorého, ak je dodanie tovaru spojené s inštaláciou alebo montážou dodávateľom alebo na jeho účet,
miestom dodania je miesto, kde je tovar inštalovaný alebo zmontovaný a osobou povinnou platiť daň je
podľa § 69 ods. 2 zákona o DPH, príjemca plnenia.

Žalovaný opätovne poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ číslo s C - 111/05, v ktorom Súdny dvor

vymedzil, čo predstavuje pojem „dodanie tovaru s inštaláciou alebo montážou". Vyplýva z neho, že
pripojenie hnuteľnej veci k zemi nemusí nevyhnutne spadať pod pojem stavebné práce (článok 14 ods.
3 Smernice rady 206/112ES).

Podľa článku 199 ods. 1. písm. a) Smernice Rady 2006/112/ES členské štáty môžu stanoviť, že

osobou povinnou platiť DPH je zdaniteľná osoba, ktorej bola vykonaná ktorákoľvek z týchto dodávok:
poskytovanie stavebných prác vrátane opravárenských, čistiacich, údržbárskych, prestavbových a
demolačných služieb týkajúcich sa nehnuteľného majetku, ako aj odovzdanie stavebných prác
považované za dodanie tovaru podľa článku 14 ods. 3;

Z právnych predpisov nevyplýva, že vydané stavebné povolenie podľa príslušných právnych predpisov,
nemôže v zmysle zákona o DPH, pri fotovoltaických elektrárňach predstavovať dodanie tovaru s
inštaláciou alebo montážou. Daná elektráreň nie je predmetom dane zo stavieb, pretože nemá
nadzemné ani podzemné podlažie a jej podstatou sú fotovoltaické články, (kolektory). Nemožno ju
považovať za budovu, podľa vyhlášky štatistického úradu č. 323/2010 Z.z., pričom pre účely § 16

ods. 1 zákona o DPH spĺňa charakter nehnuteľnosti. Spôsob zdaňovania služieb vzťahujúcich sa na
nehnuteľnosť, t. j. služieb súvisiacich s fotovoltaickou elektrárňou je v tomto prípade identický ako pri
tovare s inštaláciou a montážou. Správca dane v konaní jasne tvrdil, že sa jedná o dodanie tovaru s
montážou a pri hodnotení skutkového stavu v odôvodnení vecne a zrozumiteľne uviedol argumenty
podporené aj stanoviskom Ministerstva financií Slovenskej republiky, ako predkladateľa zákona o DPH.

Pred podpisom Zmluvy o dielo zo dňa 29. 3. 2011 medzi žalobcom a dodávateľom, bola pre iný
daňový subjekt vydaná nesprávna informácia ohľadom zdaňovania, ktorá bola ešte pred podpisom
danej zmluvy korigovaná Ministerstvom financií Slovenskej republiky, listom zo dňa 20. 1. 2011. Žalobca
teda preukázateľne nemal žiadne stanovisko Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, že sa jedná o

dodanie stavby na základe zmluvy o dielo. Všetky stanoviská, ktoré mal žalovaný k dispozícii, vydané po
29. 3. 2011 hovoria o tom, že v danom prípade sa jedná o dodanie tovaru s inštaláciou, ktorého miesto
dodania sa posúdi podľa § 13 ods. 1 písm. b) zákona o DPH.

Žalovanývzáveresvojhoodvolaniauviedol,žežalobcamalvovecipostupovaťpodľa §69ods.2zákona

o DPH, účinného od 1. 1. 2011, v spojitosti s ustanovením § 16 ods. 1 až 4, 10 a 11. Nemecká spoločnosť
nemala vystaviť faktúry s daňou, daňová povinnosť sa v uvedenom prípade prenáša na príjemcu, teda
na žalobcu, ktorý bol povinný priznať daň s následným právom na odpočítanie, podľa § 49 ods. 2 písm.
b) zákona o DPH. Daňová povinnosť teda nevznikla dodávateľovi, ale bola prenesená na prijímateľa.

Daňové orgány rozhodli v súlade so zákonom. Žalovaný žiadal na základe uvedených dôvodov odvolací
súd, aby napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil, žalobu zamietol a nepriznal žalobcovi náhradu trov
konania, prípadne prerušil konanie a požiadal Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej
otázke či: "sa má zdaniteľné plnenie spočívajúce v komplexnom dodaní fotovoltaickej elektrárne,
pozostávajúce z dodania FV panelov a k nim potrebného príslušenstva, konštrukcie, na ktorú budú tieto

panely umiestnené, pevného spojenia tejto konštrukcie so zemou a následnej montáže týchto panelov, v
dôsledku ktorej nedochádza k zmene ich povahy a vlastností, posúdiť ako dodanie tovaru, pri ktorom sa
určí miesto dodania podľa článku 36 Smernice Rady 2006/112/ES, a či má na posúdenie tejto transakcie
vplyv, že podľa vnútroštátneho práva je fotovoltaická elektráreň klasifikovaná ako „inžinierska stavba“.III.

Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že sa nestotožňuje s argumentáciou žalovaného a
napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave považuje za vecne správne, vydané v súlade so

zákonom.

Predmetom zmluvy na výstavbu solárnej elektrárne v Dolnom Badíne, zo dňa 29.3.2011, bolo
naprojektovanie, dodávka, výstavba a odovzdanie funkčnej solárnej elektrárne spojenej so zemou
pevným základom, vrátane všetkých jej súčastí a príslušenstva, za zmluvne dohodnutú cenu, vrátane
20% DPH s tým, že vlastnícke právo k funkčnej elektrárni prejde na odberateľa až po úspešnom

absolvovaní záverečnej preberacej skúšky a jej dodaní. Strany sa dohodli, že zmluva sa bude
riadiť právnymi predpismi Spolkovej republiky Nemecko, a že podľa právnych predpisov Slovenskej
republiky má zmluva povahu zmluvy o dielo podľa § 536 a nasl. Obchodného zákonníka. Predmetom
transakcietedanebolododaniefotovoltaickýchpanelovsinštaláciouamontážou,alekompletnédodanie
novovytvoreného stavebného diela, ktorého neoddeliteľnou súčasťou sú, okrem stavebnej časti, aj

fotovoltaické panely a iné technologické príslušenstvo, bez ktorého by stavba nebola funkčná.

Platný zákon o DPH neobsahuje žiadnu definíciu pojmu „stavba". Tento pojem je spomínaný v
ustanovení § 8 ods. 1 písm. b). Žalovaný citoval ustanovenia § 2 ods. 1, § 3 ods. 1 a 2, § 5 ods. 1, § 62
ods. 1, § 69 ods. 2, § 13 ods. 1 písm. b), c) zákona o DPH a uviedol, že účastníci obchodnej transakcie

dospeli k zhodnému záveru, že pre účely splnenia si povinností sa bude dodanie fotovoltaickej elektrárne
posudzovať ako dodanie tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. b) zákona o DPH, ktoré zaťažuje povinnosťou
odviesťdaňzahraničnéhododávateľa.TentopostupodobriloajDaňovériaditeľstvoSlovenskejrepubliky.

Je zrejmé, že žalobca bol v danom prípade správcom dane sankcionovaný nepriznaním zákonného

nároku na nadmerný odpočet za to, že zákon o DPH a práva a povinnosti z neho vyplývajúce, posúdil
vecne nesprávne.

Žalobca je presvedčený, že dodanie solárnej elektrárne bolo zmluvnými stranami posúdené správne
ako dodanie tovaru, podľa § 8 ods. 1 písm. b) zákona o DPH s miestom dodania tovaru v tuzemsku,

podľa § 13 ods. 1 písm. c) zákona o DPH. Poukázal na obsah ustanovenia § 43, § 43 a ods. 1 zákona
č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len
stavebný zákon), § 118 a nasl., § 120 ods. 1 Občianskeho zákonníka, z pohľadu ktorých je stavba
fotovoltaickej elektrárne považovaná za nehnuteľnú vec.

Žalobca ani jeho dodávateľ neporušili žiadne ustanovenie zákona o DPH ani iný všeobecne záväzný
právny predpis, postupovali v súlade so zákonom a nemohli predpokladať, že daňové orgány budú pri
daňovej kontrole posudzovať stavbu solárnej elektrárne podľa kritérií definovaných Súdnym dvorom
Európskej únie pre optický kábel na morskom dne.

V danom prípade nebola stavba dodaná žalobcovi z iného členského štátu, ale ako celok bola zhotovená
a vznikla v tuzemsku na pozemku žalobcu. Súčasťou stavby, ako každého stavebného diela, sú rôzne
namontované alebo nainštalované druhy tovarov, ktoré neboli dodávané objednávateľovi stavby, ale
jeho zhotoviteľovi, na základe subdodávateľských zmlúv. Z uvedeného dôvodu nemohli dodanie solárnej
elektrárne posúdiť ako dodanie tovaru s inštaláciou.

Podľa žalobcu nadobudol právo na vrátenie nadmerného odpočtu DPH dobromyseľne, v súlade s
dovtedy aktuálnym usmernením Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, podľa ktorého sa v prípade
dodania fotovoltaickej elektrárne jedná o dodanie stavby na základe zmluvy o dielo. Sám žalovaný v
metodickom pokyne tvrdil, že fotovoltaická elektráreň je nehnuteľnosť a inžinierska stavba pripevnená
k zemi a tvrdil, že nie v každom prípade dodania inžinierskej stavby sa musí jednať o dodanie stavby,

pri ktorom sa miesto dodania určí podľa § 13 ods. 1 písm. c) zákona o DPH a osobou povinnou platiť
daň je výlučne dodávateľ stavby.Na základe uvedených dôvodov žiadal Najvyšší súd Slovenskej republiky, aby rozsudok Krajského súdu
v Bratislave ako vecne správny potvrdil a žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v odvolacom konaní postupoval v zmysle ust. § 492 ods. 2 zákona
č. 162/2015 Z. z. (Správny súdny poriadok), účinného od 1.7.2016, podľa ktorého sa odvolacie konania
podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto

zákona dokončia podľa doterajších predpisov, t.j. podľa zákona č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny
poriadok (O.s.p.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. l veta
prvá O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v
rozsahuavmedziachpodanéhoodvolanianajmäztohopohľadu,čisasúdprvéhostupňavysporiadalso

všetkými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť
a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.

Najvyšší súd sa oboznámil s obsahom súdneho spisu, tvrdeniami oboch účastníkov, ako aj so
závermi krajského súdu, ktoré považuje za vecne i právne správne, pričom nezistil žiadnu vadu

konania, ktorá by zakladala dôvod pre zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Po vyhodnotení závažnosti
odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho
a pripojeného administratívneho spisu najvyšší súd s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2
O.s.p. , Nález
zo dňa 22.09.1999, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s 365, zhodne I. ÚS 44/1999
, Nález z 13.10.1999, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR
1999, s. 382). Z hľadiska princípu právnej istoty podlieha ochrane aj legitímne očakávanie, ktoré je

užšou kategóriou ako právna istota (Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 16/06 zo dňa 30.04.2008, Nález Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 12/05 zo dňa 28.11.2007). Účelom legitímneho očakávania je garancia čitateľnosti správania sa
orgánov verejnej moci a ochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do
ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého výsledku sa spoliehali (m.m. Nález Ústavného súdu

SR sp. zn. PL. ÚS 16/06 zo dňa 24.06.2009, Nález Ústavného súdu
SR sp. zn. PL. ÚS 10/04 zo dňa 06.02.2008).

Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý
je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom

ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním
rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj
odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové
orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne
povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti

daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. <.), pretože pri nedostatku dôvodov pre zrušenie napadnutého rozhodnutia nezistil
ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej povinnosti.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta
prvá O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p. s poukazom na § 151 ods. 1 a 8 O.s.p. tak, že žalobcovi priznal
náhradu trov konania, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia v sume 158,84 €, ktoré tvorí tarifná
odmena advokáta za 1 úkon právnej služby podľa § 14 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov; ďalej len „vyhláška“ (písomné podanie vyjadrenia k odvolaniu
žalovaného zo dňa 25.08.2015) vo výške 130,16 € (§ 11 ods. 4 vyhlášky) s paušálnou náhradou (§ 16
ods. 3 vyhlášky) 8,04 €. Nakoľko advokát žalobcu je platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa jeho
odmena a náhrada o daň z pridanej hodnoty 20% (§ 18 ods. 3 vyhlášky), čo predstavuje sumu 20,64 €.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9

zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.