Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 31. máj 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/141/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5113208270
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. František Dulačka

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5113208270.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Františka Dulačku

a členov senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a Mgr. Márie Kašíkovej, v právnej veci žalobcu: organizačná
zložka mBank SPÓLKA AKCYJNA, so sídlom Senátorska 18, Warszawa, Poľská republika, týka sa
mBank S.A., pobočka zahraničnej banky so sídlom Pribinnova 10, Bratislava, IČO: 36 819 638, právne
zastúpený advokátskou kanceláriou Bartošík Šváby s.r.o., so sídlom Plynárenská 7/A, Bratislava,
IČO: 35 929 049, proti žalovanej: H. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. V. XXX/XX, O. B. P., právne
zastúpená JUDr. Máriou Padalovou, advokátkou so sídlom v Z., P. XX, Z., o zaplatenie 1.167,44 Eur s
príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Žilina z 8. decembra 2016, sp.

zn. 14C/145/2013-284, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v časti, v ktorej vyhovel žalobe žalobcu o povinnosti žalovanej zaplatiť
žalobcovi sumu 1.079,37 Eur p o t v r d z u j e .

Rozsudok súdu prvej inštancie v časti, ktorou zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi 9 % úrok z
omeškania ročne zo sumy 2.821,29 Eur od 01.01.2012 do zaplatenia m e n í tak, že žalovaná j e
p o v i n n á zaplatiť žalobcovi 9 % úrok z omeškania ročne zo sumy 1.741,92 Eur od 01.01.2012 do

zaplatenia, do troch dní a vo zvyšnej časti žalobu o zaplatenie úrokov z omeškania z a m i e t a .

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým vo zvyšku žalobu zamietol, z o s t á v a n e
d o t k n u t ý .

Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 1.079,37
Eur spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 2.821,29 Eur od 01.01.2012 do zaplatenia. Vo

zvyšnej časti nárok žalobcu na zaplatenie poplatkov za upomienky vo výške 88,07 Eur s príslušenstvom
ako nedôvodný zamietol, keďže sa nejedná o poplatky súvisiace s poskytovaním bankovej činnosti.
Medzi žalobcom a žalovanou bola dňa 07.11.2008 uzatvorená Zmluva o poskytnutí hotovostného úveru
v maximálnej výške 100.000,- Sk, ktorý mal byť splatený v 60-tich mesačných splátkach za dobu
od 05.12.2008 až do 07.11.2013, s mesačnou splátkou 2.458,45 Sk, dohodnutou ročnou úrokovou
sadzbou 16.,50 %, RPMN 17,81 %, priemernou RPMN 22,21 %. Hodnotiac obsah uzavretej zmluvy
dospel k záveru, že predmetná Zmluva o spotrebiteľskom úvere spĺňa všetky náležitosti podľa § 4

ods. 2 Zákona č. 258/2001 Z. z.. Z výpisu pohybov na účte č. XXXXXX-XXXXXXXXXX/XXXX zistil, že
žalovaná doposiaľ z poskytnutého úveru uhradila sumu 1.577,47 Eur. Žalovaná v konaní nepreukázala
existenciu tvrdených neprijateľných zmluvných podmienok dojednanej Zmluvy o úvere, keď v priebehu
konania ani nevymedzila, čo zo zmluvy malo byť neprijateľné. Dohoda o výške úrokov alebo inýchpodstatných náležitostí zmluvy sa týkajú hlavného predmetu plnenia, ktoré sú vyjadrené určito, jasne
a zrozumiteľne. Z predložených predzmluvných dokumentov nemal preukázané, že by žalobca ako
veriteľ porušil svoje povinnosti pri skúmaní bonity klienta - schopnosti dlžníka splácať úver, keďže

v čase uzavretia zmluvy v nadväznosti na ustanovenia Zákona č. 258/2001 Z. z., takáto povinnosť
poskytovateľovi úveru nebola daná. Do právneho poriadku bola zavedená až na základe ustanovenia §
7 Zákona č. 129/2010 Z. z.. Bolo povinnosťou žalovanej pri poskytovaní úveru na požiadanie žalobcu
pravdivo uvádzať skutočnosti a nebolo povinnosťou banky v uvedenom období overovať si správnosť
údajov. Ak by aj takto žalovaná nepostupovala, sama by konala v rozpore s dobrými mravmi, v dôsledku

čoho sa takejto skutočnosti nemôže v konaní dovolávať. Práve veriteľ z dôvodu porušenia povinností
podľa čl. 9 zmluvy, pre prípad omeškania s úhradou viac ako dvoch splátok, odstúpil od zmluvy k
14.09.2011. Pokiaľ už na základe predchádzajúceho rozhodnutia bol žalobcovi priznaný nárok vo výške
1.741,92 Eur a následne bol zamietnutý nárok na zaplatenie zmluvného úroku zo sumy 2.909,36 Eur
vo výške 16,5 % p.a. od 15.09.2011 a zákonný úrok z omeškania vo výške 9,5 % p.a. od 15.09.2011
do 31.12.2011, zistil povinnosť úhrady sumy splatných úrokov vo výške 1.068,92 Eur, na ktorú zaviazal

žalovanú v rozsudku. Zároveň v zmysle § 517 ods. 2 v spojení s § 3 ods. 1 Nariadením vlády č. 87/95
Z. z. zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi 9 % úrok z omeškania zo sumy 2.821,29 Eur od 01.01.2012
do zaplatenia, po pripočítaní dohodnutej doby pre plnenie od doručenia písomného návrhu. O trovách
konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 CSP.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým žalobnému návrhu na zaplatenie sumy 1.079,37 Eur
spolu s príslušenstvom vyhovel, podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná. Uviedla,
že prvostupňový súd nerešpektoval vyslovené právne závery odvolacím súdom v uzneseniach z
30.03.2016, č. k. 7Co/101/2016-248 a 7Co/158/2015-190 zo dňa 15.04.2015. Opätovne poukazuje na
skutočnosť, že žalobca pri uzatváraní Zmluvy o poskytnutí úveru nerešpektoval podmienky § 3 ods. 1,

2 Zákona č. 258/2001 Z. z. s dôrazom na to, že v konaní vystupovala ako spotrebiteľ. Nestotožňuje
sa s tvrdením súdu, že nebolo povinnosťou žalobcu pri uzatváraní zmluvy skúmať bonitu klienta, t.j.
posúdenie schopnosti dlžníka splácať úver. Pri uzavretí zmluvy žalobca od nej nevyžadoval potvrdenie
o zamestnaní, o výške príjmu, či vlastní hnuteľný alebo nehnuteľný majetok a takýto prístup považuje za
nezodpovedný. Pred uzavretím zmluvy žalobca ju neinformoval o predloženom návrhu a o všeobecných

obchodných podmienkach, ako aj o vyšpecifikovaných poplatkoch zahrnutých do celkových nákladov.
Zo strany žalobcu nebola informovaná, o možnosti pripoistenia pre prípad nejakého rizika z jej strany.
Napriek tomu, že zmluva bola uzatvorená na čiastku 100.000,- Sk a doposiaľ žalobcovi uhradila sumu
1.577,40 Eur, navrhovateľ od nej vymáha čiastku 2.290,36 Eur s príslušenstvom, pričom ju zaviazal
zaplatiť doposiaľ istinu spolu vo výške 2.821,29 Eur, v ktorej sú zahrnuté aj úroky, spolu s úrokmi z

omeškania. Teda spolu s tým, čo už doposiaľ uhradila (1.577,47 Eur), má zaplatiť žalobcovi čiastku vo
výške 4.398,76 Eur a navyše ešte zákonný úrok z omeškania. Uvedené považuje za úžeru. Žiadala
rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

3. Žalobca vo vyjadrení k podanému odvolaniu považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne

správne. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie sa dostatočným spôsobom vysporiadal s údajnou
neprijateľnosťou zmluvných podmienok v bodoch č. 30, 31, 32, 36, 37, 38 rozsudku. Žalovaná v odvolaní
opätovne len všeobecne argumentuje údajnou neprijateľnosťou zmluvných podmienok. Takzvanú bonitu
klienta mohol - bolo jeho povinnosťou, skúmať až na základe podmienok § 7 Zákona č. 129/2010 Z.
z.. Naviac, v čase uzatvárania zmluvy disponoval s údajmi o zamestnaní a výške príjmu žalovanej,

keďže tieto mu boli poskytnuté v rámci žiadosti o poskytnutie úveru. Žalovaná o podmienkach uzavretia
úveru bola podrobne informovaná prostredníctvom formulára o zmluvných podmienkach, a to o celkovej
výške poskytnutého úveru, výške mesačnej splátky, lehote splatnosti, celkových nákladov spojených s
úverom, ročnej úrokovej sadzby, RPMN a priemernej RPMN. Neuvedenie celkovej čiastky v zmluve,
ktorú mala žalovaná zaplatiť, v zmysle § 9 ods. 2 písm. k/ Zákona č. 258/2001 Z. z. nevyvolávalo

neplatnosť zmluvy. Z dôvodov rozsudku je zrejmé (bod 38), že jeho nárok na zaplatenie poplatkov za
upomienky bol zamietnutý. Súd prvej inštancie správne posúdil aj neexistenciu anatocizmu (bod 34 a 35
rozsudku), nakoľko záväzok žalovanej zaplatiť dohodnuté úroky sa stali splatnými spolu so záväzkom
vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky v dôsledku odstúpenia od zmluvy. Žalovaná si mala byť vedomá
toho, že uzatvoril zmluvu o úvere a nie zmluvu o pôžičke bez úrokov a jej argumentácia o neprimeranosti

poskytnutého úveru a o údajnej úžere nie je namieste. Žalovaná argumentuje odkazom na celkovú
čiastku, ktorú by v zmysle doposiaľ vydaných rozhodnutí musela zaplatiť - 4.398,76 Eur, pričom ak by si
svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy plnila riadne a včas, musela by celkovo uhradiť sumu 4.898,73
Eur. Žalovaná čerpala prostriedky z úverového rámca vo výške 3.329,44 Eur, a to bez ohľadu na to, či sisvojezmluvnépovinnostivočinemuplnila.Keďžesúdprvejinštanciesanedopustilžiadnehopochybenia
prihodnotenídôkazovaprihliadalnavšetkyvýsledkyvykonanéhodokazovania,nazistenýstavaplikoval
príslušnú právnu normu a jej obsah aj správne interpretoval.

4. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas a
oprávnenou osobou (§ 359, § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je opravný prostriedok
prípustný (§ 355 ods. 1 CSP) bez nariadenia hlavného pojednávania (§ 378 ods. 1 v spojení s § 177
ods. 2 písm. c/ CSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu danom ust. § 379

a § 380 CSP, ktorý podľa § 387 ods. 1 CSP v časti výroku o zaplatenie sumy 1.079,37 Eur potvrdil, v
časti o zaplatení priznaných úrokov z omeškania podľa § 388 CSP zmenil a v ostatnej časti, pokiaľ súd
prvej inštancie žalobný návrh na zaplatenie poplatkov za upomienky zamietol, ktorý odvolaním žalobcu
nebol napadnutý, zostáva nedotknutý.

5. Záver súdu prvej inštancie o dôvodnosti uplatneného nároku žalobcu na zaplatenie zostatku

uplatneného nároku vo výške 1.079,37 Eur, je správny. Súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom
zo dňa 16.12.2014 sp. zn. 14C/145/2013-165 zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 1.741,92
Eur a vo zvyšnej časti žalobu zamietol, pričom rozsudok súdu prvej inštancie v časti, v ktorej priznal
žalobcovi sumu 1.741,92 Eur, zostal právoplatný. Predmetom konania teda zostal nárok žalobcu o
zaplatenie sumy 1.167,44 Eur spolu s uplatneným úrokom z omeškania a zmluvným úrokom, pričom

nárok v časti o zaplatenie 1.167,44 Eur spolu s 9 % úrokom z omeškania zo sumy 2.909,36 Eur sa stal
predmetom ďalšieho konania. Odvolací súd sa nestotožňuje s odvolaním žalovanej proti rozsudku súdu
prvej inštancie namietajúc, že tento nerešpektoval závery uznesení odvolacieho súdu, keď dôsledne
neskúmal podmienky na jej strane pri uzatváraní Zmluvy o úvere so žalobcom. Odvolací súd zhodne
so záverom súdu prvej inštancie - vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania - dospel k záveru,

že nebolo v konaní preukázané, že by Zmluva o poskytnutí hotovostného úveru zo dňa 07.11.2008
bola uzatvorená v rozpore s podmienkami uvedenými v § 4 ods. 2 Zákona č. 258/2001 Z. z.. Súd prvej
inštancie sa dostatočným spôsobom v bodoch 27 a 36 zaoberal vznesenou námietkou žalovanej o
nedostatočnom skúmaní podmienok pre uzavretie zmluvy o úvere žalobcom, na strane žalovanej. Na
doplnenie správnosti dôvodov rozsudku súdu prvej inštancie ako aj vo vzťahu k odvolacím dôvodom

odvolací súd dodáva, že vyznieva kontraproduktívne tvrdenie žalovanej o neskúmaní týchto podmienok
(jej bonity, finančných možnostiach na jej strane a o schopnosti splácať úver), pretože ak by takáto
povinnosť na strane veriteľa (poskytovateľa úveru) v zmysle Zákona č. 258/2001 Z. z. bola daná (tak,
ako v zmysle § 7 Zákona č. 129/2010 Z. z.) v prípade, že by žalovaná podmienky na poskytnutie úveru
nesplnila, k uzavretiu zmluvy by nedošlo, resp. v prípade uvedenia nepravdivých údajov, by takýto prejav

vôle mohol byť považovaný za uvedenie do omylu druhého účastníka zmluvného vzťahu.

6. Z výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie vyplýva, že žalovaná doposiaľ na
poskytnutom úvere uhradila sumu 1.577,47 Eur. Pokiaľ bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 100.000,-
Sk (3.319,39 Eur) a pokiaľ len na poskytnutom úvere doposiaľ uhradila sumu (do dňa podania žaloby)

vo výške 1.577,47 Eur, zostatok na nesplatenom úvere predstavuje sumu 1.741,92 Eur. Odvolací súd
nepovažuje odvolanie žalovanej za dôvodné v tvrdení, že pokiaľ žalobca v konaní uplatnil nárok
na zaplatenie 2.909,36 Eur za situácie, že už doposiaľ uhradila sumu 1.577,47 Eur, je to potrebné
považovať za úžeru. Z obsahu uzavretej zmluvy o poskytnutí hotovostného úveru vyplýva, že pokiaľ by
žalovaná uhrádzala splátky úveru na základe podmienok uzavretej zmluvy (ktorého inak podmienky boli

dojednané v súlade s § 4 ods. 2 Zákona č. 258/2001 Z. z.), bolo by jej povinnosťou uhradiť celkovo na
splátkach (na istine a úroku) celkove sumu 147.507,- Sk (4.896,34 Eur), čo znamená, že na základe
uplatneného nároku žalobcu žalobou, spolu s doposiaľ uhradenou sumou do dňa žaloby (1.577,47 Eur),
žalobcasiuplatňujenárokvnižšejsume,nežbyhožalovanábolapovinnázaplatiťnazákladepodmienok
zmluvy.

7. Za dôvodné považuje odvolací súd odvolanie žalovanej proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti, v
ktorej súd rozhodol o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi 9 % úrok z omeškania zo sumy 2.821,29
Eur. Z výsledkov vykonaného dokazovania je zrejmé, že pokiaľ doposiaľ žalovaná uhradila sumu
1.577,47 a ďalej bola právoplatne zaviazaná zaplatiť sumu 1.741,92 Eur (na celý zostatok poskytnutého

úveru), zostatok uplatnenej pohľadávky predstavuje nárok na zaplatenie úroku z poskytnutej pôžičky,
tak ako vyplýva z obsahu Zmluvy o poskytnutí úveru ako aj harmonogramu splátok z 07.11.2008. Za
nenáležité a nesprávne považuje odvolací súd vyhodnotenie súdu prvej inštancie v bode 35 rozsudku o
dôvodnosti priznania úroku z omeškania aj v časti priznaného nároku na úrok z poskytnutého úveru, t.j.nad rozsah už priznanej sumy 1.741,92 Eur. Odvolací súd opätovne poukazuje na vyslovené závery k
danej problematike vo svojom uznesení z 30.03.2016 sp. zn. 7Co/101/2016-248, v ktorom poukázal na
komentár Občianskeho zákonníka, Veľký komentár, autor Imrich Fekete, Eurokódex, strana 594, 1474,

ktorý vychádza aj z rozhodnutia Veľkého senátu Obchodného kolégia NS ČR z 24.03.2014 sp. zn. 35
Odo 101/2002, Rc 5/2006, poukazujúc ďalej aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
publikované pod č. R 70/1996, pričom aj v súčasnej dobe nie je dôvod sa odchýliť od zaužívanej súdnej
praxe. Vo vzťahu k bodu 35 rozsudku súdu prvej inštancie je potrebné dodať, že poukazované ust.
§ 503 ods. 1 Obchodného zákonníka (upravujúce splatnosť úrokov) je nadväzujúcim ustanovením §

502 Obchodného zákonníka, pričom súd prvej inštancie v ďalších súvislostiach nevysvetľoval vzťah
týchto ustanovení (o úrokoch z poskytnutého úveru) vo vzťahu k § 369 Obchodného zákonníka a v
spojitosti s § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, z ktorých je možné vyvodiť, že pokiaľ je potrebné
považovať úrok z poskytnutého úveru ako aj úrok z omeškania za príslušenstvo pohľadávky, vzhľadom
na akcesorickú povahu ich samotných k hlavnému záväzku, „branie úrokov z úrokov - tzv. anatocizmus“,
nie je dovolený. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti

vo výroku o priznaní úroku z omeškania zmenil tak, že zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi 9 % úrok z
omeškania zo sumy 1.741,92 Eur (zo zostatku poskytnutého úveru) od 01.01.2012 do zaplatenia a vo
zvyšnej časti nárok žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania z uplatneného nároku na úrok z úveru,
ako nedôvodný zamietol. Z týchto dôvodov v napadnutej časti rozsudok súdu prvej inštancie podľa §
388 CSP zmenil.

8. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP
a podľa pomeru úspechu strán v konaní priznal úspešnému žalobcovi proti žalovanej nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Aj keď odvolacím súdom došlo k zmene rozsudku súdu prvej
inštancie v časti priznania úroku z omeškania, nepovažoval to za neúspech žalobcu, keďže priznanie

úroku z omeškania nebolo hlavným predmetom konania. O výške trov odvolacieho konania rozhodne
súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).

9. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)