Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. november 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/741/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6311201075
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:6311201075.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v právnej veci navrhovateľov: 1/ M. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXX, 2/ G.
L., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. U. XXXX/XX, R. nad R., 3/ K. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. 9, 4/ G.
L. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom L.. C. XXXX/XX, R. nad R., 5/ C. Q. ml., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. U.
XXX, Z., 6/ B.. K. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. 4, R. nad R., 7/ K. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. U.
XXX, Z., 8/ C. Q. st., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. U. XXX, Z., 9/ E. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XX, Z.,

XX/ K. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. 4, R. nad R., XX/ N. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XXX, Z., XX/
H. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. XXX, R. nad R., XX/ G. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XXX/XX, D.,
XX/ G.. N. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. XXX/X, D., XX/ B.. E. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XXX,
V. - H., XX/ B. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XXXX/X, R. nad R., XX/ G. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom
E. XXXX/X, R. nad R., XX/ G. U., nar. XX.XX.XXXX, v zast. zákonným zástupcom B. U., navrhovateľom
XX/, bytom E. XXXX/X, R. nad R., XX/ C. H., nar. 24.XX.XXXX, bytom O. hlavná XXX/XX, R. nad R.,

XX/ H. H., nar. XX.XX.XXXX, v zast. zákonným zástupcom C. H., navrhovateľkou XX/, bytom O. hlavná
XXX/XX, R. nad R., XX/ B.. C. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. hlavná XX, R. nad R., XX/ C. G., nar.
XX.XX.XXXX, bytom F. XXXX/X, R. nad R., XX/ H. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XXX/XX, Z., XX/ M.
F., nar. XX.XX.XXXX, bytom G.-M. XXX, XX/ B. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XXXX/X, R. nad R., XX/
C. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XXXX/X, R. nad R., všetci navrhovatelia zastúpení advokátom C.. B..
G. H., so sídlom W. XX, R. R. proti odporcom: 1/ C. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom T. O. XXX, R.

nad R., zastúpený: D. centrum s.r.o., G. XX, Bratislava, 2/ Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., IČO: 00
151 700, Dostojevského rad 4, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľov
v 1., 2., 6., 11., 14., 15., 22. a 25. rade, a odvolanie odporcu v 2. rade proti rozsudku Okresného súdu
Bánovce nad Bebravou zo dňa 15. júla 2013, č. k. 5C/63/2011-556, v senáte jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i ana ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd čiastočne vyhovel návrhu navrhovateľov, ktorým uplatnili nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch, ktorá im vznikla v dôsledku smrti ich príbuzných dňa 21.02.2009. Odporca
v 1. rade bol rozsudkom Okresného súdu Brezno, č .k. 4T/127/2010-3279 zo dňa 26.05.2011
uznaný vinným z prečinu všeobecného ohrozenia podľa § 285 odsek 4 Trestného zákona, pretože
z nedbanlivosti spôsobil všeobecné nebezpečenstvo a spôsobil tým ťažkú ujmu na zdraví a smrť
viacerých osôb. Skutku sa dopustil tak, že dňa 21.02.2009 v čase okolo 9. hodine 3. minúte a 50

sekunde za obcou Polomka v blízkosti cesty I/66 v kilometri 150,60, viedol autobus zn. KAROSA
ev. č. BN-XXXAE, kde odbočil doprava na miestnu obslužnú komunikáciu, ktorá sa ďalej mení na
účelovú, vedúcu k lyžiarskemu stredisku Polomka - Búčnik a prechádzal cez nechránené železničné
jednokoľajové priecestie označené zvislým dopravným značením "Výstražný kríž pre jednokoľajové
železničné priecestie A 30a s tabuľou s nápisom Pozor vlak" bez toho, aby si počínal mimoriadne
opatrne a teda riadne sa presvedčil, či môže bezpečne prejsť cez železničné priecestie, pretože v tom

čase už bolo vidieť a počuť zľava z pohľadu obžalovaného v smere od Červenej Skaly prichádzajúci
osobný motorový vlak s jedným prívesným vagónom č. 812034-7, pričom obžalovaný nereagoval naprichádzajúci vlak a vošiel na železničné priecestie v čase, keď už mohol vidieť prichádzajúci vlak,
ktorému nedal prednosť v jazde, v dôsledku čoho prichádzajúci motorový osobný vlak narazil do ľavého
boku autobusu v jeho strednej časti, následkom čoho okrem iného boli usmrtené osoby cestujúce

autobusom, a to F. Q., nar. XX.XX.XXXX, C. L., nar. 20.XX.XXXX, G. L., nar. XX.XX.XXXX, B.. C. E.,
nar. XX.XX.XXXX, K. E., nar. XX.XX.XXXX, B.. G. L., nar. XX.XX.XXXX, N. L., nar. XX.XX.XXXX, G.
U., nar. XX.XX.XXXX, G. F., nar. XX.XX.XXXX, G. G., nar. XX.XX.XXXX, B.. Y. A., nar. XX.XX.XXXX,
C. H., nar. XX.XX.XXXX. O. 1/ bol odsúdený na nepodmienečný súhrnný trest odňatia slobody vo
výmere 102 mesiacov a na trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel vo výmere 4 roky. V

čase dopravnej nehody bol prevádzkovateľom autobusu zn. KAROSA ev. č. BN-XXXAE odporca 1/
ako živnostník a povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou tohto
motorového vozidla mal uzatvorené u odporcu 2/. Okresný súd uviedol obsah výpovedí navrhovateľov
o tom, ako uvedená právna udalosť zasiahla do ich práv na ochranu osobnosti. Citoval ustanovenia
§ 11, 13 a 15 Občianskeho zákonníka, upravujúce právo na ochranu osobnosti, ako aj ustanovenia §
2 písm. g), § 4 ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, v znení neskorších predpisov. Z vykonaného dokazovania a pri aplikácii citovaných zákonných
ustanovení dospel súd k záveru, že návrh je dôvodný čiastočne. Súd sa v prvom rade zaoberal vecnou
legitimáciou účastníkov. Odporca 1/ preukázateľne ako vodič autobusu zavinil dňa 21.02.2009 dopravnú
nehodu a tým okrem iného spôsobil smrť 12 ľudí, väčšinou príbuzných navrhovateľov (11 zosnulých).

Odporca 1/ týmto svojim konaním zasiahol do osobnostných práv zomrelých, konkrétne do ich práva
na život. Týmto svojim konaním odporca 1/ zároveň zasiahol do osobnostných práv príbuzných po
zomrelých, a to konkrétne do ich práva na rodinný a súkromný život a spôsobil im citovú ujmu. Z titulu
zásahu do osobnostných práv navrhovateľov odporcom 1/ je tak odporca 1/ vecne pasívne legitimovaný.
Nie je podstatné, či bol odporca prevádzkovateľom vozidla ako živnostník, ale podstatné je to, že ako

vodič autobus viedol a spôsobil ním dopravnú nehodu s následkami smrti 12 osôb, čím v prípade smrti
11 ľudí objektívne zasiahol do sféry osobnostných práv navrhovateľov. Odporca 2/ bol poisťovateľom
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla - autobusu, ktoré odporca 1/ riadil
a spôsobil ním nehodu. Navrhovatelia si tak nároky na náhradu nemajetkovej ujmy mohli uplatniť
priamo voči odporcovi 1/, ako osobe, ktorá zasiahla do ich osobnostných práv, ale v zmysle § 15

ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. aj voči odporcovi 2/, ktorý bol poisťovateľom vozidla, ktorým bola
spôsobená škoda. Ide však o ten istý nárok navrhovateľov, a preto sú odporcovia povinní zaplatiť
navrhovateľom priznanú nemajetkovú ujmu tak, že pokiaľ ju uhradí jeden z nich, povinnosť druhého z
nich tým zaniká. Odporca 2/ namietal, že nie je v spore pasívne legitimovaný, pretože do osobnostných
práv navrhovateľov nezasiahol a poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového

vozidla sa nevzťahuje na nemajetkovú ujmu. Zmyslom a účelom povinného zmluvného poistenia je
právna a ekonomická ochrana tak poškodeného, ako aj škodcu, ktorý neúmyselne spôsobí dopravnú
nehodu a tým aj škodu. Poškodeného v tom zmysle, aby tento mal bez ohľadu na majetkové pomery
škodcu garantované nároky na odškodnenie a škodcu v tom zmysle, aby v prípade škôd v dôsledku
nehody, ktorú nespôsobil úmyselne a ani pod vplyvom návykových látok, bol právne chránený pred

nepriaznivými následkami, ktoré by mohli mať pre neho aj likvidačný charakter v rovine ekonomickej
a sociálnej. V súlade so zmyslom a účelom zákona č. 381/2001 Z. z. tak nemajetková ujma podľa
§ 13 Občianskeho zákonníka spadá do rozsahu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Navrhovatelia sú nepochybne poškodenými, keď
smrťou ich blízkych došlo k ujme v ich rodinnom živote, súkromnom živote a k citovej ujme a takúto

ujmu je v širšom zmysle potrebné považovať za škodu na zdraví, ktorú je povinný nahradiť poisťovateľ
z povinného zmluvného poistenia. Pasívna legitimácia odporcov tak bola podľa názoru súdu daná.
Navrhovatelia 1/, 2/, 4/, 5/, 6/, 7/, 8/, 11/, 16/, 17/, 18/, 19/, 20/, 21/, 22/, 25/ a 26/ tvrdili, že sa domáhajú
náhrady nemajetkovej ujmy voči odporcovi 1/ titulom ochrany osobnosti zomrelého. Z tohto titulu im
však náhrada nemajetkovej ujmy nepatrí a v tejto časti nie sú aktívne legitimovanými. V danej veci

bolo konaním odporcu 1/ zasiahnuté do práva na život, teda do osobnostného práva rodičov, resp.
manželov uvedených navrhovateľov. Nároky osôb uvedených v § 15 Občianskeho zákonníka boli už
predmetom posudzovania v konaní pred súdmi Slovenskej republiky a v tomto sa súd stotožňuje s
názorom vysloveným Najvyšším súdom Slovenskej republiky v rozsudku 2 Cdo 93/2008 z 30.03.2010.
Právo na ochranu života je súčasťou subjektívneho osobnostného práva, neoddeliteľne spojeného

s osobnosťou fyzickej osoby. Toto právo rodičov a manželov uvedených navrhovateľov zaniklo ich
smrťou, pričom zánik práva je totožný s okamihom zásahu. Napriek tomu, že išlo o zásah jednoznačne
neoprávnený a protiprávny, jeho okamihom - smrťou zaniklo právo konkrétnej fyzickej osoby postihnutej
zásahom domáhať sa ochrany v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka proti subjektu zásahu. Totonemajetkové právo zomrelých netvorí súčasť dedičstva a neprechádza na osoby uvedené v § 15
Občianskeho zákonníka. Na dedičov ani na osoby uvedené v § 15 Občianskeho zákonníka nemohlo
prejsť preto ani právo na nemajetkovú ujmu v peniazoch, ktoré pre svoju osobnú povahu bolo viazané

výlučne na dotknutú fyzickú osobu a okamihom zásahu - smrťou zaniklo. Poskytnutím nemajetkovej
ujmy v peniazoch niekomu inému by stratilo nielen svoju satisfakčnú funkciu, ktorou má byť zmiernenie
nemajetkovej ujmy zomrelej fyzickej osoby, ale vzhľadom na totožnosť zásahu s následkom, by
nadobudlo výlučne majetkový charakter. Z uvedeného dôvodu tak uvedení navrhovatelia nemajú nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu ochrany osobnosti zomrelého. Navrhovatelia, aj keď v rôznom

rozsahu a sčasti rozdielnym spôsobom, svoj návrh skutkovo zdôvodňovali tým, že smrťou ich dieťaťa,
rodiča, manžela alebo súrodenca došlo k zásahu do ich rodinného a súkromného života a k citovej
ujme navrhovateľov. Uvedené vyjadrujú zdôvodnenia, že smrťou ich blízkeho stratili pomoc a podporu,
ktorú im táto soba poskytovala, stratili človeka, na ktorého sa mohli obrátiť o potrebnú pomoc radou,
nemajú viac možnosť ísť so zosnulým na dovolenku, výlet, absolvovať kultúrne alebo spoločenské
podujatie, rodinnú oslavu, čím sú navrhovatelia ochudobnení v ich ďalšom rodinnom, súkromnom a

citovom živote. Strata rodiča, dieťaťa, manžela alebo súrodenca je nenapraviteľná, nereparovateľná,
pričom k nej v danom čase nemuselo dôjsť, keďže smrť príbuzných navrhovateľov bola násilná a nie
prirodzená. Tým je splnená požiadavka ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, teda právo
navrhovateľov na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, keďže zadosťučinenie v zmysle § 13 ods.
1 Občianskeho zákonníka sa nezdá byť postačujúce v prípade smrti blízkej osoby v dôsledku konania

inej osoby. Výška primeraného zadosťučinenia závisí od úvahy súdu, pričom je potrebné zohľadniť
v zmysle § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k
porušeniu práva došlo. Závažnosť ujmy v rodinnom živote, v súkromnom živote a v citovom prežívaní
navrhovateľov možno posudzovať len z objektívnych hľadísk, pretože nie je reálne možno presne a
empiricky zistiť, kto ako prežíva smrť blízkej osoby a do akej miery ho takáto okolnosť zasiahla v

citovej oblasti a ako rýchlo a akým spôsobom je schopný sa s takouto udalosťou vyrovnať, alebo aspoň
čiastočne zmieriť. Nie je možné vžiť sa do situácie navrhovateľa, ktorému nečakane zomrel rodič, dieťa,
manžel alebo súrodenec v relatívne mladom veku. Súd preto závažnosť ujmy, ktorá navrhovateľom
vznikla, hodnotil z hľadiska objektívnych kritérií, ktoré bolo možné z vykonaného dokazovania zistiť,
a to najmä z hľadiska príbuzenského pomeru medzi navrhovateľom a zosnulou osobou, ich vekom, z

hľadiska ich vzťahov, skutočnosti, či boli jeden na druhého odkázaný či už nevyhnutnou pomocou, alebo
vyživovacou povinnosťou, či žili v spoločnej domácnosti, v akom rozsahu a ako často spolu trávili čas
a pri akých príležitostiach. Navrhovateľom priznané finančné zadosťučinenie by teoreticky mohlo byť
vyššie, no okrem iných okolností by si to vyžadovalo aj predloženie a navrhnutie ďalších dôkazov na
preukázanie väčšej intenzity ich vzťahov so zomrelými. Dôkazná povinnosť je na účastníkoch konania

a súd nie je v žiadnom prípade v takomto spore povinný vykonávať dôkazy nad rámec navrhnutých
dôkazov, a aj to len tých, ktoré boli navrhnuté v súlade s ust. § 118a ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku. Nech sa zdá priznaná nemajetková ujma navrhovateľom akokoľvek nízka alebo nedostatočná,
súd ju v nadväznosti na vykonané dokazovanie a uvedené dôvody za primeranú považoval. Je
nepochopiteľné, že navrhovatelia, hoc zastúpení advokátom, nielenže nenavrhli a nepredložili ďalšie

dôkazy na preukázanie hlbšej intenzity ich vzťahov so zosnulými, ale je nepochopiteľné, že pôvodne
podaný návrh na začatie konania neobsahoval ani opísanie rozhodujúcich skutočností, teda ani to, kto
konkrétne ktorému navrhovateľovi pri nehode zomrel, aký s ním mal navrhovateľ vzťah, aká bola jeho
intenzita a pod. Toto navrhovatelia urobili až na výzvu súdu. Pokiaľ účastníci konania predkladali súdu
odbornéčlánkyarozhodnutiarôznychsúdovpojednávajúceoochraneosobnostiaonemajetkovejujme,

tieto nie sú dôkazmi vo vzťahu k tejto konkrétnej veci, a preto ich súd ani ako dôkaz neoboznamoval.
Pokiaľ navrhovatelia poukazovali na vyššie sumy priznaných súm v prípadoch ochrany osobnosti, keď
zásahom nebola spôsobená smrť, tak žiadne takéto porovnávanie nie je na mieste. V tomto konaní
bola predmetom konania náhrada nemajetkovej ujmy, ktorá má byť primeraná vzhľadom na všetky
okolnosti prípadu. Súd ju z dôvodov uvedených vyššie a nižšie považoval za primeranú tak, ako je

uvedená vo výroku tohto rozsudku. Ide o primeranú náhradu nemajetkovej ujmy, nie o úplnú, keď
zásah do súkromného a rodinného života navrhovateľov sa objektívne ani vyčísliť nedá. A absolútne
už nejde o cenu života, ako to býva často prezentované. Ide o náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá
má byť primeraná okolnostiam prípadu a slúži iba na zmiernenie ujmy, ktorú navrhovateľ utrpel. Z
objektívneho hľadiska nemôže byť úplnou náhradou a zároveň nemôže slúžiť ani ako nástroj pomsty

voči osobe, ktorá do osobnosti navrhovateľa zasiahla, nemôže slúžiť ani ako nástroj na obohatenie
sa, ani ako nástroj na ekonomickú likvidáciu. Vzhľadom na celkovo vyššiu sumu priznanú spolu
všetkým navrhovateľom určil súd odporcom na plnenie dlhšiu, a to trojmesačnú lehotu, ktorá plynie
od právoplatnosti rozsudku. Suma priznaných nárokov zároveň s už vyplatenými poistnými plneniamiodporcu 2/, ktoré boli preukázané v tomto konaní predložením listinných dôkazov, a ktoré vyplývajú z
pripojeného trestného spisu, nepresahuje limit poistného plnenia z poistnej zmluvy. Z dôvodu väčšieho
počtu účastníkov konania (26 navrhovateľov, 2 odporcovia) rozhodne súd o trovách konania do 30 dní

po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. (§ 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku).

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie navrhovatelia v 1., 2., 6., 11., 14., 15., 22. a 25. rade.
Odvolaním napadli rozsudok okresného súdu v jeho zamietajúcej časti. Navrhli rozsudok okresného
súdu zmeniť a priznať im nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v relutárnej forme vo výške, ako ju

žiadali v návrhu. Uviedli, že okresný súd postupoval v konaní správne, vykonal rozsiahle dokazovanie
zamerané na preukázanie rozhodujúcich skutočností a dospel k správnemu záveru, že došlo k zásahu
do osobnostných práv a tento zásah bol takej intenzity, že vyžaduje priznanie náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Výška tejto náhrady je výlučne predmetom uváženia súdu, čo vzhľadom na
jej charakter je nespochybniteľné. Neexistujú síce zákonné kritériá pre jej vyčíslenie alebo presné
určenie, avšak podľa ich názoru, priznaná nemajetková ujma nepokrýva osobitný zreteľ tohto prípadu

a nepredstavuje pre nich primeranú satisfakciu. Poukázali na výšku plnení poskytnutých v nedávnej
minulosti - plnenie pozostalým po usmrtenom horolezcovi, či zastrelenom slovenskom vojakovi v
Afganistane, ktoré predstavovalo viac ako 30 tisíc eur. Dopravná nehoda v Polomke patrí medzi
najtragickejšie v histórii samostatnej Slovenskej republiky, cieľom odškodnenia a povinného zmluvného
poistenia by malo byť čo možno najspravodlivejšie odškodnenie vo forme plnenia. Odporca 2/ v tomto

prípade poukazoval aj na limity poistenia, ktoré sú v zákone č. 381/2001 Z. z. uvedené. Aj tento rámec
predpokladá povinnosť plniť v potrebnom rozsahu , čo v prípade tak tragickej nehody ako je tá z
Polomky, možno považovať za správne. Súdy niekoľkokrát konštatovali, že náhrada imateriálnej ujmy
v peniazoch nie je náhradou za život, ale slúži len na zmiernenie následkov vzniknutej ujmy. Je
nepochybné, že žiadna suma, priznaná súdom, nie je dostatočná vzhľadom na spôsobenú ujmu ani

na to, aby nahradila človeka, tak ako to vyplýva aj z odôvodnenia rozsudku súdom prvého stupňa.
Slovenská judikatúra pozná prípady, kedy bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy rádovo vyššia: Ján
Slota pri ochrane osobnosti vysúdil 5.000 000 Sk za poškodenie povesti za to, že denník Nový čas
o ňom písal, že močil z terasy reštaurácie, čo sa však na súde nepodarilo dokázať, Štefan Harabin
vysúdil 1.000 000 Sk od denníka SME za zverejnenie tvrdenia, že za komunizmu odsúdil do väzenia

kňaza za prejav jeho viery, v ďalšom spore 3.000 000 Sk od vydavateľstva denníka Pravda, Róbert
Fico vysúdil 2.000 000 Sk od Spoločnosti 7 Plus za zverejnenie informácie, že sa o novinároch
vyjadril, že sú „špinaví hajzli“ a taktiež 1.000 000 Sk za zverejnenie tvrdenia, že krádež auta jeho
manželky bola políciou protekčne vyšetrená. Navrhovateľka 1/ a 2/ prišli pri dopravnej nehode o
svojich rodičov, rozpadla sa de facto celá rodina a rodičia už neuvidia svoje dcéry, nedočkajú sa

ani vnúčat a spoločných radostí. V súlade s ujmou najväčšieho rozsahu, ktorou je smrť človeka,
považujú za akési pomyslené zadosťučinenie akceptovanie spoločensky ustáleného odškodnenia, ktoré
vo svetle nedávnych udalostí predstavuje 30.000 eur. Uvedomujúci si neexistenciu kvantifikátora ako
aj súdmi priznanú nemajetkovú ujmu za oveľa menej intenzívne zásahy do osobnosti, preto navrhujú
priznať každej sumu 60.000 eur, pričom po odpočítaní toho, čo súd priznal, je to u navrhovateľky

1/ suma 49.000 eur a u navrhovateľky 2/ suma 47.000 eur. Navrhovateľka 6/ rovnako vidí priestor
za zodpovedajúce odškodnenie vo vyššej plnení, keďže sa jedná o stratu ľudského života tak, ako to
bolo prezentované počas celého konania. Okolnosti prípadu odôvodňujú osobitný zreteľ, pretože je
nepredstaviteľné, aby vznikol stav právnej neistoty u cestujúcich autobusu, či vôbec budú odškodnení a
či prípadné odškodnenie vôbec bude predstavovať spravodlivé plnenie. Odvolanie preto podáva čo do

výšky 48.000 eur, ako rozdielu medzi sumou 60.000 eur, ktorá je spoločenský akceptovaná v praxi a
sumou priznanou samotným súdom v prípade smrti dvoch ľudí. Navrhovateľ 11/ svoje odvolanie dôvodí
tým, že nepovažuje priznanú sumu za zodpovedajúcu existujúcim spoločenským hodnotám, čo pripisuje
aj neexistencii príslušnej právnej úpravy. Pri nehode sa jednalo o smrť oboch rodičov, preto priznaná
suma 13.000 eur túto skutočnosť nezohľadňuje dostatočne. Ďalej uvádza: „Ako občan SR a občan

EÚ sa musím čudovať nad rozdielnosťou metrov, akými merajú nadnárodné poisťovacie spoločnosti
hodnotu ľudského života a s tým spojenú kompenzáciu utrpenia zo straty blízkeho človeka v Západnej
Európe a u človeka z postsocialistického bloku. Vyslovujem súčasne žiadosť kompetentným inštitúciám
Slovenskej republiky, aby zmenili právne vákuum danej problematiky a zabezpečili svojim občanom
dôstojnú istotu priznania nároku nemajetkovej ujmy v prípade straty ľudského života. Stotožňujem sa s

názorom štátu, ktorý bežne kompenzuje zmiernenie utrpenia zo straty blízkeho človeka sumou 30.000
eur, z dôvodu straty oboch mojich rodičov žiadam sumu 60.000 eur.“ Navrhovateľ 14/ reagoval na
odôvodnenie výšky odškodnenia súdom prvého stupňa, kde v plnej miere uveril výpovedi svedkyne G.
G., manželky odsúdeného odporcu 1/ C. G., aj keď jej výpoveď bola preukázateľne účelová s cieľomjeho a celú rodinu očierniť. Nechápe, prečo súd v plnom rozsahu uveril jej výpovedi, keď jej výpoveď
pod prísahou ohľadom jeho vzťahu s bratom a švagrinou je nepravdivá. Nevzal do úvahy ani výpoveď
synovca N. E. (navrhovateľ 11/) a netere K. Q. (navrhovateľ 6/), ktorí potvrdili jeho a manželkine veľmi

dobré vzťahy s nebohými manželmi E.. Pretože ako šesťdesiatnici nežili už pod jednou strechou, ale
mali nadštandardný vzťah, založený na dennodennom kontakte, veď bývali blízko seba a žili ako rodina,
čo tiež nie je samozrejmé u súrodencov. Ujma, ktorú stratou brata utrpel, sa naozaj sumou 1.000 eur
nedá nijako vyrovnať, pokiaľ by bolo priznané plnenie na úrovni 25.000 eur, bolo by možné hovoriť o
spravodlivom odškodnení ujmy. Súd priznal plnenie čo do výšky 1.000 eur, odvolanie navrhovateľ 14/

podávadočosumy24.000eur. Navrhovateľ15/svojeodvolaniedôvodítým,žerovnakoakonavrhovateľ
14/ nepovažuje odškodnenie spôsobenej ujmy stratou svojho brata za dostatočné a v plnom rozsahu
zotrváva aj na dôvodoch navrhovateľa 14/. Priznaná suma nezohľadňuje skutkové okolnosti istené
súdom prvého stupňa dostatočne, pretože 1.500 eur je spoločensky neakceptovateľných. Súd priznal
plnenie čo do výšky 1.500 eur, odvolanie navrhovateľ 15/ podáva čo do sumy 23.500 eur. Navrhovateľ
22/ svoje odvolanie dôvodí tým, že priznaná suma 1.000 eur nezohľadňuje spôsobenú ujmu. K obrazu

osobnosti odporcu 1/ povedal, že je to veľmi zarytý materialista, ktorý len kopil majetok a peniaze, ktoré
veľmi rád berie, ale veľmi nerád dáva. Vždy sa hádal so synmi, keď sa jednalo o peniaze. Je to človek,
ktorý si žil svoj život, podvádzal manželku, nadával jej na verejnosti a v práci. Jeho manželka mu to
tiež vracala takým istým spôsobom a taktiež ho podvádzala a podvádza. Práve oni dvaja sú typickým
príkladom mimomanželského života. On sa vždy snažil im pomáhať, na stavbe ich rodinného domu, na

firme voziť ľudí. Na základe tohto, že sa s ním všade objavoval, sa ostatní pozostalí od neho dištancovali
a vždy konali mimo neho a vôbec sa s ním neradili o ďalších krokoch. Keby G. vedela nejaké klepy
a polopravdy aj o ostatných pozostalých, tak určite ich použije pri svojej účelovej svedeckej výpovedi.
G. išlo len o peniaze, čo dokazujú aj uskutočnené prevody majetku na iné osoby. G. výpoveď, že je
spokojný, je názor veľmi subjektívny, ktorý vyplýva z neznalosti vecí. Nie je spokojný, keď po citovej

stránke jeznačneochudobnenýapoekonomickejstránkemáproblémpokrývaťnákladynadom, liekya
dopravu a na ostatné veci sa mu nedá ani pomyslieť. K údajnému mimomanželskému životu povedal, že
hlavnou podstatou je plánovanie budúcnosti s danou osobou, čo v jeho prípade neexistuje. Kamarátka,
o ktorú sa jedná, žije stále na tej istej adrese trvalého bydliska a on žije tak isto sám vo svojom dome
na uvedenej adrese. Keby to bolo inak, už dávno by spolu žili v jeho dome a plánovali si budúcnosť, čo

sa doposiaľ nestalo a ani nestane. Je pravda, že s uvedenou kamarátkou majú veľmi dobrý vzťah, ale
čo sa týka plánovania nejakej budúcnosti, táto kamarátka je o jednu generáciu mladšia. On je invalidný
dôchodca a jeho príjem nie je vôbec zaujímavý na to, aby s ním plánovala budúcnosť. Súd vôbec nebral
do úvahy jeho slová, stačilo právnej zástupkyni odporcu povedať, že viedol mimomanželský život a
koľko rokov sa s ňou poznám. To všetko bez dôkazov. Uviedol, že s manželkou do poslednej chvíle

žil v spoločnej domácnosti a spávali v jednej posteli. Ohľadne pojmu mimomanželský život doložil aj
výklad týchto termínov. Súd priznal plnenie čo do výšky 1.000 eur, odvolanie navrhovateľ 22/ podáva
čo do sumy 13.000 eur. Navrhovateľ 25/ svoje odvolanie taktiež dôvodí tým, že priznaná suma 1.000
eur nezohľadňuje spôsobenú ujmu. S rozhodnutím súdu nesúhlasí, nakoľko mala s mamou hlboké
citové vzťahy, nie štandardné, ako to zdôvodnil súd. Skoro každý deň si volali cez skype a keď jej to

dovolili finančné prostriedky, tak ich vždy navštívila na Slovensku. Súdom navrhnutá čiastka jej nikdy
nevráti to, čo ona a jej mama navždy stratila. Je veľmi sklamaná z rozhodnutia súdu, že podľa čoho
hodnotí citové väzby, keď u iných ich považuje za veľmi významné a u nej len štandardné. Nechápe,
prečo súd ohodnotil jej citové väzby s matkou tak rozdielne, inak u sestry a inak u nej, aj v porovnaní s
inými navrhovateľmi, keď obe mali citové väzby nadštandardné. Všetci, ktorí odišli z rôznych dôvodov

do zahraničia, mali ešte väčšiu citovú väzbu k najbližšej rodine, ako tí, ktorí mohli každý deň spoločne
prežívať. Súd priznal plnenie čo do výšky 6.000 eur, odvolanie navrhovateľ 25/ podáva čo do sumy
19.000 eur. Slovenská judikatúra pozná prípady, kedy bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy rádovo
vyššia, a to nielen v prípadoch mediálne známych káuz politikov a predstaviteľov štátu, kedy sa jedná
o rádovo miliónové kauzy, pričom v týchto prípadoch nikto nestratil to najcennejšie - život.

Odporca v 2. rade vo svojom odvolaní proti rozsudku okresného súdu uplatnil odvolací dôvod
podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. - nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom. Navrhol
rozsudok okresného súdu zmeniť a návrh navrhovateľov proti nemu zamietnuť. Podľa ich názoru,
rozhodnutieokresnéhosúdu je nesprávneznasledovnýchdôvodov: uplatňovanénárokynavrhovateľov

nie sú nárokmi na náhradu škody v zmysle § 442 a nasl. Občianskeho zákonníka; zák. č. 381/2001
Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu sa nevzťahuje na nároky na
náhradu nemajetkovej ujmy titulom ochrany osobnosti; odporca 2/ nezasiahol nijakým spôsobom
do osobnostných práv navrhovateľov, nie je vecne pasívne legitimovaný; keďže uplatnený nároknavrhovateľov nie je nárokom na náhradu škody, neprichádza do úvahy ani jeho uplatnenie v zmysle
§ 15 zák. č. 381/2001 Z. z. ako priameho nároku poškodeného voči poisťovateľovi; rozhodnutie
posudzuje nárok navrhovateľov rozdielne ako iné rozhodnutia súdov v obdobných prípadoch, čím

nenapĺňa princípprávnejistoty;konajúci súdsvojímrozhodnutímprekročilpredmet konaniavymedzený
žalobným návrhom u navrhovateľov 1,2,4,5,6,7,8,11,16,17,18,19,20,21,22,25 a 26. Vzhľadom k vyššie
uvedenému, ako aj s poukazom na doterajšie písomné podania a vyjadrenia vrátane citovaných a do
súdneho spisu doložených súdnych rozhodnutí považuje rozsudok okresného súdu v 1. vyhovujúcom
výroku za právne nesprávny a navrhuje, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu v napadnutej

časti zmenil tak, že žalobný návrh navrhovateľov 1/- 26/ sa voči odporcovi 2/ zamieta. Odvolanie
smerujeprotivýrokurozsudku,ktorým okresnýsúduložilzaplatiť navrhovateľom náhradunemajetkovej
ujmy v relutárnej forme v určených výškach pre jednotlivých navrhovateľov. Nesúhlasil s právnym
posúdením veci okresným súdom, pretože je nesprávne a v rozpore s aktuálnou právnou úpravou
zodpovednosti za škodu v Občianskom zákonníku, ako aj v rozpore s právnou úpravou povinného
zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v zákone č.

381/2001 Z. z. Považuje odôvodnenie rozhodnutia vo vzťahu k nemu (odporca 2) za nedostatočné,
nepresvedčivé, vzhľadom na rozsiahlosť rozsudku (ktorý má 38 strán) povrchné - bez dostatočnej
argumentácie a navyše zmätočné. Počas konania súdu predložil veľmi podobné vyjadrenia, či už
písomné alebo ústne na pojednávaniach ohľadom absencie pasívnej vecnej legitimácie odporcu 2/
ako aj nedostatku poistného krytia v zákone o povinnom zmluvnom poistení na nároky uplatňované

navrhovateľmi titulom ochrany osobnosti v tomto konaní, súd sa s námietkami v tomto smere riadne
nevysporiadal a svoje rozhodnutie riadne nezdôvodnil. Z právnej teórie ako aj konštantnej judikatúry
všeobecných súdov vrátane Najvyššieho súdu SR je zjavné, že náhrada nemajetkovej ujmy v zmysle
§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a náhrada škody sú rozličné právne pojmy. Právo na ochranu
osobnosti je vymedzené v 1. časti, nakoľko je úzko späté s nositeľom tohto práva - fyzickou osobnou,

na druhej strane právo na náhradu škody je upravené v samostatnej 6. časti kódexu. Na rozdiel od
toho, právo na náhradu škody patrí tak fyzickej ako aj právnickej osobe, inštitút práva na náhradu škody
plní reparačnú a preventívnu funkciu. Odlišnosť uvedených dvoch inštitútov potvrdzuje aj samotné
znenie ustanovenia § 16 Občianskeho zákonníka, v ktorom sa uvádza, že ak niekto neoprávneným
zásahom do práva na ochranu osobnosti spôsobí inému škodu, zodpovedá za ňu podľa ustanovení

tohto zákona o zodpovednosti za škodu. Pokiaľ sa pripustilo, že funkcia peňažného zadosťučinenia je v
podstate rovnaká ako funkcia náhrady škody, stratilo by ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka svoj
zmysel. Priznanie zadosťučinenia v peniazoch súdom v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka
predpokladá naplnenie zákonom kvalifikovaných podmienok, t. j., že morálne zadosťučinenie sa
javí v konkrétnom prípade nepostačujúcim a neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti

fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere. Naproti tomu predpokladom priznania
náhrady škody je preukázanie naplnenia všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu:
protiprávneho konania, vzniku škody, príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním škodcu a
vzniknutou škodou a zavinenie. Výška škody resp. rozsah náhrady škody je kvantifikovaný v ust.
§ 442 nasl. OZ a v nadväzujúcich právnych predpisoch. V Slovenskej republike sa škoda na zdraví

alebo usmrtení odškodňuje nárokmi výslovne uvedenými v § 444 až 449 OZ, pričom iné nároky
už nie sú nárokmi z titulu náhrady škody na zdraví. Pokiaľ by zákonodarca chcel ďalšie nároky
nemajetkovej ujmy zahrnúť pod škodu na zdraví, urobil by tak výslovne ako v prípade bolestného a
SSU v § 444 Občianskeho zákonníka. Nielen z názvu zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom
poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ale aj z jeho celého

obsahu vyplýva, že predmetné povinné zmluvné poistenie kryje nároky z titulu zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, nie však iné prípadné nároky vzniknuté z iného
titulu. Odporca 2/ je poisťovateľom z titulu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ktorým bola dopravná nehoda spôsobená a všetky riadne
uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody vysporiadal podľa § 4 ods. 2 zák. č. 381/2001 Z. z.,

nielen navrhovateľom, ale aj iným poškodeným v súvislosti s predmetnou dopravnou nehodou. Podľa
§ 4 ods. 2 zák. č. 381/2001 Z. z. poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ
za neho nahradil poškodenému uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody na zdraví a
nákladov pri usmrtení, škody vzniknutej poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou veci, účelne
vynaložených nákladov spojených s právnym zastúpením pri uplatňovaní nárokov podľa písm. a),b) a

d), ušlého zisku. V ust. § 2 písm. g) zák. č. 381/2001 Z. z. sa uvádza, že poškodeným je ten, kto
utrpel prevádzkou motorového vozidla škodu a má nárok na náhradu škody. Ďalej v ust. § § 2 písm.
f) zák. č. 381/2001 Z. z. sa poistnou udalosťou rozumie vznik poisťovateľa alebo kancelárie nahradiť
vzniknutú škodu, nie nemajetkovú ujmu. Okresný súd preto nesprávne vyložil rozsah povinnéhozmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v zákone č.
381/2001 Z.z., keď konštatoval, že do pojmu náhrady škody na zdraví možno subsumovať náhradu
nemajetkovej ujmy podľa § 13 Občianskeho zákonníka. Právny názor prezentovaný v tomto súdnom

konaní je v zhode správnym názorom, ktorý vyslovil v obdobnej veci NS SR vo svojom uznesení 4Cdo
168/2009 zo dňa 20.04.2011. V konaní o náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka nie je odporca 2/ nositeľom hmotnoprávnej povinnosti. Otázkou pasívnej legitimácie
komerčnej poisťovne sa v obdobnom prípade zaoberal aj Najvyšší súd SR, na ktorého uznesenie
č. k. 4Cdo/168/2009 už poukázal. V konaní o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej zásahom

do osobnostných práv, je v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka nositeľom hmotnoprávnej
povinnosti ten subjekt, ktorý neoprávnený zásah do osobnostných práv spôsobil. Princíp právnej istoty
ako základ právneho štátu, ktorým je Slovenská republika podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, je spojená s
predvídateľnosťou práva. To znamená, že v súlade so zásadou právnej istoty by mal sudca aplikáciou
rovnakého zákona v obdobných prípadoch dospieť k rovnakému záveru. Napriek uvedenému, keď
v konaní okresnému súdu poukázali na viaceré súdne rozhodnutia v obdobných veciach, ako je

prejednávaná v tomto konaní (NS SR 4 Cdo 160/07, NS SR 2 Cdo 93/2008, NS SR 4 Cdo 168/2009,
KS BB 13Co 39/2012, 5 Co 141/2011, ako aj ďalšie rozhodnutia českých súdov, ktoré vychádzajú z
podobného právneho prostredia), keď uvedené súdne rozhodnutia vyslovili záver, že poisťovňa nie je
nositeľom hmotnoprávnej povinnosti v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej zásahom do
osobnostných práv resp. neexistuje poistné krytie uplatneného nároku na nemajetkovú ujmu titulom

zásahu do práva na ochranu osobnosti v zákone č. 381/2001 Z. z. Okresný súd najskôr správne
posúdil, že navrhovateľom, ktorí si uplatnili nárok na nemajetkovú ujmu voči odporcovi 1/ titulom ochrany
osobnosti zomrelého, náhrada nemajetkovej ujmy nepatrí, pretože toto nemajetkové právo zomrelých
netvorí súčasť dedičstva a neprechádza na osoby uvedené v § 15 Občianskeho zákonníka. Súd
obratomuvádza,ženapriektomutonedostatkuaktívnejvecnejlegitimácieniektorých navrhovateľov,boli

všetci navrhovatelia vo veci aktívne legitimovaní, keď vecná aktívna legitimácia vyplýva zo skutkového
zdôvodnenia nimi uplatnených nárokov. Súd rozhodoval nad rámec uplatnených nárokov u niektorých
navrhovateľov, pretože im priznal náhradu za nárok, ktorý si v konaní neuplatnili.

Navrhovatelia v písomnom stanovisku k odvolaniu odporcu v 2. rade považujú odvolanie za

nedôvodné, jeho názory a závery prezentované v odvolaní za prekonané a nezlučiteľné so zámerom
a cieľom povinného zmluvného poistenia. Odvolanie prezentuje neprípustný reštriktívny výklad, čo
je v rozpore s eurokonformným výkladom motorových smerníc, na ktorých je postavený aj nárok z
povinného zmluvného poistenia. V konaní je potrebné vychádzať zo základnej skutkovej okolnosti,
ktorou je, že v dôsledku protiprávneho zásahu spojeného s prevádzkou motorového vozidla vznikla

ujma, prichádza uplatnenie zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Tento zákon vychádza z práva Európskej únie, ktoré
je pre Slovenskú republiku ako člena EÚ záväzné, a to najmä pokiaľ ide o tieto akty: prvá smernica Rady
č. 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o zbližovaní zákonov členských štátov pre prípad občianskoprávnej
zodpovednostizaujmuspôsobenúprevádzkou motorovýchvozidiel avynútenípovinnosti sapreprípad

takejto zodpovednosti poistiť; druhá smernica Rady č. 84/5/EHS o zbližovaní zákonov členských štátov
pre prípad občianskoprávnej zodpovednosti za ujmu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel; tretia
smernica Rady č. 90/232/EHS o zbližovaní zákonov členských štátov pre prípad občianskoprávnej
zodpovednosti za ujmu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, ktorá ustanovuje povinnosť
členských štátom prijať potrebné kroky na zabezpečenie toho, aby sa povinné poistenie zodpovednosti

za ujmu v súvislosti s používaním motorových vozidiel vzťahovalo na celé územie spoločenstva. Na
základe týchto právnych predpisov s priamym účinkom, ako aj na základe vnútroštátneho práva, potom
objektívna zodpovednosť odporcu 2/ nastáva bez ohľadu na zavinenie v dôsledku existencie právneho
vzťahu daného zákonom č. 381/2001 Z. z. o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla, pričom pre vznik povinnosti plniť je smerný vznik ujmy spôsobený stretom s

osobitnou povahou tejto prevádzky a splnenie zákonnej povinnosti prevádzateľa motorového vozidla
uzavrieťpoistnúzmluvuspoisťovateľomtejtozodpovednosti.Taktovzniknuté nárokyvdôsledkuujmy je
možné považovať za škodu na zdraví a náklady usmrtenia, ktoré je v prípade uzatvoreného povinného
zmluvného poistenia povinný za škodcu nahradiť príslušný poisťovateľ, čo vyplýva z vyššie uvedených
„motorovýchsmernícRady“,akoajrozhodnutí súdnehodvoraeurópskychspoločenstiev. Ajkeďmožno

označiť neoprávnený zásah do zdravia fyzickej osoby rámci ochrany osobnosti pojmom „nemajetková
ujma“, pod uvedeným možno rozumieť škodu na zdraví, hoci táto je pojmovo samostatná a systematicky
aj legislatívno -technicky odlišne upravená. Nemajetková ujma vzniká v dôsledku porušenia právnej
povinnosti v inej než majetkovej sfére fyzickej osoby, a teda aj v oblasti zdravia a života. V prípadezodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla aj nemajetkovej ujmy sa jedná
výlučne o objektivnú zodpovednosť. Občiansky zákonník zahŕňa medzi škodu aj škodu na zdraví,
podporuje správnosť záverov konajúceho súdu. Je preto otázkou zásadného významu, či je nárok na

náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka možné subsumovať k
ust. § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. v časti nákladov pri usmrtení. Škoda na zdraví
a na živote nemôžu byť vyňaté spod rozsahu plnenia. Tým by došlo k zneužitiu práva v neprospech
poškodených navrhovateľov. Je preto absurdné chápanie odporcu 2/, že pojmovo pod škodu na zdraví
a nákladov pri usmrtení nespadajú nároky navrhovateľov v tomto konaní. Definitívne potom správnosť

názoru konajúceho súdu podporuje aj originálne znenie motorových smerníc, ktoré používa pojem
ujma a nie pojem škoda. Potom chápanie rozsahu prekladu len ako škodu je neprípustné, a to aj
vzhľadom k tomu, že zákon č. 381/2001 Z. z. preberá v zmysle zoznamu právnych aktov európskych
spoločenstiev a európskej únie vyššie citované motorové smernice. Navrhovatelia dôvody odvolania
na strane odporcu 2/ nevidia a prezentované dôvody nepovažujú za dané.

Odporca v 1. rade vo svojom písomnom stanovisku k odvolaniam navrhovateľov a odporcu v 2. rade
považoval rozsudok okresného súdu za vecne správny a žiadal ho potvrdiť. Z návrhu navrhovateľov
síce bolo zrejmé, akého nároku sa v tomto súdnom konaní domáhajú, súd im však priznal finančné
plnenie na podklade iného právneho titulu. V prípade, že by súd posudzoval uplatnený nárok formálne,
návrh navrhovateľov 1/, 2/, 4/ - 8/, 11/, 16/ - 22/, 25/ a 26/ pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie

zamietol v celom rozsahu. Z tohto uhla pohľadu považuje rozhodnutie súdu vo vzťahu k navrhovateľom
1/, 2/, 4/-8/, 11/, 16/ - 22/, 25/ a 26/ za veľmi prajné a je nepochopiteľné, kde podľa navrhovateľov
absentuje spravodlivosť pri finančnom odškodňovaní ujmy, ktorej náhrady sa ani nedomáhali. Z
odvolania nie sú zrejmé dôvody, taxatívne vymenované v § 205 ods. 2 O.s.p., pre ktoré navrhovatelia
považujú rozhodnutie prvostupňového súdu za nesprávne a žiadajú ho zmeniť. Právny zástupca

navrhovateľov opätovne vo svojom písomnom podaní poukazuje na obdobné prípady, ktoré však
konkretizoval až po vyhlásení rozhodnutia vo veci samej. Ak právny zástupca navrhovateľov poukazuje
na súdnu prax v sporoch medzi vládnymi činiteľmi a mienkotvornými médiami, táto nie je záväzná ani len
pre rozhodovanie súdu v inej právnej veci s totožným predmetom ochrany, nie to ešte pre rozhodovanie
súdu v právnej veci ochrany osobnosti, kde bola spôsobená smrť. Súd niekoľkokrát vyzval právneho

zástupcu navrhovateľov na odstránenie rozporov v uvádzaných skutočnostiach a s poukazom na ust.
§ 118a O.s.p. mu viackrát umožnil procesné práva, opísať rozhodujúce skutočnosti, vyvrátiť sporné
okolnosti, resp. označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd dostatočným spôsobom odôvodnil
výšku priznanej ujmy u jednotlivých navrhovateľov, starostlivo zvážil všetky okolnosti prípadu, tak na
strane navrhovateľov, ako aj odporcov, veľmi presvedčivo zdôvodnil, akými úvahami bol pri rozhodovaní

vedený. Navrhovatelia procesne nereflektovali na priebeh konania, práve naopak netrvali na výkone
už označených dôkazov a okrem ich procesnej pasivity k priznaniu vyššej náhrady nemajetkovej ujmy
neprispeli ani ich pohnútky, ktoré súdu a odporcom ozrejmil navrhovateľ v 21. rade na pojednávaní
dňa 03.12.2012. Nepravdivé je tvrdenie právneho zástupcu navrhovateľov, že odporcovia dobrovoľne
neplnili vôbec. Samotní navrhovatelia v konaní potvrdili, že im bola nahradená vecná škoda aj škoda

na zdraví, z povinného zmluvného poistenia odporcu v 1. rade im bolo zo strany odporcu v 2. rade
uhradené bolestné aj sťaženie spoločenského uplatnenia. Svedkyňa G. G. uviedla, že do zbierky pre
pomník pre zosnulých prispeli s manželom sumou cca 2.000 eur - 3.000 eur. Je absurdné, že napriek
rozhodnutiu súdu o priznaní peňažnej náhrady z iného právneho titulu, ako je ochrana osobnosti
zomrelej osoby a konštatovaniu právneho zástupcu navrhovateľov o správnosti rozsudku súdu a jeho

podstate, navrhovateľ v 11/ rade odôvodňuje podané odvolanie zase len hodnotou ľudského života.
Prvostupňový súd správne uviedol, že v tomto prípade nejde o cenu života, tak ako to navrhovatelia
prezentujú, ale o náhradu ujmy, ktorá im stratou blízkej osoby bola spôsobená. Výpoveď svedkyne
G. G. vo vzťahu k navrhovateľovi v 14. rade nemožno spochybniť vyjadrením navrhovateľky v 6. rade,
ani navrhovateľa v 11. rade. Odvolanie zo strany navrhovateľa v 15. rade považuje za neodôvodnené

a tým pádom aj nedôvodné. Navrhovateľ v 22. rade zdôvodnil svoje odvolanie na manželský vzťah
odporcu v 1. rade s jeho manželkou, čo nie je predmetom konania a absolútne nesúvisí s nárokom,
ktorého sa v tomto súdnom konaní domáha. Je pochopiteľné, že pre navrhovateľa v 22. rade muselo byť
popisovanie súkromia a súkromných rodinných záležitostí v prítomnosti ostatných účastníkov konania
nepríjemné. Na jednej strane navrhovateľ v 22. rade v odvolaní opisuje ako odporcovi v 1. rade

s manželkou pomáha, no na druhej strane si voči odporcovi v 1. rade uplatňuje peňažnú náhradu v
sume 40.000 eur. Pokiaľ ide o odvolanie navrhovateľky v 25. rade, súd musí pri rozhodovaní o výške
náhrady nemajetkovej ujmy prihliadať na všetky okolnosti vzťahu medzi usmrteným a pozostalým, t. j.
napr. vek, bývanie v spoločnej domácnosti, postavenie usmrteného v rodine, založenie vlastnej rodinyu pozostalého, stretávanie sa pod. Sú to objektívne okolnosti, ktoré je nutné zohľadniť pri rozhodovaní
súdu. Pasívna vecná legitimácia odporcu v 2. rade, ktorý je poistiteľom prevádzkovateľa motorového
vozidla, a jeho povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch spoločne a nerozdielne s

odporcom v 1. rade vyplýva zo zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v znení neskorších predpisov, prihliadajúc na účel
cit. zákona a zmysle povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou
dopravných prostriedkov. Podľa právnej úpravy poistenia občianskoprávnej zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel v smerniciach sa za poškodeného považuje akákoľvek

osoba oprávnená na náhradu, pokiaľ ide o akúkoľvek škodu alebo ujmu spôsobenú motorovými
vozidlami. S použitím eurokonformného výkladu pojmov v cit. ustanoveniach zákona č. 381/2001 Z. z. a
s prihliadnutím k samotnému účelu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel, z hľadiska zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej
osoby vyvolaný prevádzkou motorových vozidiel sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková
ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody, za ktorú možno priznať náhradu peňažnou

formou podľa § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka. Náhrada nemajetkovej ujmy navrhovateľov v
peniazoch podľa § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka preto spadá do rozsahu povinného zmluvného
poistenia za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla podľa cit. zákona. Vyššie uvedený
právnynázorvyslovilajKrajskýsúdvTrenčínevuznesení sp.zn.4Co/294/2011-145zodňa 28.12.2011,
ktorého právnym názorom je prvostupňový súd v zmysle § 226 O.s.p. viazaný. Vzhľadom na vyššie

uvedené považuje odvolanie navrhovateľov 1/, 2/, 6/, 11/, 14/, 15/, 22/, 25/ za nedôvodné. Ani z jeho
odôvodnenia nie je zrejmé, pre aké dôvody navrhovatelia považujú rozhodnutie súdu za nesprávne s
prihliadnutím na ust. § 205 ods. 2 O.s.p. Rovnako odvolanie odporcu v 2. rade považuje za nedôvodné
a z týchto dôvodov navrhuje, aby odvolací súd odvolanie navrhovateľov 1/, 2/, 6/, 11/, 14/, 15/, 22/,
25/ zo dňa 12.08.2013 a odvolanie odporcu 2/ zo dňa 25.07.2013 zamietol a rozsudok súdu č. k.

5C/63/2011-556 zo dňa 15.07.2013 potvrdil ako vecne správny. Odporca v 1. rade si uplatňuje náhradu
trov odvolacieho konania.

Krajský súd preskúmal vec v intenciách § 212 ods. 1 O.s.p., v medziach podaného odvolania a jeho
dôvodov a zistil, že rozsudok okresného súdu je potrebné zrušiť z dôvodov podľa § 221 ods. 1 písm.

f), h) O.s.p. a podľa ods. 2 cit. ustanovenia vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.

Úlohou súdov členských štátov EÚ (ďalej „vnútroštátny súd“) je uplatňovať popri vnútroštátnom práve
aj právo Spoločenstva (komunitárne právo), ktoré sa musí v členských štátoch EÚ uplatňovať jednotne.
Právo Spoločenstva má tú zvláštnosť, že mení právomoci vnútroštátneho súdu v jeho vzťahu k

zákonom.

Rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev, ďalej len „Súdny dvor“ vo veci Simmeathal II
(29.03.1978, 106/77), pomenoval úlohu vnútroštátneho súdu: „Každý vnútroštátny súd je v medziach
svojej právomoci povinný v úplnosti používať komunitárne právo a chrániť práva, ktoré z tohto právneho

systému vznikajú jednotlivcom“. Podľa názoru ESD by účinnosť komunitárneho práva bola „oslabená,
keby vnútroštátnym súdom bolo bránené záväzne používať komunitárne právo v súlade s rozhodnutím,
či ustálenou judikatúrou Európskeho súdneho dvora. V tomto kontexte je potom možné považovať
vnútroštátny súd za „všeobecný komunitárny súd“, ktorý plní dvojitú úlohu; úlohu súdu členského štátu
a súdu Spoločenstva.

Vnútroštátny súdjepripoužitívnútroštátneho právaanajmäustanoveníprávnejúpravyosobitne prijatej
za účelom splnenia požiadaviek smernice, povinný vykladať vnútroštátne právo v čo najširšom možnom
rozsahu v zmysle znenia a cieľa príslušnej smernice, aby dosiahol výsledok stanovený touto smernicou
a dosiahol tak súlad s článkom 249 tretím odsekom ZES (Zmluva o založení Európskeho spoločenstva).

V prejednávanej veci je úlohou súdu posúdiť nárok navrhovateľov, ktorí uplatňujú náhradu nemajetkovej
ujmy v relutárnej forme, ktorá im vznikla na základe vyššie uvedenej právnej udalosti, ktorej dôsledkom
bola smrť ich blízkych.

Je potrebné sa zaoberať:
1. Či uvedený nárok - náhrada nemajetkovej ujmy, spadá pod povinné poistenie zodpovednosti za
škodu, a teda, či odporca 2/ má vo veci pasívnu vecnú legitimáciu, ktorú v konaní namieta na základe
vyššie uvedených dôvodov.2. Či výška priznaného nároku zodpovedá kritériám primeranosti a je aj dôstojná vo vzťahu k ujme,
ktorú v rôznych sférach života utrpeli navrhovatelia v dôsledku smrti ich blízkych pri dopravnej nehode.

Súdny dvor EÚ vydal 30.10.2013 rozsudok Haasová, C - 22/12 /1/ vo veci prejudiciálnej otázky
položenej Krajským súdom v Prešove, ktorá sa týka náhrady nemajetkovej ujmy v súvislosti so
zodpovednosťou za škodu spôsobenú motorovými vozidlami.

Vzhľadom na to, že niektoré otázky zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových

vozidiel (najmä povinnosť zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových
vozidiel bola krytá poistením, ďalej niektoré druhy škôd a okruh obetí, tretích osôb, na ktorých sa toto
poistenie musí vzťahovať) sú harmonizované smernicou 72/166/EHS (ďalej len „prvá smernica“) a
smernicou 90/232/EHS (ďalej len „tretia smernica“), krajský súd požiadal Súdny dvor o vysvetlenie, či
sa článok 3 odsek 1 prvej smernice a článok 1 tretej smernice majú vykladať v tom zmysle, že povinné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu

nemajetkovej ujmy spôsobenú blízkym obeti usmrtenej pri dopravnej nehode. V uvedenej veci bola
podaná žaloba na základe ustanovení upravujúcich ochranu osobnosti - § 13 odsek 2 a 3 Občianskeho
zákonníka, keďže manžel pani Haasovej, pán Haas zahynul pri dopravnej nehode. Súdny dvor pri
posudzovaní tejto otázky poukázal na ustálenú judikatúru prijatú vo veci Marques Almeida, C-300/10,
podľa ktorej zámerom smerníc nie je harmonizácia režimov zodpovednosti za škodu, ale členské štáty

sú stále oprávnené upraviť režim zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových
vozidiel. Táto ich voľnosť je však zároveň obmedzená tým, že druhá smernica, ktorá dopĺňa prvú
smernicu, stanovuje povinné krytie niektorých škôd, medzi ktoré patrí najmä ujma na zdraví v určitých
minimálnych sumách.

Podľa Súdneho dvora sa pod pojmom ujma na zdraví má rozumieť akákoľvek ujma, ak jej náhrada
vyplýva na základe zodpovednosti poisteného za škodu z vnútroštátneho práva uplatniteľného v danom
spore, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej integrity, čo zahŕňa tak fyzickú, ako aj psychickú
traumu.

Súdny dvor na základe týchto svojich úvah dospel k záveru, že medzi škody, ktoré sa musia z povinného
poistenia nahradiť v súlade s prvou, druhou a treťou smernicou, patrí aj nemajetková ujma, ak možno
náhradutejtoujmypožadovaťpodľavnútroštátnehopráva.Jezjavné,ževnútroštátneprávovSlovenskej
republike takúto možnosť priznáva.

Súčasne Súdny dvor poukázal na rozsudok z toho istého dňa, ktorý sa týka podobných skutkových
okolností ako v prípade pani Haasovej. V tomto rozsudku Súdny dvor spresnil, že ak členský štát
priznáva nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nemôže jej maximálnu výšku stanoviť nižšie, než sú
výšky minimálneho poisteného krytia stanovené v druhej smernici, t. j. v súčasnosti 1 milión eur na
poškodeného alebo v prípade viacerých poškodených 5 miliónov eur na nehodu.

Je zrejmé, že tieto sumy určujú len minimálne poistné krytie, ktoré si musia upraviť členské štáty vo
svojich vnútroštátnych právnych predpisoch, čo v prípade Slovenskej republiky podľa § 7 zákona o
povinnom zmluvnom poistení a praxe väčšiny poisťovní, znamená aj maximálne poistné krytie.

Citované právne závery z rozsudku Súdneho dvora dávajú odpoveď na otázku, či odporca v 2. rade,
ako poisťovateľ, má v prejednávanej veci pasívnu vecnú legitimáciu, ktorú namietal v priebehu konania,
ako aj vo svojom odvolaní.

Odporca v 2. rade - poisťovateľ, napadol v celom rozsahu výrok rozsudku okresného súdu, ktorým

čiastočne vyhovel návrhu navrhovateľov na priznanie relutárnej formy náhrady nemajetkovej ujmy.
Namietal nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom - odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm.
f) O.s.p. a ďalej nedostatok dôvodov v odôvodnení rozsudku okresného súdu - odvolací dôvod podľa
§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. Vytýkal okresnému súdu , že jeho
dôvody sú „nedostatočné, nepresvedčivé, povrchné - bez potrebnej argumentácie a navyše zmätočné“.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. - nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým
odvolacím dôvodom vtedy, ak prvostupňový súd na svoje skutkové zistenia aplikuje nesprávne právne
predpisy, alebo síce aplikuje správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretuje.V prejedávanej veci okresný súd vec správne právne posúdil, keď citoval správne právne predpisy
a tieto aj správne aplikoval, preto uvedený odvolací dôvod uplatnený odporcom v 2. rade nie je

opodstatnený.

Odvolací súd však považuje za spôsobilý odvolací dôvod, ktorý uplatnil odporca v 2. rade v
prejednávanej veci - odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f)
O.s.p., ktorý spočíva v odňatí možnosti konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožní účastníkovi konanie
realizáciu procesných práv priznaných mu O.s.p. za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.

Ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. určuje, čo má obsahovať odôvodnenie rozsudku. Odôvodnenie

rozsudku má význam z hľadiska prostriedku kontroly správnosti rozhodnutia, a to tak kontroly vlastnej,
ako aj zo strany účastníkov, ale aj zo strany odvolacieho súdu, ktorý ho bude prípadne preskúmavať
a napokon aj zo strany verejnosti.

Podľa názoru odvolacieho súdu, rozsudok okresného súdu v odôvodnení pasívnej legitimácie odporcu

v 2. rade nezodpovedá kritériám v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p., keďže z neho nevyplýva, akými
úvahami súd dospel k záveru, že je daná takáto legitimácia odporcu v 2. rade. Obmedzil sa len na
konštatovanie, že nemajetkovú ujmu podľa § 13 Občianskeho zákonníka treba považovať za škodu
na zdraví v širšom zmysle. Chýbajú tu hlbšie argumenty a dôvody, na základe čoho dospel k tomuto
záveru. Uvedený nedostatok má potom za následok, že rozsudok ako nepreskúmateľný je potrebné

podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušiť, pretože došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, čo je
vždy dôvodom na zrušenie veci podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.

Navrhovatelia - vyššie uvedení napadli odvolaním rozsudok okresného súdu v jeho zamietajúcej
časti - teda namietali výšku priznaných finančných náhrad za nemajetkovú ujmu spôsobenú smrťou

ich blízkych v dôsledku dopravnej nehody. Ako uviedol okresný súd vo svojom odôvodnení rozsudku,
„účastníci predkladali súdu odborné články a rozhodnutia rôznych súdov, pojednávajúce o ochrane
osobnosti a o nemajetkovej ujme, tieto nie sú dôkazmi vo vzťahu k tejto konkrétnej veci, a preto ich
súd ako dôkaz neoboznamoval“.

Zavinená smrť blízkej osoby môže vzhľadom na vzájomné úzke a pevné sociálne, morálne, citové
a kultúrne väzby predstavovať vážnu nemateriálnu ujmu pre rozvíjanie a naplňovanie osobnosti
postihnutej fyzickej osoby.

Ustanovenie § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka nevymedzuje hranicu pre určenie výšky relutárnej

formy náhrady za nemateriálnu ujmu. Výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej
ujmy a na okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva. Súd postupuje pri posudzovaní rozsahu tejto
náhrady podľa § 136 O.s.p. - podľa svojej úvahy.

Podľa názoru odvolacieho súdu, aj pri postupe súdu podľa § 136 O.s.p., nemožno nebrať do úvahy

zásady právneho štátu v zmysle článku II. Ústavy Slovenskej republiky.

Medzi základné princípy právneho štátu totiž patrí aj predvídateľnosť súdnych rozhodnutí - ktorá
spočíva v tom, že súdy rozhodujú v podobných veciach analogicky, a teda zo samotného skutkového
stavu je možné očakávať podobné rozhodnuté ako v iných už rozhodnutých veciach.

Práve odborné články a rozhodnutia v iných veciach môžu byť v tomto prípade základom úvah pre súd
pri posudzovaní výšky finančnej náhrady, pritom okresný súd takéto porovnanie odmietol. Úvahy súdu
o výške priznanej náhrady okrem individuálnych skutkových okolností sa môžu odvíjať aj od náhrady,
ktoré poskytol štát pozostalým po obetiach - napríklad banského nešťastia v Handlovej, v Novákoch,

ale aj pozostalým po vojakoch, ktorí zahynuli v zahraničí a podobne. Pri určení výšky náhrady môže byť
základom úvah súdu aj právna úprava náhrad pre osoby poškodené násilnými trestnými činmi podľa
zák. č. 215/2006 Z. z., kde môže náhrada predstavovať 50-násobok minimálnej mzdy (§ 5 cit. zák.).Napokon odporcovi v 2. rade, ktorý je nadnárodnou poisťovacou spoločnosťou, musia byť uvedené
postupy v rámci EÚ známe.

Môže na tento účel slúžiť aj porovnanie s priznanými nárokmi z tohto titulu v obdobným prípadoch v
okolitých štátoch.

Výslovná úprava náhrady nemajetkovej ujmy nie je daná v štátoch, ktoré možno zaradiť do tzv. nemeckej
právnej oblasti (Nemecko, Rakúsko, Švajčiarsko); ktorý mal v minulosti veľký vplyv aj na predmetnú

právnu úpravu v strednej Európe. V Nemecku a v Rakúsku vyvodila súdna prax nároky pozostalých na
náhradunemajetkovejujmyzovšeobecnýchustanoveníozodpovednosti škody. VRakúsku priznávajú
súdy náhradu nemajetkovej ujmy za týchto podmienok:
- musí byť preukázaný evidentný negatívny vplyv správy o úmrtí blízkej osoby na zdravotný stav
oprávneného, prípadne ak uvedená udalosť závažným spôsobom zasiahla do života rodiny alebo ak
reakcia nasmrťblízkejosobyvyvolalavindividuálnomprípadetrvalúposttraumatickúporuchuosobnosti

(Nemecko);
- osoba zodpovedná za škodu privodila smrť poškodeného v dôsledku svojej hrubej nedbalosti alebo
úmyselne;
- jednou z príčin smrti poškodenej osoby nebolo porušenie pravidiel cestnej premávky;
- výška nemajetkovej ujmy je limitovaná okruhom osôb, existenciou rodinných a spoločenských väzieb

medzi usmrtenými a pozostalými a postavením usmrteného v spoločnosti.
Podľa judikovania rakúskeho najvyššieho súdu boli napríklad priznané náhrady nemajetkovej ujmy vo
výške 13.000 eur 40ročnému synovi, ktorý nežil v spoločnej domácnosti so svojou usmrtenou matkou
(sp. zn. 2Ob 141/04). Bola tiež priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 65.000 eur pozostalému
manželovi, ktorý pri dopravnej nehode stratil manželku a 3 maloleté deti (sp. zn. 2Ob 186/03).

V Maďarsku sa pri náhrade nemajetkovej ujmy pozostalých aplikujú predpisy o zodpovednosti za škodu,
bol priznaný nárok v prípade usmrtenia jedného z manželov na úrovni okolo 20.000 eur.

V Čechách zaviedol predtým platný Občiansky zákonník paušálne sumy odškodnenia v ust. § 444

ods. 3, v prípade občianskoprávnej zodpovednosti, tieto paušálne sumy sa pohybovali medzi 7.500 až
10.000 eur, ale nový Občiansky zákonník účinný od 01.01.2014 prenecháva určenie výšky náhrady
nemajetkovej ujmy na úvahu sudcu. V § 2959 ČOZ pri usmrtení alebo zvlášť závažnom ublížení na
zdraví je povinný škodca poskytnúť peňažnú náhradu manželovi, rodičovi, dieťaťu alebo inej blízkej
osobe za duševné útrapy týchto osôb plne vyvažujúcich ich utrpenie. Pokiaľ nemožno výšku náhrady

takto určiť, určí sa podľa zásad slušnosti.

Pri posudzovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy je, podľa názoru odvolacieho súdu, významné aj
zistenie, aké plnenie bolo poskytnuté navrhovateľom od iných subjektov práve z dôvodu tejto dopravnej
nehody.

Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že medzi obyvateľmi bola uskutočnená zbierka, ktorej účelom bolo
tiež zmiernenie ujmy pozostalých po obetiach dopravnej nehody (výpoveď svedkyne p. Minarovičovej).

Úlohou okresného súdu, pre ktorý je právny záver odvolacieho súdu záväzný (§ 226 O.s.p.) je

zaoberať sa listinami, ktoré predložili účastníci k výške náhrady za účelom porovnania a zabezpečenia
analogickéhorozhodnutia,ďalej zistiť,aképlnenia,vakejvýške,naakýúčel,bolipozostalýmposkytnuté
od iných subjektov, čo bude významné z hľadiska posúdenia adekvátnosti satisfakcie.

Napokon povinnosťou okresného súdu bude rozhodnutie odôvodniť v súlade s kritériami v ustanovení

§ 157 ods. 2 O.s.p.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .