Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. jún 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/435/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112243115
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Helena Haukvitzová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:1112243115.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Fondu na podporu vzdelávania, so sídlom v
Bratislave, Panenská 29, IČO: 47 245 531, zastúpeného advokátskou kanceláriou AENEA Legal s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Jozefská 3, IČO: 35 951 125, proti žalovanej Ing. B. C., bývajúcej v Q., zastúpenej
advokátom JUDr. Ing. Vojtechom Čipákom, PhD., so sídlom v Bratislave, Vazovova 9/b, o zaplatenie 6
827,15 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Ružomberok pod sp.zn. 3 Cpr 3/2013, o dovolaní

žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 30. júna 2014 sp.zn. 11 CoPr 7/2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Žiline z 30. júna 2014 sp.zn. 11 CoPr 7/2013 z r u š u j e a vec vracia
tomuto súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Ružomberok (ďalej len ,,okresný súd“) rozsudkom zo 16. októbra 2013, č.k. 3 Cpr
3/2013-230 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6 827,15 € s úrokom z omeškania vo

výške 8,78% ročne z tejto sumy od 14. decembra 2012 do zaplatenia. Rozhodnutie o trovách konania
si vyhradil na samostatné uznesenie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Rozhodol tak s
odôvodnením, že žalovaná sa bezdôvodne obohatila na úkor žalobcu (§ 451 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka) tým, že jej boli vyplatené finančné prostriedky na základe absolútne neplatných právnych
úkonov - dohôd o vykonaní práce, ktoré žalobkyňa uzatvorila so študentským pôžičkovým fondom v
zmysle § 226 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce, hoci bola členkou rady fondu. Súd dospel

k záveru, že tieto dohody boli neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, pretože odporovali
ustanoveniu § 3 ods. 8 zákona č. 200/1997 Z.z. o študentskom pôžičkovom fonde (ďalej len ,,zákon č.
200/1997 Z.z.“), podľa ktorého sú členstvo a funkcie v rade fondu čestné, t.j. neprináleží za ich výkon
a plnenie povinností z nich vyplývajúcich odplata. Predmetom uzatvorených dohôd o vykonaní práce
boli činnosti, ktoré sa týkali problematiky poplatkov a pôžičiek poskytovaných z tohto fondu, išlo teda o
činnosti spadajúce do pôsobnosti rady študentského pôžičkového fondu v zmysle ustanovenia §

4 zákona č. 200/1997 Z.z. a § 8 ods. 14 štatútu študentského pôžičkového fondu účinného v rozhodnom
čase. Keďže každý člen rady fondu bol povinný svoju funkciu vykonávať zodpovedne, nevyhnutne sa
musel na zasadnutia rady pripraviť, preto aj činnosť spočívajúca v štúdiu dokumentov, vypracovaní
návrhov, rozborov a podkladov, spadala pod výkon funkcie člena rady fondu. Ani za tieto činnosti preto
nemal člen rady fondu nárok na odmenu a vyplatenie akejkoľvek odmeny v súvislosti s výkonom tejto
funkcie neprichádzalo do úvahy s poukazom na ustanovenie § 3 ods. 8 zákona č. 200/1997 Z.z. Dohody

boli tiež v rozpore s ustanovením § 5 ods. 4 zákona č. 200/1997 Z.z., v zmysle ktorého zamestnanci
fondu nesmú byť členmi rady fondu a dozornej rady aj z dôvodu zachovania ich nezávislosti a vylúčenia
vzťahov podriadenosti voči riaditeľovi fondu. Z týchto dôvodov súd žalobe vyhovel a zaviazal žalobkyňu
vrátiť celú vyplatenú sumu brutto, pretože žalobca uhradil za žalobkyňu i daň z príjmu fyzických osôb
a v zmysle § 454 Občianskeho zákonníka tak plnil za ňu to, čo podľa práva mala plniť ona sama.
Námietku premlčania vznesenú žalobkyňou posúdil ako nedôvodnú; uviedol, že v súlade s judikatúrou

za okamih kedy začala plynúť subjektívna premlčacia doba podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka
je potrebné považovať aj okamih, kedy bol účastník zmluvy na jej neplatnosť upozornený revíznymorgánom. V tomto prípade mal za to, že sa tak stalo až po predložení memoranda advokátskej kancelárie
AENEA Legal, s.r.o. z 5. októbra 2011, pretože z výročnej správy o hospodárení a činnosti fondu za
rok 2010 nedostatky nevyplynuli a táto správa ani nebola schválená Výborom Národnej rady Slovenskej

republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport, na zasadnutí dňa 16. júna 2011 práve pre nedostatky
týkajúce sa výšky nákladov fondu k mzdovým prostriedkom. Premlčacia doba teda uplynula až dňa 5.
októbra 2013, pričom žaloba bola doručená na súd 21. decembra 2012, t.j. včas. Aplikáciu ustanovenia
§ 17 ods. 3 Zákonníka práce vylúčil súd z dôvodu, že žalobkyňa mala vedomosť o tom, že jej funkcia
v rade bola čestná a že za jej výkon nemá nárok na odmenu. Ani zastavenie trestného stíhania vo

veci sp.zn. ČVS: ORP-33/OEK-B1-2012 nemohlo mať na rozhodnutie súdu vplyv, pretože v konaní
neposudzoval naplnenie zákonných znakov skutkovej podstaty trestného činu, ale nároku žalobcu na
vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. Poukázal pritom
tiež na ustanovenie § 135 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého je súd viazaný len rozhodnutím o tom, že bol
spáchaný trestný čin a v danej trestnej veci o také rozhodnutie nešlo. Proti tomuto rozhodnutiu podala
odvolanie žalobkyňa.

Krajský súd v Žiline rozsudkom z 30. júna 2014 sp.zn. 11 Copr 7/2013 napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol (§ 220 ods. 1 O.s.p.). Uviedol, že okresný súd zistil skutkový
stav veci dostatočne, aplikoval na vec správnu právnu normu avšak vec nesprávne posúdil. Odvolací
súd zhodne s okresným súdom dospel k záveru, že sporné dohody o vykonaní práce uzatvorené

medzi účastníkmi boli neplatné avšak v prejednávanej veci bolo potrebné aplikovať ustanovenie §
17 ods. 3 Zákonníka práce, ktoré vylučuje úspech žalobcu v konaní. Okresný súd správne na vec
aplikoval všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka, ako aj špeciálne ustanovenia § 451 a nasl.
Občianskeho zákonníka, a to podľa § 1 ods. 4 Zákonníka práce odkazujúceho na aplikáciu ustanovení
Občianskeho zákonníka. Uvedené platí aj vtedy, ak Zákonník práce ako lex specialis nemá potrebnú

právnu úpravu, a to nielen vo vzťahu k všeobecným ustanoveniam Občianskeho zákonníka, ale aj v
prípade, ak by išlo o ustanovenia záväzkovej časti Občianskeho zákonníka. Keďže v danej veci išlo
o nároky vzniknuté z neplatného právneho úkonu hoci právny úkon bol uzatvorený podľa Zákonníka
práce, pre absenciu špeciálnej právnej úpravy neaplikoval odvolací súd na bezdôvodné obohatenie
úpravu obsiahnutú v § 222 Zákonníka práce. S poukazom na kogentnú povahu Zákonníka práce

a obsahové náležitosti sporných dohôd odvolací súd zhodne s okresným súdom mal za to, že boli
uzatvorené ako dohody o vykonaní práce v zmysle § 226 ods. 1 a 2 Zákonníka práce, čím medzi
účastníkmi vznikol pracovnoprávny vzťah. Za správny považoval aj záver okresného súdu o absolútnej
neplatnosti napadnutých dohôd v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka pre ich rozpor s ustanovením §
5 ods. 4 zákona č. 200/1997 Z.z., avšak podľa odvolacieho súdu ide o neplatnosť v pracovnoprávnych

vzťahoch, na ktorú bolo potrebné aplikovať ustanovenie § 17 ods. 3 Zákonníka práce. Formulácia
tohto ustanovenia totiž predpokladá istú mieru účasti zamestnávateľa na neplatnosti právneho úkonu.
Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že sporné dohody sa uzatvárali na základe požiadavky žalobcu
a na zabezpečenie plnenia jeho úloh. Bol to predovšetkým žalobca, ktorý ako zamestnávateľ mal
vedieť, či uzatvorením predmetných dohôd nedochádza k porušovaniu zákona. Potom platí, že ak

neplatnosť spôsobil žalobca, čo i len čiastočne, nemôže byť táto neplatnosť na ujmu žalovanej a
ak jej vznikne v dôsledku neplatnosti predmetných právnych úkonov škoda, je povinný ju žalobca
žalovanej nahradiť. Námietku premlčania vznesenú žalovanou posúdil ako nedôvodnú aj odvolací súd,
keď vedomosť oprávneného o tom, že sa na jeho úkor niekto bezdôvodne obohatil, musí byť skutočná.
K tejto vedomosti došlo v prejednávanej veci až vypracovaním memoranda z 5. októbra 2011, preto bola

žaloba podaná pred uplynutím premlčacej doby. Odvolací súd ďalej uviedol, že podľa ustanovenia §
4 zákona č. 200/1997 Z.z. do pôsobnosti rady fondu patrili rozhodovacie a schvaľovacie kompetencie,
pričom úlohy vyplývajúce zo sporných dohôd boli vykonávané mimo tohto rámca. Keďže predmetné
dohody sú neplatné, účastníci sú v zmysle § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka povinní vydať predmet
bezdôvodnéhoobohatenia.Malzato,žezostranyžalovanejnemohlodôjsťkbezdôvodnémuobohateniu

na úkor žalobcu, pretože žalovaná za dohodnutú odmenu riadne vykonala žalobcom zadanú prácu nad
rámec výkonu funkcie. Aj keď sú tieto dohody neplatné a žalobkyňa by mala vrátiť odmenu vyplatenú
na ich základe, v zmysle § 17 ods. 3 veta druhá Zákonníka práce, má právo žiadať od žalobcu náhradu
škody, ktorá jej na základe neplatných dohôd vznikla. Škoda v danom prípade predstavuje odmenu,
na ktorú má žalovaná za vykonanú pracovnú úlohu nárok. Priznaniu uplatneného nároku bráni aj čl. 2

základných zásad Zákonníka práce a ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď by nebolo v
súladesdobrýmimravmipožadovaťodžalovanejvrátenieodmenyvyplatenejnazákladedohôd,ktorých
neplatnosť nevyvolala. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil a žalobu zamietol.Uvedený rozsudok odvolacieho súdu napadol dovolaním žalobca (ďalej aj ,,dovolateľ“). Prípustnosť
dovolania odvodil z ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p., ako dovolací dôvod uviedol ustanovenie § 241 ods.
2 písm. b/ a c/ O.s.p. (konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci a nesprávne právne posúdenie veci súdom). Predovšetkým namietal, že na prejednávanú vec
nie je možné aplikovať ustanovenia Zákonníka práce, pretože práv z neho vyplývajúcich sa môže
primárne domáhať len zamestnanec, pričom žalovaná nikdy status zamestnanca nenadobudla. Sporné
dohody o vykonaní práce bolo potrebné posudzovať z hľadiska ich obsahu, a to bez ohľadu na to,
ako boli pomenované, pretože ich predmetom boli činnosti, ktoré patrili do výkonu funkcie člena rady

fondu vykonávanou bez nároku na odmenu. Za nesprávnu považoval aj aplikáciu ustanovenia § 17
ods. 3 Zákonníka práce odvolacím súdom. Žalovaná uzatvorila sporné dohody dobrovoľne a teda sama
ich neplatnosť spôsobila, preto nebola naplnená hypotéza ustanovenia § 17 ods. 3 Zákonníka práce.
Navyše žalovanej žiadna škoda nevznikla, pretože ak vykonávala činnosti, ktoré boli obsahom dohôd,
vykonávala len tie činnosti, ktoré jej z funkcie vo fonde vyplývali a to bez nároku na akúkoľvek formu
odmeny. V súvislosti s tým dovolateľ podotkol, že odvolací súd v rámci konania nevykonal žiadne

dokazovanie ohľadom existencie údajnej škody žalovanej a vychádzal z výšky neadekvátnej odplaty v
dohodách, ktoré sám označil za absolútne neplatné, pričom rovnaké činnosti mali na základe dohôd
vykonávať aj iní členovia rady fondu. Dovolateľ nesúhlasil ani s právnym názorom odvolacieho súdu,
že činnosti vykonávané žalovanou na základe sporných dohôd nespadali do rámca funkcie člena rady
fondu. Pôsobnosť rady fondu je vymedzená demonštratívnym spôsobom ustanovením § 4 zákona č.

200/1997 Z.z., ďalej vyplýva aj z ustanovení § 1 ods. 3 a § 8 ods.15 citovaného zákona. Zároveň je
zákonnoupovinnosťoučlenaradyfonduvykonávaťsprávufondu,viesťariadiťjehočinnosť.Rozhodovať
a schvaľovať, však neznamená iba hlasovať, tieto pojmy v sebe zahŕňajú široké rôznorodé spektrum
úkonov. V tejto súvislosti dovolateľ poukázal tiež na tú skutočnosť, že vo väčšine prípadov absentuje
akýkoľvek výstup žalovanej, ktorý mal byť vykonaný na základe sporných dohôd a rovnakými úlohami

boli na základe dohôd poverení aj viacerí ďalší členovia fondu. Je tiež nepochybné, že všetky činnosti
špecifikované v dohodách boli preberané na zasadnutiach rady fondu a spadali do rámca výkonu
funkcie člena rady fondu. Výkon funkcie člena rady fondu je čestný, čo znamená, že táto funkcia je
honorovaná a nemožno od nej očakávať žiadny finančný profit. Účelom zákona č. 200/1997 Z.z. v
tejto časti bolo zabezpečiť nezávislosť funkcie člena rady fondu, resp. dozornej rady pri rozhodovaní

bez akýchkoľvek vzťahov a väzieb vyplývajúcich z iných vzťahov. Fond je verejnoprávnym subjektom
a zákon o ŠPF upravuje verejnoprávne vzťahy kogentným spôsobom, to znamená, že subjekty týchto
vzťahov môžu konať len v medziach a rozsahu zákona. Dovolateľ namietal aj neprimerane vysokú
výšku odplaty, ktorá mala byť žalovanej za vykonané práce poskytnutá a podrobne sa zaoberal otázkou
reálnej hodnoty jednotlivých činností. K záverom odvolacieho súdu o aplikácii dobrých mravov dovolateľ

poukázal na skutočnosť, že v danom prípade bol vo fonde narušený kontrolný mechanizmus a existoval
tam uzatvorený kruh, v rámci ktorého riaditeľ vyplácal finančné prostriedky svojim ,,zamestnancom“, a to
členom rád fondu. V závere poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave v obdobnej skutkovo
totožnej veci vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp.zn. 51 Cpr 2/2013. Z týchto dôvodov žiadal,
aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zmenil tak, že žalobe vyhovie.

Žalovaná k podanému dovolaniu uviedla, že nie sú dané dôvody dovolania, ani vady konania, a
preto žiadala, aby dovolací súd dovolanie žalobcu zamietol. Bola toho názoru, že odvolací súd na
vec správne aplikoval ustanovenie § 17 ods. 3 Zákonníka práce, pretože aj v prípade neplatného
pracovnoprávneho úkonu je namieste použitie režimu Zákonníka práce. Uviedla, že jej úmyslom nebolo

stať sa zamestnancom žalobcu, ale zabezpečenie čo najefektívnejšieho fungovania fondu. Sporné
dohody boli uzatvorené na základe požiadavky žalobcu a ich neplatnosť nespôsobila. Ustanovenie §
17 ods. 3 Zákonníka práce je možné uplatniť aj v takom prípade, ak zamestnancovi škoda nevznikne.
Podľa jej názoru by sa žalobca nesporne bezdôvodne obohatil, ak by si prisvojil hodnotu jej práce bez
toho, aby jej poskytol náležité protiplnenie. Navyše žalobca ňou poskytnuté plnenia použil a spracoval,

preto podľa § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka je povinný poskytnúť jej v rámci vyporiadania náležité
protiplnenie v peňažnej forme. Zotrvala na svojom stanovisku, že práce, ktoré vykonávala na základe
sporných dohôd, nepatrili do rámca výkonu funkcie člena rady fondu. Činnosti, ktoré nesúvisia ani s
rozhodovacou ani so schvaľovacou funkciou, nespadajú do oblasti pôsobnosti rady fondu v zmysle §
4 zákona č. 200/1997 Z.z. Následne sa podrobne zaoberala obsahom jednotlivých dohôd a činností,

ktoré na ich základe vykonávala. Doplnila, že v zmysle § 8 ods. 15 štatútu fondu, bola ako členka rady
oprávnená nie však povinná predkladať návrhy a podnety rade. Rovnaké úlohy boli zadávané viacerým
členom rady fondu preto, že každý z nich mal zabezpečiť štatistické údaje pre jednotlivé kraje Slovenska.
Skutočnosť, že fond neeviduje výsledky jej práce, jej nemôže byť kladená na zodpovednosť. K námietkežalobcu, že sa odvolací súd nezaoberal výškou škody, ktorá by vznikla žalovanej v prípade vyporiadania
bezdôvodného obohatenia, uviedla, že vyčíslenie škody v konkrétnej forme nebolo potrebné, nakoľko
konkrétna ujma by sa rovnala výške odmien prijatých od žalobcu. Zdôraznila, že dohody uzatvorila v

dobrej viere a na základe už ustálenej praxe žalobcu v súvislosti s uzatváraním dohôd aj v predošlých
rokoch s inými členmi rady fondu. Poukázala aj na to, že nedostatky v činnosti fondu neboli zistené
ani v rámci každoročnej kontroly a preto nemala pochybnosť o správnosti jeho postupu. Dovolávala sa
uplatnenia zásady všeobecnej rovnosti podľa § 13 Zákonníka práce, pokiaľ by súd mal rozhodnúť o
vrátení prijatej odmeny, čím by bola znevýhodnená oproti iným členom rady fondu.

Žalobca k vyjadreniu žalovanej zopakoval argumenty už vznesené v podanom dovolaní. Doplnil, že
rozhodnutia najvyššieho súdu, na ktoré v súvislosti s aplikáciou ustanovenia § 17 ods. 3 Zákonníka
práce žalovaná poukázala, sa vzťahovali na prípady riadneho a platného uzatvorenia pracovnoprávneho
vzťahu. Podrobne rozobral charakter činností, ktoré mali byť podľa jednotlivých dohôd žalovanou
vykonané a označil ich ako povinnosti vyplývajúce jej z titulu funkcie v rade fondu.

Žalobca svoje dovolanie doplnil následne viacerými podaniami, v ktorých predkladal a komentoval
rozhodnutia súdov vydané v skutkovo a právne totožných veciach, kde žalovanými boli iní členovia
rady fondu. Rovnako žalovaná predložila najvyššiemu súdu viaceré následné vyjadrenia k argumentom
žalobcu, kde zopakovala svoje protiargumenty a súčasne doložila rozhodnutie Krajského súdu v Žiline

v obdobnej veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu:
v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred 1. januárom 2015, pretože dovolanie
bolo podané pred týmto dátumom)] po zistení, že dovolanie podala včas oprávnená osoba (§ 240 ods.

1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., proti rozsudku, ktorým odvolací súd zmenil rozsudok
súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho
súdu bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že je potrebné
ho zrušiť.

V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že a/ v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p, ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť

prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie),
zaoberal sa Najvyšší súd Slovenskej republiky, nad rámec dovolacej argumentácie účastníka konania,
ktorý existenciu vád zmätočnosti nenamietal, aj otázkou, či konanie nie je postihnuté vadami podľa §
237 O.s.p. (a/ rozhodlo sa vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť

a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát). Po preskúmaní obsahu spisu
dospel dovolací súd k záveru, že odvolacie konanie je postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.,

pretože odvolací súd v konaní nepostupoval v súlade s ustanovením § 213 ods. 1, 2 O.s.p.

Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 213 ods. 2 O.s.p. ustanovuje, že ak je odvolací súd toho
názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci
nebolo použité a je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému

použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.

Zabrániťvydávaniu„nepredvídateľných“rozhodnutímávyššiecitovanéustanovenie §213ods.2O.s.p.,
podľa ktorého musí odvolací súd postupovať vtedy, keď dospeje k záveru, že sa na vec - podľa jeho
názoru - vzťahuje také ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní zo strany súdu

prvého stupňa nebolo použité, je však pre rozhodnutie vo veci určujúce. Účastníkovi konania sa tak
vytvára možnosť vyjadriť sa k možnej aplikácii doposiaľ nepoužitého ustanovenia, resp. inštitútu na
zistený skutkový stav. Tým, že bude môcť až po samotné rozhodnutie argumentovať a predvídať možné
rozhodnutie súdu, posilňuje sa jeho právo na spravodlivý proces.K právnym dôsledkom nerešpektovania citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku sa
najvyšší súd už vyjadril v rozhodnutí z 27. októbra 2010 sp.zn. 5 Cdo 322/2009, ktoré bolo pod č.

33/2011 publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
(viď tiež www.nsud.sk ). Najvyšší súd v ňom konštatoval, že „pokiaľ odvolací súd
nevyzval účastníka konania v zmysle § 213 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom od
15. októbra 2008, aby sa vyjadril k možnému použitiu toho ustanovenia právneho predpisu, ktoré pri
doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je podľa názoru odvolacieho súdu pre rozhodnutie vo

veci rozhodujúce, odňal účastníkovi konania možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).“ Tieto
závery sú plne opodstatnené aj v preskúmavanom prípade.

Z dovolaním napadnutého rozsudku je zrejmé, že odvolací súd založil svoje zmeňujúce rozhodnutie
na aplikácii ustanovenia § 17 ods. 3 Zákonníka práce, ktoré ustanovenie nebolo okresným súdom
aplikované a z tohto pohľadu okresný súd vec ani neposudzoval. Odvolací súd síce rovnako ako

okresný súd dospel k záveru, že v danom prípade sporné dohody o vykonaní práce uzatvorené
medzi účastníkmi boli absolútne neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka pre ich rozpor s
ustanovením § 5 ods. 4 zákona č.200/1997 Z.z., avšak podľa odvolacieho súdu bolo potrebné na
následné vyporiadanie vzťahov medzi účastníkmi z neplatných právnych úkonov aplikovať ustanovenie
§ 17 ods. 3 Zákonníka práce. Okresný súd na rozdiel od odvolacieho súdu posudzoval vec podľa

ustanovení § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. Keďže aplikácia ustanovenia § 17 ods. 3 Zákonníka
práce bola pre výsledok sporu rozhodujúca, mal odvolací súd postupovať v súlade s § 213 ods. 2
O.s.p. a umožniť účastníkom vyjadriť sa k možnej aplikácii tohto ustanovenia. Zo spisu ale vyplýva, že
odvolací súd takto nepostupoval, v dôsledku čoho účastník konania v danej procesnej situácii nemal
možnosť namietať správnosť tohto „nového“ právneho názoru zaujatého až v odvolacom konaní. Týmto

nesprávnym procesným postupom odvolací súd zaťažil konanie vadou zmätočnosti spočívajúcou v
odňatí možnosti žalobcu konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Okrem vyššie konštatovaného pochybenia odvolací súd v konaní postupoval v rozpore s ustanovením
§ 213 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého je odvolací súd viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd

prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7.

Citované ustanovenie je vyjadrením princípu neúplnej apelácie ovládajúcej odvolacie konanie a
zakotvuje, že odvolací súd môže vychádzať len z tých skutkových okolností, ktoré vyšli v konaní pred
súdom prvého stupňa najavo, t.j. ktoré boli predmetom dokazovania a ktorých (ne)preukázanie napokon

viedlo k príslušnému právnemu záveru o uplatnenom nároku. Je neprípustné, aby odvolací súd dospel k
vlastným ,,novým“ skutkovým zisteniam bez toho, aby vyplývali z vykonaného dokazovania pred súdom
prvého stupňa, alebo z dokazovania v rámci odvolacieho konania mimo výnimiek ustanovených § 213
ods. 2 až 7 O.s.p.

Ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám (§ 213 ods. 3 O.s.p.). Uvedené
ustanovenie umožňuje odvolaciemu súdu, aby dospel k vlastnému zisteniu skutkového stavu, ktoré
môže byť odlišné od skutkového zistenia, ktoré urobil súd prvého stupňa. Ak sa však odvolací súd chce
odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa, musí dokazovanie sám opakovať a zadovážiť si tak

rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie v zmysle § 132 O.s.p.; je neprípustné, aby odvolací súd ku
svojim odlišným skutkovým zisteniam, vedúcim k odlišnému právnemu záveru, dospel bez vykonania
riadneho dokazovania.

Odvolací súd však nielenže dospel k odlišnému právnemu záveru ako okresný súd, že na podklade

sporných dohôd žalovaná vykonala práce naviac, t.j. nespadajúce do náplne funkcie člena rady fondu,
ale navyše svoje rozhodnutie oprel o záver, že žalovaná ,,riadne“ (v zmysle skutočne a reálne) vykonala
pracovné úlohy zadané jej žalobcom na podklade sporných dohôd. Tento záver odvolacieho súdu ale
nevychádza zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa a nemá podklad vo vykonanom
dokazovaní. Okresný súd sa totiž skutočným výkonom týchto činností žalovanou nezaoberal a k tejto

otázke nebolo okresným súdom vykonané žiadne dokazovanie. Okresný súd jednoznačne uzavrel, že
práce, ktoré mali byť vykonané na základe sporných dohôd, boli súčasťou náplne funkcie člena rady
fondu, t.j. ani nemohli byť vykonané žiadne práce naviac, preto nevykonával dokazovanie k otázke ich
skutočného výkonu žalovanou. Z obsahu rozhodnutia odvolacieho súdu (ods. 2 str. 12 odôvodnenianapadnutého rozhodnutia, č.l. 326 spisu) však vyplýva, že odvolací súd dospel k odlišnému záveru než
okresný súd a konštatoval, že z dokazovania vyplynulo, že žalovaná riadne vykonala pracovné úlohy
zadané žalobcom a išlo o práce naviac nespadajúce pod rozhodovacie a schvaľovacie kompetencie

žalovanej, za ktoré jej vznikol nárok na odplatu. Tieto závery odvolacieho súdu s ohľadom na výsledky
konania pred okresným súdom a ním zistený a dokazovaný skutkový stav vyznievajú prekvapivo a
nečakane, pričom aj v tomto prípade žalobca za danej procesnej situácie nemal možnosť namietať ich
správnosť. Aj tento nesprávny procesný postup odvolacieho súdu napĺňa znaky vady v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p.

Vyššie konštatované procesné pochybenia odvolacieho súdu, napĺňajúce znaky vady predvídanej
ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p., zakladajú dôvodnosť podaného dovolania a bez ďalšieho postačujú
na zrušenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie. Pre
účely prejednávanej veci však dovolací súd považoval za potrebné uviesť k veci nasledovné.

Kľúčom k správnemu záveru v prejednávanej veci je odpoveď na otázku, či na základe zmlúv
označených ako dohody o vykonaní práce vznikol medzi účastníkmi pracovnoprávny vzťah, resp.
faktický pracovný pomer. A túto otázku je možné zodpovedať len posúdením ich obsahu (toho, čo malo
byť na základe dohôd vykonané) a toho či žalovaná, vo svojom postavení člena výkonného orgánu
fondu, na ich podklade mohla tieto činnosti vykonávať ako závislú prácu v postavení zamestnanca. Až

následne je možné riešiť otázku dôsledkov neplatnosti úkonov vo vzťahu k účastníkom s ohľadom na
ich povahu a civilný kódex, ktorým sa budú riadiť.

Aby bolo možné konkrétny záväzkový vzťah označiť ako pracovnoprávny, musí mať základne znaky
typicképretentodruhprávnychvzťahov.Trebamaťnazreteli,žepracovnoprávnycharakterkonkrétneho

záväzkového vzťahu nie je determinovaný právnou formou, ktorou bol vzťah založený ani jeho
formálnym označením, ale tým či tento právny vzťah napĺňa základné znaky pracovnoprávneho
vzťahu. Pre identifikáciu pracovnoprávneho vzťahu, resp. právneho statusu zamestnanca treba pritom
vychádzať z definície pojmu závislej práce podľa ustanovenia § 1 ods. 2 a 3 Zákonníka práce, ako aj z
vymedzenia pojmu zamestnanca podľa ustanovenia § 11 ods. 1 Zákonníka práce. Základnými znakmi

pracovnoprávneho vzťahu, v ktorých sa odráža podstata výkonu tzv. závislej práce, je osobná závislosť
a podriadenosť zamestnanca voči svojmu zamestnávateľovi, výkon práce v mene zamestnávateľa, na
základe jeho pokynov a za odplatu.

Aby teda bolo možné urobiť záver, že vzťah medzi účastníkmi, ktorý mal byť dohodami o vykonaní práce

založený, je vzťahom pracovnoprávnym, ktorý sa spravuje ustanoveniami Zákonníka práce vrátane
ustanovenia § 17 ods. 3, musel by tento vzťah mať už spomenuté znaky závislej práce a žalovaná
by na jeho základe musela závislú prácu vykonávať a mať postavenie zamestnanca. Ak tomu tak nie
je, potom je aplikácia ustanovení Zákonníka práce vylúčená a to bez ohľadu na formálne označenie
právneho vzťahu. V tomto smere bude potrebné, aby odvolací súd ešte raz posúdil charakter sporného

vzťahu z pohľadu ustanovení zákona č. 200/1997 Z.z. najmä § 3 ods. 5, 8, § 5 ods. 2, 4 a § 9
ods. 4 citovaného zákona, ktoré sú celkom jednoznačné, nepripúšťajúce iný výklad a odpovedal na
otázku, čo bolo predmetom dohôd o vykonaní práce a či vzťah medzi účastníkmi mohol mať znaky
pracovnoprávneho vzťahu.

A napokon v prejednávanej veci je na mieste otázka, či účastníci uzatvárali zmluvy na podklade
skutočnej, vážnej vôle a zámeru vyvolať ich právne účinky, t.j. vznik pracovnoprávneho vzťahu, alebo
týmto spôsobom len obchádzali zákon a absenciu jeho ustanovení, ktoré by umožňovali odmeňovanie
členov rady fondu. Pritom simulovaný právny úkon sa posudzuje nie z hľadiska dôsledkov simulovaného
právneho úkonu, ale ako ten právny úkon, ktorý strany zastierali a ku ktorému ich vôľa aj reálne

smerovala avšak len za predpokladu, že tento iný úkon je platný (§ 41a ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Pokiaľ však ide o simuláciu zákonom nedovoleného konania, nemôžu sa jeho účastníci dovolávať
právnych dôsledkov, ktoré by inak nastali zo simulovaného právneho úkonu, ani z ním zastieraného
neplatného úkonu. Iným slovami legálne označený úkon, ktorým sa zastiera právom nedovolené
konanie, nemôže vyvolať účinky právom inak spojené s platným právnym úkonom len preto, že je takto

označený.
Pokiaľ ide o obsah sporných dohôd, resp. práce, ktoré mali byť na ich základe vykonávané, bude
nevyhnutné odpovedať na otázku, čo v skutočnosti teda bolo a malo byť úlohou člena rady fondu a aký
bol zámer zákonodarcu v tomto smere, ak samotný zákon počíta aj s administratívnym aparátom fondua určuje radu fondu do pozície ,,výkonného orgánu spoločnosti“. Treba mať na zreteli, že akákoľvek
rozhodovacia činnosť (napríklad aj sudcovská) nespočíva len v mechanickom rozhodovaní, ale zahŕňa
množstvo iných vedľajších činností, ktoré spolu vedú k prijatiu príslušného rozhodnutia a riadenia

spoločnosti. Odpovede na tieto dovolacím súdom načrtnuté otázky vo svetle tu uvedených právnych
úvah budú nevyhnutné pre správne posúdenie veci a pre určenie dôsledkov neplatnosti sporných dohôd.

K obrane žalovanej v dovolacom konaní spočívajúcej v argumentácii, že vo fonde boli dlhodobo
uzatvárané dohody o vykonaní práce s členmi rady, že žalovaná konala v dobrej viere a mala legitímne

očakávania, dovolací súd považuje za potrebné dodať len toľko, že súkromné právo od počiatku
ovláda základná rímska zásada ,,ignorantia iuris non excusat - neznalosť zákona neospravedlňuje“ a
tiež ,,vigilantibus iura scripta sunt - právo patrí bdelým, pozorným, ostražitým, bedlivým“. Pokiaľ ide o
doktrínu legitímneho očakávania, tú veľmi výstižným spôsobom definoval Ústavný súd Českej republiky
v náleze z 8. júna 1995 sp.zn. IV ÚS 215/94 : „Jestliže tedy někdo jedná v důvěře v nějaký zákon, nemá
být v této své důvěře zklamán". Legitímne očakávanie jednotlivca sa môže vzťahovať len na to, čo je v

súlade s právom a zo zákona výslovne vychádza, dlhodobá prax nie je dostatočnou bázou pre aplikáciu
tohto princípu.

Z dôvodov uvedených vyššie dospel dovolací súd k záveru, že v konaní došlo k vade v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p., na ktorú bolo potrebné vziať zreteľ (§ 242 ods. 1 O.s.p.), Najvyšší súd Slovenskej

republiky preto zrušil dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a vec tomuto súdu vrátil na
ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.). So zreteľom na vadu zmätočnosti dovolací súd sa už nezaoberal ďalšími
dovolacími námietkami. Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo
zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný. V novom
rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods.

1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.