Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 31. máj 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/145/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6615209824
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Ján Gandžala, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6615209824.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD.

a členov senátu Mgr. Kataríny Katkovej a JUDr. Jany Haluškovej, v spore žalobcu CRIF -Slovak Credit
Bureau s.r.o., so sídlom Mlynské nivy 14, 821 09 Bratislava (do 31. 12. 2016 so sídlom Malý trh 2/A, 811
08 Bratislava), IČO:35 886 013, právne zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária KUHAJDA
s.r.o., so sídlom Karadžičova 47, 811 07 Bratislava, proti žalovanému J. J., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým
pobytom L. T. XXXX/XX, XXX XX K. (do 30. 06. 2016 zastúpenému opatrovníkom H. F., zamestnancom
Okresného súdu Lučenec), o zaplatenie 128,96 Eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č.k. 4C/237/2015-42 zo dňa 19. 11. 2015, takto

r o z h o d o l :

Návrh žalobcu na prerušenie konania do ukončenia konania vedeného na Ústavnom súde Slovenskej
republiky pod sp. zn. RVP 12672/2015 z a m i e t a .

Rozsudok Okresného súdu Lučenec vo výroku, ktorým žalobu žalobcu v prevyšujúcej časti zamietol
(tretí výrok) a v závislom výroku o trovách konania (štvrtý výrok), p o t v r d z u j e.

Žalovanému n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. 1 Okresný súd Lučenec ako súd prvej inštancie (ďalej aj „súd prvej inštancie“ event. „prvoinštančný

súd“) rozsudkom zo dňa 19. 11. 2015 zrušil platobný rozkaz Okresného súdu Lučenec č. k.
4C/237/2015-28 zo dňa 17. 08. 2015 v plnom rozsahu (prvý výrok). Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 6,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne z uvedenej istiny za dobu
omeškania od 17. 07. 2012 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (druhý
výrok). Žalobu žalobcu v časti prevyšujúcej sumu 6,- Eur spolu s príslušenstvom zamietol (tretí výrok).
O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal (štvrtý výrok).
1. 2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca sa žalobou domáhal voči

žalovanému zaplatenia sumy 128,96 Eur s príslušenstvom. Žalobu odôvodnil tým, že na základe zmluvy
o postúpení pohľadávok uzavretej dňa 24. 06. 2013 medzi ním a spoločnosťou Telefónica Slovakia,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Einsteinova 24, IČO: 35 848 863 nadobudol s účinnosťou od 24. 06.
2013 pohľadávku voči žalovanému uplatnenú v tomto konaní. K vzniku tejto pohľadávky došlo tak, že
žalovaný uzatvoril so spoločnosťou Telefónica Slovakia s.r.o. (ďalej len „právny predchodca žalobcu")
zmluvu o pripojení v zmysle zák. č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších
predpisov, na základe ktorej mu boli poskytnuté elektronické komunikačné služby a to konkrétne dňa

13.05.2010 v rámci programu služieb O2 Fér - fakturované s účastníckym číslom +XXXXXXXXXXXX.
Právnypredchodcažalobcuvyúčtovalžalovanémucenuzaposkytnutéelektronickékomunikačnéslužby
faktúrami č. 1032200859 v sume 49,37 Eur s DPH so splatnosťou dňa 16.04.2012, č. 1033357486 v
sume 20,46 Eur s DPH so splatnosťou dňa 14.05.2012, č. 1034404073 v sume 53,13 Eur s DPH sosplatnosťou dňa 11.06.2012 a č. 1035596495 v sume 6,- eur s DPH so splatnosťou dňa 16.07.2012.
Právny predchodca žalobcu dňa 18.05.2012 vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy. Žalovaný však
do dňa podania návrhu na vydanie platobného rozkazu dlžnú sumu neuhradil. Z dôvodu omeškania

žalovaného so zaplatením dlžnej sumy si žalobca uplatnil aj úroky z omeškania v zmysle § 3 Nariadenia
vlády SR č. 87/1995 Z.z..
1. 3. Prvoinštančný súd ďalej v odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že vo veci bol dňa 17.08.2015
vydaný platobný rozkaz č. k. 4C/237/2015-28, ktorý nebolo možné doručiť žalovanému do vlastných rúk
a preto uvedený platobný rozkaz v súlade s v tej dobe platným a účinným ustanovením § 173 ods. 2

Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O.s.p.“) zrušil v plnom rozsahu (prvý výrok).
1. 4. Následne súd prvej inštancie poukázal na vykonané dokazovanie a na konkrétne zákonné
ustanovenia (§ 52 ods. 1, 2, 3 a 4, § 488 a § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka /ďalej len „Občiansky zákonník“/, § 42 ods. 4 písm. b/, § 43 ods. 1, 2 a 5 zák. č. 610/2003
Z.z. o elektronických komunikáciách, § 3 ods. 1 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa
vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, účinného v čase omeškania žalovaného

s úhradou dlžnej sumy, ale i na ustanovenie § 5b Zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa
a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších
predpisov /ďalej len "zákon o ochrane spotrebiteľa"/) z ktorých pri rozhodnutí vychádzal a uviedol:
„Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným
došlo k uzatvoreniu zmluvy o pripojení, na základe ktorej poskytoval právny predchodca žalobcu

žalovanému telekomunikačné služby (...). Žalovaný sa zaviazal za tieto služby právnemu predchodcovi
žalobcu riadne platiť. Právny predchodca žalobcu si svoju povinnosť zo zmluvy plnil a poskytovanie
týchto služieb riadne vyúčtoval, a to faktúrou č. 1032200859 splatnou dňa 16.04.2012, faktúrou č.
1033357486 splatnou dňa 14.05.2012, faktúrou č. 1034404073 splatnou dňa 11.06.2012, faktúrou
č. 1035596495 splatnou dňa 16.07.2012 v celkovej výške 128,96 Eur. Žalobca preukázal že mu

žalovaný cenu poskytnutých služieb nezaplatil.“ Následne prvoinštančný súd poukázal na to, že „s
účinnosťou od 01.05.2014 (zákon č. 102/2014 Z. z., ktorým došlo k zmene zákona č. 250/ 2007 Z.
z. o ochrane spotrebiteľa) v zmysle § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa musí súd z úradnej moci
prihliadať na premlčanie uplatneného nároku žalobcu, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ
týchto skutočností dovolával.“ Na základe toho sa potom prvoinštančný súd zaoberal zisťovaním, či

uplatňovaný nárok žalobcu nie je premlčaný. V tejto súvislosti uviedol, že „z predložených faktúr č.
1032200859, č. 1033357486, č. 1034404073, č. 1035596495 mal súd preukázané, že žalovaný bol
v omeškaní s úhradou faktúry č. 1032200859 odo dňa 17.04.2012, s úhradou faktúry č. 1033357486
odo dňa 15.05.2012, s úhradou faktúry č. 1034404073 odo dňa 12.06.2012 a s úhradou faktúry č.
1035596495 odo dňa 17.07.2012. Nakoľko právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným zo zmluvy

o pripojení sa spravuje ustanoveniami Občianskeho zákonníka a právnych predpisov, ktoré upravujú
právne vzťahy spotrebiteľského charakteru, súd sa pri posudzovaní plynutia premlčacej doby riadil
ustanoveniami § 101 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je premlčacia doba trojročná a plynie odo
dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Keďže mal súd v konaní preukázané, že k omeškaniu
žalovaného s úhradou faktúry č. 1032200859 došlo dňa 17.04.2012, premlčacia doba, počas ktorej mal

byť nárok žalobcu uplatnený na súde uplynula dňa 17.04.2015. K omeškaniu žalovaného s úhradou
faktúry č. 1033357486 došlo dňa 15.05.2012, premlčacia doba počas ktorej mal byť nárok žalobcu
uplatnený na súde uplynula dňa 15.05.2015. Pri faktúre č. 1034404073 došlo k omeškaniu žalovaného
s jej úhradou dňa 12.06.2012, premlčacia doba počas ktorej mal byť nárok žalobcu uplatnený na súde
uplynula dňa 12.06.2015 a pri faktúre č. 1035596495 došlo k omeškaniu žalovaného s jej úhradou

dňa 17.07.2012, premlčacia doba počas ktorej mal byť nárok žalobcu uplatnený na súde uplynula dňa
17.07.2015. Žalobca podal návrh na začatie konania dňa 06.07.2015, t. j. po uplynutí premlčacej doby
splatnostifaktúrč.1032200859,č.1033357486,č.1034404073.Pretosúdžalobcoviprávonazaplatenie
dlžnej sumy 122,96 Eur spolu s príslušenstvom nepriznal a žalobu v časti prevyšujúcej sumu 6,-Eur s
príslušenstvom zamietol. Nakoľko žalovaný žalobcovi cenu služieb vyúčtovanú faktúrou č. 1035596495

splatnou dňa 16.07.2012 na sumu 6,- Eur preukázateľne nezaplatil, súd považoval žalobu v tejto časti
za dôvodne podanú a žalovaného zaviazal na zaplatenie sumy 6,- Eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 8,75 % ročne z dlžnej sumy počnúc dňom nasledujúcim po splatnosti tejto faktúry, t. j. od
17.07.2012 do zaplatenia v súlade s ustanovením § 3 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z.z.“
1. 5. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie aplikáciou v tej dobe platného a

účinného ustanovenia § 142 ods. 3 O.s.p., pričom vychádzal z miery úspechu strán sporu (pôvodne
- účastníkov konania), ktorú ustálil tak, že miera úspechu žalobcu a žalovaného bola v pomere 4,65 :
95,35, teda pomerný úspech žalovaného bol vo výške 90,70 % a keďže jeho neúspech bol len vnepatrnej časti, podľa vyššie uvedeného ustanovenia mu vznikol nárok na plnú náhradu trov konania.
Žalovaný si však náhradu trov konania neuplatnil a preto mu ju súd nepriznal.

2. 1. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal žalobca (prostredníctvom právneho zástupcu) v
zákonnej lehote odvolanie. Z obsahu odvolania možno vyvodiť, že napadol výrok, ktorým jeho žalobu
v prevyšujúcej časti zamietol (tretí výrok) a závislý výrok o trovách konania (štvrtý výrok). Žiadal, aby
odvolací súd konanie prerušil do ukončenia konania vedeného na Ústavnom súde Slovenskej republiky
pod sp. zn. RVP 12672/2015 a aby odvolaním napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie

na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
2. 2. V odôvodnení odvolania poukázal na to, že prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom zamietol
jeho nárok v časti o zaplatenie z sumy 122,96 Eur s príslušenstvom, nakoľko ho považoval za premlčaný
z dôvodu, že právny vzťah, ktorý je predmetom sporu je spotrebiteľským právnym vzťahom a preto
je nutné aplikovať § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa. Zastáva názor, že § 5b zákona o ochrane
spotrebiteľa je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Poukázal na to, že z ustanovenia § 100 ods.

1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že na premlčanie súd prihliada len na námietku dlžníka, pričom
zákonodarca prijatím § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa „uložil súdom povinnosť vyhľadávať dôvody,
pre ktoré by mohol nárok veriteľa zamietnuť, resp. nepriznať veriteľovi uplatnený nárok v plnej výške,
čím zákonodarca de facto zlegalizoval postavenie súdu ako advokáta dlžníka. Porušil tým Ústavu SR
a medzinárodnými zmluvami garantované právo prístupu k nestrannému súdu a tiež zásadu rovnosti

účastníkov konania, ktorá sa v civilnom procese prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok
a procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd.
Nedovoleným spôsobom tak zastiahol do princípov právneho štátu.“ V tejto súvislosti poukázal na to,
že „obdobný právny názor zaujal aj Okresný súd Košice II, ktorý dňa 08. 09. 2015 podal na Ústavný súd
Slovenskej republiky návrh na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. s článkom

1 ods. 1 a článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“ Následne uviedol citáciu v tej dobe platných
a účinných ustanovení § 109 ods. 1 písm. b) a § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., s tým, že s poukazom
na uvedené ustanovenia žiadal prerušiť konanie do ukončenia konania vedeného na Ústavnom súde
Slovenskej republiky pod sp. zn. RVP 12672/2015.

3. Žalovaný (resp. v tej dobe ustanovený opatrovník žalovaného) sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

4. Odvolanie žalobcu bolo podané ešte za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „O.s.p“), ktorý bol ku dňu 01. 07. 2016 zrušený zákonom č. 160/2015 Z.z., Civilný
sporový poriadok. Dňa 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť nový procesnoprávny kódex - Civilný sporový

poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý v prechodných ustanoveniach, v § 470 ods. 1 uvádza: „Ak nie je
ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.“ Z
citovaného ustanovenia vyplýva, že vzhľadom na skutočnosť, že rozhodovanie o odvolaní prebieha
už v dobe účinnosti CSP, bolo potrebné na odvolacie konanie aplikovať príslušné ustanovenia CSP
s poukazom na ustanovenie § 470 ods. 2 veta prvá CSP, v zmysle ktorého právne účinky úkonov,

ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti CSP, zostávajú zachované, pričom procesné
podmienky odvolania i návrhu na prerušenie konania bolo potrebné posudzovať ešte podľa príslušných
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

5. 1. Ako bolo uvedené, žalobca sa domáhal prerušenia konania podľa v tej dobe platných a účinných

ustanovení § 109 ods. 1 písm. b) a § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., do ukončenia konania vedeného na
Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. RVP 12672/2015.
5. 2. Z ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. vyplývalo, že súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí
od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo
veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou,

zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi
návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.
5. 3. Z ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. vyplývalo, že pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia,
môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre
rozhodnutie súdu, alebo, ak súd dal na takéto konanie podnet.

5. 4. V priebehu konania môžu nastať určité okolnosti, ktoré znemožňujú pokračovať v konaní o danej
veci buď na prechodný čas alebo natrvalo. Súd uznesením preruší konanie, ak nastane okolnosť,
ktorá bráni pokračovať v konaní na prechodný čas. Konajúci súd ex offo obligatórne preruší konanie
v prípadoch taxatívne vymenovaných v ustanovení § 162 ods. 1 CSP (pôvodne § 109 ods. 1 O.s.p.).Fakultatívne môže prerušiť konanie podľa ustanovenia § 164 CSP (pôvodne § 109 ods. 2 O.s.p.), ak
pred prerušením konania neurobil iné vhodné opatrenia procesného charakteru, ktorými by odstránil
okolnosť brániacu pokračovať v konaní.

5. 5. Odvolací súd nevidel dôvodnosť obligatórneho prerušenia konania v zmysle pôvodného
ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. (aktuálne § 162 ods. 1 písm. b/ CSP), pretože nedospel k
záveru, že žalobcom namietané ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa je v rozpore s Ústavou
Slovenskej republiky alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Ide totiž o
ustanovenie, ktoré bolo prijaté na ochranu slabšej strany sporu (spotrebiteľa) a preto jeho účel a význam

je legitímny. Z uvedeného dôvodu nevidel dôvodnosť ani na fakultatívne prerušenie konania v zmysle
pôvodného ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. (aktuálne § 164 CSP). Preto návrh žalobcu na
prerušenie konania zamietol.
5. 6. Pre úplnosť odvolací súd poznamenáva, že i keď na Ústavnom súde Slovenskej republiky
prebieha konanie o súlade ustanovenia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa s Ústavou Slovenskej
republiky, Ústavný súd Slovenskej republiky doposiaľ nepozastavil účinnosť tohto ustanovenia a teda

toto ustanovenie je stále platnou súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky.

6. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379, §
380 a 381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s použitím § 219 ods.
3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalobu žalobcu v prevyšujúcej časti zamietol

(tretí výrok) a v závislom výroku o trovách konania (štvrtý výrok), podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne
správny potvrdil.

7. 1. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

7. 2 Podľa ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného súdu
odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti je vecne
správne. Odvolací súd (v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 387 ods. 2 CSP) sa v celom rozsahu
stotožňuje i s odôvodnením jeho rozhodnutia, ktoré je dostatočne podrobné, ale je i jasné, zrozumiteľné,
presvedčivé a logickým spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi

otázkamiaaspektmi,atedaspĺňazákonnékritériaodôvodneniauvedenévustanovení§220ods.2CSP.

9. Odvolací súd konštatuje, že žalobca v odvolaní de facto namietal len to, že súd prvej inštancie
pri zamietnutí časti jeho žaloby aplikoval ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa. Ako bolo
uvedené vyššie, toto ustanovenie je (stále) platnou súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky

a preto prvoinštančný súd nemal dôvod toto ustanovenie neaplikovať. Práve naopak, ak by ho ex offo
neaplikoval, bolo by jeho rozhodnutie vecne nesprávne.

10. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalobu
žalobcu v prevyšujúcej časti zamietol (tretí výrok) a v závislom výroku o trovách konania (štvrtý výrok)

podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

11. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný a preto podľa § 396 ods. 1 s použitím § 255 ods. 1 CSP by
mal (potenciálny) nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaný si však žiadne trovy odvolacieho
konania neuplatnil a keďže existenciu účelne vynaložených trov odvolacieho konania žalovaného nemal

odvolací súd preukázanú ani zo spisu, odvolací súd mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal.

12. Odvolaním nenapadnuté výroky rozsudku prvoinštančného súdu, konkrétne výrok, ktorým zrušil
platobný rozkaz Okresného súdu Lučenec č. k. 4C/237/2015-28 zo dňa 17. 08. 2015 v plnom rozsahu

(prvý výrok) a výrok, ktorým žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6,- Eur spolu s úrokom
z omeškania vo výške 8,75 % ročne z uvedenej istiny za dobu omeškania od 17. 07. 2012 do zaplatenia
(druhý výrok), zostali nedotknuté (§ 367 ods. 2 CSP).13. Záverom odvolací súd poznamenáva, že z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie ustanovil
žalovanému podľa v tej dobe platného ustanovenia § 29 ods. 2 O.s.p. opatrovníka v osobe H. F.,
zamestnanca Okresného súdu Lučenec, z dôvodu, že pobyt žalovaného nebol známy. Na základe

tejto procesnoprávnej skutočností bol uvedený opatrovník oprávnený žalovaného zastupovať v súdnom
konaní a teda bol oprávnený aj na preberanie súdneho rozhodnutia a na realizáciu procesných úkonov
(aktuálne - prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany) patriacich žalovanému.
Napadnuté uznesenie prvoinštančného súdu bolo opatrovníkovi doručené do vlastných rúk dňa 10.
02. 2016 (viď doručenka pripojená k č.l. 45 spisu). Od účinnosti Civilného sporového poriadku, t.j.

od 01. 07. 2016 však už inštitút opatrovníka neexistuje. Civilný sporový poriadok pozná len inštitút
„procesný opatrovník“, pričom podľa prvej vety § 69 CSP súd ustanoví procesného opatrovníka len takej
fyzickejosobe,ktoránemôžesamostatnekonaťpredsúdomanemázákonnéhozástupcu.Vporovnanís
predchádzajúcou právnou úpravou už súd neustanovuje procesného opatrovníka osobe, ktorej pobyt nie
je známy (čo bol prípad žalovaného). Z toho vyplýva, že pôvodný opatrovník žalovaného s účinnosťou
od 01. 07. 2016 už nemá procesné postavenie opatrovníka žalovaného.

14. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného

premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).