Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 20. apríl 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/271/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4214204836
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 04. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Zmeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4214204836.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Zmekovej a sudkýň JUDr.

Sidónie Sládečkovej a JUDr. Eriky Madarászovej v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného Advokátskou kanceláriou
TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, proti žalovaným: 1/ B. O., nar.
XX.XX.XXXX, bytom R. XXX/XX, XXX XX M., a 2/ Q. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. XXX/XX, XXX
XX M., za účasti občianskeho združenia VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV, so sídlom
Šafárikovo nám. 7, Bratislava, IČO: 42 362 962, zastúpeného JUDr. Bohdanom Jakubisom, advokátom
so sídlom Dobrovičova 13, Bratislava, o zaplatenie sumy 990,38 eura s príslušenstvom, o odvolaní

žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno č. k. 8C/259/2014-103 zo dňa 09.11.2015 a proti
uzneseniu Okresného súdu Komárno č. k. 8C/259/2014-109 zo dňa 18.11.2015 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok a uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaným nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu o zaplatenie sumy 990,38 eura
s príslušenstvom. O trovách konania rozhodol s odkazom na ustanovenie § 142 ods. 1 zákona č.
99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, účinného do 30.06.2016

(ďalej len „OSP“) tak, že úspešným žalovaným náhradu trov nepriznal, pretože im žiadne trovy nevznikli.
Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil najmä s odkazom na ustanovenie § 2 písm. a), b), § 4 ods. 2
zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej
rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, § 92 ods. 8 zákona
č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ako aj o ustanovenie § 525 ods.
1 Občianskeho zákonníka. V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že žalobca podal na súd žalobu dňa
13.03.2014 a žiadal, aby súd zaviazal žalovaných na zaplatenie sumy 990,38 eura, úroku z omeškania

zo splátok od 21.06.2011 do 20.06.2012 vo výške 43,50 eura a s úrokom z omeškania vo výške 9,00 %
ročne z tejto sumy od 21.06.2012 do zaplatenia na tom základe, že jeho právny predchodca - Slovenská
sporiteľňa, a.s. - s ktorou dňa 27.06.2013 uzavrel Zmluvu o postúpení pohľadávok, vrátane spornej
pohľadávky, uzatvoril dňa 28.06.2007 so žalovanými úverovú zmluvu č. 0212459737, ktorej nedeliteľnou
súčasťou boli aj Obchodné podmienky. Na základe vyššie uvedenej zmluvy právny predchodca žalobcu
poskytol žalovaným spotrebný úver 100.000 Sk s dohodnutou výškou ročnej úrokovej sadzby 13,15
% a s povinnosťou úver splácať mesačne s dátumom splatnosti poslednej splátky dňa 20.06.2012.

Žalovaní svoj záväzok do 20.06.2012 nesplnili a tým sa dostali do omeškania. Ku dňu postúpenia
dlh dosiahol sumu 1.181,84 eura, ktorá predstavuje nesplatenú istinu úveru 918,85 eura, nesplatené
zmluvné úroky vo výške 71,53 eura a úrok z omeškania 191,46 eura. Úrok z omeškania si žalobca
uplatnil odo dňa nasledujúceho po dni konečnej splatnosti úveru. Žalobca vzal dňa 02.11.2015 svojužalobu čiastočne späť vo výške 50 eur, ktorú mu žalovaní dňa 14.05.2014 uhradili. V priebehu konania
dňa 28.10.2014 občianske združenie VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV vstúpilo do
konania ako vedľajší účastník na strane žalovaných ako spotrebiteľov.

2. Súd po vykonaní žalobcom navrhnutého dokazovania urobil záver o tom, že k uzavretiu zmluvy
o úvere č. 0212459737so Slovenskou sporiteľňou, a.s., došlo dňa 28.06.2007 s tým, že žalovaným
bol poskytnutý spotrebný bezúčelový úver 100.000 Sk, ktorý sa zaviazali splácať v 60 mesačných
splátkach po 2.344 Sk, splatných vždy k 20. dňu v mesiaci od 20.07.2007 do 20.06.2012, a to

s úrokovou sadzbou 13,15 % ročne, s poplatkom za správu úveru 60 Sk mesačne a pri ročnej
percentuálnejmierenákladov(RPMV)16,06%.Dňa27.06.2013došlokuzatvoreniuZmluvyopostúpení
pohľadávok, predmetom ktorej bola aj pohľadávka uplatnená v predmetnom konaní. Predmetný úver
súd posúdil ako úver spotrebiteľský a zmluvu ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorá musela
obsahovať konkrétne zákonné náležitosti. V odôvodnení rozsudku súd poukázal na ustanovenie §
92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj

„zákon o bankách“), podľa ktorého: „Ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej
banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti
svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka
zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou
zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta.

Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením
pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom
rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo
len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol
jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať

postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných
záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok
a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.“ V zmysle tohto zákonného ustanovenia na podklade
doložených listinných dôkazov súd prvej inštancie nemal za preukázané, že medzi žalobcom a

Slovenskou sporiteľňou, a.s., ako bankou bolo došlo dňa 27.06.2013 k platnému postúpeniu spornej
pohľadávky. Postúpenie pohľadávky bankou je totiž možné len za splnenia podmienok, ktoré zákon o
bankách stanovuje v citovanom ustanovení. Predpokladom platného postúpenia je totiž preukázanie
skutočnosti, že banka ešte pred postúpením pohľadávky klienta, ktorý je v omeškaní s plnením záväzku
aspoň 90 dní, vyzvala písomne na splnenie záväzku. Ak tento predpoklad nie je splnený, pohľadávka

banky nie je postúpiteľná; jej postúpenie je teda objektívne neprípustné a je v priamom rozpore so
zákonom. Postúpenie ako také je neplatné, a to nie len medzi stranami, ale aj navonok voči dlžníkovi.

3. Na základe uvedeného súdu urobil záver, že žalobca nie je vecne (aktívne) legitimovaný. Nedostatok
vecnej legitimácie znamená, že ten, kto tvrdí svoje hmotnoprávne oprávnenie, alebo o kom sa tvrdí, že je

nositeľomhmotnoprávnejpovinnosti,vskutočnostitotooprávnenienemá,aleboniejenositeľomtvrdenej
povinnosti, o ktorú v konaní ide. Žalobca svoje nároky voči žalovaným odvodzuje zo zmluvy, ktorú
žalovaníuzavrelisbankouposkytujúcouúverynazákladebankovejlicencie,čojeskutočnosťvšeobecne
známa (§ 121 OSP). Súd v tomto smere poukázal aj na ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého postúpiť nemožno pohľadávku, ktorá zaniká najneskôr smrťou veriteľa alebo

ktorej obsah by sa zmenou veriteľa zmenil; postúpiť nemožno ani pohľadávku, pokiaľ nemôže byť
postihnutá výkonom rozhodnutia. Podľa názoru súdu pohľadávky banky voči svojím klientom treba
považovať za takýto druh pohľadávok; s každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne
spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zákona
č. 483/2001 Z. z., ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. cit. zákona). Tieto požiadavky a

povinnosti vyplývajú pre banku priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu, ktorá
týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi
veriteľom - postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom - postupcom (bankou)
a dlžníkom. Podľa názoru súdu ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu
pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť

o záležitostiach dlžníka. Navyše ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. dovoľuje banke
postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia podmienok, ktoré v tomto prípade preukázané neboli.
Postúpenie pohľadávky preto bolo v priamom rozpore s ustanovením § 525 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Účelom tohto ustanovenia je o. i. aj ochrana dlžníka pred tým, aby jeho dlh v uvedenýchprípadoch prešiel na inú osobu než toho veriteľa, voči ktorému pôvodne vznikol. Kým teda v iných
prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení (napr. kvôli nedostatočnej identifikácii pohľadávky) sa účinky
tejto neplatnosti prejavia len medzi postupcom a postupníkom, voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa

§ 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinné, ak mu ho oznámi postupca, v prípadoch uvedených
v § 525 Občianskeho zákonníka, a ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle § 526 Občianskeho
zákonníka nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou,
je však povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka písomne klienta (dlžníka)
vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku

aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie
postupníka. Žalobca splnenie tejto podmienky nepreukázal, čo malo za následok nedokázanie jeho
aktívnej legitimácie v danom konaní. Súd vo veci rozhodol na základe vykonaného dokazovania, pričom
podstatou samotnej uplatnenej pohľadávky sa súd vzhľadom na vyššie uvedené a dôvod, pre ktorý bol
návrh zamietnutý, nezaoberal.

4.Uznesenímč.k.8C/259/2014-109zodňa18.11.2015súdprvejinštancienáslednepovydanírozsudku
rozhodol, že žalobca je povinný zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania v sume 119,68
eura na účet právneho zástupcu vedľajšieho účastníka do 3 dní od právoplatnosti „rozsudku“. Uznesenie
odôvodnil v nadväznosti na zamietnutie žaloby s odkazom na ustanovenie § 137 a § 142 ods. 1 OSP.
Konštatoval, že vedľajší účastník vo veci riadne hájil práva žalovaných a samotná okolnosť, či sa dal v

konaní zastúpiť právnym zástupcom, bola na jeho voľbe. Trovy vynaložená na právne zastúpenie súd
posúdil ako účelne vynaložené a z toho dôvodu vedľajšiemu účastníkovi priznal v zmysle vyhlášky č.
655/2004Z.z.oodmenáchanáhradáchadvokátovzaposkytovanieprávnychslužiebvzneníneskorších
predpisov trovy advokáta za 2 úkony právnej služby.

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal rozsudok
v napadnutej zamietajúcej časti zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť, resp. zrušiť a vec vrátiť na
ďalšie konanie. Namietal nesprávne právne posúdenie veci, ako aj nedostatočné zistenie skutkového
stavu. Tvrdil, že v konaní predložil relevantné oznámenie postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky
a súd má povinnosť z tohto oznámenia vychádzať. Na základe toho je daná aj jeho aktívna legitimácia.

Nestotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie o aplikácii ustanovenia § 525 ods. 1 Občianskeho
zákonníka a ani s výkladom ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách. Zo zákona podľa neho
nevyplýva, že by podmienky v ňom podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Ak
banka písomne nevyzvala dlžníka na plnenia, nemá to vplyv na platnosť postúpenia; s nedoručením
takejto výzvy nemôže byť spojená sankcia v podobe neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok, ale

len sankcie vyplývajúce zo zákona o bankách (§ 50 ods. 1). Žalobca na podporu svojich argumentov v
odvolaní poukázal na úryvky niektorých rozhodnutí súdov. Jemu vznikol nárok na úhradu uplatnených
splátok spolu s príslušným úrokom z omeškania.

6. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal

rozhodnutie zmeniť a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznať. Namietal nesprávne
právne posúdenie, pretože u vedľajšieho účastníka nemožno hovoriť o účelne vynaložených trovách. Na
podporu tohto tvrdenia poukázal na úryvky niektorých rozhodnutí najvyššieho súdu Slovenskej republiky
a uvádzal, že občianske združenie vytvorené na ochranu záujmov spotrebiteľov by malo byť samé
z podstaty svojej existencie schopné poskytnúť právnu pomoc. Vedľajší účastník do konania vstúpil

bez toho, aby mal o prípade nejakú vedomosť, a len z označenia účastníkov konania usúdil, že ide
o spotrebiteľskú vec. Paušálny vstup do konania so zastúpením vedľajšieho účastníka advokátom je
zrejmý s cieľom získania finančných prostriedkov. Poukázal na vhodnosť aplikácie ustanovenia § 150
ods. 2 OSP.

7. Žalovaní sa k odvolaniam nevyjadrili.

8. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku,
účinného od 1. júla 2016, ďalej len „Civilný sporový poriadok“ alebo „CSP“) vec prejednal viazaný
rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP) ako aj skutkovým stavom zisteným súdom prvej

inštancie (§ 383 CSP), a po prejednaní veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1,
§ 378 ods. 1, § 177 ods. 2 písm. c/, § 219 ods. 3 CSP), dospel k záveru, že rozhodnutia súdu prvej
inštanciesúnapodkladezáverovzvykonanýchdôkazovvecnesprávneaodvolanieniejeopodstatnené.
Preto tento rozsudok aj uznesenie potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 470 ods.1,2 prvej vety CSP, podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, a právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

9. Z obsahu spisu vyplýva správnosť skutkových záverov súdu prvej inštancie, že žalobca sa podanou
žalobou domáhal zaplatenia splátok pohľadávky, ktorú mal nadobudnúť postúpením od Slovenskej
sporiteľne, a.s., z titulu zmluvy o splátkovom úvere uzavretej dňa 28.06.2007, pričom konečná splatnosť
úveru nastala dňa 20.07.2012 v dôsledku uplynutia dňa splatnosti poslednej splátky. K uzavretiu

zmluvy o postúpení pohľadávky medzi žalobcom a Slovenskou sporiteľňou, a.s., došlo následne dňa
27.06.2013. Odvolací súd zhodnotil právne zdôvodnenie veci súdom prvej inštancie čo do nedostatku
aktívnej legitimácie žalobcu ako správne. Námietky žalobcu v tomto smere odvolací súd nemohol
posúdiť ako opodstatnené. Je totiž zrejmé, že zákon o bankách v ustanovení § 92 ods. 8 síce banke
umožňuje pohľadávku voči svojmu klientovi, ktorý je dlžníkom, postúpiť aj inému subjektu, než banke,
no takýto postup jej umožňuje len za stanovených podmienok, t. j. za podmienky zaslania písomnej

výzvy klientovi, ak je nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti
svojho peňažného záväzku, pričom banka môže až následne svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto
peňažnému záväzku postúpiť aj bez súhlasu klienta písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá
nie je bankou (postupníkovi). Zároveň je v zákone upravená povinnosť banky odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka.

10. Odvolací súd po prejednaní veci urobil záver, že súd prvej inštancie správne posúdil, že v
danom prípade ide o právo uplatnené zo zmluvy o úvere, pričom veriteľ by mal nárok na zaplatenie
nesplateného zvyšku poskytnutého úveru s príslušenstvom. Zmluva o úvere medzi bankou a žalovanými
bola uzatvorená podľa ustanovení § 497 až § 507 Obchodného zákonníka, no napriek tomu sa zmluva

považuje za zmluvu spotrebiteľskú v súlade s ustanoveniami § 52 a nasl. (Občianskeho zákonníka).
V zmysle § 559 ods. 1,2 O zákonníka dlh zanikne splnením a dlh musí byť
splnený riadne a včas. V tomto prípade nebolo sporné, že žalovaní úver riadne nesplácali a z toho
dôvodu im zo zmluvy o splátkovom úvere vznikol dlh. Keďže žalobu na súd nepodal zmluvný veriteľ
ale subjekt, ktorý tvrdil, že je aktívne legitimovaný na podklade právneho úkonu postúpenia pohľadávky,

súd prvej inštancie sa na základe námietky občianskeho združenia ako vedľajšieho účastníka na strane
žalovaných(podľapredpisovúčinnýchdo30.06.2016)správnezaoberaltým,čipostúpeniebolourobené
v súlade so zákonom o bankách. Zákon o bankách totiž v ustanovení § 92 ods. 8 na jednej strane
umožňuje banke pohľadávku voči klientovi, ktorý svoj dlh riadne nespláca, postúpiť aj bez jeho súhlasu
inej osobe, no súčasne stanovuje - ako je citované vyššie - podmienku zaslania predchádzajúcej

písomnej výzvy. Žalobca ohľadom toho uvádzal, že zákon pri nedodržaní tejto podmienky nestanovuje
žiadnu sankciu, no odvolací súd uvedenú zákonnú povinnosť banky aplikoval v súlade s ustanovením §
39 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je (absolútne) neplatný právny úkon, ktorý svojím obsahom
alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. V tomto prípade je
zrejmé, že zmluvný veriteľ porušil zákonnú povinnosť a pohľadávku voči žalovaným postúpil žalobcovi

beztoho,abydodržalpredchádzajúcuzákonnúpovinnosťvovzťahukžalovaným,t.j.povinnosťzaslania
predchádzajúcej písomnej výzvy.

11. Podľa obsahu spisu žalobca nepreukázal, že banka pred postúpením pohľadávky, v tom čase
splatnej už v celom rozsahu (nielen čo do niekoľkých nesplatených splátok), splnila svoju zákonnú

povinnosť zaslania predchádzajúcej písomnej výzvy žalovaným na zaplatenie celého dlhu. Vzhľadom
na aktuálnu rozhodovaciu prax všeobecných súdov a v súlade s obranou žalovaných prednesenou
vedľajším účastníkom vystupujúcim na jeho strane súd prvej inštancie správne skúmal, či žalobca
uplatnenú pohľadávku nadobudol platným právnym úkonom postúpenia v nadväznosti na citované
ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách. V tomto ohľade spočívalo na žalobcovi dôkazné bremeno,

avšak v priebehu konania na túto okolnosť nedoložil ani listinný dôkaz a nenavrhol ani výsluch
žalovaných. Ak teda banka - ako to napokon zo spisu aj vyplýva - postúpila svoju pohľadávku žalobcovi
bez splnenia zákonnej povinnosti písomnej výzvy, potom súd prvej inštancie správne zhodnotil nesúlad
takéhoto právneho úkonu postúpenia pohľadávky so zákonom a urobil správny záver o neplatnosti
právneho úkonu, pričom odvolací súd v tomto smere poukazuje na ustanovenie § 39 a § 525 ods.

2 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na ustanovenie § 17 ods. 1,2 zákona č. 129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky. Závery súdu
prvej inštancie súvisiace s aplikáciou ustanovenia § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka odvolací súdnepovažoval za správne, pretože špeciálny právny predpis, ktorým je zákon o bankách, postúpenie
pohľadávky bankou v ustanovení § 92 ods. 8 za stanovených podmienok pripúšťa.

12. Rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba zamietnutá pre nedostatok aktívnej legitimácie
žalobcu, odvolací súd posúdil ako vecne správne na podklade záveru o neplatnosti právneho úkonu
postúpenia pohľadávky. Vzhľadom na to odvolací napadnutý rozsudok aj uznesenie ako vecne správne
podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, pričom v danom prípade trovy konania vedľajšieho účastníka na strane
žalovaných posúdil ako účelne vynaložené; podané písomné vyjadrenie k veci bolo vyhotovené odborne

splnomocneným advokátom a zároveň bolo spôsobilé privodiť žalovaným priaznivý výsledok konania.
Z toho dôvodu odvolací súd odvolanie žalobcu ustálil ako nedôvodne podané a v podrobnostiach
poukazuje na odôvodnenie prvoinštančného rozhodnutia.

13.Sohľadomnavýsledokodvolaciehokonaniabymaliúspešnížalovanínároknanáhradutrovkonania
(§ 255 ods. 1 CSP). Keďže im však v tomto štádiu konania žiadne trovy nevznikli, odvolací súd rozhodol

(§ 396 ods. 1 CSP), že sa im nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Odvolací súd
poznamenáva, že dňom 01.07.2016 bol inštitút vedľajšieho účastníka (§ 93 OSP) zrušený a v CSP
prechodné ustanovenia k tomu prijaté neboli.

14. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421
CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na
súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).