Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 2. október 2015

Súd: Okresný súd Michalovce
Spisová značka: 10C/99/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7713204562
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenko Švárny

ECLI: ECLI:SK:OSMI:2015:7713204562.14

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Michalovce, sudcom JUDr. Zdenkom Švárnym, v právnej veci žalobkyne Ľ. E., G..

X.X.XXXX, K. M., U. XX, zastúpenej JUDr. Jozefom Fajčákom, advokátom AK Michalovce, Š. Kukuru
14, proti žalovanému T.. O. B., G.. XX.XX.XXXX, K. M., M.. K. X, zastúpenému JUDr. Ivetou Marcinovou,
advokátkou AK Michalovce, Nám. Slobody 3, v konaní o zaplatenie 2.000,- eur s príslušenstvom, t a k t o

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a.

Žalobkyňa je p o v i n n á zaplatiť žalovanému trovy konania v sume 1.787,96 eur na účet právnej
zástupkyne žalovaného, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou došlou tunajšiemu súdu dňa 26.3.2013 sa žalobkyňa domáhala, aby súd zviazal žalovaného

zaplatiť sumu 2.000,-€ spolu s úrokom z omeškania a to na tom základe, že v mesiaci 10/2011 odporcovi
požičala 2.000,-€ nakoľko mal dlhy, a bolo dohodnuté, že začiatkom roka 2012 požičané peniaze jej
vráti. Aj napriek viacerým urgenciám do podania žaloby uvedenú sumu nevrátil. Žalovaný so žalobou
nesúhlasil a žiadal ju ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť.

Z výsledkov vykonaného dokazovania súd zistil tento skutkový stav :

Z detailu obratu (č.l.4) súd zistil, že na účet žalovaného bola poukázaná čiastka 580,-€ na účet číslo
XXXXXX-XXXXXXXXXX/XXXX, dňa 27.10.2011.

Z vyjadrenia žalovaného zo dňa 20.5.2013 (č.l. 15-16) súd zistil, že s návrhom nesúhlasí, nakoľko s
navrhovateľkou a jej maloletým synom žil v spoločnej domácnosti od decembra 2009 do novembra
2012. V tomto vyjadrení uviedol, že potom ako sa rozhodli so žalobkyňou spoločne žiť v marci 2010 sa
presťahovali na chatu, ktorá je jeho vlastníctvom a neskôr bývali v prenajatom byte v M. na ul.Š., ktorý

platil výlučne zo svojich finančných prostriedkov. Žalobkyňa bola v tom čase vydatá, bola v rozvodovom
konaní. Na základe ponuky práce sa odsťahovali v máji 2010 do bytu jeho švagra do Košíc. Uviedol, že
navrhovateľka v r. 2010 nikde nepracovala s výnimkou 3 mesiacov a v r. 2011 pracovala asi 4 mesiace.
Poukázal na to, že keďže jeho mesačný plat nestačil pokryť všetky náklady, navrhovateľka si požičiavala
od svojej matky menšie finančné sumy, ktoré v prevažnej miere musel vrátiť. Navrhovateľka potrebovala
raz sumu 1.200,-€ na vyplatenie vodičského preukazu, ktorú sumu si požičala od svojej matky, ktoré
tiež vrátil. Po rozvode dostala navrhovateľka od svojho bývalého manžela vozidlo Škoda Octavia combi,

ktoré bolo poruchové, vyžadovalo si dôkladnú opravu, ktorú platil on a to sumu 480,-€, 250,-€ výmena
bŕzd plus tyče riadenia 200,-€ a za výmenu pneumatík 220,-€, ktoré navrhovateľka sľúbila, že mu vráti
a požičia si peniaze. Ďalej poukázal na to, že si požičala od svojej tety 2.000,-€, ktoré použila pre sebaa časť na spoločnú domácnosť. Uviedol, že navrhovateľke nedlhuje žiadne peniaze, naopak ona dlhuje
jemu za všetky investície do spoločného života. Žiadal žalobu zamietnuť.

Z výpovede žalobkyne (č.l. 21-22) súd zistil, že trvá na podanom návrhu. Uviedla, že v čase keď
požičiavala žalovanému finančné prostriedky žili v spoločnej domácnosti, takže nemala dôvod neveriť
mu a nepotrebovala žiadny doklad o tom, že mu tieto peniaze požičala. Peniaze mu požičala na
splácanie jeho dlhov. Uviedla, že si požičal od jej mamy a sestier 2x500,-€, ktoré potom vrátil. Čo sa
týka 2.000,-€, ktoré mu mala požičať uviedla, že požičala mu ich tak, ako to je uvedené. Bolo to v r.

2010 1.000,-€ a následne asi o rok ďalších 1.000,-€. Keď jej tieto peniaze nechcel vrátiť, povedala to
svojej mame, ktorá bola za ním niekedy pred Vianocami s tým, že žiadala, aby peniaze vrátil a rovnako,
aby jej vrátil peniaze, ktoré mu požičala. Vtedy jej mal povedať, že nemá žiadny doklad o tom, že on
si od nej nič nepožičal. Následne bola za jeho babkou, pričom žalovaný tvrdil, že si nič nepožičal a
potom keď mu bolo povedané, že to bude riešiť súdnou cestou, tak vrátil jej matke 250,-€. Uviedla, že
si je vedomá, že nemá žiaden písomný doklad o tom, že tieto peniaze mu požičala, avšak žili vtedy

v spoločnej domácnosti, takže mu dôverovala. Na otázku, či niekedy potrebovala sumu 1.200,-€ na
vyplatenie vodičského preukazu a na ďalšie výdavky, ako to tvrdil žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa
20.5.2013 uviedla, že to nie je pravda, že ona si žiadne peniaze nepožičiavala. Na otázku, či si od tety
požičala 2.000,-€ pre seba a časť na spoločnú domácnosť, uviedla, že nie, že ona si nikdy od tety pre
seba peniaze nepožičiavala. Na otázku, či mu povedala, že na motorové vozidlo Škoda Octavia na ktoré

vyplatil náklady žalovaný, mu tieto peniaze vráti, uviedla, že to v žiadnom prípade nebola pravda, pretože
bývali v Košiciach, žalovaný dochádzal každý deň do Prešova, takže toto motorové vozidlo prevádzkoval
on. Rovnako každý víkend chodil do Michaloviec, kde mal dcéru. Uviedla, že ona si žiadnu opravu
motorového vozidla nežiadala. Na otázku, kto jej odporučil, aby sa obrátila na tetu v Bratislave, aby si
požičala peniaze, povedala, že mama, pretože ona nemala dostatok finančných prostriedkov. Na otázku

právnej zástupkyne žalovaného, či v čase keď žili v spoločnej domácnosti so žalovaným pracovala
uviedla,ževr.2009,kedyzačalispolužiťbolanapredĺženejmaterskejdovolenke,nakoľkomázdravotne
ťažko postihnutého syna. Následne dlhodobo bola chorá, mala zdravotné problémy. Zamestnala sa v
spoločnosti ATC a aj ona v tom čase prispievala na chod domácnosti. Mala príjem 300,-€, takže 100,-€
dávala na nájom a v tom čase žalovaný mal príjem okolo 1.000,-€. Na otázku, či má prehľad o tom aké

boli náklady na bývanie počas mesiacov, keď žili v spoločnej domácnosti uviedla, že to nie je predmetom
konaniapodľajejnázoru,pretožetujepredmetomkonaniapôžička,ktorúpožičalajemuaonasipožičala
od svojich príbuzných pre ňho. Na otázku, či vedela na čo požičiava žalovanému peniaze uviedla, že
to bolo na splátky pre spoločnosť Quatro.

Z výpovede žalovaného (č.l. 23-24) súd zistil, že so žalobou nesúhlasí, pretože skutočnosti, ktoré
uviedla žalobkyňa vo svojej výpovedi sa nezakladajú na pravde. Pravdou bolo len to, že žili v spoločnej
domácnosti a spolupodieľali sa na spoločnej domácnosti, takže na kopec vecí si nepýtal doklad, lebo
pre neho to bolo normálne, že platil niečo on s tým, že mu žalobkyňa tvrdila, že keď sa zamestná,
napr. súviselo to s opravou auta, oblečenia pre ňu, oblečenia pre jej syna, tak tieto peniaze vráti.

Poukázal na to, že koľkokrát financoval lieky jej synovi, pretože bola s exmanželom v rozvodovom
konaní, nemala peniaze a exmanžel jej odmietal poskytnúť finančné prostriedky, pretože sa dozvedel,
že s ním žije. Poukázal na to, že cestovanie za lekármi do Košíc, všetko financoval on bez nároku, aby
tieto peniaze niekedy od žalobkyne pýtal, pretože táto mu povedala, že ona keď sa zamestná, tak mu
tieto peniaze vráti. Ďalej uviedol, že žili na chate na Zemplínskej Šírave, pretože mal prácu, ktorá mu

to umožňovala, prácu z domu. Následne keď boli problémy s dochádzkou maloletého syna žalobkyne
do škôlky, kamarát mu poskytol do nájmu byt v Michalovciach, bol to holobyt a tento byt kompletne on
zariadil. V r. 2010 sa presťahovali do Košíc a keďže žalobkyňa stále nepracovala všetky náklady čo sa
týka cestovania, benzínu financoval on. Čo sa týka tvrdenia žalobkyne o motorovom vozidle uviedol, že
v tom čase mal svoje vlastné motorové vozidlo. K 2.000,-€ ktoré žiada sa vyjadril, že on si od nej žiadne

peniaze nepožičal. Peniaze, ktoré mu poslala na účet, to boli peniaze, ktorými prispieval on na spoločnú
domácnosť. Takisto ako on nemalými prostriedkami prispieval na spoločnú domácnosť. Poukázal na to,
že keď potreboval požičať finančné prostriedky, keďže mal v tom čase hypotéku, požičal si od svojej
rodiny, od svojej babky a od svojej mamy. Keď mal finančné problémy pomohla mu rodina. Stačilo mu
zavolať babke a táto mu finančné prostriedky poskytla. Uviedol, že pred Vianocami si bola jej mama

pýtať 250,-€, ktoré si požičal, ale bola to bežná pôžička, ktorú jej mama dala pre nich spolu. Tieto si
požičal v čase keď bol v Michalovciach, bol koniec mesiaca a výplatu ešte nemali na účte, tak mu dala
v práci 250,-€, ktorú použil na spoločné fungovanie, pričom nie je o tom žiaden doklad a tieto peniaze
potom vrátil jej matke. Doklad, ktorý predložila žalobkyňa bol z obavy, aby ešte niekedy nepýtala jejmatka 250,-€. Na otázku, či posielal matke navrhovateľky 1.200,-€ uviedol, že nie, že to bolo jej tete a
to bolo poslané 22.2.2011 na účet tety.

Žalobkyňa k výpovedi žalovaného čo sa týka sumy 1.200,-€ uviedla, že je pravdou, že tieto vrátili jej
tete, pretože to bola suma, ktorú mu požičali tety, ktoré sa poskladali na túto pôžičku a toto mu požičali
bez žiadneho dokladu, pretože mu dôverovali.

Žalovaný uviedol, že tvrdenie žalobkyne sa nezakladá na pravde, pretože on si nikdy žiadne peniaze

od nej nepožičal a keď peniaze boli použité, boli použité na chod spoločnej domácnosti, pretože žili v
spoločnejdomácnostiakeďjupoprosil,abyopustilabytšvagra,takmupovedala,žetoeštetrpkooľutuje.

Z čestného prehlásenia A. I. zo dňa 27.8.2013 súd zistil, že tento čestne vyhlasuje, že dňa 12.11.2010
zaslal na žiadosť svojej sestry Ľ. E. sumu 1.023,30 € ako pôžičku pre T.. O. B.. Podľa ústnej dohody
mala byť vrátená do konca roka 2011.

Z vyjadrenia svedkyne Ľ. I. (č. l. 43) súd zistil, že je matkou žalobkyne a táto vo svojom písomnom
vyjadrení uviedla, že niekedy v októbri neuvedeného roku prišiel za ňou p. B. do práce s tým, že či by
mu nepožičala 250,-€, ktoré súrne potrebuje na znalecký posudok k predaju jeho chaty na Zemplínskej
Šírave, pričom mu tieto peniaze odovzdala v hotovosti u nej v práci. A tieto jej hneď po predaji tejto

nehnuteľnosti vráti. Ďalej uviedla, že to nebolo prvýkrát, keď mu požičala menšiu čiastku 10,-€ alebo
20,-€ na benzín, lebo mu hrozilo, že zostane visieť niekde na ceste medzi Prešovom a Košicami, ale
vždy jej tieto peniaze vrátil. Pre ňu bolo veľké prekvapenie, keď sa po ich rozchode dozvedela, či má
nejaký doklad o tom, že mu dala peniaze, že on jej nič nedlhuje a nič jej nemieni vrátiť. Následne keď
bola za jeho starou matkou, kde bola prítomná aj jej dcéra, on a babka, takisto uviedol, že sa stretnú

na súde a následne asi po 20 minútach jej zavolali a 250,-€ jej vrátili, pričom potrebovala doklad o tom,
že jej boli peniaze vyplatené.

Z čestného vyhlásenia J. K. (č. l. 44) zo dňa 25.9.2013 súd zistil, že táto čestne vyhlásila, že dňa
26.10.2011 zaslala na žiadosť netere Ľ. E. sumu 1.000,-€

ako pôžičku pre jej vtedajšieho partnera T.. O. B.. Podľa ústnej dohody sa mala uvedená čiastka vrátiť
ku koncu roka 2012 Ing. O. B..

Z vyjadrenia žalovaného k predloženým listinným dokladom zo Slovenskej sporiteľne, súd zistil, že k
dokladu č. 6 žalobkyne uviedol, že tento prevod bol na účet jeho, jednalo sa o splatenie záväzku voči

nemu. Sú to také isté peniaze ako v položke resp. v podklade č. 5. Jednalo sa o sumu 580,-€. Čo sa týka
vkladu 1.000,-€ J. K. uviedol, že nevie čo je to za vklad, pretože táto transakcia nebola zrealizovaná na
jeho účet. Nie je to jeho účet. To bol doklad č. 4 žalobkyne. Čo sa týka dokladu č. 3 následný prevod
1.000,-€ na účet žalovaného uviedol, že tu žalobkyňa tvrdí, že previedla peniaze na účet, čo predložila
súdu, pričom uviedol, že tento účet mu nikdy nepatril a ani s ním nedisponoval. K dokladu platby za byt,

v ktorom žili v spoločnej domácnosti a o ktorom z vyjadrenia žalobkyne žalovaný tvrdil, že neprispievala
na spoločnú domácnosť, žalovaný uviedol, že v byte žila žalobkyňa so synom od 1.6.2010 do decembra
2012, čiže 31 mesiacov. Mesačné náklady na inkaso boli 214,-€ t.j. 31 mesiacov x 214,-€ to je 6.634,-€,
pričomžalobkyňazaplatila2.558,-€.Rozdielpredstavujesumu4.076,-€,ktorézaplatilžalovaný.Peniaze
platila na účet švagra žalovaného, vlastníka bytu, a takto sa mu snažila vrátiť peniaze, ktoré mu dlžila. K

čestným vyhláseniam A. I.E. Q. J. K. uviedol, že zo A. I. nikdy o pôžičke 1.023,30 € nehovoril a nežiadal
ho o ňu a nikdy od neho neprevzal žiadne peniaze. Rovnako J. K. nikdy neoslovil, ani nekontaktoval za
účelom poskytnutia finančnej pôžičky.

Z oznámenia o zmene adresy pre doručovanie písomností (č. l. 66) súd zistil, že žalobkyňa oznámila

Okresnému súdu v Michalovciach dňa 27.5.2010 v rozvodovom konaní sp.zn. 10C 11/2010, že od
1.6.2010 sa bude nachádzať s maloletým synom na adrese G. E. Č.. XX, C..

Z výpovede svedkyne J. K. pred dožiadaným Okresným súdom v Bratislave II., dňa 19.5.2014 súd zistil,
že na otázku, odkedy pozná žalovaného a koľkokrát sa s ním stretla uviedla, že ho pozná od r. 2010,

keď chodil s jej neterou a párkrát sa stretli na východe u mamy alebo u nej na K. F., keď pracoval na
Železniciach SR. Uviedla, že celkom dobre vychádzali. Na otázku, kto ju požiadal, aby svojej neteri
v r.2010 požičala sumu 500,-€ a v r.2011 sumu 1.000,-€ a či jej bolo povedané, na čo tieto finančné
prostriedky žiada uviedla, že jej telefonovala neter, ktorá ju požiadala, že potrebujú 500,-€ na opravuauta v r. 2010, ktoré niekedy koncom roka vrátili a opätovne v r. 2011 ju požiadala o sumu 1.000,-€
pre p. B. na splatenie jeho pôžičiek. Peniaze vložila na účet dňa 26.10.2011, pričom odporca od nej
priamo nežiadal peniaze, ale neter jej telefonovala, aby vložila na účet. Na otázku, či jej tieto finančné

prostriedky boli vrátené uviedla, že suma 500,-€ jej bola vrátená na konci roka 2010, jej vrátila neter
a 1.000,-€ jej doteraz nebolo vrátených. Vrátenie peňazí neurgovala, nakoľko predpokladala, že jej ich
vráti. Keď sa stretli u jej mamy, tak odporca jej hovoril, že myslí na splatenie pôžičky, že jej peniaze vráti.

Z výpovede svedkyne M. Š. pred Okresným súdom Bratislava V., súd zistil, že na otázku či v r. 2010

na žiadosť netere zaslala sumu 500,-€ a na čo ich neter žiadala uviedla, že v r. 2010 navrhovateľke
požičala 500,-€, pretože táto jej uviedla, že ich potrebuje na opravu motorového vozidla. Tieto peniaze
jej poslala na účet, ktorý jej dala žalobkyňa. Na otázku, či jej suma 500,-€ bola vrátená uviedla, že táto
jej bola vrátená vo februári 2011 formou bankového prevodu. Uviedla, že si pamätá, že v informácii pre
prijímateľa bolo uvedené O. B. Q. Ľ. E.. Mala za to, že ich poslali spoločne.

Žalovaný na pojednávaní dňa 4.11.2014 uviedol, že čo sa týka výpovedí svedkýň J. K. Q. M. Š., tieto
podľa jeho názoru potvrdzujú, že peniaze si od nich vypýtala navrhovateľka Ľ. E., čo tvrdila aj na
predošlých pojednávaniach. Uviedol, že nikoho z rodiny neoslovil za účelom poskytnutia finančnej
pôžičky. Čo sa týka prevodu J. K. dňa 26.10.2011 vo výške 1.000,-€ tak uviedol, že tieto peniaze neboli
poukázané na jeho účet, teda nevie o akú transakciu sa jedná. Uviedol, že od jej rodiny, od jej tety p.

K. ani p. Š. mu nikdy neprišli žiadne peniaze. Jediná transakcia bola 22.2.2011, kedy poslal na ich účet
1.200,-€, pretože ho o to požiadala žalobkyňa. Uviedol, že náhodou sa dostal k materiálom, kedy sa
žalobkyňa rozvádzala robila to na jeho počítači a uviedol, že to bolo dňa 19.1.2010, teda v r. 2010, kedy
aj vo výpovedi jej teta uviedla, že p. E.Č. od nej pýtala peniaze, kde uviedol, že navrhovateľka uvádza
„musela som si požičať peniaze, aby som vedela finančne vykryť potreby môjho syna. Som preto nútená

bývať s maloletým synom u známeho“. Uviedol, že tým známym bol on. Ďalej citoval „odporca, teda
jej vtedajší manžel mi od decembra prispel na synovu výživu celkové náklady sumou 20,-€, preto som
si bola nútená požičať peniaze“. Uviedol to kvôli tomu, že on si nebol nútený požičiavať od jej rodiny
peniaze, ale ona sama si bola nútená požičať peniaze. To potvrdila aj jej teta, že od nej pýtala peniaze
a poukázala ich na jej účet.

Žalobkyňa k tomu uviedla, že keďže tento účet nepatrí p. B., je možné to preveriť súdom. Čo sa týka
vypočutia babky žalovaného, to ponechala na úvahu súdu. Ďalej uviedla, že výpovede jej tety, ani jednej
ani druhej neboli tendenčné. K tomu, čo uviedla do žiadosti o rozvod, poukázala na to, že nepatrí do tohto
súdneho konania. Ona nikdy nebola nútená si požičiavať veľké množstvá peňazí. Upriamila pozornosť

na to, že žalovaný klame, keď tvrdí, že si nikdy nič od ich rodiny nepožičal. Požičal si viackrát.

Žalovaný uviedol, že je pravdou, že zhruba 3 mesiace predtým, ako sa navrhovateľka odsťahovala zo
spoločného bytu prebral od jej matky sumu 200,- alebo 250,-€, táto mu ich dala z pokladne firmy, v ktorej
vtedy robila ako sekretárka a vravela, že peniaze im dáva na výdaje, nakoľko žili spolu v domácnosti,

takže tieto peniaze dala. Následne bola tieto pýtať u jeho mamy aj babky, pričom on tieto peniaze vrátiť
nechcel, ale na naliehanie babky tak urobil.

Z výpovede svedkyne M. O. (č.l. 118) súd zistil, že je starou matkou žalovaného. Uviedla, že žalobkyňu
pozná, chodili do nich spolu s jej vnukom. Poukázala na to, že dávala vnukovi také peniaze, ako

100,- alebo 50,-€, to ani nespomínala, pretože to brala ako bežný príplatok, ale keď bolo potrebné,
keď vnuk povedal, že potrebuje 1.500,- vtedy išla do VÚB a tieto peniaze vybrala a vložila na účet.
Uviedla, že ona nemá nikoho, koho by potrebovala podporovať, pretože jej syn žije na takej úrovni, že
nepotrebuje jej pomoc a má len dcéru a vnuka. Dcéra pracuje. Uviedla, že jej vnuk pracoval, žalobkyňa
žila z rodičovského príspevku, takže nevie z akého dôvodu by si išiel požičiavať od cudzích ľudí,

pretože ona mu nikdy nepovedala, že mu nedá peniaze. Uviedla, že potom ako sa rozišli prišla za ňou
matka žalobkyne, že požičala Peťovi 250,-€ a že to zobrala z úradu, a že to musí vrátiť, pretože mala
povyberané peniaze na nejaký účel. Žalovaný jej povedal, že aby sa neopovážila túto sumu vracať, no
ale nakoniec ona tieto peniaze vrátila a napísala aj výdavkový doklad. No teraz nevie z akého dôvodu
si pýtajú 2.000,-€, že je 1.000,-€ dlžný tete a 1.000,-€ bratovi. Na otázku zástupkyne žalovaného, či

vyslovene okrem svojho vnuka požičala peniaze aj tu prítomnej žalobkyni uviedla, že áno, že bola Ľ.,
pýtala 200,-€, nevie na čo, na to sa jej nepýtala a tieto jej dala. Uviedla, že si všimla, že žalobkyňa
brala od O. bankovú kartu a chodila z banky vyberať z jeho účtu. Na otázku zástupcu žalobkyne, aby
uviedla koľko asi finančných prostriedkov dala žalovanému resp. obidvom účastníkom, keď spolu žili,svedkyňa uviedla, tak v jednom roku, čo tak prebehla vkladnú knižku vybrala tak 3.500,-€ čo previedla.
Potom to boli také sumy ako 500,-€, 700,-€ a nehovorí o tých sumách ako sú 50,- alebo 100,-€. Ročne
to mohlo byť tak okolo 3.400,-€. Uviedla, že dôchodok má 600,-€, ale pracovali spolu s manželom 40

rokov, manžel je už nebohý a dedila po rodičoch peniaze, nový dom, starý dom, pozemky ako stavebné
a manžel dostal odškodné, čiže jedným slovom mala dostatok finančných prostriedkov.

Žalovaný k výpovedi svedkyne uviedol, že táto hovorila pravdu a čo sa týka kreditnej karty, tak on si
záznamy nerobil, pretože keď žili spolu, tak myslel, že to nemá zmysel a zbytočné je aj dokazovať čo

a aké prostriedky boli použité v spoločnej domácnosti.

Žalobkyňauviedla,žejeprekvapenázvýpovedesvedkynečosatýkasúm,ktorémalaposkytnúťvnukovi
1.900,-, 1.500,-, 1.000,-€ o takýchto sumách vôbec nevedela a ona by si nedovolila prísť za pani O. a
pýtať od nej peniaze, keby ju o to O. nepožiadal. Uviedla, že ona nemala nikdy prístup k účtu žalovaného.

Z výpovede svedkyne Ľ. I. (č.l. 120), matky navrhovateľky, súd zistil, že ľutuje, že povedala dcére,
aby oslovila svoju tetu, pretože ona toľko prostriedkov nemala, koľko žiadal on požičať. Uviedla, že
ju šokovalo, keď si za ňou prišiel požičať 250,-€ do práce a keď to asi po mesiaci pýtala, tak jej bolo
povedané, že nemá nijaký dôkaz o tom, že mu nejaké peniaze dala. Na otázku zástupkyne žalovaného,
že vo svojej výpovedi uviedla, že povedala svojej dcére, aby požiadala o finančnú pomoc jej sestru, či vie

vôbec, na čo mala byť tá pôžička, v akej výške, uviedla, že žalovaný mal nejaký leasing, hypotéku, mal
nebankovky, nevychádzalo im, tak ona vlastne oslovila ju, ako matku, či jej nemá požičať. Na otázku,
či vie, kedy to malo byť vrátené, uviedla, že to nevie, že to vie len sprostredkovane, to bolo medzi nimi.
Na otázku, či si od nej konkrétne požičiavala jej dcéra alebo žalovaný nejaké finančné prostriedky v
čase, keď spolu žili uviedla, že sem tam jej zaplatila účet v škôlke na obedy alebo na nejakú družinu,

ale väčšinou si od nej požičiaval p. B..

Z výpovede svedkyne T.. L. T. na dožiadanom Okresnom súde v Bratislave IV., súd zistil, že obidvoch
účastníkov pozná, v minulosti boli známi, avšak vzhľadom k tomu, že sa presťahovala do Bratislavy,
v súčasnosti sú medzi nimi kontakty viacmenej prerušené. Na otázku, či niekedy požičiavala peniaze

účastníkom uviedla, že s odstupom času si nepamätá, je možné, že im požičiavala, v čase keď žila so
svojim partnerom, nakoľko oni boli veľmi dobrí priatelia so žalovaným. Poukázala na to, že pokiaľ im aj
požičala peniaze, tak tieto boli vrátené. Na otázku, či dala v minulosti číslo svojho účtu p. Ľ. E.Č. alebo
T.. B. uviedla, že si presne nespomína. Pokiaľ som požičala účastníkom peniaze, tak predpokladám, že
som im dala aj číslo svojho účtu. Na otázku, či jej v mesiaci október 2011 došlo účet 1.000,-€ uviedla,

že s odstupom času si nepamätá, ale teraz keď si kontrolovala výpisy z účtov, tak potvrdila, že peniaze
na účet došli. Predpokladala, že v takom prípade účastníkov kontaktovala s tým, že tie peniaze tam
prišli. Na otázku, či je v kontakte so žalobkyňou uviedla, že prostredníctvom facebooku veľmi striedmo.
Na otázku, či ju žalobkyňa kontaktovala v období jedného roka, svedkyňa uviedla, že áno. Na otázku,
či ju kontaktovala s predmetným konaním uviedla, že áno, že bude predvolaná ako svedok za účelom

ozrejmenia skutočností, že na jej účet prišlo 1.000,-€. Na otázku, či požičiavala v minulosti niektorému
z účastníkov peniaze a ak áno a koľko, a či ich vrátili, uviedla, že sa na 100% nepamätá, nemôže
to potvrdiť. Z účtu žiadne peniaze neboli poukázané na čísla účtov, ktoré patria účastníkom konania.
Na otázku odporcu, či žalobkyňa sa niekedy sťažovala na zlú finančnú situáciu v období, keď sa s
ňou svedkyňa poznala uviedla, že nepoužila by také slová, avšak určite sa bavili o finančnej situácii

účastníkov, že navrhovateľka má nízky príjem, že sa snaží zamestnať. Na otázku, či je možné, že suma
1.000,-€, ktorá prišla na účet svedkyne, boli požičané navrhovateľke a nie odporcovi, svedkyňa uviedla,
že určite nie navrhovateľke. Na otázku odporcu, či je možné, aby svedkyňu oslovila ohľadom pôžičky v
tom čase navrhovateľka, svedkyňa uviedla, že sa na to nepamätá, že by v tom čase prišlo oslovenie zo
strany navrhovateľky. Na otázku, či vie s určitosťou povedať za akým účelom a komu boli tieto peniaze

požičané uviedla, že nie. Na otázku, o čom sa bavili s navrhovateľkou, keď ju táto kontaktovala, uviedla,
že navrhovateľka jej povedala, že bude predvolaná ohľadom peňazí, ktoré jej prišli v minulosti na účet.
Jej verzia, ktorú jej ozrejmila je taká, že tie peniaze, v tom období ju odporca požiadal, aby poslala na
toto číslo účtu, avšak ona si na to nepamätá, či to bolo ohľadne nejakej splátky, pôžičky alebo na aký
účel to bolo.

Z vyjadrenia žalovaného zo dňa 16.9.2015 (č.l. 141-143) súd zistil, že s návrhom nesúhlasí a navrhuje
žalobu v celom rozsahu zamietnuť ako nedôvodnú, pretože z doteraz vykonaného dokazovania bolo
preukázané, že navrhovateľka s odporcom nikdy neuzavrela žiadnu ústnu ani písomnú dohodu opôžičke a jej vrátení, resp. nebolo preukázané, za akých okolností malo dôjsť k pôžičke, a nedošlo
nikdy k reálnemu odovzdaniu finančných prostriedkov, čo je v tomto prípade bezpodmienečnou
nutnosťou. Poukázal na to, že účastníci žili spolu s maloletým synom v spoločnej domácnosti, kde

väčšinu nákladov spojených s užívaním bytu hradil odporca, pretože navrhovateľka nemala finančné
prostriedky, bola nútená si požičiavať. Odporca financoval všetky náklady spojené s užívaním chaty
na Zemplínskej Šírave, kde účastníci žili, rovnako prenajatého bytu v Michalovciach a napokon aj
prenajatého bytu v Košiciach, pričom toto uhrádzal z výlučných prostriedkov kúpu práčky, vysávača,
elektrických spotrebičov, kuchynského stola, pohovky, chladničky, postele. Uviedol, že už v čase rozvodu

mala navrhovateľka finančné problémy, o čom svedčí aj jej písomné podanie k súdnemu konaniu na
OS Michalovce o rozvod manželstva, č.k. 20C 152/2010, ktoré písala dňa 9.12.2010 na notebooku
odporcu.ZčestnéhoprehláseniajejbrataA.I.,ohľadomsumy1.023,30€,ktorénavrhovateľkapredložila
súdu je zrejmé, že jej brat peniaze zaslal na jej žiadosť, teda nie na žiadosť odporcu. Predložil súdu
prehľad jednotlivých transakcií medzi odporcom a rodinou navrhovateľky v prehľadnej tabuľke a z
uvedených výpisov z účtu vyplýva, že z účtov odporcu vedených vo VÚB banke a Slovenskej sporiteľni

odišlo v prospech navrhovateľky celkovo 2.037,78 € a navrhovateľka postupne zaslala na účet odporcu
celkovo iba 920,-€. Čo sa týka výpovede svedkyne Lucie Ilašenkovej, ktorej prostriedky vo výške 1.000,-
€ boli poukázané z účtu navrhovateľky, tá potvrdila, že je v stálom kontakte s navrhovateľkou, teda
je predpoklad, že ju navrhovateľka kontaktovala pred vypovedaním na Okresnom súde v Bratislave.
Napriek tomu, vo svojej výpovedi uviedla, že si nepamätá, prečo jej prišla suma 1.000,-€ na účet

od navrhovateľky a nepamätala si, aby ju odporca niekedy žiadal o pôžičku peňazí. Zároveň si však
pamätala, že o pôžičku ju určite nežiadala navrhovateľka. Rovnako vypovedala, že nebola kamarátkou
odporcu, ako to prezentovala navrhovateľka na pojednávaní a ten ju nikdy nekontaktoval. Podľa
jeho názoru v konaní navrhovateľka nepreukázala o akú časť peňazí sa malo jednať. Postupne si
kombinovala sumu, podľa toho aké doklady priebežne predkladala. Podľa jeho názoru žalobkyňa v

tomto konaní neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala žiaden právne relevantný dôkaz, ktorý by ju
oprávňoval žiadať od odporcu finančnú sumu vo výške 2.000,-€. Uviedol, že on nemal žiadnu vedomosť
o údajnej pôžičke a dozvedel sa o tom, až po obdržaní žaloby zo súdu, pričom nárok na vrátenie údajnej
pôžičky si navrhovateľka začala uplatňovať až po tom, čo odporca jej oznámil rozchod.

Z vyjadrenia ohľadne výdavkov spojených s chodom domácnosti (č.l. 144), ktoré podala Ľ. E. na Okresný
súd v M. dňa 9.12.2010 pod sp.zn 20C 152/2010 sa zisťuje, že toho času býva v byte dobrých známych
na G. E. XX, v C. sama s maloletým synom. Na základe vzájomnej dohody uhrádza mesačne SIPO za
plyn a elektrinu v sume 45,80 €. Ostatné náklady súvisiace s užívaním bytu vo výške 160,-€ jej pomáha
uhrádzať jej rodina, konkrétne brat A. I., toho času žijúci vo Veľkej Británii (12.11.2010 mi zaslal cez

spoločnosť Western Union 1.023,30 €). S ostatnými výdavkami na stravu a synovo oblečenie mi pomáha
taktiež moja rodina a priateľ, aj napriek tomu, že nežijeme v spoločnej domácnosti a nemá voči mne
žiadne záväzky.

Z vyjadrenia žalobkyne zo dňa 29.9.2015, ktoré bolo ako reakcia na vyjadrenie žalovaného, súd zistil,

že toto podanie považujú za absurdné a vôbec sa nezakladá na pravde, pretože na začiatku prvých
pojednávaní navrhovateľka stále tvrdila, že požičala 2.000,-€ odporcovi, ktoré jej doposiaľ nevrátil a
toto aj zdôvodnila. Odporca klame v tom, že si nepožičiaval peniaze od jej rodiny, pričom nakoniec
sa preukázalo, že si požičiaval. Uviedla, že žila s odporcom, boli aj spoločné výdavky, mala osobné
motorové vozidlo, ktoré využíval hlavne on a je teda logické, že auto dal aj opraviť, lebo chodil s ním

do Prešova do práce a z Michaloviec na chatu a podobne. Uviedla, že čo sa týka svedkyne L. T.,
táto potvrdila, že 1.000,-€ jej na účet došlo a nikdy peniaze nepožičiavala navrhovateľke. Okrem iného
uviedla, že sa pamätá, že spolu sa rozprávala so svojim bývalým partnerom, že odporca od nich požičal
nejaké finančné prostriedky a možno je to vrátenie týchto peňazí. Na tvrdenie, že neuniesla dôkazné
bremeno a nepreukázala žiadne právne relevantný dôkaz uviedla, že toto tvrdenie je nesprávne, nakoľko

z výsluchu svedkov je jasne preukázané, že 2.000,-€ bolo odporcovi požičané a dosiaľ neboli vrátené.

Zo stanoviska žalovaného k vyjadreniu navrhovateľky zo dňa 29.9.2015 súd zistil k tvrdeniu Tkáčovej,
že nikdy nič od nej nežiadal a nič jej nepožičiaval uviedol, že už v predchádzajúcich pojednávaniach
opakovane tvrdil, že predmetné sumy, ktoré Tkáčová prípadne jej mama zaslali na jeho účet sú len

sumy, ktoré sľúbila vrátiť, nakoľko z výpismi z účtu preukázal svoje tvrdenia ohľadom vynaložených
finančných prostriedkov pre E. a peniaze začala pýtať, až keď sa s ňou rozišiel a to prostredníctvom
súdu, čo si vysvetľuje ako pomstu z jej strany. K údajnému spochybňovaniu výpovedí jej tiet uviedol,
že ich výpovede nijako nespochybnil, práve naopak, poukázal na ich doslovné vyjadrenie, že peniazeposkytli, ako uvádzajú, údajne v domnienke pre mňa, bolo to však výslovne na žiadosť E., čím potvrdili
jeho tvrdenie, že on ich nikdy nekontaktoval za účelom pôžičky, ani od nich peniaze nežiadal. Takisto
boloivprípadečestnéhoprehláseniajejbrataA.I.,ktorýsavyjadril,žepeniazezaslalE.Č.najejžiadosť,

nie moju. Žalobkyňa teda mohla žiadať peniaze od jej rodiny v ktoromkoľvek mene. K zaslaniu 1.000,-
€ z účtu žalobkyne na účet T. uviedol, že žalobkyňa doložila doklad, že boli zaslané na jeho účet, až
keď na súde sa preukázalo, že účet nepatrí mne a tieto peniaze neboli zaslané mne, prišla s verziou,
že peniaze poslala za moju osobu. Uviedol, že keď je to podľa nej pravda, prečo si na to nespomenula
skôr. Ak by bola pravda, že peniaze poslala na jeho pokyn, určite by si takýto obnos peňazí pamätala už

na začiatku tohto súdneho sporu. Nikdy predtým to však nespomenula. Prispôsobila si výpoveď podľa
momentálnej situácie tak, ako jej to v danú chvíľu pasovalo a vyhovovalo. K tvrdeniu, že pred výpoveďou
T. na súde v Bratislave nepredložil žiadne otázky uviedol, že súd kládol T.j otázky vyslovene doručené
cestou Okresného súdu Michalovciach, ktoré zostavila jeho právna zástupkyňa JUDr. Marcinová.

Právny zástupca žalobkyne na pojednávaní dňa 2.10.2015 uviedol, že žiadajú žalobe v celom rozsahu

vyhovieť. Majú za to, že dostatočným spôsobom preukázali svoj nárok v tomto konaní žalobkyňa bola
vypočutá, boli vypočutí svedkovia a boli predložené nezvratné listinné dôkazy a to výpisy z bankových
účtov. Záverom poukázal iba na to, že v Bratislave bola vypočutá svedkyňa, ktorej navrhovateľka zaslala
na požiadanie žalovaného, na jej účet sumu 1.000,-€, čo jednoznačne potvrdila v tomto pojednávaní,
že sumu 1.000,-€ dostala a naviac potvrdila aj to, že navrhovateľke nikdy peniaze nepožičiavala. Z

uvedených dôvodov navrhol žalobe vyhovieť v plnom rozsahu a zároveň si uplatnil trovy konania.

Právna zástupkyňa žalovaného uviedla, že z vykonaného dokazovania je zrejmé, že odporca s
navrhovateľkou nikdy neuzavrel žiadnu dohodu o pôžičke a jej vrátení a podľa ich vyjadrenia je takisto
zrejmé, že nedošlo ani k reálnemu odovzdaniu finančných prostriedkov. Na základe skutočností, ktoré

uviedli vo svojich vyjadreniach navrhla súdu, aby žalobu zamietol ako nedôvodnú a zaviazal žalobkyňu
na úhradu trov konania.

Predmetom konania je v danom prípade vrátenie pôžičky.

Podľa§657OZ,zmluvouopôžičkeprenechávaveriteľdlžníkoviveciurčenépodľadruhu,najmäpeniaze
a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

Podľa § 658 ods. 1 OZ, pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky.

Podľa ods. 2 cit. ust., pri nepeňažnej pôžičke možno dojednať na miesto úrokov plnenie primeraného
väčšieho množstva alebo veci lepšej akosti, spravidla toho istého druhu.

Zmluva o pôžičke je zmluva, ktorou veriteľ prenecháva dlžníkovi určité množstvo druhovo určených
vecí na voľné nakladanie a dlžník sa zaväzuje vrátiť vec rovnakého druhu. Zmluva o pôžičke je reálnou

zmluvou, nakoľko na vznik záväzkového vzťahu sa vyžaduje aj reálne odovzdanie veci dlžníkovi a to
buď bezhotovostným spôsobom na účet dlžníka (pri peňažnej pôžičke) alebo odovzdaním z ruky do
ruky (pri nepeňažnej pôžičke). Predmetom zmluvy o pôžičke môžu byť len druhovo určené veci, ktoré
sú zastupiteľné. Najčastejšie sú predmetom pôžičky peniaze. V takom prípade je dlžník povinný vrátiť
veriteľovi požičanú sumu peňazí a nie tie isté bankovky, ktoré boli predmetom pôžičky. Podstatnou

náležitosťou zmluvy o pôžičke nie je určenie doby, kedy má byť vec vrátená. Dohodnutou dobou podľa
§ 657 OZ nie je presné určenie doby kedy má byť vec vrátená. Táto môže byť vymedzená v zmluve,
vymedzená aj ako doba neurčitá. Pre zmluvu o pôžičke nie je predpísaná písomná forma. V záujme
právnej istoty účastníkov zmluvy o pôžičke možno písomnú formu zmluvy odporučiť. Zmluva o pôžičke
vznikne až odovzdaním veci dlžníkovi.

Súd na základe takto vykonaného dokazovania, po zhodnotení všetkých dôkazov jednotlivo aj v ich
vzájomných súvislostiach s prihliadnutím na všetko, čo vyšlo za konania najavo, dospel k záveru, že
návrh žalobkyne bol nedôvodný a žalobu v celom rozsahu zamietol. Podľa názoru súdu sa žalobkyni
nepodarilo vo veci uniesť dôkazné bremeno a to preukázať, že reálne odovzdala finančnú sumu 2.000,-€

žalovanému, nakoľko zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou a na vznik záväzkového vzťahu sa vyžaduje
aj reálne odovzdanie veci dlžníkovi a to buď bezhotovostným spôsobom t.j. na účet dlžníka pri peňažnej
pôžičke alebo odovzdaním z ruky do ruky napr. pri nepeňažnej pôžičke. Z vykonaného dokazovania
nie je preukázané, aby žalovaný prevzal od žalobkyne 2.000,-€ v hotovosti resp. poukázaním na jehoúčet. Túto skutočnosť sa podľa názoru súdu nepodarilo žalobkyni preukázať ani výpoveďami svedkýň,
jej tiet, ktoré mali poskytnúť žalobkyni na účet raz po 500,-€, raz 1.000,-€ v r. 2011, pričom súd má za
preukázané aj z výpovedí týchto svedkýň, že o túto pôžičku ich nežiadal žalovaný, len žalobkyňa uviedla,

že to potrebuje ako pôžičku pre žalovaného na splatenie jeho dlhov. Rovnako čestné prehlásenia A.
I. zo dňa 27.8.2013 považuje za nedôveryhodné, pretože na základe listinné dokladu, ktorý predložil
žalovaný, ktorý žalobkyňa predkladala dňa 9.12.2010 na OS Michalovce pod sp.zn. 20C 152/2010
vyplýva, že brat A. I.Á. toho času žijúci vo Veľkej Británii mi zaslal cez spoločnosť Western Union dňa
12.11.2010 sumu 1.023,30 €. Túto skutočnosť súd považuje za nedôveryhodnú, pretože žalobkyňa vo

svojej žalobe tvrdila, že niekedy v mesiaci októbri mala žalovanému požičať 2.000,-€ a keby aj toto
čestné prehlásenie bolo pravdivé, tak sa jednalo o sumu v roku 2010 a nie v októbri roku 2011. V
konanísažalobkyninepodarilopreukázať,žesipožičiavalžalovanýodjejrodinyväčšiesumyfinančných
prostriedkov, pričom aj z výpisov žalovaného má súd za preukázané, že za uvedené obdobie, keď
žili v spoločnej domácnosti, bolo v prospech navrhovateľky z jeho účtov vo VÚB banke odvedených
a Slovenskej sporiteľni poukázaných celkovo 2.037,78 € a navrhovateľka postupne zaslala na účet

odporcu celkovo iba 920,-€. Keďže sa žalobkyni nepodarilo uniesť dôkazné bremeno a nepreukázala, že
reálne odovzdala finančnú hotovosť žalovanému, súd žalobu v celom rozsahu zamietol ako nedôvodnú.
Súd sa stotožňuje aj s vyjadrením žalovaného, že o vrátenie týchto finančných prostriedkov žalobkyňa
žalovaného vôbec písomne nevyzvala a bolo to následne až potom, keď sa rozišli a skončili spoločné
bývanie. Na základe uvedené súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku.

O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 OSP a to tak, že ich náhradu priznal úspešnému
žalovanému a táto pozostáva z trov právneho zastúpenia JUDr. Ivetou Marcinovou v celkovej výške
1.787,96 € za úkony právnej pomoci za rok 2013 a to príprava a prevzatie zastúpenia dňa 6.5.2013,
písomné podanie zo dňa 20.5.2013, porada s klientom zo dňa 27.5.2013, pojednávanie dňa 28.5.2013,

porada s klientom dňa 26.9.2013, pojednávanie dňa 27.9.2013, 6x 91,29 € plus 6x režijný paušál 7,81
€, za rok 2014 - porada s klientom dňa 10.2.2014, pojednávanie dňa 11.2.2014, nahliadnutie do spisu
dňa 3.11.2014, porada s klientom 3.1.2014, pojednávanie dňa 4.11.2014, porada s klientom 8.12.2014,
pojednávanie dňa 9.12.2014, písomné podanie zo dňa 15.12.2014, t.j. 8x právny úkon 91,29 € plus
8x režijný paušál 8,04 € a za rok 2015 - písomné podanie zo dňa 16.9.2015, porada s klientom dňa

25.9.2015, pojednávanie dňa 2.10.2015, nahliadnutie do spisu dňa 2.10.2015, t.j. 4x právny úkon 91,29
€ a 4x režijný paušál 8,39 €.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v
Košiciach, prostredníctvom tunajšieho súdu.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 O. s. p. ) uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje
za nesprávny, a čoho sa odvolateľ domáha ( § 205 ods. 1 O. s. p. ).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
podľa § 205 ods. 2 písm. a/ až f/ O. s. p. len tým, že:
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené ( § 205a O. s. p.),
f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.